SG02

0 1 

1/2004 Svět Grálu 

Svět Grálu 

9 7 7 1 6 1 4 5 1 3 0 0 2 

říjen – prosinec 2004 · číslo 1 

strana 10 

Jak to, že žijeme po smrti? 

Objev aury 

strana 15 

Řeč ledových krystalů 

strana 31 

Ježíš Kristus: „Já však vám pravím...“ 

„Život je jen náhoda...“ ? 

Neviditelná síť osudu 

9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2 

2/2005 Svet Grálu 

strana 34 

Hledání dětí z minulosti 

příběh Jenny Cockell 

SVET GRÁLU 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 38 

cena 78 Kč 

január – marec 2005 · číslo 2 

Sú rozvody nezmyselné? 

strana 5 

Kráľovná zo Sáby 

strana 24 

Najväčší dar Vianoc 

strana 10 

Päť sĺpov Ježišovho učenia 

strana 35 

Živá voda 

Viktora Schaubergera 

strana 29 

cena 87 Sk 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Tri dimenzie lásky 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk 

SVET GRÁLU 

Časopis 

pre tých, ktorí hľadajú 

v náhodách súvislosti, 

v súvislostiach zmysel 

a v zmysle múdrosť. 

Časopis Svet Grálu, 

ktorý vychádza súčasne aj 

v češtine, nadväzuje na nemecký 

GralsWelt a francúzsky 

Monde du Graal, ktoré 

si vo svojich krajinách získali už 

tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete v prílohe 

alebo na internete: 

www.svetgralu.sk 

V ďalšom čísle časopisu: 

titulná téma: Príroda a jej sily 

Kde sa stratil šiesty zmysel? • 

Energia z „ničoho“ • 

V laboratóriách Ciba-Geigy ožil pravek • 

Diagnóza z krvi • 

Johanka z Arcu • 

vychádza už 1. marca 2005 

marec –máj 2005 · číslo 3 

3/2005 SVET GRÁLU 

SVET GRÁLU 

9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 3 

marec –máj 2005 · číslo 3 

Kde sa stratil šiesty zmysel? 

strana 5 

Johanka z Arcu 

strana 8 

Energia z „ničoho“ 

strana 24 

V laboratóriách Ciba-Geigy 

ožil pravek 

strana 29 

Diagnóza z krvi 

strana 38 

cena 87 Sk 

Príroda a jej sily 

Duchovné súvislosti v živote 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

SVET GRÁLU · 2/2005 

P A R T N E R S K É V Z Ť A H Y 

Sú rozvody nezmyselné? 5 

Z A M Y S L E N I E 

Najväčší dar Vianoc 8 

F O T O G R A F I E 

Voda, zvuk a obrazy 

Fotograf Alexander Lauterwasser 

vyvinul metódu, ktorá 

umožňuje zviditeľniť účinky 

zvukov na vodu. 10 

T É M A 

Tri dimenzie lásky 14 

K N I Ž N Á U K Á Ž K A 

Lao-c` 18 

V Ý C H O V A 

Výchova a vlastný názor 20 

H I S T Ó R I A 

Kráľovná zo Sáby 

Aký vzťah bol medzi 

Šalamúnom 

a kráľovnou zo Sáby? 

Kam sa stratila archa zmluvy? 24 

T E C H N I K A 

Živá voda Viktora Schaubergera 29 

O S O B N O S Ť 

Päť stĺpov Ježišovho učenia 35 

R E I N K A R N Á C I A 

Stretnutie s deťmi z minulosti… 

Rozhovor s Jenny Cockellovou, 

ktorú jej jasné spomienky 

na minulý pozemský život dohnali 

k neobyčajnému hľadaniu… 38 

L I S T Á R E Ň , N Á Z O R Y 

Reinkarnačná terapia 41 

N A Z Á V E R . . . 

Videli sme jeho hviezdu 42 

Vážené čitateľky, 

vážení čitatelia, 

druhé číslo nášho časopisu nesie podtitul „Tri 

dimenzie lásky“. Láska je pre ľudí nekonečnou 

témou a o láske asi nie je možné povedať niečo 

objavné. 

Nespočetne veľa ľudí zažilo, že láska je tým 

najsilnejším impulzom k vývoju, čo dalo základ 

prísloviu „láska hory prenáša“. Láska je 

schopná úplne zmeniť životné smerovanie 

človeka, dokáže vyburcovať jeho najlepšie 

schopnosti, dáva možnosť dozrievať, učí niesť 

zodpovednosť, skrátka „dáva krídla“. Prečo je 

však toľko sklamaní, nezhôd a tragédií aj medzi 

partnermi, ktorí si na začiatku „chceli byť 

všetkým“? 

Príliš veľa rôznych záujmov, málo času jeden 

pre druhého, neochota vcítiť sa do úlohy partnera, 

nepochopenie rozdielov medzi mužom 

a ženou? Iste aj to. Ide tu však o vec, ktorá má 

ešte hlbšie korene. Vnútorne nespokojný človek, 

príliš často reptajúci na osud, neschopný 

hľadať radosť najprv sám v sebe, alebo človek 

prislabý na to, aby odolával životným skúškam, 

má sklon prenášať svoje skryté problémy 

na všetkých okolo. Manželského druha nevynímajúc. 

Tak namiesto preukazovania pozornosti, 

pochopenia, často potrebujeme brať 

a vyžadujeme od iných to, čo by sme najviac 

mali rozvíjať sami. 

V článku Tri dimenzie lásky upozorňuje 

Gerd Harms na to, že sme zabudli rozlišovať 

a oddeľovať od seba úplne odlišné prejavy, 

3 

SVET GRÁLU 

2/2005

Ú V O D N Í K 

4 

SVET GRÁLU 

2/2005 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote. 

číslo 2/2005, vyšlo 1. 12. 2004. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobli 09... 

Redakčná rada: 

Roman Levický (šéfredaktor), Košice 

Rudolf Harčarík, Košice 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Jazyková úprava: 

Jana Sejáková, Stupava 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, 

Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter 

Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, 

Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová, 

Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka 

Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Zdeněk Bohdanecký, Praha 

Marek Frank, Brno 

Pavel Patloch, Karviná 

Martin Pukančík, Košice 

Slavomír Antol, Nitra 

Tlač: 

Slovenská Grafia a.s., Bratislava 

Ilustrácie: 

Fotobanka.cz (23), AGK Berlín (1, 24, 26, 28), Creativ 

Collection, Freiburg (5), A. Lauterwasser (10-12), 

W. Jäger (16), K. Jakob (20-22), J. Palouček (34), 

R. Wurzel (42). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Libor Beneš, Brno 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk. 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk. 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. 

Vychádza štyrikrát ročne. 

Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

w w w.svetgralu.sk 

alebo lepšie povedané, „druhy“ lásky. Označujeme jedným slovom všetko, čo sa trochu 

„podobá“ na lásku. A takmer vždy máme na mysli telesné prejavy lásky. Nezdá sa, 

že by dnes v mnohých ľuďoch rezonovala myšlienka na to, že telesná blízkosť by mala 

byť vlastne len doplnením duševnej zhody partnerov. Aj to prispieva k tomu, že sa 

dnes príliš veľa ľudí, zažijúc sklamanie, nechce viac citovo viazať a radšej sa uspokojí 

s krátkodobou, „instantnou“ láskou. A aká je potom láska, ktorá by vydržala aj mnoho 

neúspechov, ťažkostí ? Mnoho z nás ju prežívalo a prežíva, niekto si na ňu aspoň občas 

spomenie, pretože o nej kedysi sníval. Táto láska túži vykonať pre milovaného niečo 

veľké, podnieti človeka meniť samého seba kvôli tomu druhému. To, že láska skutočne 

dokáže veľké divy, dokazuje mnoho príkladov z histórie. Vzťah dvoch ľudí stál 

i v pozadí veľkých udalostí ďalekosiahleho významu. Nie inak tomu bolo v prípade 

lásky kráľa Šalamúna a tajomnej neznámej – kráľovnej zo Sáby. Práve z tohto vzťahu 

vzišli dodnes často citované ódy z biblického Starého zákona, ale tiež nečakané zvraty 

v náboženskom vývoji židovskej komunity v dnešnej Etiópii. Dodnes sú tamojší židia 

i kresťania presvedčení, že práve kráľovnej zo Sáby vďačia za to, že v ich krajine smú 

opatrovať tajuplnú relikviu – archu zmluvy s kamennou tabuľkou Božích prikázaní. 

Skúsme teraz upriamiť svoju pozornosť aj na lásku, ktorá nie je vôbec bežná a patrí 

k duchovnej podstate človeka. Neobmedzuje sa len na službu partnerovi, rodičom, 

či deťom. Pretože dokáže rozlišovať, čo je v ľudskom bytí skutočne podstatné, môže 

pôsobiť aj trochu odmerane, dokonca chladne voči mnohým radostiam a strastiam 

života. Vyznačuje sa však hlbokým pochopením, a preto zahŕňa do svojej ochoty slúžiť 

celé stvorenie. Táto duchovná dimenzia lásky, schopná „objať celý svet“, je tou najpriamejšou 

cestou k Bohu, ako už kedysi učil Kristus. On sám bol jej najžiarivejším 

vzorom, pretože táto láska ho podnietila podstúpiť – kvôli potvrdeniu Slova, ktoré 

priniesol –, aj poslednú cestu, na Golgotu. 

Pred takou vysokou mierou preukázanej služby stojí uvažujúci človek s hlbokým 

pohnutím, bez slov. Len čiastočne ju môžeme pochopiť, ak sme schopní vnímať seba 

samého ako duchovnú bytosť, ktorej pôvod i cieľ bytia neleží na tejto zemi, ale ďaleko 

za hranicami pozemského života. Na túto lásku si spomeňme práve v čase Vianoc, 

keď mnoho ľudí cíti potrebu „radovať sa z Kristovho príchodu na zem“. Mal On, 

veľký učiteľ lásky, dôvod radovať sa za svojho života? A aké by to bolo, keby so svojimi 

myšlienkami prišiel dnes? Rovnaké, ba možno ešte väčšie nepochopenie, posmech, 

odmietanie? Iste si dokážete odpovedať sami. A ako sme zužitkovali všetko to, čo 

sme dostali v jeho posolstve? Aj k takýmto myšlienkam by nás mal pohnúť (nielen) 

čas vianočný. 

Ak v nás láska Stvoriteľa nenájde odozvu, potom je hodnota nášho života pochybná. 

Aj keby sme získali všetko, čo môžeme dosiahnuť ako ľudia, zostávame iba „zvučiacim 

zvoncom, cvendžiacim kovom“. 

Láska, ak by sme mali ďalej parafrázovať Pavla, naozaj nikdy nepominie, pretože 

je základnou silou vesmíru. Je hnacou silou tvorenia i v tom najvyššom zmysle a skutočne 

všetko dobro pochádza z nej. 

Spomeňte si na ňu vždy, keď vám bude ťažko, a snáď ihneď pocítite príliv novej sily, 

ktorá vám pomôže vykročiť ďalej. 

Krásne Vianoce v kruhu Vašich blízkych a nový rok plný hlbokej radosti zo života 

Vám v mene celej redakcie Sveta Grálu želá 

Roman Levický

Sú rozvody nezmyselné? 

O hodnote manželstva a dôvodoch vzrastajúcej rozvodovosti 

Ľudia sa v súčasnosti 

rozvádzajú oveľa častejšie 

ako kedykoľvek predtým. 

Rozvod považujú za „čistý 

a čestný spôsob“ ukončenia 

nefunkčného partnerského 

zväzku. Nájsť odvahu k rozchodu 

odporúčajú aj mnohí 

experti v manželských poradniach. 

Na tento problém 

však existuje aj celkom 

opačný názor, podľa ktorého 

sú rozvody nezmyselné, 

pretože útek z manželstva je 

aj útekom z nevyhnutného 

životného učebného procesu. 

Touto aktuálnou témou 

sa zaoberá Dr. Marion 

Jerrendorfová. 

„Každý rozvod je zbytočný, pretože sa 

tým sami nezmeníme. Mali by sme si 

uvedomiť, že vždy máme toho ,pravého‘ 

partnera,“ provokatívne tvrdí manželský 

pár terapeutov Rosana a Thomas Wesselhöftovci. 

V zásade vychádzajú z toho, 

že manželstvo znamená pre každého 

jednotlivca zisk v osobnom, duchovnom 

vývoji. Každý, kto sa dá rozviesť, spôsobí 

zbytočne prerušenie tohto vývoja, ktorému 

sa na svojej ceste životom tak či tak 

skutočne nevyhne. 

Ako možno tvrdiť, že rozvod nie je 

skutočným riešením – v dobe, keď sú 

rozvody na dennom poriadku? Vyvstáva 

pritom hneď druhá nevyslovená otázka: 

Týka sa tento princíp len manželstva 

alebo aj partnerstva? Veď mnoho párov 

dnes žije spolu bez sobášneho listu 

a nevidí zmysel v akomsi čisto byrokratickom 

akte na radnici. Kvalitu zväzku 

vidí len v súlade medzi dvoma ľuďmi. 

Jedni sa dajú zosobášiť len preto, aby 

mohli využívať daňové úľavy, druhí sa 

zasa zúčastnia na obrade, aj v kostole, 

aby zachovali (rodinnú) tradíciu. Ako sa 

teda dá vysvetliť rozdiel medzi „partnerstvom“ 

a „manželstvom“, existuje vôbec? 

POJEM „MANŽELSTVO“ 

Pojem „manželstvo“ by mal v sebe 

zahŕňať súdržnosť, ktorá vedie obidvoch 

manželov rovnakým smerom na 

všetkých troch rovinách – duchovnej, 

duševnej a materiálno-fyzickej. Duchovná 

rovina pritom tvorí skutočnú 

hodnotu manželstva a určuje tak spoločný 

cieľ. Ozajstný manželský zväzok by 

mal oboch ľudí pozdvihnúť nad všednosť 

dní a zaviazať ich k spoločnému vysokému 

duchovnému cieľu. 

Avšak takéto zameranie si obaja zúčastnení 

stanovia len veľmi zriedka. Ak 

5 

SVET GRÁLU 

2/2005

PA R T N E R S K É V Z TA H Y 

6 

SVET GRÁLU 

2/2005 

je manželstvo zamerané len na materiálne 

hodnoty, potom je veľmi málo 

odolné, lebo materiálne pomery sa môžu 

rýchlo zmeniť. Obmedzená je aj orientácia 

len na deti, pretože chýba spoločné 

smerovanie manželov najneskôr v dobe, 

keď deti vyrastú a opustia rodičovský 

dom. Potom sa manželstvo rúca alebo sa 

udržuje len ako vonkajšia fasáda. 

Jedine v zameraní na duchovné 

hodnoty, zahŕňajúcom úsilie každého 

z partnerov o vlastný vývoj, môžu byť 

vyčerpané možnosti, ktoré poskytuje 

manželský zväzok: obojstranná podpora 

na základe lásky a z toho vyplývajúca 

nesebeckosť a vedomie zodpovednosti. 

Táto cesta vývoja „ruka v ruke“ sa, samozrejme, 

neobíde bez prekážok, ktoré je 

nevyhnutné zvládnuť, veď mimoriadna 

blízkosť medzi dvoma ľuďmi kladie na 

každého aj mimoriadne požiadavky. 

Avšak z prekonávania disharmónie 

a ťažkostí, ako aj zo spoločného prežívania 

šťastia sa môžu vyvinúť skutočné 

osobnosti, ozajstní „majstri života“. 

Pokiaľ sa myšlienky tohto druhu položia 

za základ pojmu manželstvo, potom 

bude pochopiteľné, prečo sa v našej 

modernej dobe manželstvo málokedy 

berie vážnejšie. Väčšina manželstiev totiž 

NEMÁ tieto základy, a zostávajú teda 

prázdne a formálne. Je to snáď práve 

tento dôvod, pre ktorý sa mnohým párom 

zdá spojenie bez sobášneho listu 

poctivejšie? 

ZVLÁŠTNA KVALITA 

MANŽELSTVA 

Vo svojej knihe „Ženská záležitosť“ 

píše Monika Schulzeová o manželstve: 

„Zväzok ... je ,uzavretý‘, má 

určitú formu, je to ,čosi okrúhle‘. Jeho 

formu symbolizuje prsteň, ktorý si 

vymenia muž so ženou na znamenie 

spoločného sľubu a ktorý ich od tejto 

chvíle obkolesuje. Je to však aj symbol 

výlučnosti: manželstvo sa týka 

výlučne len dvoch ľudí, ktorých obkolesuje 

prsteň zväzku. Nikto iný v jeho 

vnútri nemá čo robiť, ani otec s matkou, 

svokor so svokrou, priateľ či 

priateľka, brat či sestra. Záleží iba na 

nich samých, na mužovi a žene, ako 

si vytvoria život v tomto vnútornom 

priestore ,prsteňa‘.“ 

Ďalším z dôvodov, prečo psychológovia 

radia manželstvo, je zvláštny pocit 

„my dvaja spolu“, ktorý je spojený 

s manželstvom. Manželský zväzok 

prináša do vzťahu úplne inú kvalitu. 

Osvetlime si teda z tohto uhla pohľadu 

vyššie citovanú provokatívnu 

tézu manželov – terapeutov Rosany 

a Thomasa Wesselhöftovcov, podľa 

ktorej si každý človek nájde toho 

„pravého“ partnera, toho, kto mu poskytuje 

najlepší podnet k vlastnému 

dozrievaniu, a rozvody teda nemajú 

zmysel. Podľa toho by sme uzavreli 

manželstvo s takým človekom, ktorý 

sa nám zdá nielen z rozličných hľadísk 

príťažlivý, ale v ktorom (mnohokrát 

nevedomky) vidíme aj vhodný podnet 

k vlastnému vývoju. 

Podnet a popud k ďalšiemu duchovnému 

vývoju nemusí, pochopiteľne, 

vždy pôsobiť príjemne. Nedorozumenia, 

sklamania alebo dokonca aj 

emocionálne zranenia môžu viesť 

v manželstve k nepríjemným obdobiam. 

Avšak kým existuje spoločné 

duchovné smerovanie, nie sú tieto obdobia 

nevyhnutne popretím zmysluplnosti 

existujúceho manželstva. Ľahkovážne 

sa rozísť len preto, aby sme sa 

tak vyhli ťažkostiam, by vlastne znamenalo 

nedbať na celkom výnimočnú 

príležitosť k dozrievaniu. Je to strata, 

lebo v pozemskom živote nie je žiadne 

prostredie skutočne bližšie, užšie ako 

prostredie vzťahu s manželským a životným 

partnerom. Túto kvalitu blízkosti 

nemôžu poskytnúť ani vlastné 

deti, ani rodičia či súrodenci alebo 

ďalší príbuzní, dokonca ani najužší 

okruh priateľov. Preto je duchovný 

popud z najbližšieho milujúceho okolia 

tým najsilnejším a najvážnejším 

podnetom v medziľudských vzťahoch. 

KEDY SÚ ROZVODY 

NEZMYSELNÉ? 

Kedy sú teda rozvody nezmyselné? 

Vtedy, keď je v skutočne fungujúcom 

manželstve predčasne „hodená 

flinta do žita“. To je dnes dozaista častý 

jav. Keď jeden z partnerov nevie uviesť do 

súladu svoje vlastné priania s prianiami 

svojho partnera alebo nie je pripravený 

na nevyhnutnú prácu na sebe samom 

(ktorá v mnohých situáciách môže znamenať 

aj to, že sa niečoho musí vzdať), 

potom dochádza, žiaľ, často k tomu, že 

je rozvodom prerušený vývoj, ktorý bol 

zmysluplný i napriek kríze. Možno sa 

zdali vlastné bolesti príliš veľké, možno 

bola premeškaná chvíľa, ktorá mohla 

viesť k novému zblíženiu, možno chýbali 

jednoducho predpoklady dostatočne si 

spolu pohovoriť, započúvať sa, dopriať 

sluchu manželskému partnerovi a včas 

otvorene prejaviť, čo sa deje vo vlastnom 

vnútri. Priťažujúcou okolnosťou pre 

vývoj vnútri manželstva môže byť aj skutočnosť, 

že v našej spoločnosti síce vzťahu 

i partnerstvu prikladáme veľkú cenu, ale 

vo všeobecnosti nevenujeme žiadny čas 

(alebo veľmi málo času) pestovaniu spolupatričnosti. 

K tomu patrí aj (čiastočné) 

zrieknutie sa priveľkého množstva profesijných 

cieľov, zvlášť u muža. Často 

diskutovanou témou je už dlhší čas tzv. 

„dvojnásobné preťaženie“ zamestnaných 

matiek, ako aj ich zrieknutie sa kariéry 

či uskutočnenia nejakého vysoko hodnoteného 

osobného cieľa. Menej sa uvažuje 

o tom, že aj muž by mal vážne premýšľať 

o životných prioritách s ohľadom 

na manželstvo. Ak si dá predsavzatie, 

že chce prostredníctvom manželstva 

dosiahnuť naozaj duchovné ciele, potom 

bude chcieť vidieť nielen „ženu po svojom 

boku“, ale vnímať aj seba samého 

ako „muža po jej boku“. 

A ešte niečo rozhodujúce sme sa nenaučili: 

porozumeniu medzi mužom 

a ženou. Navzdory všetkému rovnostárskemu 

zmýšľaniu, medzi „mužským“ 

a „ženským“ existujú zásadné rozdiely,

PA R T N E R S K É V Z TA H Y 

ktoré je v spolužití nutné brať do úvahy. 

Vo svojom správaní sa prejavujú muži 

i ženy – podľa odborníka na vzťahy 

Johna Granta – ako bytosti dvoch odlišných 

planét („Marsa“ a „Venuše“): Ich 

vnímanie a reakcie sa môžu v rovnakých 

situáciách zásadne líšiť. Avšak aj 

„Marťania“ (muži), aj „Venušanky“ (ženy) 

majú tendenciu posudzovať partnera 

alebo partnerku iba zo svojho vlastného 

stanoviska, a tým jemu či jej nezriedka 

nechtiac ublížiť, a tak nemôže vzniknúť 

hlbšie porozumenie a cituplné spolužitie. 

Pritom pri jednej a tej istej veci existujú 

najrôznejšie možnosti riešenia, príležitosti 

k vzájomnému dopĺňaniu a vývoju. 

Ten, kto podporuje svojho partnera 

v tom, aby zvládol situáciu svojím vlastným 

spôsobom, môže zažiť oslobodzujúcu 

(a často aj humornú) skúsenosť, že 

v živote nie vždy musí všetko bežať podľa 

vlastných predstáv. Humor je vôbec jedným 

z najdôležitejších „spojovacích 

prostriedkov“ manželstva, ktorý vyžaruje 

radostne a podnetne aj do okolia. 

Kto sa vie smiať sám na sebe, dokazuje 

tým, že si nepripadá taký dôležitý. 

MÔŽU BYŤ ROZVODY 

AJ ZMYSLUPLNÉ? 

Ak je teda dôležité rozpoznať v manželských 

krízach šance a „nehádzať 

predčasne flintu do žita“, môže 

mať potom rozvod aj zmysel? Áno, a to 

napríklad vtedy, keď sa zväzok stane 

skutočnou prekážkou, keď už nevyvoláva 

tvorivé, iba ničivé myšlienky alebo 

činy. Keď už kríza neponúka žiadnu 

šancu a v podstate burcuje k „precitnutiu“ 

zo situácie, ktorá je možno pre 

obe strany ponižujúca. Hlavná príčina 

častého stroskotania manželstva alebo 

častých rozchodov partnerov v dnešnej 

dobe spočíva podľa expertov v tom, že 

partneri pred začatím vzťahu nedostatočne 

vnútorne preskúmajú, či skutočne 

môžu v hĺbke vycítiť zhodu v životných 

cieľoch. Manželia Wesselhöftovci hovoria: 

„Rovnako ako mnoho ľudí netuší, 

prečo sú skutočne spolu, tak k rozchodom 

dochádza často z dôvodov, ktoré 

ani jeden z nich nepozná.“ 

Toto vnútorné skúmanie je, prirodzene, 

predovšetkým otázkou poctivosti 

človeka voči sebe samému. Vďaka 

emóciám, keď na nás zapôsobí niečo 

sympatické alebo niečo, čo vzbudzuje 

u nás túžbu, vznikajú často povestné 

„ružové okuliare“, ktoré nám zakrývajú 

pohľad na celú osobu. A nepýtame sa 

náhodou vždy najskôr na to, čo nám ten 

druhý „prinesie“, namiesto toho, aby 

sme mysleli predovšetkým na to, čím 

by sme my mohli byť tomu druhému? 

Veľmi zriedka je človek ochotný prispieť 

do zväzku cítením „my dvaja“, 

ktoré je pre manželstvo nevyhnutné. 

Zdá sa, že zvlášť „Marťanom“ pripadá 

nesmierne ťažké vidieť v tom popri 

pracovných termínoch významnú 

každodennú úlohu. Je prinajmenšom 

štatisticky dokázané, že skôr mužom 

príde zaťažko investovať konkrétny 

čas do upevnenia zväzku a spoločných 

chvíľ v manželstve. 

Bez ochoty pracovať aktívne na 

vzťahu však chýba dôležitý, možno najdôležitejší 

predpoklad trvalého manželského 

šťastia. „Počas našej dlhoročnej 

terapeutickej praxe sme pomohli 

mnohým párom. Rozchodu sa dalo 

vyhnúť len vtedy, keď boli manželia 

ochotní budovať ,my‘ “, hovoria Rosana 

a Thomas Wesselhöftovci. 

NOVÉ „POROZUMENIE 

ÚLOH“ 

Aj po všetkých emancipačných snahách 

žien existuje medzi „Marťanmi“ 

a „Venušankami“ ešte mnoho 

neistôt. Chýba potrebné „pochopenie 

úloh“, ktoré by naozaj zodpovedalo 

podstate ženského i mužského princípu, 

hoci muž i žena sú predsa rovnoprávne 

duchovné bytosti a plnohodnotné doplňujúce 

pôsobenie by malo byť možné 

bez problémov. 

Snáď majú ženy ešte stále ako hlbokú 

ranu „pod kožou“ bolestnú skúsenosť, 

že boli taký dlhý čas degradované na 

„kamarátky“ alebo slúžky muža. Je im 

zaťažko prijať „skutočne ženskú“ úlohu, 

ktorej zodpovedá jemnosť a silu citu, čo 

je neoddeliteľné od ženskej bytosti. Práve 

tieto jemnejšie prvky človečenstva by 

musela žena silnejšie rozvinúť a k tomu 

by jej muž mal poskytnúť čo najviac 

priestoru. Lebo mužskosť sa prejavuje 

okrem iného aj v úcte k ženskému pôsobeniu 

a v jeho ochrane, či už doma alebo 

v spoločnosti. Prejavuje sa v každej, aj 

v najmenšej situácii všedného dňa! 

Za predpokladu doplňujúceho, zmysluplného 

spolužitia muža a ženy by sa 

rozvody mali stať vlastne výnimkou. 

K tomuto stupňu vývoja sa však my ľudia 

musíme ešte len dopracovať. 

Marion Jerrendorfová 

7 

SVET GRÁLU 

2/2005


Najväčší dar 

Vianoc 

8 

SVET GRÁLU 

2/2005 

S prípravami na Vianoce sa začína 

celé týždne pred Štedrým dňom: 

na námestiach sa vztyčujú vianočné 

stromy, ozdobujú a okrášľujú 

sa domy i ulice, stavajú sa jasličky, 

všade svietia sviečky... 

Predovšetkým to však vyzerá, 

akoby sa ľudí zmocnila horúčka. 

Horúčka zvaná „darček“. Zrazu sa 

myšlienky všetkých točia okolo 

jedinej témy: čím obdarovať svojich 

blízkych? Kde a kedy darčeky 

kúpiť? Ako ich vyrobiť? Človek 

sa teší, venuje sa prípravám, balí 

a píše menovky. A keď konečne 

nastane ten dlho očakávaný deň, 

začína sa veľká výmena, ľudia obdarúvajú, 

sú obdarovávaní – a navzájom 

si ďakujú. 

SVIATOK DARČEKOV? 

Tých darov je tak veľa a ich 

význam pri vianočných oslavách 

je taký veľký, že by sa tieto sviatky 

dali pokojne nazvať „sviatkami darčekov“. 

Napriek tomu každý v hĺbke 

duše jasne cíti, že výmena materiálnych 

statkov, darčeky samy osebe 

nestačia na to, aby z Vianoc urobili 

sviatok. 

Ak sa obmedzíme iba na to, tak tu 

čosi chýba. Keď vytriezvieme z darčekového 

opojenia, ako nepozvaný 

hosť sa vynoria rozpačité otázky: Aký 

zmysel mali tieto vianočné sviatky? 

A čo nás vlastne podnietilo k tomu, 

aby sme sa takto obdarúvali? 

Zmysel daru tkvie v tom, že dávajúci 

chce obdarovanému urobiť radosť. 

Dávanie darov je teda tak povediac 

opakom predávania. Pri predaji 

sa prijíma materiálne alebo finančné 

vyrovnanie za predávanú vec, zatiaľ 

čo v prípade daru nikto nič podobné 

neočakáva. Ako vyrovnanie úplne 

stačí radosť a šťastie obdarovaného. 

Dary sa zvyčajne dávajú vtedy, keď 

je nejaký dôvod k oslavám, alebo keď 

majú pripomenúť nejakú dôležitú 

udalosť. Pri príležitosti narodenín 

alebo svadby sa tak stávajú ďalším 

zdrojom radosti. Obdarúvať, samozrejme, 

môžeme aj inokedy, napríklad 

vtedy, keď niekto trpí nedostatkom. 

Pri vianočných sviatkoch prichádza 

do úvahy oboje. Vianoce nám 

pripomínajú veľkú udalosť narodenia 

Ježiša Krista, čo bolo darom pre duchovne 

živoriace ľudstvo. 

Nie sú tu teda všetky vianočné darčeky, 

ktoré pre nás zrazu v tom čase nadobúdajú 

takú dôležitosť, v skutočnosti 

iba preto, aby sme si navzájom pripomenuli 

tento veľký, skutočný dar? 

SKUTOČNÝ 

VIANOČNÝ DAR 

Často počúvame, že Stvoriteľ 

ľuďom „daroval“ svojho vlastného 

Syna, aby ich očistil od ich hriechov. 

Pod „darovaním“ sa tu pritom 

často chápe Ježišova smrť na kríži, 

prostredníctvom ktorej bolo ľudstvo 

– údajne – spasené. Takto by bol teda 

vlastný vianočný dar, narodenie Syna 

Božieho, prípravou k jeho nevyhnutnému 

ukrižovaniu, bez ktorého by 

nebolo možné vykúpenie z našich 

hriechov, ani naše spasenie. Bolo však 

takéto dianie skutočne nutné na to, 

aby ľudstvo dostalo pomoc oslobodiť 

sa od svojich omylov? 

Toho, kto v období Vianoc hovorí 

o Ježišovom ukrižovaní, rýchle 

označia za rušiteľa pokoja. Narode-


nie a ukrižovanie – tieto dve udalosti 

– sú od seba prísne oddeľované. I keď 

vraj obidve súvisia so spásou ľudí 

a sú údajne obidve svedectvom Božej 

lásky k ľudstvu, ľudia sa úzkostlivo 

vyhýbajú tomu, aby ich uvádzali do 

vzájomnej súvislosti, zvlášť v prítomnosti 

detí. 

Tieseň a úzkosť, ktorú pri tom človek 

cíti, sú však oprávnené. Kto by aj 

mohol vrúcne zaujatie detí pred obrazom 

Jezuliatka v jasličkách, v spoločnosti 

Márie a Jozefa, zahrievaného 

prítomnosťou teliatka a oslíka, rušiť 

rečami o strašnom utrpení Ježiša na 

kríži, o rukách prebitých klincami, 

o pomalom umieraní pod žeravým 

slnkom? 

Každé dieťa by bolo zhrozené, keby 

mu niekto práve na Vianoce vykladal 

o tom, čo ľudstvo spôsobilo Ježiškovi, 

keď vyrástol. A ani žiaden dospelý by 

nedokázal spájať neľudskú krutosť, 

s akou bol Syn Boží zavraždený na 

kríži, so „sviatkom lásky“, len čo by si 

našiel čas, aby sa nad tým zamyslel. 

Ježišovo ukrižovanie bolo primitívnym, 

opovrhnutiahodným zločinom, 

ktorý nemá s „Božím dielom spásy“ 

nič do činenia. Ako by aj mohol nevinný 

vziať na seba vinu niekoho 

iného? Pokiaľ platí, že čo človek zasial, 

musí aj zožať, ako by mohol Kristus – 

ako sa dnes učí – „zožať“ za nás, teda 

údajne na seba vziať dôsledky našich 

činov? A prečo by sa bol Ježiš trpiaci 

na kríži prihováral Bohu „Otče, odpusť 

im, lebo nevedia, čo činia“, ak by 

jeho ukrižovanie bolo skutočne Bohom 

zamýšľané a chcené? 

Ono však zamýšľané nebolo. Názor, 

podľa ktorého Boh ľudstvu daroval 

svojho Syna, inými slovami, 

dal ho „obetovať“, nie je v žiadnom 

prípade logický. Skutočným darom 

bola Pravda, ktorú Ježiš priniesol, 

jeho učenie. Keď sa však pohľad ľudí 

upiera len na osobu vyslanca, na posolstvo 

sa zabúda. A práve v tomto 

posolstve spočívala – a dodnes spočíva 

– spása. Pretože 

Stvoriteľ príchodom 

Ježiša Krista, časti 

seba samého, dal ľuďom 

poučenie, ako 

majú v jeho stvorení 

žiť, aby s ním boli 

v harmónii a prinášali 

stvoreniu úžitok. 

Skutočnosť, že 

v osobnosti Ježiša 

prišiel Stvoriteľ sám, 

aby zvestoval svoju 

vôľu – a nie, ako 

tomu bolo dovtedy, 

nejaký prorok – by 

nás mala podnietiť 

k zamysleniu. Lebo 

situácia ľudstva, ktoré sa v tej dobe 

už veľmi vzdialilo od Svetla a Pravdy, 

bola navidomoči taká beznádejná, že 

bez príchodu Krista, bez tejto dodatočnej 

pomoci, tejto mocnej sily, by 

ľudstvo nevyhnutne samo seba zničilo, 

a to nielen pozemsky, lež následkom 

svojho správania, ktoré jednoznačne 

odporovalo zákonom života, 

predovšetkým duchovne. 

Vianoce sú teda zároveň sviatkami 

radosti i vážnosti: sviatkami 

radosti, lebo Ježišov príchod sa stal 

pre ľudstvo nádejou na vykúpenie; 

a sviatkami vážnosti, pretože takýto 

akt záchrany bol vôbec nutný. Každé 

vianočné sviatky by nám teda mali 

pripomínať dramatickú a zúfalú situáciu, 

v ktorej sa ľudstvo nachádzalo 

– a nachádza. Mali by pripomínať 

absolútnu nutnosť pridržiavať sa zo 

všetkých síl Kristovho učenia a riadiť 

sa ním v každodennom živote. 

VÁŽIŤ SI DAR ZNAMENÁ 

VYUŽÍVAŤ HO 

Vianoce – kto si dnes ešte spomenie na skutočný 

význam tohto sviatku? 

Teraz, takmer 2000 rokov po Ježišovej 

smrti, sa môže každý, kto 

pozoruje svoje okolie, ľahko presvedčiť 

o tom, že ukrižovanie Syna Božieho 

neoslobodilo ľudstvo od hriechov. Stále 

ešte žijeme zapletení do všetkých našich 

chýb, rozporov a falošných názorov. 

Keďže ukrižovanie z nás nesňalo ani 

jedinú z našich chýb, ani nás nezbavilo 

ich dôsledkov, lež naopak, vznikla ním 

nesmierna vina, ktorá na nás spočíva, 

je teda na nás, aby sme ju odčinili. To 

je možné vďaka daru v podobe učenia, 

ktoré nám Ježiš priniesol. 

Pri každom dare sa musí rozpoznať 

jeho hodnota, musí sa oceniť a predovšetkým 

využiť. To platí nielen pre 

vianočné darčeky, ale aj pre onen veľký 

dar Boží, ktorý nám bol daný Kristovým 

učením. Jeho hodnota sa prejaví 

jedine tým, že sa mu pokúsime porozumieť 

a čerpať z neho úžitok vo svojom 

živote. A táto hodnota je nesmierna, 

pretože tento dar pochádza od samotného 

Stvoriteľa, je dokonalý a obsahuje 

všetko, čo človek potrebuje. 

Každý sám pre seba môže posúdiť, 

nakoľko tomuto daru porozumel a pochopil 

ho. Ježiš povedal (Ján 13, 35): 

„Podľa toho všetci spoznajú, že ste 

moji učeníci, ak budete mať lásku jedni 

k druhým.“ 

Christopher VASEY 

9 

SVET GRÁLU 

2/2005


Voda, zvuk a obrazy 

Fascinujúce fotografické experimenty Alexandra Lauterwassera 

2/2005 

Na začiatku bol fascinujúci pancier 

korytnačky. Jeho morfológia 

inšpirovala Alexandra Lauterwassera 

k tomu, aby sa podrobnejšie 

zaoberal tajomstvom princípov tvarov 

v prírode. Dnes má v jeho útulnom 

dome v Heiligenbergu svoj 

príbytok ešte veľa korytnačiek, ale 

objektom jeho záujmu sa stalo čosi 

iné: do centra jeho pozornosti sa 

dostali voda, zvuky a obrazy. 

Alexander Lauterwasser vyvinul 

metódu, ktorá umožňuje zviditeľ- 

10 

SVET GRÁLU 

niť účinky zvukov na vodu. Vyštudovaný 

psychológ svojimi prednáškami 

uvádza do úžasu čoraz 

väčšie publikum. Na sugestívnych 

fotografiách sa neobjavuje divoký 

chaos, ale najkrajšia harmónia. 

V závislosti od veľkosti a druhu 

nádoby, od rozmanitých vlastností 

vody a od výšky tónu vznikajú mnohoraké 

„zvukové figúry“, ktoré vyjadrujú 

aj princíp: čím je tón hlbší, 

tým je forma jednoduchšia, čím je 

tón vyšší, tým je tvar zložitejší. Svet 

Grálu vo svojej reportáži prináša 

ukážky z prác Alexandra Lauterwassera. 

Sú to jednoduché sínusové 

tóny, ktore sa prostredníctvom vody 

zviditeľnili a momenty z hudobných 

diel, na na ktoré voda reagovala. 

Pre všetky zobrazené fotografie na 

vedľajšej strane sa použila rovnaká 

nádoba. Pre fotografie na nasledujúcej 

strane sa použila iná nádoba. 

internet: 

http://www.foto-lauterwasser.de


20,1 Hz 

24,24 Hz 

35,8 Hz 

29,7 Hz 

28,9 Hz 

42,85 Hz 

46,18 Hz 50,1 Hz 

1339 Hz 

11 

SVET GRÁLU 

2/2005


91,8 Hz 27,9 Hz 

1325 Hz 

12 

SVET GRÁLU 

2/2005


11149 Hz 

Formy vznikajúce pri zvuku japonskej bambusovej píšťaly 

13 

SVET GRÁLU 

2/2005

14 

SVET GRÁLU 

2/2005 

Láska – čo všetko s týmto slovom 

nespájame? Aké túžby a nádeje 

v nás vyvoláva… a aké sklamania 

sú s ňou tiež spojené! Neprehľadné 

množstvo milostných románov, 

divadelných hier a filmov svedčí 

o tom, ako veľmi sa ľudia touto 

záležitosťou zapodievajú. Pre psychológov 

a rôznych poradcov predstavuje 

nevyčerpateľné pole pôsobnosti. 

Na mnohých miestach je to 

téma číslo jedna, predovšetkým, ak 

ide o telesné aspekty lásky. Pretože 

je očividné, ako v našich mestách 

kvitne obchod s erotikou – alebo, 

presnejšie povedané, s jej najnižšou 

formou, často spomínaným sexom. 

ČO JE TO VŠAK LÁSKA? 

Spojenie pojmu láska s pojmom cit 

je všeobecne známe. Oveľa menej 

si uvedomujeme, že láska je základná 

sila bytia a súvisí aj s výmenou dávania 

a brania. Pomyslite napríklad na 

dych: dávame a berieme. Výdychom 

poskytujeme svetu rastlín oxid uhličitý, 

zatiaľ čo pri nádychu dostávame 

kyslík, ktorý potrebujeme pre náš život. 

Aj v tejto výmene dávania a brania 

sa dá spoznať láska, ktorá pôsobí 

v jednom zo zákonov stvorenia, a to 

v zákone vyrovnania. 

T É M A 

Tri dimenzie 

lásky 

Telesná príťažlivosť, 

láska srdca 

a duchovná láska 

TELESNÁ DIMENZIA 

U 

nás ľudí existuje tak isto prirodzená 

požiadavka vyrovnania 

na telesnej úrovni. Plodenie nie je pri 

pohlavnej činnosti to najdôležitejšie, 

lebo príroda sleduje všetkým dianím 

viaceré ciele. Tu ide predovšetkým 

o výmenu jemných telesných síl vyžarovania. 

My ľudia však nechávame 

našu pohlavnú silu často klesnúť do 

závislosti. A ako všade, kde sú závislí, 

nájdu sa aj vykorisťovatelia. Podporujú 

závislosť všetkými prostriedkami, 

len aby mohli obchodovať. 

Pritom – tak ako s inými závislosťami 

– sa aj s predajnou „láskou“ zarába 

veľa peňazí a tento „prenájom 

ľudských tiel“ má často kriminálne 

pozadie. 

Pri takýchto obchodoch sú vykorisťované 

v každom prípade obidve 

strany: tí, čo nepoznajú nič lepšieho 

a tieto služby využívajú, i tí, čo ich 

ponúkajú. Vo veľkom zvádzaní „telesnou 

láskou“, ktoré sa nám denne 

v mnohých formách stavia pred oči, 

spočíva v skutočnosti pravý opak lásky. 

Namiesto pomoci a opory, ktorú 

poskytuje naozajstná láska, sú ľudia 

hnaní do závislosti. A o čo viac sa 

stráca pocit studu, o to otvorenejšie 

a bezuzdnejšie sa propagujú a vyžívajú 

sexuálne požiadavky, a to aj 

vo vzťahoch rovnakého pohlavia. 

Hovoriť o hanblivosti už nie je moderné. 

A pritom pocit studu by bol 

pre každého človeka veľkou pomocou, 

lebo zabraňuje, aby sme sa ako 

duchovné bytosti zaplietli do telesných 

žiadostivostí. Mať dnes zábrany 

sa považuje za prekážku a psychológia, 

veľakrát úplne vzdialená duchovnému 

poznaniu, sa ich pokúša 

odstrániť. Pritom je len prirodzené, 

že má niekto zábrany začať s niekym 

vzťah na telesnej úrovni, ak súčasne 

chýba duševná láska. 

Na druhej strane k zdravému životu 

v zdravom partnerstve patrí 

určite aj zdravý pohlavný život. Len 

sa nemá preceňovať. Nie každému 

človeku je dopriate žiť v spoločnom 

partnerskom zväzku. Avšak preto 

nie je nikto vylúčený z prežívania 

lásky. Lebo tá je obsiahlejšia, v žiadnom 

prípade sa neobmedzuje len na 

oblasť partnerského dopĺňania. 

Vezmime napríklad starú mamu, 

ktorá sa láskyplne stará o svoje vnúčatá. 

Aj tu prebieha výmena, zdravé 

vyrovnávanie medzi dávaním a prijímaním. 

Malé deti potešia starú paniu 

svojou detskosťou a vďačnosťou, zatiaľ 

čo stará mama je im nápomocná 

tam, kde ony kvôli svojmu útlemu 

veku ešte nemôžu pôsobiť. Ako veľmi 

záleží na vyrovnávaní, človek spozná

T É M A 

vtedy, keď pomyslí na bolesť neopätovanej 

lásky. Je to, žiaľ, rozšírený úkaz. 

Ako často zostáva neopätovaná napríklad 

láska rodičov k deťom! 

LÁSKA SRDCA 

A 

predsa pravá láska srdca, ktorá 

v sebe nemá sebectvo, nepožaduje 

žiadne vyrovnávanie. Také čisté 

srdce sa často nevyskytuje. Nemilujeme 

druhého nezištne, ale kvôli 

tomu, lebo si myslíme, že potrebujeme 

objekt lásky. Kto však miluje 

skutočne, dokáže sa všeličoho zriecť, 

keď tým môže milovanému poslúžiť. 

Keď napríklad muž ľúbi ženu, 

ktorá však nachádza svoje šťastie 

u iného partnera, potom považujeme 

za úplne prirodzené, že je žiarlivý 

a jeho začínajúca láska sa možno 

zmení v nenávisť. Takéto správanie 

je však egoistické, zamerané len na 

vlastné šťastie 

Iný veľmi rozšírený príklad, v ktorom 

hrá rolu sebectvo, je rodičovská 

láska k deťom. Rodičia predstierajú, 

že chcú pre svoje dieťa len „to najlepšie“. 

Často sú však hlboko sklamaní, 

keď deti robia práve to, čo je pre ne 

naozaj najlepšie. Veď deti majú často 

prežiť ešte mnohé skúsenosti, ktoré 

nezodpovedajú predstavám rodičov. 

Tí však milujú svoje vlastné ciele niekedy 

viac než deti, aj keď si toho nie 

sú vedomí. Ako často býva dieťa viazané 

na rodičovský dom, lebo rodičia 

ho vnútorne nechcú prepustiť, zatiaľ 

čo sa sami klamú, že tak konajú len 

„z lásky k dieťaťu“. V skutočnosti 

však zabraňujú vlastnému rozvoju 

svojho dieťaťa. Pri nezištnej láske by 

museli rodičia urobiť všetko pre to, 

aby spoznali, čo je pre ich deti dôležité, 

a svoje vlastné priania by odložili 

bokom. 

Láska je z povahy veci nesebecká 

a každému človeku ponúka veľkolepú 

príležitosť vyrásť nad svoje 

ego. Dáva nám krídla, oživuje naše 

vnútro, takže duša dostáva povzbudenie 

oslobodiť sa z pút ochromujúcej 

rutiny všedného dňa a vzniesť sa 

nahor. Toto stúpanie nahor sa nemá 

chápať iba symbolicky, ide tu o celkom 

prirodzený dej na inej úrovni 

skutočnosti. 

SYMPATIA A ANTIPATIA 

Keď myslíme na lásku, myslíme 

určite aj na sympatiu a antipatiu. 

Slovo sympatia má podľa svojho 

pôvodu vlastne význam „súcitný“, 

„spolucítiaci“. Človek 

teda môže voči druhému 

prejaviť súcit, pochopenie, 

môže sa vžiť do jeho situácie. 

Dnes sa spája s pojmom 

sympatia predovšetkým to, 

že sa niečo k niečomu hodí, 

rovnorodosť v myslení, konaní 

a dávaní sa. Bez tohto 

nie je stále partnerstvo mysliteľné. 

Keď ľudia vstúpia do 

vzťahu, potom veľmi rýchlo 

padne maska, za ktorou zvyčajne 

skrývame pred ostatnými 

ľuďmi naše slabosti 

a tajné priania. Ak potom 

pominú sympatie a rovnorodé 

sklony, je partnerstvo 

ohrozené. Preto hovoríme 

o manželstve založenom na 

náklonnosti v protiklade 

k manželstvu z rozumu. 

LÁSKA A MANŽELSTVO 

Kde je pravá láska, teda súzvuk 

duší, tam nemá vstupovať rušivo 

alebo rozdeľujúco tretí človek, 

lebo by zabránil Bohom chcenému 

šťastiu. Keď sa teda povie, že „človek 

nemá rozlučovať, čo Boh spojil“, 

je tým vyjadrené, že partnerstvo 

má správny, prirodzený základ. Nejde 

teda o naše terajšie manželské 

zvyklosti, ale o niečo oveľa pôvodnejšie 

a prirodzenejšie: o duševné 

vlastnosti. A preto sa tiež poukazuje 

v Schillerovom „Zvone“ na manželstvo: 

„Preto preveruj, kto sa naveky 

viaže…“. Pre trvalé manželstvo je 

nutné splniť rozličné dôležité podmienky, 

ktoré sa v prvom zaľúbení 

často prehliadnu, čo vedie k neradostným 

následkom. 

My ľudia ako duchovné bytosti 

sa máme rozvíjať. Rozdielna rýchlosť 

alebo smerovanie rozvoja jednotlivca 

na základe slobodnej vôle 

môže v priebehu partnerstva viesť 

k vzájomnému oddeleniu, aj keď na 

začiatku existoval skutočný súzvuk. 

Mnohí majú problémy pripustiť 

partnerov rozvoj. A neznamená „ľúbiť“ 

tiež pripustiť si druhého človeka 

k sebe, dôverovať mu, zostať zraniteľným? 

15 

SVET GRÁLU 

2/2005

T É M A 

Láska má a môže plodiť zabudnutie 

na seba. Nemusí to byť len láska 

k inému človeku, môže sa to týkať 

nejakej zvláštnej úlohy. Rozhodujúce 

pritom je, aby sa človek nedal 

viesť egoistickými pohnútkami. Napríklad 

nejaký bádateľ môže byť 

hnaný pri svojej činnosti ctižiadostivosťou 

a samoľúbosťou, alebo 

sa chopí úlohy len preto, že ju chce 

vidieť vyriešenú. Len v druhom prípade 

dosiahne zabudnutie na seba 

a bude teda „schopný lásky“. A kto 

je schopný lásky, kto sa neobmedzuje 

len na vlastnú osobnosť, nedostane 

sa do nebezpečenstva, že by ochorel 

na „nedostatok lásky“. 

16 

SVET GRÁLU 

2/2005 

V mnohých prípadoch je rozvod 

jediným východiskom z trvalej manželskej 

krízy. A pretože takýchto prípadov 

je veľmi veľa, zdráha sa stále 

viac ľudí vstúpiť do partnerstva so 

zákonnými povinnosťami. Okrem 

toho je pre mnohých celkom samozrejmé 

stavať svoje vlastné záujmy 

pred blaho svojho blížneho. O láske 

sa väčšinou len hovorí. V skutočnosti 

však panuje všade citeľný nedostatok 

lásky. Lebo nemôžeme len tak jednoducho 

uniknúť našej potrebe láskyplného 

zväzku. Veľa ľudí sa však práve 

o to pokúša a kladie si okolo svojho 

srdca tvrdý pancier, len aby už neboli 

zraniteľní a závislí. 

„MILUJ BLÍŽNEHO 

SVOJHO AKO SEBA 

SAMÉHO!“ 

Východisko naznačuje výzva Ježiša: 

„Miluj blížneho svojho ako 

seba samého!“ 

Kto je už sám so sebou úplne spokojný, 

bez toho, aby si niečo nenamýšľal? 

Na jednej strane je tu „ja“, 

ktoré sa tlačí do popredia a neustále 

sa snaží o vlastné vyzdvihovanie. Na 

druhej strane je tu však aj hlas svedomia, 

ktorý nám ticho pripomína, akí 

sme bezvýznamní a nedokonalí – merané 

naším vlastným zmyslom bytia. 

A toto rozštiepenie, v ktorom skoro 

všetci väzíme, zabraňuje tomu, aby 

sme milovali tak, ako by sme vlastne 

milovať mali. Kto si neváži sám seba, 

nedokáže si vážiť ani svojho blížneho. 

Kto sám sebe nerozumie, nedokáže 

rozumieť ani svojmu blížnemu. Lebo 

láska má niečo do činenia aj s úctou 

a porozumením. Ako mám milovať 

niekoho, pre koho nemám porozumenie? 

Nepozorujeme všade, ako odsudzujúco 

navzájom o sebe hovoríme? 

To je opak láskyplného správania sa! 

A to má korene v našej nespokojnosti 

so sebou samými. Kto si nemôže vážiť 

sám seba, ten sa pokúša znevažovať 

aj iných, aby so svojou nedokonalosťou 

nebol sám. Ustavičné nevecné 

kritizovanie ostatných ľudí sa teda 

zakladá na nepriznanej nespokojnosti 

so sebou samým. 

MILOVAŤ STVORITEĽA 

„Milovať budeš blížneho ako 

seba samého“ je len druhá 

časť prikázania. Prvá znie: „Milovať 

budeš Pána, svojho Boha, celým 

svojím srdcom a celou svojou dušou 

i celou svojou mysľou.“ To má 

byť, ako to vyjadril Ježiš, podstatou 

všetkých prikázaní: „Na týchto 

dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon 

i proroci.“ (Matúš 22,37–40). 

Avšak milovať Boha, to nie je pre 

mnohých ľudí také jednoduché. 

Akým spôsobom myslíme na Boha, 

keď nám napríklad smrť vyrve milovaného 

partnera z nášho náručia? 

Láska predpokladá porozumenie. 

Naše chápanie pôsobenia Stvoriteľa 

je však silne skalené a aj na pohľad 

nábožný človek sa často škriepi 

s Bohom, len čo sa od neho niečo 

požaduje. Miluje seba oveľa viac 

než Boha a nemá pochopenie pre 

– jemu niekedy nepríjemné – nevyhnutnosti 

bytia, ktoré prebiehajú 

podľa Božej vôle! 

A k týmto nevyhnutnostiam patrí 

aj smrť. Človek, ktorý miluje Boha 

celým srdcom, má bezpodmienečnú 

dôveru v pôsobenie Stvori-

T É M A 

teľa a snáď sa dokáže aj radovať, že 

jemu blízky zosnulý svojou smrťou 

vykonal nutný a ďalej vedúci krok. 

Bez tohto vedomia sa nám javí smrť 

len ako nezmyselná. 

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, 

celým svojím srdcom a celou svojou 

dušou i celou svojou mysľou.“ Tieto 

slová vyjadrujú aj rozličné roviny 

vedomia, na ktorých môžeme rozvinúť 

lásku. Srdce predstavuje našu 

duchovnú vnímavosť. Človek s duchovne 

bdelým vedomím môže aj 

ľahšie prehliadať vonkajšie nedokonalosti 

ostatných ľudí a na tomto 

základe môže vyrastať jeho láska. 

Podľa biblického podania povedal 

Ježiš: „Počuli ste, že bolo povedané: 

Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť 

budeš svojho nepriateľa. Ja 

vám však hovorím: Milujte svojich 

nepriateľov, /dobrorečte tým, ktorí 

vás preklínajú, robte dobre tým, 

ktorí vás nenávidia /a modlite sa za 

tých, ktorí vás prenasledujú a vás 

potupujú, aby ste boli synmi svojho 

Otca v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať 

slnku nad zlými aj dobrými 

a zosiela dážď na spravodlivých aj 

na nespravodlivých. Veď keď budete 

milovať iba tých, čo vás milujú, aká 

vám patrí odmena? Či to isté nerobia 

aj colníci? A ak budete zdraviť 

iba svojich bratov, čo robíte navyše? 

Či to isté nerobia aj pohania? (Matúš 

5,43 – 47) 

Ak teda chceme milovať aj svojich 

nepriateľov, resp. nám nesympatických 

ľudí, potom je dôležité, aby 

sme správne chápali pojem lásky. 

Láska nesená duchovným vedomím, 

ktorá nepoškuľuje po odmene 

a uznaní, ale vidí úlohu, bude chcieť 

byť druhému vždy užitočná. Láska 

môže teda znamenať aj stanovenie 

jasných hraníc, aby sme niekoho 

ochránili pred zlom, nešťastím 

alebo pred spáchaním neprávosti. 

Snáď sa to musí robiť aj s krvácajúcim 

srdcom – pomyslime na tresty 

v oblasti výchovy. Zmäkčilá slabosť, 

ktorá iba všetko odpúšťa, sa síce 

často považuje za lásku, ale ňou nie 

je. 

Máme milovať Boha aj „celou našou 

dušou“. Duša je nositeľom toho, 

čo označujeme za „vnútorné vlastnosti“ 

človeka. Kto sa pred láskou 

uzatvára, ten svoju dušu zaťažuje 

alebo jej škodí. Uzatvára sa totiž 

vo svojich vnútorných pohnútkach 

pred vyššími vplyvmi a pomocami. 

To nie je ničím iným, ako keď na 

telesnej úrovni poškodzujeme svoje 

zdravie nedbalou životosprávou. 

A potom máme milovať Boha celou 

našou mysľou. Tým je mienený 

rozum, ktorý sa vyšvihol skoro 

u všetkých ľudí našej kultúrnej oblasti 

na najvyššiu inštanciu. Mozog 

sám však nemôže existenciu Boha 

ani dokázať, ani vyvrátiť. Už voči 

zdanlivej nekonečnosti večernej 

oblohy plnej hviezd stojí bez porozumenia. 

Ale človek, v ktorého 

srdci je láska k Bohu živá, spoznáva 

starostlivé pôsobenie jeho sily aj 

vo vonkajších dejoch a jeho rozum 

mu bude cennou pomocou pri spoznávaní 

všeobsiahlych zákonitostí 

stvorenia. 

Všetci neustále požívame dary 

Stvoriteľa. Ani na dýchanie by sa 

človek nezmohol bez toho, aby 

on – a s ním celý svet – nebol udržiavaný 

silou, ktorej pôvod je mu 

skrytý. Žiadnu z vecí, z ktorých 

máme potešenie, sme nevytvorili 

sami, ale nachádzame ich ako dar. 

To platí, prirodzene, aj pre naše telo. 

Máme síce určitú schopnosť „tvoriť“. 

Ide tu však o formujúcu a pretvárajúcu 

silu, lebo skutočne stvoriť 

niečo nové vôbec nemôžeme. Božie 

pôsobenie je všeobsiahle, naše je 

však ohraničené. Berieme, berieme 

a berieme, ale na dávanie vo svojej 

sebeckosti nemyslíme. 

Čo však môžeme my ľudia dávať? 

Odhliadnuc od toho, že máme 

naše dary používať v zmysle zákonov 

stvorenia, aby prinášali úžitok 

a výstavbu, mohli by sme dávať 

našou vďačnosťou a úctou k životu 

a k jeho pôvodu. A nie je to práve to, 

čo nám dnes najviac chýba? Pomyslime 

len na škody, ktoré sme napáchali 

na našom životnom prostredí 

rovnako ako aj v našom vnútornom 

svete. 

Mali by sme sa snažiť aj o správne 

pochopenie veľkej, všetko podporujúcej 

lásky Stvoriteľa. Kto 

očakáva, že Boh ako ten, kto riadi 

všetky svety, podporuje len nás 

a naše krátkozraké, sebecké priania, 

ten asi nepochopí nikdy nič zo 

skutočného diania na tomto svete. 

A môže tisíckrát uisťovať, že Boha 

miluje, nemôže ho milovať, lebo 

v sebe nesie nesprávny obraz Boha. 

Pôsobenie Stvoriteľa je všeobsiahle 

a jeho vždy spravodlivá láska sa nevzťahuje 

na malé či väčšie starosti 

všedného dňa ľudí tejto Zeme, ale 

na nesmrteľného ducha človeka. 

Malé starosti, ktoré nás sužujú, sú 

oproti tomu úplne bezvýznamné. 

My sami sme si chybným správaním 

vyvolali „nápravné opatrenia“, 

ktoré nás v živote bolestne zasahujú. 

Údery osudu môžu byť pre dušu 

rovnako osožné ako bolesť pre telo, 

lebo sa máme naučiť zabrániť tomu, 

čo je pre naše bytie škodlivé. 

SEBAÚCTA 

A SEBAKLAM 

Aj pri našej potrebe lásky v spolužití 

s inými ide o zdravé vyrovnanie 

dávania a brania. Keď 

chceme zažiť lásku, musíme byť najprv 

sami schopní skutočne milovať. 

Ako často sa ľudia k sebe upínajú 

v domnelej láske a čím nepostrádateľnejší 

si navzájom sú, tým sa im 

ich láska zdá väčšia. V najlepšom 

prípade je to však len predstupeň 

17 

SVET GRÁLU 

2/2005

18 

SVET GRÁLU 

2/2005 

Na Chaj Tanovu radu sa obliekli 

do šiat služobníctva a potom 

zamierili do východnej časti mesta, 

aby vyhľadali predovšetkým „kňaza 

chudobných“. 

Tento starý, dosť nevedomý muž 

úradoval v takmer rozpadnutom 

chráme, v „chráme chudobných“. 

Takým ľuďom totiž, ktorí už neboli 

schopní slušne sa obliecť, bol vstup 

do ostatných chrámov mesta zakázaný. 

Mali zvlášť vyhradené miesto 

na vykonávanie svojich pobožností. 

„Nie sú si všetci ľudia pred Bohom 

rovní?“ pýtal sa Li Erl pobúrený takým 

vylučovaním chudoby. 

„Nie všetci,“ znela pokojná odpoveď. 

„Mladý pán predsa vie, že 

nie sme na zemi prvýkrát. Kto bol 

v minulom živote čestný, ten má na 

druhýkrát príjemný život v blahobyte 

a pohodlí. Kto však hrešil, ten 

musí prísť ako žobrák. Chce mladý 

muž niesť zodpovednosť za to, aby sa 

vznešení ľudia ríše modlili spoločne 

s hriešnikmi?“ 

Li Erl ešte stále nebol spokojný. 

„Prečo sa hriešnici narodia ako 

žobráci? Predsa len preto, aby mohli 

napraviť svoje chyby. Keď hriešnik 

odpyká svoju vinu, nemá potom 

pred Vznešeným takú istú hodnotu 

ako aj iný zbožný človek?“ 

„Áno, neskôr. Keď vojde do večných 

záhrad, tak z neho odpykaná vina 

spadne, ale do tej doby sa treba na 

neho pozerať ako na človeka, ktorý 

stojí pod ostatnými ľuďmi. Nech sa 

mladý pán pozrie na mňa. Bol by 

som kňazom v tomto chráme chudoby, 

keby som svoj prvý život prežil 

bez hriechu? Aj ja pykám s ostatnými, 

len moja minulosť nemohla 

byť až taká zlá, inak by som nebol 

teraz kňazom.“ 

Aj napriek tomu, že Li Erl nebol 

s týmto vysvetlením spokojný, lákalo 

ho to rozprávať sa s týmto dek 

skutočnej láske, ktorá umožňuje 

človeku vyrásť nad seba samého, 

aby sa okruh jeho pôsobenia rozširoval 

a on sa stal schopným slúžiť 

vyšším cieľom. 

Kto myslí len na svoje osobné 

šťastie a nevšíma si, že zákony 

stvorenia od nás vyžadujú pôsobenie, 

ktoré nás presahuje, bude 

v tejto bežnej, sebeckej láske skôr 

či neskôr zažívať ťažkosti. Dostaví 

sa dojem nenaplnenosti a veľa milujúcich, 

v dôsledku tohto vcelku 

správneho pocitu, bude hľadať 

„rozptýlenie“, takzvané „dobrodružstvá“, 

čo potom ľahko zničí 

základ spoločného šťastia. 

A tak je pochopiteľné, prečo je 

dnes v láske toľko sklamaní. Jednoducho 

musia byť, lebo sebaklam 

nepodporuje človeka v jeho ďalšom 

vývoji. Jeho život nie je založený 

na tom, aby sa v spokojnosti 

so sebou samým a v pokoji usadil, 

zahalený do hrejivého plášťa domnelej 

lásky. Bez vyššieho cieľa sa 

šťastie nedá udržať natrvalo. Iné 

predstavy sú sebaklamy, od ktorých 

sa človek oslobodí iba sklamaním. 

Keď niekto myslí len na vlastnú 

predstavu naplnenia lásky, stratí, 

i keď najprv nebadane, aj sebaúctu, 

čím automaticky stráca schopnosť 

nezištne si vážiť iných a milovať 

ich. A tak vzniká svet, aký dnes 

väčšinou poznáme, v ktorom 

skoro každý odsudzuje a ohovára 

druhých a jednotliví ľudia nachádzajú 

len málo láskyplnej opory 

a pochopenia. Namiesto toho sa 

mnohí ponúkajú tento nedostatok 

sebaúcty a našu potrebu lásky 

povrchne vykompenzovať. Zo 

všetkých strán láka „šťastie“ formou 

dobrodružstiev, ciest, peňazí, 

vlastníctva atď. Skutočný zdroj 

života a lásky však spočíva v inej 

rovine. 

T É M A 

Žiť v súlade s týmto poznaním 

znamená zároveň milovať Boha…, 

lebo človek sa potom nenecháva 

viesť svojimi predstavami podľa 

vlastného priania, ale robí to, čo 

nám vôľa Stvoriteľa predurčila. 

TRI DIMENZIE 

Náš jazyk prostredníctvom 

slovnej zásoby vydáva svedectvo 

o našom vedomí. 

Týmto jedným slovom „láska“ 

označujeme vlastne tri veľmi odlišné 

skutočnosti. Je to po prvé „telesná 

láska“ ako záležitosť našej biologickej 

existencie. Potom je to duševná 

láska ako predpoklad zdravého 

ľudského partnerstva. A nakoniec 

je to duchovná láska ako ukazovateľ 

cesty a vodidlo ľudského ducha 

obráteného k Bohu. V starej gréčtine 

boli pre tieto tri skutočnosti 

rozličné označenia. Pre duchovnú 

lásku to bolo slovo „agapé“. 

Dnes sa však väčšinou uspokojujeme 

len s týmto jedným slovom 

láska – a spôsobujeme tým veľa 

zmätku. Je síce správne, že u lásky 

v jej rozličných javových formách 

ide nakoniec o jednotnú základnú 

silu, ktorá ovláda celé bytie. My sme 

však pojem lásky spojili prevažne 

s jej najnižšou formou. Pomohlo 

by, keby sme v používaní reči lepšie 

rozlišovali a predovšetkým si uvedomili, 

že nám skutočná láska môže 

otvoriť aj iné oblasti skúseností. 

Niet sa teda čo čudovať, že to 

s láskou nemáme také ľahké. Máme 

síce naše priania a túžby, ale najprv 

sa musíme naučiť napĺňať ich tak, 

aby nám priniesli trvalé uspokojenie. 

To bude možné iba vtedy, keď 

láska nájde naplnenie vo všetkých 

rovinách. 

Gerd Harms 

LAO-C’

K N I Ž N Á U K Á Ž K A 

ŽIVOT A PÔSOBENIE PRIPR AVOVATEĽ A CEST Y V ČÍNE 

tinským starcom ďalej. Pe Janga sa 

nemohol spýtať, ak nechcel, aby sa 

odmlčal, a nikoho iného nemal. 

Takže sa spýtal: 

„Myslí si môj otec, že týmito dvomi 

životmi sa všetko končí? Keď nejaký 

človek zostane zlý ešte aj ako žobrák? 

Čo potom?“ 

„Zaiste zostane zlý, mladý pán,“ odpovedal 

starec s pokojom v duši. „Je 

veľmi málo dobrých žobrákov, väčšina 

z nich nestojí za nič. Ale to nevadí. 

Svojím biednym životom si odpykajú 

predošlú vinu a to, čo spravia v tomto 

živote, sa im rátať nebude. Veď oni 

sami sa do tohto nízkeho okolia nedostali.“ 

Li Erl sa zachvel. Koľko nevedomosti! 

Koľko bludu! Na jeho želanie 

mu povedal kňaz mená niekoľkých 

chudákov, ktorí sa zdali byť hodní 

podpory. Li Erl by bol ešte radšej chcel 

poznať mená tých, ktorých považoval 

kňaz za stratených, ale ten nechcel odpovedať. 

Tak sa tu Li Erl musel spoľahnúť 

na vedenie. 

Prvú chatrč, ktorú vyhľadali, im 

kňaz opísal tak presne, že ju nemohli 

minúť. Nezaslúžila si ani názov obydlie, 

pretože tu panovala špina a rozklad. 

Keď vstúpili, pýtal sa mrzutý hlas 

na ich želanie. Li Erl vľúdne odpovedal. 

Sú sluhami bohatého pána, ktorý 

by rád niekoľkým chudobným preukázal 

dobro, a prišli sa pozrieť, čo mu 

chýba. 

Nevľúdny hlas bol ako vymenený, 

keď chytrácky oznamoval, že mu 

chýba všetko. Ľudia na neho zabudli, 

nikto sa o neho nestará. 

„Keby to bolo tak, starec,“ povedal 

Li Erl rozhodne, aj keď v šere nemohol 

vidieť, či bol chudák naozaj starý, 

„keby to bolo tak, potom by sme sa 

o tebe nikdy nedozvedeli. Kňaz chudobných 

robí pre teba veľa dobrého. 

Nezabúdaj na to!“ 

„Nuž áno, kňaz chudobných sa niekedy 

príde na mňa pozrieť. Ale jeho 

modlitby mi nepomáhajú a almužny 

mi môže priniesť len zriedka, sám je 

chudobný.“ 

„Prečo jeho modlitby nepomáhajú, 

je to predsa zbožný muž?“ pýtal sa Li 

Erl vážne. 

„Jeho modlitby mi pomôžu až na 

onom svete, ale ja živorím tu na tomto 

svete,“ povedal. 

„Ešte nie si vyhladovaný,“ prerušil 

Chaj Tan rozhovor. 

Z Chaj Tanovho výroku chudák 

usúdil, že pravdepodobne nedostane 

žiadnu almužnu. Vyskočil zo svojho 

lôžka a začal návštevníkom nadávať. 

Pritom videli, že to bol veľký, silný, 

ešte mladý muž. 

Chaj Tan sa pobral na odchod, ale Li 

Erl to nechcel ešte vzdať. 

„Vyzeráš zdravý,“ povedal vľúdne. 

„Prečo zostávaš žobrákom? Pracuj 

a zarábaj si na živobytie. Rád ti pomôžem.“ 

Muž sa zarazil a prezeral si návštevníka 

odhora nadol. 

„Tak so mnou ešte nikto nehovoril. 

Nemusím zostať žobrákom, aj keď som 

sa taký narodil? Dokáž mi, že môžem 

svoj život zmeniť, a ja to urobím!“ 

„Videl si niekedy tie veľké modré 

motýle, ktoré sa kolíšu na kríkoch čajovníka?“ 

pýtal sa Li Erl muža. 

Ten prisvedčil, zvedavý, čo bude teraz 

nasledovať. 

„Vieš, že toto krásne zviera pochádza 

zo žravej, nespokojnej húsenice?“ 

„Áno,“ znela odpoveď. „Také húsenice 

som často videl.“ 

„Nuž, keby každý zostal taký, akým 

sa narodil,“ vysvetľoval Li Erl, „tak 

by húsenica musela zostať húsenicou 

a nemali by sme žiadne modré motýle.“ 

Chaj Tan bol vhodnosťou tohto príkladu 

prinajmenej rovnako prekvapený 

ako žobrák, ale mlčal a premýšľal. 

To robil aj chudák. Zrazu zdvihol 

sklonenú hlavu. 

„Pane, úbohá húsenica chce byť 

motýľom,“ povedal mäkkým hlasom. 

„Smiem byť tvojím sluhom?“ 

Li Erl na chvíľu zaváhal. Môže 

svojmu hostiteľovi priviesť do domu 

takého človeka? Ale jeho vnútorný 

hlas s tým súhlasil a vľúdne mužovi 

povedal: 

„Skúsime to spolu. Choď k najbližšej 

vode a očisti sa od hlavy až po päty. 

O šaty sa postarám.“ 

„Čo si mám obliecť, keď budem čistý 

a ty tu ešte nebudeš?“ pýtal sa muž 

skromne. 

Li Erl premýšľal. Potom mužovi 

sľúbil, že mu prinesie šaty skôr, než sa 

umyje. 

„Môžeš byť za západu slnka pri 

chráme chudobných?“ pýtal sa Li Erl. 

Muž prikývol a priatelia kráčali ďalej. 

Chaj Tan sa snažil potlačiť vzrastajúce 

dojatie a so strojeným posmechom 

povedal: 

„Keď ešte dnes navštívime niekoľkých 

žobrákov, Li Erl, prídeš domov 

s celým zástupom sluhov!“ 

„Neposmievaj sa,“ prosil ho Li Erl, 

„tento je iný než ostatní. Musel som ho 

prijať. Raz ho budem veľmi potrebovať.“ 

Chaj Tan zmĺkol. Pomaly si uvedomoval, 

že jeho priateľ vedel viac než 

ostatní ľudia. 

Kniha vychádza v decembri 2004 

a možno si ju objednať na adrese redakcie 

čaopisu Svet Grálu. 

19 

SVET GRÁLU 

2/2005


VÝCHOVA 

Každý človek sa mnohokrát denne rozhoduje. 

Sú to rozhodnutia praktické, krátkodobé, 

ale aj ďalekosiahle. Každé rozhodnutie 

si vyžaduje vopred zvážiť danú situáciu. 

Naša schopnosť usudzovať je teda základom 

(často závažných) následkov našich 

rozhodnutí. Ako je známe, dnes sa z mnohých 

strán objavujú snahy získať vplyv na 

schopnosť ľudí usudzovať, pretože v nej 

spočíva kľúč k manipulovateľnosti. Ako 

môžeme takému nebezpečenstvu čeliť? To 

je otázka, ktorá by mala zohrávať zásadnú 

úlohu už pri výchove. Redaktorka časopisu 

Svet Grálu Gertraud Schmittová hľadala oblasti, 

na ktoré sa môžeme zamerať, aby sme 

svoju schopnosť usudzovania rozvinuli. 

Pri tejto zložitej téme si musíme 

najprv ujasniť, že naša ľudská 

schopnosť usudzovať, naša 

schopnosť rozhodovať sa správne, 

a teda spravodlivo, je úzko spojená 

s citom pre spravodlivosť. Je 

to schopnosť ducha, ktorý tvorí 

podstatu našej bytosti. Duch je 

schopný poznávať zákony stvorenia, 

ktoré platia všade, teda vo 

vonkajšom aj vnútornom svete. 

Preto je s pojmom spravodlivosti 

bezprostredne spojený zákon 

vyrovnania, ktorý pozorujeme 

v prírode – napríklad pri nádychu 

a výdychu, striedaní dňa 

a noci, prílivu a odlivu, vyrovnávaní 

telesnej rovnováhy atď. Popri 

potrebe, aby všetko malo svoj 

spravodlivý, a tým aj vyvážený 

poriadok, patrí k tomu aj chcenie 

robiť veci tak, aby to správne zodpovedalo 

danej úlohe. 

Nie bezdôvodne sa zobrazuje 

Justícia, rímska bohyňa práva 

a spravodlivosti, s miskou váh 

v ruke a so zaviazanými očami. 

20 

SVET GRÁLU 

2/2005 

Správne rozhodnutie sa má „uvážiť“ 

pohľadom dovnútra, nie von! 

Naša reč tieto súvislosti dobre 

vystihuje: „zvažujeme stav veci“ 

alebo „vyvažujeme situáciu“. 

OSOBNÉ POJMY 

Zmysel pre spravodlivosť 

a schopnosť usudzovať sú 

duchovné schopnosti, a patria teda 

bezprostredne k sebe. Zosilňujúci 

alebo zoslabujúci vplyv na ne má 

náš osobný „poriadok v pojmoch“, 

ktorý sa významne podieľa na 

posudzovaní situácie. Predpokladom 

pre vytvorenie osobných 

pojmov, a tým aj vzniku určitého 

poriadku, je vždy praktické „chápanie“, 

teda vlastné prežitie. Konkrétnymi 

skúsenosťami z každodenného 

života, stretávaním sa 

s ľuďmi, vecami, situáciami, úlohami, 

postrehmi atď. vznikajú 

určité predstavy. Tie sa potom 

môžu potvrdzovať, rozširovať, 

znovu triediť alebo odmietnuť. 

Ako môžu rodičia pomôcť 

svojim deťom zlepšiť 

schopnosť usudzovania 

A 

VLASTNÝ 

NÁZOR 

Tvorba osobného poriadku 

v pojmoch je dôsledkom celoživotného 

procesu učenia, pričom stále 

porovnávame a usúvzťažňujeme 

nové so známym, to nové preverujeme 

a používame v nových súvislostiach, 

zaraďujeme medzi to, čo 

je nám známe, a znovu prenášame 

na ďalšie situácie. Takto vznikajúci 

vnútorný základ každého uvažovania, 

hodnotenia a posudzovania 

je teda ovplyvňovaný stále novým 

chápaním a porozumením. Zatiaľ 

čo v detstve sa náš pojmový systém 

vyvíja búrlivo, v neskorších rokoch 

dochádza spravidla už len zriedka 

k radikálnym prelomom, ide skôr 

o jeho zjemňovanie. O to dôležitejšie 

je, aby každý človek – v zmysle 

rozvíjania svojej schopnosti usudzovať 

– dostal už v detstve príležitosť 

na utváranie prospešného 

osobného poriadku v pojmoch. 

MAŤ PREDSTAVU 

V 

miere, v akej dieťa „chápe“, 

môže napríklad vyjadriť 

radosť a bolesť, rozprávať vlastné 

zážitky, ale aj rozumieť rozprávaniu 

a správaniu druhých. Spoločná 

práca, spoznávanie a skúmanie 

okolia s rodičmi, starými rodičmi


či súrodencami uľahčuje dieťaťu 

stále lepšie a lepšie sa orientovať 

najprv v domácom prostredí, 

neskôr v škôlke, v škole a nakoniec 

vo svete. Toto prirodzené 

formovanie vnútornej orientácie, 

ktoré je pre dieťa spojené so stále 

novými nárokmi, sa však môže 

aj zastaviť. Ak sa obmedzí dieťaťu 

okruh zbierania skúseností – 

napríklad ochudobnením zmyslových 

vnemov len na zrakové, ak 

zakrpatie jazykové bohatstvo, pretože 

rodičia „nemajú čas“, dieťa 

nemá väčších súrodencov alebo 

starí rodičia žijú príliš ďaleko, 

ak ho k napodobňovaniu pobádajú 

zlé príklady –, potom, ako je 

zo skúsenosti známe, to vedie ku 

strate vnútornej orientácie a v dôsledku 

toho k problémom v spoločenskom 

prostredí. Lekári, sociálni 

pracovníci a, samozrejme, aj 

učitelia dnes pozorujú takéto javy 

stále častejšie. 

Duševný stav dieťaťa sa potom 

často opisuje tak, že dieťa (prípadne 

mladistvý) nemá cieľ, stratilo 

oporu, je nerozumné alebo 

mu chýba právne vedomie. Keď 

sa potom o niekom hovorí, že 

„klesol“, „je na šikmej ploche“ a je 

„nevyrovnaný“, tak tieto obrazy 

vyjadrujú, že „váhy spravodlivosti“ 

poukazujú na nerovnováhu: 

mladý človek žije v zakrpatenom, 

resp. zdeformovanom osobnom 

poriadku pojmov, ktorý kalí 

jeho cit pre spravodlivosť. Nežije 

(a pravdepodobne ani jeho okolie) 

podľa „zákona vyrovnania“. A ten 

očividne nebol ani základom jeho 

výchovy. 

CHÁPANIE A UČENIE 

V 

úsilí o vzdelanie a výchovu 

sa často vychádza z toho, že 

deťom sa musí „len správne vštepiť“ 

nielen učebná látka, ale aj sociálne 

správanie, správanie v spoločnosti 

– akoby k dobrej výchove stačila len 

bohatá ponuka vzdelania a znalosť 

napríklad školského poriadku 

a určitých pravidiel správania. 

Tým, že rodičia a vychovávatelia 

zanedbávajú svoju povinnosť, 

aby sami boli vzorom, sa „zložitá 

výchova“ uskutočňuje často len 

slovne, „dobrými poučkami“, ako 

to vyjadril Wilhelm Busch. „Vštepené“, 

rozumovo naučené má 

však len málo spoločného s naším 

poriadkom pojmov a následkom 

toho s našou schopnosťou usudzovať. 

Nie nadarmo sú pracovné a životné 

skúsenosti, vodičská prax 

atď. v bežnom živote nenahraditeľné. 

Lebo len v každodennom 

riešení problémov, teda v prežívanom 

chápaní, sa môžu zbierať 

pravé skúsenosti a vlastné hodnotenie 

sa v ňom ukáže ako správne 

alebo nesprávne, ako osvedčené 

alebo vyžadujúce zmenu. 

Oproti domnienke, že proces 

učenia podporí schopnosť usudzovať 

a túto schopnosť možno dosiahnuť 

jedine školením myslenia, 

nacvičením a vštiepením požadovaných 

spôsobov správania, sa 

v každodennom živote ukazuje, že 

v skutočnosti ide výhradne o proces 

orientovaný na prax, súvisiaci 

so súčasným životom. To, čo prežívame, 

je tým, čo nás utvára. To 

si aj najdlhšie pamätáme, lebo prežité 

je v „poradí zabúdania“ až na 

poslednom mieste (inak ako prvé 

je to, čo sme iba počuli, na druhom 

mieste to, čo sme iba videli, 

a na treťom mieste to, čo sme počuli 

a videli). 

Zreteľne sa prejavilo, že sa deti, 

resp. dospievajúci vedia úspešne 

orientovať v živote, keď rodičia 

svojím príkladom dôveryhodne 

ukazujú, ako sa riešia problémy, 

ako si ľudia vzájomne pomáhajú, 

ako držia pospolu, ako sa k sebe 

vzájomne správajú, aká hodnotná 

a dôležitá je spoločná práca, ale 

aj ako sa majú dávať veci znovu 

do poriadku a ako je treba zaujímať 

stanovisko, keď niečo nie je 

správne. Až keď rodičia príkladne 

žijú podľa vety: „Buď sám a úplne 

tým, čím sa majú prostredníctvom 

teba stať druhí“, vytvorí sa v dieťati 

pôda, na ktorej sa môže dariť 

zdravému úsudku. 

Podľa princípu vzájomného 

pôsobenia posilňuje dobrý vývoj 

dospievajúcich zasa rodičov v ich 

úsilí naďalej vytvárať prostredie, 

v ktorom deti a dospievajúci môžu 

zbierať skúsenosti nevyhnutné pre 

ich vývoj. Sú potom ochotní pracovať 

celý život na sebe, čím sa 

uplatní taká dôležitá výchova vychovávateľov. 

21 

SVET GRÁLU 

2/2005


22 

SVET GRÁLU 

2/2005 

PORIADOK 

A SPOLUPRÁCA 

Ďalšia prekážka v rozvoji zdravého 

úsudku môže spočívať 

v tom, že rodičia robia všetko za 

svoje deti a nedovolia, aby sa samy 

namáhali. Ale tak, ako sa dieťa 

samo musí naučiť chodiť a rozprávať, 

jazdiť na bicykli, plávať, čítať, 

počítať atď., ako si samo musí 

osvojiť všetky zručnosti, nemôže 

mu nikto brániť v tom, aby sa samo 

namáhalo získať osobné poznatky, 

úsudok a presvedčenie. Rodičia 

a vychovávatelia majú k tomu len 

vytvoriť čo najpriaznivejšie predpoklady. 

Jednoznačný postoj dospelých 

a odôvodnené stanoviská k naliehavým 

otázkam či problémom detí 

sú pre ne veľmi dôležité ako vzor. 

Vychovávatelia a psychológovia 

okrem toho odporúčajú, aby sa vytvoril 

jasný, prehľadný a všetkými 

odsúhlasený poriadok v rodine, 

školskej triede či skupine. Dieťa 

potom ľahšie dodržiava trvalo 

platné dohody a správne zhodnotí 

nové situácie. Zavedením pevného 

poriadku v rámci spoločenstva nadobudne 

dieťa vo svojom konaní 

a prežívaní vodidlo pre vlastné 

uvažovanie, porovnávanie a rozhodovanie. 

Takto sa vytvoria dobré 

predpoklady pre zdravé usudzovanie 

vychádzajúce zo života. Tým, 

že sa vymedzí priestor, sa pohľad 

dieťaťa nezameriava len na vlastné 

chcenie, ale zahŕňa i celú menšiu 

či väčšiu pospolitosť. Mladý človek 

na tomto „cvičisku“ celkom prirodzene 

rozvíja a upevňuje svoju 

schopnosť usudzovať. Kto však, ako 

napríklad príliš chránené deti alebo 

deti autoritatívnych rodičov, smie 

len zriedkakedy sám posudzovať 

(vysloviť svoj názor), nemôže tento 

dôležitý proces dostatočne precvičiť 

pre svoj budúci život, a tým je 

znevýhodnený. 

V tejto súvislosti je pre dieťa nevyhnutné, 

aby rodičia stále znovu 

obnovovali hranice „cvičiska“, 

ktoré dospievajúcemu poskytujú 

aj bezpečnosť – vždy podľa individuálnej 

zrelosti a veku každého 

dieťaťa. Ak sa nedajú dieťaťu primerané 

možnosti, dochádza často 

k odporu a známej situácii: „Stále 

musím...“ 

Aj v spolupráci spočíva istá pomoc 

pre mladých ľudí na ceste k zrelosti, 

teda ku schopnosti robiť rozhodnutia, 

ktoré sú správne, ktoré slúžia 

vlastnému a všeobecnému blahu. 

V skupinách, rodinách, pracovných 

kolektívoch a školských triedach, 

kde sa berie ohľad na tento princíp, 

je súdržnosť, resp. spolupráca 

ozajstná a nosná. Pri nezhodách 

pomáha pripomenutie dohodnutých 

pravidiel a cieľov, o ktoré sa 

všetci snažia. Potom je ľahké dovolávať 

sa úsudku zúčastnených 

– a s úspechom! 

SPOLOČENSKÉ 

NEBEZPEČENSTVÁ 

Výrazná schopnosť usudzovať na 

základe zdravého pojmového 

poriadku tvorí bezpečný základ, 

na ktorom môžu vyrastať v sebe 

pevní ľudia. V dnešnej spoločnosti 

sa, žiaľ, mnohé vyvíja opačným 

smerom. Uveďme napríklad podvedomé 

zmeny, ku ktorým dochádza 

napríklad pôsobením reklamy. Jej 

zámer je, aby bol človek ovplyvňovaný, 

a nie podporovaný v schopnosti 

samostatne usudzovať. Keďže 

deti sú zvlášť ľahko prístupné vonkajším 

vplyvom a ich schopnosť 

usudzovania ešte nemôže byť plne 

vyvinutá, pretože im chýba prehľad 

a skúsenosti, zameriavajú na 

ne moderní zvodcovia svoju pozornosť 

obzvlášť radi – sú pre nich 

ľahkou korisťou. Do tej istej kategórie 

ovplyvňovania a skresľovania 

pojmov a predstáv patria aj mnohé 

„virtuálne svety“ počítačových hier. 

Svojou zvlášť sugestívnou silou, 

zdaním, že ukazované je skutočnosťou, 

odvádzajú detské vedomie 

do podradného fantastického sveta 

producentov týchto výtvorov. Kto 

sa nechá vtiahnuť do týchto svetov, 

stretne sa s ochudobnenými 

obrazmi a zvukmi, ktorým chýba 

ľudské teplo a ktoré sú odtrhnuté 

od reality. A potom hrozí nebezpečenstvo, 

že bude chcieť, aby sa 

z týchto virtuálnych fantázií stala 

skutočnosť. To môže na postihnutého 

spätne pôsobiť ako vnútorné 

oslepnutie. Jeden školský praktik 

varuje: „Ak je správna domnienka, 

že skutočné hodnoty sa najlepšie 

získajú a udržia v ozajstnom prežívaní, 

potom vyzerá budúcnosť našej 

spoločnosti a predovšetkým našej 

mládeže skôr pochmúrne. Reálny 

život a skutočné prežívanie stále 

viac nahrádzajú virtuálne svety. 

Skutočnosti možno ľubovoľne


vytvárať a meniť. Ako sa v tom má 

človek dopracovať na miesta, kde 

by sa dali pevne ukotviť trvalé hodnoty? 

Brány k manipulácii sú otvorené! 

Na prahu dospelosti by mal 

byť vlastne dovŕšený prvý úsek na 

ceste k získaniu schopnosti usudzovať 

a mladý človek by mal nadobudnúť 

istotu, že v budúcnosti ako 

dospelý dokáže robiť zodpovedné 

rozhodnutia, založené na vlastnom 

myslení a skúmaní. 

o vysvetlenie a naprave- 

podporovanie 

schopnosti človeka usudzovať (o čo 

je dnes potrebné dbať zrejme viac 

než inokedy), ohrozujú, mocenské 

pozície tých, ktorí využívajú vo svoj 

prospech nezrelosť svojich blížnych. 

Avšak novému smerovaniu, ktoré 

bude zodpovedať osobnosti jednotlivca, 

sa nevyhneme – už vôbec nie 

na školách. 

„Tak to je! To je učebná látka! To 

sú normy v ľudskom, spoločenskom 

živote! Spochybňovanie nie 

je dovolené!“ Na takých strnulých 

základoch „vyrastajú“ po stáročia 

šedivé teórie a školské dogmy. Ľudia 

boli a stále sú nútení do šablón, 

často pod nátlakom, čo má potom 

za následok veľké duševné utrpenie 

alebo slepú poslušnosť následkom 

autoritatívnej výchovy so zodpovedajúcim 

drilom. A vždy to boli len 

jednotlivci, ktorí sa usilovali dosiahnuť 

vlastný názor, snažili sa ísť 

vlastnou cestou, vyciťovanou ako 

správnou, a prelomili múry konvenčných 

výchovných želaní a predstáv... 

V nás ľuďoch je nezmazateľná 

túžba po vysokých hodnotách! Ale 

práve táto túžba bola často ľstivo 

zneužívaná ako návnada ideologických 

alebo mocenskopolitických 

cieľov. Je to proces, ktorý možno od 

historických dôb až do súčasnosti 

SÁM SA POHYBOVAŤ 

Snahu nie pojmov a 

pozorovať v mnohých oblastiach. 

Napriek tomu neleží príčina toho, 

že je naša túžba ochladená, naše vedomie 

hodnôt skalené a náš úsudok 

nevyvinutý, „u druhých“, ale v prvom 

rade vo vnútri každého z nás. 

Lebo my sa nechávame druhými 

ovplyvňovať a strhávať. Je to predsa 

také pohodlné, nemusieť stále sám 

myslieť, uvažovať a posudzovať. 

A tak nám pripadá úplne normálne, 

že mnohé príjemnosti, ktoré ďaleko 

presahujú veci potrebné k životu, 

„bezpodmienečne potrebujeme“, 

že „sú nevyhnutné“ alebo si ich 

„za žiadnu cenu nesmieme nechať 

vziať“. Väčšinou je to celá zbierka 

záľub, nedbalostí alebo „príjemných 

zvykov“, ktorým priznávame 

bezpodmienečnú prednosť pred 

vlastným vývojom. Okrem toho sa 

často objaví ešte množstvo veľkých 

predsudkov, ktoré sú predkladané 

ako „vlastný názor“, ale nikdy neboli 

preskúmané vážnym, hlbokým 

myslením! Tým sa navŕši hora prekážok, 

vytvorených nami samými, 

zdržiavajúcich ľudského ducha 

v jeho vývoji k vedomej osobnosti 

so zdravou, vysokou schopnosťou 

usudzovania. 

Túto schopnosť nadobudne len 

ten, kto sa snaží slobodným pohľadom 

obsiahnuť celok, kto pozoruje 

veci z rozličných strán a volí 

aj odlišné uhly pohľadu a stále 

hľadá cestu nahor: čím vyššie stúpa, 

tým má väčší rozhľad! Porovnáva 

a správne používa skúsenosti 

z vlastného prežívania. Ale aj keď 

pevne dané, vopred sformované 

názory spochybňuje, nie je žiadnym 

večne pochybujúcim skeptikom. 

Existuje pre neho: „Tak to je!“ 

– ako výsledok vlastného, a teda slobodného 

presvedčenia, ako záver 

uvažovania, ktoré viedlo k úsudku. 

To, čo považoval za správne a pravdivé, 

je logické, je to tak, pretože to 

môže byť len tak, pretože to zodpovedá 

práve tak večným zákonom 

stvorenia ako vlastným životným 

skúsenostiam. Cesta k obsiahlemu, 

jasnému úsudku je súčasne 

cestou ku Pravde, k večne nezmeniteľnému, 

čo sa prejavuje v trvale 

a všade platných zákonitostiach 

stvorenia. Zásady pôsobenia týchto 

večných zákonov života musí každý 

človek položiť i za základ svojho života 

– v ochote sám seba celý život 

vychovávať a neúnavne na sebe pracovať. 

Odmenou je potom neskalená 

schopnosť usudzovať. K tomu 

je však nutná vlastná námaha, vnútorná 

čulosť, duchovná bdelosť. 

Gertraud Schmittová 

23 

SVET GRÁLU 

2/2005


KRÁĽOVNÁ ZO SÁBY 

V 

10. storočí pred Kristom žila povesťami opradená, 

a predsa málo známa kráľovná zo Sáby, 

vysoko vážená panovníčka národa, obývajúceho územie 

dnešného Jemenu a Etiópie. Podľa Starého zákona 

podnikla ďalekú cestu ku kráľovi Šalamúnovi do Jeruzalema, 

priniesla mu neuveriteľne bohaté dary a jeho 

múdrosť vystavila skúške svojimi hádankami. Ale akého 

pôvodu bola táto kráľovná? Ako to, že ona, aj keď žila 

v ďalekej Etiópii, bola tiež židovskej viery ako Šalamún? 

A čo znamenala návšteva kráľovnej pre Šalamúna a pre 

ňu samotnú, aký mala účinok? Peter Fechner sa zaoberal 

týmito súvislosťami a v nasledujúcom článku načrtáva 

životopisný obraz slávnej kráľovnej. Svoje informácie 

čerpá hlavne z knihy „Makeda, kráľovná zo Sáby“, 

ŠALAMÚN A ARCHA ZMLUVY 

ktorej autorom je Jakoub Adol Mar. Tohto spisovateľa 

počiatkom 20. storočia etiópsky cisár poveril, aby pátral 

po starých tradíciách o kráľovnej, aby ich zozbieral a kriticky 

zhodnotil. Vychádza z toho, že etiópske tradície – 

podobne ako správy Starého zákona – rozprávajú často 

historické skutočnosti v podobe povestí alebo legiend, 

ale v jadre svojich výpovedí podávajú vierohodnú správu 

o živote a pôsobení veľkej kráľovnej. V spojitosti s tajuplnou 

kráľovnou sa dostáva do pozornosti aj otázka, kam 

bola uložená záhadná archa zmluvy, ktorá podľa údajov 

Biblie slúžila Mojžišovi na to, aby uchovávala kamenné 

dosky s desiatimi Božími prikázaniami, a o ktorej sa 

myslelo, že sa stratila… 

Bolo to dávno, pred viac než 

tromi tisíckami rokov, keď Izraeliti 

tiahli s Mojžišom preč z Egypta. 

Avšak nie úplne všetci: niektorým 

z nich sa budúcnosť pod vedením 

Mojžiša zdala neistá. Keď vody 

Červeného mora pohltili faraóna 

a egyptských vojakov, boli tí, čo 

zostali, vystavení krutej pomstychtivosti 

Egypťanov, ktorí sa rozhodli, 

že ich utopia v Červenom mori. Ale 

24 

SVET GRÁLU 

2/2005 

opäť sa udial zázrak: katastrofálna 

piesočná búrka rozptýlila egyptských 

vojakov a pomohla Židom 

k úniku. Zostávala im už iba cesta na 

juh. Tiahli preto k prameňom Nílu, 

do Etiópie, kde mala byť rozprávkovo 

krásna krajina. Ešte aj dnes sa 

pri náboženských slávnostiach v Etiópii 

hádže do vzduchu piesok ako 

spomienka na túto pamätnú udalosť. 

A ešte i dnes sú v Etiópii Židia, ktorí 

Kráľovná zo Sáby u Šalamúna, Bonifazio Veronese (1487-1553) 

majú náboženské zvyky, aké boli 

obvyklé v dobách pred Mojžišom. 

K týmto Židom, ktorí založili 

svoju novú ríšu na náhornej plošine 

Simen v Etiópii, patrili i predkovia 

Makedy, neskôr kráľovnej zo Sáby. 

Ako jediné dieťa kráľa Angabu mala 

po svojom otcovi prevziať vládu, 

avšak pod jednou podmienkou: vo 

veku sedem rokov musela prisahať, 

že zostane navždy pannou a nevydá


sa; pretože kňazi nechceli, v prípade, 

že by sa vydala, dostať nejakého cudzieho 

kráľa, ktorý odmieta vieru 

v Jahveho. 

Kráľ Angabo sa rozpamätal na židovské 

korene svojich predkov a obnovil 

upadajúcu vieru v Jahveho. 

Pobudol 14 rokov v Egypte ako zlatník 

a vrátil sa do ospalého Simenu, 

bohatý čo do peňazí, skúseností 

a poznania. Pritom ho v Tébach jeden 

židovský kňaz znamenite poučil 

o otázkach viery. A tak, ako sa 

Dávid, prostý pastier, stal kráľom 

Izraela, podarilo sa aj zlatníkovi 

Angabovi zriadiť v Simene židovské 

kráľovstvo. Neskôr, po vybudovaní 

dobre organizovaného, kvitnúceho 

kráľovstva, sníval kráľ Angabo 

i o tom, že jeho dcéra by raz mohla 

zjednotiť vyvolený národ Židov. 

MAKEDA, KRÁĽOVNÁ 

VŠETKÝCH KRÁĽOV 

Po smrti kráľa Angabu sa Makeda 

vo veku osemnásť rokov stala 

kráľovnou Simenu, ktorý siahal 

až k Červenému moru, lebo kráľ 

Angabo sa „pre Jahveho“ podvodom 

zmocnil pobrežného pásu pri Červenom 

mori. Kráľ sa však postaral aj 

o dôkladné vzdelanie svojej dcéry na 

dvore faraóna v Egypte. Makeda sa 

tam naučila aj jazdiť na koni, strieľať 

z luku a riadiť voz, čo bolo inak vyhradené 

len mužom. Po korunovácii za 

kráľovnú niesla Makeda úctyhodný 

titul: „Najčistejšia perla, kráľovná 

všetkých kráľov, levica z kmeňa Júda, 

vyvolená Jahveho, z Božej milosti 

panovníčka nad dňom i nocou, vládkyňa 

nad pohybom nebeských telies 

a darkyňa životodarnej vody.“ 

Na korunovačnú slávnosť v hlavnom 

meste Aksum sa, prirodzene, 

dostavilo mnoho zahraničných 

kniežat a tí priniesli cenné dary. 

Najzaujímavejší a najkrajší z nich 

bol asýrsky princ Asádaron. Princ 

sa okamžite zamiloval do mladučkej, 

pôvabnej kráľovnej a už od nej 

nemohol odtrhnúť zrak. Aj Makede 

sa páčil hrdý a odvážny princ, ktorý 

na výpravách prenikal až ďaleko 

na sever, kde sa voda mení na ľad. 

Kňazi okamžite spoznali, že asýrsky 

princ je pre panenstvo Makedy veľkým 

nebezpečenstvom, a obávali sa, 

že zem Jahveho by svadbou mohla 

padnúť do rúk Asýrčanov. Podnikli 

všetko, aby oboch mladých ľudí rozdelili. 

Makeda nakoniec sama s ťažkým 

srdcom požiadala, aby ju princ 

miloval len ako brat sestru, a tak 

tento vzťah zostal pre Makedu nešťastnou 

nenaplnenou láskou, kvôli 

ktorej musela ťažko trpieť. 

Zdalo sa jej teraz neznesiteľné, 

aby sa pre blaho ríše zriekla svojho 

osobného šťastia. Jej túžba po láske 

sa zmenila v nenávisť voči mužom, 

ktorí to všetko od nej vyžadovali, 

a začala sama seba považovať za 

ženského mesiáša, ktorý oslobodí 

ženy z otroctva mužov. 

Makeda sa od svojej nešťastnej lásky 

k asýrskemu princovi odpútala 

obrovskou činorodosťou – i dobývaním 

susedných krajín. Najala si 

vojvodcov z Egypta a Asýrie, ktorí 

pozdvihli jej armádu na najvyššiu 

úroveň. 30 000 robotníkov muselo 

po tri roky dňom i nocou stavať jej 

vojenskú flotilu. Spomenula si na 

radu svojho otca, aby rozšírila ríšu 

až do Arábie, a po niekoľkých rokoch 

jej mocná armáda dobyla južnú 

Arábiu (dnešný Jemen). Bohaté náleziská 

zlata, z ktorých sa systematicky 

ťažilo, slúžili na financovanie 

jej vojenských ťažení. Aj všetok lov 

perál v Červenom mori sa čoskoro 

dostal do jej rúk. 

V južnej Arábii si Makeda chcela 

dať postaviť úplne nové hlavné 

mesto: Sábu. Jej prianie sa ihneď 

stalo činom. Staviteľom bolo k dispozícii 

50 000 robotníkov. Vo veľmi 

krátkom čase tak vzniklo nové 

hlavné mesto Sába, s jeho prístavom 

pri Červenom mori. Na umelo navŕšenom 

pahorku sa týčil nad mestom 

nový palác a pri pohľade od mora sa 

zdalo, že sa vznáša v nebi. 

Presídlenie zo starého hlavného 

mesta Aksum do Sáby pripomínalo 

triumfálne ťaženie. I v tejto novo 

dobytej krajine prijímali obyvatelia 

kráľovnú ako nadpozemský zjav. 

Kráľovná mala záľubu vo veľkých 

scenériách: jej loď, ktorú sama navrhla, 

mala podobu páva a bola vyzdobená 

rýdzim zlatom. Poháňalo 

ju 180 veslárov, ona sama sedela 

v snehobielych šatách na zlatom 

tróne pod červeným baldachýnom. 

Jej koruna sa trblietala všetkými 

farbami dúhy a bola vyzdobená perlami 

veľkými ako orechy. 

Ale jednu vec kráľovná zo Sáby 

nedosiahla: naplnenie milostného 

vzťahu. Aj keď bola na vrchole svojej 

moci, plakala často tajne ako malé 

dievčatko, ktoré sedí na hore zlata 

a hladuje. Zúfalo hľadala riešenie, 

aby zrušila prísahu panenstva, ktorú 

pred Jahvem verejne zložila. 

Kňazi tvrdili, že národ postihne 

nešťastie, keď kráľovná prísahu poruší. 

Dvorný astrológ jej jedného 

dňa oznámil, že s jej milostným 

problémom jej pomôže jeden múdry 

a mocný muž zo severu. Tým mohol 

byť mienený len kráľ Šalamún 

v ďalekom Jeruzaleme, staviteľ židovského 

chrámu a strážca archy 

zmluvy, ktorý bol známy svojou 

múdrosťou. Toho muža chcela 

Makeda bezpodmienečne spoznať 

a jeho múdrosť podrobiť skúške. 

Poslala mu veľkorysé dary a jednu 

obrazovú hádanku, na ktorú Šalamún 

– medzitým už zvedavý na 

krásnu, bohatú a mocnú kráľovnú – 

dokázal k jej plnej spokojnosti zodpovedať 

majstrovskou básňou. Táto 

báseň obsahovala aj pozvanie do 

Jeruzalema. 

25 

SVET GRÁLU 

2/2005


26 

SVET GRÁLU 

2/2005 

SVADBA SO 

ŠALAMÚNOM 

Cestu do Jeruzalema, ktorú podnikla 

18 rokov po korunovácii, 

odôvodnila kráľovná zo Sáby oficiálne 

takto: náboženstvom svojich 

predkov a ľudu Simenu a Sáby sa cíti 

zaviazaná, aby do tejto viery prenikla 

v celej jej hĺbke. Na to potrebuje 

pomoc Šalamúna, strážcu archy 

zmluvy, ktorý ju samotnú osvieti 

a neskôr pošle židovských učencov, 

aby poučovali tunajších kňazov. 

Makeda však tajne dúfala aj vo vyriešenie 

svojho milostného problému, 

v zrušenie prísahy panenstva. 

Na svojej pávej lodi, sprevádzaná 

obchodnými a obávanými opancierovanými 

vojenskými loďami, sa 

plavila Makeda Červeným morom 

do Ezjon Geber, dnešného Eilatu. 

Odtiaľ sa dala do pohybu obrovská 

karavána smerom do Jeruzalema. 

Kráľovná sedela na nosidlách zo 

zlata a striebra na bielom slonovi 

pod baldachýnom z červeného hodvábu. 

Flauty, lýry, trumpety, 

bubny a tympany sa 

starali o náležitú pozornosť 

žasnúceho židovského ľudu. 

Krása a prepych kráľovnej 

vzali reč aj výrečnému 

kráľovi Šalamúnovi, keď 

kráľovnú zdravil vo svojej 

trónnej sále. Ako dar prijal 

120 talentov zlata v hodnote 

100 000 koní, 120 

sloních klov, 120 mešcov 

drahokamov, 120 mešcov 

perál, 120 balíčkov esencií, 

120 plnokrvných arabských 

žrebcov, 120 tiav a 120 somárov. 

Okrem toho priviezla 

kráľovná 160 jahniat, 

ktoré mali byť obetované 

v chráme. 

Dokonca aj na kňazov 

to nevdojak urobilo silný 

dojem. Nedôverovali však 

cudzej panovníčke, ktorej moc, bohatstvo 

a inteligencia ich znepokojovali, 

a varovali kráľa Šalamúna pred 

bezstarostnosťou. Jeho hnev bol 

bezmedzný. Títo obmedzenci sa odvážili 

podsúvať žene jeho snov nízke 

motívy! Šalamún mal síce mnoho 

žien (radšej sa s cudzími princeznami 

ženil, než viedol vojny), ale 

žiadnu z nich nemiloval skutočne 

z celého srdca. Poslal mu snáď teraz 

Jahve skutočnú manželku v postave 

krásnej, bohatej a mocnej kráľovnej 

zo Sáby, ktorá ešte k tomu ako on verila 

v Jahveho a neuctievala cudzích 

bohov, a okrem toho pochádzala tiež 

z bezúhonného židovského kmeňa? 

Stále viacej sa kráľ Šalamún cítil 

priťahovaný ku kráľovnej zo Sáby. 

Čoskoro pre ňu skladal najkrajšie 

milostné piesne a nakoniec jej ponúkol 

sobáš. S prísahou panenstva 

si múdry Šalamún vedel rady. Spoločne 

so svojimi kňazmi konštatoval, 

že prísaha bola požadovaná 

neprávom. Vynútené panenstvo je 

proti Božej vôli! Veď láska je Boží 

dar! Kráľovnú zo Sáby potom veľkňaz 

v chráme pred archou zmluvy 

zbavil jej prísahy. 

Šalamún a kňazi však zároveň dali 

kráľovnej na vedomie, že jej zákony, 

nepriateľské voči mužom, sú proti 

Jahveho vôli. Ženy sú predovšetkým 

strážkyňami domova a krbu, a ľudstvo 

by sa zrútilo do zmätku, keby 

túto úlohu neplnili. Makeda totiž 

zmenou zákonov dávala ženám 

prednostné práva v spoločnosti. 

Domáce práce boli zákonom uvalené 

na mužov. Len ženy smeli dediť. 

Okrem toho zriadila aj vojsko 

amazoniek! Prevaha mužov, ktorej 

sa kráľovná obávala, ako povedal 

Šalamún, spočíva predsa iba v ich 

zvláštnej schopnosti, v pote tváre 

sa namáhať pre živobytie rodiny. To 

všetko však nie je nič proti pôvabu 

a šarmu žien. V skutočnosti vládne 

vždy žena! A Makeda sa skutočne 

dala Šalamúnom presvedčiť. Ešte 

z Jeruzalema zmenila svoje zákony, 

zvlášť, keď už v jej domovine došlo 

k ojedinelým vzburám mužov 

Raffael: “Prechod cez Jordán“, freska 1515-18, Vatikán


proti zákonom, ktoré boli podľa ich 

mienky ponižujúce. Títo muži hovorili, 

že sa už nechcú podrobovať 

náladám neplodnej kráľovnej. 

Pol roka sa smela Makeda tešiť 

z milostného vzťahu a básnického 

umenia Šalamúnovho ako jeho manželka. 

„Uniesla“ Šalamúna do svojej 

oázy Tadmor (neskoršie Palmýra), 

východne od Damašku. Makeda 

ju podľa rozprávania vyhrala ako 

niektoré iné územia v lukostreľbe, 

v ktorej bola na veľké prekvapenie 

mužov neporaziteľná. Tam neboli 

žiadne žiarlivé Šalamúnove ženy, 

z ktorých jedna sa dvakrát pokúsila 

Makedu zabiť. Makeda veľkoryso 

odpustila atentátničke, ktorú chcel 

dať Šalamún popraviť, lebo príliš 

dobre vedela, k čomu môžu žiarlivú 

ženu dohnať strasti lásky. Pod vplyvom 

Šalamúna sa z Makedy rýchlo 

stala múdra a láskyplná manželka. 

Z vládychtivej a voči mužom nepriateľskej 

Makedy nezostalo nič. 

A tešila sa už aj na svoju novú úlohu 

láskyplnej matky, pretože sa hlásil 

syn Menelik. Šalamún a Makeda už 

teraz snívali o spoločnom následníkovi 

trónu, ktorý snáď ich ríše – 

pokiaľ to bude Božia vôľa – spojí 

v jednu židovskú veľríšu. 

Menelik (meno znamená: „kiež 

by sa mu mohol rovnať“) sa narodil 

v Sábe a vyrastal prvých sedem 

rokov u matky. Potom prišiel do 

Jeruzalema k otcovi, ktorému sa 

výzorom a povahou veľmi podobal. 

K opätovnému stretnutiu Šalamúna 

a Makedy, ktorá nosila tiež 

čestný titul „obnoviteľka viery“, už 

k zármutku oboch nedošlo, pretože 

jedného i druhého v ich ríšach plne 

zamestnávalo potlačovanie vzbúr. 

Aj keď v rozhodujúcom okamžiku 

bola Makeda plne odkázaná sama 

na seba, dokázala potlačiť povstanie 

svojho bratranca v Aksume. Vlastnoručne 

ho zasiahla šípom do srdca. 

Neodvážila sa však už ísť von zo 

svojej krajiny a navštíviť Šalamúna, 

ako to plánovala, a bola z toho veľmi 

smutná. Aj Šalamún, ktorý rovnako 

veľmi trpel odlúčením od Makedy, 

mal plné ruky práce so svojím odporcom 

Járobeámom. Ale dokázal 

až do svojej smrti udržať ríšu pohromade. 

ZÁPAS O ARCHU 

ZMLUVY 

Mladý Menelik bol nakoniec 

ako následník trónu svojej 

matky korunovaný v Jeruzaleme 

pred archou zmluvy za kráľa Simenu 

a Sáby. Šalamún by bol rád vyhlásil 

Menelika aj za svojho následníka, 

ale Menelik chcel späť do ríše svojej 

matky. Šalamún žiadal, aby prvorodení 

synovia najvyšších úradníkov 

a kňazov odišli s Menelikom, aby sa 

tak upevnilo spojenie oboch ríš. Ale 

pri výjazde Menelika z Jeruzalema 

sa v tajnosti udialo niečo neslýchaného: 

Azaja, prvorodený syn veľkňaza, 

ulúpil archu zmluvy – údajne 

na príkaz anjela, ktorý sa mu zjavil 

vo sne. Menelik sa o tom dozvedel až 

cestou. Bolo mu však jasné, že takej 

opovážlivosti sa bolo možné dopustiť 

len preto, že to bolo v súlade s Božou 

vôľou. Od radosti tancoval pred 

archou zmluvy, ako to kedysi, ako 

mladý muž, urobil jeho starý otec 

Dávid. Biblia podáva o tom správu 

(2. kniha Samuelova 6): „A Dávid 

tancoval so všetkou silou pred Jehovom 

a Dávid bol opásaný ľanovým 

efodom (pásom). A Dávid a celý dom 

Izraela pozdvihli hore schránku Jehovovu 

s jasotom a za zvuku pozaunu.“ 

Vlastníctvo tajuplnej archy zmluvy 

znamenalo pre Židov božskú pomoc. 

Bola symbolom zväzku medzi 

Bohom a „jeho ľudom“. Tak, ako iné 

národy stavali vtedy sochy bohov do 

pozlátených schránok, tak boli do 

pozlátenej, prenosnej archy zmluvy 

položené kamenné dosky zákona, 

ktoré boli do istej miery obrazom 

dokonalých zákonov stvorenia. 

A tak, ako si iné národy predstavovali, 

že neviditeľní bohovia sú príležitostne 

prítomní na miestach kultu, 

tak aj Židia verili, že archa zmluvy 

predstavuje do istej miery „stoličku“ 

Božiu. 

Šalamúna, zúfalého nad stratou 

archy zmluvy, údajne vo sne utešoval 

anjel. „Lúpež“ je vraj Božia vôľa 

a archa zmluvy bola, koniec koncov, 

zverená jeho synovi! Šalamún 

potom nariadil „najstarším“, aby 

stratu archy zmluvy utajili: „Neobrezané 

národy nech sa nad nás 

nevypínajú a nevravia nám: ´Vaša 

sláva bola zničená a Pán vás opustil!´ 

Nezjavte z tohto niečo iným národom.“ 

(„Kebra Nagast“, etiópska 

zbierka legiend, kap. 62) A skutočne 

sa nemožno o mieste uloženia archy 

zmluvy zo spisu Starého zákona 

nič dozvedieť. O to bohatšie na informácie 

sú však etiópske tradície. 

Mnohé hovorí za to, že tieto tradície 

vykresľujú skutočnú udalosť, pretože 

lúpež archy zmluvy bola príliš 

hrubým rúhaním sa a udalosť príliš 

neslýchaná, než aby sa správa o tom 

v zbožných knihách mohla chápať 

ako úplne vymyslený príbeh. 

A čo hovoria etiópske tradície 

o mieste prechovávania archy 

zmluvy po „lúpeži“ v Jeruzaleme? 

Menelik priniesol archu zmluvy do 

Aksumu, do starého hlavného mesta 

kráľovnej zo Sáby. Makeda hľadela 

na prenesenie archy zmluvy do Simenu 

ako na zvláštne vyznamenanie 

svojej krajiny a bola prešťastná, 

zatiaľ čo Šalamún videl v strate archy 

zmluvy zlé znamenie pre svoju 

krajinu a ku koncu života bol stále 

ťažkomyseľnejší. Spoznal, že veľké 

nádeje, ktoré vkladal do budúcnosti, 

sa v dôsledku ľudskej nedostatočnosti 

nesplnia. A skutočne: 

Šalamúnova ríša sa ihneď po jeho 

smrti pre vnútorné spory rozdelila 

27 

SVET GRÁLU 

2/2005


28 

SVET GRÁLU 

2/2005 

Kráľovná zo Sáby u Šalamúna 

(Giambattista Tiepolo, 1696-1770, výrez) 

na dve časti, o niečo neskôr ju porazili 

Egypťania a nakoniec ju dobyli 

Asýrčania a Babylončania. V roku 

587 pred Kristom Babylončania zničili 

Šalamúnov chrám. 

V Etiópii však bolo až do roku 

1974, keď bol zvrhnutý cisár Haile 

Selassie, 224 kráľov, ktorí boli potomkami 

Menelika a ktorí 3 000 rokov 

žili z lesku a slávy kráľovnej zo 

Sáby a kráľa Šalamúna. Nárok Etiópie, 

že predstavuje „nový Izrael“, 

nemožno síce bezpodmienečne 

prijať, ale vyzerá to tak, akoby archa 

zmluvy bola našla v 10. storočí 

pred Kristom vo vtedajšej židovskej 

Etiópii bezpečné útočisko. Pretože 

v Jeruzaleme by v dobách po Šalamúnovi 

bola bývala v najvyššom 

ohrození. Najskôr truhlicu uschovali 

v Aksume, potom snáď mala 

byť viac než 800 rokov uschovaná na 

ostrove Tana Kerkos na jazere Tana 

(tam sú ešte dnes prastaré židovské 

obetné kamene). Keď sa Etiópia v 4. 

stor. za kráľa Ezana stala kresťanskou, 

archu zmluvy priniesli späť do 

Aksumu a postavili pre ňu chrám 

„Márie zo Sionu“. Archa zmluvy sa 

stala základnou súčasťou etiópskej 

kresťanskej cirkvi: tak, ako Mária 

nosila Syna Božieho Ježiša vo svojom 

tele, tak bola aj archa zmluvy 

schránkou „božských“ dosiek zákona. 

Keď chrám v 16. storočí zničili fanatickí 

moslimovia (archa zmluvy 

bola údajne prenesená do bezpečia 

na jeden z ostrovov na jazere Tana), 

bol v 17. storočí za cisára Fasilidasa 

postavený v Aksume pre archu 

zmluvy nový chrám. 

V roku 1965 dal cisár Haile Selassie 

postaviť pre archu zmluvy vedľa 

obnoveného kostola „Márie zo Sionu“ 

zvláštnu kaplnku, ktorá poskytuje 

väčšie bezpečie. Keď však obyvatelia 

Etiópie hovoria 

dnes o arche zmluvy, 

tak evidentne mienia 

jedinú, kamennú dosku 

zákona s piatimi 

prikázaniami na každej 

strane, umiestenú 

v schránke, zhotovenej 

dodatočne. (Pôvodná 

pozlátená schránka 

už zrejme neexistuje). 

Aby sa odstránilo nedorozumenie, 

tak sa 

dnes zrejme nehovorí 

o arche zmluvy, ale 

o „Mojžišovej doske 

zákona“. To, že ide 

len o jedinú dosku, je 

v rozpore s biblickým 

podaním, ktoré podáva 

správu o dvoch 

doskách. Ale možno 

už od samého začiatku 

bola v schránke len jediná doska. 

To, že sa vyskytuje len jediná doska, 

by sa mohlo dokonca považovať za 

dôkaz jej pravosti, pretože keby šlo 

o podvrh, boli by v odvolaní sa na 

biblické podanie určite zhotovené 

dosky dve. 

Žiaľ, nárok Etiópie, že je držiteľkou 

Mojžišovej dosky zákona, nemožno 

preveriť priamo na mieste 

v Aksume, pretože doska sa považuje 

za najposvätnejší predmet 

etiópskej kresťanskej cirkvi. Len 

jediný strážca má k nej prístup 

v areáli, prísne stráženom kňazmi. 

Pred svojou smrťou vymenuje 

strážca vždy svojho nástupcu. 

Strážca musí prebývať neustále 

v blízkosti dosky. Pri procesiách 

v Aksume zrejme nesú v schránke 

len napodobeninu dosky, lebo 

strážca sa na procesii nikdy nezúčastňuje, 

ale zostáva v kaplnke 

s doskou. Inak sa všade v krajine, 

v kostoloch, v najsvätejšej sviatosti 

oltárnej nachádzajú napodobeniny 

dosky zákona, tzv. taboty. Kňazi 

ich pri procesiách nosia na hlave 

slávnostne zahalené do brokátu. 

Etiópska kresťanská kultúra je 

teda až dodnes hlboko preniknutá 

spomienkou na archu zmluvy. 

A to je popri etiópskych tradíciách 

veľmi silný argument pre to, že 

archa zmluvy sa kedysi skutočne 

dostala do Etiópie ku kráľovnej 

zo Sáby. Aj Ježiš dával kráľovnú 

za vzor všetkým, ktorí hľadajú 

múdrosť a pravdu. Podľa evanjelií 

Matúša a Lukáša pripomínal Ježiš 

dokonca stretnutie Šalamúna 

s kráľovnou zo Sáby. Varoval Židov, 

resp. ľudí, že pri súde vydá 

kráľovná juhu svedectvo proti 

nim. Lebo ona prišla zďaleka, aby 

počula múdrosť Šalamúnovu, ale 

teraz, keď sa medzi nimi objavila 

väčšia múdrosť, oni sa odvracajú 

(Mt. 12,42, Luk. 11,31). 

Peter FECHNER 

Literatúra: 

Jakoub Adol Mar: „Makeda – Königin von 

Saba“, Heyne Verlag, München, 1998 

Rolf Beyer: „Die Königin von Saba“, 

LübbeVerlag, Berg, Gladbach, 1987 

Hans Helfritz: „Äthiopien“, Verlag DuMont, 

Köln, 1972


ŽIVÁ VODA 

VIKTORA SCHAUBERGERA 

Schaubergerovo 

meno sa dnes často 

spája s fantastickými 

vynálezmi, ktoré 

sa týkajú nielen 

využitia vody, ale 

snažia sa riešiť aj 

súčasný energetický 

problém. V diele 

Viktora Schaubergera 

pokračoval jeho syn 

Walter. Starostlivé 

pozorovanie prírody viedlo 

oboch k poznaniu, prečo dnešná 

technika pôsobí rozkladným, 

ničivým spôsobom… 

Viktor Schauberger pochádzal zo 

starého bavorského šľachtického 

rodu, ktorý okolo roku 1230 v spore 

s pasovským biskupom stratil svoje 

privilégiá i rodinné sídlo Schauburg. 

Okolo roku 1600 sa v Rakúsku 

vytvorila bočná línia, ktorej potomkovia 

sa temer bez výnimky venovali 

lesnému hospodárstvu a starostlivosti 

o zver. Ich heslo znelo: 

„Vernosť mlčiacim lesom!“. 

Viktor Schauberger sa narodil 30. 

júna 1885 v dedine Holzschlag am 

Plöckenstein, kde susedia tri krajiny 

– Rakúsko, Nemecko a Čechy, 

v rodine lesmajstra ako piate z deviatich 

detí. 

Odmalička sa zaujímal o prírodu. 

V lesoch podobných pralesu poznával 

život zvierat a rastlín i prúdy 

nedotknutých horských bystrín. 

Vďaka svojmu mimoriadnemu pozorovateľskému 

nadaniu našiel významné 

súvislosti, ktoré dovtedy 

neboli známe. 

Pri pozorovaní vodného prúdu 

zistil, že prirodzene tečúca voda sleduje 

celkom určité pohybové formy 

a že tieto formy majú rozhodujúci 

význam ako pre nosnú silu vody, tak 

i pre udržanie jej čerstvosti. 

Tieto prirodzené dráhy pohybu 

prinášajú so sebou výstavbu a zachovanie; 

naproti tomu neprirodzený 

pohyb ako aj nedostatok pohybu 

spôsobujú hnilobu a rozklad. Roku 

1922 postavil Viktor Schauberger 

v Steyrlingu v Hornom Rakúsku na 

základe týchto poznatkov zariadenie 

na plavenie dreva, ktoré vtedajší 

odborný svet najskôr odbil ako nezmysel, 

ale po sprevádzkovaní bolo 

veľmi obdivované. Z celej Európy sa 

schádzali odborníci, aby si zariadenie 

prezreli. Schaubergerovi sa podarilo 

znížiť prepravné náklady na 

kubík dreva z dovtedajších 12 šilingov 

na 1 šiling. 

Tajomstvom tohto zariadenia na 

plavenie dreva bol zvláštny tvar 

žľabu. Mal polovajcovitý prierez 

a boli v ňom navyše umiestené drevené 

laty tak, aby sa voda dostávala 

do točivého pohybu. Tento rotačný 

pohyb spôsoboval, že voda vytvárala 

v smere prúdu vír, ktorý sa vždy 

pohyboval zhruba uprostred žľabu. 

Do tohto víru boli vtiahnuté plavené 

kmene. Vír ich v priebehu plavenia 

udržoval v strede žľabu, takže prak- 

29 

SVET GRÁLU 

2/2005

ticky nedochádzalo k vzpriečeniu 

kmeňov. Navyše tento vírivý pohyb 

vytváral vo vode dodatočný vztlak, 

takže mohli byť pri teplote vody približne 

4° C plavené i kmene, ktorých 

špecifická hmotnosť bola väčšia než 

špecifická hmotnosť vody. Na mnohých 

miestach zariadenia zahriatu 

vodu držiacu sa na povrchu vypustili 

a nahrádzali čerstvou studenou 

vodou. Pomohli pri tom aj staré skúsenosti 

Schaubergerových predkov. 

Viktor Schauberger napríklad uvádza: 

„…môj otec dopravoval na veľké 

vzdialenosti státisíce kubických metrov 

bukového dreva, pričom nikdy 

nedával túto prácu vykonávať vo dne, 

ale väčšinou za mesačných nocí, pretože, 

ako vysvetľoval, voda ožiarená 

slnkom zlenivie a unaví sa, zvinie 

sa a spí, zatiaľ čo v noci a obzvlášť 

pri mesačnom svite je čerstvá a živá, 

takže dokáže niesť bukové a jedľové 

siahovice, ktoré sú ťažšie než ona.“ 

30 

SVET GRÁLU 

2/2005 

PRIRODZENÉ FORMY 

POHYBU 

Dôležitým východiskom je tzv. 

„cykloidný pohyb v priestore“, 

čiže druh pohybu, ktorý hrá v prírode 

významnú úlohu, napr. pri 

obehu planét (pozri obrázok). Viktor 

Schauberger práve tak pozoroval, 

že pstruhy v horských bystrinách 

využívajú tento druh pohybu, aby 

prekonali vodopády: 

„Bolo to v období trenia za jednej 

jarnej noci prežiarenej mesiacom. 

Sedel som pri vodopáde. V jasnom 

mesačnom svetle, dopadajúcom pod 

pravým uhlom, bolo v priezračnej 

vode vidno každý pohyb nespočetného 

množstva rýb. Náhle sa 

pstruhy rozpŕchli. Príčinou úteku 

bol zvlášť silný pstruh, ktorý priplával 

zdola, zamieril k vodopádu a začal 

okolo neho bez váhania krúžiť. 

Vyzeralo to, akoby kolísavo tancoval 

výraznými špirálovitými pohybmi 

vo vlniacej sa vode akýsi druh tanca. 

Náhle zmizol pod striebrolesklým 

vodným prúdom, krátko sa vzpriamil 

a ja som uvidel v prúde vody, 

ktorý sa smerom nahor kužeľovito 

úžil, silný krúživý pohyb, ktorého 

zdroj som najskôr nemohol postrehnúť. 

V tomto krúživom pohybe sa 

objavil zmiznutý pstruh a vzniesol 

sa bez hnutia nahor. Keď dosiahol 

hranu vodopádu, prevrátil sa a silným 

impulzom bol vynesený cez 

hranu vodopádu do rýchlo pritekajúcej 

vody nad ním. Tam mocne plesol 

chvostovou plutvou a zmizol.“ 

Pstruh teda vyhľadal jadro víriaceho 

vodného prúdu a využil jeho 

pohybovú energiu pre svoj let nahor 

vodopádom. 

Viktor Schauberger uvádza, že 

i jeho predkovia využívali tento 

prírodný pohyb: „Niekedy povodeň 

odkryje zvláštny spôsob hradenia 

bystrín, ktoré sa v týchto lesných oblastiach 

využívali na plavenie dreva. 

Hradenie nútilo vodu tiecť striedavo 

doľava a doprava. Pojem „priestorový 

cykloidný pohyb“ Schaubergerovi 

predkovia, samozrejme, nepoznali. 

Ale používali tento princíp pri 

stavbe žľabov na spúšťanie dreva tak 

dômyselne, že kmene získali v pravidelne 

sa meniacich zákrutách rýchlosť 

a miestami plávali na výsmech 

gravitácii i do kopca.“ 

Vírivá špirálovitá forma sa v prírode 

nachádza veľmi často a v rozličných 

variáciách, napríklad v slimačej 

ulite alebo v rohoch antilopy 

kudu. Aj striedaním oblastí nízkeho 

a vysokého tlaku môžu v atmosfére 

vznikať veľké vírivé štruktúry. 

V maximálnom meradle sa tento 

princíp prejavuje u špirálovitých 

hmlovín a galaxií vo vesmíre. Aj náš 

slnečný systém krúži v takejto galaxii 

zvanej Mliečna dráha. 

Špirálovitá štruktúra sa nachádza 

i v mikrosvete. Viedenský profesor 

Felix Ehrenhaft (1879 –1952) 

pokusmi dokázal, že malé častice 

hmoty (napríklad strieborný, niklový 

alebo uhoľný prach) môžu byť 

zväzkom svetelných lúčov alebo 

magnetickým poľom privedené 

k pohybu, ktorý napodiv neprebieha 

priamočiaro, ale v závitových 

dráhach, pričom vzniká dostredivá

sila, ktorá na častice pôsobí 130 ráz 

silnejšie než zemská tiaž. 

Z týchto pokusov tiež vyplýva, že 

aj elektromagnetickému žiareniu vo 

forme zväzku svetelných lúčov je 

vlastný špirálovitý pohyb, do ktorého 

môžu byť vtiahnuté častice 

z blízkeho okolia. Walter Schauberger, 

syn Viktora Schaubergera, komentoval 

tento pokus takto: „Každá 

častica nesúca energiu vytvára svojím 

pohybom pole – energetický priestor, 

ktorý je závislý od tohto pohybu. Čím 

je pole silnejšie, tým viac pôsobí na 

okolie, takže doň môžu byť vtiahnuté 

aj častice s vyššou hmotnosťou, 

než majú častice vytvárajúce toto 

pole. Čiastočky striebra, niklu alebo 

uhlia musia pôsobiť v porovnaní s fotónmi 

ako obrovské kusy skaly. Napriek 

tomu sú vtiahnuté do vírivého 

tanca fotónov. Ak sa naučíme médiá, 

ktoré máme k dispozícii, uvádzať do 

pohybu, ktorý vykonávajú elektróny 

a fotóny, …potom budeme môcť 

„hory prenášať“ i s relatívne malým 

množstvom vstupnej energie.“ 

Schaubergerovci neustále vytýkali 

modernej vede a technike, že vytvára 

technológie, pri ktorých sa až 

deväť desatín použitej energie bez 

úžitku premieňa na teplo. Viktor 

Schauberger hovorí: „Naša moderná 

technika sa správa ako poľnohospodár, 

ktorý na jar zasadí do zeme 

sedem zemiakov a na jeseň pozbiera 

jeden.“ 

Schauberger vychádzal z toho, že 

v prípade technológie založenej na 

prirodzených princípoch naopak 

príroda energiu ešte „zdarma pridá“. 

Domnieval sa, že len vo vzduchu 

a vo vode je využiteľná energia, 

ktorá by navždy postačovala pre celé 

ľudstvo. Človek len nesmie používať 

rozkladné prírodné procesy – ako 

je spaľovanie, jadrové štiepenie 

atď. – ale budujúce, koncentrujúce 

sily, ktoré sa použili na výstavbu 

i v prírode. Na to by sme sa museli 

najskôr dopodrobna zaoberať pôsobením 

prírody, napríklad takou 

„jednoduchou“ otázkou „Ako rastie 

steblo trávy?“… 

Viktor Schauberger opakovane 

poukazoval na to, že existuje budujúci 

pohyb, „v súlade s prírodou“, 

a naproti tomu pohyb rozkladný. 

Dnešná technika väčšinou používa 

rozkladnú formu pohybu, a preto 

z dlhodobého hľadiska nedosahuje 

výstavbu, ale úpadok a ničenie základov 

života. „Rozkladný princíp“ 

zodpovedá explózii, rozpínaniu 

a súčasnému zriedeniu. Je to teda 

smer pohybu od hmotného k menej 

hmotnému, princíp rozkladu a uvoľnenia 

momentálneho obsahu – pojem 

umierania. 

Proti nemu stojí „budujúci princíp“ 

implózie, pri ktorom hrá zvláštnu 

úlohu pohyb v špirále. Schauberger 

hovorí: „Forma pohybu, ktorá tvorí, 

rozvíja, zušľachťuje a buduje, je 

špirálovitý pohyb zvonka dovnútra 

v smere centra pohybu, teda pohyb 

dostredivý. V prírode ho nachádzame 

tam, kde pracujú budujúce 

sily: v špirálovitých hmlovinách vo 

vesmíre, v pohybe nášho planetárneho 

systému, v prirodzenom pohybe 

vody, krvi a lymfy. Rozkladná, 

uvoľňujúca forma pohybu je naproti 

tomu odstredivá. Núti pohybujúce 

sa časti zo stredu smerom k okraju. 

Je to „priamy“ pohyb. Prvok systému 

sa uvoľní, rozplynie a rozloží. Príroda 

používa tento pohyb na rozklad 

opotrebovaných celkov, aby potom 

z jednotlivých zlomkov znovu zložila 

pomocou dostredivého pohybu 

nové formy. Dostredivý, špirálovitý 

pohyb zodpovedá chladnutiu, zmršťovaniu 

a zhusteniu. Odstredivý 

pohyb zodpovedá ohrievaniu, teplu, 

rozpínaniu a explózii. V prírode sa 

obe formy pohybu neustále striedajú, 

budujúci princíp však musí 

prevažovať, aby mohol prebiehať 

vývoj.“ 

Je znepokojujúce, že dnešná technika 

používa takmer vo všetkých 

odboroch len expanzívny druh pohybu. 

Podľa Schaubergera spočíva 

v tomto pohybe síce mocná, ale 

deštruktívna sila, ktorá musí viesť 

k všeobecnému úpadku, pokiaľ 

tento základný nedostatok veľmi 

rýchle neodstránime, či už z priemyselných 

technických postupov, 

v modernom vodnom staviteľstve, 

poľnohospodárstve alebo lesníctve. 

Schauberger hovorí: „Ľudia ma považujú 

za pomäteného. Možno majú 

pravdu. V tom prípade nezáleží na 

tom, či je na svete o jedného blázna 

viac alebo menej. Ale pokiaľ mám 

pravdu ja a veda sa mýli, potom nech 

je Pán ľudstvu milostivý.“ 

VODOU SA TO 

ZAČÍNA… 

Voda je kolískou všetkého života. 

Podľa Viktora Schaubergera je aj 

médiom, ktoré najskôr prijme a potom 

vytvaruje predobrazy všetkých 

budúcich životných foriem. O to 

závažnejší je preto spôsob nášho 

hospodárenia s vodou. Voda je 

čoraz častejšie nútená k neprirodzenému 

priamemu pohybu ako v korytách 

riek a kanálov, tak i vo vodovodnom 

potrubí. Voda má sklon 

k toku v špirálovitých pohyboch. 

S touto formou pohybu prichádza 

zároveň prirodzený rozvoj, čo vidno 

v okolí riek ponechaných v prírodnom 

stave. Dnešné regulačné opatrenia 

a priame vodovodné potrubie 

naproti tomu nezodpovedajú prirodzenému 

pohybu vody. 

Viktor Schauberger opisuje, ako 

sa voda v okolí čistín stáva agresívnou 

a škodí brehom, ako sa následkom 

toho znižuje hladina spodnej 

vody a vysychajú vyššie položené 

pramene. Zvedenie tokov do kamenných 

a betónových korýt potom 

31 

SVET GRÁLU 

2/2005


32 

SVET GRÁLU 

2/2005 

Rovné medené potrubie 

Rovné potrubie s vnútornou špirálou 

Vlnité potrubie s vnútornou špirálou 

Prierez potrubím s vnútornou špirálou 

Pokusné potrubia (podľa F. Pöpela) 

nemôže odstrániť vlastnú 

príčinu problémov a vode 

škodí ešte viac. Základnou 

Schaubergerovou tézou bolo, 

že človek nikdy nesmie vodu 

regulovať len pôsobením na 

brehy, pretože voda si má 

tieto brehy sama vytvárať. 

Napísal k tomu napríklad: 

„Dospejeme tam, kam došli 

Švajčiari, ktorí jednak na 

všetkých využiteľných tokoch 

postavili vodné elektrárne 

a jednak ich veľkú časť zviedli 

do umelých korýt. Tým zničili 

všetku silu nielen v povrchovej 

vode, ale vplyvom spätných 

účinkov i v podzemných 

vodách. V týchto chorých tokoch 

začína odumierať všetko 

zvieratstvo aj užitočné druhy 

baktérií, a to vďaka nedostatku 

budujúcich energií, 

potrebných na život. Malá zmena 

v prúdení vodného toku, spôsobená 

reguláciou brehov, ktorá nie je v súlade 

s prírodou, a je preto nesprávna, 

vyvoláva reťaz negatívnych reakcií. 

Ich príčiny dosiaľ nikto neodhalil, 

a preto bez prekážky pôsobia ďalej.“ 

Medzitým sa zistilo, že prirodzene 

tečúca rieka alebo potok 

má okrem iného oveľa vyššiu 

schopnosť samočistenia než kanál 

vybudovaný v priamej línii. Len 

prirodzený spôsob pohybu vody 

vytvára podľa Viktora Schaubergera 

jej priaznivú štruktúru, ktorá 

prostredníctvom jemného energetického 

vyžarovania podporuje 

a udržuje život. Pokiaľ sa voda zastaví 

alebo už netečie prirodzene, 

je tým pozmenená aj jej štruktúra. 

Voda s prirodzenou štruktúrou 

má napríklad menší sklon k ukladaniu 

vápna, k premnožovaniu 

baktérií a k hnilobe. 

Dôkazom správnosti Schaubergerových 

pozorovaní sú tzv. 

„stuttgartské pokusy“, pri ktorých 

sa preskúmali jeho tvrdenia (pôvodne 

preto, aby mohli byť navždy 

vyvrátené). Na Vysokej škole 

technickej v Stuttgarte sa uskutočnili 

pokusy s rôznymi materiálmi 

a typmi potrubia. Zisťovalo sa, či 

„špirálová trubica“, ktorú dodal 

Schauberger, prepustí za rovnakých 

podmienok viac vody než 

napríklad rovná sklenená trubica. 

Inak vyjadrené, či je prietokový 

odpor pri špirálovitom prúdení 

kvapaliny nižší než pri priamom 

prúdení, alebo dokonca pri určitých 

rýchlostiach vody klesne 

na nulu, ako uvádza Schauberger. 

Jeho tvrdenia boli pri pokusoch 

plne potvrdené. 

KONIEC „MADE IN USA“ 

V 

tom čase už Schaubergerovo 

meno pôsobilo rozruch v súvislosti 

s najrôznejšími technickými 

vynálezmi. Na jar roku 1958 sa 

u Schaubergerovcov objavili dvaja 

Američania s tým, že z poverenia 

istej veľkej hospodárskej organizácie 

chcú v čo najkratšom čase realizovať 

Schaubergerove myšlienky 

a poznatky. Viktor a Walter Schaubergerovci 

boli prehovorení, aby 

v priebehu troch mesiacov pokračovali 

vo výskume v USA, prípadne 

ho predĺžili na jeden rok. V USA sa 

ich pobyt utajoval, nakoľko Američania 

sa obávali špionáže. Pobyt, 

ktorý chceli Američania predĺžiť 

na osem rokov, prebiehal vo veľkom 

napätí. Najdôležitejší prototyp, 

ktorý Viktor Schauberger vyvinul 

na riešenie energetického problému, 

bol násilne otvorený, a tým zničený. 

Viktor Schauberger potom vyhlásil, 

že po dohodnutých troch mesiacoch 

odletí domov; pokiaľ zostane, 

nebude už poskytovať žiadne informácie. 

Spiatočná cesta mu síce bola povolená, 

musel však podpísať zmluvu, 

ktorá mu do budúcna zakazovala 

hovoriť alebo písať o svojich poznatkoch. 

Pre prípad, že Schaubergerovci 

niečo vyzradia, sa im vyhrážalo najhoršími 

následkami: Američania 

vraj majú v Mníchove svojich ľudí 

a dobre im zaplatia. 

Po odlete z New Yorku a núdzovom 

pristátí v Londýne dorazili 

Schaubergerovci v noci 20. septembra 

1958 do Rakúska. Krátko nato, 

popoludní 25. septembra 1958, Viktor 

Schauberger umiera. Hlavnou 

Schaubergerovou zásadou vo vzťahu 

k prírode bolo: K & K – kapieren 

und kopieren (pochopiť a napodobiť). 

Bola to celosvetová ekologická 

výzva predbiehajúca svoju dobu. 

Platí dodnes.


VODNÉ A LESNÉ 

HOSPODÁRSTVO 

Schaubergerove myšlienky zaoberajúce 

sa ekologickým lesným 

hospodárstvom zahŕňajú 

mnoho úrovní. Naliehavo vyzýva 

na prebudovanie moderného lesníctva, 

keďže má obrovský význam 

pre všetky formy života. Bez prirodzeného 

lesa nemôže vzniknúť živá, 

zdravá voda a bez zdravej vody sa 

nevytvára zdravá krv. 

Zvláštny význam prikladá Schauberger 

polovičnému a úplnému 

kolobehu vody. Keď prší a dážď 

je teplejší než pôda, voda podľa 

Schaubergera vstupuje do „úplného 

kolobehu“. Preniká hlboko 

do pôdnych vrstiev, zahrieva ich 

a rozpúšťa soli, potrebné na výživu 

rastlín, a tie potom transportuje 

nahor. V oblasti koreňov potom 

voda tieto soli uloží a vyviera na 

povrch ako „zrelá spodná voda“. 

Tento úplný kolobeh prebieha len 

za prirodzených podmienok. 

Naopak „polovičný kolobeh“ sa 

tvorí tam, kde je pôda teplejšia 

než dopadajúci dážď, napríklad 

na slnkom vyhriatej čistine. Voda 

vsiakne najskôr do určitej hĺbky, 

ďalej sa ohrieva, stáva sa špecificky 

ľahšou, opäť stúpa nahor 

a odteká po povrchu. Chýba teda 

hlavná časť podzemného obehu 

a nedochádza k vytváraniu spodnej 

vody. Preto vedie výrub lesov 

a rozširovanie vyrúbaných plôch 

k všeobecnému poklesu hladiny 

spodných vôd a vodných rezerv. 

Okrem toho Schauberger poukazuje 

na to, že stabilné usporiadanie 

spodných vôd predstavuje prirodzenú 

protiváhu k plynom a teplým 

prameňom stúpajúcim nahor 

z vnútra zeme: „V posledných rokoch 

sa čoraz častejšie vyskytujú 

nepravidelnosti v rozložení vody 

(povodne, suchá, zosuvy pôdy, dokonca 

aj unikanie jedovatých plynov 

zo zeme a zvýšený výskyt ochorení 

v čase, keď v zime vystupuje 

zo zeme teplá para). Vo všetkých 

oblastiach a v rôznych variáciách 

rastú negatívne výkyvy teplôt. Ako 

sa čoskoro ukáže, sú to zákonité 

reakcie na naše dnešné celkom nesprávne 

hospodárenie s vodou, ktorého 

hlavnú príčinu je však nutné 

hľadať v pochybenom lesnom hospodárstve.“ 

Z týchto dôvodov sa Schauberger 

zreteľne vyslovuje proti vzniku holorubov. 

Navyše poukazuje na to, 

že mladé stromy rastú na voľných 

plochách vďaka príliš silnému slnečnému 

žiareniu príliš rýchle, 

čo so sebou prináša okrem iného 

i menej kvalitné drevo. Schauberger 

považoval les za stredisko 

sily špecifického druhu, pričom 

každý strom vyžaruje určitú energiu. 

„Škody spôsobené moderným 

lesným hospodárstvom sú také zlé 

preto, že tieto prvotné sily nedokáže 

produkovať žiadna iná forma vegetácie 

tak kvalitne ako prirodzene 

rastúci les, obsahujúci veľké množstvo 

druhov, ktorých energia sa zratúva 

a pôsobí do okolia mnohých 

štvorcových kilometrov.“ 

Viktor Schauberger poukazoval 

na to, že i malé zmeny teploty 

majú rozhodujúci vplyv na vodu 

a jej vlastnosti. I normálna teplota 

ľudskej krvi sa pohybuje niekde 

pod úrovňou 37° C a jej odchýlka 

je známkou ochorenia. Aj voda 

má svoju „zdravú“ teplotu, zodpovedajúcu 

pomerom, v ktorých sa 

nachádza. Zdravú bystrinu alebo 

rieku zvyknú tieniť stromy, aby ako 

darca života pre celý kraj nebola 

vystavená priamemu slnečnému 

žiareniu. Pokiaľ sa rieka príliš 

ohreje, stráca energiu a schopnosť 

niesť častice hornín, ktoré sa potom 

usádzajú na dne a zanášajú riečisko. 

Objavia sa trhliny v brehoch 

a ďalšie známky rozkladu. Rieka je 

chorá a agresívna, „má horúčku“. 

Viktor Schauberger zanechal 

mnoho patentovaných návrhov, 

napr. systém automatického nastavenia 

správnych teplotných pomerov 

vody podľa teploty vzduchu, 

vodiace telesá, ktoré špirálovito 

roztáčajú riečny prúd, čím stabilizujú 

os prúdenia v strede prúdu. 

Takto regulovaná rieka už neškodí 

brehom ani pri záplavách. 

Výskumná práca uskutočnená vo 

Švédsku potvrdila, že pomocou 

Schaubergerovej riečnej stavby sa 

môže naplavený piesok unášať zo 

stredu riečiska k jeho stranám, čo 

bráni vzniku usadenín v strede koryta 

a jeho zaneseniu. 

ZLATÝ PLUH 

Kvôli náhlemu poklesu poľnohospodárskej 

výroby v Bulharsku 

v 30-tych rokoch vtedajší 

bulharský cár Boris pozval Viktora 

Schaubergera do svojej krajiny. 

Schauberger prišiel na to, že pokles 

úrody súvisel so zavedením moderných 

železných pluhov. Pozorovania 

ukázali, že pôda s obsahom 

železa je suchá a menej úrodná. 

Zato pôda s obsahom medi podľa 

Schaubergerových pozorovaní lepšie 

udržuje pôdnu vlhkosť. Podobné 

úvahy viedli Schaubergera k tomu, 

aby sa pri obrábaní pôdy používali 

nástroje z medi, prípadne ich zliatin. 

Výnosy sa zvýšili až o 50 %, pričom 

vzrástla i kvalita plodín – rastliny 

získali sýtejšiu farbu. Vďaka 

vyšším výnosom dostali jeho pluhy 

čoskoro od niektorých poľnohospodárov 

v oblasti Rakúskej soľnej 

komory meno „zlatý pluh“; názov 

sa udržal dodnes. Pluhy sa však 

postupne prestali používať, pretože 

podľa dochovaných záznamov bol 

vtedajší výrobca donútený zastaviť 

33 

SVET GRÁLU 

2/2005


výrobu. „Zlatý pluh“ by vraj viedol 

k nežiaducej poľnohospodárskej 

nadprodukcii… 

Je potešiteľné, že teraz sa záhradné 

nástroje podľa návrhov 

Viktora Schaubergera v spolupráci 

s rodinou Schaubergerovcov opäť 

vyrábajú. 

Za ďalší vývojový stupeň „zlatého 

pluhu“ môžeme považovať špirálový 

pluh, v ktorom je navyše okrem 

správneho materiálu optimalizovaný 

aj jeho tvar, a tým i forma pohybu 

oranej pôdy. Pôdu nerozhŕňa 

tlak ako pri bežnom pluhu (boriaci 

princíp), ale sa špirálovito „prehadzuje“ 

do strán, podobne ako to 

robí krtko. Pluh je navrhnutý pre 

povrchové obrábanie pôdy, pretože 

Schauberger bol proti hlbokej orbe, 

ktorá narúša prostredie a rozvrstvenie 

pôdnych organizmov. 

Schauberger prikladal veľkú 

váhu aj elektrickému potenciálu 

zeme a tvrdil, že medzi geosférou 

(zemou) a atmosférou (vzduchom) 

leží „neobyčajne hustá, koži podobná 

a fialovo žiariaca sieť“, ktorá 

34 

SVET GRÁLU 

2/2005 

funguje ako izolácia. „Prepustí 

len najhodnotnejšie žiarenie prúdiace 

dovnútra a von.“ V tomto 

biokondenzátore medzi zemou so 

záporným nábojom a vzduchom 

s kladným nábojom sa nachádzajú 

rastliny. Ich rast prebieha podľa 

Schaubergera v závislosti od rovnováhy 

a pôsobenia oboch pólov. 

Prirodzené zvýšenie tejto energie 

vedie k vyššej plodnosti. Schauberger 

odmieta zásahy, ktoré znižujú 

zemský potenciál alebo poškodzujú 

„zemskú izoláciu“ – teda aj umelé 

hnojivá, ktoré sú podľa neho výrobným 

procesom „zbavené náboja“, 

a preto pôde energiu odnímajú, namiesto 

toho, aby ju dodávali, ako to 

robí napr. dobré organické hnojivo. 

Schauberger poukazuje na to, že 

úspechy umelých zásahov nemôžu 

byť trvalé, pôda sa nimi postupne 

znehodnocuje a prestáva byť odolná 

proti škodcom. 

Ďalšie Schaubergerove objavy, 

ako napríklad výroba ušľachtilého 

kompostu, sú opísané v knihe „Živá 

voda“. 

LIETAJÚCE STROJE NA 

PRINCÍPE IMPLÓZIE 

Stále znovu sa špekuluje aj o lietajúcich 

strojoch, ktoré Schauberger 

vyvinul krátko pred koncom druhej 

svetovej vojny. Vyzerali ako lietajúce 

taniere. Walter Schauberger potvrdzuje, 

že prototyp, ktorý vyvinul jeho 

otec, skutočne vyletel až k stropu 

továrenskej haly. Či zúčastnení konštruktéri 

tento princíp pohonu ďalej 

vyvíjali, nie je známe. 

Erich Filler 

Literatúra: 

Olof Anderson: »Lebendes Wasser« (Živá 

voda), vydavateľstvo Ennsthaler, 

ISBN 3-85068-377-X 

Viktor Schauberger: »Wasser – Das Blut der 

Erde« (Voda – krv Zeme) 

Mayer/ Winklbaur: »Biostrahlen«, vydavateľstvo 

ORAC, Viedeň, ISBN 3-85368-917-5 

Poznámka: 

Spravovaním Schaubergerovej pozostalosti 

je poverená Pythagoras-Kepler-Schule, 

pôsobiaca v sídle Schaubergerovcov. Tu sa 

tiež usporadúvajú semináre o poznatkoch 

Viktora a Walthera Schaubergerovcov. 

Termíny a informácie je možné získať na 

adrese: Büro der PKS, Kaltenbach 162, 

A-4821 Lauffen, Rakúsko. 

Tel./fax (+43) 6132-24814, e-mail: 

schauberger@pks.or.at, www.pks.or.at. 

Adresy: 

Záhradné náradie vyrobené zo zliatin 

medi podľa návrhov Viktora Schaubergera 

je možné objednať v Českej republike na 

adrese: MUDr. Jan Palouček, Dlouhá 11, 

382 32 Velešín, tel.: 380 331 474, 

mobil: 603 242 758 

CD-ROM „Wasser – Das Blut der Erde“ 

(Voda – krv Zeme) s 200 stranami 

originálnych dokumentov, kresieb, listov 

a skíc Viktora Schaubergera z „Pôvodného 

Schaubergerovho archívu“ PKS: 

(Nemecko:) Filler Umwelttechnik, Ahornstr. 

1, 84558 Kirchweidach, 

tel./fax (+49) 8623-7458, e-mail: 

Erich.Filler@t-online.de 

(Rakúsko:) PKS-Gartengeräte, Johannes 

Stadler, Kaltenbach 162, 4821 Laufen, 

tel./fax (+43) 6132-28377, e-mail: stadler. 

cuprum@EUnet.at. 

(Švajčiarsko:) Konrad Richli, 1628 Vuadens/ 

FR, tel./fax (+41) 26-9128280


S E R I Á L 

Medzi obrazom, ktorý dnes vykresľujú 

mnohí historici o „historickom 

Ježišovi“, a cirkevnými 

predstavami o „Kristovi viery“ je 

hlboká priepasť. Zatiaľ čo jedni 

chcú vidieť v „mužovi z Nazareta“ 

len židovského putujúceho kazateľa, 

ktorý – ako aj mnohí iní v tom 

čase –brázdil krajinu ako misionár, 

druhí vyzdvihujú Ježišove zázraky, 

pretože len v nich dokážu spoznať 

doklad o Ježišovej božskosti. 

Čo sa však v diskusiách väčšinou 

zanedbáva, to je Ježišovo učenie. 

Tým sa budeme bližšie zaoberať 

v nasledujúcej časti nášho seriálu. 

Pretože práve Ježišove slová sú dokladom 

osobnosti, ktorá prevyšuje 

človeka – aj vtedy, keď sa odloží 

stranou všetko to, čo kritické bádanie 

evanjelií dnes spochybňuje 

ako „neautenticky“ tradované. 

Charakteristiku Ježišovho učenia 

možno zhrnúť do piatich význačných 

bodov, ktoré zároveň 

poukazujú na jeho vysoký pôvod: 

SPÄŤ K BOHU 

Ježiš chcel v prvom rade privádzať 

späť k Bohu, nedbajúc na tradované 

dogmy, ktoré sa v židovskej viere stáročiami 

zakorenili. To mu najviac ležalo 

na srdci. Tento zámer sa prejavuje 

zvlášť pôsobivo, keď Ježiš hovorí 

o modlitbe a jej hodnotu odvodzuje od 

vnútorného postoja modliaceho sa: Pri 

„reči človeka k Bohu“ sú rozhodujúce 

city, nie snáď počet slov: 

„Pri modlitbe nevravte priveľa ako 

pohania, ktorí sa nazdávajú, že budú 

vypočutí pre svoju mnohovravnosť. 

Nenapodobňujte ich teda! Veď váš 

Otec vie, čo potrebujete, skôr, ako 

ho prosíte.“ (Matúš 6, 7–8) 

Na toto Ježišovo varovanie nadväzujú 

v kázni na hore tie slová, ktoré 

sú dodnes známe ako „Otčenáš“ 

PÄŤ STĹPOV 

JEŽIŠOVHO UČENIA 

a ktoré sa viac alebo menej bezmyšlienkovito 

odriekavajú – napriek 

tomu, že citovaná výpoveď Ježiša 

jednoznačne zdôrazňuje, že odriekavanie 

ustálených fráz modlitby 

je prekážkou v správnom vnútornom 

postoji k Stvoriteľovi. Pretože 

ani „Otčenáš“ istotne nebol určený 

na to, aby sa odriekaval naraz, lež 

v ucelenej podobe vyjadruje, akým 

spôsobom sa má človek obracať 

k Bohu: 

• dobrovoľne prenechať Bohu, 

Pánu, všetky otcovské práva nad 

sebou a s úprimným uistením, 

ktoré je s tým spojené, sa pred Stvoriteľom 

detsky skloniť a podrobiť 

sa jeho vôli, čo jediné oprávňuje 

k osloveniu „Otče náš“ („Otče náš, 

ktorý si v nebesiach…“); 

• so sľubom, že nič z toho, čo má 

do činenia so Stvoriteľom, sa nikdy 

nevydá napospas povrchnosti, pretože 

meno Božie je na to príliš sväté 

(„posväť sa meno Tvoje!“); 

• v ochote správať sa vždy tak, 

aby sa dokonalosť kráľovstva Božieho 

mohla raz rozprestrieť až sem 

k nám na zem („príď kráľovstvo 

Tvoje“) a v úsilí spojiť sa s ňou; 

• vo výslovnej ochote podľa Božej 

vôle aj žiť („buď vôľa Tvoja“). 

Až na základe týchto cítení, ako 

ich opisuje prvá časť modlitby „Otčenáš“, 

by mal človek v „rozhovore“ 

s Bohom predniesť potom 

tie prosby, ktoré zároveň vyjadrujú 

jeho hlbokú vďaku za to, že smie 

vo stvorení vôbec žiť: sú to prosby 

o „každodenný chlieb“, o odpustenie 

viny (so sľubom, rovnakou 

mierou odpúšťať blížnym, ktorí sa 

previnili) a o schopnosť nachádzať 

v živote vždy tú pravú cestu. Ale aj 

v týchto prosbách by mala byť vyjadrená 

podstata opravdivo precítenej 

modlitby: ďakovné obrátenie sa 

človeka na svojho Boha. Modlitba 

teda nemá byť žobronivé prosenie, 

ale v prvom rade radostné vyjadrenie 

vďaky. 

ZVNÚTORNENIE 

2 . D I E L 

Ježiš svojím posolstvom ustavične 

poukazoval na nevyhnutnosť zvnútornenia, 

pretože len takýmto spôsobom 

môže človek nájsť cestu späť 

k Bohu. Tým zdôrazňoval, že duchovný 

35 

SVET GRÁLU 

2/2005


vzostup sa nedá dosiahnuť tým, že sa 

bude ľuďom vystavovať niečo na obdiv, 

lež rozhodujúce sú jedine vnútorné 

úmysly. Len rozhodnutia ducha majú 

pred Stvoriteľom význam. 

Teda každý, kto to so svojou vierou 

myslí vážne, musí žiť podľa základného 

postoja, chcieť slúžiť Stvoriteľovi, nie 

však znamenať niečo pred ľuďmi. Ježiš 

to zdôraznil mnohými príkladmi: 

„Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci. 

Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach 

a na rohoch námestí, aby 

urobili na ľudí dojem. Amen, hovorím 

vám: Už majú svoju odmenu. Ale keď sa 

ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri 

za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, 

ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, 

ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“ 

(Matúš 6, 5–6). 

Zvnútornenie si, samozrejme, vyžaduje 

aj pozorné zaobchádzanie so slovami 

a myšlienkami – a predovšetkým 

patričnú mieru sebakritiky, schopnosť 

spoznávať vlastné chyby a slabosti 

a neodsudzovať ich len u druhých: 

„A prečo vidíš triesočku v oku svojho 

brata a nezbadáš brvno vo vlastnom 

oku?“ (Matúš 7, 3). 

Toto známe podobenstvo preniká 

jednoduchými slovami do hĺbky 

nevyvrátiteľnej pravdy. „Triesočka“ 

a „brvno“ sú z toho istého dreva. Tým 

sa myslí: presne tie chyby, ktoré nám 

u našich blížnych tak veľmi vadia, 

máme v skutočnosti v sebe sami, väčšinou 

bez toho, aby sme si to uvedomovali. 

V tejto súvislosti Ježiš varuje: 

„Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo 

akým súdom súdite, takým budete súdení. 

Akou mierou meriate, takou sa 

nameria vám!“ (Matúš 7, 1–2). 

V starosti o vlastné duševné blaho 

by teda bolo vhodné, aby sa človek 

sám podroboval nanajvýš prísnej kritike; 

a tých ostatných nechal ísť radšej 

pokojne svojou cestou. 

Zvnútornený život, ako ho Kristus 

svojimi jednoduchými radami odporúčal, 

nemá, prirodzene, nič spoločné 

36 

SVET GRÁLU 

2/2005 

s odvrátením sa od sveta. Naopak: kto 

sa usiluje o to, aby tvrdo pracoval na 

vlastnom zdokonalení a citlivo podporoval 

svojich blížnych, ten sa vôbec 

nezaobíde bez toho, aby duchovne nezosilňoval 

aj svoju schopnosť usudzovania. 

Stáť v živote vedome znamená 

všestranne zušľachťovať svoju osobnosť, 

trvalo rozširovať svoj obzor. Kto 

naproti tomu blúdi vo svojom myšlienkovom 

svete, ktorý si sám vytvoril, 

a na osud sveta sa díva len s teoretizovaním, 

zanecháva len zriedka stopy, 

ktoré stojí za to nasledovať. 

DÔVERA V BOHA 

V 

úsilí o zvnútornenie má rásť aj 

dôvera v Boha a na miesto malovernosti 

má pozvoľna nastúpiť presvedčenie 

zrelého ducha. Ježišovi 

očividne ležalo na srdci, aby prelomil 

mŕtvu nábožnosť litery zákona 

a svojich poslucháčov viedol k dôveryplnej 

istote, plynúcej z vedomia, že 

kto vedie opravdivý život v zmysle 

Božom, kto je otvorený pomáhajúcim 

silám zo Svetla, nepotrebuje už prednostne 

plytvať myšlienkami na svoje 

pozemské blaho. Naplnený dôverou 

vedie duchovný život a neprepína sa 

v kŕčovitom úsilí o získanie čo najväčšej 

možnej istoty, v úsilí o dosiahnutie 

cieľov, úmyslov a plánov, ktoré 

si sám vytvoril, ale vkladá dôveru do 

duchovného vedenia.. Toto Kristus 

vyjadril nasledujúcimi slovami: 

„Nebuďte ustarostení o svoj život, 

čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo 

si oblečiete. (…) Pozrite sa na nebeských 

vtákov: nesejú, nežnú, nezhromažďujú 

obilie do sýpok a váš nebeský 

Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa 

viac ako ony? (…) Nevravte teda ustarostene: 

Čo budeme jesť? Čo budeme 

piť? Čo si oblečieme? (…) Hľadajte 

však najprv kráľovstvo Božie a jeho 

spravodlivosť, a toto všetko vám bude 

pridané.“ (Matúš 6, 25, 26, 31, 33). 

Netreba vari ani dodávať, že takýto 

život v zmysle Ježiša nemá nič spoločné 

s pozemskou nečinnosťou. Veď dôvera 

v Boha sa vzťahuje na náš vnútorný postoj. 

Samozrejme, práve veriaci človek 

sa bude usilovať o „sejbu a žatvu“ aj 

v pozemskom zmysle, a uskutočňovať 

všetko nevyhnutné v každodennom živote, 

avšak nespustí sa v ňom myšlienková 

továreň smerujúca k získaniu ešte 

väčšieho množstva pôžitkov, pocitu 

bezpečia a falošnej blaženosti. 

„Dôvera v Boha“, ku ktorej chcel 

viesť Ježiš, obsahuje presvedčenie, že 

za všetkým, čo prežívame, vládne spoľahlivé 

vedenie, že sme chránení a obklopení 

láskou Stvoriteľa, že sa teda nič 

nedeje náhodne a žiadny skutok nezostane 

neodpykaný. To je poňatie života, 

ktoré sa nám dnes asi stalo úplne cudzie 

a voči ktorému rozum aj rád protestuje 

poukazovaním na nerovnaké možnosti 

ľudí alebo na údery osudu plné utrpenia. 

Avšak vyrukovať voči týmto zjavným 

rozdielnostiam hneď s argumentom 

„nespravodlivého života“, to by bol 

príliš prenáhlený záver. Mali by sme si 

radšej priznať, že obmedzený uhol pohľadu 

ľudského mozgu nepripustí, aby 

sme pochopili mnohostranné skryté 

zvratné pôsobenia, ktoré sú základom 

nejakej udalosti alebo životnej situácie. 

Slovom „vedenie“ tu, pravdaže, nie je 

myslené ľubovoľné Božie zasahovanie, 

ktoré by snáď uprednostňovalo toho, 

kto obzvlášť tvrdošijne žobroní o šťastie 

a požehnanie. Pretože čokoľvek sa deje, 

uskutočňuje sa v rámci nezmeniteľných 

zákonov stvorenia, ktoré vyjadrujú 

večne nezmeniteľnú Božiu vôľu. Vedomý 

si tejto skutočnosti písal apoštol 

Pavol v liste Galaťanom: „Boh sa nedá 

vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to 

bude aj žať.“ (Gal. 6, 7). 

Tento „zákon zvratného pôsobenia“, 

ktorý možno posudzovať prinajmenšom 

ako smerodajného vodcu 

nášho osudu, opísal Ježiš aj vo svojej 

kázni na hore tým, že svojim poslucháčom 

dal odporúčanie na dosiah-


nutie osobného úspechu, ktoré stojí 

za to nasledovať: 

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili 

vám, robte aj vy im.“ (Matúš 7, 12). 

Táto rada prispieva napokon – ako 

v podstate všetky „Božie prikázania“ – 

k objasneniu, ako sa človek musí správať, 

aby bol sám v pôsobení zákonov 

stvorenia čo najviac podporovaný. 

A táto „podpora“ je vo všetkých vláknach 

existencie citeľná: ako dobré svedomie 

po správnom rozhodnutí, ako 

duševná ľahkosť v dôsledku počínania, 

ktoré je človeka dôstojné, ako cituplný 

vzlet pri úprimnom uctievaní Boha. 

Vnútorné pozdvihnutie sa uskutočňuje 

samočinne. Čím jasnejšie však toto 

vlastné prežitie ukazuje, ako spoľahlivo, 

spravodlivo a bezprostredne takéto 

zvratné pôsobenia vlastný život ovplyvňujú, 

tým je aj zreteľnejšie, že to, ako sa 

nám vnútorne darí, je riadené spoľahlivými 

zákonitosťami. Je to dobrá pôda 

poznania, na ktorej môže rásť dôvera 

v Boha, ktorá nevyviera zo slepej viery, 

lež z presvedčenia. 

DUCHOVNÝ VÝVOJ 

Vzdialený tradičnej vierouke poukázal 

Ježiš svojím posolstvom na 

tú najprirodzenejšiu cestu k duchovnému 

vývoju. Avšak nechcel zakladať 

nijakú „opozičnú cirkev“, bolo 

mu celkom cudzie stavať novú inštitúciu 

medzi Stvoriteľom a človekom a 

nechcel ani nikoho získavať pre jestvujúce 

spoločenstvo viery. Pre tvorenie 

zoskupení, ktoré stoja v duchovnej 

ceste jednotlivca ako prekážka, nemal 

Ježiš pochopenie. Jemu šlo jednoducho 

len o to, aby zvestoval svoje posolstvo. 

Ktokoľvek by toto posolstvo chcel 

pre seba využiť, tomu malo svietiť ako 

pochodeň na úzkej cestičke k duševnému 

oslobodeniu, na tej ceste lásky 

k Bohu a k blížnemu, ktorá mala založiť 

„Novú zmluvu“ medzi Stvoriteľom 

a zrelým ľudstvom. Čo je však základom 

pre túto „zrelosť ducha“ v zmysle 

Krista? Nie majster rozumu, ktorý sa 

intelektuálne vypína a dychtivo do 

seba nasáva všetky vedomosti sveta, 

predstavuje vrchol človečenstva, lež 

zvnútornený citový človek, jednoduchý 

v duchu, taký, ktorý dokáže v pokore 

otvárať svoje srdce opravdivým 

hodnotám. Preto povedal Ježiš vo svojej 

kázni na hore: 

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo 

ich je nebeské kráľovstvo.(…) Blahoslavení 

čistého srdca, lebo oni uvidia 

Boha!“ (Matúš 5, 3/8). 

Len „čisté srdcia“ môžu nájsť cestu 

späť do „nebeského kráľovstva“, teda do 

duchovného raja. K tomu bezpochyby 

patrí ochota zanechať za sebou všetko 

egocentrické úsilie a viesť poctivý život 

s pohľadom k Bohu. Avšak kto by 

bol pripravený na takéto odovzdanie 

sa? Ježiš si počas rokov svojho zvestovania 

zrejme čoraz bolestnejšie uvedomoval, 

že na základe „Starej zmluvy“, 

teda zväzku, ktorý udržiaval Stvoriteľ 

s národom Izrael, by sa už nedala zriadiť 

duchovná výstavba. Bol naliehavo 

nutný dokonalejší nový začiatok na 

pevnej, silnej skale. Krátko pred svojou 

pozemskou smrťou hovoril predsa 

Boží Syn v kruhu svojich učeníkov aj 

o „Novej zmluve“, pre ktorú chcel pripraviť 

svojím posolstvom cestu „pre 

mnohých“ (vôbec nie bezpodmienečne 

pre všetkých, ale iba pre tých, ktorí sú 

ochotní nasledovať ho!). 

Po ukrutnom zavraždení Ježiša na 

Golgote sa podľa biblického rozprávania 

roztrhol v chráme záves, ktorý mal 

uzatvárať najsvätejšiu svätyňu pred 

znesväcujúcou všednou zvedavosťou 

– pôsobivý a vlastne jednoznačný znak 

toho, že zakotvenie Svetla prostredníctvom 

„Starej zmluvy“ bolo teraz skutočne 

s konečnou platnosťou zrušené. 

Stvoriteľ už nevlastnil príbytok medzi 

ľudstvom, ktoré ho zo svojho stredu vytrhlo 

a umučilo. Teológia interpretuje 

symbol roztrhnutého závesu tak, že sa 

tým do určitej miery otvorila „Nová 

zmluva“ – pretože Ježiš spasil ľudstvo 

tým, že ono ho pribilo na kríž… 

Biblia tu hovorí inou rečou. Roztrhnutie 

závesu prebehlo súčasne s mocným 

zemetrasením, ktoré sa rozpútalo 

vo veľkej temnote po Ježišovej smrti. 

(Okrem toho, na viacerých miestach 

evanjelií, ktoré sa týkajú záveru pozemského 

života Ježišovho, vystupuje do 

popredia smútok v súvislosti s týmto 

činom. Známy výrok : „Otče, odpusť 

im, lebo nevedia, čo činia“, je len jedným 

z príkladov. Iným je zúfalstvo 

a tragický koniec života Judáša Iškariotského. 

Ak by viera v spásu prostredníctvom 

Kristovej „obete na kríži“ skutočne 

zabezpečovala duchovnú spásu, 

boli by nedôležité nespočetné Ježišove 

varovania, smerujúce k jednotlivcovi: 

„Veru, hovorím vám, ak na vás ostane 

čo len prášok viny, nevojdete do kráľovstva 

nebeského“ – pozn. red.) 

A predsa zostala ľuďom napriek (nie 

snáď kvôli!) zavraždeniu Krista nádej 

na „Novú zmluvu“, ktorú mali udržiavať 

„služobníci Boží“, ako sú opísaní 

v Jánovom Zjavení (Zjav. 7, 3). K tomuto 

„Novému testamentu“ by sa mohol 

pripojiť každý človek, pokiaľ živo vo 

svojom srdci nosí ako základ Kristovo 

posolstvo. 

NOVÉ POZNANIE 

V 

neposlednom rade Ježišovo učenie 

zdôrazňuje, že on ako Boží Syn sa 

usiloval o to, aby svojím posolstvom 

viedol k pevnej viere v jediného Boha 

a zároveň sprostredkúval aj ďalej siahajúce 

poznanie. Nie to účelové poznanie 

odborníkov, ktoré nám uprostred 

techniky a komfortu umožňuje rovnako 

samoľúby, ako aj od Boha odvrátený 

život. Kristus nepodával čerstvé 

plody zo stromu poznania, lež ponúkal 

poznanie v zmysle múdrosti stvorenia. 

Do tej miery zahŕňajú jeho podobenstvá 

v sebe aj výklad sveta. Samozrejme, že 

Ježiš to neformuloval v reči 20. storočia. 

37 

SVET GRÁLU 

2/2005


Neuvádzal „zákon zvratného pôsobenia“, 

ale hovoril napríklad o „sejbe 

a žatve“. Vyjadril tým, v rámci možností 

chápania svojich poslucháčov, 

presne to isté: že totiž náš život ovládajú 

základné princípy a tieto treba 

poznať! Svojimi podobenstvami 

sprostredkoval Ježiš, ako sa má človek 

zachovať, aby ho osudové vlákna 

nebrzdili, ale podporovali, ako musí 

žiť, aby mohol duchovne rásť a na svojej 

ceste byť hnaný vpred tým, čo dnes 

pravdepodobne najlepšie rozumieme 

pod pojmom „zákon stvorenia“. 

Do akej miery bol Ježiš kedysi 

v tomto zmysle pochopený, zostáva 

otázne. To, že pri vnímavosti svojho 

okolia často narážal na príliš úzke 

hranice, vyplýva okrem iného z určite 

bolestného poznania, ktoré Ježiš na 

sklonku svojej životnej cesty vyjadril. 

Krátko pred trpkou cestou na Golgotu 

svojim učeníkom povedal: 

„Ešte vám mám toho veľa povedať, 

ale teraz to nemôžete zniesť. Ale keď 

príde on, Duch pravdy, uvedie vás do 

celej pravdy, …“ (Ján 16, 12). 

Táto veta nepotvrdzuje len to, že 

Ježiš by bol rád sprostredkoval ľuďom 

ešte viac poznania, ale že to v dôsledku 

ich nezrelosti nebolo možné. 

Predovšetkým však zároveň vyjadruje 

jedno z najdôležitejších, najneuznávanejších 

a najzanedbávanejších 

proroctiev kresťanstva. Boží Syn zvestoval, 

že jeho dielo sa raz má dočkať 

pokračovania prostredníctvom „Ducha 

pravdy“… 

Táto veta nepotvrdzuje len to, že 

Ježiš by bol rád sprostredkoval ľuďom 

ešte viac poznania, ale že to v dôsledku 

ich nezrelosti nebolo možné. 

Predovšetkým však zároveň vyjadruje 

jedno z najdôležitejších, najneuznávanejších 

a najzanedbávanejších 

proroctiev kresťanstva. Boží Syn zvestoval, 

že jeho dielo sa raz má dočkať 

pokračovania prostredníctvom „Ducha 

pravdy“… 

Werner HUEMER 

38 

SVET GRÁLU 

2/2005 

STRETNUTIE S DEŤMI 

Z MINULOSTI 

Rozhovor s Jenny Cockellovou, ktorú jej jasné 

spomienky na minulý pozemský život dohnali 

k neobyčajnému hľadaniu… 

V 

minulom čísle časopisu Svet Grálu sme uverejnili prvú časť rozhovoru 

s Jenny Cockellovou, ktorej príbeh sa v nedávnej dobe stal 

predlohou úspešnej filmovej adaptácie a tiež dokumentu, ktoré sú známe 

aj slovenským divákom. Na základe svojich úplne jasných a živých spomienok 

zo života Mary Suttonovej, ktoré Jenny Cockellová prežívala od 

útleho detstva a ktoré prijala ako spomienky na svoj minulý pozemský 

život, sa rozhodla vyhľadať miesta a osoby z týchto vízií. Bola si vedomá, 

že žila na prelome storočia, že bola matkou viacerých detí a roku 1933 na 

následky pôrodu zomrela v Dubline. Zanechala svoje deti smrťou v ťažkostiach? 

Sužovaná týmito myšlienkami vybrala sa hľadať „deti z minulosti“ 

– a skutočne ich našla. Hľadanie, ktoré krok za krokom zdokumentovala, 

nakoniec uverejnila i v knižnej forme. V roku 1993 vyšla v Anglicku


jej kniha s názvom „Yesterday’s 

Children“. Tu podrobne opisuje hľadanie 

svojej „rodiny z minulosti“. 

Pritom nemala v úmysle priniesť 

svojou dokumentáciou dôkaz pre 

náuku o reinkarnácii, ale robila to 

„z potreby nájsť svoju rodinu. Dôkaz, 

ktorý sa týka pravdy mojich spomienok, 

bol skôr akýmsi vedľajším produktom. 

Musela som všetko dôkladne 

zdokumentovať, lebo som si chcela 

byť stopercentne istá, že nájdem tie 

správne osoby, lebo tu boli veci, na 

ktoré sa pamätali deti a tiež ja sama, 

a aby boli tieto veci identické.“ 

Na základe nákresov zhotovených 

podľa vlastných vízií objavila 

najprv dedinu „Malahide“, ležiacu 

na pobreží severne od Dublinu. Ako 

sama verí, tu prežila svoj minulý pozemský 

život. Dokumenty z miestnej 

kroniky a spomienky starých 

občanov jej pomohli dopátrať sa 

k ďalším podrobnostiam a k adresám 

„jej“ ešte žijúcich detí, ktoré 

zanechala po svojej smrti v Dubline 

v roku 1933. O svojich zážitkoch sa 

Jenny rozpráva s redaktorom časopisu 

Svet Grálu Reinerom W. Sprengerom. 

SKLADAČKA 

SPOMIENOK 

Pozoruhodné je, že Jenny Cockellová 

sa pamätá na úlomky 

a malé epizódy z minulých životov 

prirodzeným spôsobom, spontánne. 

Vynárajú sa z jej podvedomia tak, 

ako aj každá iná spomienka: „Nie je 

žiadny rozdiel medzi spomienkami 

z môjho terajšieho života a zo života 

predtým.“ A nie sú to len úlomky zo 

života ako Mary, na ktoré si pamätá, 

ale sú tu aj iné dojmy z ďalších predchádzajúcich 

životov, ktoré Jenny 

sčasti opisuje vo svojej druhej knihe.¹ 

Také spomienky sú však zriedkavejšie 

a tiež jej padne ťažšie príslušné 

úlomky správne pospájať. 

Často si Jenny Cockellová nepospája 

celkový obraz minulosti ihneď. 

Príde na to, až keď sa vzniknuté medzery 

uzavrú inými spomienkami 

alebo dodatočnými informáciami. 

Tak sa jej povodilo napr. so spomienkou 

na jeden trh, ktorý ako Mary 

často navštevovala. Hľadala ho „vždy 

v Malahide“, „nemohla tam však 

nájsť cestu“. Až potom, keď jej Sonny 

[jeden zo synov Mary, ktorého Jenny 

Cockellová hľadala a našla] rozprával, 

že Mary opakovane chodila 

s jednou priateľkou na trh do Dublinu, 

zatiaľ čo on dával pozor na deti, 

dokázala si obraz svojich spomienok 

miestne správne zaradiť. 

„DOČKALA SOM SA 

OBJATIA!“ 

Dňa 15. mája 1990 hovorila Jenny 

telefonicky prvýkrát so „svojím“ 

dieťaťom z minulosti, so svojím 

prvorodeným synom Sonnym. 

Po tomto rozhovore sa jej zmocnil 

hlboký pocit šťastia a vnútorná 

úľava, obzvlášť, keď sa zdalo, že 

Sonny to celé prijal veľmi prirodzene 

a potvrdil všetky jej spomienky ako 

správne, napriek svojmu počiatočnému 

prekvapeniu. 

Pýtam sa jej, čo cítila, keď prvýkrát 

znovu stretla Sonnyho, ktorého videla 

naposledy, keď mal 13 rokov, 

a ktorý pred ňou znovu stál o 58 rokov 

neskôr. „Ách, chcela som ho objať. 

A všetko bolo také neuveriteľne 

zvláštne, lebo to bola tá istá osoba! 

Chlapec, na ktorého som si pamätala. 

Bola som si vedomá toho, že ma 

nebude vidieť tak, ako som videla ja 

jeho, lebo som bola v inom tele. A že 

to bude potrebovať svoj čas. Tak to 

potom aj bolo. – Dočkala som sa objatia. 

Ale potrebovalo to svoj čas!“ 

Než si premyslela ďalšie okolnosti, 

prešla dlhá pauza. „Myslela som, že 

keď nájdem rodinu, všetko bude lepšie.…ale 

bolo treba ešte veľa rokov, než 

som začala chápať, ako sa tieto pocity 

z minulosti hodia k tomu, čo som teraz. 

… Musela som určitým spôsobom 

niekdajšiu rodinu nechať odísť, vypustiť 

ju. Sú mojimi priateľmi – ale už ma 

nepotrebujú. Radi sa so mnou stýkajú 

a sú radi, keď ich navštívim, ale to je 

tak všetko. Už nie som ich mama. To 

bolo najťažšie na tomto „vypustení“ – 

a pochopiť, že treba žiť tento život. – 

Určitým spôsobom spočíva v tomto 

deji opustenia tej, ktorou som kedysi 

bola, určitý druh straty, podobne ako 

pri smrti niekoho známeho.“ 

PO SMRTI MARY – 

PRÍBEH POKRAČUJE 

Deti ihneď po smrti matky 

Mary Suttonovej na úradné 

nariadenie vzali z otcovej opatery. 

Vyšlo najavo, že deti, obzvlášť dievčatá, 

ktoré prešli do internátu vedeného 

katolíckymi sestrami, nie ako 

chlapci do výchovného ústavu, boli 

vo vtedajších inštitúciách zaopatrené 

oveľa lepšie, než by kedy mohli 

byť uprostred rodiny Mary. A Jenny 

si tiež myslí, že jej prítomnosť by 

už dlho nemohla deti ochrániť pred 

útokmi otca. Sonny, jej najstarší syn 

z minulosti, narodený roku 1919, 

uviedol, keď ho Jenny Cockellová 

znovu našla, že jeho matka Mary 

a deti boli v tomto čase pravidelne 

bité remeňom. Obrátil som sa na ňu 

s poznámkou, že nijakým spôsobom 

ani v jej knihe, ani inak nevyslovuje 

jediné slovo roztrpčenia alebo sťažnosti 

na svojho muža. 

„Myslím, že keď sa presne pozrieme, 

prečo sa ľudia správajú tak, 

ako sa správajú, dá sa veľmi často pre 

to nájsť dôvod. A ja sa domnievam, 

39 

SVET GRÁLU 

2/2005


že sa mu niečo prihodilo vo vojne, 

lebo pred vojnou to bol úplne iný 

človek – dokonca uprostred vojny 

bolo ešte všetko v poriadku. Stalo 

sa niečo, o čom nemohol hovoriť 

a čo ho dohnalo k tomu, že siahol po 

fľaške.“ 

Keď Jenny prvýkrát znovu vstúpila 

na miesto v Írsku, kde kedysi 

žila ako Mary so svojimi deťmi – 

k domu, ktorý sa medzitým rozpadol 

na ruinu –, premohlo ju oživenie 

jej spomienok a naliehavosť pocitov 

takým spôsobom, že vo všetkom 

prekonávali nákresy, ktoré predtým 

vyhotovila: „Keď som úplne prvýkrát 

stála v ruine, videla som celý dom. 

Presne taký, aký bol v čase, keď ešte 

stál. Toto som neskôr už viac nezažila. 

Myslím, že som vedela na prvýkrát, 

kde všetko bolo. Na chvíľu 

som videla všetko okolo seba presne 

také, aké to bolo roku 1930. Celé to 

bolo nanajvýš traumatické, neuveriteľne 

zvláštne. Vyrastať so všetkými 

týmito spomienkami – a teraz definitívne 

vedieť, že boli pravdivé. Tak veľa 

ľudí to všetko stále spochybňovalo, ja 

sama som o obrazoch mojich spomienok 

niekedy pochybovala – a potom, 

po toľkých rokoch, som skutočne stála 

znovu tam, kde som stála naposledy 

pred päťdesiatimi rokmi!“ 

To musela byť veľká úľava! „Áno, 

áno, neuveriteľné odľahčenie! Ale 

bola to aj krajne rozporuplná skúsenosť. 

Veľa pocitov, ktoré som neustále 

potláčala, odpadlo. Neistota, 

veľa strachu. Keď som si predtým 

spomínala na onen život, skúšala 

som sa sústreďovať na pekné spomienky. 

Prechádzka s deťmi, domáce 

práce… Ale potom naozaj stáť 

na tom mieste, to bola neuveriteľne 

zvláštna skúsenosť. Bola som zaplavená 

citmi!“ 

Vo svojej knihe „Yesterday’s Children“ 

opisuje Jenny Cockellová medziiným 

aj svoje skúsenosti s hypnózou. 

Dočítame sa u nej o rôznych 

40 

SVET GRÁLU 

2/2005 

„návratových“ sedeniach, ktoré absolvovala, 

aby vedela, či pod vplyvom 

hypnózy uvidí to isté, čoho si bola 

vedomá prirodzenými spomienkami: 

„Ešte raz som bola vhodená do 

hlbín mojej psychiky. Spomienky boli 

vyplienené, kúsky života vytiahnuté 

na svetlo a vydané napospas ako listy 

papiera vetru… To všetko bolo pre 

mňa príliš traumatické.“ 

ĎALŠIE SPOMIENKY NA 

VZDIALENÚ MINULOSŤ 

Nielen spomienky na jej život 

v Írsku boli a sú prístupné 

Jenny Cockellovej, ale aj niektoré 

úlomky z ešte skoršieho života, 

ale vo veľmi malej miere. Jedna 

z týchto spomienok, ktorá bola 

veľmi jasná a stále znovu v nej 

vystupuje, sa týka jej smrti ako 

mladej Japonky. Život, ktorý podľa 

jej názoru žila bezprostredne pred 

životom Mary. Paralely medzi smrťou 

Mary a týmto životom nútia 

k zamysleniu. 

„A je tu ešte jedna iná spomienka, 

ktorá bola veľmi, veľmi jasná … na 

život v Japonsku, bezprostredne 

pred mojím životom ako Mary. 

Veľmi, veľmi krátky život. Utopila 

som sa, keď som mala asi 17 alebo 

18 rokov. Ešte sa presne pamätám 

na tú dedinu. Náš dom ležal hore 

na kopci a mohla som sa dívať ponad 

morskú úžinu. Nedovoľovali 

mi hrať sa dole s deťmi z dediny. 

Patrili k inej triede. Musela som sa 

od nich držať bokom. A pamätám 

si na viaceré plavby po vode. Bola 

som prisľúbená jednému mužovi. 

Nechcela som si toho muža vziať, 

ale bola som mu prisľúbená. A potom 

som vypadla z člna. A zvláštne 

bolo, že som sa cítila vinná. Myslela 

som si, že som sa akosi snažila 

uniknúť z tohto života.“ 

Pýtam sa jej teda, či nie je lepšie 

niekedy si na niečo nemôcť spomenúť. 

Súhlasí: „To je určite aj dôvod, 

prečo na naše spomienky síce reagujeme, 

ale v skutočnosti si nespomíname 

na podrobnosti. To, čo sme, 

sme na základe našich prežitých 

skúseností, ale je to možno často lepšie 

nemusieť si spomenúť na podrobnosti 

…Týmto spôsobom môžeme 

ovládnuť pocity bez toho, aby sme sa 

museli pozrieť zoči-voči ozajstnému 

dianiu… Keď mozog niečo vylúči, 

tak tým niečo sleduje. Ako to napr. 

býva často po autonehodách. Myslím, 

že naozaj nie nadarmo si na 

veľa nemôžeme spomenúť. Mozog 

rozhodol, že čo je priveľa, to je priveľa. 

Odstrihne sa to. – Taký druh 

prírodnej narkózy.“ 

A prečo je také ťažké spomenúť si 

na nejaké skúsenosti medzi životmi 

na zemi? „Pretože sú tak zásadne 

odlišné! Je dosť ťažké chcieť ich len 

opísať, nehovoriac o tom, úplne im 

porozumieť! Sú to takmer hrozivo 

cudzo pôsobiace zážitky!“ 

Zaujíma ma, či vidí nejaký hlbší 

duchovný význam v tom, že môžeme 

alebo musíme prežiť viaceré 

pozemské životy. Či sa už pýtala 

„prečo“. – Na krátku chvíľu zaváhala, 

otázka sa jej predsa len zdá 

trochu nezvyčajná, potom odpovie: 

„Jednoducho akceptujem, že to 

s nami ide stále ďalej. – Tak sa mi to 

zdá úplne logické. Vždy som to tak 

vnímala. Uznávam, mala som problémy, 

keď som vyrástla, lebo ľudia 

hovorili, nie, to tak nie je… Ale nie, 

vlastne nepremýšľam o tom „prečo“. 

Je to jednoducho logicky tak. Človek 

sa učí. Vyvíja sa. Mení sa. Vymieňa 

sa s inými ľuďmi. Telo sa opotrebuje 

a človek dostanete nové… Musíme 

navzájom spolupracovať na úžitok 

celku, väčšieho rámca, stále pokračovať 

v procese učenia a vývoja…“ 

Reiner W. Sprenger

N Á Z O R Y 

Vážení čitatelia, 

na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory k témam, 

predkladaným v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Myslíte 

si, že k danej problematike máte čo povedať? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame 

na adrese: 

Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice. 

E-mail: redakcia@svetgralu.sk 

Z OHLASOV NA PRVÉ ČÍSLO: 

Vážená redakcia Sveta 

Grálu, 

zaujíma ma Váš časopis, 

pretože ponúkate témy, 

ktoré ma veľmi fascinujú. 

Dúfam, že s Vami spolupracujú 

fundovaní odborníci, 

ľudia, ktorí veciam 

skutočne rozumejú. A neuťahujú 

si z tých, ktorí im 

veria, alebo mali sami možnosť 

prejsť niektorými zážitkami 

z „inej dimenzie“. 

S pozdravom 

Ľubomíra Galíková z Bratislavy. 

Vážená redakcia, 

veľmi ma teší, že sa mi do 

rúk „priplietlo“ prvé číslo 

Vášho časopisu, práve pri 

kúpe časopisu Meduňka. 

Veľmi mi na trhu chýbalo 

takého „pohladenie 

duše“. Napriek tomu, že 

mám v tomto uponáhľanom 

svete veľmi málo času, 

prečítala som ho ihneď do 

posledného písmenka. Ďakujem 

Vám tiež za ponuku 

na literatúru, ktorú som 

si predtým zabezpečovala 

komplikovaným spôsobom. 

Veľmi ste mi pomohli. 

Prajem Vám veľa úspechov 

a trvalú priazeň čitateľov. 

Vaša čitateľka 

D.J., Trenčianske Jastrabie. 

REINKARNAČNÁ TERAPIA 

Otázka: 

Stretol som sa s ponukou „reinkarnačnej terapie“. Terapeut, ktorý ju ponúka, 

je presvedčený o znovuzrodení a chce na základe toho pomáhať chorým 

ľuďom. Už ste o takom niečom počuli? Aký je Váš nazor? 

Odpoveď: 

Medzi odborníkmi v oblasti tzv. experimentálnej psychológie či psychiatrie, 

ale aj v liečiteľských kruhoch sa nájde veľa jednotlivcov, ktorí intenzívne pracujú 

s teóriou reinkarnácie. Časť zážitkov, driemajúcich v „nevedomí“, chápu 

ako psychologické stopy, pochádzajúce z minulých životov. Pritom sa zároveň 

pridržiavajú tradičnej predstavy psychoanalýzy, že najmä traumatické zážitky 

treba „vytiahnuť na svetlo“ a vedome spracovať – t. j. analyzovať ich. Tým sa 

má dopomôcť pacientovi k tomu, aby svoje problémy dokázal lepšie vysvetliť, 

alebo aby získal nad nimi kontrolu. 

Pokiaľ ide o reinkarnačnú terapiu, pri takzvaných návratových sedeniach 

používa ten, kto ich vedie, často hypnózu. Tá je prostriedkom, aby pacienta 

uviedol hlbšie do jeho vlastných spomienok, prekračujúc hranicu pozemského 

zrodenia. Zostáva však veľmi otázne, nakoľko môžu prípadné „záblesky z minulých 

životov“ prospieť vo vlastnom duchovnom vývoji jednotlivca. Prinajmenšom 

hrozí reálne nebezpečenstvo, že bude musieť spracovávať oveľa viac 

emocionálnych záťaží, ako je schopný zvládnuť. Proti tomuto riziku je človek 

za normálnych okolností chránený filtrom denného vedomia. Pri hypnóze pacient 

dobrovoľne podriaďuje svoju vlastnú vôľu pôsobeniu hypnotizéra, preto 

je možné, že sa tento veľmi užitočný „závoj minulosti“ neprirodzene poodhalí. 

Proti takýmto technikám stojí predovšetkým celkom opačný proces budovania 

osobnosti, ktorý stavia na osobných kvalitách každého jednotlivca a vedie 

ho k cieľavedomému postoju, orientovanému na budúcnosť. 

Riešenie väčšiny problémov predsa leží len v potrebnej zmene osobnosti, začínajúcej 

so silným úsilím zmeniť k lepšiemu vlastné citové chcenie a následne 

i myslenie bez akýchkoľvek umelých zásahov. Z vyššie uvedených dôvodov je 

preto namieste pred takýmito „terapiami“ skôr varovať. Aj pri plnom rešpektovaní 

reinkarnácie si musíme uvedomiť, že kvalita nášho života v budúcnosti 

závisí najmä od toho, aké budú naše činy práve „tu a teraz“. Bližšie sa k teórii 

reinkarnácie vrátime v niektorom z budúcich čísel Sveta Grálu. (RL) 

41 

SVET GRÁLU 

2/2005

N A Z Á V E R . . . 

Videli sme 

jeho hviezdu 

B 

lížia sa Vianoce. 

V predvianočnom 

čase 

nám život pripadá prežiarený niečím 

zvláštnym. Prebúdzajú sa spomienky 

na minulé sviatky a myšlienky 

sa zatúlajú späť do detstva. Je 

zvláštne, že práve v dňoch vianočných 

sviatkov detstvo toľko prežívame… 

Vždy znova musím myslieť na 

troch kráľov, ktorí prišli k betlehemskej 

maštali, poklonili sa 

malému Ježiškovi a priniesli mu 

dary. Divné je, že sa o týchto troch 

kráľoch viac nikde nehovorí. Odovzdali 

dary a tým sa ich úloha 

skončila? 

Tomu som nikdy nerozumel. Dlhá 

cesta, ktorú prešli, nádherná 

hviezda, ktorá im ukazovala cestu, 

42 

SVET GRÁLU 

2/2005 

a potom sa to všetko skončilo odovzdaním 

darov? 

Vo svojej detskej fantázii som 

to všetko hlboko prežíval. Cválal 

som s nimi púšťou za hviezdou 

na východe a v betlehemskej maštali 

som našiel Ježiška. Nemal som 

zlato, myrhu ani kadidlo, ale chcel 

som Ježiškovi darovať svoje srdce. 

Jedno som vedel iste, neodišiel som 

s tromi kráľmi, ale zostal som s ním 

po celý život. Tak som o tom vždy 

premýšľal. 

Dnes, keď si spomínam na túto 

dobu detstva, musím sa sám 

seba znova pýtať, čo vlastne traja 

králi v Betleheme chceli? Prečo 

nezostali a nepomáhali Ježišovi? 

Ako by bol mohol jeho život prebiehať? 

Možnože by nebolo muselo 

dôjsť k udalostiam na Golgote. 

Tieto vážne myšlienky sa k obvyklej 

vianočnej radosti a veselosti príliš 

nehodia, len čo sa však vynoria, 

je ťažké sa ich len tak zbaviť. Otázka 

„prečo“, ktorá nás sprevádza celým 

životom, si aj tu žiada vysvetlenie. 

Teraz už viem, že traja králi nekonali 

správne. Mali zostať a Ježiša 

ochraňovať, tak by bol mohol svoje 

poslanie, ktoré malo ľudstvu priniesť 

spásu, aj dokončiť. 

Ja však na toto prežitie nikdy nezabudnem 

a v dobe vianočných 

sviatkov, v dňoch, keď si pripomíname 

milosť zo Svetla, sľubujem 

vždy znova, že dám svoje srdce 

Najvyššiemu a budem mu slúžiť po 

všetky veky! 

Poznámka redakcie: Text pochádza z časopisu 

Gralswelt, ktorý vyšiel v decembri v roku 1950.

ABD-RU-SHIN 

DESATORO 

BOŽÍCH 

PRIKÁZANÍ 

OTČENÁŠ 

Abd-ru-shin (Oskar Ernst Bernhardt) 

Desatoro Božích prikázaní, 

Otčenáš 

Abd-ru-shinov výklad desiatich Božích 

prikázaní a modlitby Otčenáš. 

64 stáan, formát 12 x 19 cm, brožúra. 

ISBN 3-87860-235-9 

Cena 85 Sk. 

Hlavným Abd-ru-shinovým dielom je 

Posolstvo Grálu »Vo svetle Pravdy« 

Tri diely, vydanie v jednom zväzku. 

1096 strán, formát A5, pevná vazba, 

prebal. 

ISBN 80-967209-0-2 

Cena 460 Sk. 

OTČENÁŠ 

...Uvážte, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Ináč by totiž 

nejestvovala ďakovná modlitba, ktorá neobsahuje prosbu. 

Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol „Otčenáš“ doposiaľ 

stále nesprávne chápaný, z neblahého zvyku človeka 

nepredstupovať pred Boha nikdy, ak od neho súčasne niečo 

neočakáva, či dokonca nepožaduje; lebo v očakávaní spočíva 

požiadavka. A človek pritom skutočne vždy niečo očakáva, to 

nemôže poprieť! Aj keď je to, približne povedané, len hmlistý 

pocit, že raz sa mu dostane miesta v nebi. 

Jasavú vďaku v radostnom vychutnávaní vedomého bytia, 

ktoré mu bolo poskytnuté v Bohom chcenom alebo Bohom 

právom očakávanom spolupôsobení vo veľkom stvorení pre 

blaho svojho okolia, človek nepozná! Ani len netuší, že práve 

to a iba to skrýva v sebe jeho skutočne vlastné blaho i jeho 

pokrok, jeho vzostup. 

Na takomto Bohom chcenom základe popravde stojí modlitba 

„Otčenáš“! Ináč by ju Syn Boží, ktorý chcel len blaho 

ľudí, spočívajúce jedine v správnom dodržiavaní a spĺňaní Božej 

vôle, vôbec nemohol dať! 

Modlitba, ktorú dal, teda vonkoncom nie je modlitbou prosebnou, 

ale je to veľký, všeobsiahly slávnostný sľub človeka, 

ktorý sa tým svojmu Bohu kladie k nohám! Ježiš ju dal svojim 

učeníkom, ktorí boli vtedy odhodlaní žiť v čistom uctievaní 

Boha, slúžiť Bohu svojím životom vo stvorení a v tejto službe 

ctiť jeho svätú vôľu! 

Človek by si mal dobre a starostlivo rozmyslieť, či sa smie 

odvážiť túto modlitbu vôbec používať a vyslovovať ju, mal by 

sa vážne skúmať, či sa azda pri jej používaní nepokúša svojho 

Boha oklamať! 

Úvodné vety dostatočne zreteľne napomínajú, že každý jednotlivec 

sa má skúmať, či aj skutočne taký je, ako v modlitbe 

hovorí! Či sa s tým bez falše odváži predstúpiť pred Boží 

trón! 

Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, tak vás povedú 

pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k nemu, ak ich 

duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Táto však určite! Ak 

však tieto vety neprežijete, nemôže tam dôjsť nijaká z vašich 

prosieb... 

Nakladatelství 

Stiftung Gralsbotschaft

„Keď analfabet poťažkáva 

a obracia knihu Proroka (...), 

keď sa zastaví pri type 

písma alebo pri zlatých 

ilumináciách, uniká mu 

podstata, ktorú netvorí 

márny predmet, ale božská 

múdrosť. Tak podstatou 

sviece nie je vosk, ale svetlo.“ 

Antoine de Saint- Exupéry

SG02

Create successful ePaper yourself

Delete template?

Save as template?