SG02

svetgralu

0 1

1/2004 Svět Grálu

Svět Grálu

9 7 7 1 6 1 4 5 1 3 0 0 2

říjen – prosinec 2004 · číslo 1

strana 10

Jak to, že žijeme po smrti?

Objev aury

strana 15

Řeč ledových krystalů

strana 31

Ježíš Kristus: „Já však vám pravím...“

„Život je jen náhoda...“ ?

Neviditelná síť osudu

9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2

2/2005 Svet Grálu

strana 34

Hledání dětí z minulosti

příběh Jenny Cockell

SVET GRÁLU

Duchovní souvislosti v životě

strana 38

cena 78 Kč

január – marec 2005 · číslo 2

Sú rozvody nezmyselné?

strana 5

Kráľovná zo Sáby

strana 24

Najväčší dar Vianoc

strana 10

Päť sĺpov Ježišovho učenia

strana 35

Živá voda

Viktora Schaubergera

strana 29

cena 87 Sk

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Tri dimenzie lásky

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

SVET GRÁLU

Časopis

pre tých, ktorí hľadajú

v náhodách súvislosti,

v súvislostiach zmysel

a v zmysle múdrosť.

Časopis Svet Grálu,

ktorý vychádza súčasne aj

v češtine, nadväzuje na nemecký

GralsWelt a francúzsky

Monde du Graal, ktoré

si vo svojich krajinách získali už

tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete v prílohe

alebo na internete:

www.svetgralu.sk

V ďalšom čísle časopisu:

titulná téma: Príroda a jej sily

Kde sa stratil šiesty zmysel? •

Energia z „ničoho“ •

V laboratóriách Ciba-Geigy ožil pravek •

Diagnóza z krvi •

Johanka z Arcu •

vychádza už 1. marca 2005

marec –máj 2005 · číslo 3

3/2005 SVET GRÁLU

SVET GRÁLU

9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 3

marec –máj 2005 · číslo 3

Kde sa stratil šiesty zmysel?

strana 5

Johanka z Arcu

strana 8

Energia z „ničoho“

strana 24

V laboratóriách Ciba-Geigy

ožil pravek

strana 29

Diagnóza z krvi

strana 38

cena 87 Sk

Príroda a jej sily

Duchovné súvislosti v živote

Svet Grálu

www.svetgralu.sk


SVET GRÁLU · 2/2005

P A R T N E R S K É V Z Ť A H Y

Sú rozvody nezmyselné? 5

Z A M Y S L E N I E

Najväčší dar Vianoc 8

F O T O G R A F I E

Voda, zvuk a obrazy

Fotograf Alexander Lauterwasser

vyvinul metódu, ktorá

umožňuje zviditeľniť účinky

zvukov na vodu. 10

T É M A

Tri dimenzie lásky 14

K N I Ž N Á U K Á Ž K A

Lao-c` 18

V Ý C H O V A

Výchova a vlastný názor 20

H I S T Ó R I A

Kráľovná zo Sáby

Aký vzťah bol medzi

Šalamúnom

a kráľovnou zo Sáby?

Kam sa stratila archa zmluvy? 24

T E C H N I K A

Živá voda Viktora Schaubergera 29

O S O B N O S Ť

Päť stĺpov Ježišovho učenia 35

R E I N K A R N Á C I A

Stretnutie s deťmi z minulosti…

Rozhovor s Jenny Cockellovou,

ktorú jej jasné spomienky

na minulý pozemský život dohnali

k neobyčajnému hľadaniu… 38

L I S T Á R E Ň , N Á Z O R Y

Reinkarnačná terapia 41

N A Z Á V E R . . .

Videli sme jeho hviezdu 42

Vážené čitateľky,

vážení čitatelia,

druhé číslo nášho časopisu nesie podtitul „Tri

dimenzie lásky“. Láska je pre ľudí nekonečnou

témou a o láske asi nie je možné povedať niečo

objavné.

Nespočetne veľa ľudí zažilo, že láska je tým

najsilnejším impulzom k vývoju, čo dalo základ

prísloviu „láska hory prenáša“. Láska je

schopná úplne zmeniť životné smerovanie

človeka, dokáže vyburcovať jeho najlepšie

schopnosti, dáva možnosť dozrievať, učí niesť

zodpovednosť, skrátka „dáva krídla“. Prečo je

však toľko sklamaní, nezhôd a tragédií aj medzi

partnermi, ktorí si na začiatku „chceli byť

všetkým“?

Príliš veľa rôznych záujmov, málo času jeden

pre druhého, neochota vcítiť sa do úlohy partnera,

nepochopenie rozdielov medzi mužom

a ženou? Iste aj to. Ide tu však o vec, ktorá má

ešte hlbšie korene. Vnútorne nespokojný človek,

príliš často reptajúci na osud, neschopný

hľadať radosť najprv sám v sebe, alebo človek

prislabý na to, aby odolával životným skúškam,

má sklon prenášať svoje skryté problémy

na všetkých okolo. Manželského druha nevynímajúc.

Tak namiesto preukazovania pozornosti,

pochopenia, často potrebujeme brať

a vyžadujeme od iných to, čo by sme najviac

mali rozvíjať sami.

V článku Tri dimenzie lásky upozorňuje

Gerd Harms na to, že sme zabudli rozlišovať

a oddeľovať od seba úplne odlišné prejavy,

3

SVET GRÁLU

2/2005


Ú V O D N Í K

4

SVET GRÁLU

2/2005

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote.

číslo 2/2005, vyšlo 1. 12. 2004.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobli 09...

Redakčná rada:

Roman Levický (šéfredaktor), Košice

Rudolf Harčarík, Košice

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Jazyková úprava:

Jana Sejáková, Stupava

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota,

Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter

Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,

Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka

Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Zdeněk Bohdanecký, Praha

Marek Frank, Brno

Pavel Patloch, Karviná

Martin Pukančík, Košice

Slavomír Antol, Nitra

Tlač:

Slovenská Grafia a.s., Bratislava

Ilustrácie:

Fotobanka.cz (23), AGK Berlín (1, 24, 26, 28), Creativ

Collection, Freiburg (5), A. Lauterwasser (10-12),

W. Jäger (16), K. Jakob (20-22), J. Palouček (34),

R. Wurzel (42). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Libor Beneš, Brno

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk.

Predplatné (4 čísla) 320 Sk.

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky.

Vychádza štyrikrát ročne.

Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

w w w.svetgralu.sk

alebo lepšie povedané, „druhy“ lásky. Označujeme jedným slovom všetko, čo sa trochu

„podobá“ na lásku. A takmer vždy máme na mysli telesné prejavy lásky. Nezdá sa,

že by dnes v mnohých ľuďoch rezonovala myšlienka na to, že telesná blízkosť by mala

byť vlastne len doplnením duševnej zhody partnerov. Aj to prispieva k tomu, že sa

dnes príliš veľa ľudí, zažijúc sklamanie, nechce viac citovo viazať a radšej sa uspokojí

s krátkodobou, „instantnou“ láskou. A aká je potom láska, ktorá by vydržala aj mnoho

neúspechov, ťažkostí ? Mnoho z nás ju prežívalo a prežíva, niekto si na ňu aspoň občas

spomenie, pretože o nej kedysi sníval. Táto láska túži vykonať pre milovaného niečo

veľké, podnieti človeka meniť samého seba kvôli tomu druhému. To, že láska skutočne

dokáže veľké divy, dokazuje mnoho príkladov z histórie. Vzťah dvoch ľudí stál

i v pozadí veľkých udalostí ďalekosiahleho významu. Nie inak tomu bolo v prípade

lásky kráľa Šalamúna a tajomnej neznámej – kráľovnej zo Sáby. Práve z tohto vzťahu

vzišli dodnes často citované ódy z biblického Starého zákona, ale tiež nečakané zvraty

v náboženskom vývoji židovskej komunity v dnešnej Etiópii. Dodnes sú tamojší židia

i kresťania presvedčení, že práve kráľovnej zo Sáby vďačia za to, že v ich krajine smú

opatrovať tajuplnú relikviu – archu zmluvy s kamennou tabuľkou Božích prikázaní.

Skúsme teraz upriamiť svoju pozornosť aj na lásku, ktorá nie je vôbec bežná a patrí

k duchovnej podstate človeka. Neobmedzuje sa len na službu partnerovi, rodičom,

či deťom. Pretože dokáže rozlišovať, čo je v ľudskom bytí skutočne podstatné, môže

pôsobiť aj trochu odmerane, dokonca chladne voči mnohým radostiam a strastiam

života. Vyznačuje sa však hlbokým pochopením, a preto zahŕňa do svojej ochoty slúžiť

celé stvorenie. Táto duchovná dimenzia lásky, schopná „objať celý svet“, je tou najpriamejšou

cestou k Bohu, ako už kedysi učil Kristus. On sám bol jej najžiarivejším

vzorom, pretože táto láska ho podnietila podstúpiť – kvôli potvrdeniu Slova, ktoré

priniesol –, aj poslednú cestu, na Golgotu.

Pred takou vysokou mierou preukázanej služby stojí uvažujúci človek s hlbokým

pohnutím, bez slov. Len čiastočne ju môžeme pochopiť, ak sme schopní vnímať seba

samého ako duchovnú bytosť, ktorej pôvod i cieľ bytia neleží na tejto zemi, ale ďaleko

za hranicami pozemského života. Na túto lásku si spomeňme práve v čase Vianoc,

keď mnoho ľudí cíti potrebu „radovať sa z Kristovho príchodu na zem“. Mal On,

veľký učiteľ lásky, dôvod radovať sa za svojho života? A aké by to bolo, keby so svojimi

myšlienkami prišiel dnes? Rovnaké, ba možno ešte väčšie nepochopenie, posmech,

odmietanie? Iste si dokážete odpovedať sami. A ako sme zužitkovali všetko to, čo

sme dostali v jeho posolstve? Aj k takýmto myšlienkam by nás mal pohnúť (nielen)

čas vianočný.

Ak v nás láska Stvoriteľa nenájde odozvu, potom je hodnota nášho života pochybná.

Aj keby sme získali všetko, čo môžeme dosiahnuť ako ľudia, zostávame iba „zvučiacim

zvoncom, cvendžiacim kovom“.

Láska, ak by sme mali ďalej parafrázovať Pavla, naozaj nikdy nepominie, pretože

je základnou silou vesmíru. Je hnacou silou tvorenia i v tom najvyššom zmysle a skutočne

všetko dobro pochádza z nej.

Spomeňte si na ňu vždy, keď vám bude ťažko, a snáď ihneď pocítite príliv novej sily,

ktorá vám pomôže vykročiť ďalej.

Krásne Vianoce v kruhu Vašich blízkych a nový rok plný hlbokej radosti zo života

Vám v mene celej redakcie Sveta Grálu želá

Roman Levický


Sú rozvody nezmyselné?

O hodnote manželstva a dôvodoch vzrastajúcej rozvodovosti

Ľudia sa v súčasnosti

rozvádzajú oveľa častejšie

ako kedykoľvek predtým.

Rozvod považujú za „čistý

a čestný spôsob“ ukončenia

nefunkčného partnerského

zväzku. Nájsť odvahu k rozchodu

odporúčajú aj mnohí

experti v manželských poradniach.

Na tento problém

však existuje aj celkom

opačný názor, podľa ktorého

sú rozvody nezmyselné,

pretože útek z manželstva je

aj útekom z nevyhnutného

životného učebného procesu.

Touto aktuálnou témou

sa zaoberá Dr. Marion

Jerrendorfová.

„Každý rozvod je zbytočný, pretože sa

tým sami nezmeníme. Mali by sme si

uvedomiť, že vždy máme toho ,pravého‘

partnera,“ provokatívne tvrdí manželský

pár terapeutov Rosana a Thomas Wesselhöftovci.

V zásade vychádzajú z toho,

že manželstvo znamená pre každého

jednotlivca zisk v osobnom, duchovnom

vývoji. Každý, kto sa dá rozviesť, spôsobí

zbytočne prerušenie tohto vývoja, ktorému

sa na svojej ceste životom tak či tak

skutočne nevyhne.

Ako možno tvrdiť, že rozvod nie je

skutočným riešením – v dobe, keď sú

rozvody na dennom poriadku? Vyvstáva

pritom hneď druhá nevyslovená otázka:

Týka sa tento princíp len manželstva

alebo aj partnerstva? Veď mnoho párov

dnes žije spolu bez sobášneho listu

a nevidí zmysel v akomsi čisto byrokratickom

akte na radnici. Kvalitu zväzku

vidí len v súlade medzi dvoma ľuďmi.

Jedni sa dajú zosobášiť len preto, aby

mohli využívať daňové úľavy, druhí sa

zasa zúčastnia na obrade, aj v kostole,

aby zachovali (rodinnú) tradíciu. Ako sa

teda dá vysvetliť rozdiel medzi „partnerstvom“

a „manželstvom“, existuje vôbec?

POJEM „MANŽELSTVO“

Pojem „manželstvo“ by mal v sebe

zahŕňať súdržnosť, ktorá vedie obidvoch

manželov rovnakým smerom na

všetkých troch rovinách – duchovnej,

duševnej a materiálno-fyzickej. Duchovná

rovina pritom tvorí skutočnú

hodnotu manželstva a určuje tak spoločný

cieľ. Ozajstný manželský zväzok by

mal oboch ľudí pozdvihnúť nad všednosť

dní a zaviazať ich k spoločnému vysokému

duchovnému cieľu.

Avšak takéto zameranie si obaja zúčastnení

stanovia len veľmi zriedka. Ak

5

SVET GRÁLU

2/2005


PA R T N E R S K É V Z TA H Y

6

SVET GRÁLU

2/2005

je manželstvo zamerané len na materiálne

hodnoty, potom je veľmi málo

odolné, lebo materiálne pomery sa môžu

rýchlo zmeniť. Obmedzená je aj orientácia

len na deti, pretože chýba spoločné

smerovanie manželov najneskôr v dobe,

keď deti vyrastú a opustia rodičovský

dom. Potom sa manželstvo rúca alebo sa

udržuje len ako vonkajšia fasáda.

Jedine v zameraní na duchovné

hodnoty, zahŕňajúcom úsilie každého

z partnerov o vlastný vývoj, môžu byť

vyčerpané možnosti, ktoré poskytuje

manželský zväzok: obojstranná podpora

na základe lásky a z toho vyplývajúca

nesebeckosť a vedomie zodpovednosti.

Táto cesta vývoja „ruka v ruke“ sa, samozrejme,

neobíde bez prekážok, ktoré je

nevyhnutné zvládnuť, veď mimoriadna

blízkosť medzi dvoma ľuďmi kladie na

každého aj mimoriadne požiadavky.

Avšak z prekonávania disharmónie

a ťažkostí, ako aj zo spoločného prežívania

šťastia sa môžu vyvinúť skutočné

osobnosti, ozajstní „majstri života“.

Pokiaľ sa myšlienky tohto druhu položia

za základ pojmu manželstvo, potom

bude pochopiteľné, prečo sa v našej

modernej dobe manželstvo málokedy

berie vážnejšie. Väčšina manželstiev totiž

NEMÁ tieto základy, a zostávajú teda

prázdne a formálne. Je to snáď práve

tento dôvod, pre ktorý sa mnohým párom

zdá spojenie bez sobášneho listu

poctivejšie?

ZVLÁŠTNA KVALITA

MANŽELSTVA

Vo svojej knihe „Ženská záležitosť“

píše Monika Schulzeová o manželstve:

„Zväzok ... je ,uzavretý‘, má

určitú formu, je to ,čosi okrúhle‘. Jeho

formu symbolizuje prsteň, ktorý si

vymenia muž so ženou na znamenie

spoločného sľubu a ktorý ich od tejto

chvíle obkolesuje. Je to však aj symbol

výlučnosti: manželstvo sa týka

výlučne len dvoch ľudí, ktorých obkolesuje

prsteň zväzku. Nikto iný v jeho

vnútri nemá čo robiť, ani otec s matkou,

svokor so svokrou, priateľ či

priateľka, brat či sestra. Záleží iba na

nich samých, na mužovi a žene, ako

si vytvoria život v tomto vnútornom

priestore ,prsteňa‘.“

Ďalším z dôvodov, prečo psychológovia

radia manželstvo, je zvláštny pocit

„my dvaja spolu“, ktorý je spojený

s manželstvom. Manželský zväzok

prináša do vzťahu úplne inú kvalitu.

Osvetlime si teda z tohto uhla pohľadu

vyššie citovanú provokatívnu

tézu manželov – terapeutov Rosany

a Thomasa Wesselhöftovcov, podľa

ktorej si každý človek nájde toho

„pravého“ partnera, toho, kto mu poskytuje

najlepší podnet k vlastnému

dozrievaniu, a rozvody teda nemajú

zmysel. Podľa toho by sme uzavreli

manželstvo s takým človekom, ktorý

sa nám zdá nielen z rozličných hľadísk

príťažlivý, ale v ktorom (mnohokrát

nevedomky) vidíme aj vhodný podnet

k vlastnému vývoju.

Podnet a popud k ďalšiemu duchovnému

vývoju nemusí, pochopiteľne,

vždy pôsobiť príjemne. Nedorozumenia,

sklamania alebo dokonca aj

emocionálne zranenia môžu viesť

v manželstve k nepríjemným obdobiam.

Avšak kým existuje spoločné

duchovné smerovanie, nie sú tieto obdobia

nevyhnutne popretím zmysluplnosti

existujúceho manželstva. Ľahkovážne

sa rozísť len preto, aby sme sa

tak vyhli ťažkostiam, by vlastne znamenalo

nedbať na celkom výnimočnú

príležitosť k dozrievaniu. Je to strata,

lebo v pozemskom živote nie je žiadne

prostredie skutočne bližšie, užšie ako

prostredie vzťahu s manželským a životným

partnerom. Túto kvalitu blízkosti

nemôžu poskytnúť ani vlastné

deti, ani rodičia či súrodenci alebo

ďalší príbuzní, dokonca ani najužší

okruh priateľov. Preto je duchovný

popud z najbližšieho milujúceho okolia

tým najsilnejším a najvážnejším

podnetom v medziľudských vzťahoch.

KEDY SÚ ROZVODY

NEZMYSELNÉ?

Kedy sú teda rozvody nezmyselné?

Vtedy, keď je v skutočne fungujúcom

manželstve predčasne „hodená

flinta do žita“. To je dnes dozaista častý

jav. Keď jeden z partnerov nevie uviesť do

súladu svoje vlastné priania s prianiami

svojho partnera alebo nie je pripravený

na nevyhnutnú prácu na sebe samom

(ktorá v mnohých situáciách môže znamenať

aj to, že sa niečoho musí vzdať),

potom dochádza, žiaľ, často k tomu, že

je rozvodom prerušený vývoj, ktorý bol

zmysluplný i napriek kríze. Možno sa

zdali vlastné bolesti príliš veľké, možno

bola premeškaná chvíľa, ktorá mohla

viesť k novému zblíženiu, možno chýbali

jednoducho predpoklady dostatočne si

spolu pohovoriť, započúvať sa, dopriať

sluchu manželskému partnerovi a včas

otvorene prejaviť, čo sa deje vo vlastnom

vnútri. Priťažujúcou okolnosťou pre

vývoj vnútri manželstva môže byť aj skutočnosť,

že v našej spoločnosti síce vzťahu

i partnerstvu prikladáme veľkú cenu, ale

vo všeobecnosti nevenujeme žiadny čas

(alebo veľmi málo času) pestovaniu spolupatričnosti.

K tomu patrí aj (čiastočné)

zrieknutie sa priveľkého množstva profesijných

cieľov, zvlášť u muža. Často

diskutovanou témou je už dlhší čas tzv.

„dvojnásobné preťaženie“ zamestnaných

matiek, ako aj ich zrieknutie sa kariéry

či uskutočnenia nejakého vysoko hodnoteného

osobného cieľa. Menej sa uvažuje

o tom, že aj muž by mal vážne premýšľať

o životných prioritách s ohľadom

na manželstvo. Ak si dá predsavzatie,

že chce prostredníctvom manželstva

dosiahnuť naozaj duchovné ciele, potom

bude chcieť vidieť nielen „ženu po svojom

boku“, ale vnímať aj seba samého

ako „muža po jej boku“.

A ešte niečo rozhodujúce sme sa nenaučili:

porozumeniu medzi mužom

a ženou. Navzdory všetkému rovnostárskemu

zmýšľaniu, medzi „mužským“

a „ženským“ existujú zásadné rozdiely,


PA R T N E R S K É V Z TA H Y

ktoré je v spolužití nutné brať do úvahy.

Vo svojom správaní sa prejavujú muži

i ženy – podľa odborníka na vzťahy

Johna Granta – ako bytosti dvoch odlišných

planét („Marsa“ a „Venuše“): Ich

vnímanie a reakcie sa môžu v rovnakých

situáciách zásadne líšiť. Avšak aj

„Marťania“ (muži), aj „Venušanky“ (ženy)

majú tendenciu posudzovať partnera

alebo partnerku iba zo svojho vlastného

stanoviska, a tým jemu či jej nezriedka

nechtiac ublížiť, a tak nemôže vzniknúť

hlbšie porozumenie a cituplné spolužitie.

Pritom pri jednej a tej istej veci existujú

najrôznejšie možnosti riešenia, príležitosti

k vzájomnému dopĺňaniu a vývoju.

Ten, kto podporuje svojho partnera

v tom, aby zvládol situáciu svojím vlastným

spôsobom, môže zažiť oslobodzujúcu

(a často aj humornú) skúsenosť, že

v živote nie vždy musí všetko bežať podľa

vlastných predstáv. Humor je vôbec jedným

z najdôležitejších „spojovacích

prostriedkov“ manželstva, ktorý vyžaruje

radostne a podnetne aj do okolia.

Kto sa vie smiať sám na sebe, dokazuje

tým, že si nepripadá taký dôležitý.

MÔŽU BYŤ ROZVODY

AJ ZMYSLUPLNÉ?

Ak je teda dôležité rozpoznať v manželských

krízach šance a „nehádzať

predčasne flintu do žita“, môže

mať potom rozvod aj zmysel? Áno, a to

napríklad vtedy, keď sa zväzok stane

skutočnou prekážkou, keď už nevyvoláva

tvorivé, iba ničivé myšlienky alebo

činy. Keď už kríza neponúka žiadnu

šancu a v podstate burcuje k „precitnutiu“

zo situácie, ktorá je možno pre

obe strany ponižujúca. Hlavná príčina

častého stroskotania manželstva alebo

častých rozchodov partnerov v dnešnej

dobe spočíva podľa expertov v tom, že

partneri pred začatím vzťahu nedostatočne

vnútorne preskúmajú, či skutočne

môžu v hĺbke vycítiť zhodu v životných

cieľoch. Manželia Wesselhöftovci hovoria:

„Rovnako ako mnoho ľudí netuší,

prečo sú skutočne spolu, tak k rozchodom

dochádza často z dôvodov, ktoré

ani jeden z nich nepozná.“

Toto vnútorné skúmanie je, prirodzene,

predovšetkým otázkou poctivosti

človeka voči sebe samému. Vďaka

emóciám, keď na nás zapôsobí niečo

sympatické alebo niečo, čo vzbudzuje

u nás túžbu, vznikajú často povestné

„ružové okuliare“, ktoré nám zakrývajú

pohľad na celú osobu. A nepýtame sa

náhodou vždy najskôr na to, čo nám ten

druhý „prinesie“, namiesto toho, aby

sme mysleli predovšetkým na to, čím

by sme my mohli byť tomu druhému?

Veľmi zriedka je človek ochotný prispieť

do zväzku cítením „my dvaja“,

ktoré je pre manželstvo nevyhnutné.

Zdá sa, že zvlášť „Marťanom“ pripadá

nesmierne ťažké vidieť v tom popri

pracovných termínoch významnú

každodennú úlohu. Je prinajmenšom

štatisticky dokázané, že skôr mužom

príde zaťažko investovať konkrétny

čas do upevnenia zväzku a spoločných

chvíľ v manželstve.

Bez ochoty pracovať aktívne na

vzťahu však chýba dôležitý, možno najdôležitejší

predpoklad trvalého manželského

šťastia. „Počas našej dlhoročnej

terapeutickej praxe sme pomohli

mnohým párom. Rozchodu sa dalo

vyhnúť len vtedy, keď boli manželia

ochotní budovať ,my‘ “, hovoria Rosana

a Thomas Wesselhöftovci.

NOVÉ „POROZUMENIE

ÚLOH“

Aj po všetkých emancipačných snahách

žien existuje medzi „Marťanmi“

a „Venušankami“ ešte mnoho

neistôt. Chýba potrebné „pochopenie

úloh“, ktoré by naozaj zodpovedalo

podstate ženského i mužského princípu,

hoci muž i žena sú predsa rovnoprávne

duchovné bytosti a plnohodnotné doplňujúce

pôsobenie by malo byť možné

bez problémov.

Snáď majú ženy ešte stále ako hlbokú

ranu „pod kožou“ bolestnú skúsenosť,

že boli taký dlhý čas degradované na

„kamarátky“ alebo slúžky muža. Je im

zaťažko prijať „skutočne ženskú“ úlohu,

ktorej zodpovedá jemnosť a silu citu, čo

je neoddeliteľné od ženskej bytosti. Práve

tieto jemnejšie prvky človečenstva by

musela žena silnejšie rozvinúť a k tomu

by jej muž mal poskytnúť čo najviac

priestoru. Lebo mužskosť sa prejavuje

okrem iného aj v úcte k ženskému pôsobeniu

a v jeho ochrane, či už doma alebo

v spoločnosti. Prejavuje sa v každej, aj

v najmenšej situácii všedného dňa!

Za predpokladu doplňujúceho, zmysluplného

spolužitia muža a ženy by sa

rozvody mali stať vlastne výnimkou.

K tomuto stupňu vývoja sa však my ľudia

musíme ešte len dopracovať.

Marion Jerrendorfová

7

SVET GRÁLU

2/2005


Z A M Y S L E N I E

Najväčší dar

Vianoc

8

SVET GRÁLU

2/2005

S prípravami na Vianoce sa začína

celé týždne pred Štedrým dňom:

na námestiach sa vztyčujú vianočné

stromy, ozdobujú a okrášľujú

sa domy i ulice, stavajú sa jasličky,

všade svietia sviečky...

Predovšetkým to však vyzerá,

akoby sa ľudí zmocnila horúčka.

Horúčka zvaná „darček“. Zrazu sa

myšlienky všetkých točia okolo

jedinej témy: čím obdarovať svojich

blízkych? Kde a kedy darčeky

kúpiť? Ako ich vyrobiť? Človek

sa teší, venuje sa prípravám, balí

a píše menovky. A keď konečne

nastane ten dlho očakávaný deň,

začína sa veľká výmena, ľudia obdarúvajú,

sú obdarovávaní – a navzájom

si ďakujú.

SVIATOK DARČEKOV?

Tých darov je tak veľa a ich

význam pri vianočných oslavách

je taký veľký, že by sa tieto sviatky

dali pokojne nazvať „sviatkami darčekov“.

Napriek tomu každý v hĺbke

duše jasne cíti, že výmena materiálnych

statkov, darčeky samy osebe

nestačia na to, aby z Vianoc urobili

sviatok.

Ak sa obmedzíme iba na to, tak tu

čosi chýba. Keď vytriezvieme z darčekového

opojenia, ako nepozvaný

hosť sa vynoria rozpačité otázky: Aký

zmysel mali tieto vianočné sviatky?

A čo nás vlastne podnietilo k tomu,

aby sme sa takto obdarúvali?

Zmysel daru tkvie v tom, že dávajúci

chce obdarovanému urobiť radosť.

Dávanie darov je teda tak povediac

opakom predávania. Pri predaji

sa prijíma materiálne alebo finančné

vyrovnanie za predávanú vec, zatiaľ

čo v prípade daru nikto nič podobné

neočakáva. Ako vyrovnanie úplne

stačí radosť a šťastie obdarovaného.

Dary sa zvyčajne dávajú vtedy, keď

je nejaký dôvod k oslavám, alebo keď

majú pripomenúť nejakú dôležitú

udalosť. Pri príležitosti narodenín

alebo svadby sa tak stávajú ďalším

zdrojom radosti. Obdarúvať, samozrejme,

môžeme aj inokedy, napríklad

vtedy, keď niekto trpí nedostatkom.

Pri vianočných sviatkoch prichádza

do úvahy oboje. Vianoce nám

pripomínajú veľkú udalosť narodenia

Ježiša Krista, čo bolo darom pre duchovne

živoriace ľudstvo.

Nie sú tu teda všetky vianočné darčeky,

ktoré pre nás zrazu v tom čase nadobúdajú

takú dôležitosť, v skutočnosti

iba preto, aby sme si navzájom pripomenuli

tento veľký, skutočný dar?

SKUTOČNÝ

VIANOČNÝ DAR

Často počúvame, že Stvoriteľ

ľuďom „daroval“ svojho vlastného

Syna, aby ich očistil od ich hriechov.

Pod „darovaním“ sa tu pritom

často chápe Ježišova smrť na kríži,

prostredníctvom ktorej bolo ľudstvo

– údajne – spasené. Takto by bol teda

vlastný vianočný dar, narodenie Syna

Božieho, prípravou k jeho nevyhnutnému

ukrižovaniu, bez ktorého by

nebolo možné vykúpenie z našich

hriechov, ani naše spasenie. Bolo však

takéto dianie skutočne nutné na to,

aby ľudstvo dostalo pomoc oslobodiť

sa od svojich omylov?

Toho, kto v období Vianoc hovorí

o Ježišovom ukrižovaní, rýchle

označia za rušiteľa pokoja. Narode-


Z A M Y S L E N I E

nie a ukrižovanie – tieto dve udalosti

– sú od seba prísne oddeľované. I keď

vraj obidve súvisia so spásou ľudí

a sú údajne obidve svedectvom Božej

lásky k ľudstvu, ľudia sa úzkostlivo

vyhýbajú tomu, aby ich uvádzali do

vzájomnej súvislosti, zvlášť v prítomnosti

detí.

Tieseň a úzkosť, ktorú pri tom človek

cíti, sú však oprávnené. Kto by aj

mohol vrúcne zaujatie detí pred obrazom

Jezuliatka v jasličkách, v spoločnosti

Márie a Jozefa, zahrievaného

prítomnosťou teliatka a oslíka, rušiť

rečami o strašnom utrpení Ježiša na

kríži, o rukách prebitých klincami,

o pomalom umieraní pod žeravým

slnkom?

Každé dieťa by bolo zhrozené, keby

mu niekto práve na Vianoce vykladal

o tom, čo ľudstvo spôsobilo Ježiškovi,

keď vyrástol. A ani žiaden dospelý by

nedokázal spájať neľudskú krutosť,

s akou bol Syn Boží zavraždený na

kríži, so „sviatkom lásky“, len čo by si

našiel čas, aby sa nad tým zamyslel.

Ježišovo ukrižovanie bolo primitívnym,

opovrhnutiahodným zločinom,

ktorý nemá s „Božím dielom spásy“

nič do činenia. Ako by aj mohol nevinný

vziať na seba vinu niekoho

iného? Pokiaľ platí, že čo človek zasial,

musí aj zožať, ako by mohol Kristus –

ako sa dnes učí – „zožať“ za nás, teda

údajne na seba vziať dôsledky našich

činov? A prečo by sa bol Ježiš trpiaci

na kríži prihováral Bohu „Otče, odpusť

im, lebo nevedia, čo činia“, ak by

jeho ukrižovanie bolo skutočne Bohom

zamýšľané a chcené?

Ono však zamýšľané nebolo. Názor,

podľa ktorého Boh ľudstvu daroval

svojho Syna, inými slovami,

dal ho „obetovať“, nie je v žiadnom

prípade logický. Skutočným darom

bola Pravda, ktorú Ježiš priniesol,

jeho učenie. Keď sa však pohľad ľudí

upiera len na osobu vyslanca, na posolstvo

sa zabúda. A práve v tomto

posolstve spočívala – a dodnes spočíva

– spása. Pretože

Stvoriteľ príchodom

Ježiša Krista, časti

seba samého, dal ľuďom

poučenie, ako

majú v jeho stvorení

žiť, aby s ním boli

v harmónii a prinášali

stvoreniu úžitok.

Skutočnosť, že

v osobnosti Ježiša

prišiel Stvoriteľ sám,

aby zvestoval svoju

vôľu – a nie, ako

tomu bolo dovtedy,

nejaký prorok – by

nás mala podnietiť

k zamysleniu. Lebo

situácia ľudstva, ktoré sa v tej dobe

už veľmi vzdialilo od Svetla a Pravdy,

bola navidomoči taká beznádejná, že

bez príchodu Krista, bez tejto dodatočnej

pomoci, tejto mocnej sily, by

ľudstvo nevyhnutne samo seba zničilo,

a to nielen pozemsky, lež následkom

svojho správania, ktoré jednoznačne

odporovalo zákonom života,

predovšetkým duchovne.

Vianoce sú teda zároveň sviatkami

radosti i vážnosti: sviatkami

radosti, lebo Ježišov príchod sa stal

pre ľudstvo nádejou na vykúpenie;

a sviatkami vážnosti, pretože takýto

akt záchrany bol vôbec nutný. Každé

vianočné sviatky by nám teda mali

pripomínať dramatickú a zúfalú situáciu,

v ktorej sa ľudstvo nachádzalo

– a nachádza. Mali by pripomínať

absolútnu nutnosť pridržiavať sa zo

všetkých síl Kristovho učenia a riadiť

sa ním v každodennom živote.

VÁŽIŤ SI DAR ZNAMENÁ

VYUŽÍVAŤ HO

Vianoce – kto si dnes ešte spomenie na skutočný

význam tohto sviatku?

Teraz, takmer 2000 rokov po Ježišovej

smrti, sa môže každý, kto

pozoruje svoje okolie, ľahko presvedčiť

o tom, že ukrižovanie Syna Božieho

neoslobodilo ľudstvo od hriechov. Stále

ešte žijeme zapletení do všetkých našich

chýb, rozporov a falošných názorov.

Keďže ukrižovanie z nás nesňalo ani

jedinú z našich chýb, ani nás nezbavilo

ich dôsledkov, lež naopak, vznikla ním

nesmierna vina, ktorá na nás spočíva,

je teda na nás, aby sme ju odčinili. To

je možné vďaka daru v podobe učenia,

ktoré nám Ježiš priniesol.

Pri každom dare sa musí rozpoznať

jeho hodnota, musí sa oceniť a predovšetkým

využiť. To platí nielen pre

vianočné darčeky, ale aj pre onen veľký

dar Boží, ktorý nám bol daný Kristovým

učením. Jeho hodnota sa prejaví

jedine tým, že sa mu pokúsime porozumieť

a čerpať z neho úžitok vo svojom

živote. A táto hodnota je nesmierna,

pretože tento dar pochádza od samotného

Stvoriteľa, je dokonalý a obsahuje

všetko, čo človek potrebuje.

Každý sám pre seba môže posúdiť,

nakoľko tomuto daru porozumel a pochopil

ho. Ježiš povedal (Ján 13, 35):

„Podľa toho všetci spoznajú, že ste

moji učeníci, ak budete mať lásku jedni

k druhým.“

Christopher VASEY

9

SVET GRÁLU

2/2005


F O T O G R A F I E

Voda, zvuk a obrazy

Fascinujúce fotografické experimenty Alexandra Lauterwassera

2/2005

Na začiatku bol fascinujúci pancier

korytnačky. Jeho morfológia

inšpirovala Alexandra Lauterwassera

k tomu, aby sa podrobnejšie

zaoberal tajomstvom princípov tvarov

v prírode. Dnes má v jeho útulnom

dome v Heiligenbergu svoj

príbytok ešte veľa korytnačiek, ale

objektom jeho záujmu sa stalo čosi

iné: do centra jeho pozornosti sa

dostali voda, zvuky a obrazy.

Alexander Lauterwasser vyvinul

metódu, ktorá umožňuje zviditeľ-

10

SVET GRÁLU

niť účinky zvukov na vodu. Vyštudovaný

psychológ svojimi prednáškami

uvádza do úžasu čoraz

väčšie publikum. Na sugestívnych

fotografiách sa neobjavuje divoký

chaos, ale najkrajšia harmónia.

V závislosti od veľkosti a druhu

nádoby, od rozmanitých vlastností

vody a od výšky tónu vznikajú mnohoraké

„zvukové figúry“, ktoré vyjadrujú

aj princíp: čím je tón hlbší,

tým je forma jednoduchšia, čím je

tón vyšší, tým je tvar zložitejší. Svet

Grálu vo svojej reportáži prináša

ukážky z prác Alexandra Lauterwassera.

Sú to jednoduché sínusové

tóny, ktore sa prostredníctvom vody

zviditeľnili a momenty z hudobných

diel, na na ktoré voda reagovala.

Pre všetky zobrazené fotografie na

vedľajšej strane sa použila rovnaká

nádoba. Pre fotografie na nasledujúcej

strane sa použila iná nádoba.

internet:

http://www.foto-lauterwasser.de


F O T O G R A F I E

20,1 Hz

24,24 Hz

35,8 Hz

29,7 Hz

28,9 Hz

42,85 Hz

46,18 Hz 50,1 Hz

1339 Hz

11

SVET GRÁLU

2/2005


F O T O G R A F I E

91,8 Hz 27,9 Hz

1325 Hz

12

SVET GRÁLU

2/2005


F O T O G R A F I E

11149 Hz

Formy vznikajúce pri zvuku japonskej bambusovej píšťaly

13

SVET GRÁLU

2/2005


14

SVET GRÁLU

2/2005

Láska – čo všetko s týmto slovom

nespájame? Aké túžby a nádeje

v nás vyvoláva… a aké sklamania

sú s ňou tiež spojené! Neprehľadné

množstvo milostných románov,

divadelných hier a filmov svedčí

o tom, ako veľmi sa ľudia touto

záležitosťou zapodievajú. Pre psychológov

a rôznych poradcov predstavuje

nevyčerpateľné pole pôsobnosti.

Na mnohých miestach je to

téma číslo jedna, predovšetkým, ak

ide o telesné aspekty lásky. Pretože

je očividné, ako v našich mestách

kvitne obchod s erotikou – alebo,

presnejšie povedané, s jej najnižšou

formou, často spomínaným sexom.

ČO JE TO VŠAK LÁSKA?

Spojenie pojmu láska s pojmom cit

je všeobecne známe. Oveľa menej

si uvedomujeme, že láska je základná

sila bytia a súvisí aj s výmenou dávania

a brania. Pomyslite napríklad na

dych: dávame a berieme. Výdychom

poskytujeme svetu rastlín oxid uhličitý,

zatiaľ čo pri nádychu dostávame

kyslík, ktorý potrebujeme pre náš život.

Aj v tejto výmene dávania a brania

sa dá spoznať láska, ktorá pôsobí

v jednom zo zákonov stvorenia, a to

v zákone vyrovnania.

T É M A

Tri dimenzie

lásky

Telesná príťažlivosť,

láska srdca

a duchovná láska

TELESNÁ DIMENZIA

U

nás ľudí existuje tak isto prirodzená

požiadavka vyrovnania

na telesnej úrovni. Plodenie nie je pri

pohlavnej činnosti to najdôležitejšie,

lebo príroda sleduje všetkým dianím

viaceré ciele. Tu ide predovšetkým

o výmenu jemných telesných síl vyžarovania.

My ľudia však nechávame

našu pohlavnú silu často klesnúť do

závislosti. A ako všade, kde sú závislí,

nájdu sa aj vykorisťovatelia. Podporujú

závislosť všetkými prostriedkami,

len aby mohli obchodovať.

Pritom – tak ako s inými závislosťami

– sa aj s predajnou „láskou“ zarába

veľa peňazí a tento „prenájom

ľudských tiel“ má často kriminálne

pozadie.

Pri takýchto obchodoch sú vykorisťované

v každom prípade obidve

strany: tí, čo nepoznajú nič lepšieho

a tieto služby využívajú, i tí, čo ich

ponúkajú. Vo veľkom zvádzaní „telesnou

láskou“, ktoré sa nám denne

v mnohých formách stavia pred oči,

spočíva v skutočnosti pravý opak lásky.

Namiesto pomoci a opory, ktorú

poskytuje naozajstná láska, sú ľudia

hnaní do závislosti. A o čo viac sa

stráca pocit studu, o to otvorenejšie

a bezuzdnejšie sa propagujú a vyžívajú

sexuálne požiadavky, a to aj

vo vzťahoch rovnakého pohlavia.

Hovoriť o hanblivosti už nie je moderné.

A pritom pocit studu by bol

pre každého človeka veľkou pomocou,

lebo zabraňuje, aby sme sa ako

duchovné bytosti zaplietli do telesných

žiadostivostí. Mať dnes zábrany

sa považuje za prekážku a psychológia,

veľakrát úplne vzdialená duchovnému

poznaniu, sa ich pokúša

odstrániť. Pritom je len prirodzené,

že má niekto zábrany začať s niekym

vzťah na telesnej úrovni, ak súčasne

chýba duševná láska.

Na druhej strane k zdravému životu

v zdravom partnerstve patrí

určite aj zdravý pohlavný život. Len

sa nemá preceňovať. Nie každému

človeku je dopriate žiť v spoločnom

partnerskom zväzku. Avšak preto

nie je nikto vylúčený z prežívania

lásky. Lebo tá je obsiahlejšia, v žiadnom

prípade sa neobmedzuje len na

oblasť partnerského dopĺňania.

Vezmime napríklad starú mamu,

ktorá sa láskyplne stará o svoje vnúčatá.

Aj tu prebieha výmena, zdravé

vyrovnávanie medzi dávaním a prijímaním.

Malé deti potešia starú paniu

svojou detskosťou a vďačnosťou, zatiaľ

čo stará mama je im nápomocná

tam, kde ony kvôli svojmu útlemu

veku ešte nemôžu pôsobiť. Ako veľmi

záleží na vyrovnávaní, človek spozná


T É M A

vtedy, keď pomyslí na bolesť neopätovanej

lásky. Je to, žiaľ, rozšírený úkaz.

Ako často zostáva neopätovaná napríklad

láska rodičov k deťom!

LÁSKA SRDCA

A

predsa pravá láska srdca, ktorá

v sebe nemá sebectvo, nepožaduje

žiadne vyrovnávanie. Také čisté

srdce sa často nevyskytuje. Nemilujeme

druhého nezištne, ale kvôli

tomu, lebo si myslíme, že potrebujeme

objekt lásky. Kto však miluje

skutočne, dokáže sa všeličoho zriecť,

keď tým môže milovanému poslúžiť.

Keď napríklad muž ľúbi ženu,

ktorá však nachádza svoje šťastie

u iného partnera, potom považujeme

za úplne prirodzené, že je žiarlivý

a jeho začínajúca láska sa možno

zmení v nenávisť. Takéto správanie

je však egoistické, zamerané len na

vlastné šťastie

Iný veľmi rozšírený príklad, v ktorom

hrá rolu sebectvo, je rodičovská

láska k deťom. Rodičia predstierajú,

že chcú pre svoje dieťa len „to najlepšie“.

Často sú však hlboko sklamaní,

keď deti robia práve to, čo je pre ne

naozaj najlepšie. Veď deti majú často

prežiť ešte mnohé skúsenosti, ktoré

nezodpovedajú predstavám rodičov.

Tí však milujú svoje vlastné ciele niekedy

viac než deti, aj keď si toho nie

sú vedomí. Ako často býva dieťa viazané

na rodičovský dom, lebo rodičia

ho vnútorne nechcú prepustiť, zatiaľ

čo sa sami klamú, že tak konajú len

„z lásky k dieťaťu“. V skutočnosti

však zabraňujú vlastnému rozvoju

svojho dieťaťa. Pri nezištnej láske by

museli rodičia urobiť všetko pre to,

aby spoznali, čo je pre ich deti dôležité,

a svoje vlastné priania by odložili

bokom.

Láska je z povahy veci nesebecká

a každému človeku ponúka veľkolepú

príležitosť vyrásť nad svoje

ego. Dáva nám krídla, oživuje naše

vnútro, takže duša dostáva povzbudenie

oslobodiť sa z pút ochromujúcej

rutiny všedného dňa a vzniesť sa

nahor. Toto stúpanie nahor sa nemá

chápať iba symbolicky, ide tu o celkom

prirodzený dej na inej úrovni

skutočnosti.

SYMPATIA A ANTIPATIA

Keď myslíme na lásku, myslíme

určite aj na sympatiu a antipatiu.

Slovo sympatia má podľa svojho

pôvodu vlastne význam „súcitný“,

„spolucítiaci“. Človek

teda môže voči druhému

prejaviť súcit, pochopenie,

môže sa vžiť do jeho situácie.

Dnes sa spája s pojmom

sympatia predovšetkým to,

že sa niečo k niečomu hodí,

rovnorodosť v myslení, konaní

a dávaní sa. Bez tohto

nie je stále partnerstvo mysliteľné.

Keď ľudia vstúpia do

vzťahu, potom veľmi rýchlo

padne maska, za ktorou zvyčajne

skrývame pred ostatnými

ľuďmi naše slabosti

a tajné priania. Ak potom

pominú sympatie a rovnorodé

sklony, je partnerstvo

ohrozené. Preto hovoríme

o manželstve založenom na

náklonnosti v protiklade

k manželstvu z rozumu.

LÁSKA A MANŽELSTVO

Kde je pravá láska, teda súzvuk

duší, tam nemá vstupovať rušivo

alebo rozdeľujúco tretí človek,

lebo by zabránil Bohom chcenému

šťastiu. Keď sa teda povie, že „človek

nemá rozlučovať, čo Boh spojil“,

je tým vyjadrené, že partnerstvo

má správny, prirodzený základ. Nejde

teda o naše terajšie manželské

zvyklosti, ale o niečo oveľa pôvodnejšie

a prirodzenejšie: o duševné

vlastnosti. A preto sa tiež poukazuje

v Schillerovom „Zvone“ na manželstvo:

„Preto preveruj, kto sa naveky

viaže…“. Pre trvalé manželstvo je

nutné splniť rozličné dôležité podmienky,

ktoré sa v prvom zaľúbení

často prehliadnu, čo vedie k neradostným

následkom.

My ľudia ako duchovné bytosti

sa máme rozvíjať. Rozdielna rýchlosť

alebo smerovanie rozvoja jednotlivca

na základe slobodnej vôle

môže v priebehu partnerstva viesť

k vzájomnému oddeleniu, aj keď na

začiatku existoval skutočný súzvuk.

Mnohí majú problémy pripustiť

partnerov rozvoj. A neznamená „ľúbiť“

tiež pripustiť si druhého človeka

k sebe, dôverovať mu, zostať zraniteľným?

15

SVET GRÁLU

2/2005


T É M A

Láska má a môže plodiť zabudnutie

na seba. Nemusí to byť len láska

k inému človeku, môže sa to týkať

nejakej zvláštnej úlohy. Rozhodujúce

pritom je, aby sa človek nedal

viesť egoistickými pohnútkami. Napríklad

nejaký bádateľ môže byť

hnaný pri svojej činnosti ctižiadostivosťou

a samoľúbosťou, alebo

sa chopí úlohy len preto, že ju chce

vidieť vyriešenú. Len v druhom prípade

dosiahne zabudnutie na seba

a bude teda „schopný lásky“. A kto

je schopný lásky, kto sa neobmedzuje

len na vlastnú osobnosť, nedostane

sa do nebezpečenstva, že by ochorel

na „nedostatok lásky“.

16

SVET GRÁLU

2/2005

V mnohých prípadoch je rozvod

jediným východiskom z trvalej manželskej

krízy. A pretože takýchto prípadov

je veľmi veľa, zdráha sa stále

viac ľudí vstúpiť do partnerstva so

zákonnými povinnosťami. Okrem

toho je pre mnohých celkom samozrejmé

stavať svoje vlastné záujmy

pred blaho svojho blížneho. O láske

sa väčšinou len hovorí. V skutočnosti

však panuje všade citeľný nedostatok

lásky. Lebo nemôžeme len tak jednoducho

uniknúť našej potrebe láskyplného

zväzku. Veľa ľudí sa však práve

o to pokúša a kladie si okolo svojho

srdca tvrdý pancier, len aby už neboli

zraniteľní a závislí.

„MILUJ BLÍŽNEHO

SVOJHO AKO SEBA

SAMÉHO!“

Východisko naznačuje výzva Ježiša:

„Miluj blížneho svojho ako

seba samého!“

Kto je už sám so sebou úplne spokojný,

bez toho, aby si niečo nenamýšľal?

Na jednej strane je tu „ja“,

ktoré sa tlačí do popredia a neustále

sa snaží o vlastné vyzdvihovanie. Na

druhej strane je tu však aj hlas svedomia,

ktorý nám ticho pripomína, akí

sme bezvýznamní a nedokonalí – merané

naším vlastným zmyslom bytia.

A toto rozštiepenie, v ktorom skoro

všetci väzíme, zabraňuje tomu, aby

sme milovali tak, ako by sme vlastne

milovať mali. Kto si neváži sám seba,

nedokáže si vážiť ani svojho blížneho.

Kto sám sebe nerozumie, nedokáže

rozumieť ani svojmu blížnemu. Lebo

láska má niečo do činenia aj s úctou

a porozumením. Ako mám milovať

niekoho, pre koho nemám porozumenie?

Nepozorujeme všade, ako odsudzujúco

navzájom o sebe hovoríme?

To je opak láskyplného správania sa!

A to má korene v našej nespokojnosti

so sebou samými. Kto si nemôže vážiť

sám seba, ten sa pokúša znevažovať

aj iných, aby so svojou nedokonalosťou

nebol sám. Ustavičné nevecné

kritizovanie ostatných ľudí sa teda

zakladá na nepriznanej nespokojnosti

so sebou samým.

MILOVAŤ STVORITEĽA

„Milovať budeš blížneho ako

seba samého“ je len druhá

časť prikázania. Prvá znie: „Milovať

budeš Pána, svojho Boha, celým

svojím srdcom a celou svojou dušou

i celou svojou mysľou.“ To má

byť, ako to vyjadril Ježiš, podstatou

všetkých prikázaní: „Na týchto

dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon

i proroci.“ (Matúš 22,37–40).

Avšak milovať Boha, to nie je pre

mnohých ľudí také jednoduché.

Akým spôsobom myslíme na Boha,

keď nám napríklad smrť vyrve milovaného

partnera z nášho náručia?

Láska predpokladá porozumenie.

Naše chápanie pôsobenia Stvoriteľa

je však silne skalené a aj na pohľad

nábožný človek sa často škriepi

s Bohom, len čo sa od neho niečo

požaduje. Miluje seba oveľa viac

než Boha a nemá pochopenie pre

– jemu niekedy nepríjemné – nevyhnutnosti

bytia, ktoré prebiehajú

podľa Božej vôle!

A k týmto nevyhnutnostiam patrí

aj smrť. Človek, ktorý miluje Boha

celým srdcom, má bezpodmienečnú

dôveru v pôsobenie Stvori-


T É M A

teľa a snáď sa dokáže aj radovať, že

jemu blízky zosnulý svojou smrťou

vykonal nutný a ďalej vedúci krok.

Bez tohto vedomia sa nám javí smrť

len ako nezmyselná.

„Milovať budeš Pána, svojho Boha,

celým svojím srdcom a celou svojou

dušou i celou svojou mysľou.“ Tieto

slová vyjadrujú aj rozličné roviny

vedomia, na ktorých môžeme rozvinúť

lásku. Srdce predstavuje našu

duchovnú vnímavosť. Človek s duchovne

bdelým vedomím môže aj

ľahšie prehliadať vonkajšie nedokonalosti

ostatných ľudí a na tomto

základe môže vyrastať jeho láska.

Podľa biblického podania povedal

Ježiš: „Počuli ste, že bolo povedané:

Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť

budeš svojho nepriateľa. Ja

vám však hovorím: Milujte svojich

nepriateľov, /dobrorečte tým, ktorí

vás preklínajú, robte dobre tým,

ktorí vás nenávidia /a modlite sa za

tých, ktorí vás prenasledujú a vás

potupujú, aby ste boli synmi svojho

Otca v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať

slnku nad zlými aj dobrými

a zosiela dážď na spravodlivých aj

na nespravodlivých. Veď keď budete

milovať iba tých, čo vás milujú, aká

vám patrí odmena? Či to isté nerobia

aj colníci? A ak budete zdraviť

iba svojich bratov, čo robíte navyše?

Či to isté nerobia aj pohania? (Matúš

5,43 – 47)

Ak teda chceme milovať aj svojich

nepriateľov, resp. nám nesympatických

ľudí, potom je dôležité, aby

sme správne chápali pojem lásky.

Láska nesená duchovným vedomím,

ktorá nepoškuľuje po odmene

a uznaní, ale vidí úlohu, bude chcieť

byť druhému vždy užitočná. Láska

môže teda znamenať aj stanovenie

jasných hraníc, aby sme niekoho

ochránili pred zlom, nešťastím

alebo pred spáchaním neprávosti.

Snáď sa to musí robiť aj s krvácajúcim

srdcom – pomyslime na tresty

v oblasti výchovy. Zmäkčilá slabosť,

ktorá iba všetko odpúšťa, sa síce

často považuje za lásku, ale ňou nie

je.

Máme milovať Boha aj „celou našou

dušou“. Duša je nositeľom toho,

čo označujeme za „vnútorné vlastnosti“

človeka. Kto sa pred láskou

uzatvára, ten svoju dušu zaťažuje

alebo jej škodí. Uzatvára sa totiž

vo svojich vnútorných pohnútkach

pred vyššími vplyvmi a pomocami.

To nie je ničím iným, ako keď na

telesnej úrovni poškodzujeme svoje

zdravie nedbalou životosprávou.

A potom máme milovať Boha celou

našou mysľou. Tým je mienený

rozum, ktorý sa vyšvihol skoro

u všetkých ľudí našej kultúrnej oblasti

na najvyššiu inštanciu. Mozog

sám však nemôže existenciu Boha

ani dokázať, ani vyvrátiť. Už voči

zdanlivej nekonečnosti večernej

oblohy plnej hviezd stojí bez porozumenia.

Ale človek, v ktorého

srdci je láska k Bohu živá, spoznáva

starostlivé pôsobenie jeho sily aj

vo vonkajších dejoch a jeho rozum

mu bude cennou pomocou pri spoznávaní

všeobsiahlych zákonitostí

stvorenia.

Všetci neustále požívame dary

Stvoriteľa. Ani na dýchanie by sa

človek nezmohol bez toho, aby

on – a s ním celý svet – nebol udržiavaný

silou, ktorej pôvod je mu

skrytý. Žiadnu z vecí, z ktorých

máme potešenie, sme nevytvorili

sami, ale nachádzame ich ako dar.

To platí, prirodzene, aj pre naše telo.

Máme síce určitú schopnosť „tvoriť“.

Ide tu však o formujúcu a pretvárajúcu

silu, lebo skutočne stvoriť

niečo nové vôbec nemôžeme. Božie

pôsobenie je všeobsiahle, naše je

však ohraničené. Berieme, berieme

a berieme, ale na dávanie vo svojej

sebeckosti nemyslíme.

Čo však môžeme my ľudia dávať?

Odhliadnuc od toho, že máme

naše dary používať v zmysle zákonov

stvorenia, aby prinášali úžitok

a výstavbu, mohli by sme dávať

našou vďačnosťou a úctou k životu

a k jeho pôvodu. A nie je to práve to,

čo nám dnes najviac chýba? Pomyslime

len na škody, ktoré sme napáchali

na našom životnom prostredí

rovnako ako aj v našom vnútornom

svete.

Mali by sme sa snažiť aj o správne

pochopenie veľkej, všetko podporujúcej

lásky Stvoriteľa. Kto

očakáva, že Boh ako ten, kto riadi

všetky svety, podporuje len nás

a naše krátkozraké, sebecké priania,

ten asi nepochopí nikdy nič zo

skutočného diania na tomto svete.

A môže tisíckrát uisťovať, že Boha

miluje, nemôže ho milovať, lebo

v sebe nesie nesprávny obraz Boha.

Pôsobenie Stvoriteľa je všeobsiahle

a jeho vždy spravodlivá láska sa nevzťahuje

na malé či väčšie starosti

všedného dňa ľudí tejto Zeme, ale

na nesmrteľného ducha človeka.

Malé starosti, ktoré nás sužujú, sú

oproti tomu úplne bezvýznamné.

My sami sme si chybným správaním

vyvolali „nápravné opatrenia“,

ktoré nás v živote bolestne zasahujú.

Údery osudu môžu byť pre dušu

rovnako osožné ako bolesť pre telo,

lebo sa máme naučiť zabrániť tomu,

čo je pre naše bytie škodlivé.

SEBAÚCTA

A SEBAKLAM

Aj pri našej potrebe lásky v spolužití

s inými ide o zdravé vyrovnanie

dávania a brania. Keď

chceme zažiť lásku, musíme byť najprv

sami schopní skutočne milovať.

Ako často sa ľudia k sebe upínajú

v domnelej láske a čím nepostrádateľnejší

si navzájom sú, tým sa im

ich láska zdá väčšia. V najlepšom

prípade je to však len predstupeň

17

SVET GRÁLU

2/2005


18

SVET GRÁLU

2/2005

Na Chaj Tanovu radu sa obliekli

do šiat služobníctva a potom

zamierili do východnej časti mesta,

aby vyhľadali predovšetkým „kňaza

chudobných“.

Tento starý, dosť nevedomý muž

úradoval v takmer rozpadnutom

chráme, v „chráme chudobných“.

Takým ľuďom totiž, ktorí už neboli

schopní slušne sa obliecť, bol vstup

do ostatných chrámov mesta zakázaný.

Mali zvlášť vyhradené miesto

na vykonávanie svojich pobožností.

„Nie sú si všetci ľudia pred Bohom

rovní?“ pýtal sa Li Erl pobúrený takým

vylučovaním chudoby.

„Nie všetci,“ znela pokojná odpoveď.

„Mladý pán predsa vie, že

nie sme na zemi prvýkrát. Kto bol

v minulom živote čestný, ten má na

druhýkrát príjemný život v blahobyte

a pohodlí. Kto však hrešil, ten

musí prísť ako žobrák. Chce mladý

muž niesť zodpovednosť za to, aby sa

vznešení ľudia ríše modlili spoločne

s hriešnikmi?“

Li Erl ešte stále nebol spokojný.

„Prečo sa hriešnici narodia ako

žobráci? Predsa len preto, aby mohli

napraviť svoje chyby. Keď hriešnik

odpyká svoju vinu, nemá potom

pred Vznešeným takú istú hodnotu

ako aj iný zbožný človek?“

„Áno, neskôr. Keď vojde do večných

záhrad, tak z neho odpykaná vina

spadne, ale do tej doby sa treba na

neho pozerať ako na človeka, ktorý

stojí pod ostatnými ľuďmi. Nech sa

mladý pán pozrie na mňa. Bol by

som kňazom v tomto chráme chudoby,

keby som svoj prvý život prežil

bez hriechu? Aj ja pykám s ostatnými,

len moja minulosť nemohla

byť až taká zlá, inak by som nebol

teraz kňazom.“

Aj napriek tomu, že Li Erl nebol

s týmto vysvetlením spokojný, lákalo

ho to rozprávať sa s týmto dek

skutočnej láske, ktorá umožňuje

človeku vyrásť nad seba samého,

aby sa okruh jeho pôsobenia rozširoval

a on sa stal schopným slúžiť

vyšším cieľom.

Kto myslí len na svoje osobné

šťastie a nevšíma si, že zákony

stvorenia od nás vyžadujú pôsobenie,

ktoré nás presahuje, bude

v tejto bežnej, sebeckej láske skôr

či neskôr zažívať ťažkosti. Dostaví

sa dojem nenaplnenosti a veľa milujúcich,

v dôsledku tohto vcelku

správneho pocitu, bude hľadať

„rozptýlenie“, takzvané „dobrodružstvá“,

čo potom ľahko zničí

základ spoločného šťastia.

A tak je pochopiteľné, prečo je

dnes v láske toľko sklamaní. Jednoducho

musia byť, lebo sebaklam

nepodporuje človeka v jeho ďalšom

vývoji. Jeho život nie je založený

na tom, aby sa v spokojnosti

so sebou samým a v pokoji usadil,

zahalený do hrejivého plášťa domnelej

lásky. Bez vyššieho cieľa sa

šťastie nedá udržať natrvalo. Iné

predstavy sú sebaklamy, od ktorých

sa človek oslobodí iba sklamaním.

Keď niekto myslí len na vlastnú

predstavu naplnenia lásky, stratí,

i keď najprv nebadane, aj sebaúctu,

čím automaticky stráca schopnosť

nezištne si vážiť iných a milovať

ich. A tak vzniká svet, aký dnes

väčšinou poznáme, v ktorom

skoro každý odsudzuje a ohovára

druhých a jednotliví ľudia nachádzajú

len málo láskyplnej opory

a pochopenia. Namiesto toho sa

mnohí ponúkajú tento nedostatok

sebaúcty a našu potrebu lásky

povrchne vykompenzovať. Zo

všetkých strán láka „šťastie“ formou

dobrodružstiev, ciest, peňazí,

vlastníctva atď. Skutočný zdroj

života a lásky však spočíva v inej

rovine.

T É M A

Žiť v súlade s týmto poznaním

znamená zároveň milovať Boha…,

lebo človek sa potom nenecháva

viesť svojimi predstavami podľa

vlastného priania, ale robí to, čo

nám vôľa Stvoriteľa predurčila.

TRI DIMENZIE

Náš jazyk prostredníctvom

slovnej zásoby vydáva svedectvo

o našom vedomí.

Týmto jedným slovom „láska“

označujeme vlastne tri veľmi odlišné

skutočnosti. Je to po prvé „telesná

láska“ ako záležitosť našej biologickej

existencie. Potom je to duševná

láska ako predpoklad zdravého

ľudského partnerstva. A nakoniec

je to duchovná láska ako ukazovateľ

cesty a vodidlo ľudského ducha

obráteného k Bohu. V starej gréčtine

boli pre tieto tri skutočnosti

rozličné označenia. Pre duchovnú

lásku to bolo slovo „agapé“.

Dnes sa však väčšinou uspokojujeme

len s týmto jedným slovom

láska – a spôsobujeme tým veľa

zmätku. Je síce správne, že u lásky

v jej rozličných javových formách

ide nakoniec o jednotnú základnú

silu, ktorá ovláda celé bytie. My sme

však pojem lásky spojili prevažne

s jej najnižšou formou. Pomohlo

by, keby sme v používaní reči lepšie

rozlišovali a predovšetkým si uvedomili,

že nám skutočná láska môže

otvoriť aj iné oblasti skúseností.

Niet sa teda čo čudovať, že to

s láskou nemáme také ľahké. Máme

síce naše priania a túžby, ale najprv

sa musíme naučiť napĺňať ich tak,

aby nám priniesli trvalé uspokojenie.

To bude možné iba vtedy, keď

láska nájde naplnenie vo všetkých

rovinách.

Gerd Harms

LAO-C’


K N I Ž N Á U K Á Ž K A

ŽIVOT A PÔSOBENIE PRIPR AVOVATEĽ A CEST Y V ČÍNE

tinským starcom ďalej. Pe Janga sa

nemohol spýtať, ak nechcel, aby sa

odmlčal, a nikoho iného nemal.

Takže sa spýtal:

„Myslí si môj otec, že týmito dvomi

životmi sa všetko končí? Keď nejaký

človek zostane zlý ešte aj ako žobrák?

Čo potom?“

„Zaiste zostane zlý, mladý pán,“ odpovedal

starec s pokojom v duši. „Je

veľmi málo dobrých žobrákov, väčšina

z nich nestojí za nič. Ale to nevadí.

Svojím biednym životom si odpykajú

predošlú vinu a to, čo spravia v tomto

živote, sa im rátať nebude. Veď oni

sami sa do tohto nízkeho okolia nedostali.“

Li Erl sa zachvel. Koľko nevedomosti!

Koľko bludu! Na jeho želanie

mu povedal kňaz mená niekoľkých

chudákov, ktorí sa zdali byť hodní

podpory. Li Erl by bol ešte radšej chcel

poznať mená tých, ktorých považoval

kňaz za stratených, ale ten nechcel odpovedať.

Tak sa tu Li Erl musel spoľahnúť

na vedenie.

Prvú chatrč, ktorú vyhľadali, im

kňaz opísal tak presne, že ju nemohli

minúť. Nezaslúžila si ani názov obydlie,

pretože tu panovala špina a rozklad.

Keď vstúpili, pýtal sa mrzutý hlas

na ich želanie. Li Erl vľúdne odpovedal.

Sú sluhami bohatého pána, ktorý

by rád niekoľkým chudobným preukázal

dobro, a prišli sa pozrieť, čo mu

chýba.

Nevľúdny hlas bol ako vymenený,

keď chytrácky oznamoval, že mu

chýba všetko. Ľudia na neho zabudli,

nikto sa o neho nestará.

„Keby to bolo tak, starec,“ povedal

Li Erl rozhodne, aj keď v šere nemohol

vidieť, či bol chudák naozaj starý,

„keby to bolo tak, potom by sme sa

o tebe nikdy nedozvedeli. Kňaz chudobných

robí pre teba veľa dobrého.

Nezabúdaj na to!“

„Nuž áno, kňaz chudobných sa niekedy

príde na mňa pozrieť. Ale jeho

modlitby mi nepomáhajú a almužny

mi môže priniesť len zriedka, sám je

chudobný.“

„Prečo jeho modlitby nepomáhajú,

je to predsa zbožný muž?“ pýtal sa Li

Erl vážne.

„Jeho modlitby mi pomôžu až na

onom svete, ale ja živorím tu na tomto

svete,“ povedal.

„Ešte nie si vyhladovaný,“ prerušil

Chaj Tan rozhovor.

Z Chaj Tanovho výroku chudák

usúdil, že pravdepodobne nedostane

žiadnu almužnu. Vyskočil zo svojho

lôžka a začal návštevníkom nadávať.

Pritom videli, že to bol veľký, silný,

ešte mladý muž.

Chaj Tan sa pobral na odchod, ale Li

Erl to nechcel ešte vzdať.

„Vyzeráš zdravý,“ povedal vľúdne.

„Prečo zostávaš žobrákom? Pracuj

a zarábaj si na živobytie. Rád ti pomôžem.“

Muž sa zarazil a prezeral si návštevníka

odhora nadol.

„Tak so mnou ešte nikto nehovoril.

Nemusím zostať žobrákom, aj keď som

sa taký narodil? Dokáž mi, že môžem

svoj život zmeniť, a ja to urobím!“

„Videl si niekedy tie veľké modré

motýle, ktoré sa kolíšu na kríkoch čajovníka?“

pýtal sa Li Erl muža.

Ten prisvedčil, zvedavý, čo bude teraz

nasledovať.

„Vieš, že toto krásne zviera pochádza

zo žravej, nespokojnej húsenice?“

„Áno,“ znela odpoveď. „Také húsenice

som často videl.“

„Nuž, keby každý zostal taký, akým

sa narodil,“ vysvetľoval Li Erl, „tak

by húsenica musela zostať húsenicou

a nemali by sme žiadne modré motýle.“

Chaj Tan bol vhodnosťou tohto príkladu

prinajmenej rovnako prekvapený

ako žobrák, ale mlčal a premýšľal.

To robil aj chudák. Zrazu zdvihol

sklonenú hlavu.

„Pane, úbohá húsenica chce byť

motýľom,“ povedal mäkkým hlasom.

„Smiem byť tvojím sluhom?“

Li Erl na chvíľu zaváhal. Môže

svojmu hostiteľovi priviesť do domu

takého človeka? Ale jeho vnútorný

hlas s tým súhlasil a vľúdne mužovi

povedal:

„Skúsime to spolu. Choď k najbližšej

vode a očisti sa od hlavy až po päty.

O šaty sa postarám.“

„Čo si mám obliecť, keď budem čistý

a ty tu ešte nebudeš?“ pýtal sa muž

skromne.

Li Erl premýšľal. Potom mužovi

sľúbil, že mu prinesie šaty skôr, než sa

umyje.

„Môžeš byť za západu slnka pri

chráme chudobných?“ pýtal sa Li Erl.

Muž prikývol a priatelia kráčali ďalej.

Chaj Tan sa snažil potlačiť vzrastajúce

dojatie a so strojeným posmechom

povedal:

„Keď ešte dnes navštívime niekoľkých

žobrákov, Li Erl, prídeš domov

s celým zástupom sluhov!“

„Neposmievaj sa,“ prosil ho Li Erl,

„tento je iný než ostatní. Musel som ho

prijať. Raz ho budem veľmi potrebovať.“

Chaj Tan zmĺkol. Pomaly si uvedomoval,

že jeho priateľ vedel viac než

ostatní ľudia.

Kniha vychádza v decembri 2004

a možno si ju objednať na adrese redakcie

čaopisu Svet Grálu.

19

SVET GRÁLU

2/2005


V Ý C H O V A

VÝCHOVA

Každý človek sa mnohokrát denne rozhoduje.

Sú to rozhodnutia praktické, krátkodobé,

ale aj ďalekosiahle. Každé rozhodnutie

si vyžaduje vopred zvážiť danú situáciu.

Naša schopnosť usudzovať je teda základom

(často závažných) následkov našich

rozhodnutí. Ako je známe, dnes sa z mnohých

strán objavujú snahy získať vplyv na

schopnosť ľudí usudzovať, pretože v nej

spočíva kľúč k manipulovateľnosti. Ako

môžeme takému nebezpečenstvu čeliť? To

je otázka, ktorá by mala zohrávať zásadnú

úlohu už pri výchove. Redaktorka časopisu

Svet Grálu Gertraud Schmittová hľadala oblasti,

na ktoré sa môžeme zamerať, aby sme

svoju schopnosť usudzovania rozvinuli.

Pri tejto zložitej téme si musíme

najprv ujasniť, že naša ľudská

schopnosť usudzovať, naša

schopnosť rozhodovať sa správne,

a teda spravodlivo, je úzko spojená

s citom pre spravodlivosť. Je

to schopnosť ducha, ktorý tvorí

podstatu našej bytosti. Duch je

schopný poznávať zákony stvorenia,

ktoré platia všade, teda vo

vonkajšom aj vnútornom svete.

Preto je s pojmom spravodlivosti

bezprostredne spojený zákon

vyrovnania, ktorý pozorujeme

v prírode – napríklad pri nádychu

a výdychu, striedaní dňa

a noci, prílivu a odlivu, vyrovnávaní

telesnej rovnováhy atď. Popri

potrebe, aby všetko malo svoj

spravodlivý, a tým aj vyvážený

poriadok, patrí k tomu aj chcenie

robiť veci tak, aby to správne zodpovedalo

danej úlohe.

Nie bezdôvodne sa zobrazuje

Justícia, rímska bohyňa práva

a spravodlivosti, s miskou váh

v ruke a so zaviazanými očami.

20

SVET GRÁLU

2/2005

Správne rozhodnutie sa má „uvážiť“

pohľadom dovnútra, nie von!

Naša reč tieto súvislosti dobre

vystihuje: „zvažujeme stav veci“

alebo „vyvažujeme situáciu“.

OSOBNÉ POJMY

Zmysel pre spravodlivosť

a schopnosť usudzovať sú

duchovné schopnosti, a patria teda

bezprostredne k sebe. Zosilňujúci

alebo zoslabujúci vplyv na ne má

náš osobný „poriadok v pojmoch“,

ktorý sa významne podieľa na

posudzovaní situácie. Predpokladom

pre vytvorenie osobných

pojmov, a tým aj vzniku určitého

poriadku, je vždy praktické „chápanie“,

teda vlastné prežitie. Konkrétnymi

skúsenosťami z každodenného

života, stretávaním sa

s ľuďmi, vecami, situáciami, úlohami,

postrehmi atď. vznikajú

určité predstavy. Tie sa potom

môžu potvrdzovať, rozširovať,

znovu triediť alebo odmietnuť.

Ako môžu rodičia pomôcť

svojim deťom zlepšiť

schopnosť usudzovania

A

VLASTNÝ

NÁZOR

Tvorba osobného poriadku

v pojmoch je dôsledkom celoživotného

procesu učenia, pričom stále

porovnávame a usúvzťažňujeme

nové so známym, to nové preverujeme

a používame v nových súvislostiach,

zaraďujeme medzi to, čo

je nám známe, a znovu prenášame

na ďalšie situácie. Takto vznikajúci

vnútorný základ každého uvažovania,

hodnotenia a posudzovania

je teda ovplyvňovaný stále novým

chápaním a porozumením. Zatiaľ

čo v detstve sa náš pojmový systém

vyvíja búrlivo, v neskorších rokoch

dochádza spravidla už len zriedka

k radikálnym prelomom, ide skôr

o jeho zjemňovanie. O to dôležitejšie

je, aby každý človek – v zmysle

rozvíjania svojej schopnosti usudzovať

– dostal už v detstve príležitosť

na utváranie prospešného

osobného poriadku v pojmoch.

MAŤ PREDSTAVU

V

miere, v akej dieťa „chápe“,

môže napríklad vyjadriť

radosť a bolesť, rozprávať vlastné

zážitky, ale aj rozumieť rozprávaniu

a správaniu druhých. Spoločná

práca, spoznávanie a skúmanie

okolia s rodičmi, starými rodičmi


V Ý C H O V A

či súrodencami uľahčuje dieťaťu

stále lepšie a lepšie sa orientovať

najprv v domácom prostredí,

neskôr v škôlke, v škole a nakoniec

vo svete. Toto prirodzené

formovanie vnútornej orientácie,

ktoré je pre dieťa spojené so stále

novými nárokmi, sa však môže

aj zastaviť. Ak sa obmedzí dieťaťu

okruh zbierania skúseností –

napríklad ochudobnením zmyslových

vnemov len na zrakové, ak

zakrpatie jazykové bohatstvo, pretože

rodičia „nemajú čas“, dieťa

nemá väčších súrodencov alebo

starí rodičia žijú príliš ďaleko,

ak ho k napodobňovaniu pobádajú

zlé príklady –, potom, ako je

zo skúsenosti známe, to vedie ku

strate vnútornej orientácie a v dôsledku

toho k problémom v spoločenskom

prostredí. Lekári, sociálni

pracovníci a, samozrejme, aj

učitelia dnes pozorujú takéto javy

stále častejšie.

Duševný stav dieťaťa sa potom

často opisuje tak, že dieťa (prípadne

mladistvý) nemá cieľ, stratilo

oporu, je nerozumné alebo

mu chýba právne vedomie. Keď

sa potom o niekom hovorí, že

„klesol“, „je na šikmej ploche“ a je

„nevyrovnaný“, tak tieto obrazy

vyjadrujú, že „váhy spravodlivosti“

poukazujú na nerovnováhu:

mladý človek žije v zakrpatenom,

resp. zdeformovanom osobnom

poriadku pojmov, ktorý kalí

jeho cit pre spravodlivosť. Nežije

(a pravdepodobne ani jeho okolie)

podľa „zákona vyrovnania“. A ten

očividne nebol ani základom jeho

výchovy.

CHÁPANIE A UČENIE

V

úsilí o vzdelanie a výchovu

sa často vychádza z toho, že

deťom sa musí „len správne vštepiť“

nielen učebná látka, ale aj sociálne

správanie, správanie v spoločnosti

– akoby k dobrej výchove stačila len

bohatá ponuka vzdelania a znalosť

napríklad školského poriadku

a určitých pravidiel správania.

Tým, že rodičia a vychovávatelia

zanedbávajú svoju povinnosť,

aby sami boli vzorom, sa „zložitá

výchova“ uskutočňuje často len

slovne, „dobrými poučkami“, ako

to vyjadril Wilhelm Busch. „Vštepené“,

rozumovo naučené má

však len málo spoločného s naším

poriadkom pojmov a následkom

toho s našou schopnosťou usudzovať.

Nie nadarmo sú pracovné a životné

skúsenosti, vodičská prax

atď. v bežnom živote nenahraditeľné.

Lebo len v každodennom

riešení problémov, teda v prežívanom

chápaní, sa môžu zbierať

pravé skúsenosti a vlastné hodnotenie

sa v ňom ukáže ako správne

alebo nesprávne, ako osvedčené

alebo vyžadujúce zmenu.

Oproti domnienke, že proces

učenia podporí schopnosť usudzovať

a túto schopnosť možno dosiahnuť

jedine školením myslenia,

nacvičením a vštiepením požadovaných

spôsobov správania, sa

v každodennom živote ukazuje, že

v skutočnosti ide výhradne o proces

orientovaný na prax, súvisiaci

so súčasným životom. To, čo prežívame,

je tým, čo nás utvára. To

si aj najdlhšie pamätáme, lebo prežité

je v „poradí zabúdania“ až na

poslednom mieste (inak ako prvé

je to, čo sme iba počuli, na druhom

mieste to, čo sme iba videli,

a na treťom mieste to, čo sme počuli

a videli).

Zreteľne sa prejavilo, že sa deti,

resp. dospievajúci vedia úspešne

orientovať v živote, keď rodičia

svojím príkladom dôveryhodne

ukazujú, ako sa riešia problémy,

ako si ľudia vzájomne pomáhajú,

ako držia pospolu, ako sa k sebe

vzájomne správajú, aká hodnotná

a dôležitá je spoločná práca, ale

aj ako sa majú dávať veci znovu

do poriadku a ako je treba zaujímať

stanovisko, keď niečo nie je

správne. Až keď rodičia príkladne

žijú podľa vety: „Buď sám a úplne

tým, čím sa majú prostredníctvom

teba stať druhí“, vytvorí sa v dieťati

pôda, na ktorej sa môže dariť

zdravému úsudku.

Podľa princípu vzájomného

pôsobenia posilňuje dobrý vývoj

dospievajúcich zasa rodičov v ich

úsilí naďalej vytvárať prostredie,

v ktorom deti a dospievajúci môžu

zbierať skúsenosti nevyhnutné pre

ich vývoj. Sú potom ochotní pracovať

celý život na sebe, čím sa

uplatní taká dôležitá výchova vychovávateľov.

21

SVET GRÁLU

2/2005


V Ý C H O V A

22

SVET GRÁLU

2/2005

PORIADOK

A SPOLUPRÁCA

Ďalšia prekážka v rozvoji zdravého

úsudku môže spočívať

v tom, že rodičia robia všetko za

svoje deti a nedovolia, aby sa samy

namáhali. Ale tak, ako sa dieťa

samo musí naučiť chodiť a rozprávať,

jazdiť na bicykli, plávať, čítať,

počítať atď., ako si samo musí

osvojiť všetky zručnosti, nemôže

mu nikto brániť v tom, aby sa samo

namáhalo získať osobné poznatky,

úsudok a presvedčenie. Rodičia

a vychovávatelia majú k tomu len

vytvoriť čo najpriaznivejšie predpoklady.

Jednoznačný postoj dospelých

a odôvodnené stanoviská k naliehavým

otázkam či problémom detí

sú pre ne veľmi dôležité ako vzor.

Vychovávatelia a psychológovia

okrem toho odporúčajú, aby sa vytvoril

jasný, prehľadný a všetkými

odsúhlasený poriadok v rodine,

školskej triede či skupine. Dieťa

potom ľahšie dodržiava trvalo

platné dohody a správne zhodnotí

nové situácie. Zavedením pevného

poriadku v rámci spoločenstva nadobudne

dieťa vo svojom konaní

a prežívaní vodidlo pre vlastné

uvažovanie, porovnávanie a rozhodovanie.

Takto sa vytvoria dobré

predpoklady pre zdravé usudzovanie

vychádzajúce zo života. Tým,

že sa vymedzí priestor, sa pohľad

dieťaťa nezameriava len na vlastné

chcenie, ale zahŕňa i celú menšiu

či väčšiu pospolitosť. Mladý človek

na tomto „cvičisku“ celkom prirodzene

rozvíja a upevňuje svoju

schopnosť usudzovať. Kto však, ako

napríklad príliš chránené deti alebo

deti autoritatívnych rodičov, smie

len zriedkakedy sám posudzovať

(vysloviť svoj názor), nemôže tento

dôležitý proces dostatočne precvičiť

pre svoj budúci život, a tým je

znevýhodnený.

V tejto súvislosti je pre dieťa nevyhnutné,

aby rodičia stále znovu

obnovovali hranice „cvičiska“,

ktoré dospievajúcemu poskytujú

aj bezpečnosť – vždy podľa individuálnej

zrelosti a veku každého

dieťaťa. Ak sa nedajú dieťaťu primerané

možnosti, dochádza často

k odporu a známej situácii: „Stále

musím...“

Aj v spolupráci spočíva istá pomoc

pre mladých ľudí na ceste k zrelosti,

teda ku schopnosti robiť rozhodnutia,

ktoré sú správne, ktoré slúžia

vlastnému a všeobecnému blahu.

V skupinách, rodinách, pracovných

kolektívoch a školských triedach,

kde sa berie ohľad na tento princíp,

je súdržnosť, resp. spolupráca

ozajstná a nosná. Pri nezhodách

pomáha pripomenutie dohodnutých

pravidiel a cieľov, o ktoré sa

všetci snažia. Potom je ľahké dovolávať

sa úsudku zúčastnených

– a s úspechom!

SPOLOČENSKÉ

NEBEZPEČENSTVÁ

Výrazná schopnosť usudzovať na

základe zdravého pojmového

poriadku tvorí bezpečný základ,

na ktorom môžu vyrastať v sebe

pevní ľudia. V dnešnej spoločnosti

sa, žiaľ, mnohé vyvíja opačným

smerom. Uveďme napríklad podvedomé

zmeny, ku ktorým dochádza

napríklad pôsobením reklamy. Jej

zámer je, aby bol človek ovplyvňovaný,

a nie podporovaný v schopnosti

samostatne usudzovať. Keďže

deti sú zvlášť ľahko prístupné vonkajším

vplyvom a ich schopnosť

usudzovania ešte nemôže byť plne

vyvinutá, pretože im chýba prehľad

a skúsenosti, zameriavajú na

ne moderní zvodcovia svoju pozornosť

obzvlášť radi – sú pre nich

ľahkou korisťou. Do tej istej kategórie

ovplyvňovania a skresľovania

pojmov a predstáv patria aj mnohé

„virtuálne svety“ počítačových hier.

Svojou zvlášť sugestívnou silou,

zdaním, že ukazované je skutočnosťou,

odvádzajú detské vedomie

do podradného fantastického sveta

producentov týchto výtvorov. Kto

sa nechá vtiahnuť do týchto svetov,

stretne sa s ochudobnenými

obrazmi a zvukmi, ktorým chýba

ľudské teplo a ktoré sú odtrhnuté

od reality. A potom hrozí nebezpečenstvo,

že bude chcieť, aby sa

z týchto virtuálnych fantázií stala

skutočnosť. To môže na postihnutého

spätne pôsobiť ako vnútorné

oslepnutie. Jeden školský praktik

varuje: „Ak je správna domnienka,

že skutočné hodnoty sa najlepšie

získajú a udržia v ozajstnom prežívaní,

potom vyzerá budúcnosť našej

spoločnosti a predovšetkým našej

mládeže skôr pochmúrne. Reálny

život a skutočné prežívanie stále

viac nahrádzajú virtuálne svety.

Skutočnosti možno ľubovoľne


V Ý C H O V A

vytvárať a meniť. Ako sa v tom má

človek dopracovať na miesta, kde

by sa dali pevne ukotviť trvalé hodnoty?

Brány k manipulácii sú otvorené!

Na prahu dospelosti by mal

byť vlastne dovŕšený prvý úsek na

ceste k získaniu schopnosti usudzovať

a mladý človek by mal nadobudnúť

istotu, že v budúcnosti ako

dospelý dokáže robiť zodpovedné

rozhodnutia, založené na vlastnom

myslení a skúmaní.

o vysvetlenie a naprave-

podporovanie

schopnosti človeka usudzovať (o čo

je dnes potrebné dbať zrejme viac

než inokedy), ohrozujú, mocenské

pozície tých, ktorí využívajú vo svoj

prospech nezrelosť svojich blížnych.

Avšak novému smerovaniu, ktoré

bude zodpovedať osobnosti jednotlivca,

sa nevyhneme – už vôbec nie

na školách.

„Tak to je! To je učebná látka! To

sú normy v ľudskom, spoločenskom

živote! Spochybňovanie nie

je dovolené!“ Na takých strnulých

základoch „vyrastajú“ po stáročia

šedivé teórie a školské dogmy. Ľudia

boli a stále sú nútení do šablón,

často pod nátlakom, čo má potom

za následok veľké duševné utrpenie

alebo slepú poslušnosť následkom

autoritatívnej výchovy so zodpovedajúcim

drilom. A vždy to boli len

jednotlivci, ktorí sa usilovali dosiahnuť

vlastný názor, snažili sa ísť

vlastnou cestou, vyciťovanou ako

správnou, a prelomili múry konvenčných

výchovných želaní a predstáv...

V nás ľuďoch je nezmazateľná

túžba po vysokých hodnotách! Ale

práve táto túžba bola často ľstivo

zneužívaná ako návnada ideologických

alebo mocenskopolitických

cieľov. Je to proces, ktorý možno od

historických dôb až do súčasnosti

SÁM SA POHYBOVAŤ

Snahu nie pojmov a

pozorovať v mnohých oblastiach.

Napriek tomu neleží príčina toho,

že je naša túžba ochladená, naše vedomie

hodnôt skalené a náš úsudok

nevyvinutý, „u druhých“, ale v prvom

rade vo vnútri každého z nás.

Lebo my sa nechávame druhými

ovplyvňovať a strhávať. Je to predsa

také pohodlné, nemusieť stále sám

myslieť, uvažovať a posudzovať.

A tak nám pripadá úplne normálne,

že mnohé príjemnosti, ktoré ďaleko

presahujú veci potrebné k životu,

„bezpodmienečne potrebujeme“,

že „sú nevyhnutné“ alebo si ich

„za žiadnu cenu nesmieme nechať

vziať“. Väčšinou je to celá zbierka

záľub, nedbalostí alebo „príjemných

zvykov“, ktorým priznávame

bezpodmienečnú prednosť pred

vlastným vývojom. Okrem toho sa

často objaví ešte množstvo veľkých

predsudkov, ktoré sú predkladané

ako „vlastný názor“, ale nikdy neboli

preskúmané vážnym, hlbokým

myslením! Tým sa navŕši hora prekážok,

vytvorených nami samými,

zdržiavajúcich ľudského ducha

v jeho vývoji k vedomej osobnosti

so zdravou, vysokou schopnosťou

usudzovania.

Túto schopnosť nadobudne len

ten, kto sa snaží slobodným pohľadom

obsiahnuť celok, kto pozoruje

veci z rozličných strán a volí

aj odlišné uhly pohľadu a stále

hľadá cestu nahor: čím vyššie stúpa,

tým má väčší rozhľad! Porovnáva

a správne používa skúsenosti

z vlastného prežívania. Ale aj keď

pevne dané, vopred sformované

názory spochybňuje, nie je žiadnym

večne pochybujúcim skeptikom.

Existuje pre neho: „Tak to je!“

– ako výsledok vlastného, a teda slobodného

presvedčenia, ako záver

uvažovania, ktoré viedlo k úsudku.

To, čo považoval za správne a pravdivé,

je logické, je to tak, pretože to

môže byť len tak, pretože to zodpovedá

práve tak večným zákonom

stvorenia ako vlastným životným

skúsenostiam. Cesta k obsiahlemu,

jasnému úsudku je súčasne

cestou ku Pravde, k večne nezmeniteľnému,

čo sa prejavuje v trvale

a všade platných zákonitostiach

stvorenia. Zásady pôsobenia týchto

večných zákonov života musí každý

človek položiť i za základ svojho života

– v ochote sám seba celý život

vychovávať a neúnavne na sebe pracovať.

Odmenou je potom neskalená

schopnosť usudzovať. K tomu

je však nutná vlastná námaha, vnútorná

čulosť, duchovná bdelosť.

Gertraud Schmittová

23

SVET GRÁLU

2/2005


H I S T Ó R I A

KRÁĽOVNÁ ZO SÁBY

V

10. storočí pred Kristom žila povesťami opradená,

a predsa málo známa kráľovná zo Sáby,

vysoko vážená panovníčka národa, obývajúceho územie

dnešného Jemenu a Etiópie. Podľa Starého zákona

podnikla ďalekú cestu ku kráľovi Šalamúnovi do Jeruzalema,

priniesla mu neuveriteľne bohaté dary a jeho

múdrosť vystavila skúške svojimi hádankami. Ale akého

pôvodu bola táto kráľovná? Ako to, že ona, aj keď žila

v ďalekej Etiópii, bola tiež židovskej viery ako Šalamún?

A čo znamenala návšteva kráľovnej pre Šalamúna a pre

ňu samotnú, aký mala účinok? Peter Fechner sa zaoberal

týmito súvislosťami a v nasledujúcom článku načrtáva

životopisný obraz slávnej kráľovnej. Svoje informácie

čerpá hlavne z knihy „Makeda, kráľovná zo Sáby“,

ŠALAMÚN A ARCHA ZMLUVY

ktorej autorom je Jakoub Adol Mar. Tohto spisovateľa

počiatkom 20. storočia etiópsky cisár poveril, aby pátral

po starých tradíciách o kráľovnej, aby ich zozbieral a kriticky

zhodnotil. Vychádza z toho, že etiópske tradície –

podobne ako správy Starého zákona – rozprávajú často

historické skutočnosti v podobe povestí alebo legiend,

ale v jadre svojich výpovedí podávajú vierohodnú správu

o živote a pôsobení veľkej kráľovnej. V spojitosti s tajuplnou

kráľovnou sa dostáva do pozornosti aj otázka, kam

bola uložená záhadná archa zmluvy, ktorá podľa údajov

Biblie slúžila Mojžišovi na to, aby uchovávala kamenné

dosky s desiatimi Božími prikázaniami, a o ktorej sa

myslelo, že sa stratila…

Bolo to dávno, pred viac než

tromi tisíckami rokov, keď Izraeliti

tiahli s Mojžišom preč z Egypta.

Avšak nie úplne všetci: niektorým

z nich sa budúcnosť pod vedením

Mojžiša zdala neistá. Keď vody

Červeného mora pohltili faraóna

a egyptských vojakov, boli tí, čo

zostali, vystavení krutej pomstychtivosti

Egypťanov, ktorí sa rozhodli,

že ich utopia v Červenom mori. Ale

24

SVET GRÁLU

2/2005

opäť sa udial zázrak: katastrofálna

piesočná búrka rozptýlila egyptských

vojakov a pomohla Židom

k úniku. Zostávala im už iba cesta na

juh. Tiahli preto k prameňom Nílu,

do Etiópie, kde mala byť rozprávkovo

krásna krajina. Ešte aj dnes sa

pri náboženských slávnostiach v Etiópii

hádže do vzduchu piesok ako

spomienka na túto pamätnú udalosť.

A ešte i dnes sú v Etiópii Židia, ktorí

Kráľovná zo Sáby u Šalamúna, Bonifazio Veronese (1487-1553)

majú náboženské zvyky, aké boli

obvyklé v dobách pred Mojžišom.

K týmto Židom, ktorí založili

svoju novú ríšu na náhornej plošine

Simen v Etiópii, patrili i predkovia

Makedy, neskôr kráľovnej zo Sáby.

Ako jediné dieťa kráľa Angabu mala

po svojom otcovi prevziať vládu,

avšak pod jednou podmienkou: vo

veku sedem rokov musela prisahať,

že zostane navždy pannou a nevydá


H I S T Ó R I A

sa; pretože kňazi nechceli, v prípade,

že by sa vydala, dostať nejakého cudzieho

kráľa, ktorý odmieta vieru

v Jahveho.

Kráľ Angabo sa rozpamätal na židovské

korene svojich predkov a obnovil

upadajúcu vieru v Jahveho.

Pobudol 14 rokov v Egypte ako zlatník

a vrátil sa do ospalého Simenu,

bohatý čo do peňazí, skúseností

a poznania. Pritom ho v Tébach jeden

židovský kňaz znamenite poučil

o otázkach viery. A tak, ako sa

Dávid, prostý pastier, stal kráľom

Izraela, podarilo sa aj zlatníkovi

Angabovi zriadiť v Simene židovské

kráľovstvo. Neskôr, po vybudovaní

dobre organizovaného, kvitnúceho

kráľovstva, sníval kráľ Angabo

i o tom, že jeho dcéra by raz mohla

zjednotiť vyvolený národ Židov.

MAKEDA, KRÁĽOVNÁ

VŠETKÝCH KRÁĽOV

Po smrti kráľa Angabu sa Makeda

vo veku osemnásť rokov stala

kráľovnou Simenu, ktorý siahal

až k Červenému moru, lebo kráľ

Angabo sa „pre Jahveho“ podvodom

zmocnil pobrežného pásu pri Červenom

mori. Kráľ sa však postaral aj

o dôkladné vzdelanie svojej dcéry na

dvore faraóna v Egypte. Makeda sa

tam naučila aj jazdiť na koni, strieľať

z luku a riadiť voz, čo bolo inak vyhradené

len mužom. Po korunovácii za

kráľovnú niesla Makeda úctyhodný

titul: „Najčistejšia perla, kráľovná

všetkých kráľov, levica z kmeňa Júda,

vyvolená Jahveho, z Božej milosti

panovníčka nad dňom i nocou, vládkyňa

nad pohybom nebeských telies

a darkyňa životodarnej vody.“

Na korunovačnú slávnosť v hlavnom

meste Aksum sa, prirodzene,

dostavilo mnoho zahraničných

kniežat a tí priniesli cenné dary.

Najzaujímavejší a najkrajší z nich

bol asýrsky princ Asádaron. Princ

sa okamžite zamiloval do mladučkej,

pôvabnej kráľovnej a už od nej

nemohol odtrhnúť zrak. Aj Makede

sa páčil hrdý a odvážny princ, ktorý

na výpravách prenikal až ďaleko

na sever, kde sa voda mení na ľad.

Kňazi okamžite spoznali, že asýrsky

princ je pre panenstvo Makedy veľkým

nebezpečenstvom, a obávali sa,

že zem Jahveho by svadbou mohla

padnúť do rúk Asýrčanov. Podnikli

všetko, aby oboch mladých ľudí rozdelili.

Makeda nakoniec sama s ťažkým

srdcom požiadala, aby ju princ

miloval len ako brat sestru, a tak

tento vzťah zostal pre Makedu nešťastnou

nenaplnenou láskou, kvôli

ktorej musela ťažko trpieť.

Zdalo sa jej teraz neznesiteľné,

aby sa pre blaho ríše zriekla svojho

osobného šťastia. Jej túžba po láske

sa zmenila v nenávisť voči mužom,

ktorí to všetko od nej vyžadovali,

a začala sama seba považovať za

ženského mesiáša, ktorý oslobodí

ženy z otroctva mužov.

Makeda sa od svojej nešťastnej lásky

k asýrskemu princovi odpútala

obrovskou činorodosťou – i dobývaním

susedných krajín. Najala si

vojvodcov z Egypta a Asýrie, ktorí

pozdvihli jej armádu na najvyššiu

úroveň. 30 000 robotníkov muselo

po tri roky dňom i nocou stavať jej

vojenskú flotilu. Spomenula si na

radu svojho otca, aby rozšírila ríšu

až do Arábie, a po niekoľkých rokoch

jej mocná armáda dobyla južnú

Arábiu (dnešný Jemen). Bohaté náleziská

zlata, z ktorých sa systematicky

ťažilo, slúžili na financovanie

jej vojenských ťažení. Aj všetok lov

perál v Červenom mori sa čoskoro

dostal do jej rúk.

V južnej Arábii si Makeda chcela

dať postaviť úplne nové hlavné

mesto: Sábu. Jej prianie sa ihneď

stalo činom. Staviteľom bolo k dispozícii

50 000 robotníkov. Vo veľmi

krátkom čase tak vzniklo nové

hlavné mesto Sába, s jeho prístavom

pri Červenom mori. Na umelo navŕšenom

pahorku sa týčil nad mestom

nový palác a pri pohľade od mora sa

zdalo, že sa vznáša v nebi.

Presídlenie zo starého hlavného

mesta Aksum do Sáby pripomínalo

triumfálne ťaženie. I v tejto novo

dobytej krajine prijímali obyvatelia

kráľovnú ako nadpozemský zjav.

Kráľovná mala záľubu vo veľkých

scenériách: jej loď, ktorú sama navrhla,

mala podobu páva a bola vyzdobená

rýdzim zlatom. Poháňalo

ju 180 veslárov, ona sama sedela

v snehobielych šatách na zlatom

tróne pod červeným baldachýnom.

Jej koruna sa trblietala všetkými

farbami dúhy a bola vyzdobená perlami

veľkými ako orechy.

Ale jednu vec kráľovná zo Sáby

nedosiahla: naplnenie milostného

vzťahu. Aj keď bola na vrchole svojej

moci, plakala často tajne ako malé

dievčatko, ktoré sedí na hore zlata

a hladuje. Zúfalo hľadala riešenie,

aby zrušila prísahu panenstva, ktorú

pred Jahvem verejne zložila.

Kňazi tvrdili, že národ postihne

nešťastie, keď kráľovná prísahu poruší.

Dvorný astrológ jej jedného

dňa oznámil, že s jej milostným

problémom jej pomôže jeden múdry

a mocný muž zo severu. Tým mohol

byť mienený len kráľ Šalamún

v ďalekom Jeruzaleme, staviteľ židovského

chrámu a strážca archy

zmluvy, ktorý bol známy svojou

múdrosťou. Toho muža chcela

Makeda bezpodmienečne spoznať

a jeho múdrosť podrobiť skúške.

Poslala mu veľkorysé dary a jednu

obrazovú hádanku, na ktorú Šalamún

– medzitým už zvedavý na

krásnu, bohatú a mocnú kráľovnú –

dokázal k jej plnej spokojnosti zodpovedať

majstrovskou básňou. Táto

báseň obsahovala aj pozvanie do

Jeruzalema.

25

SVET GRÁLU

2/2005


H I S T Ó R I A

26

SVET GRÁLU

2/2005

SVADBA SO

ŠALAMÚNOM

Cestu do Jeruzalema, ktorú podnikla

18 rokov po korunovácii,

odôvodnila kráľovná zo Sáby oficiálne

takto: náboženstvom svojich

predkov a ľudu Simenu a Sáby sa cíti

zaviazaná, aby do tejto viery prenikla

v celej jej hĺbke. Na to potrebuje

pomoc Šalamúna, strážcu archy

zmluvy, ktorý ju samotnú osvieti

a neskôr pošle židovských učencov,

aby poučovali tunajších kňazov.

Makeda však tajne dúfala aj vo vyriešenie

svojho milostného problému,

v zrušenie prísahy panenstva.

Na svojej pávej lodi, sprevádzaná

obchodnými a obávanými opancierovanými

vojenskými loďami, sa

plavila Makeda Červeným morom

do Ezjon Geber, dnešného Eilatu.

Odtiaľ sa dala do pohybu obrovská

karavána smerom do Jeruzalema.

Kráľovná sedela na nosidlách zo

zlata a striebra na bielom slonovi

pod baldachýnom z červeného hodvábu.

Flauty, lýry, trumpety,

bubny a tympany sa

starali o náležitú pozornosť

žasnúceho židovského ľudu.

Krása a prepych kráľovnej

vzali reč aj výrečnému

kráľovi Šalamúnovi, keď

kráľovnú zdravil vo svojej

trónnej sále. Ako dar prijal

120 talentov zlata v hodnote

100 000 koní, 120

sloních klov, 120 mešcov

drahokamov, 120 mešcov

perál, 120 balíčkov esencií,

120 plnokrvných arabských

žrebcov, 120 tiav a 120 somárov.

Okrem toho priviezla

kráľovná 160 jahniat,

ktoré mali byť obetované

v chráme.

Dokonca aj na kňazov

to nevdojak urobilo silný

dojem. Nedôverovali však

cudzej panovníčke, ktorej moc, bohatstvo

a inteligencia ich znepokojovali,

a varovali kráľa Šalamúna pred

bezstarostnosťou. Jeho hnev bol

bezmedzný. Títo obmedzenci sa odvážili

podsúvať žene jeho snov nízke

motívy! Šalamún mal síce mnoho

žien (radšej sa s cudzími princeznami

ženil, než viedol vojny), ale

žiadnu z nich nemiloval skutočne

z celého srdca. Poslal mu snáď teraz

Jahve skutočnú manželku v postave

krásnej, bohatej a mocnej kráľovnej

zo Sáby, ktorá ešte k tomu ako on verila

v Jahveho a neuctievala cudzích

bohov, a okrem toho pochádzala tiež

z bezúhonného židovského kmeňa?

Stále viacej sa kráľ Šalamún cítil

priťahovaný ku kráľovnej zo Sáby.

Čoskoro pre ňu skladal najkrajšie

milostné piesne a nakoniec jej ponúkol

sobáš. S prísahou panenstva

si múdry Šalamún vedel rady. Spoločne

so svojimi kňazmi konštatoval,

že prísaha bola požadovaná

neprávom. Vynútené panenstvo je

proti Božej vôli! Veď láska je Boží

dar! Kráľovnú zo Sáby potom veľkňaz

v chráme pred archou zmluvy

zbavil jej prísahy.

Šalamún a kňazi však zároveň dali

kráľovnej na vedomie, že jej zákony,

nepriateľské voči mužom, sú proti

Jahveho vôli. Ženy sú predovšetkým

strážkyňami domova a krbu, a ľudstvo

by sa zrútilo do zmätku, keby

túto úlohu neplnili. Makeda totiž

zmenou zákonov dávala ženám

prednostné práva v spoločnosti.

Domáce práce boli zákonom uvalené

na mužov. Len ženy smeli dediť.

Okrem toho zriadila aj vojsko

amazoniek! Prevaha mužov, ktorej

sa kráľovná obávala, ako povedal

Šalamún, spočíva predsa iba v ich

zvláštnej schopnosti, v pote tváre

sa namáhať pre živobytie rodiny. To

všetko však nie je nič proti pôvabu

a šarmu žien. V skutočnosti vládne

vždy žena! A Makeda sa skutočne

dala Šalamúnom presvedčiť. Ešte

z Jeruzalema zmenila svoje zákony,

zvlášť, keď už v jej domovine došlo

k ojedinelým vzburám mužov

Raffael: “Prechod cez Jordán“, freska 1515-18, Vatikán


H I S T Ó R I A

proti zákonom, ktoré boli podľa ich

mienky ponižujúce. Títo muži hovorili,

že sa už nechcú podrobovať

náladám neplodnej kráľovnej.

Pol roka sa smela Makeda tešiť

z milostného vzťahu a básnického

umenia Šalamúnovho ako jeho manželka.

„Uniesla“ Šalamúna do svojej

oázy Tadmor (neskoršie Palmýra),

východne od Damašku. Makeda

ju podľa rozprávania vyhrala ako

niektoré iné územia v lukostreľbe,

v ktorej bola na veľké prekvapenie

mužov neporaziteľná. Tam neboli

žiadne žiarlivé Šalamúnove ženy,

z ktorých jedna sa dvakrát pokúsila

Makedu zabiť. Makeda veľkoryso

odpustila atentátničke, ktorú chcel

dať Šalamún popraviť, lebo príliš

dobre vedela, k čomu môžu žiarlivú

ženu dohnať strasti lásky. Pod vplyvom

Šalamúna sa z Makedy rýchlo

stala múdra a láskyplná manželka.

Z vládychtivej a voči mužom nepriateľskej

Makedy nezostalo nič.

A tešila sa už aj na svoju novú úlohu

láskyplnej matky, pretože sa hlásil

syn Menelik. Šalamún a Makeda už

teraz snívali o spoločnom následníkovi

trónu, ktorý snáď ich ríše –

pokiaľ to bude Božia vôľa – spojí

v jednu židovskú veľríšu.

Menelik (meno znamená: „kiež

by sa mu mohol rovnať“) sa narodil

v Sábe a vyrastal prvých sedem

rokov u matky. Potom prišiel do

Jeruzalema k otcovi, ktorému sa

výzorom a povahou veľmi podobal.

K opätovnému stretnutiu Šalamúna

a Makedy, ktorá nosila tiež

čestný titul „obnoviteľka viery“, už

k zármutku oboch nedošlo, pretože

jedného i druhého v ich ríšach plne

zamestnávalo potlačovanie vzbúr.

Aj keď v rozhodujúcom okamžiku

bola Makeda plne odkázaná sama

na seba, dokázala potlačiť povstanie

svojho bratranca v Aksume. Vlastnoručne

ho zasiahla šípom do srdca.

Neodvážila sa však už ísť von zo

svojej krajiny a navštíviť Šalamúna,

ako to plánovala, a bola z toho veľmi

smutná. Aj Šalamún, ktorý rovnako

veľmi trpel odlúčením od Makedy,

mal plné ruky práce so svojím odporcom

Járobeámom. Ale dokázal

až do svojej smrti udržať ríšu pohromade.

ZÁPAS O ARCHU

ZMLUVY

Mladý Menelik bol nakoniec

ako následník trónu svojej

matky korunovaný v Jeruzaleme

pred archou zmluvy za kráľa Simenu

a Sáby. Šalamún by bol rád vyhlásil

Menelika aj za svojho následníka,

ale Menelik chcel späť do ríše svojej

matky. Šalamún žiadal, aby prvorodení

synovia najvyšších úradníkov

a kňazov odišli s Menelikom, aby sa

tak upevnilo spojenie oboch ríš. Ale

pri výjazde Menelika z Jeruzalema

sa v tajnosti udialo niečo neslýchaného:

Azaja, prvorodený syn veľkňaza,

ulúpil archu zmluvy – údajne

na príkaz anjela, ktorý sa mu zjavil

vo sne. Menelik sa o tom dozvedel až

cestou. Bolo mu však jasné, že takej

opovážlivosti sa bolo možné dopustiť

len preto, že to bolo v súlade s Božou

vôľou. Od radosti tancoval pred

archou zmluvy, ako to kedysi, ako

mladý muž, urobil jeho starý otec

Dávid. Biblia podáva o tom správu

(2. kniha Samuelova 6): „A Dávid

tancoval so všetkou silou pred Jehovom

a Dávid bol opásaný ľanovým

efodom (pásom). A Dávid a celý dom

Izraela pozdvihli hore schránku Jehovovu

s jasotom a za zvuku pozaunu.“

Vlastníctvo tajuplnej archy zmluvy

znamenalo pre Židov božskú pomoc.

Bola symbolom zväzku medzi

Bohom a „jeho ľudom“. Tak, ako iné

národy stavali vtedy sochy bohov do

pozlátených schránok, tak boli do

pozlátenej, prenosnej archy zmluvy

položené kamenné dosky zákona,

ktoré boli do istej miery obrazom

dokonalých zákonov stvorenia.

A tak, ako si iné národy predstavovali,

že neviditeľní bohovia sú príležitostne

prítomní na miestach kultu,

tak aj Židia verili, že archa zmluvy

predstavuje do istej miery „stoličku“

Božiu.

Šalamúna, zúfalého nad stratou

archy zmluvy, údajne vo sne utešoval

anjel. „Lúpež“ je vraj Božia vôľa

a archa zmluvy bola, koniec koncov,

zverená jeho synovi! Šalamún

potom nariadil „najstarším“, aby

stratu archy zmluvy utajili: „Neobrezané

národy nech sa nad nás

nevypínajú a nevravia nám: ´Vaša

sláva bola zničená a Pán vás opustil!´

Nezjavte z tohto niečo iným národom.“

(„Kebra Nagast“, etiópska

zbierka legiend, kap. 62) A skutočne

sa nemožno o mieste uloženia archy

zmluvy zo spisu Starého zákona

nič dozvedieť. O to bohatšie na informácie

sú však etiópske tradície.

Mnohé hovorí za to, že tieto tradície

vykresľujú skutočnú udalosť, pretože

lúpež archy zmluvy bola príliš

hrubým rúhaním sa a udalosť príliš

neslýchaná, než aby sa správa o tom

v zbožných knihách mohla chápať

ako úplne vymyslený príbeh.

A čo hovoria etiópske tradície

o mieste prechovávania archy

zmluvy po „lúpeži“ v Jeruzaleme?

Menelik priniesol archu zmluvy do

Aksumu, do starého hlavného mesta

kráľovnej zo Sáby. Makeda hľadela

na prenesenie archy zmluvy do Simenu

ako na zvláštne vyznamenanie

svojej krajiny a bola prešťastná,

zatiaľ čo Šalamún videl v strate archy

zmluvy zlé znamenie pre svoju

krajinu a ku koncu života bol stále

ťažkomyseľnejší. Spoznal, že veľké

nádeje, ktoré vkladal do budúcnosti,

sa v dôsledku ľudskej nedostatočnosti

nesplnia. A skutočne:

Šalamúnova ríša sa ihneď po jeho

smrti pre vnútorné spory rozdelila

27

SVET GRÁLU

2/2005


H I S T Ó R I A

28

SVET GRÁLU

2/2005

Kráľovná zo Sáby u Šalamúna

(Giambattista Tiepolo, 1696-1770, výrez)

na dve časti, o niečo neskôr ju porazili

Egypťania a nakoniec ju dobyli

Asýrčania a Babylončania. V roku

587 pred Kristom Babylončania zničili

Šalamúnov chrám.

V Etiópii však bolo až do roku

1974, keď bol zvrhnutý cisár Haile

Selassie, 224 kráľov, ktorí boli potomkami

Menelika a ktorí 3 000 rokov

žili z lesku a slávy kráľovnej zo

Sáby a kráľa Šalamúna. Nárok Etiópie,

že predstavuje „nový Izrael“,

nemožno síce bezpodmienečne

prijať, ale vyzerá to tak, akoby archa

zmluvy bola našla v 10. storočí

pred Kristom vo vtedajšej židovskej

Etiópii bezpečné útočisko. Pretože

v Jeruzaleme by v dobách po Šalamúnovi

bola bývala v najvyššom

ohrození. Najskôr truhlicu uschovali

v Aksume, potom snáď mala

byť viac než 800 rokov uschovaná na

ostrove Tana Kerkos na jazere Tana

(tam sú ešte dnes prastaré židovské

obetné kamene). Keď sa Etiópia v 4.

stor. za kráľa Ezana stala kresťanskou,

archu zmluvy priniesli späť do

Aksumu a postavili pre ňu chrám

„Márie zo Sionu“. Archa zmluvy sa

stala základnou súčasťou etiópskej

kresťanskej cirkvi: tak, ako Mária

nosila Syna Božieho Ježiša vo svojom

tele, tak bola aj archa zmluvy

schránkou „božských“ dosiek zákona.

Keď chrám v 16. storočí zničili fanatickí

moslimovia (archa zmluvy

bola údajne prenesená do bezpečia

na jeden z ostrovov na jazere Tana),

bol v 17. storočí za cisára Fasilidasa

postavený v Aksume pre archu

zmluvy nový chrám.

V roku 1965 dal cisár Haile Selassie

postaviť pre archu zmluvy vedľa

obnoveného kostola „Márie zo Sionu“

zvláštnu kaplnku, ktorá poskytuje

väčšie bezpečie. Keď však obyvatelia

Etiópie hovoria

dnes o arche zmluvy,

tak evidentne mienia

jedinú, kamennú dosku

zákona s piatimi

prikázaniami na každej

strane, umiestenú

v schránke, zhotovenej

dodatočne. (Pôvodná

pozlátená schránka

už zrejme neexistuje).

Aby sa odstránilo nedorozumenie,

tak sa

dnes zrejme nehovorí

o arche zmluvy, ale

o „Mojžišovej doske

zákona“. To, že ide

len o jedinú dosku, je

v rozpore s biblickým

podaním, ktoré podáva

správu o dvoch

doskách. Ale možno

už od samého začiatku

bola v schránke len jediná doska.

To, že sa vyskytuje len jediná doska,

by sa mohlo dokonca považovať za

dôkaz jej pravosti, pretože keby šlo

o podvrh, boli by v odvolaní sa na

biblické podanie určite zhotovené

dosky dve.

Žiaľ, nárok Etiópie, že je držiteľkou

Mojžišovej dosky zákona, nemožno

preveriť priamo na mieste

v Aksume, pretože doska sa považuje

za najposvätnejší predmet

etiópskej kresťanskej cirkvi. Len

jediný strážca má k nej prístup

v areáli, prísne stráženom kňazmi.

Pred svojou smrťou vymenuje

strážca vždy svojho nástupcu.

Strážca musí prebývať neustále

v blízkosti dosky. Pri procesiách

v Aksume zrejme nesú v schránke

len napodobeninu dosky, lebo

strážca sa na procesii nikdy nezúčastňuje,

ale zostáva v kaplnke

s doskou. Inak sa všade v krajine,

v kostoloch, v najsvätejšej sviatosti

oltárnej nachádzajú napodobeniny

dosky zákona, tzv. taboty. Kňazi

ich pri procesiách nosia na hlave

slávnostne zahalené do brokátu.

Etiópska kresťanská kultúra je

teda až dodnes hlboko preniknutá

spomienkou na archu zmluvy.

A to je popri etiópskych tradíciách

veľmi silný argument pre to, že

archa zmluvy sa kedysi skutočne

dostala do Etiópie ku kráľovnej

zo Sáby. Aj Ježiš dával kráľovnú

za vzor všetkým, ktorí hľadajú

múdrosť a pravdu. Podľa evanjelií

Matúša a Lukáša pripomínal Ježiš

dokonca stretnutie Šalamúna

s kráľovnou zo Sáby. Varoval Židov,

resp. ľudí, že pri súde vydá

kráľovná juhu svedectvo proti

nim. Lebo ona prišla zďaleka, aby

počula múdrosť Šalamúnovu, ale

teraz, keď sa medzi nimi objavila

väčšia múdrosť, oni sa odvracajú

(Mt. 12,42, Luk. 11,31).

Peter FECHNER

Literatúra:

Jakoub Adol Mar: „Makeda – Königin von

Saba“, Heyne Verlag, München, 1998

Rolf Beyer: „Die Königin von Saba“,

LübbeVerlag, Berg, Gladbach, 1987

Hans Helfritz: „Äthiopien“, Verlag DuMont,

Köln, 1972


T E C H N I K A

ŽIVÁ VODA

VIKTORA SCHAUBERGERA

Schaubergerovo

meno sa dnes často

spája s fantastickými

vynálezmi, ktoré

sa týkajú nielen

využitia vody, ale

snažia sa riešiť aj

súčasný energetický

problém. V diele

Viktora Schaubergera

pokračoval jeho syn

Walter. Starostlivé

pozorovanie prírody viedlo

oboch k poznaniu, prečo dnešná

technika pôsobí rozkladným,

ničivým spôsobom…

Viktor Schauberger pochádzal zo

starého bavorského šľachtického

rodu, ktorý okolo roku 1230 v spore

s pasovským biskupom stratil svoje

privilégiá i rodinné sídlo Schauburg.

Okolo roku 1600 sa v Rakúsku

vytvorila bočná línia, ktorej potomkovia

sa temer bez výnimky venovali

lesnému hospodárstvu a starostlivosti

o zver. Ich heslo znelo:

„Vernosť mlčiacim lesom!“.

Viktor Schauberger sa narodil 30.

júna 1885 v dedine Holzschlag am

Plöckenstein, kde susedia tri krajiny

– Rakúsko, Nemecko a Čechy,

v rodine lesmajstra ako piate z deviatich

detí.

Odmalička sa zaujímal o prírodu.

V lesoch podobných pralesu poznával

život zvierat a rastlín i prúdy

nedotknutých horských bystrín.

Vďaka svojmu mimoriadnemu pozorovateľskému

nadaniu našiel významné

súvislosti, ktoré dovtedy

neboli známe.

Pri pozorovaní vodného prúdu

zistil, že prirodzene tečúca voda sleduje

celkom určité pohybové formy

a že tieto formy majú rozhodujúci

význam ako pre nosnú silu vody, tak

i pre udržanie jej čerstvosti.

Tieto prirodzené dráhy pohybu

prinášajú so sebou výstavbu a zachovanie;

naproti tomu neprirodzený

pohyb ako aj nedostatok pohybu

spôsobujú hnilobu a rozklad. Roku

1922 postavil Viktor Schauberger

v Steyrlingu v Hornom Rakúsku na

základe týchto poznatkov zariadenie

na plavenie dreva, ktoré vtedajší

odborný svet najskôr odbil ako nezmysel,

ale po sprevádzkovaní bolo

veľmi obdivované. Z celej Európy sa

schádzali odborníci, aby si zariadenie

prezreli. Schaubergerovi sa podarilo

znížiť prepravné náklady na

kubík dreva z dovtedajších 12 šilingov

na 1 šiling.

Tajomstvom tohto zariadenia na

plavenie dreva bol zvláštny tvar

žľabu. Mal polovajcovitý prierez

a boli v ňom navyše umiestené drevené

laty tak, aby sa voda dostávala

do točivého pohybu. Tento rotačný

pohyb spôsoboval, že voda vytvárala

v smere prúdu vír, ktorý sa vždy

pohyboval zhruba uprostred žľabu.

Do tohto víru boli vtiahnuté plavené

kmene. Vír ich v priebehu plavenia

udržoval v strede žľabu, takže prak-

29

SVET GRÁLU

2/2005


ticky nedochádzalo k vzpriečeniu

kmeňov. Navyše tento vírivý pohyb

vytváral vo vode dodatočný vztlak,

takže mohli byť pri teplote vody približne

4° C plavené i kmene, ktorých

špecifická hmotnosť bola väčšia než

špecifická hmotnosť vody. Na mnohých

miestach zariadenia zahriatu

vodu držiacu sa na povrchu vypustili

a nahrádzali čerstvou studenou

vodou. Pomohli pri tom aj staré skúsenosti

Schaubergerových predkov.

Viktor Schauberger napríklad uvádza:

„…môj otec dopravoval na veľké

vzdialenosti státisíce kubických metrov

bukového dreva, pričom nikdy

nedával túto prácu vykonávať vo dne,

ale väčšinou za mesačných nocí, pretože,

ako vysvetľoval, voda ožiarená

slnkom zlenivie a unaví sa, zvinie

sa a spí, zatiaľ čo v noci a obzvlášť

pri mesačnom svite je čerstvá a živá,

takže dokáže niesť bukové a jedľové

siahovice, ktoré sú ťažšie než ona.“

30

SVET GRÁLU

2/2005

PRIRODZENÉ FORMY

POHYBU

Dôležitým východiskom je tzv.

„cykloidný pohyb v priestore“,

čiže druh pohybu, ktorý hrá v prírode

významnú úlohu, napr. pri

obehu planét (pozri obrázok). Viktor

Schauberger práve tak pozoroval,

že pstruhy v horských bystrinách

využívajú tento druh pohybu, aby

prekonali vodopády:

„Bolo to v období trenia za jednej

jarnej noci prežiarenej mesiacom.

Sedel som pri vodopáde. V jasnom

mesačnom svetle, dopadajúcom pod

pravým uhlom, bolo v priezračnej

vode vidno každý pohyb nespočetného

množstva rýb. Náhle sa

pstruhy rozpŕchli. Príčinou úteku

bol zvlášť silný pstruh, ktorý priplával

zdola, zamieril k vodopádu a začal

okolo neho bez váhania krúžiť.

Vyzeralo to, akoby kolísavo tancoval

výraznými špirálovitými pohybmi

vo vlniacej sa vode akýsi druh tanca.

Náhle zmizol pod striebrolesklým

vodným prúdom, krátko sa vzpriamil

a ja som uvidel v prúde vody,

ktorý sa smerom nahor kužeľovito

úžil, silný krúživý pohyb, ktorého

zdroj som najskôr nemohol postrehnúť.

V tomto krúživom pohybe sa

objavil zmiznutý pstruh a vzniesol

sa bez hnutia nahor. Keď dosiahol

hranu vodopádu, prevrátil sa a silným

impulzom bol vynesený cez

hranu vodopádu do rýchlo pritekajúcej

vody nad ním. Tam mocne plesol

chvostovou plutvou a zmizol.“

Pstruh teda vyhľadal jadro víriaceho

vodného prúdu a využil jeho

pohybovú energiu pre svoj let nahor

vodopádom.

Viktor Schauberger uvádza, že

i jeho predkovia využívali tento

prírodný pohyb: „Niekedy povodeň

odkryje zvláštny spôsob hradenia

bystrín, ktoré sa v týchto lesných oblastiach

využívali na plavenie dreva.

Hradenie nútilo vodu tiecť striedavo

doľava a doprava. Pojem „priestorový

cykloidný pohyb“ Schaubergerovi

predkovia, samozrejme, nepoznali.

Ale používali tento princíp pri

stavbe žľabov na spúšťanie dreva tak

dômyselne, že kmene získali v pravidelne

sa meniacich zákrutách rýchlosť

a miestami plávali na výsmech

gravitácii i do kopca.“

Vírivá špirálovitá forma sa v prírode

nachádza veľmi často a v rozličných

variáciách, napríklad v slimačej

ulite alebo v rohoch antilopy

kudu. Aj striedaním oblastí nízkeho

a vysokého tlaku môžu v atmosfére

vznikať veľké vírivé štruktúry.

V maximálnom meradle sa tento

princíp prejavuje u špirálovitých

hmlovín a galaxií vo vesmíre. Aj náš

slnečný systém krúži v takejto galaxii

zvanej Mliečna dráha.

Špirálovitá štruktúra sa nachádza

i v mikrosvete. Viedenský profesor

Felix Ehrenhaft (1879 –1952)

pokusmi dokázal, že malé častice

hmoty (napríklad strieborný, niklový

alebo uhoľný prach) môžu byť

zväzkom svetelných lúčov alebo

magnetickým poľom privedené

k pohybu, ktorý napodiv neprebieha

priamočiaro, ale v závitových

dráhach, pričom vzniká dostredivá


sila, ktorá na častice pôsobí 130 ráz

silnejšie než zemská tiaž.

Z týchto pokusov tiež vyplýva, že

aj elektromagnetickému žiareniu vo

forme zväzku svetelných lúčov je

vlastný špirálovitý pohyb, do ktorého

môžu byť vtiahnuté častice

z blízkeho okolia. Walter Schauberger,

syn Viktora Schaubergera, komentoval

tento pokus takto: „Každá

častica nesúca energiu vytvára svojím

pohybom pole – energetický priestor,

ktorý je závislý od tohto pohybu. Čím

je pole silnejšie, tým viac pôsobí na

okolie, takže doň môžu byť vtiahnuté

aj častice s vyššou hmotnosťou,

než majú častice vytvárajúce toto

pole. Čiastočky striebra, niklu alebo

uhlia musia pôsobiť v porovnaní s fotónmi

ako obrovské kusy skaly. Napriek

tomu sú vtiahnuté do vírivého

tanca fotónov. Ak sa naučíme médiá,

ktoré máme k dispozícii, uvádzať do

pohybu, ktorý vykonávajú elektróny

a fotóny, …potom budeme môcť

„hory prenášať“ i s relatívne malým

množstvom vstupnej energie.“

Schaubergerovci neustále vytýkali

modernej vede a technike, že vytvára

technológie, pri ktorých sa až

deväť desatín použitej energie bez

úžitku premieňa na teplo. Viktor

Schauberger hovorí: „Naša moderná

technika sa správa ako poľnohospodár,

ktorý na jar zasadí do zeme

sedem zemiakov a na jeseň pozbiera

jeden.“

Schauberger vychádzal z toho, že

v prípade technológie založenej na

prirodzených princípoch naopak

príroda energiu ešte „zdarma pridá“.

Domnieval sa, že len vo vzduchu

a vo vode je využiteľná energia,

ktorá by navždy postačovala pre celé

ľudstvo. Človek len nesmie používať

rozkladné prírodné procesy – ako

je spaľovanie, jadrové štiepenie

atď. – ale budujúce, koncentrujúce

sily, ktoré sa použili na výstavbu

i v prírode. Na to by sme sa museli

najskôr dopodrobna zaoberať pôsobením

prírody, napríklad takou

„jednoduchou“ otázkou „Ako rastie

steblo trávy?“…

Viktor Schauberger opakovane

poukazoval na to, že existuje budujúci

pohyb, „v súlade s prírodou“,

a naproti tomu pohyb rozkladný.

Dnešná technika väčšinou používa

rozkladnú formu pohybu, a preto

z dlhodobého hľadiska nedosahuje

výstavbu, ale úpadok a ničenie základov

života. „Rozkladný princíp“

zodpovedá explózii, rozpínaniu

a súčasnému zriedeniu. Je to teda

smer pohybu od hmotného k menej

hmotnému, princíp rozkladu a uvoľnenia

momentálneho obsahu – pojem

umierania.

Proti nemu stojí „budujúci princíp“

implózie, pri ktorom hrá zvláštnu

úlohu pohyb v špirále. Schauberger

hovorí: „Forma pohybu, ktorá tvorí,

rozvíja, zušľachťuje a buduje, je

špirálovitý pohyb zvonka dovnútra

v smere centra pohybu, teda pohyb

dostredivý. V prírode ho nachádzame

tam, kde pracujú budujúce

sily: v špirálovitých hmlovinách vo

vesmíre, v pohybe nášho planetárneho

systému, v prirodzenom pohybe

vody, krvi a lymfy. Rozkladná,

uvoľňujúca forma pohybu je naproti

tomu odstredivá. Núti pohybujúce

sa časti zo stredu smerom k okraju.

Je to „priamy“ pohyb. Prvok systému

sa uvoľní, rozplynie a rozloží. Príroda

používa tento pohyb na rozklad

opotrebovaných celkov, aby potom

z jednotlivých zlomkov znovu zložila

pomocou dostredivého pohybu

nové formy. Dostredivý, špirálovitý

pohyb zodpovedá chladnutiu, zmršťovaniu

a zhusteniu. Odstredivý

pohyb zodpovedá ohrievaniu, teplu,

rozpínaniu a explózii. V prírode sa

obe formy pohybu neustále striedajú,

budujúci princíp však musí

prevažovať, aby mohol prebiehať

vývoj.“

Je znepokojujúce, že dnešná technika

používa takmer vo všetkých

odboroch len expanzívny druh pohybu.

Podľa Schaubergera spočíva

v tomto pohybe síce mocná, ale

deštruktívna sila, ktorá musí viesť

k všeobecnému úpadku, pokiaľ

tento základný nedostatok veľmi

rýchle neodstránime, či už z priemyselných

technických postupov,

v modernom vodnom staviteľstve,

poľnohospodárstve alebo lesníctve.

Schauberger hovorí: „Ľudia ma považujú

za pomäteného. Možno majú

pravdu. V tom prípade nezáleží na

tom, či je na svete o jedného blázna

viac alebo menej. Ale pokiaľ mám

pravdu ja a veda sa mýli, potom nech

je Pán ľudstvu milostivý.“

VODOU SA TO

ZAČÍNA…

Voda je kolískou všetkého života.

Podľa Viktora Schaubergera je aj

médiom, ktoré najskôr prijme a potom

vytvaruje predobrazy všetkých

budúcich životných foriem. O to

závažnejší je preto spôsob nášho

hospodárenia s vodou. Voda je

čoraz častejšie nútená k neprirodzenému

priamemu pohybu ako v korytách

riek a kanálov, tak i vo vodovodnom

potrubí. Voda má sklon

k toku v špirálovitých pohyboch.

S touto formou pohybu prichádza

zároveň prirodzený rozvoj, čo vidno

v okolí riek ponechaných v prírodnom

stave. Dnešné regulačné opatrenia

a priame vodovodné potrubie

naproti tomu nezodpovedajú prirodzenému

pohybu vody.

Viktor Schauberger opisuje, ako

sa voda v okolí čistín stáva agresívnou

a škodí brehom, ako sa následkom

toho znižuje hladina spodnej

vody a vysychajú vyššie položené

pramene. Zvedenie tokov do kamenných

a betónových korýt potom

31

SVET GRÁLU

2/2005


T E C H N I K A

32

SVET GRÁLU

2/2005

Rovné medené potrubie

Rovné potrubie s vnútornou špirálou

Vlnité potrubie s vnútornou špirálou

Prierez potrubím s vnútornou špirálou

Pokusné potrubia (podľa F. Pöpela)

nemôže odstrániť vlastnú

príčinu problémov a vode

škodí ešte viac. Základnou

Schaubergerovou tézou bolo,

že človek nikdy nesmie vodu

regulovať len pôsobením na

brehy, pretože voda si má

tieto brehy sama vytvárať.

Napísal k tomu napríklad:

„Dospejeme tam, kam došli

Švajčiari, ktorí jednak na

všetkých využiteľných tokoch

postavili vodné elektrárne

a jednak ich veľkú časť zviedli

do umelých korýt. Tým zničili

všetku silu nielen v povrchovej

vode, ale vplyvom spätných

účinkov i v podzemných

vodách. V týchto chorých tokoch

začína odumierať všetko

zvieratstvo aj užitočné druhy

baktérií, a to vďaka nedostatku

budujúcich energií,

potrebných na život. Malá zmena

v prúdení vodného toku, spôsobená

reguláciou brehov, ktorá nie je v súlade

s prírodou, a je preto nesprávna,

vyvoláva reťaz negatívnych reakcií.

Ich príčiny dosiaľ nikto neodhalil,

a preto bez prekážky pôsobia ďalej.“

Medzitým sa zistilo, že prirodzene

tečúca rieka alebo potok

má okrem iného oveľa vyššiu

schopnosť samočistenia než kanál

vybudovaný v priamej línii. Len

prirodzený spôsob pohybu vody

vytvára podľa Viktora Schaubergera

jej priaznivú štruktúru, ktorá

prostredníctvom jemného energetického

vyžarovania podporuje

a udržuje život. Pokiaľ sa voda zastaví

alebo už netečie prirodzene,

je tým pozmenená aj jej štruktúra.

Voda s prirodzenou štruktúrou

má napríklad menší sklon k ukladaniu

vápna, k premnožovaniu

baktérií a k hnilobe.

Dôkazom správnosti Schaubergerových

pozorovaní sú tzv.

„stuttgartské pokusy“, pri ktorých

sa preskúmali jeho tvrdenia (pôvodne

preto, aby mohli byť navždy

vyvrátené). Na Vysokej škole

technickej v Stuttgarte sa uskutočnili

pokusy s rôznymi materiálmi

a typmi potrubia. Zisťovalo sa, či

„špirálová trubica“, ktorú dodal

Schauberger, prepustí za rovnakých

podmienok viac vody než

napríklad rovná sklenená trubica.

Inak vyjadrené, či je prietokový

odpor pri špirálovitom prúdení

kvapaliny nižší než pri priamom

prúdení, alebo dokonca pri určitých

rýchlostiach vody klesne

na nulu, ako uvádza Schauberger.

Jeho tvrdenia boli pri pokusoch

plne potvrdené.

KONIEC „MADE IN USA“

V

tom čase už Schaubergerovo

meno pôsobilo rozruch v súvislosti

s najrôznejšími technickými

vynálezmi. Na jar roku 1958 sa

u Schaubergerovcov objavili dvaja

Američania s tým, že z poverenia

istej veľkej hospodárskej organizácie

chcú v čo najkratšom čase realizovať

Schaubergerove myšlienky

a poznatky. Viktor a Walter Schaubergerovci

boli prehovorení, aby

v priebehu troch mesiacov pokračovali

vo výskume v USA, prípadne

ho predĺžili na jeden rok. V USA sa

ich pobyt utajoval, nakoľko Američania

sa obávali špionáže. Pobyt,

ktorý chceli Američania predĺžiť

na osem rokov, prebiehal vo veľkom

napätí. Najdôležitejší prototyp,

ktorý Viktor Schauberger vyvinul

na riešenie energetického problému,

bol násilne otvorený, a tým zničený.

Viktor Schauberger potom vyhlásil,

že po dohodnutých troch mesiacoch

odletí domov; pokiaľ zostane,

nebude už poskytovať žiadne informácie.

Spiatočná cesta mu síce bola povolená,

musel však podpísať zmluvu,

ktorá mu do budúcna zakazovala

hovoriť alebo písať o svojich poznatkoch.

Pre prípad, že Schaubergerovci

niečo vyzradia, sa im vyhrážalo najhoršími

následkami: Američania

vraj majú v Mníchove svojich ľudí

a dobre im zaplatia.

Po odlete z New Yorku a núdzovom

pristátí v Londýne dorazili

Schaubergerovci v noci 20. septembra

1958 do Rakúska. Krátko nato,

popoludní 25. septembra 1958, Viktor

Schauberger umiera. Hlavnou

Schaubergerovou zásadou vo vzťahu

k prírode bolo: K & K – kapieren

und kopieren (pochopiť a napodobiť).

Bola to celosvetová ekologická

výzva predbiehajúca svoju dobu.

Platí dodnes.


T E C H N I K A

VODNÉ A LESNÉ

HOSPODÁRSTVO

Schaubergerove myšlienky zaoberajúce

sa ekologickým lesným

hospodárstvom zahŕňajú

mnoho úrovní. Naliehavo vyzýva

na prebudovanie moderného lesníctva,

keďže má obrovský význam

pre všetky formy života. Bez prirodzeného

lesa nemôže vzniknúť živá,

zdravá voda a bez zdravej vody sa

nevytvára zdravá krv.

Zvláštny význam prikladá Schauberger

polovičnému a úplnému

kolobehu vody. Keď prší a dážď

je teplejší než pôda, voda podľa

Schaubergera vstupuje do „úplného

kolobehu“. Preniká hlboko

do pôdnych vrstiev, zahrieva ich

a rozpúšťa soli, potrebné na výživu

rastlín, a tie potom transportuje

nahor. V oblasti koreňov potom

voda tieto soli uloží a vyviera na

povrch ako „zrelá spodná voda“.

Tento úplný kolobeh prebieha len

za prirodzených podmienok.

Naopak „polovičný kolobeh“ sa

tvorí tam, kde je pôda teplejšia

než dopadajúci dážď, napríklad

na slnkom vyhriatej čistine. Voda

vsiakne najskôr do určitej hĺbky,

ďalej sa ohrieva, stáva sa špecificky

ľahšou, opäť stúpa nahor

a odteká po povrchu. Chýba teda

hlavná časť podzemného obehu

a nedochádza k vytváraniu spodnej

vody. Preto vedie výrub lesov

a rozširovanie vyrúbaných plôch

k všeobecnému poklesu hladiny

spodných vôd a vodných rezerv.

Okrem toho Schauberger poukazuje

na to, že stabilné usporiadanie

spodných vôd predstavuje prirodzenú

protiváhu k plynom a teplým

prameňom stúpajúcim nahor

z vnútra zeme: „V posledných rokoch

sa čoraz častejšie vyskytujú

nepravidelnosti v rozložení vody

(povodne, suchá, zosuvy pôdy, dokonca

aj unikanie jedovatých plynov

zo zeme a zvýšený výskyt ochorení

v čase, keď v zime vystupuje

zo zeme teplá para). Vo všetkých

oblastiach a v rôznych variáciách

rastú negatívne výkyvy teplôt. Ako

sa čoskoro ukáže, sú to zákonité

reakcie na naše dnešné celkom nesprávne

hospodárenie s vodou, ktorého

hlavnú príčinu je však nutné

hľadať v pochybenom lesnom hospodárstve.“

Z týchto dôvodov sa Schauberger

zreteľne vyslovuje proti vzniku holorubov.

Navyše poukazuje na to,

že mladé stromy rastú na voľných

plochách vďaka príliš silnému slnečnému

žiareniu príliš rýchle,

čo so sebou prináša okrem iného

i menej kvalitné drevo. Schauberger

považoval les za stredisko

sily špecifického druhu, pričom

každý strom vyžaruje určitú energiu.

„Škody spôsobené moderným

lesným hospodárstvom sú také zlé

preto, že tieto prvotné sily nedokáže

produkovať žiadna iná forma vegetácie

tak kvalitne ako prirodzene

rastúci les, obsahujúci veľké množstvo

druhov, ktorých energia sa zratúva

a pôsobí do okolia mnohých

štvorcových kilometrov.“

Viktor Schauberger poukazoval

na to, že i malé zmeny teploty

majú rozhodujúci vplyv na vodu

a jej vlastnosti. I normálna teplota

ľudskej krvi sa pohybuje niekde

pod úrovňou 37° C a jej odchýlka

je známkou ochorenia. Aj voda

má svoju „zdravú“ teplotu, zodpovedajúcu

pomerom, v ktorých sa

nachádza. Zdravú bystrinu alebo

rieku zvyknú tieniť stromy, aby ako

darca života pre celý kraj nebola

vystavená priamemu slnečnému

žiareniu. Pokiaľ sa rieka príliš

ohreje, stráca energiu a schopnosť

niesť častice hornín, ktoré sa potom

usádzajú na dne a zanášajú riečisko.

Objavia sa trhliny v brehoch

a ďalšie známky rozkladu. Rieka je

chorá a agresívna, „má horúčku“.

Viktor Schauberger zanechal

mnoho patentovaných návrhov,

napr. systém automatického nastavenia

správnych teplotných pomerov

vody podľa teploty vzduchu,

vodiace telesá, ktoré špirálovito

roztáčajú riečny prúd, čím stabilizujú

os prúdenia v strede prúdu.

Takto regulovaná rieka už neškodí

brehom ani pri záplavách.

Výskumná práca uskutočnená vo

Švédsku potvrdila, že pomocou

Schaubergerovej riečnej stavby sa

môže naplavený piesok unášať zo

stredu riečiska k jeho stranám, čo

bráni vzniku usadenín v strede koryta

a jeho zaneseniu.

ZLATÝ PLUH

Kvôli náhlemu poklesu poľnohospodárskej

výroby v Bulharsku

v 30-tych rokoch vtedajší

bulharský cár Boris pozval Viktora

Schaubergera do svojej krajiny.

Schauberger prišiel na to, že pokles

úrody súvisel so zavedením moderných

železných pluhov. Pozorovania

ukázali, že pôda s obsahom

železa je suchá a menej úrodná.

Zato pôda s obsahom medi podľa

Schaubergerových pozorovaní lepšie

udržuje pôdnu vlhkosť. Podobné

úvahy viedli Schaubergera k tomu,

aby sa pri obrábaní pôdy používali

nástroje z medi, prípadne ich zliatin.

Výnosy sa zvýšili až o 50 %, pričom

vzrástla i kvalita plodín – rastliny

získali sýtejšiu farbu. Vďaka

vyšším výnosom dostali jeho pluhy

čoskoro od niektorých poľnohospodárov

v oblasti Rakúskej soľnej

komory meno „zlatý pluh“; názov

sa udržal dodnes. Pluhy sa však

postupne prestali používať, pretože

podľa dochovaných záznamov bol

vtedajší výrobca donútený zastaviť

33

SVET GRÁLU

2/2005


T E C H N I K A

výrobu. „Zlatý pluh“ by vraj viedol

k nežiaducej poľnohospodárskej

nadprodukcii…

Je potešiteľné, že teraz sa záhradné

nástroje podľa návrhov

Viktora Schaubergera v spolupráci

s rodinou Schaubergerovcov opäť

vyrábajú.

Za ďalší vývojový stupeň „zlatého

pluhu“ môžeme považovať špirálový

pluh, v ktorom je navyše okrem

správneho materiálu optimalizovaný

aj jeho tvar, a tým i forma pohybu

oranej pôdy. Pôdu nerozhŕňa

tlak ako pri bežnom pluhu (boriaci

princíp), ale sa špirálovito „prehadzuje“

do strán, podobne ako to

robí krtko. Pluh je navrhnutý pre

povrchové obrábanie pôdy, pretože

Schauberger bol proti hlbokej orbe,

ktorá narúša prostredie a rozvrstvenie

pôdnych organizmov.

Schauberger prikladal veľkú

váhu aj elektrickému potenciálu

zeme a tvrdil, že medzi geosférou

(zemou) a atmosférou (vzduchom)

leží „neobyčajne hustá, koži podobná

a fialovo žiariaca sieť“, ktorá

34

SVET GRÁLU

2/2005

funguje ako izolácia. „Prepustí

len najhodnotnejšie žiarenie prúdiace

dovnútra a von.“ V tomto

biokondenzátore medzi zemou so

záporným nábojom a vzduchom

s kladným nábojom sa nachádzajú

rastliny. Ich rast prebieha podľa

Schaubergera v závislosti od rovnováhy

a pôsobenia oboch pólov.

Prirodzené zvýšenie tejto energie

vedie k vyššej plodnosti. Schauberger

odmieta zásahy, ktoré znižujú

zemský potenciál alebo poškodzujú

„zemskú izoláciu“ – teda aj umelé

hnojivá, ktoré sú podľa neho výrobným

procesom „zbavené náboja“,

a preto pôde energiu odnímajú, namiesto

toho, aby ju dodávali, ako to

robí napr. dobré organické hnojivo.

Schauberger poukazuje na to, že

úspechy umelých zásahov nemôžu

byť trvalé, pôda sa nimi postupne

znehodnocuje a prestáva byť odolná

proti škodcom.

Ďalšie Schaubergerove objavy,

ako napríklad výroba ušľachtilého

kompostu, sú opísané v knihe „Živá

voda“.

LIETAJÚCE STROJE NA

PRINCÍPE IMPLÓZIE

Stále znovu sa špekuluje aj o lietajúcich

strojoch, ktoré Schauberger

vyvinul krátko pred koncom druhej

svetovej vojny. Vyzerali ako lietajúce

taniere. Walter Schauberger potvrdzuje,

že prototyp, ktorý vyvinul jeho

otec, skutočne vyletel až k stropu

továrenskej haly. Či zúčastnení konštruktéri

tento princíp pohonu ďalej

vyvíjali, nie je známe.

Erich Filler

Literatúra:

Olof Anderson: »Lebendes Wasser« (Živá

voda), vydavateľstvo Ennsthaler,

ISBN 3-85068-377-X

Viktor Schauberger: »Wasser – Das Blut der

Erde« (Voda – krv Zeme)

Mayer/ Winklbaur: »Biostrahlen«, vydavateľstvo

ORAC, Viedeň, ISBN 3-85368-917-5

Poznámka:

Spravovaním Schaubergerovej pozostalosti

je poverená Pythagoras-Kepler-Schule,

pôsobiaca v sídle Schaubergerovcov. Tu sa

tiež usporadúvajú semináre o poznatkoch

Viktora a Walthera Schaubergerovcov.

Termíny a informácie je možné získať na

adrese: Büro der PKS, Kaltenbach 162,

A-4821 Lauffen, Rakúsko.

Tel./fax (+43) 6132-24814, e-mail:

schauberger@pks.or.at, www.pks.or.at.

Adresy:

Záhradné náradie vyrobené zo zliatin

medi podľa návrhov Viktora Schaubergera

je možné objednať v Českej republike na

adrese: MUDr. Jan Palouček, Dlouhá 11,

382 32 Velešín, tel.: 380 331 474,

mobil: 603 242 758

CD-ROM „Wasser – Das Blut der Erde“

(Voda – krv Zeme) s 200 stranami

originálnych dokumentov, kresieb, listov

a skíc Viktora Schaubergera z „Pôvodného

Schaubergerovho archívu“ PKS:

(Nemecko:) Filler Umwelttechnik, Ahornstr.

1, 84558 Kirchweidach,

tel./fax (+49) 8623-7458, e-mail:

Erich.Filler@t-online.de

(Rakúsko:) PKS-Gartengeräte, Johannes

Stadler, Kaltenbach 162, 4821 Laufen,

tel./fax (+43) 6132-28377, e-mail: stadler.

cuprum@EUnet.at.

(Švajčiarsko:) Konrad Richli, 1628 Vuadens/

FR, tel./fax (+41) 26-9128280


O S O B N O S Ť

S E R I Á L

Medzi obrazom, ktorý dnes vykresľujú

mnohí historici o „historickom

Ježišovi“, a cirkevnými

predstavami o „Kristovi viery“ je

hlboká priepasť. Zatiaľ čo jedni

chcú vidieť v „mužovi z Nazareta“

len židovského putujúceho kazateľa,

ktorý – ako aj mnohí iní v tom

čase –brázdil krajinu ako misionár,

druhí vyzdvihujú Ježišove zázraky,

pretože len v nich dokážu spoznať

doklad o Ježišovej božskosti.

Čo sa však v diskusiách väčšinou

zanedbáva, to je Ježišovo učenie.

Tým sa budeme bližšie zaoberať

v nasledujúcej časti nášho seriálu.

Pretože práve Ježišove slová sú dokladom

osobnosti, ktorá prevyšuje

človeka – aj vtedy, keď sa odloží

stranou všetko to, čo kritické bádanie

evanjelií dnes spochybňuje

ako „neautenticky“ tradované.

Charakteristiku Ježišovho učenia

možno zhrnúť do piatich význačných

bodov, ktoré zároveň

poukazujú na jeho vysoký pôvod:

SPÄŤ K BOHU

Ježiš chcel v prvom rade privádzať

späť k Bohu, nedbajúc na tradované

dogmy, ktoré sa v židovskej viere stáročiami

zakorenili. To mu najviac ležalo

na srdci. Tento zámer sa prejavuje

zvlášť pôsobivo, keď Ježiš hovorí

o modlitbe a jej hodnotu odvodzuje od

vnútorného postoja modliaceho sa: Pri

„reči človeka k Bohu“ sú rozhodujúce

city, nie snáď počet slov:

„Pri modlitbe nevravte priveľa ako

pohania, ktorí sa nazdávajú, že budú

vypočutí pre svoju mnohovravnosť.

Nenapodobňujte ich teda! Veď váš

Otec vie, čo potrebujete, skôr, ako

ho prosíte.“ (Matúš 6, 7–8)

Na toto Ježišovo varovanie nadväzujú

v kázni na hore tie slová, ktoré

sú dodnes známe ako „Otčenáš“

PÄŤ STĹPOV

JEŽIŠOVHO UČENIA

a ktoré sa viac alebo menej bezmyšlienkovito

odriekavajú – napriek

tomu, že citovaná výpoveď Ježiša

jednoznačne zdôrazňuje, že odriekavanie

ustálených fráz modlitby

je prekážkou v správnom vnútornom

postoji k Stvoriteľovi. Pretože

ani „Otčenáš“ istotne nebol určený

na to, aby sa odriekaval naraz, lež

v ucelenej podobe vyjadruje, akým

spôsobom sa má človek obracať

k Bohu:

• dobrovoľne prenechať Bohu,

Pánu, všetky otcovské práva nad

sebou a s úprimným uistením,

ktoré je s tým spojené, sa pred Stvoriteľom

detsky skloniť a podrobiť

sa jeho vôli, čo jediné oprávňuje

k osloveniu „Otče náš“ („Otče náš,

ktorý si v nebesiach…“);

• so sľubom, že nič z toho, čo má

do činenia so Stvoriteľom, sa nikdy

nevydá napospas povrchnosti, pretože

meno Božie je na to príliš sväté

(„posväť sa meno Tvoje!“);

• v ochote správať sa vždy tak,

aby sa dokonalosť kráľovstva Božieho

mohla raz rozprestrieť až sem

k nám na zem („príď kráľovstvo

Tvoje“) a v úsilí spojiť sa s ňou;

• vo výslovnej ochote podľa Božej

vôle aj žiť („buď vôľa Tvoja“).

Až na základe týchto cítení, ako

ich opisuje prvá časť modlitby „Otčenáš“,

by mal človek v „rozhovore“

s Bohom predniesť potom

tie prosby, ktoré zároveň vyjadrujú

jeho hlbokú vďaku za to, že smie

vo stvorení vôbec žiť: sú to prosby

o „každodenný chlieb“, o odpustenie

viny (so sľubom, rovnakou

mierou odpúšťať blížnym, ktorí sa

previnili) a o schopnosť nachádzať

v živote vždy tú pravú cestu. Ale aj

v týchto prosbách by mala byť vyjadrená

podstata opravdivo precítenej

modlitby: ďakovné obrátenie sa

človeka na svojho Boha. Modlitba

teda nemá byť žobronivé prosenie,

ale v prvom rade radostné vyjadrenie

vďaky.

ZVNÚTORNENIE

2 . D I E L

Ježiš svojím posolstvom ustavične

poukazoval na nevyhnutnosť zvnútornenia,

pretože len takýmto spôsobom

môže človek nájsť cestu späť

k Bohu. Tým zdôrazňoval, že duchovný

35

SVET GRÁLU

2/2005


O S O B N O S Ť

vzostup sa nedá dosiahnuť tým, že sa

bude ľuďom vystavovať niečo na obdiv,

lež rozhodujúce sú jedine vnútorné

úmysly. Len rozhodnutia ducha majú

pred Stvoriteľom význam.

Teda každý, kto to so svojou vierou

myslí vážne, musí žiť podľa základného

postoja, chcieť slúžiť Stvoriteľovi, nie

však znamenať niečo pred ľuďmi. Ježiš

to zdôraznil mnohými príkladmi:

„Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci.

Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach

a na rohoch námestí, aby

urobili na ľudí dojem. Amen, hovorím

vám: Už majú svoju odmenu. Ale keď sa

ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri

za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi,

ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec,

ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“

(Matúš 6, 5–6).

Zvnútornenie si, samozrejme, vyžaduje

aj pozorné zaobchádzanie so slovami

a myšlienkami – a predovšetkým

patričnú mieru sebakritiky, schopnosť

spoznávať vlastné chyby a slabosti

a neodsudzovať ich len u druhých:

„A prečo vidíš triesočku v oku svojho

brata a nezbadáš brvno vo vlastnom

oku?“ (Matúš 7, 3).

Toto známe podobenstvo preniká

jednoduchými slovami do hĺbky

nevyvrátiteľnej pravdy. „Triesočka“

a „brvno“ sú z toho istého dreva. Tým

sa myslí: presne tie chyby, ktoré nám

u našich blížnych tak veľmi vadia,

máme v skutočnosti v sebe sami, väčšinou

bez toho, aby sme si to uvedomovali.

V tejto súvislosti Ježiš varuje:

„Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo

akým súdom súdite, takým budete súdení.

Akou mierou meriate, takou sa

nameria vám!“ (Matúš 7, 1–2).

V starosti o vlastné duševné blaho

by teda bolo vhodné, aby sa človek

sám podroboval nanajvýš prísnej kritike;

a tých ostatných nechal ísť radšej

pokojne svojou cestou.

Zvnútornený život, ako ho Kristus

svojimi jednoduchými radami odporúčal,

nemá, prirodzene, nič spoločné

36

SVET GRÁLU

2/2005

s odvrátením sa od sveta. Naopak: kto

sa usiluje o to, aby tvrdo pracoval na

vlastnom zdokonalení a citlivo podporoval

svojich blížnych, ten sa vôbec

nezaobíde bez toho, aby duchovne nezosilňoval

aj svoju schopnosť usudzovania.

Stáť v živote vedome znamená

všestranne zušľachťovať svoju osobnosť,

trvalo rozširovať svoj obzor. Kto

naproti tomu blúdi vo svojom myšlienkovom

svete, ktorý si sám vytvoril,

a na osud sveta sa díva len s teoretizovaním,

zanecháva len zriedka stopy,

ktoré stojí za to nasledovať.

DÔVERA V BOHA

V

úsilí o zvnútornenie má rásť aj

dôvera v Boha a na miesto malovernosti

má pozvoľna nastúpiť presvedčenie

zrelého ducha. Ježišovi

očividne ležalo na srdci, aby prelomil

mŕtvu nábožnosť litery zákona

a svojich poslucháčov viedol k dôveryplnej

istote, plynúcej z vedomia, že

kto vedie opravdivý život v zmysle

Božom, kto je otvorený pomáhajúcim

silám zo Svetla, nepotrebuje už prednostne

plytvať myšlienkami na svoje

pozemské blaho. Naplnený dôverou

vedie duchovný život a neprepína sa

v kŕčovitom úsilí o získanie čo najväčšej

možnej istoty, v úsilí o dosiahnutie

cieľov, úmyslov a plánov, ktoré

si sám vytvoril, ale vkladá dôveru do

duchovného vedenia.. Toto Kristus

vyjadril nasledujúcimi slovami:

„Nebuďte ustarostení o svoj život,

čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo

si oblečiete. (…) Pozrite sa na nebeských

vtákov: nesejú, nežnú, nezhromažďujú

obilie do sýpok a váš nebeský

Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa

viac ako ony? (…) Nevravte teda ustarostene:

Čo budeme jesť? Čo budeme

piť? Čo si oblečieme? (…) Hľadajte

však najprv kráľovstvo Božie a jeho

spravodlivosť, a toto všetko vám bude

pridané.“ (Matúš 6, 25, 26, 31, 33).

Netreba vari ani dodávať, že takýto

život v zmysle Ježiša nemá nič spoločné

s pozemskou nečinnosťou. Veď dôvera

v Boha sa vzťahuje na náš vnútorný postoj.

Samozrejme, práve veriaci človek

sa bude usilovať o „sejbu a žatvu“ aj

v pozemskom zmysle, a uskutočňovať

všetko nevyhnutné v každodennom živote,

avšak nespustí sa v ňom myšlienková

továreň smerujúca k získaniu ešte

väčšieho množstva pôžitkov, pocitu

bezpečia a falošnej blaženosti.

„Dôvera v Boha“, ku ktorej chcel

viesť Ježiš, obsahuje presvedčenie, že

za všetkým, čo prežívame, vládne spoľahlivé

vedenie, že sme chránení a obklopení

láskou Stvoriteľa, že sa teda nič

nedeje náhodne a žiadny skutok nezostane

neodpykaný. To je poňatie života,

ktoré sa nám dnes asi stalo úplne cudzie

a voči ktorému rozum aj rád protestuje

poukazovaním na nerovnaké možnosti

ľudí alebo na údery osudu plné utrpenia.

Avšak vyrukovať voči týmto zjavným

rozdielnostiam hneď s argumentom

„nespravodlivého života“, to by bol

príliš prenáhlený záver. Mali by sme si

radšej priznať, že obmedzený uhol pohľadu

ľudského mozgu nepripustí, aby

sme pochopili mnohostranné skryté

zvratné pôsobenia, ktoré sú základom

nejakej udalosti alebo životnej situácie.

Slovom „vedenie“ tu, pravdaže, nie je

myslené ľubovoľné Božie zasahovanie,

ktoré by snáď uprednostňovalo toho,

kto obzvlášť tvrdošijne žobroní o šťastie

a požehnanie. Pretože čokoľvek sa deje,

uskutočňuje sa v rámci nezmeniteľných

zákonov stvorenia, ktoré vyjadrujú

večne nezmeniteľnú Božiu vôľu. Vedomý

si tejto skutočnosti písal apoštol

Pavol v liste Galaťanom: „Boh sa nedá

vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to

bude aj žať.“ (Gal. 6, 7).

Tento „zákon zvratného pôsobenia“,

ktorý možno posudzovať prinajmenšom

ako smerodajného vodcu

nášho osudu, opísal Ježiš aj vo svojej

kázni na hore tým, že svojim poslucháčom

dal odporúčanie na dosiah-


O S O B N O S Ť

nutie osobného úspechu, ktoré stojí

za to nasledovať:

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili

vám, robte aj vy im.“ (Matúš 7, 12).

Táto rada prispieva napokon – ako

v podstate všetky „Božie prikázania“ –

k objasneniu, ako sa človek musí správať,

aby bol sám v pôsobení zákonov

stvorenia čo najviac podporovaný.

A táto „podpora“ je vo všetkých vláknach

existencie citeľná: ako dobré svedomie

po správnom rozhodnutí, ako

duševná ľahkosť v dôsledku počínania,

ktoré je človeka dôstojné, ako cituplný

vzlet pri úprimnom uctievaní Boha.

Vnútorné pozdvihnutie sa uskutočňuje

samočinne. Čím jasnejšie však toto

vlastné prežitie ukazuje, ako spoľahlivo,

spravodlivo a bezprostredne takéto

zvratné pôsobenia vlastný život ovplyvňujú,

tým je aj zreteľnejšie, že to, ako sa

nám vnútorne darí, je riadené spoľahlivými

zákonitosťami. Je to dobrá pôda

poznania, na ktorej môže rásť dôvera

v Boha, ktorá nevyviera zo slepej viery,

lež z presvedčenia.

DUCHOVNÝ VÝVOJ

Vzdialený tradičnej vierouke poukázal

Ježiš svojím posolstvom na

tú najprirodzenejšiu cestu k duchovnému

vývoju. Avšak nechcel zakladať

nijakú „opozičnú cirkev“, bolo

mu celkom cudzie stavať novú inštitúciu

medzi Stvoriteľom a človekom a

nechcel ani nikoho získavať pre jestvujúce

spoločenstvo viery. Pre tvorenie

zoskupení, ktoré stoja v duchovnej

ceste jednotlivca ako prekážka, nemal

Ježiš pochopenie. Jemu šlo jednoducho

len o to, aby zvestoval svoje posolstvo.

Ktokoľvek by toto posolstvo chcel

pre seba využiť, tomu malo svietiť ako

pochodeň na úzkej cestičke k duševnému

oslobodeniu, na tej ceste lásky

k Bohu a k blížnemu, ktorá mala založiť

„Novú zmluvu“ medzi Stvoriteľom

a zrelým ľudstvom. Čo je však základom

pre túto „zrelosť ducha“ v zmysle

Krista? Nie majster rozumu, ktorý sa

intelektuálne vypína a dychtivo do

seba nasáva všetky vedomosti sveta,

predstavuje vrchol človečenstva, lež

zvnútornený citový človek, jednoduchý

v duchu, taký, ktorý dokáže v pokore

otvárať svoje srdce opravdivým

hodnotám. Preto povedal Ježiš vo svojej

kázni na hore:

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo

ich je nebeské kráľovstvo.(…) Blahoslavení

čistého srdca, lebo oni uvidia

Boha!“ (Matúš 5, 3/8).

Len „čisté srdcia“ môžu nájsť cestu

späť do „nebeského kráľovstva“, teda do

duchovného raja. K tomu bezpochyby

patrí ochota zanechať za sebou všetko

egocentrické úsilie a viesť poctivý život

s pohľadom k Bohu. Avšak kto by

bol pripravený na takéto odovzdanie

sa? Ježiš si počas rokov svojho zvestovania

zrejme čoraz bolestnejšie uvedomoval,

že na základe „Starej zmluvy“,

teda zväzku, ktorý udržiaval Stvoriteľ

s národom Izrael, by sa už nedala zriadiť

duchovná výstavba. Bol naliehavo

nutný dokonalejší nový začiatok na

pevnej, silnej skale. Krátko pred svojou

pozemskou smrťou hovoril predsa

Boží Syn v kruhu svojich učeníkov aj

o „Novej zmluve“, pre ktorú chcel pripraviť

svojím posolstvom cestu „pre

mnohých“ (vôbec nie bezpodmienečne

pre všetkých, ale iba pre tých, ktorí sú

ochotní nasledovať ho!).

Po ukrutnom zavraždení Ježiša na

Golgote sa podľa biblického rozprávania

roztrhol v chráme záves, ktorý mal

uzatvárať najsvätejšiu svätyňu pred

znesväcujúcou všednou zvedavosťou

– pôsobivý a vlastne jednoznačný znak

toho, že zakotvenie Svetla prostredníctvom

„Starej zmluvy“ bolo teraz skutočne

s konečnou platnosťou zrušené.

Stvoriteľ už nevlastnil príbytok medzi

ľudstvom, ktoré ho zo svojho stredu vytrhlo

a umučilo. Teológia interpretuje

symbol roztrhnutého závesu tak, že sa

tým do určitej miery otvorila „Nová

zmluva“ – pretože Ježiš spasil ľudstvo

tým, že ono ho pribilo na kríž…

Biblia tu hovorí inou rečou. Roztrhnutie

závesu prebehlo súčasne s mocným

zemetrasením, ktoré sa rozpútalo

vo veľkej temnote po Ježišovej smrti.

(Okrem toho, na viacerých miestach

evanjelií, ktoré sa týkajú záveru pozemského

života Ježišovho, vystupuje do

popredia smútok v súvislosti s týmto

činom. Známy výrok : „Otče, odpusť

im, lebo nevedia, čo činia“, je len jedným

z príkladov. Iným je zúfalstvo

a tragický koniec života Judáša Iškariotského.

Ak by viera v spásu prostredníctvom

Kristovej „obete na kríži“ skutočne

zabezpečovala duchovnú spásu,

boli by nedôležité nespočetné Ježišove

varovania, smerujúce k jednotlivcovi:

„Veru, hovorím vám, ak na vás ostane

čo len prášok viny, nevojdete do kráľovstva

nebeského“ – pozn. red.)

A predsa zostala ľuďom napriek (nie

snáď kvôli!) zavraždeniu Krista nádej

na „Novú zmluvu“, ktorú mali udržiavať

„služobníci Boží“, ako sú opísaní

v Jánovom Zjavení (Zjav. 7, 3). K tomuto

„Novému testamentu“ by sa mohol

pripojiť každý človek, pokiaľ živo vo

svojom srdci nosí ako základ Kristovo

posolstvo.

NOVÉ POZNANIE

V

neposlednom rade Ježišovo učenie

zdôrazňuje, že on ako Boží Syn sa

usiloval o to, aby svojím posolstvom

viedol k pevnej viere v jediného Boha

a zároveň sprostredkúval aj ďalej siahajúce

poznanie. Nie to účelové poznanie

odborníkov, ktoré nám uprostred

techniky a komfortu umožňuje rovnako

samoľúby, ako aj od Boha odvrátený

život. Kristus nepodával čerstvé

plody zo stromu poznania, lež ponúkal

poznanie v zmysle múdrosti stvorenia.

Do tej miery zahŕňajú jeho podobenstvá

v sebe aj výklad sveta. Samozrejme, že

Ježiš to neformuloval v reči 20. storočia.

37

SVET GRÁLU

2/2005


R E I N K A R N Á C I A

Neuvádzal „zákon zvratného pôsobenia“,

ale hovoril napríklad o „sejbe

a žatve“. Vyjadril tým, v rámci možností

chápania svojich poslucháčov,

presne to isté: že totiž náš život ovládajú

základné princípy a tieto treba

poznať! Svojimi podobenstvami

sprostredkoval Ježiš, ako sa má človek

zachovať, aby ho osudové vlákna

nebrzdili, ale podporovali, ako musí

žiť, aby mohol duchovne rásť a na svojej

ceste byť hnaný vpred tým, čo dnes

pravdepodobne najlepšie rozumieme

pod pojmom „zákon stvorenia“.

Do akej miery bol Ježiš kedysi

v tomto zmysle pochopený, zostáva

otázne. To, že pri vnímavosti svojho

okolia často narážal na príliš úzke

hranice, vyplýva okrem iného z určite

bolestného poznania, ktoré Ježiš na

sklonku svojej životnej cesty vyjadril.

Krátko pred trpkou cestou na Golgotu

svojim učeníkom povedal:

„Ešte vám mám toho veľa povedať,

ale teraz to nemôžete zniesť. Ale keď

príde on, Duch pravdy, uvedie vás do

celej pravdy, …“ (Ján 16, 12).

Táto veta nepotvrdzuje len to, že

Ježiš by bol rád sprostredkoval ľuďom

ešte viac poznania, ale že to v dôsledku

ich nezrelosti nebolo možné.

Predovšetkým však zároveň vyjadruje

jedno z najdôležitejších, najneuznávanejších

a najzanedbávanejších

proroctiev kresťanstva. Boží Syn zvestoval,

že jeho dielo sa raz má dočkať

pokračovania prostredníctvom „Ducha

pravdy“…

Táto veta nepotvrdzuje len to, že

Ježiš by bol rád sprostredkoval ľuďom

ešte viac poznania, ale že to v dôsledku

ich nezrelosti nebolo možné.

Predovšetkým však zároveň vyjadruje

jedno z najdôležitejších, najneuznávanejších

a najzanedbávanejších

proroctiev kresťanstva. Boží Syn zvestoval,

že jeho dielo sa raz má dočkať

pokračovania prostredníctvom „Ducha

pravdy“…

Werner HUEMER

38

SVET GRÁLU

2/2005

STRETNUTIE S DEŤMI

Z MINULOSTI

Rozhovor s Jenny Cockellovou, ktorú jej jasné

spomienky na minulý pozemský život dohnali

k neobyčajnému hľadaniu…

V

minulom čísle časopisu Svet Grálu sme uverejnili prvú časť rozhovoru

s Jenny Cockellovou, ktorej príbeh sa v nedávnej dobe stal

predlohou úspešnej filmovej adaptácie a tiež dokumentu, ktoré sú známe

aj slovenským divákom. Na základe svojich úplne jasných a živých spomienok

zo života Mary Suttonovej, ktoré Jenny Cockellová prežívala od

útleho detstva a ktoré prijala ako spomienky na svoj minulý pozemský

život, sa rozhodla vyhľadať miesta a osoby z týchto vízií. Bola si vedomá,

že žila na prelome storočia, že bola matkou viacerých detí a roku 1933 na

následky pôrodu zomrela v Dubline. Zanechala svoje deti smrťou v ťažkostiach?

Sužovaná týmito myšlienkami vybrala sa hľadať „deti z minulosti“

– a skutočne ich našla. Hľadanie, ktoré krok za krokom zdokumentovala,

nakoniec uverejnila i v knižnej forme. V roku 1993 vyšla v Anglicku


R E I N K A R N Á C I A

jej kniha s názvom „Yesterday’s

Children“. Tu podrobne opisuje hľadanie

svojej „rodiny z minulosti“.

Pritom nemala v úmysle priniesť

svojou dokumentáciou dôkaz pre

náuku o reinkarnácii, ale robila to

„z potreby nájsť svoju rodinu. Dôkaz,

ktorý sa týka pravdy mojich spomienok,

bol skôr akýmsi vedľajším produktom.

Musela som všetko dôkladne

zdokumentovať, lebo som si chcela

byť stopercentne istá, že nájdem tie

správne osoby, lebo tu boli veci, na

ktoré sa pamätali deti a tiež ja sama,

a aby boli tieto veci identické.“

Na základe nákresov zhotovených

podľa vlastných vízií objavila

najprv dedinu „Malahide“, ležiacu

na pobreží severne od Dublinu. Ako

sama verí, tu prežila svoj minulý pozemský

život. Dokumenty z miestnej

kroniky a spomienky starých

občanov jej pomohli dopátrať sa

k ďalším podrobnostiam a k adresám

„jej“ ešte žijúcich detí, ktoré

zanechala po svojej smrti v Dubline

v roku 1933. O svojich zážitkoch sa

Jenny rozpráva s redaktorom časopisu

Svet Grálu Reinerom W. Sprengerom.

SKLADAČKA

SPOMIENOK

Pozoruhodné je, že Jenny Cockellová

sa pamätá na úlomky

a malé epizódy z minulých životov

prirodzeným spôsobom, spontánne.

Vynárajú sa z jej podvedomia tak,

ako aj každá iná spomienka: „Nie je

žiadny rozdiel medzi spomienkami

z môjho terajšieho života a zo života

predtým.“ A nie sú to len úlomky zo

života ako Mary, na ktoré si pamätá,

ale sú tu aj iné dojmy z ďalších predchádzajúcich

životov, ktoré Jenny

sčasti opisuje vo svojej druhej knihe.¹

Také spomienky sú však zriedkavejšie

a tiež jej padne ťažšie príslušné

úlomky správne pospájať.

Často si Jenny Cockellová nepospája

celkový obraz minulosti ihneď.

Príde na to, až keď sa vzniknuté medzery

uzavrú inými spomienkami

alebo dodatočnými informáciami.

Tak sa jej povodilo napr. so spomienkou

na jeden trh, ktorý ako Mary

často navštevovala. Hľadala ho „vždy

v Malahide“, „nemohla tam však

nájsť cestu“. Až potom, keď jej Sonny

[jeden zo synov Mary, ktorého Jenny

Cockellová hľadala a našla] rozprával,

že Mary opakovane chodila

s jednou priateľkou na trh do Dublinu,

zatiaľ čo on dával pozor na deti,

dokázala si obraz svojich spomienok

miestne správne zaradiť.

„DOČKALA SOM SA

OBJATIA!“

Dňa 15. mája 1990 hovorila Jenny

telefonicky prvýkrát so „svojím“

dieťaťom z minulosti, so svojím

prvorodeným synom Sonnym.

Po tomto rozhovore sa jej zmocnil

hlboký pocit šťastia a vnútorná

úľava, obzvlášť, keď sa zdalo, že

Sonny to celé prijal veľmi prirodzene

a potvrdil všetky jej spomienky ako

správne, napriek svojmu počiatočnému

prekvapeniu.

Pýtam sa jej, čo cítila, keď prvýkrát

znovu stretla Sonnyho, ktorého videla

naposledy, keď mal 13 rokov,

a ktorý pred ňou znovu stál o 58 rokov

neskôr. „Ách, chcela som ho objať.

A všetko bolo také neuveriteľne

zvláštne, lebo to bola tá istá osoba!

Chlapec, na ktorého som si pamätala.

Bola som si vedomá toho, že ma

nebude vidieť tak, ako som videla ja

jeho, lebo som bola v inom tele. A že

to bude potrebovať svoj čas. Tak to

potom aj bolo. – Dočkala som sa objatia.

Ale potrebovalo to svoj čas!“

Než si premyslela ďalšie okolnosti,

prešla dlhá pauza. „Myslela som, že

keď nájdem rodinu, všetko bude lepšie.…ale

bolo treba ešte veľa rokov, než

som začala chápať, ako sa tieto pocity

z minulosti hodia k tomu, čo som teraz.

… Musela som určitým spôsobom

niekdajšiu rodinu nechať odísť, vypustiť

ju. Sú mojimi priateľmi – ale už ma

nepotrebujú. Radi sa so mnou stýkajú

a sú radi, keď ich navštívim, ale to je

tak všetko. Už nie som ich mama. To

bolo najťažšie na tomto „vypustení“ –

a pochopiť, že treba žiť tento život. –

Určitým spôsobom spočíva v tomto

deji opustenia tej, ktorou som kedysi

bola, určitý druh straty, podobne ako

pri smrti niekoho známeho.“

PO SMRTI MARY –

PRÍBEH POKRAČUJE

Deti ihneď po smrti matky

Mary Suttonovej na úradné

nariadenie vzali z otcovej opatery.

Vyšlo najavo, že deti, obzvlášť dievčatá,

ktoré prešli do internátu vedeného

katolíckymi sestrami, nie ako

chlapci do výchovného ústavu, boli

vo vtedajších inštitúciách zaopatrené

oveľa lepšie, než by kedy mohli

byť uprostred rodiny Mary. A Jenny

si tiež myslí, že jej prítomnosť by

už dlho nemohla deti ochrániť pred

útokmi otca. Sonny, jej najstarší syn

z minulosti, narodený roku 1919,

uviedol, keď ho Jenny Cockellová

znovu našla, že jeho matka Mary

a deti boli v tomto čase pravidelne

bité remeňom. Obrátil som sa na ňu

s poznámkou, že nijakým spôsobom

ani v jej knihe, ani inak nevyslovuje

jediné slovo roztrpčenia alebo sťažnosti

na svojho muža.

„Myslím, že keď sa presne pozrieme,

prečo sa ľudia správajú tak,

ako sa správajú, dá sa veľmi často pre

to nájsť dôvod. A ja sa domnievam,

39

SVET GRÁLU

2/2005


R E I N K A R N Á C I A

že sa mu niečo prihodilo vo vojne,

lebo pred vojnou to bol úplne iný

človek – dokonca uprostred vojny

bolo ešte všetko v poriadku. Stalo

sa niečo, o čom nemohol hovoriť

a čo ho dohnalo k tomu, že siahol po

fľaške.“

Keď Jenny prvýkrát znovu vstúpila

na miesto v Írsku, kde kedysi

žila ako Mary so svojimi deťmi –

k domu, ktorý sa medzitým rozpadol

na ruinu –, premohlo ju oživenie

jej spomienok a naliehavosť pocitov

takým spôsobom, že vo všetkom

prekonávali nákresy, ktoré predtým

vyhotovila: „Keď som úplne prvýkrát

stála v ruine, videla som celý dom.

Presne taký, aký bol v čase, keď ešte

stál. Toto som neskôr už viac nezažila.

Myslím, že som vedela na prvýkrát,

kde všetko bolo. Na chvíľu

som videla všetko okolo seba presne

také, aké to bolo roku 1930. Celé to

bolo nanajvýš traumatické, neuveriteľne

zvláštne. Vyrastať so všetkými

týmito spomienkami – a teraz definitívne

vedieť, že boli pravdivé. Tak veľa

ľudí to všetko stále spochybňovalo, ja

sama som o obrazoch mojich spomienok

niekedy pochybovala – a potom,

po toľkých rokoch, som skutočne stála

znovu tam, kde som stála naposledy

pred päťdesiatimi rokmi!“

To musela byť veľká úľava! „Áno,

áno, neuveriteľné odľahčenie! Ale

bola to aj krajne rozporuplná skúsenosť.

Veľa pocitov, ktoré som neustále

potláčala, odpadlo. Neistota,

veľa strachu. Keď som si predtým

spomínala na onen život, skúšala

som sa sústreďovať na pekné spomienky.

Prechádzka s deťmi, domáce

práce… Ale potom naozaj stáť

na tom mieste, to bola neuveriteľne

zvláštna skúsenosť. Bola som zaplavená

citmi!“

Vo svojej knihe „Yesterday’s Children“

opisuje Jenny Cockellová medziiným

aj svoje skúsenosti s hypnózou.

Dočítame sa u nej o rôznych

40

SVET GRÁLU

2/2005

„návratových“ sedeniach, ktoré absolvovala,

aby vedela, či pod vplyvom

hypnózy uvidí to isté, čoho si bola

vedomá prirodzenými spomienkami:

„Ešte raz som bola vhodená do

hlbín mojej psychiky. Spomienky boli

vyplienené, kúsky života vytiahnuté

na svetlo a vydané napospas ako listy

papiera vetru… To všetko bolo pre

mňa príliš traumatické.“

ĎALŠIE SPOMIENKY NA

VZDIALENÚ MINULOSŤ

Nielen spomienky na jej život

v Írsku boli a sú prístupné

Jenny Cockellovej, ale aj niektoré

úlomky z ešte skoršieho života,

ale vo veľmi malej miere. Jedna

z týchto spomienok, ktorá bola

veľmi jasná a stále znovu v nej

vystupuje, sa týka jej smrti ako

mladej Japonky. Život, ktorý podľa

jej názoru žila bezprostredne pred

životom Mary. Paralely medzi smrťou

Mary a týmto životom nútia

k zamysleniu.

„A je tu ešte jedna iná spomienka,

ktorá bola veľmi, veľmi jasná … na

život v Japonsku, bezprostredne

pred mojím životom ako Mary.

Veľmi, veľmi krátky život. Utopila

som sa, keď som mala asi 17 alebo

18 rokov. Ešte sa presne pamätám

na tú dedinu. Náš dom ležal hore

na kopci a mohla som sa dívať ponad

morskú úžinu. Nedovoľovali

mi hrať sa dole s deťmi z dediny.

Patrili k inej triede. Musela som sa

od nich držať bokom. A pamätám

si na viaceré plavby po vode. Bola

som prisľúbená jednému mužovi.

Nechcela som si toho muža vziať,

ale bola som mu prisľúbená. A potom

som vypadla z člna. A zvláštne

bolo, že som sa cítila vinná. Myslela

som si, že som sa akosi snažila

uniknúť z tohto života.“

Pýtam sa jej teda, či nie je lepšie

niekedy si na niečo nemôcť spomenúť.

Súhlasí: „To je určite aj dôvod,

prečo na naše spomienky síce reagujeme,

ale v skutočnosti si nespomíname

na podrobnosti. To, čo sme,

sme na základe našich prežitých

skúseností, ale je to možno často lepšie

nemusieť si spomenúť na podrobnosti

…Týmto spôsobom môžeme

ovládnuť pocity bez toho, aby sme sa

museli pozrieť zoči-voči ozajstnému

dianiu… Keď mozog niečo vylúči,

tak tým niečo sleduje. Ako to napr.

býva často po autonehodách. Myslím,

že naozaj nie nadarmo si na

veľa nemôžeme spomenúť. Mozog

rozhodol, že čo je priveľa, to je priveľa.

Odstrihne sa to. – Taký druh

prírodnej narkózy.“

A prečo je také ťažké spomenúť si

na nejaké skúsenosti medzi životmi

na zemi? „Pretože sú tak zásadne

odlišné! Je dosť ťažké chcieť ich len

opísať, nehovoriac o tom, úplne im

porozumieť! Sú to takmer hrozivo

cudzo pôsobiace zážitky!“

Zaujíma ma, či vidí nejaký hlbší

duchovný význam v tom, že môžeme

alebo musíme prežiť viaceré

pozemské životy. Či sa už pýtala

„prečo“. – Na krátku chvíľu zaváhala,

otázka sa jej predsa len zdá

trochu nezvyčajná, potom odpovie:

„Jednoducho akceptujem, že to

s nami ide stále ďalej. – Tak sa mi to

zdá úplne logické. Vždy som to tak

vnímala. Uznávam, mala som problémy,

keď som vyrástla, lebo ľudia

hovorili, nie, to tak nie je… Ale nie,

vlastne nepremýšľam o tom „prečo“.

Je to jednoducho logicky tak. Človek

sa učí. Vyvíja sa. Mení sa. Vymieňa

sa s inými ľuďmi. Telo sa opotrebuje

a človek dostanete nové… Musíme

navzájom spolupracovať na úžitok

celku, väčšieho rámca, stále pokračovať

v procese učenia a vývoja…“

Reiner W. Sprenger


N Á Z O R Y

Vážení čitatelia,

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory k témam,

predkladaným v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Myslíte

si, že k danej problematike máte čo povedať? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame

na adrese:

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice.

E-mail: redakcia@svetgralu.sk

Z OHLASOV NA PRVÉ ČÍSLO:

Vážená redakcia Sveta

Grálu,

zaujíma ma Váš časopis,

pretože ponúkate témy,

ktoré ma veľmi fascinujú.

Dúfam, že s Vami spolupracujú

fundovaní odborníci,

ľudia, ktorí veciam

skutočne rozumejú. A neuťahujú

si z tých, ktorí im

veria, alebo mali sami možnosť

prejsť niektorými zážitkami

z „inej dimenzie“.

S pozdravom

Ľubomíra Galíková z Bratislavy.

Vážená redakcia,

veľmi ma teší, že sa mi do

rúk „priplietlo“ prvé číslo

Vášho časopisu, práve pri

kúpe časopisu Meduňka.

Veľmi mi na trhu chýbalo

takého „pohladenie

duše“. Napriek tomu, že

mám v tomto uponáhľanom

svete veľmi málo času,

prečítala som ho ihneď do

posledného písmenka. Ďakujem

Vám tiež za ponuku

na literatúru, ktorú som

si predtým zabezpečovala

komplikovaným spôsobom.

Veľmi ste mi pomohli.

Prajem Vám veľa úspechov

a trvalú priazeň čitateľov.

Vaša čitateľka

D.J., Trenčianske Jastrabie.

REINKARNAČNÁ TERAPIA

Otázka:

Stretol som sa s ponukou „reinkarnačnej terapie“. Terapeut, ktorý ju ponúka,

je presvedčený o znovuzrodení a chce na základe toho pomáhať chorým

ľuďom. Už ste o takom niečom počuli? Aký je Váš nazor?

Odpoveď:

Medzi odborníkmi v oblasti tzv. experimentálnej psychológie či psychiatrie,

ale aj v liečiteľských kruhoch sa nájde veľa jednotlivcov, ktorí intenzívne pracujú

s teóriou reinkarnácie. Časť zážitkov, driemajúcich v „nevedomí“, chápu

ako psychologické stopy, pochádzajúce z minulých životov. Pritom sa zároveň

pridržiavajú tradičnej predstavy psychoanalýzy, že najmä traumatické zážitky

treba „vytiahnuť na svetlo“ a vedome spracovať – t. j. analyzovať ich. Tým sa

má dopomôcť pacientovi k tomu, aby svoje problémy dokázal lepšie vysvetliť,

alebo aby získal nad nimi kontrolu.

Pokiaľ ide o reinkarnačnú terapiu, pri takzvaných návratových sedeniach

používa ten, kto ich vedie, často hypnózu. Tá je prostriedkom, aby pacienta

uviedol hlbšie do jeho vlastných spomienok, prekračujúc hranicu pozemského

zrodenia. Zostáva však veľmi otázne, nakoľko môžu prípadné „záblesky z minulých

životov“ prospieť vo vlastnom duchovnom vývoji jednotlivca. Prinajmenšom

hrozí reálne nebezpečenstvo, že bude musieť spracovávať oveľa viac

emocionálnych záťaží, ako je schopný zvládnuť. Proti tomuto riziku je človek

za normálnych okolností chránený filtrom denného vedomia. Pri hypnóze pacient

dobrovoľne podriaďuje svoju vlastnú vôľu pôsobeniu hypnotizéra, preto

je možné, že sa tento veľmi užitočný „závoj minulosti“ neprirodzene poodhalí.

Proti takýmto technikám stojí predovšetkým celkom opačný proces budovania

osobnosti, ktorý stavia na osobných kvalitách každého jednotlivca a vedie

ho k cieľavedomému postoju, orientovanému na budúcnosť.

Riešenie väčšiny problémov predsa leží len v potrebnej zmene osobnosti, začínajúcej

so silným úsilím zmeniť k lepšiemu vlastné citové chcenie a následne

i myslenie bez akýchkoľvek umelých zásahov. Z vyššie uvedených dôvodov je

preto namieste pred takýmito „terapiami“ skôr varovať. Aj pri plnom rešpektovaní

reinkarnácie si musíme uvedomiť, že kvalita nášho života v budúcnosti

závisí najmä od toho, aké budú naše činy práve „tu a teraz“. Bližšie sa k teórii

reinkarnácie vrátime v niektorom z budúcich čísel Sveta Grálu. (RL)

41

SVET GRÁLU

2/2005


N A Z Á V E R . . .

Videli sme

jeho hviezdu

B

lížia sa Vianoce.

V predvianočnom

čase

nám život pripadá prežiarený niečím

zvláštnym. Prebúdzajú sa spomienky

na minulé sviatky a myšlienky

sa zatúlajú späť do detstva. Je

zvláštne, že práve v dňoch vianočných

sviatkov detstvo toľko prežívame…

Vždy znova musím myslieť na

troch kráľov, ktorí prišli k betlehemskej

maštali, poklonili sa

malému Ježiškovi a priniesli mu

dary. Divné je, že sa o týchto troch

kráľoch viac nikde nehovorí. Odovzdali

dary a tým sa ich úloha

skončila?

Tomu som nikdy nerozumel. Dlhá

cesta, ktorú prešli, nádherná

hviezda, ktorá im ukazovala cestu,

42

SVET GRÁLU

2/2005

a potom sa to všetko skončilo odovzdaním

darov?

Vo svojej detskej fantázii som

to všetko hlboko prežíval. Cválal

som s nimi púšťou za hviezdou

na východe a v betlehemskej maštali

som našiel Ježiška. Nemal som

zlato, myrhu ani kadidlo, ale chcel

som Ježiškovi darovať svoje srdce.

Jedno som vedel iste, neodišiel som

s tromi kráľmi, ale zostal som s ním

po celý život. Tak som o tom vždy

premýšľal.

Dnes, keď si spomínam na túto

dobu detstva, musím sa sám

seba znova pýtať, čo vlastne traja

králi v Betleheme chceli? Prečo

nezostali a nepomáhali Ježišovi?

Ako by bol mohol jeho život prebiehať?

Možnože by nebolo muselo

dôjsť k udalostiam na Golgote.

Tieto vážne myšlienky sa k obvyklej

vianočnej radosti a veselosti príliš

nehodia, len čo sa však vynoria,

je ťažké sa ich len tak zbaviť. Otázka

„prečo“, ktorá nás sprevádza celým

životom, si aj tu žiada vysvetlenie.

Teraz už viem, že traja králi nekonali

správne. Mali zostať a Ježiša

ochraňovať, tak by bol mohol svoje

poslanie, ktoré malo ľudstvu priniesť

spásu, aj dokončiť.

Ja však na toto prežitie nikdy nezabudnem

a v dobe vianočných

sviatkov, v dňoch, keď si pripomíname

milosť zo Svetla, sľubujem

vždy znova, že dám svoje srdce

Najvyššiemu a budem mu slúžiť po

všetky veky!

Poznámka redakcie: Text pochádza z časopisu

Gralswelt, ktorý vyšiel v decembri v roku 1950.


ABD-RU-SHIN

DESATORO

BOŽÍCH

PRIKÁZANÍ

OTČENÁŠ

Abd-ru-shin (Oskar Ernst Bernhardt)

Desatoro Božích prikázaní,

Otčenáš

Abd-ru-shinov výklad desiatich Božích

prikázaní a modlitby Otčenáš.

64 stáan, formát 12 x 19 cm, brožúra.

ISBN 3-87860-235-9

Cena 85 Sk.

Hlavným Abd-ru-shinovým dielom je

Posolstvo Grálu »Vo svetle Pravdy«

Tri diely, vydanie v jednom zväzku.

1096 strán, formát A5, pevná vazba,

prebal.

ISBN 80-967209-0-2

Cena 460 Sk.

OTČENÁŠ

...Uvážte, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Ináč by totiž

nejestvovala ďakovná modlitba, ktorá neobsahuje prosbu.

Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol „Otčenáš“ doposiaľ

stále nesprávne chápaný, z neblahého zvyku človeka

nepredstupovať pred Boha nikdy, ak od neho súčasne niečo

neočakáva, či dokonca nepožaduje; lebo v očakávaní spočíva

požiadavka. A človek pritom skutočne vždy niečo očakáva, to

nemôže poprieť! Aj keď je to, približne povedané, len hmlistý

pocit, že raz sa mu dostane miesta v nebi.

Jasavú vďaku v radostnom vychutnávaní vedomého bytia,

ktoré mu bolo poskytnuté v Bohom chcenom alebo Bohom

právom očakávanom spolupôsobení vo veľkom stvorení pre

blaho svojho okolia, človek nepozná! Ani len netuší, že práve

to a iba to skrýva v sebe jeho skutočne vlastné blaho i jeho

pokrok, jeho vzostup.

Na takomto Bohom chcenom základe popravde stojí modlitba

„Otčenáš“! Ináč by ju Syn Boží, ktorý chcel len blaho

ľudí, spočívajúce jedine v správnom dodržiavaní a spĺňaní Božej

vôle, vôbec nemohol dať!

Modlitba, ktorú dal, teda vonkoncom nie je modlitbou prosebnou,

ale je to veľký, všeobsiahly slávnostný sľub človeka,

ktorý sa tým svojmu Bohu kladie k nohám! Ježiš ju dal svojim

učeníkom, ktorí boli vtedy odhodlaní žiť v čistom uctievaní

Boha, slúžiť Bohu svojím životom vo stvorení a v tejto službe

ctiť jeho svätú vôľu!

Človek by si mal dobre a starostlivo rozmyslieť, či sa smie

odvážiť túto modlitbu vôbec používať a vyslovovať ju, mal by

sa vážne skúmať, či sa azda pri jej používaní nepokúša svojho

Boha oklamať!

Úvodné vety dostatočne zreteľne napomínajú, že každý jednotlivec

sa má skúmať, či aj skutočne taký je, ako v modlitbe

hovorí! Či sa s tým bez falše odváži predstúpiť pred Boží

trón!

Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, tak vás povedú

pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k nemu, ak ich

duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Táto však určite! Ak

však tieto vety neprežijete, nemôže tam dôjsť nijaká z vašich

prosieb...

Nakladatelství

Stiftung Gralsbotschaft


„Keď analfabet poťažkáva

a obracia knihu Proroka (...),

keď sa zastaví pri type

písma alebo pri zlatých

ilumináciách, uniká mu

podstata, ktorú netvorí

márny predmet, ale božská

múdrosť. Tak podstatou

sviece nie je vosk, ale svetlo.“

Antoine de Saint- Exupéry

More magazines by this user