0 1
1/2004 Svět Grálu
Svět Grálu
9 7 7 1 6 1 4 5 1 3 0 0 2
říjen – prosinec 2004 · číslo 1
strana 10
Jak to, že žijeme po smrti?
Objev aury
strana 15
Řeč ledových krystalů
strana 31
Ježíš Kristus: „Já však vám pravím...“
„Život je jen náhoda...“ ?
Neviditelná síť osudu
9 7 1 6 14 5 1 2 0 5 0 2
2/2005 Svet Grálu
strana 34
Hledání dětí z minulosti
příběh Jenny Cockell
SVET GRÁLU
Duchovní souvislosti v životě
strana 38
cena 78 Kč
január – marec 2005 · číslo 2
Sú rozvody nezmyselné?
strana 5
Kráľovná zo Sáby
strana 24
Najväčší dar Vianoc
strana 10
Päť sĺpov Ježišovho učenia
strana 35
Živá voda
Viktora Schaubergera
strana 29
cena 87 Sk
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Tri dimenzie lásky
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
SVET GRÁLU
Časopis
pre tých, ktorí hľadajú
v náhodách súvislosti,
v súvislostiach zmysel
a v zmysle múdrosť.
Časopis Svet Grálu,
ktorý vychádza súčasne aj
v češtine, nadväzuje na nemecký
GralsWelt a francúzsky
Monde du Graal, ktoré
si vo svojich krajinách získali už
tisíce stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete v prílohe
alebo na internete:
www.svetgralu.sk
V ďalšom čísle časopisu:
titulná téma: Príroda a jej sily
Kde sa stratil šiesty zmysel? •
Energia z „ničoho“ •
V laboratóriách Ciba-Geigy ožil pravek •
Diagnóza z krvi •
Johanka z Arcu •
vychádza už 1. marca 2005
marec –máj 2005 · číslo 3
3/2005 SVET GRÁLU
SVET GRÁLU
9 7 7 1 6 14 5 1 2 0 0 5 0 3
marec –máj 2005 · číslo 3
Kde sa stratil šiesty zmysel?
strana 5
Johanka z Arcu
strana 8
Energia z „ničoho“
strana 24
V laboratóriách Ciba-Geigy
ožil pravek
strana 29
Diagnóza z krvi
strana 38
cena 87 Sk
Príroda a jej sily
Duchovné súvislosti v živote
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
SVET GRÁLU · 2/2005
P A R T N E R S K É V Z Ť A H Y
Sú rozvody nezmyselné? 5
Z A M Y S L E N I E
Najväčší dar Vianoc 8
F O T O G R A F I E
Voda, zvuk a obrazy
Fotograf Alexander Lauterwasser
vyvinul metódu, ktorá
umožňuje zviditeľniť účinky
zvukov na vodu. 10
T É M A
Tri dimenzie lásky 14
K N I Ž N Á U K Á Ž K A
Lao-c` 18
V Ý C H O V A
Výchova a vlastný názor 20
H I S T Ó R I A
Kráľovná zo Sáby
Aký vzťah bol medzi
Šalamúnom
a kráľovnou zo Sáby?
Kam sa stratila archa zmluvy? 24
T E C H N I K A
Živá voda Viktora Schaubergera 29
O S O B N O S Ť
Päť stĺpov Ježišovho učenia 35
R E I N K A R N Á C I A
Stretnutie s deťmi z minulosti…
Rozhovor s Jenny Cockellovou,
ktorú jej jasné spomienky
na minulý pozemský život dohnali
k neobyčajnému hľadaniu… 38
L I S T Á R E Ň , N Á Z O R Y
Reinkarnačná terapia 41
N A Z Á V E R . . .
Videli sme jeho hviezdu 42
Vážené čitateľky,
vážení čitatelia,
druhé číslo nášho časopisu nesie podtitul „Tri
dimenzie lásky“. Láska je pre ľudí nekonečnou
témou a o láske asi nie je možné povedať niečo
objavné.
Nespočetne veľa ľudí zažilo, že láska je tým
najsilnejším impulzom k vývoju, čo dalo základ
prísloviu „láska hory prenáša“. Láska je
schopná úplne zmeniť životné smerovanie
človeka, dokáže vyburcovať jeho najlepšie
schopnosti, dáva možnosť dozrievať, učí niesť
zodpovednosť, skrátka „dáva krídla“. Prečo je
však toľko sklamaní, nezhôd a tragédií aj medzi
partnermi, ktorí si na začiatku „chceli byť
všetkým“?
Príliš veľa rôznych záujmov, málo času jeden
pre druhého, neochota vcítiť sa do úlohy partnera,
nepochopenie rozdielov medzi mužom
a ženou? Iste aj to. Ide tu však o vec, ktorá má
ešte hlbšie korene. Vnútorne nespokojný človek,
príliš často reptajúci na osud, neschopný
hľadať radosť najprv sám v sebe, alebo človek
prislabý na to, aby odolával životným skúškam,
má sklon prenášať svoje skryté problémy
na všetkých okolo. Manželského druha nevynímajúc.
Tak namiesto preukazovania pozornosti,
pochopenia, často potrebujeme brať
a vyžadujeme od iných to, čo by sme najviac
mali rozvíjať sami.
V článku Tri dimenzie lásky upozorňuje
Gerd Harms na to, že sme zabudli rozlišovať
a oddeľovať od seba úplne odlišné prejavy,
3
SVET GRÁLU
2/2005
Ú V O D N Í K
4
SVET GRÁLU
2/2005
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote.
číslo 2/2005, vyšlo 1. 12. 2004.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobli 09...
Redakčná rada:
Roman Levický (šéfredaktor), Košice
Rudolf Harčarík, Košice
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Jazyková úprava:
Jana Sejáková, Stupava
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota,
Ľuba Dvornická, Júlia Faberová, Peter
Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,
Rastislav Podivinský, Andrea Stúpalová,
Hana Šimková, Žaneta Štefaničková, Kvetka
Viskupičová, Igor Vojtek, Dana Zlatohlávková
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Grafika:
Zdeněk Bohdanecký, Praha
Marek Frank, Brno
Pavel Patloch, Karviná
Martin Pukančík, Košice
Slavomír Antol, Nitra
Tlač:
Slovenská Grafia a.s., Bratislava
Ilustrácie:
Fotobanka.cz (23), AGK Berlín (1, 24, 26, 28), Creativ
Collection, Freiburg (5), A. Lauterwasser (10-12),
W. Jäger (16), K. Jakob (20-22), J. Palouček (34),
R. Wurzel (42). Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Libor Beneš, Brno
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk.
Predplatné (4 čísla) 320 Sk.
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky.
Vychádza štyrikrát ročne.
Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
w w w.svetgralu.sk
alebo lepšie povedané, „druhy“ lásky. Označujeme jedným slovom všetko, čo sa trochu
„podobá“ na lásku. A takmer vždy máme na mysli telesné prejavy lásky. Nezdá sa,
že by dnes v mnohých ľuďoch rezonovala myšlienka na to, že telesná blízkosť by mala
byť vlastne len doplnením duševnej zhody partnerov. Aj to prispieva k tomu, že sa
dnes príliš veľa ľudí, zažijúc sklamanie, nechce viac citovo viazať a radšej sa uspokojí
s krátkodobou, „instantnou“ láskou. A aká je potom láska, ktorá by vydržala aj mnoho
neúspechov, ťažkostí ? Mnoho z nás ju prežívalo a prežíva, niekto si na ňu aspoň občas
spomenie, pretože o nej kedysi sníval. Táto láska túži vykonať pre milovaného niečo
veľké, podnieti človeka meniť samého seba kvôli tomu druhému. To, že láska skutočne
dokáže veľké divy, dokazuje mnoho príkladov z histórie. Vzťah dvoch ľudí stál
i v pozadí veľkých udalostí ďalekosiahleho významu. Nie inak tomu bolo v prípade
lásky kráľa Šalamúna a tajomnej neznámej – kráľovnej zo Sáby. Práve z tohto vzťahu
vzišli dodnes často citované ódy z biblického Starého zákona, ale tiež nečakané zvraty
v náboženskom vývoji židovskej komunity v dnešnej Etiópii. Dodnes sú tamojší židia
i kresťania presvedčení, že práve kráľovnej zo Sáby vďačia za to, že v ich krajine smú
opatrovať tajuplnú relikviu – archu zmluvy s kamennou tabuľkou Božích prikázaní.
Skúsme teraz upriamiť svoju pozornosť aj na lásku, ktorá nie je vôbec bežná a patrí
k duchovnej podstate človeka. Neobmedzuje sa len na službu partnerovi, rodičom,
či deťom. Pretože dokáže rozlišovať, čo je v ľudskom bytí skutočne podstatné, môže
pôsobiť aj trochu odmerane, dokonca chladne voči mnohým radostiam a strastiam
života. Vyznačuje sa však hlbokým pochopením, a preto zahŕňa do svojej ochoty slúžiť
celé stvorenie. Táto duchovná dimenzia lásky, schopná „objať celý svet“, je tou najpriamejšou
cestou k Bohu, ako už kedysi učil Kristus. On sám bol jej najžiarivejším
vzorom, pretože táto láska ho podnietila podstúpiť – kvôli potvrdeniu Slova, ktoré
priniesol –, aj poslednú cestu, na Golgotu.
Pred takou vysokou mierou preukázanej služby stojí uvažujúci človek s hlbokým
pohnutím, bez slov. Len čiastočne ju môžeme pochopiť, ak sme schopní vnímať seba
samého ako duchovnú bytosť, ktorej pôvod i cieľ bytia neleží na tejto zemi, ale ďaleko
za hranicami pozemského života. Na túto lásku si spomeňme práve v čase Vianoc,
keď mnoho ľudí cíti potrebu „radovať sa z Kristovho príchodu na zem“. Mal On,
veľký učiteľ lásky, dôvod radovať sa za svojho života? A aké by to bolo, keby so svojimi
myšlienkami prišiel dnes? Rovnaké, ba možno ešte väčšie nepochopenie, posmech,
odmietanie? Iste si dokážete odpovedať sami. A ako sme zužitkovali všetko to, čo
sme dostali v jeho posolstve? Aj k takýmto myšlienkam by nás mal pohnúť (nielen)
čas vianočný.
Ak v nás láska Stvoriteľa nenájde odozvu, potom je hodnota nášho života pochybná.
Aj keby sme získali všetko, čo môžeme dosiahnuť ako ľudia, zostávame iba „zvučiacim
zvoncom, cvendžiacim kovom“.
Láska, ak by sme mali ďalej parafrázovať Pavla, naozaj nikdy nepominie, pretože
je základnou silou vesmíru. Je hnacou silou tvorenia i v tom najvyššom zmysle a skutočne
všetko dobro pochádza z nej.
Spomeňte si na ňu vždy, keď vám bude ťažko, a snáď ihneď pocítite príliv novej sily,
ktorá vám pomôže vykročiť ďalej.
Krásne Vianoce v kruhu Vašich blízkych a nový rok plný hlbokej radosti zo života
Vám v mene celej redakcie Sveta Grálu želá
Roman Levický
Sú rozvody nezmyselné?
O hodnote manželstva a dôvodoch vzrastajúcej rozvodovosti
Ľudia sa v súčasnosti
rozvádzajú oveľa častejšie
ako kedykoľvek predtým.
Rozvod považujú za „čistý
a čestný spôsob“ ukončenia
nefunkčného partnerského
zväzku. Nájsť odvahu k rozchodu
odporúčajú aj mnohí
experti v manželských poradniach.
Na tento problém
však existuje aj celkom
opačný názor, podľa ktorého
sú rozvody nezmyselné,
pretože útek z manželstva je
aj útekom z nevyhnutného
životného učebného procesu.
Touto aktuálnou témou
sa zaoberá Dr. Marion
Jerrendorfová.
„Každý rozvod je zbytočný, pretože sa
tým sami nezmeníme. Mali by sme si
uvedomiť, že vždy máme toho ,pravého‘
partnera,“ provokatívne tvrdí manželský
pár terapeutov Rosana a Thomas Wesselhöftovci.
V zásade vychádzajú z toho,
že manželstvo znamená pre každého
jednotlivca zisk v osobnom, duchovnom
vývoji. Každý, kto sa dá rozviesť, spôsobí
zbytočne prerušenie tohto vývoja, ktorému
sa na svojej ceste životom tak či tak
skutočne nevyhne.
Ako možno tvrdiť, že rozvod nie je
skutočným riešením – v dobe, keď sú
rozvody na dennom poriadku? Vyvstáva
pritom hneď druhá nevyslovená otázka:
Týka sa tento princíp len manželstva
alebo aj partnerstva? Veď mnoho párov
dnes žije spolu bez sobášneho listu
a nevidí zmysel v akomsi čisto byrokratickom
akte na radnici. Kvalitu zväzku
vidí len v súlade medzi dvoma ľuďmi.
Jedni sa dajú zosobášiť len preto, aby
mohli využívať daňové úľavy, druhí sa
zasa zúčastnia na obrade, aj v kostole,
aby zachovali (rodinnú) tradíciu. Ako sa
teda dá vysvetliť rozdiel medzi „partnerstvom“
a „manželstvom“, existuje vôbec?
POJEM „MANŽELSTVO“
Pojem „manželstvo“ by mal v sebe
zahŕňať súdržnosť, ktorá vedie obidvoch
manželov rovnakým smerom na
všetkých troch rovinách – duchovnej,
duševnej a materiálno-fyzickej. Duchovná
rovina pritom tvorí skutočnú
hodnotu manželstva a určuje tak spoločný
cieľ. Ozajstný manželský zväzok by
mal oboch ľudí pozdvihnúť nad všednosť
dní a zaviazať ich k spoločnému vysokému
duchovnému cieľu.
Avšak takéto zameranie si obaja zúčastnení
stanovia len veľmi zriedka. Ak
5
SVET GRÁLU
2/2005
PA R T N E R S K É V Z TA H Y
6
SVET GRÁLU
2/2005
je manželstvo zamerané len na materiálne
hodnoty, potom je veľmi málo
odolné, lebo materiálne pomery sa môžu
rýchlo zmeniť. Obmedzená je aj orientácia
len na deti, pretože chýba spoločné
smerovanie manželov najneskôr v dobe,
keď deti vyrastú a opustia rodičovský
dom. Potom sa manželstvo rúca alebo sa
udržuje len ako vonkajšia fasáda.
Jedine v zameraní na duchovné
hodnoty, zahŕňajúcom úsilie každého
z partnerov o vlastný vývoj, môžu byť
vyčerpané možnosti, ktoré poskytuje
manželský zväzok: obojstranná podpora
na základe lásky a z toho vyplývajúca
nesebeckosť a vedomie zodpovednosti.
Táto cesta vývoja „ruka v ruke“ sa, samozrejme,
neobíde bez prekážok, ktoré je
nevyhnutné zvládnuť, veď mimoriadna
blízkosť medzi dvoma ľuďmi kladie na
každého aj mimoriadne požiadavky.
Avšak z prekonávania disharmónie
a ťažkostí, ako aj zo spoločného prežívania
šťastia sa môžu vyvinúť skutočné
osobnosti, ozajstní „majstri života“.
Pokiaľ sa myšlienky tohto druhu položia
za základ pojmu manželstvo, potom
bude pochopiteľné, prečo sa v našej
modernej dobe manželstvo málokedy
berie vážnejšie. Väčšina manželstiev totiž
NEMÁ tieto základy, a zostávajú teda
prázdne a formálne. Je to snáď práve
tento dôvod, pre ktorý sa mnohým párom
zdá spojenie bez sobášneho listu
poctivejšie?
ZVLÁŠTNA KVALITA
MANŽELSTVA
Vo svojej knihe „Ženská záležitosť“
píše Monika Schulzeová o manželstve:
„Zväzok ... je ,uzavretý‘, má
určitú formu, je to ,čosi okrúhle‘. Jeho
formu symbolizuje prsteň, ktorý si
vymenia muž so ženou na znamenie
spoločného sľubu a ktorý ich od tejto
chvíle obkolesuje. Je to však aj symbol
výlučnosti: manželstvo sa týka
výlučne len dvoch ľudí, ktorých obkolesuje
prsteň zväzku. Nikto iný v jeho
vnútri nemá čo robiť, ani otec s matkou,
svokor so svokrou, priateľ či
priateľka, brat či sestra. Záleží iba na
nich samých, na mužovi a žene, ako
si vytvoria život v tomto vnútornom
priestore ,prsteňa‘.“
Ďalším z dôvodov, prečo psychológovia
radia manželstvo, je zvláštny pocit
„my dvaja spolu“, ktorý je spojený
s manželstvom. Manželský zväzok
prináša do vzťahu úplne inú kvalitu.
Osvetlime si teda z tohto uhla pohľadu
vyššie citovanú provokatívnu
tézu manželov – terapeutov Rosany
a Thomasa Wesselhöftovcov, podľa
ktorej si každý človek nájde toho
„pravého“ partnera, toho, kto mu poskytuje
najlepší podnet k vlastnému
dozrievaniu, a rozvody teda nemajú
zmysel. Podľa toho by sme uzavreli
manželstvo s takým človekom, ktorý
sa nám zdá nielen z rozličných hľadísk
príťažlivý, ale v ktorom (mnohokrát
nevedomky) vidíme aj vhodný podnet
k vlastnému vývoju.
Podnet a popud k ďalšiemu duchovnému
vývoju nemusí, pochopiteľne,
vždy pôsobiť príjemne. Nedorozumenia,
sklamania alebo dokonca aj
emocionálne zranenia môžu viesť
v manželstve k nepríjemným obdobiam.
Avšak kým existuje spoločné
duchovné smerovanie, nie sú tieto obdobia
nevyhnutne popretím zmysluplnosti
existujúceho manželstva. Ľahkovážne
sa rozísť len preto, aby sme sa
tak vyhli ťažkostiam, by vlastne znamenalo
nedbať na celkom výnimočnú
príležitosť k dozrievaniu. Je to strata,
lebo v pozemskom živote nie je žiadne
prostredie skutočne bližšie, užšie ako
prostredie vzťahu s manželským a životným
partnerom. Túto kvalitu blízkosti
nemôžu poskytnúť ani vlastné
deti, ani rodičia či súrodenci alebo
ďalší príbuzní, dokonca ani najužší
okruh priateľov. Preto je duchovný
popud z najbližšieho milujúceho okolia
tým najsilnejším a najvážnejším
podnetom v medziľudských vzťahoch.
KEDY SÚ ROZVODY
NEZMYSELNÉ?
Kedy sú teda rozvody nezmyselné?
Vtedy, keď je v skutočne fungujúcom
manželstve predčasne „hodená
flinta do žita“. To je dnes dozaista častý
jav. Keď jeden z partnerov nevie uviesť do
súladu svoje vlastné priania s prianiami
svojho partnera alebo nie je pripravený
na nevyhnutnú prácu na sebe samom
(ktorá v mnohých situáciách môže znamenať
aj to, že sa niečoho musí vzdať),
potom dochádza, žiaľ, často k tomu, že
je rozvodom prerušený vývoj, ktorý bol
zmysluplný i napriek kríze. Možno sa
zdali vlastné bolesti príliš veľké, možno
bola premeškaná chvíľa, ktorá mohla
viesť k novému zblíženiu, možno chýbali
jednoducho predpoklady dostatočne si
spolu pohovoriť, započúvať sa, dopriať
sluchu manželskému partnerovi a včas
otvorene prejaviť, čo sa deje vo vlastnom
vnútri. Priťažujúcou okolnosťou pre
vývoj vnútri manželstva môže byť aj skutočnosť,
že v našej spoločnosti síce vzťahu
i partnerstvu prikladáme veľkú cenu, ale
vo všeobecnosti nevenujeme žiadny čas
(alebo veľmi málo času) pestovaniu spolupatričnosti.
K tomu patrí aj (čiastočné)
zrieknutie sa priveľkého množstva profesijných
cieľov, zvlášť u muža. Často
diskutovanou témou je už dlhší čas tzv.
„dvojnásobné preťaženie“ zamestnaných
matiek, ako aj ich zrieknutie sa kariéry
či uskutočnenia nejakého vysoko hodnoteného
osobného cieľa. Menej sa uvažuje
o tom, že aj muž by mal vážne premýšľať
o životných prioritách s ohľadom
na manželstvo. Ak si dá predsavzatie,
že chce prostredníctvom manželstva
dosiahnuť naozaj duchovné ciele, potom
bude chcieť vidieť nielen „ženu po svojom
boku“, ale vnímať aj seba samého
ako „muža po jej boku“.
A ešte niečo rozhodujúce sme sa nenaučili:
porozumeniu medzi mužom
a ženou. Navzdory všetkému rovnostárskemu
zmýšľaniu, medzi „mužským“
a „ženským“ existujú zásadné rozdiely,
PA R T N E R S K É V Z TA H Y
ktoré je v spolužití nutné brať do úvahy.
Vo svojom správaní sa prejavujú muži
i ženy – podľa odborníka na vzťahy
Johna Granta – ako bytosti dvoch odlišných
planét („Marsa“ a „Venuše“): Ich
vnímanie a reakcie sa môžu v rovnakých
situáciách zásadne líšiť. Avšak aj
„Marťania“ (muži), aj „Venušanky“ (ženy)
majú tendenciu posudzovať partnera
alebo partnerku iba zo svojho vlastného
stanoviska, a tým jemu či jej nezriedka
nechtiac ublížiť, a tak nemôže vzniknúť
hlbšie porozumenie a cituplné spolužitie.
Pritom pri jednej a tej istej veci existujú
najrôznejšie možnosti riešenia, príležitosti
k vzájomnému dopĺňaniu a vývoju.
Ten, kto podporuje svojho partnera
v tom, aby zvládol situáciu svojím vlastným
spôsobom, môže zažiť oslobodzujúcu
(a často aj humornú) skúsenosť, že
v živote nie vždy musí všetko bežať podľa
vlastných predstáv. Humor je vôbec jedným
z najdôležitejších „spojovacích
prostriedkov“ manželstva, ktorý vyžaruje
radostne a podnetne aj do okolia.
Kto sa vie smiať sám na sebe, dokazuje
tým, že si nepripadá taký dôležitý.
MÔŽU BYŤ ROZVODY
AJ ZMYSLUPLNÉ?
Ak je teda dôležité rozpoznať v manželských
krízach šance a „nehádzať
predčasne flintu do žita“, môže
mať potom rozvod aj zmysel? Áno, a to
napríklad vtedy, keď sa zväzok stane
skutočnou prekážkou, keď už nevyvoláva
tvorivé, iba ničivé myšlienky alebo
činy. Keď už kríza neponúka žiadnu
šancu a v podstate burcuje k „precitnutiu“
zo situácie, ktorá je možno pre
obe strany ponižujúca. Hlavná príčina
častého stroskotania manželstva alebo
častých rozchodov partnerov v dnešnej
dobe spočíva podľa expertov v tom, že
partneri pred začatím vzťahu nedostatočne
vnútorne preskúmajú, či skutočne
môžu v hĺbke vycítiť zhodu v životných
cieľoch. Manželia Wesselhöftovci hovoria:
„Rovnako ako mnoho ľudí netuší,
prečo sú skutočne spolu, tak k rozchodom
dochádza často z dôvodov, ktoré
ani jeden z nich nepozná.“
Toto vnútorné skúmanie je, prirodzene,
predovšetkým otázkou poctivosti
človeka voči sebe samému. Vďaka
emóciám, keď na nás zapôsobí niečo
sympatické alebo niečo, čo vzbudzuje
u nás túžbu, vznikajú často povestné
„ružové okuliare“, ktoré nám zakrývajú
pohľad na celú osobu. A nepýtame sa
náhodou vždy najskôr na to, čo nám ten
druhý „prinesie“, namiesto toho, aby
sme mysleli predovšetkým na to, čím
by sme my mohli byť tomu druhému?
Veľmi zriedka je človek ochotný prispieť
do zväzku cítením „my dvaja“,
ktoré je pre manželstvo nevyhnutné.
Zdá sa, že zvlášť „Marťanom“ pripadá
nesmierne ťažké vidieť v tom popri
pracovných termínoch významnú
každodennú úlohu. Je prinajmenšom
štatisticky dokázané, že skôr mužom
príde zaťažko investovať konkrétny
čas do upevnenia zväzku a spoločných
chvíľ v manželstve.
Bez ochoty pracovať aktívne na
vzťahu však chýba dôležitý, možno najdôležitejší
predpoklad trvalého manželského
šťastia. „Počas našej dlhoročnej
terapeutickej praxe sme pomohli
mnohým párom. Rozchodu sa dalo
vyhnúť len vtedy, keď boli manželia
ochotní budovať ,my‘ “, hovoria Rosana
a Thomas Wesselhöftovci.
NOVÉ „POROZUMENIE
ÚLOH“
Aj po všetkých emancipačných snahách
žien existuje medzi „Marťanmi“
a „Venušankami“ ešte mnoho
neistôt. Chýba potrebné „pochopenie
úloh“, ktoré by naozaj zodpovedalo
podstate ženského i mužského princípu,
hoci muž i žena sú predsa rovnoprávne
duchovné bytosti a plnohodnotné doplňujúce
pôsobenie by malo byť možné
bez problémov.
Snáď majú ženy ešte stále ako hlbokú
ranu „pod kožou“ bolestnú skúsenosť,
že boli taký dlhý čas degradované na
„kamarátky“ alebo slúžky muža. Je im
zaťažko prijať „skutočne ženskú“ úlohu,
ktorej zodpovedá jemnosť a silu citu, čo
je neoddeliteľné od ženskej bytosti. Práve
tieto jemnejšie prvky človečenstva by
musela žena silnejšie rozvinúť a k tomu
by jej muž mal poskytnúť čo najviac
priestoru. Lebo mužskosť sa prejavuje
okrem iného aj v úcte k ženskému pôsobeniu
a v jeho ochrane, či už doma alebo
v spoločnosti. Prejavuje sa v každej, aj
v najmenšej situácii všedného dňa!
Za predpokladu doplňujúceho, zmysluplného
spolužitia muža a ženy by sa
rozvody mali stať vlastne výnimkou.
K tomuto stupňu vývoja sa však my ľudia
musíme ešte len dopracovať.
Marion Jerrendorfová
7
SVET GRÁLU
2/2005
Z A M Y S L E N I E
Najväčší dar
Vianoc
8
SVET GRÁLU
2/2005
S prípravami na Vianoce sa začína
celé týždne pred Štedrým dňom:
na námestiach sa vztyčujú vianočné
stromy, ozdobujú a okrášľujú
sa domy i ulice, stavajú sa jasličky,
všade svietia sviečky...
Predovšetkým to však vyzerá,
akoby sa ľudí zmocnila horúčka.
Horúčka zvaná „darček“. Zrazu sa
myšlienky všetkých točia okolo
jedinej témy: čím obdarovať svojich
blízkych? Kde a kedy darčeky
kúpiť? Ako ich vyrobiť? Človek
sa teší, venuje sa prípravám, balí
a píše menovky. A keď konečne
nastane ten dlho očakávaný deň,
začína sa veľká výmena, ľudia obdarúvajú,
sú obdarovávaní – a navzájom
si ďakujú.
SVIATOK DARČEKOV?
Tých darov je tak veľa a ich
význam pri vianočných oslavách
je taký veľký, že by sa tieto sviatky
dali pokojne nazvať „sviatkami darčekov“.
Napriek tomu každý v hĺbke
duše jasne cíti, že výmena materiálnych
statkov, darčeky samy osebe
nestačia na to, aby z Vianoc urobili
sviatok.
Ak sa obmedzíme iba na to, tak tu
čosi chýba. Keď vytriezvieme z darčekového
opojenia, ako nepozvaný
hosť sa vynoria rozpačité otázky: Aký
zmysel mali tieto vianočné sviatky?
A čo nás vlastne podnietilo k tomu,
aby sme sa takto obdarúvali?
Zmysel daru tkvie v tom, že dávajúci
chce obdarovanému urobiť radosť.
Dávanie darov je teda tak povediac
opakom predávania. Pri predaji
sa prijíma materiálne alebo finančné
vyrovnanie za predávanú vec, zatiaľ
čo v prípade daru nikto nič podobné
neočakáva. Ako vyrovnanie úplne
stačí radosť a šťastie obdarovaného.
Dary sa zvyčajne dávajú vtedy, keď
je nejaký dôvod k oslavám, alebo keď
majú pripomenúť nejakú dôležitú
udalosť. Pri príležitosti narodenín
alebo svadby sa tak stávajú ďalším
zdrojom radosti. Obdarúvať, samozrejme,
môžeme aj inokedy, napríklad
vtedy, keď niekto trpí nedostatkom.
Pri vianočných sviatkoch prichádza
do úvahy oboje. Vianoce nám
pripomínajú veľkú udalosť narodenia
Ježiša Krista, čo bolo darom pre duchovne
živoriace ľudstvo.
Nie sú tu teda všetky vianočné darčeky,
ktoré pre nás zrazu v tom čase nadobúdajú
takú dôležitosť, v skutočnosti
iba preto, aby sme si navzájom pripomenuli
tento veľký, skutočný dar?
SKUTOČNÝ
VIANOČNÝ DAR
Často počúvame, že Stvoriteľ
ľuďom „daroval“ svojho vlastného
Syna, aby ich očistil od ich hriechov.
Pod „darovaním“ sa tu pritom
často chápe Ježišova smrť na kríži,
prostredníctvom ktorej bolo ľudstvo
– údajne – spasené. Takto by bol teda
vlastný vianočný dar, narodenie Syna
Božieho, prípravou k jeho nevyhnutnému
ukrižovaniu, bez ktorého by
nebolo možné vykúpenie z našich
hriechov, ani naše spasenie. Bolo však
takéto dianie skutočne nutné na to,
aby ľudstvo dostalo pomoc oslobodiť
sa od svojich omylov?
Toho, kto v období Vianoc hovorí
o Ježišovom ukrižovaní, rýchle
označia za rušiteľa pokoja. Narode-
Z A M Y S L E N I E
nie a ukrižovanie – tieto dve udalosti
– sú od seba prísne oddeľované. I keď
vraj obidve súvisia so spásou ľudí
a sú údajne obidve svedectvom Božej
lásky k ľudstvu, ľudia sa úzkostlivo
vyhýbajú tomu, aby ich uvádzali do
vzájomnej súvislosti, zvlášť v prítomnosti
detí.
Tieseň a úzkosť, ktorú pri tom človek
cíti, sú však oprávnené. Kto by aj
mohol vrúcne zaujatie detí pred obrazom
Jezuliatka v jasličkách, v spoločnosti
Márie a Jozefa, zahrievaného
prítomnosťou teliatka a oslíka, rušiť
rečami o strašnom utrpení Ježiša na
kríži, o rukách prebitých klincami,
o pomalom umieraní pod žeravým
slnkom?
Každé dieťa by bolo zhrozené, keby
mu niekto práve na Vianoce vykladal
o tom, čo ľudstvo spôsobilo Ježiškovi,
keď vyrástol. A ani žiaden dospelý by
nedokázal spájať neľudskú krutosť,
s akou bol Syn Boží zavraždený na
kríži, so „sviatkom lásky“, len čo by si
našiel čas, aby sa nad tým zamyslel.
Ježišovo ukrižovanie bolo primitívnym,
opovrhnutiahodným zločinom,
ktorý nemá s „Božím dielom spásy“
nič do činenia. Ako by aj mohol nevinný
vziať na seba vinu niekoho
iného? Pokiaľ platí, že čo človek zasial,
musí aj zožať, ako by mohol Kristus –
ako sa dnes učí – „zožať“ za nás, teda
údajne na seba vziať dôsledky našich
činov? A prečo by sa bol Ježiš trpiaci
na kríži prihováral Bohu „Otče, odpusť
im, lebo nevedia, čo činia“, ak by
jeho ukrižovanie bolo skutočne Bohom
zamýšľané a chcené?
Ono však zamýšľané nebolo. Názor,
podľa ktorého Boh ľudstvu daroval
svojho Syna, inými slovami,
dal ho „obetovať“, nie je v žiadnom
prípade logický. Skutočným darom
bola Pravda, ktorú Ježiš priniesol,
jeho učenie. Keď sa však pohľad ľudí
upiera len na osobu vyslanca, na posolstvo
sa zabúda. A práve v tomto
posolstve spočívala – a dodnes spočíva
– spása. Pretože
Stvoriteľ príchodom
Ježiša Krista, časti
seba samého, dal ľuďom
poučenie, ako
majú v jeho stvorení
žiť, aby s ním boli
v harmónii a prinášali
stvoreniu úžitok.
Skutočnosť, že
v osobnosti Ježiša
prišiel Stvoriteľ sám,
aby zvestoval svoju
vôľu – a nie, ako
tomu bolo dovtedy,
nejaký prorok – by
nás mala podnietiť
k zamysleniu. Lebo
situácia ľudstva, ktoré sa v tej dobe
už veľmi vzdialilo od Svetla a Pravdy,
bola navidomoči taká beznádejná, že
bez príchodu Krista, bez tejto dodatočnej
pomoci, tejto mocnej sily, by
ľudstvo nevyhnutne samo seba zničilo,
a to nielen pozemsky, lež následkom
svojho správania, ktoré jednoznačne
odporovalo zákonom života,
predovšetkým duchovne.
Vianoce sú teda zároveň sviatkami
radosti i vážnosti: sviatkami
radosti, lebo Ježišov príchod sa stal
pre ľudstvo nádejou na vykúpenie;
a sviatkami vážnosti, pretože takýto
akt záchrany bol vôbec nutný. Každé
vianočné sviatky by nám teda mali
pripomínať dramatickú a zúfalú situáciu,
v ktorej sa ľudstvo nachádzalo
– a nachádza. Mali by pripomínať
absolútnu nutnosť pridržiavať sa zo
všetkých síl Kristovho učenia a riadiť
sa ním v každodennom živote.
VÁŽIŤ SI DAR ZNAMENÁ
VYUŽÍVAŤ HO
Vianoce – kto si dnes ešte spomenie na skutočný
význam tohto sviatku?
Teraz, takmer 2000 rokov po Ježišovej
smrti, sa môže každý, kto
pozoruje svoje okolie, ľahko presvedčiť
o tom, že ukrižovanie Syna Božieho
neoslobodilo ľudstvo od hriechov. Stále
ešte žijeme zapletení do všetkých našich
chýb, rozporov a falošných názorov.
Keďže ukrižovanie z nás nesňalo ani
jedinú z našich chýb, ani nás nezbavilo
ich dôsledkov, lež naopak, vznikla ním
nesmierna vina, ktorá na nás spočíva,
je teda na nás, aby sme ju odčinili. To
je možné vďaka daru v podobe učenia,
ktoré nám Ježiš priniesol.
Pri každom dare sa musí rozpoznať
jeho hodnota, musí sa oceniť a predovšetkým
využiť. To platí nielen pre
vianočné darčeky, ale aj pre onen veľký
dar Boží, ktorý nám bol daný Kristovým
učením. Jeho hodnota sa prejaví
jedine tým, že sa mu pokúsime porozumieť
a čerpať z neho úžitok vo svojom
živote. A táto hodnota je nesmierna,
pretože tento dar pochádza od samotného
Stvoriteľa, je dokonalý a obsahuje
všetko, čo človek potrebuje.
Každý sám pre seba môže posúdiť,
nakoľko tomuto daru porozumel a pochopil
ho. Ježiš povedal (Ján 13, 35):
„Podľa toho všetci spoznajú, že ste
moji učeníci, ak budete mať lásku jedni
k druhým.“
Christopher VASEY
9
SVET GRÁLU
2/2005
F O T O G R A F I E
Voda, zvuk a obrazy
Fascinujúce fotografické experimenty Alexandra Lauterwassera
2/2005
Na začiatku bol fascinujúci pancier
korytnačky. Jeho morfológia
inšpirovala Alexandra Lauterwassera
k tomu, aby sa podrobnejšie
zaoberal tajomstvom princípov tvarov
v prírode. Dnes má v jeho útulnom
dome v Heiligenbergu svoj
príbytok ešte veľa korytnačiek, ale
objektom jeho záujmu sa stalo čosi
iné: do centra jeho pozornosti sa
dostali voda, zvuky a obrazy.
Alexander Lauterwasser vyvinul
metódu, ktorá umožňuje zviditeľ-
10
SVET GRÁLU
niť účinky zvukov na vodu. Vyštudovaný
psychológ svojimi prednáškami
uvádza do úžasu čoraz
väčšie publikum. Na sugestívnych
fotografiách sa neobjavuje divoký
chaos, ale najkrajšia harmónia.
V závislosti od veľkosti a druhu
nádoby, od rozmanitých vlastností
vody a od výšky tónu vznikajú mnohoraké
„zvukové figúry“, ktoré vyjadrujú
aj princíp: čím je tón hlbší,
tým je forma jednoduchšia, čím je
tón vyšší, tým je tvar zložitejší. Svet
Grálu vo svojej reportáži prináša
ukážky z prác Alexandra Lauterwassera.
Sú to jednoduché sínusové
tóny, ktore sa prostredníctvom vody
zviditeľnili a momenty z hudobných
diel, na na ktoré voda reagovala.
Pre všetky zobrazené fotografie na
vedľajšej strane sa použila rovnaká
nádoba. Pre fotografie na nasledujúcej
strane sa použila iná nádoba.
internet:
http://www.foto-lauterwasser.de
F O T O G R A F I E
20,1 Hz
24,24 Hz
35,8 Hz
29,7 Hz
28,9 Hz
42,85 Hz
46,18 Hz 50,1 Hz
1339 Hz
11
SVET GRÁLU
2/2005
F O T O G R A F I E
91,8 Hz 27,9 Hz
1325 Hz
12
SVET GRÁLU
2/2005
F O T O G R A F I E
11149 Hz
Formy vznikajúce pri zvuku japonskej bambusovej píšťaly
13
SVET GRÁLU
2/2005
14
SVET GRÁLU
2/2005
Láska – čo všetko s týmto slovom
nespájame? Aké túžby a nádeje
v nás vyvoláva… a aké sklamania
sú s ňou tiež spojené! Neprehľadné
množstvo milostných románov,
divadelných hier a filmov svedčí
o tom, ako veľmi sa ľudia touto
záležitosťou zapodievajú. Pre psychológov
a rôznych poradcov predstavuje
nevyčerpateľné pole pôsobnosti.
Na mnohých miestach je to
téma číslo jedna, predovšetkým, ak
ide o telesné aspekty lásky. Pretože
je očividné, ako v našich mestách
kvitne obchod s erotikou – alebo,
presnejšie povedané, s jej najnižšou
formou, často spomínaným sexom.
ČO JE TO VŠAK LÁSKA?
Spojenie pojmu láska s pojmom cit
je všeobecne známe. Oveľa menej
si uvedomujeme, že láska je základná
sila bytia a súvisí aj s výmenou dávania
a brania. Pomyslite napríklad na
dych: dávame a berieme. Výdychom
poskytujeme svetu rastlín oxid uhličitý,
zatiaľ čo pri nádychu dostávame
kyslík, ktorý potrebujeme pre náš život.
Aj v tejto výmene dávania a brania
sa dá spoznať láska, ktorá pôsobí
v jednom zo zákonov stvorenia, a to
v zákone vyrovnania.
T É M A
Tri dimenzie
lásky
Telesná príťažlivosť,
láska srdca
a duchovná láska
TELESNÁ DIMENZIA
U
nás ľudí existuje tak isto prirodzená
požiadavka vyrovnania
na telesnej úrovni. Plodenie nie je pri
pohlavnej činnosti to najdôležitejšie,
lebo príroda sleduje všetkým dianím
viaceré ciele. Tu ide predovšetkým
o výmenu jemných telesných síl vyžarovania.
My ľudia však nechávame
našu pohlavnú silu často klesnúť do
závislosti. A ako všade, kde sú závislí,
nájdu sa aj vykorisťovatelia. Podporujú
závislosť všetkými prostriedkami,
len aby mohli obchodovať.
Pritom – tak ako s inými závislosťami
– sa aj s predajnou „láskou“ zarába
veľa peňazí a tento „prenájom
ľudských tiel“ má často kriminálne
pozadie.
Pri takýchto obchodoch sú vykorisťované
v každom prípade obidve
strany: tí, čo nepoznajú nič lepšieho
a tieto služby využívajú, i tí, čo ich
ponúkajú. Vo veľkom zvádzaní „telesnou
láskou“, ktoré sa nám denne
v mnohých formách stavia pred oči,
spočíva v skutočnosti pravý opak lásky.
Namiesto pomoci a opory, ktorú
poskytuje naozajstná láska, sú ľudia
hnaní do závislosti. A o čo viac sa
stráca pocit studu, o to otvorenejšie
a bezuzdnejšie sa propagujú a vyžívajú
sexuálne požiadavky, a to aj
vo vzťahoch rovnakého pohlavia.
Hovoriť o hanblivosti už nie je moderné.
A pritom pocit studu by bol
pre každého človeka veľkou pomocou,
lebo zabraňuje, aby sme sa ako
duchovné bytosti zaplietli do telesných
žiadostivostí. Mať dnes zábrany
sa považuje za prekážku a psychológia,
veľakrát úplne vzdialená duchovnému
poznaniu, sa ich pokúša
odstrániť. Pritom je len prirodzené,
že má niekto zábrany začať s niekym
vzťah na telesnej úrovni, ak súčasne
chýba duševná láska.
Na druhej strane k zdravému životu
v zdravom partnerstve patrí
určite aj zdravý pohlavný život. Len
sa nemá preceňovať. Nie každému
človeku je dopriate žiť v spoločnom
partnerskom zväzku. Avšak preto
nie je nikto vylúčený z prežívania
lásky. Lebo tá je obsiahlejšia, v žiadnom
prípade sa neobmedzuje len na
oblasť partnerského dopĺňania.
Vezmime napríklad starú mamu,
ktorá sa láskyplne stará o svoje vnúčatá.
Aj tu prebieha výmena, zdravé
vyrovnávanie medzi dávaním a prijímaním.
Malé deti potešia starú paniu
svojou detskosťou a vďačnosťou, zatiaľ
čo stará mama je im nápomocná
tam, kde ony kvôli svojmu útlemu
veku ešte nemôžu pôsobiť. Ako veľmi
záleží na vyrovnávaní, človek spozná
T É M A
vtedy, keď pomyslí na bolesť neopätovanej
lásky. Je to, žiaľ, rozšírený úkaz.
Ako často zostáva neopätovaná napríklad
láska rodičov k deťom!
LÁSKA SRDCA
A
predsa pravá láska srdca, ktorá
v sebe nemá sebectvo, nepožaduje
žiadne vyrovnávanie. Také čisté
srdce sa často nevyskytuje. Nemilujeme
druhého nezištne, ale kvôli
tomu, lebo si myslíme, že potrebujeme
objekt lásky. Kto však miluje
skutočne, dokáže sa všeličoho zriecť,
keď tým môže milovanému poslúžiť.
Keď napríklad muž ľúbi ženu,
ktorá však nachádza svoje šťastie
u iného partnera, potom považujeme
za úplne prirodzené, že je žiarlivý
a jeho začínajúca láska sa možno
zmení v nenávisť. Takéto správanie
je však egoistické, zamerané len na
vlastné šťastie
Iný veľmi rozšírený príklad, v ktorom
hrá rolu sebectvo, je rodičovská
láska k deťom. Rodičia predstierajú,
že chcú pre svoje dieťa len „to najlepšie“.
Často sú však hlboko sklamaní,
keď deti robia práve to, čo je pre ne
naozaj najlepšie. Veď deti majú často
prežiť ešte mnohé skúsenosti, ktoré
nezodpovedajú predstavám rodičov.
Tí však milujú svoje vlastné ciele niekedy
viac než deti, aj keď si toho nie
sú vedomí. Ako často býva dieťa viazané
na rodičovský dom, lebo rodičia
ho vnútorne nechcú prepustiť, zatiaľ
čo sa sami klamú, že tak konajú len
„z lásky k dieťaťu“. V skutočnosti
však zabraňujú vlastnému rozvoju
svojho dieťaťa. Pri nezištnej láske by
museli rodičia urobiť všetko pre to,
aby spoznali, čo je pre ich deti dôležité,
a svoje vlastné priania by odložili
bokom.
Láska je z povahy veci nesebecká
a každému človeku ponúka veľkolepú
príležitosť vyrásť nad svoje
ego. Dáva nám krídla, oživuje naše
vnútro, takže duša dostáva povzbudenie
oslobodiť sa z pút ochromujúcej
rutiny všedného dňa a vzniesť sa
nahor. Toto stúpanie nahor sa nemá
chápať iba symbolicky, ide tu o celkom
prirodzený dej na inej úrovni
skutočnosti.
SYMPATIA A ANTIPATIA
Keď myslíme na lásku, myslíme
určite aj na sympatiu a antipatiu.
Slovo sympatia má podľa svojho
pôvodu vlastne význam „súcitný“,
„spolucítiaci“. Človek
teda môže voči druhému
prejaviť súcit, pochopenie,
môže sa vžiť do jeho situácie.
Dnes sa spája s pojmom
sympatia predovšetkým to,
že sa niečo k niečomu hodí,
rovnorodosť v myslení, konaní
a dávaní sa. Bez tohto
nie je stále partnerstvo mysliteľné.
Keď ľudia vstúpia do
vzťahu, potom veľmi rýchlo
padne maska, za ktorou zvyčajne
skrývame pred ostatnými
ľuďmi naše slabosti
a tajné priania. Ak potom
pominú sympatie a rovnorodé
sklony, je partnerstvo
ohrozené. Preto hovoríme
o manželstve založenom na
náklonnosti v protiklade
k manželstvu z rozumu.
LÁSKA A MANŽELSTVO
Kde je pravá láska, teda súzvuk
duší, tam nemá vstupovať rušivo
alebo rozdeľujúco tretí človek,
lebo by zabránil Bohom chcenému
šťastiu. Keď sa teda povie, že „človek
nemá rozlučovať, čo Boh spojil“,
je tým vyjadrené, že partnerstvo
má správny, prirodzený základ. Nejde
teda o naše terajšie manželské
zvyklosti, ale o niečo oveľa pôvodnejšie
a prirodzenejšie: o duševné
vlastnosti. A preto sa tiež poukazuje
v Schillerovom „Zvone“ na manželstvo:
„Preto preveruj, kto sa naveky
viaže…“. Pre trvalé manželstvo je
nutné splniť rozličné dôležité podmienky,
ktoré sa v prvom zaľúbení
často prehliadnu, čo vedie k neradostným
následkom.
My ľudia ako duchovné bytosti
sa máme rozvíjať. Rozdielna rýchlosť
alebo smerovanie rozvoja jednotlivca
na základe slobodnej vôle
môže v priebehu partnerstva viesť
k vzájomnému oddeleniu, aj keď na
začiatku existoval skutočný súzvuk.
Mnohí majú problémy pripustiť
partnerov rozvoj. A neznamená „ľúbiť“
tiež pripustiť si druhého človeka
k sebe, dôverovať mu, zostať zraniteľným?
15
SVET GRÁLU
2/2005
T É M A
Láska má a môže plodiť zabudnutie
na seba. Nemusí to byť len láska
k inému človeku, môže sa to týkať
nejakej zvláštnej úlohy. Rozhodujúce
pritom je, aby sa človek nedal
viesť egoistickými pohnútkami. Napríklad
nejaký bádateľ môže byť
hnaný pri svojej činnosti ctižiadostivosťou
a samoľúbosťou, alebo
sa chopí úlohy len preto, že ju chce
vidieť vyriešenú. Len v druhom prípade
dosiahne zabudnutie na seba
a bude teda „schopný lásky“. A kto
je schopný lásky, kto sa neobmedzuje
len na vlastnú osobnosť, nedostane
sa do nebezpečenstva, že by ochorel
na „nedostatok lásky“.
16
SVET GRÁLU
2/2005
V mnohých prípadoch je rozvod
jediným východiskom z trvalej manželskej
krízy. A pretože takýchto prípadov
je veľmi veľa, zdráha sa stále
viac ľudí vstúpiť do partnerstva so
zákonnými povinnosťami. Okrem
toho je pre mnohých celkom samozrejmé
stavať svoje vlastné záujmy
pred blaho svojho blížneho. O láske
sa väčšinou len hovorí. V skutočnosti
však panuje všade citeľný nedostatok
lásky. Lebo nemôžeme len tak jednoducho
uniknúť našej potrebe láskyplného
zväzku. Veľa ľudí sa však práve
o to pokúša a kladie si okolo svojho
srdca tvrdý pancier, len aby už neboli
zraniteľní a závislí.
„MILUJ BLÍŽNEHO
SVOJHO AKO SEBA
SAMÉHO!“
Východisko naznačuje výzva Ježiša:
„Miluj blížneho svojho ako
seba samého!“
Kto je už sám so sebou úplne spokojný,
bez toho, aby si niečo nenamýšľal?
Na jednej strane je tu „ja“,
ktoré sa tlačí do popredia a neustále
sa snaží o vlastné vyzdvihovanie. Na
druhej strane je tu však aj hlas svedomia,
ktorý nám ticho pripomína, akí
sme bezvýznamní a nedokonalí – merané
naším vlastným zmyslom bytia.
A toto rozštiepenie, v ktorom skoro
všetci väzíme, zabraňuje tomu, aby
sme milovali tak, ako by sme vlastne
milovať mali. Kto si neváži sám seba,
nedokáže si vážiť ani svojho blížneho.
Kto sám sebe nerozumie, nedokáže
rozumieť ani svojmu blížnemu. Lebo
láska má niečo do činenia aj s úctou
a porozumením. Ako mám milovať
niekoho, pre koho nemám porozumenie?
Nepozorujeme všade, ako odsudzujúco
navzájom o sebe hovoríme?
To je opak láskyplného správania sa!
A to má korene v našej nespokojnosti
so sebou samými. Kto si nemôže vážiť
sám seba, ten sa pokúša znevažovať
aj iných, aby so svojou nedokonalosťou
nebol sám. Ustavičné nevecné
kritizovanie ostatných ľudí sa teda
zakladá na nepriznanej nespokojnosti
so sebou samým.
MILOVAŤ STVORITEĽA
„Milovať budeš blížneho ako
seba samého“ je len druhá
časť prikázania. Prvá znie: „Milovať
budeš Pána, svojho Boha, celým
svojím srdcom a celou svojou dušou
i celou svojou mysľou.“ To má
byť, ako to vyjadril Ježiš, podstatou
všetkých prikázaní: „Na týchto
dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon
i proroci.“ (Matúš 22,37–40).
Avšak milovať Boha, to nie je pre
mnohých ľudí také jednoduché.
Akým spôsobom myslíme na Boha,
keď nám napríklad smrť vyrve milovaného
partnera z nášho náručia?
Láska predpokladá porozumenie.
Naše chápanie pôsobenia Stvoriteľa
je však silne skalené a aj na pohľad
nábožný človek sa často škriepi
s Bohom, len čo sa od neho niečo
požaduje. Miluje seba oveľa viac
než Boha a nemá pochopenie pre
– jemu niekedy nepríjemné – nevyhnutnosti
bytia, ktoré prebiehajú
podľa Božej vôle!
A k týmto nevyhnutnostiam patrí
aj smrť. Človek, ktorý miluje Boha
celým srdcom, má bezpodmienečnú
dôveru v pôsobenie Stvori-
T É M A
teľa a snáď sa dokáže aj radovať, že
jemu blízky zosnulý svojou smrťou
vykonal nutný a ďalej vedúci krok.
Bez tohto vedomia sa nám javí smrť
len ako nezmyselná.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha,
celým svojím srdcom a celou svojou
dušou i celou svojou mysľou.“ Tieto
slová vyjadrujú aj rozličné roviny
vedomia, na ktorých môžeme rozvinúť
lásku. Srdce predstavuje našu
duchovnú vnímavosť. Človek s duchovne
bdelým vedomím môže aj
ľahšie prehliadať vonkajšie nedokonalosti
ostatných ľudí a na tomto
základe môže vyrastať jeho láska.
Podľa biblického podania povedal
Ježiš: „Počuli ste, že bolo povedané:
Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť
budeš svojho nepriateľa. Ja
vám však hovorím: Milujte svojich
nepriateľov, /dobrorečte tým, ktorí
vás preklínajú, robte dobre tým,
ktorí vás nenávidia /a modlite sa za
tých, ktorí vás prenasledujú a vás
potupujú, aby ste boli synmi svojho
Otca v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať
slnku nad zlými aj dobrými
a zosiela dážď na spravodlivých aj
na nespravodlivých. Veď keď budete
milovať iba tých, čo vás milujú, aká
vám patrí odmena? Či to isté nerobia
aj colníci? A ak budete zdraviť
iba svojich bratov, čo robíte navyše?
Či to isté nerobia aj pohania? (Matúš
5,43 – 47)
Ak teda chceme milovať aj svojich
nepriateľov, resp. nám nesympatických
ľudí, potom je dôležité, aby
sme správne chápali pojem lásky.
Láska nesená duchovným vedomím,
ktorá nepoškuľuje po odmene
a uznaní, ale vidí úlohu, bude chcieť
byť druhému vždy užitočná. Láska
môže teda znamenať aj stanovenie
jasných hraníc, aby sme niekoho
ochránili pred zlom, nešťastím
alebo pred spáchaním neprávosti.
Snáď sa to musí robiť aj s krvácajúcim
srdcom – pomyslime na tresty
v oblasti výchovy. Zmäkčilá slabosť,
ktorá iba všetko odpúšťa, sa síce
často považuje za lásku, ale ňou nie
je.
Máme milovať Boha aj „celou našou
dušou“. Duša je nositeľom toho,
čo označujeme za „vnútorné vlastnosti“
človeka. Kto sa pred láskou
uzatvára, ten svoju dušu zaťažuje
alebo jej škodí. Uzatvára sa totiž
vo svojich vnútorných pohnútkach
pred vyššími vplyvmi a pomocami.
To nie je ničím iným, ako keď na
telesnej úrovni poškodzujeme svoje
zdravie nedbalou životosprávou.
A potom máme milovať Boha celou
našou mysľou. Tým je mienený
rozum, ktorý sa vyšvihol skoro
u všetkých ľudí našej kultúrnej oblasti
na najvyššiu inštanciu. Mozog
sám však nemôže existenciu Boha
ani dokázať, ani vyvrátiť. Už voči
zdanlivej nekonečnosti večernej
oblohy plnej hviezd stojí bez porozumenia.
Ale človek, v ktorého
srdci je láska k Bohu živá, spoznáva
starostlivé pôsobenie jeho sily aj
vo vonkajších dejoch a jeho rozum
mu bude cennou pomocou pri spoznávaní
všeobsiahlych zákonitostí
stvorenia.
Všetci neustále požívame dary
Stvoriteľa. Ani na dýchanie by sa
človek nezmohol bez toho, aby
on – a s ním celý svet – nebol udržiavaný
silou, ktorej pôvod je mu
skrytý. Žiadnu z vecí, z ktorých
máme potešenie, sme nevytvorili
sami, ale nachádzame ich ako dar.
To platí, prirodzene, aj pre naše telo.
Máme síce určitú schopnosť „tvoriť“.
Ide tu však o formujúcu a pretvárajúcu
silu, lebo skutočne stvoriť
niečo nové vôbec nemôžeme. Božie
pôsobenie je všeobsiahle, naše je
však ohraničené. Berieme, berieme
a berieme, ale na dávanie vo svojej
sebeckosti nemyslíme.
Čo však môžeme my ľudia dávať?
Odhliadnuc od toho, že máme
naše dary používať v zmysle zákonov
stvorenia, aby prinášali úžitok
a výstavbu, mohli by sme dávať
našou vďačnosťou a úctou k životu
a k jeho pôvodu. A nie je to práve to,
čo nám dnes najviac chýba? Pomyslime
len na škody, ktoré sme napáchali
na našom životnom prostredí
rovnako ako aj v našom vnútornom
svete.
Mali by sme sa snažiť aj o správne
pochopenie veľkej, všetko podporujúcej
lásky Stvoriteľa. Kto
očakáva, že Boh ako ten, kto riadi
všetky svety, podporuje len nás
a naše krátkozraké, sebecké priania,
ten asi nepochopí nikdy nič zo
skutočného diania na tomto svete.
A môže tisíckrát uisťovať, že Boha
miluje, nemôže ho milovať, lebo
v sebe nesie nesprávny obraz Boha.
Pôsobenie Stvoriteľa je všeobsiahle
a jeho vždy spravodlivá láska sa nevzťahuje
na malé či väčšie starosti
všedného dňa ľudí tejto Zeme, ale
na nesmrteľného ducha človeka.
Malé starosti, ktoré nás sužujú, sú
oproti tomu úplne bezvýznamné.
My sami sme si chybným správaním
vyvolali „nápravné opatrenia“,
ktoré nás v živote bolestne zasahujú.
Údery osudu môžu byť pre dušu
rovnako osožné ako bolesť pre telo,
lebo sa máme naučiť zabrániť tomu,
čo je pre naše bytie škodlivé.
SEBAÚCTA
A SEBAKLAM
Aj pri našej potrebe lásky v spolužití
s inými ide o zdravé vyrovnanie
dávania a brania. Keď
chceme zažiť lásku, musíme byť najprv
sami schopní skutočne milovať.
Ako často sa ľudia k sebe upínajú
v domnelej láske a čím nepostrádateľnejší
si navzájom sú, tým sa im
ich láska zdá väčšia. V najlepšom
prípade je to však len predstupeň
17
SVET GRÁLU
2/2005
18
SVET GRÁLU
2/2005
Na Chaj Tanovu radu sa obliekli
do šiat služobníctva a potom
zamierili do východnej časti mesta,
aby vyhľadali predovšetkým „kňaza
chudobných“.
Tento starý, dosť nevedomý muž
úradoval v takmer rozpadnutom
chráme, v „chráme chudobných“.
Takým ľuďom totiž, ktorí už neboli
schopní slušne sa obliecť, bol vstup
do ostatných chrámov mesta zakázaný.
Mali zvlášť vyhradené miesto
na vykonávanie svojich pobožností.
„Nie sú si všetci ľudia pred Bohom
rovní?“ pýtal sa Li Erl pobúrený takým
vylučovaním chudoby.
„Nie všetci,“ znela pokojná odpoveď.
„Mladý pán predsa vie, že
nie sme na zemi prvýkrát. Kto bol
v minulom živote čestný, ten má na
druhýkrát príjemný život v blahobyte
a pohodlí. Kto však hrešil, ten
musí prísť ako žobrák. Chce mladý
muž niesť zodpovednosť za to, aby sa
vznešení ľudia ríše modlili spoločne
s hriešnikmi?“
Li Erl ešte stále nebol spokojný.
„Prečo sa hriešnici narodia ako
žobráci? Predsa len preto, aby mohli
napraviť svoje chyby. Keď hriešnik
odpyká svoju vinu, nemá potom
pred Vznešeným takú istú hodnotu
ako aj iný zbožný človek?“
„Áno, neskôr. Keď vojde do večných
záhrad, tak z neho odpykaná vina
spadne, ale do tej doby sa treba na
neho pozerať ako na človeka, ktorý
stojí pod ostatnými ľuďmi. Nech sa
mladý pán pozrie na mňa. Bol by
som kňazom v tomto chráme chudoby,
keby som svoj prvý život prežil
bez hriechu? Aj ja pykám s ostatnými,
len moja minulosť nemohla
byť až taká zlá, inak by som nebol
teraz kňazom.“
Aj napriek tomu, že Li Erl nebol
s týmto vysvetlením spokojný, lákalo
ho to rozprávať sa s týmto dek
skutočnej láske, ktorá umožňuje
človeku vyrásť nad seba samého,
aby sa okruh jeho pôsobenia rozširoval
a on sa stal schopným slúžiť
vyšším cieľom.
Kto myslí len na svoje osobné
šťastie a nevšíma si, že zákony
stvorenia od nás vyžadujú pôsobenie,
ktoré nás presahuje, bude
v tejto bežnej, sebeckej láske skôr
či neskôr zažívať ťažkosti. Dostaví
sa dojem nenaplnenosti a veľa milujúcich,
v dôsledku tohto vcelku
správneho pocitu, bude hľadať
„rozptýlenie“, takzvané „dobrodružstvá“,
čo potom ľahko zničí
základ spoločného šťastia.
A tak je pochopiteľné, prečo je
dnes v láske toľko sklamaní. Jednoducho
musia byť, lebo sebaklam
nepodporuje človeka v jeho ďalšom
vývoji. Jeho život nie je založený
na tom, aby sa v spokojnosti
so sebou samým a v pokoji usadil,
zahalený do hrejivého plášťa domnelej
lásky. Bez vyššieho cieľa sa
šťastie nedá udržať natrvalo. Iné
predstavy sú sebaklamy, od ktorých
sa človek oslobodí iba sklamaním.
Keď niekto myslí len na vlastnú
predstavu naplnenia lásky, stratí,
i keď najprv nebadane, aj sebaúctu,
čím automaticky stráca schopnosť
nezištne si vážiť iných a milovať
ich. A tak vzniká svet, aký dnes
väčšinou poznáme, v ktorom
skoro každý odsudzuje a ohovára
druhých a jednotliví ľudia nachádzajú
len málo láskyplnej opory
a pochopenia. Namiesto toho sa
mnohí ponúkajú tento nedostatok
sebaúcty a našu potrebu lásky
povrchne vykompenzovať. Zo
všetkých strán láka „šťastie“ formou
dobrodružstiev, ciest, peňazí,
vlastníctva atď. Skutočný zdroj
života a lásky však spočíva v inej
rovine.
T É M A
Žiť v súlade s týmto poznaním
znamená zároveň milovať Boha…,
lebo človek sa potom nenecháva
viesť svojimi predstavami podľa
vlastného priania, ale robí to, čo
nám vôľa Stvoriteľa predurčila.
TRI DIMENZIE
Náš jazyk prostredníctvom
slovnej zásoby vydáva svedectvo
o našom vedomí.
Týmto jedným slovom „láska“
označujeme vlastne tri veľmi odlišné
skutočnosti. Je to po prvé „telesná
láska“ ako záležitosť našej biologickej
existencie. Potom je to duševná
láska ako predpoklad zdravého
ľudského partnerstva. A nakoniec
je to duchovná láska ako ukazovateľ
cesty a vodidlo ľudského ducha
obráteného k Bohu. V starej gréčtine
boli pre tieto tri skutočnosti
rozličné označenia. Pre duchovnú
lásku to bolo slovo „agapé“.
Dnes sa však väčšinou uspokojujeme
len s týmto jedným slovom
láska – a spôsobujeme tým veľa
zmätku. Je síce správne, že u lásky
v jej rozličných javových formách
ide nakoniec o jednotnú základnú
silu, ktorá ovláda celé bytie. My sme
však pojem lásky spojili prevažne
s jej najnižšou formou. Pomohlo
by, keby sme v používaní reči lepšie
rozlišovali a predovšetkým si uvedomili,
že nám skutočná láska môže
otvoriť aj iné oblasti skúseností.
Niet sa teda čo čudovať, že to
s láskou nemáme také ľahké. Máme
síce naše priania a túžby, ale najprv
sa musíme naučiť napĺňať ich tak,
aby nám priniesli trvalé uspokojenie.
To bude možné iba vtedy, keď
láska nájde naplnenie vo všetkých
rovinách.
Gerd Harms
LAO-C’
K N I Ž N Á U K Á Ž K A
ŽIVOT A PÔSOBENIE PRIPR AVOVATEĽ A CEST Y V ČÍNE
tinským starcom ďalej. Pe Janga sa
nemohol spýtať, ak nechcel, aby sa
odmlčal, a nikoho iného nemal.
Takže sa spýtal:
„Myslí si môj otec, že týmito dvomi
životmi sa všetko končí? Keď nejaký
človek zostane zlý ešte aj ako žobrák?
Čo potom?“
„Zaiste zostane zlý, mladý pán,“ odpovedal
starec s pokojom v duši. „Je
veľmi málo dobrých žobrákov, väčšina
z nich nestojí za nič. Ale to nevadí.
Svojím biednym životom si odpykajú
predošlú vinu a to, čo spravia v tomto
živote, sa im rátať nebude. Veď oni
sami sa do tohto nízkeho okolia nedostali.“
Li Erl sa zachvel. Koľko nevedomosti!
Koľko bludu! Na jeho želanie
mu povedal kňaz mená niekoľkých
chudákov, ktorí sa zdali byť hodní
podpory. Li Erl by bol ešte radšej chcel
poznať mená tých, ktorých považoval
kňaz za stratených, ale ten nechcel odpovedať.
Tak sa tu Li Erl musel spoľahnúť
na vedenie.
Prvú chatrč, ktorú vyhľadali, im
kňaz opísal tak presne, že ju nemohli
minúť. Nezaslúžila si ani názov obydlie,
pretože tu panovala špina a rozklad.
Keď vstúpili, pýtal sa mrzutý hlas
na ich želanie. Li Erl vľúdne odpovedal.
Sú sluhami bohatého pána, ktorý
by rád niekoľkým chudobným preukázal
dobro, a prišli sa pozrieť, čo mu
chýba.
Nevľúdny hlas bol ako vymenený,
keď chytrácky oznamoval, že mu
chýba všetko. Ľudia na neho zabudli,
nikto sa o neho nestará.
„Keby to bolo tak, starec,“ povedal
Li Erl rozhodne, aj keď v šere nemohol
vidieť, či bol chudák naozaj starý,
„keby to bolo tak, potom by sme sa
o tebe nikdy nedozvedeli. Kňaz chudobných
robí pre teba veľa dobrého.
Nezabúdaj na to!“
„Nuž áno, kňaz chudobných sa niekedy
príde na mňa pozrieť. Ale jeho
modlitby mi nepomáhajú a almužny
mi môže priniesť len zriedka, sám je
chudobný.“
„Prečo jeho modlitby nepomáhajú,
je to predsa zbožný muž?“ pýtal sa Li
Erl vážne.
„Jeho modlitby mi pomôžu až na
onom svete, ale ja živorím tu na tomto
svete,“ povedal.
„Ešte nie si vyhladovaný,“ prerušil
Chaj Tan rozhovor.
Z Chaj Tanovho výroku chudák
usúdil, že pravdepodobne nedostane
žiadnu almužnu. Vyskočil zo svojho
lôžka a začal návštevníkom nadávať.
Pritom videli, že to bol veľký, silný,
ešte mladý muž.
Chaj Tan sa pobral na odchod, ale Li
Erl to nechcel ešte vzdať.
„Vyzeráš zdravý,“ povedal vľúdne.
„Prečo zostávaš žobrákom? Pracuj
a zarábaj si na živobytie. Rád ti pomôžem.“
Muž sa zarazil a prezeral si návštevníka
odhora nadol.
„Tak so mnou ešte nikto nehovoril.
Nemusím zostať žobrákom, aj keď som
sa taký narodil? Dokáž mi, že môžem
svoj život zmeniť, a ja to urobím!“
„Videl si niekedy tie veľké modré
motýle, ktoré sa kolíšu na kríkoch čajovníka?“
pýtal sa Li Erl muža.
Ten prisvedčil, zvedavý, čo bude teraz
nasledovať.
„Vieš, že toto krásne zviera pochádza
zo žravej, nespokojnej húsenice?“
„Áno,“ znela odpoveď. „Také húsenice
som často videl.“
„Nuž, keby každý zostal taký, akým
sa narodil,“ vysvetľoval Li Erl, „tak
by húsenica musela zostať húsenicou
a nemali by sme žiadne modré motýle.“
Chaj Tan bol vhodnosťou tohto príkladu
prinajmenej rovnako prekvapený
ako žobrák, ale mlčal a premýšľal.
To robil aj chudák. Zrazu zdvihol
sklonenú hlavu.
„Pane, úbohá húsenica chce byť
motýľom,“ povedal mäkkým hlasom.
„Smiem byť tvojím sluhom?“
Li Erl na chvíľu zaváhal. Môže
svojmu hostiteľovi priviesť do domu
takého človeka? Ale jeho vnútorný
hlas s tým súhlasil a vľúdne mužovi
povedal:
„Skúsime to spolu. Choď k najbližšej
vode a očisti sa od hlavy až po päty.
O šaty sa postarám.“
„Čo si mám obliecť, keď budem čistý
a ty tu ešte nebudeš?“ pýtal sa muž
skromne.
Li Erl premýšľal. Potom mužovi
sľúbil, že mu prinesie šaty skôr, než sa
umyje.
„Môžeš byť za západu slnka pri
chráme chudobných?“ pýtal sa Li Erl.
Muž prikývol a priatelia kráčali ďalej.
Chaj Tan sa snažil potlačiť vzrastajúce
dojatie a so strojeným posmechom
povedal:
„Keď ešte dnes navštívime niekoľkých
žobrákov, Li Erl, prídeš domov
s celým zástupom sluhov!“
„Neposmievaj sa,“ prosil ho Li Erl,
„tento je iný než ostatní. Musel som ho
prijať. Raz ho budem veľmi potrebovať.“
Chaj Tan zmĺkol. Pomaly si uvedomoval,
že jeho priateľ vedel viac než
ostatní ľudia.
Kniha vychádza v decembri 2004
a možno si ju objednať na adrese redakcie
čaopisu Svet Grálu.
19
SVET GRÁLU
2/2005
V Ý C H O V A
VÝCHOVA
Každý človek sa mnohokrát denne rozhoduje.
Sú to rozhodnutia praktické, krátkodobé,
ale aj ďalekosiahle. Každé rozhodnutie
si vyžaduje vopred zvážiť danú situáciu.
Naša schopnosť usudzovať je teda základom
(často závažných) následkov našich
rozhodnutí. Ako je známe, dnes sa z mnohých
strán objavujú snahy získať vplyv na
schopnosť ľudí usudzovať, pretože v nej
spočíva kľúč k manipulovateľnosti. Ako
môžeme takému nebezpečenstvu čeliť? To
je otázka, ktorá by mala zohrávať zásadnú
úlohu už pri výchove. Redaktorka časopisu
Svet Grálu Gertraud Schmittová hľadala oblasti,
na ktoré sa môžeme zamerať, aby sme
svoju schopnosť usudzovania rozvinuli.
Pri tejto zložitej téme si musíme
najprv ujasniť, že naša ľudská
schopnosť usudzovať, naša
schopnosť rozhodovať sa správne,
a teda spravodlivo, je úzko spojená
s citom pre spravodlivosť. Je
to schopnosť ducha, ktorý tvorí
podstatu našej bytosti. Duch je
schopný poznávať zákony stvorenia,
ktoré platia všade, teda vo
vonkajšom aj vnútornom svete.
Preto je s pojmom spravodlivosti
bezprostredne spojený zákon
vyrovnania, ktorý pozorujeme
v prírode – napríklad pri nádychu
a výdychu, striedaní dňa
a noci, prílivu a odlivu, vyrovnávaní
telesnej rovnováhy atď. Popri
potrebe, aby všetko malo svoj
spravodlivý, a tým aj vyvážený
poriadok, patrí k tomu aj chcenie
robiť veci tak, aby to správne zodpovedalo
danej úlohe.
Nie bezdôvodne sa zobrazuje
Justícia, rímska bohyňa práva
a spravodlivosti, s miskou váh
v ruke a so zaviazanými očami.
20
SVET GRÁLU
2/2005
Správne rozhodnutie sa má „uvážiť“
pohľadom dovnútra, nie von!
Naša reč tieto súvislosti dobre
vystihuje: „zvažujeme stav veci“
alebo „vyvažujeme situáciu“.
OSOBNÉ POJMY
Zmysel pre spravodlivosť
a schopnosť usudzovať sú
duchovné schopnosti, a patria teda
bezprostredne k sebe. Zosilňujúci
alebo zoslabujúci vplyv na ne má
náš osobný „poriadok v pojmoch“,
ktorý sa významne podieľa na
posudzovaní situácie. Predpokladom
pre vytvorenie osobných
pojmov, a tým aj vzniku určitého
poriadku, je vždy praktické „chápanie“,
teda vlastné prežitie. Konkrétnymi
skúsenosťami z každodenného
života, stretávaním sa
s ľuďmi, vecami, situáciami, úlohami,
postrehmi atď. vznikajú
určité predstavy. Tie sa potom
môžu potvrdzovať, rozširovať,
znovu triediť alebo odmietnuť.
Ako môžu rodičia pomôcť
svojim deťom zlepšiť
schopnosť usudzovania
A
VLASTNÝ
NÁZOR
Tvorba osobného poriadku
v pojmoch je dôsledkom celoživotného
procesu učenia, pričom stále
porovnávame a usúvzťažňujeme
nové so známym, to nové preverujeme
a používame v nových súvislostiach,
zaraďujeme medzi to, čo
je nám známe, a znovu prenášame
na ďalšie situácie. Takto vznikajúci
vnútorný základ každého uvažovania,
hodnotenia a posudzovania
je teda ovplyvňovaný stále novým
chápaním a porozumením. Zatiaľ
čo v detstve sa náš pojmový systém
vyvíja búrlivo, v neskorších rokoch
dochádza spravidla už len zriedka
k radikálnym prelomom, ide skôr
o jeho zjemňovanie. O to dôležitejšie
je, aby každý človek – v zmysle
rozvíjania svojej schopnosti usudzovať
– dostal už v detstve príležitosť
na utváranie prospešného
osobného poriadku v pojmoch.
MAŤ PREDSTAVU
V
miere, v akej dieťa „chápe“,
môže napríklad vyjadriť
radosť a bolesť, rozprávať vlastné
zážitky, ale aj rozumieť rozprávaniu
a správaniu druhých. Spoločná
práca, spoznávanie a skúmanie
okolia s rodičmi, starými rodičmi
V Ý C H O V A
či súrodencami uľahčuje dieťaťu
stále lepšie a lepšie sa orientovať
najprv v domácom prostredí,
neskôr v škôlke, v škole a nakoniec
vo svete. Toto prirodzené
formovanie vnútornej orientácie,
ktoré je pre dieťa spojené so stále
novými nárokmi, sa však môže
aj zastaviť. Ak sa obmedzí dieťaťu
okruh zbierania skúseností –
napríklad ochudobnením zmyslových
vnemov len na zrakové, ak
zakrpatie jazykové bohatstvo, pretože
rodičia „nemajú čas“, dieťa
nemá väčších súrodencov alebo
starí rodičia žijú príliš ďaleko,
ak ho k napodobňovaniu pobádajú
zlé príklady –, potom, ako je
zo skúsenosti známe, to vedie ku
strate vnútornej orientácie a v dôsledku
toho k problémom v spoločenskom
prostredí. Lekári, sociálni
pracovníci a, samozrejme, aj
učitelia dnes pozorujú takéto javy
stále častejšie.
Duševný stav dieťaťa sa potom
často opisuje tak, že dieťa (prípadne
mladistvý) nemá cieľ, stratilo
oporu, je nerozumné alebo
mu chýba právne vedomie. Keď
sa potom o niekom hovorí, že
„klesol“, „je na šikmej ploche“ a je
„nevyrovnaný“, tak tieto obrazy
vyjadrujú, že „váhy spravodlivosti“
poukazujú na nerovnováhu:
mladý človek žije v zakrpatenom,
resp. zdeformovanom osobnom
poriadku pojmov, ktorý kalí
jeho cit pre spravodlivosť. Nežije
(a pravdepodobne ani jeho okolie)
podľa „zákona vyrovnania“. A ten
očividne nebol ani základom jeho
výchovy.
CHÁPANIE A UČENIE
V
úsilí o vzdelanie a výchovu
sa často vychádza z toho, že
deťom sa musí „len správne vštepiť“
nielen učebná látka, ale aj sociálne
správanie, správanie v spoločnosti
– akoby k dobrej výchove stačila len
bohatá ponuka vzdelania a znalosť
napríklad školského poriadku
a určitých pravidiel správania.
Tým, že rodičia a vychovávatelia
zanedbávajú svoju povinnosť,
aby sami boli vzorom, sa „zložitá
výchova“ uskutočňuje často len
slovne, „dobrými poučkami“, ako
to vyjadril Wilhelm Busch. „Vštepené“,
rozumovo naučené má
však len málo spoločného s naším
poriadkom pojmov a následkom
toho s našou schopnosťou usudzovať.
Nie nadarmo sú pracovné a životné
skúsenosti, vodičská prax
atď. v bežnom živote nenahraditeľné.
Lebo len v každodennom
riešení problémov, teda v prežívanom
chápaní, sa môžu zbierať
pravé skúsenosti a vlastné hodnotenie
sa v ňom ukáže ako správne
alebo nesprávne, ako osvedčené
alebo vyžadujúce zmenu.
Oproti domnienke, že proces
učenia podporí schopnosť usudzovať
a túto schopnosť možno dosiahnuť
jedine školením myslenia,
nacvičením a vštiepením požadovaných
spôsobov správania, sa
v každodennom živote ukazuje, že
v skutočnosti ide výhradne o proces
orientovaný na prax, súvisiaci
so súčasným životom. To, čo prežívame,
je tým, čo nás utvára. To
si aj najdlhšie pamätáme, lebo prežité
je v „poradí zabúdania“ až na
poslednom mieste (inak ako prvé
je to, čo sme iba počuli, na druhom
mieste to, čo sme iba videli,
a na treťom mieste to, čo sme počuli
a videli).
Zreteľne sa prejavilo, že sa deti,
resp. dospievajúci vedia úspešne
orientovať v živote, keď rodičia
svojím príkladom dôveryhodne
ukazujú, ako sa riešia problémy,
ako si ľudia vzájomne pomáhajú,
ako držia pospolu, ako sa k sebe
vzájomne správajú, aká hodnotná
a dôležitá je spoločná práca, ale
aj ako sa majú dávať veci znovu
do poriadku a ako je treba zaujímať
stanovisko, keď niečo nie je
správne. Až keď rodičia príkladne
žijú podľa vety: „Buď sám a úplne
tým, čím sa majú prostredníctvom
teba stať druhí“, vytvorí sa v dieťati
pôda, na ktorej sa môže dariť
zdravému úsudku.
Podľa princípu vzájomného
pôsobenia posilňuje dobrý vývoj
dospievajúcich zasa rodičov v ich
úsilí naďalej vytvárať prostredie,
v ktorom deti a dospievajúci môžu
zbierať skúsenosti nevyhnutné pre
ich vývoj. Sú potom ochotní pracovať
celý život na sebe, čím sa
uplatní taká dôležitá výchova vychovávateľov.
21
SVET GRÁLU
2/2005
V Ý C H O V A
22
SVET GRÁLU
2/2005
PORIADOK
A SPOLUPRÁCA
Ďalšia prekážka v rozvoji zdravého
úsudku môže spočívať
v tom, že rodičia robia všetko za
svoje deti a nedovolia, aby sa samy
namáhali. Ale tak, ako sa dieťa
samo musí naučiť chodiť a rozprávať,
jazdiť na bicykli, plávať, čítať,
počítať atď., ako si samo musí
osvojiť všetky zručnosti, nemôže
mu nikto brániť v tom, aby sa samo
namáhalo získať osobné poznatky,
úsudok a presvedčenie. Rodičia
a vychovávatelia majú k tomu len
vytvoriť čo najpriaznivejšie predpoklady.
Jednoznačný postoj dospelých
a odôvodnené stanoviská k naliehavým
otázkam či problémom detí
sú pre ne veľmi dôležité ako vzor.
Vychovávatelia a psychológovia
okrem toho odporúčajú, aby sa vytvoril
jasný, prehľadný a všetkými
odsúhlasený poriadok v rodine,
školskej triede či skupine. Dieťa
potom ľahšie dodržiava trvalo
platné dohody a správne zhodnotí
nové situácie. Zavedením pevného
poriadku v rámci spoločenstva nadobudne
dieťa vo svojom konaní
a prežívaní vodidlo pre vlastné
uvažovanie, porovnávanie a rozhodovanie.
Takto sa vytvoria dobré
predpoklady pre zdravé usudzovanie
vychádzajúce zo života. Tým,
že sa vymedzí priestor, sa pohľad
dieťaťa nezameriava len na vlastné
chcenie, ale zahŕňa i celú menšiu
či väčšiu pospolitosť. Mladý človek
na tomto „cvičisku“ celkom prirodzene
rozvíja a upevňuje svoju
schopnosť usudzovať. Kto však, ako
napríklad príliš chránené deti alebo
deti autoritatívnych rodičov, smie
len zriedkakedy sám posudzovať
(vysloviť svoj názor), nemôže tento
dôležitý proces dostatočne precvičiť
pre svoj budúci život, a tým je
znevýhodnený.
V tejto súvislosti je pre dieťa nevyhnutné,
aby rodičia stále znovu
obnovovali hranice „cvičiska“,
ktoré dospievajúcemu poskytujú
aj bezpečnosť – vždy podľa individuálnej
zrelosti a veku každého
dieťaťa. Ak sa nedajú dieťaťu primerané
možnosti, dochádza často
k odporu a známej situácii: „Stále
musím...“
Aj v spolupráci spočíva istá pomoc
pre mladých ľudí na ceste k zrelosti,
teda ku schopnosti robiť rozhodnutia,
ktoré sú správne, ktoré slúžia
vlastnému a všeobecnému blahu.
V skupinách, rodinách, pracovných
kolektívoch a školských triedach,
kde sa berie ohľad na tento princíp,
je súdržnosť, resp. spolupráca
ozajstná a nosná. Pri nezhodách
pomáha pripomenutie dohodnutých
pravidiel a cieľov, o ktoré sa
všetci snažia. Potom je ľahké dovolávať
sa úsudku zúčastnených
– a s úspechom!
SPOLOČENSKÉ
NEBEZPEČENSTVÁ
Výrazná schopnosť usudzovať na
základe zdravého pojmového
poriadku tvorí bezpečný základ,
na ktorom môžu vyrastať v sebe
pevní ľudia. V dnešnej spoločnosti
sa, žiaľ, mnohé vyvíja opačným
smerom. Uveďme napríklad podvedomé
zmeny, ku ktorým dochádza
napríklad pôsobením reklamy. Jej
zámer je, aby bol človek ovplyvňovaný,
a nie podporovaný v schopnosti
samostatne usudzovať. Keďže
deti sú zvlášť ľahko prístupné vonkajším
vplyvom a ich schopnosť
usudzovania ešte nemôže byť plne
vyvinutá, pretože im chýba prehľad
a skúsenosti, zameriavajú na
ne moderní zvodcovia svoju pozornosť
obzvlášť radi – sú pre nich
ľahkou korisťou. Do tej istej kategórie
ovplyvňovania a skresľovania
pojmov a predstáv patria aj mnohé
„virtuálne svety“ počítačových hier.
Svojou zvlášť sugestívnou silou,
zdaním, že ukazované je skutočnosťou,
odvádzajú detské vedomie
do podradného fantastického sveta
producentov týchto výtvorov. Kto
sa nechá vtiahnuť do týchto svetov,
stretne sa s ochudobnenými
obrazmi a zvukmi, ktorým chýba
ľudské teplo a ktoré sú odtrhnuté
od reality. A potom hrozí nebezpečenstvo,
že bude chcieť, aby sa
z týchto virtuálnych fantázií stala
skutočnosť. To môže na postihnutého
spätne pôsobiť ako vnútorné
oslepnutie. Jeden školský praktik
varuje: „Ak je správna domnienka,
že skutočné hodnoty sa najlepšie
získajú a udržia v ozajstnom prežívaní,
potom vyzerá budúcnosť našej
spoločnosti a predovšetkým našej
mládeže skôr pochmúrne. Reálny
život a skutočné prežívanie stále
viac nahrádzajú virtuálne svety.
Skutočnosti možno ľubovoľne
V Ý C H O V A
vytvárať a meniť. Ako sa v tom má
človek dopracovať na miesta, kde
by sa dali pevne ukotviť trvalé hodnoty?
Brány k manipulácii sú otvorené!
Na prahu dospelosti by mal
byť vlastne dovŕšený prvý úsek na
ceste k získaniu schopnosti usudzovať
a mladý človek by mal nadobudnúť
istotu, že v budúcnosti ako
dospelý dokáže robiť zodpovedné
rozhodnutia, založené na vlastnom
myslení a skúmaní.
o vysvetlenie a naprave-
podporovanie
schopnosti človeka usudzovať (o čo
je dnes potrebné dbať zrejme viac
než inokedy), ohrozujú, mocenské
pozície tých, ktorí využívajú vo svoj
prospech nezrelosť svojich blížnych.
Avšak novému smerovaniu, ktoré
bude zodpovedať osobnosti jednotlivca,
sa nevyhneme – už vôbec nie
na školách.
„Tak to je! To je učebná látka! To
sú normy v ľudskom, spoločenskom
živote! Spochybňovanie nie
je dovolené!“ Na takých strnulých
základoch „vyrastajú“ po stáročia
šedivé teórie a školské dogmy. Ľudia
boli a stále sú nútení do šablón,
často pod nátlakom, čo má potom
za následok veľké duševné utrpenie
alebo slepú poslušnosť následkom
autoritatívnej výchovy so zodpovedajúcim
drilom. A vždy to boli len
jednotlivci, ktorí sa usilovali dosiahnuť
vlastný názor, snažili sa ísť
vlastnou cestou, vyciťovanou ako
správnou, a prelomili múry konvenčných
výchovných želaní a predstáv...
V nás ľuďoch je nezmazateľná
túžba po vysokých hodnotách! Ale
práve táto túžba bola často ľstivo
zneužívaná ako návnada ideologických
alebo mocenskopolitických
cieľov. Je to proces, ktorý možno od
historických dôb až do súčasnosti
SÁM SA POHYBOVAŤ
Snahu nie pojmov a
pozorovať v mnohých oblastiach.
Napriek tomu neleží príčina toho,
že je naša túžba ochladená, naše vedomie
hodnôt skalené a náš úsudok
nevyvinutý, „u druhých“, ale v prvom
rade vo vnútri každého z nás.
Lebo my sa nechávame druhými
ovplyvňovať a strhávať. Je to predsa
také pohodlné, nemusieť stále sám
myslieť, uvažovať a posudzovať.
A tak nám pripadá úplne normálne,
že mnohé príjemnosti, ktoré ďaleko
presahujú veci potrebné k životu,
„bezpodmienečne potrebujeme“,
že „sú nevyhnutné“ alebo si ich
„za žiadnu cenu nesmieme nechať
vziať“. Väčšinou je to celá zbierka
záľub, nedbalostí alebo „príjemných
zvykov“, ktorým priznávame
bezpodmienečnú prednosť pred
vlastným vývojom. Okrem toho sa
často objaví ešte množstvo veľkých
predsudkov, ktoré sú predkladané
ako „vlastný názor“, ale nikdy neboli
preskúmané vážnym, hlbokým
myslením! Tým sa navŕši hora prekážok,
vytvorených nami samými,
zdržiavajúcich ľudského ducha
v jeho vývoji k vedomej osobnosti
so zdravou, vysokou schopnosťou
usudzovania.
Túto schopnosť nadobudne len
ten, kto sa snaží slobodným pohľadom
obsiahnuť celok, kto pozoruje
veci z rozličných strán a volí
aj odlišné uhly pohľadu a stále
hľadá cestu nahor: čím vyššie stúpa,
tým má väčší rozhľad! Porovnáva
a správne používa skúsenosti
z vlastného prežívania. Ale aj keď
pevne dané, vopred sformované
názory spochybňuje, nie je žiadnym
večne pochybujúcim skeptikom.
Existuje pre neho: „Tak to je!“
– ako výsledok vlastného, a teda slobodného
presvedčenia, ako záver
uvažovania, ktoré viedlo k úsudku.
To, čo považoval za správne a pravdivé,
je logické, je to tak, pretože to
môže byť len tak, pretože to zodpovedá
práve tak večným zákonom
stvorenia ako vlastným životným
skúsenostiam. Cesta k obsiahlemu,
jasnému úsudku je súčasne
cestou ku Pravde, k večne nezmeniteľnému,
čo sa prejavuje v trvale
a všade platných zákonitostiach
stvorenia. Zásady pôsobenia týchto
večných zákonov života musí každý
človek položiť i za základ svojho života
– v ochote sám seba celý život
vychovávať a neúnavne na sebe pracovať.
Odmenou je potom neskalená
schopnosť usudzovať. K tomu
je však nutná vlastná námaha, vnútorná
čulosť, duchovná bdelosť.
Gertraud Schmittová
23
SVET GRÁLU
2/2005
H I S T Ó R I A
KRÁĽOVNÁ ZO SÁBY
V
10. storočí pred Kristom žila povesťami opradená,
a predsa málo známa kráľovná zo Sáby,
vysoko vážená panovníčka národa, obývajúceho územie
dnešného Jemenu a Etiópie. Podľa Starého zákona
podnikla ďalekú cestu ku kráľovi Šalamúnovi do Jeruzalema,
priniesla mu neuveriteľne bohaté dary a jeho
múdrosť vystavila skúške svojimi hádankami. Ale akého
pôvodu bola táto kráľovná? Ako to, že ona, aj keď žila
v ďalekej Etiópii, bola tiež židovskej viery ako Šalamún?
A čo znamenala návšteva kráľovnej pre Šalamúna a pre
ňu samotnú, aký mala účinok? Peter Fechner sa zaoberal
týmito súvislosťami a v nasledujúcom článku načrtáva
životopisný obraz slávnej kráľovnej. Svoje informácie
čerpá hlavne z knihy „Makeda, kráľovná zo Sáby“,
ŠALAMÚN A ARCHA ZMLUVY
ktorej autorom je Jakoub Adol Mar. Tohto spisovateľa
počiatkom 20. storočia etiópsky cisár poveril, aby pátral
po starých tradíciách o kráľovnej, aby ich zozbieral a kriticky
zhodnotil. Vychádza z toho, že etiópske tradície –
podobne ako správy Starého zákona – rozprávajú často
historické skutočnosti v podobe povestí alebo legiend,
ale v jadre svojich výpovedí podávajú vierohodnú správu
o živote a pôsobení veľkej kráľovnej. V spojitosti s tajuplnou
kráľovnou sa dostáva do pozornosti aj otázka, kam
bola uložená záhadná archa zmluvy, ktorá podľa údajov
Biblie slúžila Mojžišovi na to, aby uchovávala kamenné
dosky s desiatimi Božími prikázaniami, a o ktorej sa
myslelo, že sa stratila…
Bolo to dávno, pred viac než
tromi tisíckami rokov, keď Izraeliti
tiahli s Mojžišom preč z Egypta.
Avšak nie úplne všetci: niektorým
z nich sa budúcnosť pod vedením
Mojžiša zdala neistá. Keď vody
Červeného mora pohltili faraóna
a egyptských vojakov, boli tí, čo
zostali, vystavení krutej pomstychtivosti
Egypťanov, ktorí sa rozhodli,
že ich utopia v Červenom mori. Ale
24
SVET GRÁLU
2/2005
opäť sa udial zázrak: katastrofálna
piesočná búrka rozptýlila egyptských
vojakov a pomohla Židom
k úniku. Zostávala im už iba cesta na
juh. Tiahli preto k prameňom Nílu,
do Etiópie, kde mala byť rozprávkovo
krásna krajina. Ešte aj dnes sa
pri náboženských slávnostiach v Etiópii
hádže do vzduchu piesok ako
spomienka na túto pamätnú udalosť.
A ešte i dnes sú v Etiópii Židia, ktorí
Kráľovná zo Sáby u Šalamúna, Bonifazio Veronese (1487-1553)
majú náboženské zvyky, aké boli
obvyklé v dobách pred Mojžišom.
K týmto Židom, ktorí založili
svoju novú ríšu na náhornej plošine
Simen v Etiópii, patrili i predkovia
Makedy, neskôr kráľovnej zo Sáby.
Ako jediné dieťa kráľa Angabu mala
po svojom otcovi prevziať vládu,
avšak pod jednou podmienkou: vo
veku sedem rokov musela prisahať,
že zostane navždy pannou a nevydá
H I S T Ó R I A
sa; pretože kňazi nechceli, v prípade,
že by sa vydala, dostať nejakého cudzieho
kráľa, ktorý odmieta vieru
v Jahveho.
Kráľ Angabo sa rozpamätal na židovské
korene svojich predkov a obnovil
upadajúcu vieru v Jahveho.
Pobudol 14 rokov v Egypte ako zlatník
a vrátil sa do ospalého Simenu,
bohatý čo do peňazí, skúseností
a poznania. Pritom ho v Tébach jeden
židovský kňaz znamenite poučil
o otázkach viery. A tak, ako sa
Dávid, prostý pastier, stal kráľom
Izraela, podarilo sa aj zlatníkovi
Angabovi zriadiť v Simene židovské
kráľovstvo. Neskôr, po vybudovaní
dobre organizovaného, kvitnúceho
kráľovstva, sníval kráľ Angabo
i o tom, že jeho dcéra by raz mohla
zjednotiť vyvolený národ Židov.
MAKEDA, KRÁĽOVNÁ
VŠETKÝCH KRÁĽOV
Po smrti kráľa Angabu sa Makeda
vo veku osemnásť rokov stala
kráľovnou Simenu, ktorý siahal
až k Červenému moru, lebo kráľ
Angabo sa „pre Jahveho“ podvodom
zmocnil pobrežného pásu pri Červenom
mori. Kráľ sa však postaral aj
o dôkladné vzdelanie svojej dcéry na
dvore faraóna v Egypte. Makeda sa
tam naučila aj jazdiť na koni, strieľať
z luku a riadiť voz, čo bolo inak vyhradené
len mužom. Po korunovácii za
kráľovnú niesla Makeda úctyhodný
titul: „Najčistejšia perla, kráľovná
všetkých kráľov, levica z kmeňa Júda,
vyvolená Jahveho, z Božej milosti
panovníčka nad dňom i nocou, vládkyňa
nad pohybom nebeských telies
a darkyňa životodarnej vody.“
Na korunovačnú slávnosť v hlavnom
meste Aksum sa, prirodzene,
dostavilo mnoho zahraničných
kniežat a tí priniesli cenné dary.
Najzaujímavejší a najkrajší z nich
bol asýrsky princ Asádaron. Princ
sa okamžite zamiloval do mladučkej,
pôvabnej kráľovnej a už od nej
nemohol odtrhnúť zrak. Aj Makede
sa páčil hrdý a odvážny princ, ktorý
na výpravách prenikal až ďaleko
na sever, kde sa voda mení na ľad.
Kňazi okamžite spoznali, že asýrsky
princ je pre panenstvo Makedy veľkým
nebezpečenstvom, a obávali sa,
že zem Jahveho by svadbou mohla
padnúť do rúk Asýrčanov. Podnikli
všetko, aby oboch mladých ľudí rozdelili.
Makeda nakoniec sama s ťažkým
srdcom požiadala, aby ju princ
miloval len ako brat sestru, a tak
tento vzťah zostal pre Makedu nešťastnou
nenaplnenou láskou, kvôli
ktorej musela ťažko trpieť.
Zdalo sa jej teraz neznesiteľné,
aby sa pre blaho ríše zriekla svojho
osobného šťastia. Jej túžba po láske
sa zmenila v nenávisť voči mužom,
ktorí to všetko od nej vyžadovali,
a začala sama seba považovať za
ženského mesiáša, ktorý oslobodí
ženy z otroctva mužov.
Makeda sa od svojej nešťastnej lásky
k asýrskemu princovi odpútala
obrovskou činorodosťou – i dobývaním
susedných krajín. Najala si
vojvodcov z Egypta a Asýrie, ktorí
pozdvihli jej armádu na najvyššiu
úroveň. 30 000 robotníkov muselo
po tri roky dňom i nocou stavať jej
vojenskú flotilu. Spomenula si na
radu svojho otca, aby rozšírila ríšu
až do Arábie, a po niekoľkých rokoch
jej mocná armáda dobyla južnú
Arábiu (dnešný Jemen). Bohaté náleziská
zlata, z ktorých sa systematicky
ťažilo, slúžili na financovanie
jej vojenských ťažení. Aj všetok lov
perál v Červenom mori sa čoskoro
dostal do jej rúk.
V južnej Arábii si Makeda chcela
dať postaviť úplne nové hlavné
mesto: Sábu. Jej prianie sa ihneď
stalo činom. Staviteľom bolo k dispozícii
50 000 robotníkov. Vo veľmi
krátkom čase tak vzniklo nové
hlavné mesto Sába, s jeho prístavom
pri Červenom mori. Na umelo navŕšenom
pahorku sa týčil nad mestom
nový palác a pri pohľade od mora sa
zdalo, že sa vznáša v nebi.
Presídlenie zo starého hlavného
mesta Aksum do Sáby pripomínalo
triumfálne ťaženie. I v tejto novo
dobytej krajine prijímali obyvatelia
kráľovnú ako nadpozemský zjav.
Kráľovná mala záľubu vo veľkých
scenériách: jej loď, ktorú sama navrhla,
mala podobu páva a bola vyzdobená
rýdzim zlatom. Poháňalo
ju 180 veslárov, ona sama sedela
v snehobielych šatách na zlatom
tróne pod červeným baldachýnom.
Jej koruna sa trblietala všetkými
farbami dúhy a bola vyzdobená perlami
veľkými ako orechy.
Ale jednu vec kráľovná zo Sáby
nedosiahla: naplnenie milostného
vzťahu. Aj keď bola na vrchole svojej
moci, plakala často tajne ako malé
dievčatko, ktoré sedí na hore zlata
a hladuje. Zúfalo hľadala riešenie,
aby zrušila prísahu panenstva, ktorú
pred Jahvem verejne zložila.
Kňazi tvrdili, že národ postihne
nešťastie, keď kráľovná prísahu poruší.
Dvorný astrológ jej jedného
dňa oznámil, že s jej milostným
problémom jej pomôže jeden múdry
a mocný muž zo severu. Tým mohol
byť mienený len kráľ Šalamún
v ďalekom Jeruzaleme, staviteľ židovského
chrámu a strážca archy
zmluvy, ktorý bol známy svojou
múdrosťou. Toho muža chcela
Makeda bezpodmienečne spoznať
a jeho múdrosť podrobiť skúške.
Poslala mu veľkorysé dary a jednu
obrazovú hádanku, na ktorú Šalamún
– medzitým už zvedavý na
krásnu, bohatú a mocnú kráľovnú –
dokázal k jej plnej spokojnosti zodpovedať
majstrovskou básňou. Táto
báseň obsahovala aj pozvanie do
Jeruzalema.
25
SVET GRÁLU
2/2005
H I S T Ó R I A
26
SVET GRÁLU
2/2005
SVADBA SO
ŠALAMÚNOM
Cestu do Jeruzalema, ktorú podnikla
18 rokov po korunovácii,
odôvodnila kráľovná zo Sáby oficiálne
takto: náboženstvom svojich
predkov a ľudu Simenu a Sáby sa cíti
zaviazaná, aby do tejto viery prenikla
v celej jej hĺbke. Na to potrebuje
pomoc Šalamúna, strážcu archy
zmluvy, ktorý ju samotnú osvieti
a neskôr pošle židovských učencov,
aby poučovali tunajších kňazov.
Makeda však tajne dúfala aj vo vyriešenie
svojho milostného problému,
v zrušenie prísahy panenstva.
Na svojej pávej lodi, sprevádzaná
obchodnými a obávanými opancierovanými
vojenskými loďami, sa
plavila Makeda Červeným morom
do Ezjon Geber, dnešného Eilatu.
Odtiaľ sa dala do pohybu obrovská
karavána smerom do Jeruzalema.
Kráľovná sedela na nosidlách zo
zlata a striebra na bielom slonovi
pod baldachýnom z červeného hodvábu.
Flauty, lýry, trumpety,
bubny a tympany sa
starali o náležitú pozornosť
žasnúceho židovského ľudu.
Krása a prepych kráľovnej
vzali reč aj výrečnému
kráľovi Šalamúnovi, keď
kráľovnú zdravil vo svojej
trónnej sále. Ako dar prijal
120 talentov zlata v hodnote
100 000 koní, 120
sloních klov, 120 mešcov
drahokamov, 120 mešcov
perál, 120 balíčkov esencií,
120 plnokrvných arabských
žrebcov, 120 tiav a 120 somárov.
Okrem toho priviezla
kráľovná 160 jahniat,
ktoré mali byť obetované
v chráme.
Dokonca aj na kňazov
to nevdojak urobilo silný
dojem. Nedôverovali však
cudzej panovníčke, ktorej moc, bohatstvo
a inteligencia ich znepokojovali,
a varovali kráľa Šalamúna pred
bezstarostnosťou. Jeho hnev bol
bezmedzný. Títo obmedzenci sa odvážili
podsúvať žene jeho snov nízke
motívy! Šalamún mal síce mnoho
žien (radšej sa s cudzími princeznami
ženil, než viedol vojny), ale
žiadnu z nich nemiloval skutočne
z celého srdca. Poslal mu snáď teraz
Jahve skutočnú manželku v postave
krásnej, bohatej a mocnej kráľovnej
zo Sáby, ktorá ešte k tomu ako on verila
v Jahveho a neuctievala cudzích
bohov, a okrem toho pochádzala tiež
z bezúhonného židovského kmeňa?
Stále viacej sa kráľ Šalamún cítil
priťahovaný ku kráľovnej zo Sáby.
Čoskoro pre ňu skladal najkrajšie
milostné piesne a nakoniec jej ponúkol
sobáš. S prísahou panenstva
si múdry Šalamún vedel rady. Spoločne
so svojimi kňazmi konštatoval,
že prísaha bola požadovaná
neprávom. Vynútené panenstvo je
proti Božej vôli! Veď láska je Boží
dar! Kráľovnú zo Sáby potom veľkňaz
v chráme pred archou zmluvy
zbavil jej prísahy.
Šalamún a kňazi však zároveň dali
kráľovnej na vedomie, že jej zákony,
nepriateľské voči mužom, sú proti
Jahveho vôli. Ženy sú predovšetkým
strážkyňami domova a krbu, a ľudstvo
by sa zrútilo do zmätku, keby
túto úlohu neplnili. Makeda totiž
zmenou zákonov dávala ženám
prednostné práva v spoločnosti.
Domáce práce boli zákonom uvalené
na mužov. Len ženy smeli dediť.
Okrem toho zriadila aj vojsko
amazoniek! Prevaha mužov, ktorej
sa kráľovná obávala, ako povedal
Šalamún, spočíva predsa iba v ich
zvláštnej schopnosti, v pote tváre
sa namáhať pre živobytie rodiny. To
všetko však nie je nič proti pôvabu
a šarmu žien. V skutočnosti vládne
vždy žena! A Makeda sa skutočne
dala Šalamúnom presvedčiť. Ešte
z Jeruzalema zmenila svoje zákony,
zvlášť, keď už v jej domovine došlo
k ojedinelým vzburám mužov
Raffael: “Prechod cez Jordán“, freska 1515-18, Vatikán
H I S T Ó R I A
proti zákonom, ktoré boli podľa ich
mienky ponižujúce. Títo muži hovorili,
že sa už nechcú podrobovať
náladám neplodnej kráľovnej.
Pol roka sa smela Makeda tešiť
z milostného vzťahu a básnického
umenia Šalamúnovho ako jeho manželka.
„Uniesla“ Šalamúna do svojej
oázy Tadmor (neskoršie Palmýra),
východne od Damašku. Makeda
ju podľa rozprávania vyhrala ako
niektoré iné územia v lukostreľbe,
v ktorej bola na veľké prekvapenie
mužov neporaziteľná. Tam neboli
žiadne žiarlivé Šalamúnove ženy,
z ktorých jedna sa dvakrát pokúsila
Makedu zabiť. Makeda veľkoryso
odpustila atentátničke, ktorú chcel
dať Šalamún popraviť, lebo príliš
dobre vedela, k čomu môžu žiarlivú
ženu dohnať strasti lásky. Pod vplyvom
Šalamúna sa z Makedy rýchlo
stala múdra a láskyplná manželka.
Z vládychtivej a voči mužom nepriateľskej
Makedy nezostalo nič.
A tešila sa už aj na svoju novú úlohu
láskyplnej matky, pretože sa hlásil
syn Menelik. Šalamún a Makeda už
teraz snívali o spoločnom následníkovi
trónu, ktorý snáď ich ríše –
pokiaľ to bude Božia vôľa – spojí
v jednu židovskú veľríšu.
Menelik (meno znamená: „kiež
by sa mu mohol rovnať“) sa narodil
v Sábe a vyrastal prvých sedem
rokov u matky. Potom prišiel do
Jeruzalema k otcovi, ktorému sa
výzorom a povahou veľmi podobal.
K opätovnému stretnutiu Šalamúna
a Makedy, ktorá nosila tiež
čestný titul „obnoviteľka viery“, už
k zármutku oboch nedošlo, pretože
jedného i druhého v ich ríšach plne
zamestnávalo potlačovanie vzbúr.
Aj keď v rozhodujúcom okamžiku
bola Makeda plne odkázaná sama
na seba, dokázala potlačiť povstanie
svojho bratranca v Aksume. Vlastnoručne
ho zasiahla šípom do srdca.
Neodvážila sa však už ísť von zo
svojej krajiny a navštíviť Šalamúna,
ako to plánovala, a bola z toho veľmi
smutná. Aj Šalamún, ktorý rovnako
veľmi trpel odlúčením od Makedy,
mal plné ruky práce so svojím odporcom
Járobeámom. Ale dokázal
až do svojej smrti udržať ríšu pohromade.
ZÁPAS O ARCHU
ZMLUVY
Mladý Menelik bol nakoniec
ako následník trónu svojej
matky korunovaný v Jeruzaleme
pred archou zmluvy za kráľa Simenu
a Sáby. Šalamún by bol rád vyhlásil
Menelika aj za svojho následníka,
ale Menelik chcel späť do ríše svojej
matky. Šalamún žiadal, aby prvorodení
synovia najvyšších úradníkov
a kňazov odišli s Menelikom, aby sa
tak upevnilo spojenie oboch ríš. Ale
pri výjazde Menelika z Jeruzalema
sa v tajnosti udialo niečo neslýchaného:
Azaja, prvorodený syn veľkňaza,
ulúpil archu zmluvy – údajne
na príkaz anjela, ktorý sa mu zjavil
vo sne. Menelik sa o tom dozvedel až
cestou. Bolo mu však jasné, že takej
opovážlivosti sa bolo možné dopustiť
len preto, že to bolo v súlade s Božou
vôľou. Od radosti tancoval pred
archou zmluvy, ako to kedysi, ako
mladý muž, urobil jeho starý otec
Dávid. Biblia podáva o tom správu
(2. kniha Samuelova 6): „A Dávid
tancoval so všetkou silou pred Jehovom
a Dávid bol opásaný ľanovým
efodom (pásom). A Dávid a celý dom
Izraela pozdvihli hore schránku Jehovovu
s jasotom a za zvuku pozaunu.“
Vlastníctvo tajuplnej archy zmluvy
znamenalo pre Židov božskú pomoc.
Bola symbolom zväzku medzi
Bohom a „jeho ľudom“. Tak, ako iné
národy stavali vtedy sochy bohov do
pozlátených schránok, tak boli do
pozlátenej, prenosnej archy zmluvy
položené kamenné dosky zákona,
ktoré boli do istej miery obrazom
dokonalých zákonov stvorenia.
A tak, ako si iné národy predstavovali,
že neviditeľní bohovia sú príležitostne
prítomní na miestach kultu,
tak aj Židia verili, že archa zmluvy
predstavuje do istej miery „stoličku“
Božiu.
Šalamúna, zúfalého nad stratou
archy zmluvy, údajne vo sne utešoval
anjel. „Lúpež“ je vraj Božia vôľa
a archa zmluvy bola, koniec koncov,
zverená jeho synovi! Šalamún
potom nariadil „najstarším“, aby
stratu archy zmluvy utajili: „Neobrezané
národy nech sa nad nás
nevypínajú a nevravia nám: ´Vaša
sláva bola zničená a Pán vás opustil!´
Nezjavte z tohto niečo iným národom.“
(„Kebra Nagast“, etiópska
zbierka legiend, kap. 62) A skutočne
sa nemožno o mieste uloženia archy
zmluvy zo spisu Starého zákona
nič dozvedieť. O to bohatšie na informácie
sú však etiópske tradície.
Mnohé hovorí za to, že tieto tradície
vykresľujú skutočnú udalosť, pretože
lúpež archy zmluvy bola príliš
hrubým rúhaním sa a udalosť príliš
neslýchaná, než aby sa správa o tom
v zbožných knihách mohla chápať
ako úplne vymyslený príbeh.
A čo hovoria etiópske tradície
o mieste prechovávania archy
zmluvy po „lúpeži“ v Jeruzaleme?
Menelik priniesol archu zmluvy do
Aksumu, do starého hlavného mesta
kráľovnej zo Sáby. Makeda hľadela
na prenesenie archy zmluvy do Simenu
ako na zvláštne vyznamenanie
svojej krajiny a bola prešťastná,
zatiaľ čo Šalamún videl v strate archy
zmluvy zlé znamenie pre svoju
krajinu a ku koncu života bol stále
ťažkomyseľnejší. Spoznal, že veľké
nádeje, ktoré vkladal do budúcnosti,
sa v dôsledku ľudskej nedostatočnosti
nesplnia. A skutočne:
Šalamúnova ríša sa ihneď po jeho
smrti pre vnútorné spory rozdelila
27
SVET GRÁLU
2/2005
H I S T Ó R I A
28
SVET GRÁLU
2/2005
Kráľovná zo Sáby u Šalamúna
(Giambattista Tiepolo, 1696-1770, výrez)
na dve časti, o niečo neskôr ju porazili
Egypťania a nakoniec ju dobyli
Asýrčania a Babylončania. V roku
587 pred Kristom Babylončania zničili
Šalamúnov chrám.
V Etiópii však bolo až do roku
1974, keď bol zvrhnutý cisár Haile
Selassie, 224 kráľov, ktorí boli potomkami
Menelika a ktorí 3 000 rokov
žili z lesku a slávy kráľovnej zo
Sáby a kráľa Šalamúna. Nárok Etiópie,
že predstavuje „nový Izrael“,
nemožno síce bezpodmienečne
prijať, ale vyzerá to tak, akoby archa
zmluvy bola našla v 10. storočí
pred Kristom vo vtedajšej židovskej
Etiópii bezpečné útočisko. Pretože
v Jeruzaleme by v dobách po Šalamúnovi
bola bývala v najvyššom
ohrození. Najskôr truhlicu uschovali
v Aksume, potom snáď mala
byť viac než 800 rokov uschovaná na
ostrove Tana Kerkos na jazere Tana
(tam sú ešte dnes prastaré židovské
obetné kamene). Keď sa Etiópia v 4.
stor. za kráľa Ezana stala kresťanskou,
archu zmluvy priniesli späť do
Aksumu a postavili pre ňu chrám
„Márie zo Sionu“. Archa zmluvy sa
stala základnou súčasťou etiópskej
kresťanskej cirkvi: tak, ako Mária
nosila Syna Božieho Ježiša vo svojom
tele, tak bola aj archa zmluvy
schránkou „božských“ dosiek zákona.
Keď chrám v 16. storočí zničili fanatickí
moslimovia (archa zmluvy
bola údajne prenesená do bezpečia
na jeden z ostrovov na jazere Tana),
bol v 17. storočí za cisára Fasilidasa
postavený v Aksume pre archu
zmluvy nový chrám.
V roku 1965 dal cisár Haile Selassie
postaviť pre archu zmluvy vedľa
obnoveného kostola „Márie zo Sionu“
zvláštnu kaplnku, ktorá poskytuje
väčšie bezpečie. Keď však obyvatelia
Etiópie hovoria
dnes o arche zmluvy,
tak evidentne mienia
jedinú, kamennú dosku
zákona s piatimi
prikázaniami na každej
strane, umiestenú
v schránke, zhotovenej
dodatočne. (Pôvodná
pozlátená schránka
už zrejme neexistuje).
Aby sa odstránilo nedorozumenie,
tak sa
dnes zrejme nehovorí
o arche zmluvy, ale
o „Mojžišovej doske
zákona“. To, že ide
len o jedinú dosku, je
v rozpore s biblickým
podaním, ktoré podáva
správu o dvoch
doskách. Ale možno
už od samého začiatku
bola v schránke len jediná doska.
To, že sa vyskytuje len jediná doska,
by sa mohlo dokonca považovať za
dôkaz jej pravosti, pretože keby šlo
o podvrh, boli by v odvolaní sa na
biblické podanie určite zhotovené
dosky dve.
Žiaľ, nárok Etiópie, že je držiteľkou
Mojžišovej dosky zákona, nemožno
preveriť priamo na mieste
v Aksume, pretože doska sa považuje
za najposvätnejší predmet
etiópskej kresťanskej cirkvi. Len
jediný strážca má k nej prístup
v areáli, prísne stráženom kňazmi.
Pred svojou smrťou vymenuje
strážca vždy svojho nástupcu.
Strážca musí prebývať neustále
v blízkosti dosky. Pri procesiách
v Aksume zrejme nesú v schránke
len napodobeninu dosky, lebo
strážca sa na procesii nikdy nezúčastňuje,
ale zostáva v kaplnke
s doskou. Inak sa všade v krajine,
v kostoloch, v najsvätejšej sviatosti
oltárnej nachádzajú napodobeniny
dosky zákona, tzv. taboty. Kňazi
ich pri procesiách nosia na hlave
slávnostne zahalené do brokátu.
Etiópska kresťanská kultúra je
teda až dodnes hlboko preniknutá
spomienkou na archu zmluvy.
A to je popri etiópskych tradíciách
veľmi silný argument pre to, že
archa zmluvy sa kedysi skutočne
dostala do Etiópie ku kráľovnej
zo Sáby. Aj Ježiš dával kráľovnú
za vzor všetkým, ktorí hľadajú
múdrosť a pravdu. Podľa evanjelií
Matúša a Lukáša pripomínal Ježiš
dokonca stretnutie Šalamúna
s kráľovnou zo Sáby. Varoval Židov,
resp. ľudí, že pri súde vydá
kráľovná juhu svedectvo proti
nim. Lebo ona prišla zďaleka, aby
počula múdrosť Šalamúnovu, ale
teraz, keď sa medzi nimi objavila
väčšia múdrosť, oni sa odvracajú
(Mt. 12,42, Luk. 11,31).
Peter FECHNER
Literatúra:
Jakoub Adol Mar: „Makeda – Königin von
Saba“, Heyne Verlag, München, 1998
Rolf Beyer: „Die Königin von Saba“,
LübbeVerlag, Berg, Gladbach, 1987
Hans Helfritz: „Äthiopien“, Verlag DuMont,
Köln, 1972
T E C H N I K A
ŽIVÁ VODA
VIKTORA SCHAUBERGERA
Schaubergerovo
meno sa dnes často
spája s fantastickými
vynálezmi, ktoré
sa týkajú nielen
využitia vody, ale
snažia sa riešiť aj
súčasný energetický
problém. V diele
Viktora Schaubergera
pokračoval jeho syn
Walter. Starostlivé
pozorovanie prírody viedlo
oboch k poznaniu, prečo dnešná
technika pôsobí rozkladným,
ničivým spôsobom…
Viktor Schauberger pochádzal zo
starého bavorského šľachtického
rodu, ktorý okolo roku 1230 v spore
s pasovským biskupom stratil svoje
privilégiá i rodinné sídlo Schauburg.
Okolo roku 1600 sa v Rakúsku
vytvorila bočná línia, ktorej potomkovia
sa temer bez výnimky venovali
lesnému hospodárstvu a starostlivosti
o zver. Ich heslo znelo:
„Vernosť mlčiacim lesom!“.
Viktor Schauberger sa narodil 30.
júna 1885 v dedine Holzschlag am
Plöckenstein, kde susedia tri krajiny
– Rakúsko, Nemecko a Čechy,
v rodine lesmajstra ako piate z deviatich
detí.
Odmalička sa zaujímal o prírodu.
V lesoch podobných pralesu poznával
život zvierat a rastlín i prúdy
nedotknutých horských bystrín.
Vďaka svojmu mimoriadnemu pozorovateľskému
nadaniu našiel významné
súvislosti, ktoré dovtedy
neboli známe.
Pri pozorovaní vodného prúdu
zistil, že prirodzene tečúca voda sleduje
celkom určité pohybové formy
a že tieto formy majú rozhodujúci
význam ako pre nosnú silu vody, tak
i pre udržanie jej čerstvosti.
Tieto prirodzené dráhy pohybu
prinášajú so sebou výstavbu a zachovanie;
naproti tomu neprirodzený
pohyb ako aj nedostatok pohybu
spôsobujú hnilobu a rozklad. Roku
1922 postavil Viktor Schauberger
v Steyrlingu v Hornom Rakúsku na
základe týchto poznatkov zariadenie
na plavenie dreva, ktoré vtedajší
odborný svet najskôr odbil ako nezmysel,
ale po sprevádzkovaní bolo
veľmi obdivované. Z celej Európy sa
schádzali odborníci, aby si zariadenie
prezreli. Schaubergerovi sa podarilo
znížiť prepravné náklady na
kubík dreva z dovtedajších 12 šilingov
na 1 šiling.
Tajomstvom tohto zariadenia na
plavenie dreva bol zvláštny tvar
žľabu. Mal polovajcovitý prierez
a boli v ňom navyše umiestené drevené
laty tak, aby sa voda dostávala
do točivého pohybu. Tento rotačný
pohyb spôsoboval, že voda vytvárala
v smere prúdu vír, ktorý sa vždy
pohyboval zhruba uprostred žľabu.
Do tohto víru boli vtiahnuté plavené
kmene. Vír ich v priebehu plavenia
udržoval v strede žľabu, takže prak-
29
SVET GRÁLU
2/2005
ticky nedochádzalo k vzpriečeniu
kmeňov. Navyše tento vírivý pohyb
vytváral vo vode dodatočný vztlak,
takže mohli byť pri teplote vody približne
4° C plavené i kmene, ktorých
špecifická hmotnosť bola väčšia než
špecifická hmotnosť vody. Na mnohých
miestach zariadenia zahriatu
vodu držiacu sa na povrchu vypustili
a nahrádzali čerstvou studenou
vodou. Pomohli pri tom aj staré skúsenosti
Schaubergerových predkov.
Viktor Schauberger napríklad uvádza:
„…môj otec dopravoval na veľké
vzdialenosti státisíce kubických metrov
bukového dreva, pričom nikdy
nedával túto prácu vykonávať vo dne,
ale väčšinou za mesačných nocí, pretože,
ako vysvetľoval, voda ožiarená
slnkom zlenivie a unaví sa, zvinie
sa a spí, zatiaľ čo v noci a obzvlášť
pri mesačnom svite je čerstvá a živá,
takže dokáže niesť bukové a jedľové
siahovice, ktoré sú ťažšie než ona.“
30
SVET GRÁLU
2/2005
PRIRODZENÉ FORMY
POHYBU
Dôležitým východiskom je tzv.
„cykloidný pohyb v priestore“,
čiže druh pohybu, ktorý hrá v prírode
významnú úlohu, napr. pri
obehu planét (pozri obrázok). Viktor
Schauberger práve tak pozoroval,
že pstruhy v horských bystrinách
využívajú tento druh pohybu, aby
prekonali vodopády:
„Bolo to v období trenia za jednej
jarnej noci prežiarenej mesiacom.
Sedel som pri vodopáde. V jasnom
mesačnom svetle, dopadajúcom pod
pravým uhlom, bolo v priezračnej
vode vidno každý pohyb nespočetného
množstva rýb. Náhle sa
pstruhy rozpŕchli. Príčinou úteku
bol zvlášť silný pstruh, ktorý priplával
zdola, zamieril k vodopádu a začal
okolo neho bez váhania krúžiť.
Vyzeralo to, akoby kolísavo tancoval
výraznými špirálovitými pohybmi
vo vlniacej sa vode akýsi druh tanca.
Náhle zmizol pod striebrolesklým
vodným prúdom, krátko sa vzpriamil
a ja som uvidel v prúde vody,
ktorý sa smerom nahor kužeľovito
úžil, silný krúživý pohyb, ktorého
zdroj som najskôr nemohol postrehnúť.
V tomto krúživom pohybe sa
objavil zmiznutý pstruh a vzniesol
sa bez hnutia nahor. Keď dosiahol
hranu vodopádu, prevrátil sa a silným
impulzom bol vynesený cez
hranu vodopádu do rýchlo pritekajúcej
vody nad ním. Tam mocne plesol
chvostovou plutvou a zmizol.“
Pstruh teda vyhľadal jadro víriaceho
vodného prúdu a využil jeho
pohybovú energiu pre svoj let nahor
vodopádom.
Viktor Schauberger uvádza, že
i jeho predkovia využívali tento
prírodný pohyb: „Niekedy povodeň
odkryje zvláštny spôsob hradenia
bystrín, ktoré sa v týchto lesných oblastiach
využívali na plavenie dreva.
Hradenie nútilo vodu tiecť striedavo
doľava a doprava. Pojem „priestorový
cykloidný pohyb“ Schaubergerovi
predkovia, samozrejme, nepoznali.
Ale používali tento princíp pri
stavbe žľabov na spúšťanie dreva tak
dômyselne, že kmene získali v pravidelne
sa meniacich zákrutách rýchlosť
a miestami plávali na výsmech
gravitácii i do kopca.“
Vírivá špirálovitá forma sa v prírode
nachádza veľmi často a v rozličných
variáciách, napríklad v slimačej
ulite alebo v rohoch antilopy
kudu. Aj striedaním oblastí nízkeho
a vysokého tlaku môžu v atmosfére
vznikať veľké vírivé štruktúry.
V maximálnom meradle sa tento
princíp prejavuje u špirálovitých
hmlovín a galaxií vo vesmíre. Aj náš
slnečný systém krúži v takejto galaxii
zvanej Mliečna dráha.
Špirálovitá štruktúra sa nachádza
i v mikrosvete. Viedenský profesor
Felix Ehrenhaft (1879 –1952)
pokusmi dokázal, že malé častice
hmoty (napríklad strieborný, niklový
alebo uhoľný prach) môžu byť
zväzkom svetelných lúčov alebo
magnetickým poľom privedené
k pohybu, ktorý napodiv neprebieha
priamočiaro, ale v závitových
dráhach, pričom vzniká dostredivá
sila, ktorá na častice pôsobí 130 ráz
silnejšie než zemská tiaž.
Z týchto pokusov tiež vyplýva, že
aj elektromagnetickému žiareniu vo
forme zväzku svetelných lúčov je
vlastný špirálovitý pohyb, do ktorého
môžu byť vtiahnuté častice
z blízkeho okolia. Walter Schauberger,
syn Viktora Schaubergera, komentoval
tento pokus takto: „Každá
častica nesúca energiu vytvára svojím
pohybom pole – energetický priestor,
ktorý je závislý od tohto pohybu. Čím
je pole silnejšie, tým viac pôsobí na
okolie, takže doň môžu byť vtiahnuté
aj častice s vyššou hmotnosťou,
než majú častice vytvárajúce toto
pole. Čiastočky striebra, niklu alebo
uhlia musia pôsobiť v porovnaní s fotónmi
ako obrovské kusy skaly. Napriek
tomu sú vtiahnuté do vírivého
tanca fotónov. Ak sa naučíme médiá,
ktoré máme k dispozícii, uvádzať do
pohybu, ktorý vykonávajú elektróny
a fotóny, …potom budeme môcť
„hory prenášať“ i s relatívne malým
množstvom vstupnej energie.“
Schaubergerovci neustále vytýkali
modernej vede a technike, že vytvára
technológie, pri ktorých sa až
deväť desatín použitej energie bez
úžitku premieňa na teplo. Viktor
Schauberger hovorí: „Naša moderná
technika sa správa ako poľnohospodár,
ktorý na jar zasadí do zeme
sedem zemiakov a na jeseň pozbiera
jeden.“
Schauberger vychádzal z toho, že
v prípade technológie založenej na
prirodzených princípoch naopak
príroda energiu ešte „zdarma pridá“.
Domnieval sa, že len vo vzduchu
a vo vode je využiteľná energia,
ktorá by navždy postačovala pre celé
ľudstvo. Človek len nesmie používať
rozkladné prírodné procesy – ako
je spaľovanie, jadrové štiepenie
atď. – ale budujúce, koncentrujúce
sily, ktoré sa použili na výstavbu
i v prírode. Na to by sme sa museli
najskôr dopodrobna zaoberať pôsobením
prírody, napríklad takou
„jednoduchou“ otázkou „Ako rastie
steblo trávy?“…
Viktor Schauberger opakovane
poukazoval na to, že existuje budujúci
pohyb, „v súlade s prírodou“,
a naproti tomu pohyb rozkladný.
Dnešná technika väčšinou používa
rozkladnú formu pohybu, a preto
z dlhodobého hľadiska nedosahuje
výstavbu, ale úpadok a ničenie základov
života. „Rozkladný princíp“
zodpovedá explózii, rozpínaniu
a súčasnému zriedeniu. Je to teda
smer pohybu od hmotného k menej
hmotnému, princíp rozkladu a uvoľnenia
momentálneho obsahu – pojem
umierania.
Proti nemu stojí „budujúci princíp“
implózie, pri ktorom hrá zvláštnu
úlohu pohyb v špirále. Schauberger
hovorí: „Forma pohybu, ktorá tvorí,
rozvíja, zušľachťuje a buduje, je
špirálovitý pohyb zvonka dovnútra
v smere centra pohybu, teda pohyb
dostredivý. V prírode ho nachádzame
tam, kde pracujú budujúce
sily: v špirálovitých hmlovinách vo
vesmíre, v pohybe nášho planetárneho
systému, v prirodzenom pohybe
vody, krvi a lymfy. Rozkladná,
uvoľňujúca forma pohybu je naproti
tomu odstredivá. Núti pohybujúce
sa časti zo stredu smerom k okraju.
Je to „priamy“ pohyb. Prvok systému
sa uvoľní, rozplynie a rozloží. Príroda
používa tento pohyb na rozklad
opotrebovaných celkov, aby potom
z jednotlivých zlomkov znovu zložila
pomocou dostredivého pohybu
nové formy. Dostredivý, špirálovitý
pohyb zodpovedá chladnutiu, zmršťovaniu
a zhusteniu. Odstredivý
pohyb zodpovedá ohrievaniu, teplu,
rozpínaniu a explózii. V prírode sa
obe formy pohybu neustále striedajú,
budujúci princíp však musí
prevažovať, aby mohol prebiehať
vývoj.“
Je znepokojujúce, že dnešná technika
používa takmer vo všetkých
odboroch len expanzívny druh pohybu.
Podľa Schaubergera spočíva
v tomto pohybe síce mocná, ale
deštruktívna sila, ktorá musí viesť
k všeobecnému úpadku, pokiaľ
tento základný nedostatok veľmi
rýchle neodstránime, či už z priemyselných
technických postupov,
v modernom vodnom staviteľstve,
poľnohospodárstve alebo lesníctve.
Schauberger hovorí: „Ľudia ma považujú
za pomäteného. Možno majú
pravdu. V tom prípade nezáleží na
tom, či je na svete o jedného blázna
viac alebo menej. Ale pokiaľ mám
pravdu ja a veda sa mýli, potom nech
je Pán ľudstvu milostivý.“
VODOU SA TO
ZAČÍNA…
Voda je kolískou všetkého života.
Podľa Viktora Schaubergera je aj
médiom, ktoré najskôr prijme a potom
vytvaruje predobrazy všetkých
budúcich životných foriem. O to
závažnejší je preto spôsob nášho
hospodárenia s vodou. Voda je
čoraz častejšie nútená k neprirodzenému
priamemu pohybu ako v korytách
riek a kanálov, tak i vo vodovodnom
potrubí. Voda má sklon
k toku v špirálovitých pohyboch.
S touto formou pohybu prichádza
zároveň prirodzený rozvoj, čo vidno
v okolí riek ponechaných v prírodnom
stave. Dnešné regulačné opatrenia
a priame vodovodné potrubie
naproti tomu nezodpovedajú prirodzenému
pohybu vody.
Viktor Schauberger opisuje, ako
sa voda v okolí čistín stáva agresívnou
a škodí brehom, ako sa následkom
toho znižuje hladina spodnej
vody a vysychajú vyššie položené
pramene. Zvedenie tokov do kamenných
a betónových korýt potom
31
SVET GRÁLU
2/2005
T E C H N I K A
32
SVET GRÁLU
2/2005
Rovné medené potrubie
Rovné potrubie s vnútornou špirálou
Vlnité potrubie s vnútornou špirálou
Prierez potrubím s vnútornou špirálou
Pokusné potrubia (podľa F. Pöpela)
nemôže odstrániť vlastnú
príčinu problémov a vode
škodí ešte viac. Základnou
Schaubergerovou tézou bolo,
že človek nikdy nesmie vodu
regulovať len pôsobením na
brehy, pretože voda si má
tieto brehy sama vytvárať.
Napísal k tomu napríklad:
„Dospejeme tam, kam došli
Švajčiari, ktorí jednak na
všetkých využiteľných tokoch
postavili vodné elektrárne
a jednak ich veľkú časť zviedli
do umelých korýt. Tým zničili
všetku silu nielen v povrchovej
vode, ale vplyvom spätných
účinkov i v podzemných
vodách. V týchto chorých tokoch
začína odumierať všetko
zvieratstvo aj užitočné druhy
baktérií, a to vďaka nedostatku
budujúcich energií,
potrebných na život. Malá zmena
v prúdení vodného toku, spôsobená
reguláciou brehov, ktorá nie je v súlade
s prírodou, a je preto nesprávna,
vyvoláva reťaz negatívnych reakcií.
Ich príčiny dosiaľ nikto neodhalil,
a preto bez prekážky pôsobia ďalej.“
Medzitým sa zistilo, že prirodzene
tečúca rieka alebo potok
má okrem iného oveľa vyššiu
schopnosť samočistenia než kanál
vybudovaný v priamej línii. Len
prirodzený spôsob pohybu vody
vytvára podľa Viktora Schaubergera
jej priaznivú štruktúru, ktorá
prostredníctvom jemného energetického
vyžarovania podporuje
a udržuje život. Pokiaľ sa voda zastaví
alebo už netečie prirodzene,
je tým pozmenená aj jej štruktúra.
Voda s prirodzenou štruktúrou
má napríklad menší sklon k ukladaniu
vápna, k premnožovaniu
baktérií a k hnilobe.
Dôkazom správnosti Schaubergerových
pozorovaní sú tzv.
„stuttgartské pokusy“, pri ktorých
sa preskúmali jeho tvrdenia (pôvodne
preto, aby mohli byť navždy
vyvrátené). Na Vysokej škole
technickej v Stuttgarte sa uskutočnili
pokusy s rôznymi materiálmi
a typmi potrubia. Zisťovalo sa, či
„špirálová trubica“, ktorú dodal
Schauberger, prepustí za rovnakých
podmienok viac vody než
napríklad rovná sklenená trubica.
Inak vyjadrené, či je prietokový
odpor pri špirálovitom prúdení
kvapaliny nižší než pri priamom
prúdení, alebo dokonca pri určitých
rýchlostiach vody klesne
na nulu, ako uvádza Schauberger.
Jeho tvrdenia boli pri pokusoch
plne potvrdené.
KONIEC „MADE IN USA“
V
tom čase už Schaubergerovo
meno pôsobilo rozruch v súvislosti
s najrôznejšími technickými
vynálezmi. Na jar roku 1958 sa
u Schaubergerovcov objavili dvaja
Američania s tým, že z poverenia
istej veľkej hospodárskej organizácie
chcú v čo najkratšom čase realizovať
Schaubergerove myšlienky
a poznatky. Viktor a Walter Schaubergerovci
boli prehovorení, aby
v priebehu troch mesiacov pokračovali
vo výskume v USA, prípadne
ho predĺžili na jeden rok. V USA sa
ich pobyt utajoval, nakoľko Američania
sa obávali špionáže. Pobyt,
ktorý chceli Američania predĺžiť
na osem rokov, prebiehal vo veľkom
napätí. Najdôležitejší prototyp,
ktorý Viktor Schauberger vyvinul
na riešenie energetického problému,
bol násilne otvorený, a tým zničený.
Viktor Schauberger potom vyhlásil,
že po dohodnutých troch mesiacoch
odletí domov; pokiaľ zostane,
nebude už poskytovať žiadne informácie.
Spiatočná cesta mu síce bola povolená,
musel však podpísať zmluvu,
ktorá mu do budúcna zakazovala
hovoriť alebo písať o svojich poznatkoch.
Pre prípad, že Schaubergerovci
niečo vyzradia, sa im vyhrážalo najhoršími
následkami: Američania
vraj majú v Mníchove svojich ľudí
a dobre im zaplatia.
Po odlete z New Yorku a núdzovom
pristátí v Londýne dorazili
Schaubergerovci v noci 20. septembra
1958 do Rakúska. Krátko nato,
popoludní 25. septembra 1958, Viktor
Schauberger umiera. Hlavnou
Schaubergerovou zásadou vo vzťahu
k prírode bolo: K & K – kapieren
und kopieren (pochopiť a napodobiť).
Bola to celosvetová ekologická
výzva predbiehajúca svoju dobu.
Platí dodnes.
T E C H N I K A
VODNÉ A LESNÉ
HOSPODÁRSTVO
Schaubergerove myšlienky zaoberajúce
sa ekologickým lesným
hospodárstvom zahŕňajú
mnoho úrovní. Naliehavo vyzýva
na prebudovanie moderného lesníctva,
keďže má obrovský význam
pre všetky formy života. Bez prirodzeného
lesa nemôže vzniknúť živá,
zdravá voda a bez zdravej vody sa
nevytvára zdravá krv.
Zvláštny význam prikladá Schauberger
polovičnému a úplnému
kolobehu vody. Keď prší a dážď
je teplejší než pôda, voda podľa
Schaubergera vstupuje do „úplného
kolobehu“. Preniká hlboko
do pôdnych vrstiev, zahrieva ich
a rozpúšťa soli, potrebné na výživu
rastlín, a tie potom transportuje
nahor. V oblasti koreňov potom
voda tieto soli uloží a vyviera na
povrch ako „zrelá spodná voda“.
Tento úplný kolobeh prebieha len
za prirodzených podmienok.
Naopak „polovičný kolobeh“ sa
tvorí tam, kde je pôda teplejšia
než dopadajúci dážď, napríklad
na slnkom vyhriatej čistine. Voda
vsiakne najskôr do určitej hĺbky,
ďalej sa ohrieva, stáva sa špecificky
ľahšou, opäť stúpa nahor
a odteká po povrchu. Chýba teda
hlavná časť podzemného obehu
a nedochádza k vytváraniu spodnej
vody. Preto vedie výrub lesov
a rozširovanie vyrúbaných plôch
k všeobecnému poklesu hladiny
spodných vôd a vodných rezerv.
Okrem toho Schauberger poukazuje
na to, že stabilné usporiadanie
spodných vôd predstavuje prirodzenú
protiváhu k plynom a teplým
prameňom stúpajúcim nahor
z vnútra zeme: „V posledných rokoch
sa čoraz častejšie vyskytujú
nepravidelnosti v rozložení vody
(povodne, suchá, zosuvy pôdy, dokonca
aj unikanie jedovatých plynov
zo zeme a zvýšený výskyt ochorení
v čase, keď v zime vystupuje
zo zeme teplá para). Vo všetkých
oblastiach a v rôznych variáciách
rastú negatívne výkyvy teplôt. Ako
sa čoskoro ukáže, sú to zákonité
reakcie na naše dnešné celkom nesprávne
hospodárenie s vodou, ktorého
hlavnú príčinu je však nutné
hľadať v pochybenom lesnom hospodárstve.“
Z týchto dôvodov sa Schauberger
zreteľne vyslovuje proti vzniku holorubov.
Navyše poukazuje na to,
že mladé stromy rastú na voľných
plochách vďaka príliš silnému slnečnému
žiareniu príliš rýchle,
čo so sebou prináša okrem iného
i menej kvalitné drevo. Schauberger
považoval les za stredisko
sily špecifického druhu, pričom
každý strom vyžaruje určitú energiu.
„Škody spôsobené moderným
lesným hospodárstvom sú také zlé
preto, že tieto prvotné sily nedokáže
produkovať žiadna iná forma vegetácie
tak kvalitne ako prirodzene
rastúci les, obsahujúci veľké množstvo
druhov, ktorých energia sa zratúva
a pôsobí do okolia mnohých
štvorcových kilometrov.“
Viktor Schauberger poukazoval
na to, že i malé zmeny teploty
majú rozhodujúci vplyv na vodu
a jej vlastnosti. I normálna teplota
ľudskej krvi sa pohybuje niekde
pod úrovňou 37° C a jej odchýlka
je známkou ochorenia. Aj voda
má svoju „zdravú“ teplotu, zodpovedajúcu
pomerom, v ktorých sa
nachádza. Zdravú bystrinu alebo
rieku zvyknú tieniť stromy, aby ako
darca života pre celý kraj nebola
vystavená priamemu slnečnému
žiareniu. Pokiaľ sa rieka príliš
ohreje, stráca energiu a schopnosť
niesť častice hornín, ktoré sa potom
usádzajú na dne a zanášajú riečisko.
Objavia sa trhliny v brehoch
a ďalšie známky rozkladu. Rieka je
chorá a agresívna, „má horúčku“.
Viktor Schauberger zanechal
mnoho patentovaných návrhov,
napr. systém automatického nastavenia
správnych teplotných pomerov
vody podľa teploty vzduchu,
vodiace telesá, ktoré špirálovito
roztáčajú riečny prúd, čím stabilizujú
os prúdenia v strede prúdu.
Takto regulovaná rieka už neškodí
brehom ani pri záplavách.
Výskumná práca uskutočnená vo
Švédsku potvrdila, že pomocou
Schaubergerovej riečnej stavby sa
môže naplavený piesok unášať zo
stredu riečiska k jeho stranám, čo
bráni vzniku usadenín v strede koryta
a jeho zaneseniu.
ZLATÝ PLUH
Kvôli náhlemu poklesu poľnohospodárskej
výroby v Bulharsku
v 30-tych rokoch vtedajší
bulharský cár Boris pozval Viktora
Schaubergera do svojej krajiny.
Schauberger prišiel na to, že pokles
úrody súvisel so zavedením moderných
železných pluhov. Pozorovania
ukázali, že pôda s obsahom
železa je suchá a menej úrodná.
Zato pôda s obsahom medi podľa
Schaubergerových pozorovaní lepšie
udržuje pôdnu vlhkosť. Podobné
úvahy viedli Schaubergera k tomu,
aby sa pri obrábaní pôdy používali
nástroje z medi, prípadne ich zliatin.
Výnosy sa zvýšili až o 50 %, pričom
vzrástla i kvalita plodín – rastliny
získali sýtejšiu farbu. Vďaka
vyšším výnosom dostali jeho pluhy
čoskoro od niektorých poľnohospodárov
v oblasti Rakúskej soľnej
komory meno „zlatý pluh“; názov
sa udržal dodnes. Pluhy sa však
postupne prestali používať, pretože
podľa dochovaných záznamov bol
vtedajší výrobca donútený zastaviť
33
SVET GRÁLU
2/2005
T E C H N I K A
výrobu. „Zlatý pluh“ by vraj viedol
k nežiaducej poľnohospodárskej
nadprodukcii…
Je potešiteľné, že teraz sa záhradné
nástroje podľa návrhov
Viktora Schaubergera v spolupráci
s rodinou Schaubergerovcov opäť
vyrábajú.
Za ďalší vývojový stupeň „zlatého
pluhu“ môžeme považovať špirálový
pluh, v ktorom je navyše okrem
správneho materiálu optimalizovaný
aj jeho tvar, a tým i forma pohybu
oranej pôdy. Pôdu nerozhŕňa
tlak ako pri bežnom pluhu (boriaci
princíp), ale sa špirálovito „prehadzuje“
do strán, podobne ako to
robí krtko. Pluh je navrhnutý pre
povrchové obrábanie pôdy, pretože
Schauberger bol proti hlbokej orbe,
ktorá narúša prostredie a rozvrstvenie
pôdnych organizmov.
Schauberger prikladal veľkú
váhu aj elektrickému potenciálu
zeme a tvrdil, že medzi geosférou
(zemou) a atmosférou (vzduchom)
leží „neobyčajne hustá, koži podobná
a fialovo žiariaca sieť“, ktorá
34
SVET GRÁLU
2/2005
funguje ako izolácia. „Prepustí
len najhodnotnejšie žiarenie prúdiace
dovnútra a von.“ V tomto
biokondenzátore medzi zemou so
záporným nábojom a vzduchom
s kladným nábojom sa nachádzajú
rastliny. Ich rast prebieha podľa
Schaubergera v závislosti od rovnováhy
a pôsobenia oboch pólov.
Prirodzené zvýšenie tejto energie
vedie k vyššej plodnosti. Schauberger
odmieta zásahy, ktoré znižujú
zemský potenciál alebo poškodzujú
„zemskú izoláciu“ – teda aj umelé
hnojivá, ktoré sú podľa neho výrobným
procesom „zbavené náboja“,
a preto pôde energiu odnímajú, namiesto
toho, aby ju dodávali, ako to
robí napr. dobré organické hnojivo.
Schauberger poukazuje na to, že
úspechy umelých zásahov nemôžu
byť trvalé, pôda sa nimi postupne
znehodnocuje a prestáva byť odolná
proti škodcom.
Ďalšie Schaubergerove objavy,
ako napríklad výroba ušľachtilého
kompostu, sú opísané v knihe „Živá
voda“.
LIETAJÚCE STROJE NA
PRINCÍPE IMPLÓZIE
Stále znovu sa špekuluje aj o lietajúcich
strojoch, ktoré Schauberger
vyvinul krátko pred koncom druhej
svetovej vojny. Vyzerali ako lietajúce
taniere. Walter Schauberger potvrdzuje,
že prototyp, ktorý vyvinul jeho
otec, skutočne vyletel až k stropu
továrenskej haly. Či zúčastnení konštruktéri
tento princíp pohonu ďalej
vyvíjali, nie je známe.
Erich Filler
Literatúra:
Olof Anderson: »Lebendes Wasser« (Živá
voda), vydavateľstvo Ennsthaler,
ISBN 3-85068-377-X
Viktor Schauberger: »Wasser – Das Blut der
Erde« (Voda – krv Zeme)
Mayer/ Winklbaur: »Biostrahlen«, vydavateľstvo
ORAC, Viedeň, ISBN 3-85368-917-5
Poznámka:
Spravovaním Schaubergerovej pozostalosti
je poverená Pythagoras-Kepler-Schule,
pôsobiaca v sídle Schaubergerovcov. Tu sa
tiež usporadúvajú semináre o poznatkoch
Viktora a Walthera Schaubergerovcov.
Termíny a informácie je možné získať na
adrese: Büro der PKS, Kaltenbach 162,
A-4821 Lauffen, Rakúsko.
Tel./fax (+43) 6132-24814, e-mail:
schauberger@pks.or.at, www.pks.or.at.
Adresy:
Záhradné náradie vyrobené zo zliatin
medi podľa návrhov Viktora Schaubergera
je možné objednať v Českej republike na
adrese: MUDr. Jan Palouček, Dlouhá 11,
382 32 Velešín, tel.: 380 331 474,
mobil: 603 242 758
CD-ROM „Wasser – Das Blut der Erde“
(Voda – krv Zeme) s 200 stranami
originálnych dokumentov, kresieb, listov
a skíc Viktora Schaubergera z „Pôvodného
Schaubergerovho archívu“ PKS:
(Nemecko:) Filler Umwelttechnik, Ahornstr.
1, 84558 Kirchweidach,
tel./fax (+49) 8623-7458, e-mail:
Erich.Filler@t-online.de
(Rakúsko:) PKS-Gartengeräte, Johannes
Stadler, Kaltenbach 162, 4821 Laufen,
tel./fax (+43) 6132-28377, e-mail: stadler.
cuprum@EUnet.at.
(Švajčiarsko:) Konrad Richli, 1628 Vuadens/
FR, tel./fax (+41) 26-9128280
O S O B N O S Ť
S E R I Á L
Medzi obrazom, ktorý dnes vykresľujú
mnohí historici o „historickom
Ježišovi“, a cirkevnými
predstavami o „Kristovi viery“ je
hlboká priepasť. Zatiaľ čo jedni
chcú vidieť v „mužovi z Nazareta“
len židovského putujúceho kazateľa,
ktorý – ako aj mnohí iní v tom
čase –brázdil krajinu ako misionár,
druhí vyzdvihujú Ježišove zázraky,
pretože len v nich dokážu spoznať
doklad o Ježišovej božskosti.
Čo sa však v diskusiách väčšinou
zanedbáva, to je Ježišovo učenie.
Tým sa budeme bližšie zaoberať
v nasledujúcej časti nášho seriálu.
Pretože práve Ježišove slová sú dokladom
osobnosti, ktorá prevyšuje
človeka – aj vtedy, keď sa odloží
stranou všetko to, čo kritické bádanie
evanjelií dnes spochybňuje
ako „neautenticky“ tradované.
Charakteristiku Ježišovho učenia
možno zhrnúť do piatich význačných
bodov, ktoré zároveň
poukazujú na jeho vysoký pôvod:
SPÄŤ K BOHU
Ježiš chcel v prvom rade privádzať
späť k Bohu, nedbajúc na tradované
dogmy, ktoré sa v židovskej viere stáročiami
zakorenili. To mu najviac ležalo
na srdci. Tento zámer sa prejavuje
zvlášť pôsobivo, keď Ježiš hovorí
o modlitbe a jej hodnotu odvodzuje od
vnútorného postoja modliaceho sa: Pri
„reči človeka k Bohu“ sú rozhodujúce
city, nie snáď počet slov:
„Pri modlitbe nevravte priveľa ako
pohania, ktorí sa nazdávajú, že budú
vypočutí pre svoju mnohovravnosť.
Nenapodobňujte ich teda! Veď váš
Otec vie, čo potrebujete, skôr, ako
ho prosíte.“ (Matúš 6, 7–8)
Na toto Ježišovo varovanie nadväzujú
v kázni na hore tie slová, ktoré
sú dodnes známe ako „Otčenáš“
PÄŤ STĹPOV
JEŽIŠOVHO UČENIA
a ktoré sa viac alebo menej bezmyšlienkovito
odriekavajú – napriek
tomu, že citovaná výpoveď Ježiša
jednoznačne zdôrazňuje, že odriekavanie
ustálených fráz modlitby
je prekážkou v správnom vnútornom
postoji k Stvoriteľovi. Pretože
ani „Otčenáš“ istotne nebol určený
na to, aby sa odriekaval naraz, lež
v ucelenej podobe vyjadruje, akým
spôsobom sa má človek obracať
k Bohu:
• dobrovoľne prenechať Bohu,
Pánu, všetky otcovské práva nad
sebou a s úprimným uistením,
ktoré je s tým spojené, sa pred Stvoriteľom
detsky skloniť a podrobiť
sa jeho vôli, čo jediné oprávňuje
k osloveniu „Otče náš“ („Otče náš,
ktorý si v nebesiach…“);
• so sľubom, že nič z toho, čo má
do činenia so Stvoriteľom, sa nikdy
nevydá napospas povrchnosti, pretože
meno Božie je na to príliš sväté
(„posväť sa meno Tvoje!“);
• v ochote správať sa vždy tak,
aby sa dokonalosť kráľovstva Božieho
mohla raz rozprestrieť až sem
k nám na zem („príď kráľovstvo
Tvoje“) a v úsilí spojiť sa s ňou;
• vo výslovnej ochote podľa Božej
vôle aj žiť („buď vôľa Tvoja“).
Až na základe týchto cítení, ako
ich opisuje prvá časť modlitby „Otčenáš“,
by mal človek v „rozhovore“
s Bohom predniesť potom
tie prosby, ktoré zároveň vyjadrujú
jeho hlbokú vďaku za to, že smie
vo stvorení vôbec žiť: sú to prosby
o „každodenný chlieb“, o odpustenie
viny (so sľubom, rovnakou
mierou odpúšťať blížnym, ktorí sa
previnili) a o schopnosť nachádzať
v živote vždy tú pravú cestu. Ale aj
v týchto prosbách by mala byť vyjadrená
podstata opravdivo precítenej
modlitby: ďakovné obrátenie sa
človeka na svojho Boha. Modlitba
teda nemá byť žobronivé prosenie,
ale v prvom rade radostné vyjadrenie
vďaky.
ZVNÚTORNENIE
2 . D I E L
Ježiš svojím posolstvom ustavične
poukazoval na nevyhnutnosť zvnútornenia,
pretože len takýmto spôsobom
môže človek nájsť cestu späť
k Bohu. Tým zdôrazňoval, že duchovný
35
SVET GRÁLU
2/2005
O S O B N O S Ť
vzostup sa nedá dosiahnuť tým, že sa
bude ľuďom vystavovať niečo na obdiv,
lež rozhodujúce sú jedine vnútorné
úmysly. Len rozhodnutia ducha majú
pred Stvoriteľom význam.
Teda každý, kto to so svojou vierou
myslí vážne, musí žiť podľa základného
postoja, chcieť slúžiť Stvoriteľovi, nie
však znamenať niečo pred ľuďmi. Ježiš
to zdôraznil mnohými príkladmi:
„Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci.
Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach
a na rohoch námestí, aby
urobili na ľudí dojem. Amen, hovorím
vám: Už majú svoju odmenu. Ale keď sa
ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri
za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi,
ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec,
ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“
(Matúš 6, 5–6).
Zvnútornenie si, samozrejme, vyžaduje
aj pozorné zaobchádzanie so slovami
a myšlienkami – a predovšetkým
patričnú mieru sebakritiky, schopnosť
spoznávať vlastné chyby a slabosti
a neodsudzovať ich len u druhých:
„A prečo vidíš triesočku v oku svojho
brata a nezbadáš brvno vo vlastnom
oku?“ (Matúš 7, 3).
Toto známe podobenstvo preniká
jednoduchými slovami do hĺbky
nevyvrátiteľnej pravdy. „Triesočka“
a „brvno“ sú z toho istého dreva. Tým
sa myslí: presne tie chyby, ktoré nám
u našich blížnych tak veľmi vadia,
máme v skutočnosti v sebe sami, väčšinou
bez toho, aby sme si to uvedomovali.
V tejto súvislosti Ježiš varuje:
„Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo
akým súdom súdite, takým budete súdení.
Akou mierou meriate, takou sa
nameria vám!“ (Matúš 7, 1–2).
V starosti o vlastné duševné blaho
by teda bolo vhodné, aby sa človek
sám podroboval nanajvýš prísnej kritike;
a tých ostatných nechal ísť radšej
pokojne svojou cestou.
Zvnútornený život, ako ho Kristus
svojimi jednoduchými radami odporúčal,
nemá, prirodzene, nič spoločné
36
SVET GRÁLU
2/2005
s odvrátením sa od sveta. Naopak: kto
sa usiluje o to, aby tvrdo pracoval na
vlastnom zdokonalení a citlivo podporoval
svojich blížnych, ten sa vôbec
nezaobíde bez toho, aby duchovne nezosilňoval
aj svoju schopnosť usudzovania.
Stáť v živote vedome znamená
všestranne zušľachťovať svoju osobnosť,
trvalo rozširovať svoj obzor. Kto
naproti tomu blúdi vo svojom myšlienkovom
svete, ktorý si sám vytvoril,
a na osud sveta sa díva len s teoretizovaním,
zanecháva len zriedka stopy,
ktoré stojí za to nasledovať.
DÔVERA V BOHA
V
úsilí o zvnútornenie má rásť aj
dôvera v Boha a na miesto malovernosti
má pozvoľna nastúpiť presvedčenie
zrelého ducha. Ježišovi
očividne ležalo na srdci, aby prelomil
mŕtvu nábožnosť litery zákona
a svojich poslucháčov viedol k dôveryplnej
istote, plynúcej z vedomia, že
kto vedie opravdivý život v zmysle
Božom, kto je otvorený pomáhajúcim
silám zo Svetla, nepotrebuje už prednostne
plytvať myšlienkami na svoje
pozemské blaho. Naplnený dôverou
vedie duchovný život a neprepína sa
v kŕčovitom úsilí o získanie čo najväčšej
možnej istoty, v úsilí o dosiahnutie
cieľov, úmyslov a plánov, ktoré
si sám vytvoril, ale vkladá dôveru do
duchovného vedenia.. Toto Kristus
vyjadril nasledujúcimi slovami:
„Nebuďte ustarostení o svoj život,
čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo
si oblečiete. (…) Pozrite sa na nebeských
vtákov: nesejú, nežnú, nezhromažďujú
obilie do sýpok a váš nebeský
Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa
viac ako ony? (…) Nevravte teda ustarostene:
Čo budeme jesť? Čo budeme
piť? Čo si oblečieme? (…) Hľadajte
však najprv kráľovstvo Božie a jeho
spravodlivosť, a toto všetko vám bude
pridané.“ (Matúš 6, 25, 26, 31, 33).
Netreba vari ani dodávať, že takýto
život v zmysle Ježiša nemá nič spoločné
s pozemskou nečinnosťou. Veď dôvera
v Boha sa vzťahuje na náš vnútorný postoj.
Samozrejme, práve veriaci človek
sa bude usilovať o „sejbu a žatvu“ aj
v pozemskom zmysle, a uskutočňovať
všetko nevyhnutné v každodennom živote,
avšak nespustí sa v ňom myšlienková
továreň smerujúca k získaniu ešte
väčšieho množstva pôžitkov, pocitu
bezpečia a falošnej blaženosti.
„Dôvera v Boha“, ku ktorej chcel
viesť Ježiš, obsahuje presvedčenie, že
za všetkým, čo prežívame, vládne spoľahlivé
vedenie, že sme chránení a obklopení
láskou Stvoriteľa, že sa teda nič
nedeje náhodne a žiadny skutok nezostane
neodpykaný. To je poňatie života,
ktoré sa nám dnes asi stalo úplne cudzie
a voči ktorému rozum aj rád protestuje
poukazovaním na nerovnaké možnosti
ľudí alebo na údery osudu plné utrpenia.
Avšak vyrukovať voči týmto zjavným
rozdielnostiam hneď s argumentom
„nespravodlivého života“, to by bol
príliš prenáhlený záver. Mali by sme si
radšej priznať, že obmedzený uhol pohľadu
ľudského mozgu nepripustí, aby
sme pochopili mnohostranné skryté
zvratné pôsobenia, ktoré sú základom
nejakej udalosti alebo životnej situácie.
Slovom „vedenie“ tu, pravdaže, nie je
myslené ľubovoľné Božie zasahovanie,
ktoré by snáď uprednostňovalo toho,
kto obzvlášť tvrdošijne žobroní o šťastie
a požehnanie. Pretože čokoľvek sa deje,
uskutočňuje sa v rámci nezmeniteľných
zákonov stvorenia, ktoré vyjadrujú
večne nezmeniteľnú Božiu vôľu. Vedomý
si tejto skutočnosti písal apoštol
Pavol v liste Galaťanom: „Boh sa nedá
vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to
bude aj žať.“ (Gal. 6, 7).
Tento „zákon zvratného pôsobenia“,
ktorý možno posudzovať prinajmenšom
ako smerodajného vodcu
nášho osudu, opísal Ježiš aj vo svojej
kázni na hore tým, že svojim poslucháčom
dal odporúčanie na dosiah-
O S O B N O S Ť
nutie osobného úspechu, ktoré stojí
za to nasledovať:
„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili
vám, robte aj vy im.“ (Matúš 7, 12).
Táto rada prispieva napokon – ako
v podstate všetky „Božie prikázania“ –
k objasneniu, ako sa človek musí správať,
aby bol sám v pôsobení zákonov
stvorenia čo najviac podporovaný.
A táto „podpora“ je vo všetkých vláknach
existencie citeľná: ako dobré svedomie
po správnom rozhodnutí, ako
duševná ľahkosť v dôsledku počínania,
ktoré je človeka dôstojné, ako cituplný
vzlet pri úprimnom uctievaní Boha.
Vnútorné pozdvihnutie sa uskutočňuje
samočinne. Čím jasnejšie však toto
vlastné prežitie ukazuje, ako spoľahlivo,
spravodlivo a bezprostredne takéto
zvratné pôsobenia vlastný život ovplyvňujú,
tým je aj zreteľnejšie, že to, ako sa
nám vnútorne darí, je riadené spoľahlivými
zákonitosťami. Je to dobrá pôda
poznania, na ktorej môže rásť dôvera
v Boha, ktorá nevyviera zo slepej viery,
lež z presvedčenia.
DUCHOVNÝ VÝVOJ
Vzdialený tradičnej vierouke poukázal
Ježiš svojím posolstvom na
tú najprirodzenejšiu cestu k duchovnému
vývoju. Avšak nechcel zakladať
nijakú „opozičnú cirkev“, bolo
mu celkom cudzie stavať novú inštitúciu
medzi Stvoriteľom a človekom a
nechcel ani nikoho získavať pre jestvujúce
spoločenstvo viery. Pre tvorenie
zoskupení, ktoré stoja v duchovnej
ceste jednotlivca ako prekážka, nemal
Ježiš pochopenie. Jemu šlo jednoducho
len o to, aby zvestoval svoje posolstvo.
Ktokoľvek by toto posolstvo chcel
pre seba využiť, tomu malo svietiť ako
pochodeň na úzkej cestičke k duševnému
oslobodeniu, na tej ceste lásky
k Bohu a k blížnemu, ktorá mala založiť
„Novú zmluvu“ medzi Stvoriteľom
a zrelým ľudstvom. Čo je však základom
pre túto „zrelosť ducha“ v zmysle
Krista? Nie majster rozumu, ktorý sa
intelektuálne vypína a dychtivo do
seba nasáva všetky vedomosti sveta,
predstavuje vrchol človečenstva, lež
zvnútornený citový človek, jednoduchý
v duchu, taký, ktorý dokáže v pokore
otvárať svoje srdce opravdivým
hodnotám. Preto povedal Ježiš vo svojej
kázni na hore:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo
ich je nebeské kráľovstvo.(…) Blahoslavení
čistého srdca, lebo oni uvidia
Boha!“ (Matúš 5, 3/8).
Len „čisté srdcia“ môžu nájsť cestu
späť do „nebeského kráľovstva“, teda do
duchovného raja. K tomu bezpochyby
patrí ochota zanechať za sebou všetko
egocentrické úsilie a viesť poctivý život
s pohľadom k Bohu. Avšak kto by
bol pripravený na takéto odovzdanie
sa? Ježiš si počas rokov svojho zvestovania
zrejme čoraz bolestnejšie uvedomoval,
že na základe „Starej zmluvy“,
teda zväzku, ktorý udržiaval Stvoriteľ
s národom Izrael, by sa už nedala zriadiť
duchovná výstavba. Bol naliehavo
nutný dokonalejší nový začiatok na
pevnej, silnej skale. Krátko pred svojou
pozemskou smrťou hovoril predsa
Boží Syn v kruhu svojich učeníkov aj
o „Novej zmluve“, pre ktorú chcel pripraviť
svojím posolstvom cestu „pre
mnohých“ (vôbec nie bezpodmienečne
pre všetkých, ale iba pre tých, ktorí sú
ochotní nasledovať ho!).
Po ukrutnom zavraždení Ježiša na
Golgote sa podľa biblického rozprávania
roztrhol v chráme záves, ktorý mal
uzatvárať najsvätejšiu svätyňu pred
znesväcujúcou všednou zvedavosťou
– pôsobivý a vlastne jednoznačný znak
toho, že zakotvenie Svetla prostredníctvom
„Starej zmluvy“ bolo teraz skutočne
s konečnou platnosťou zrušené.
Stvoriteľ už nevlastnil príbytok medzi
ľudstvom, ktoré ho zo svojho stredu vytrhlo
a umučilo. Teológia interpretuje
symbol roztrhnutého závesu tak, že sa
tým do určitej miery otvorila „Nová
zmluva“ – pretože Ježiš spasil ľudstvo
tým, že ono ho pribilo na kríž…
Biblia tu hovorí inou rečou. Roztrhnutie
závesu prebehlo súčasne s mocným
zemetrasením, ktoré sa rozpútalo
vo veľkej temnote po Ježišovej smrti.
(Okrem toho, na viacerých miestach
evanjelií, ktoré sa týkajú záveru pozemského
života Ježišovho, vystupuje do
popredia smútok v súvislosti s týmto
činom. Známy výrok : „Otče, odpusť
im, lebo nevedia, čo činia“, je len jedným
z príkladov. Iným je zúfalstvo
a tragický koniec života Judáša Iškariotského.
Ak by viera v spásu prostredníctvom
Kristovej „obete na kríži“ skutočne
zabezpečovala duchovnú spásu,
boli by nedôležité nespočetné Ježišove
varovania, smerujúce k jednotlivcovi:
„Veru, hovorím vám, ak na vás ostane
čo len prášok viny, nevojdete do kráľovstva
nebeského“ – pozn. red.)
A predsa zostala ľuďom napriek (nie
snáď kvôli!) zavraždeniu Krista nádej
na „Novú zmluvu“, ktorú mali udržiavať
„služobníci Boží“, ako sú opísaní
v Jánovom Zjavení (Zjav. 7, 3). K tomuto
„Novému testamentu“ by sa mohol
pripojiť každý človek, pokiaľ živo vo
svojom srdci nosí ako základ Kristovo
posolstvo.
NOVÉ POZNANIE
V
neposlednom rade Ježišovo učenie
zdôrazňuje, že on ako Boží Syn sa
usiloval o to, aby svojím posolstvom
viedol k pevnej viere v jediného Boha
a zároveň sprostredkúval aj ďalej siahajúce
poznanie. Nie to účelové poznanie
odborníkov, ktoré nám uprostred
techniky a komfortu umožňuje rovnako
samoľúby, ako aj od Boha odvrátený
život. Kristus nepodával čerstvé
plody zo stromu poznania, lež ponúkal
poznanie v zmysle múdrosti stvorenia.
Do tej miery zahŕňajú jeho podobenstvá
v sebe aj výklad sveta. Samozrejme, že
Ježiš to neformuloval v reči 20. storočia.
37
SVET GRÁLU
2/2005
R E I N K A R N Á C I A
Neuvádzal „zákon zvratného pôsobenia“,
ale hovoril napríklad o „sejbe
a žatve“. Vyjadril tým, v rámci možností
chápania svojich poslucháčov,
presne to isté: že totiž náš život ovládajú
základné princípy a tieto treba
poznať! Svojimi podobenstvami
sprostredkoval Ježiš, ako sa má človek
zachovať, aby ho osudové vlákna
nebrzdili, ale podporovali, ako musí
žiť, aby mohol duchovne rásť a na svojej
ceste byť hnaný vpred tým, čo dnes
pravdepodobne najlepšie rozumieme
pod pojmom „zákon stvorenia“.
Do akej miery bol Ježiš kedysi
v tomto zmysle pochopený, zostáva
otázne. To, že pri vnímavosti svojho
okolia často narážal na príliš úzke
hranice, vyplýva okrem iného z určite
bolestného poznania, ktoré Ježiš na
sklonku svojej životnej cesty vyjadril.
Krátko pred trpkou cestou na Golgotu
svojim učeníkom povedal:
„Ešte vám mám toho veľa povedať,
ale teraz to nemôžete zniesť. Ale keď
príde on, Duch pravdy, uvedie vás do
celej pravdy, …“ (Ján 16, 12).
Táto veta nepotvrdzuje len to, že
Ježiš by bol rád sprostredkoval ľuďom
ešte viac poznania, ale že to v dôsledku
ich nezrelosti nebolo možné.
Predovšetkým však zároveň vyjadruje
jedno z najdôležitejších, najneuznávanejších
a najzanedbávanejších
proroctiev kresťanstva. Boží Syn zvestoval,
že jeho dielo sa raz má dočkať
pokračovania prostredníctvom „Ducha
pravdy“…
Táto veta nepotvrdzuje len to, že
Ježiš by bol rád sprostredkoval ľuďom
ešte viac poznania, ale že to v dôsledku
ich nezrelosti nebolo možné.
Predovšetkým však zároveň vyjadruje
jedno z najdôležitejších, najneuznávanejších
a najzanedbávanejších
proroctiev kresťanstva. Boží Syn zvestoval,
že jeho dielo sa raz má dočkať
pokračovania prostredníctvom „Ducha
pravdy“…
Werner HUEMER
38
SVET GRÁLU
2/2005
STRETNUTIE S DEŤMI
Z MINULOSTI
Rozhovor s Jenny Cockellovou, ktorú jej jasné
spomienky na minulý pozemský život dohnali
k neobyčajnému hľadaniu…
V
minulom čísle časopisu Svet Grálu sme uverejnili prvú časť rozhovoru
s Jenny Cockellovou, ktorej príbeh sa v nedávnej dobe stal
predlohou úspešnej filmovej adaptácie a tiež dokumentu, ktoré sú známe
aj slovenským divákom. Na základe svojich úplne jasných a živých spomienok
zo života Mary Suttonovej, ktoré Jenny Cockellová prežívala od
útleho detstva a ktoré prijala ako spomienky na svoj minulý pozemský
život, sa rozhodla vyhľadať miesta a osoby z týchto vízií. Bola si vedomá,
že žila na prelome storočia, že bola matkou viacerých detí a roku 1933 na
následky pôrodu zomrela v Dubline. Zanechala svoje deti smrťou v ťažkostiach?
Sužovaná týmito myšlienkami vybrala sa hľadať „deti z minulosti“
– a skutočne ich našla. Hľadanie, ktoré krok za krokom zdokumentovala,
nakoniec uverejnila i v knižnej forme. V roku 1993 vyšla v Anglicku
R E I N K A R N Á C I A
jej kniha s názvom „Yesterday’s
Children“. Tu podrobne opisuje hľadanie
svojej „rodiny z minulosti“.
Pritom nemala v úmysle priniesť
svojou dokumentáciou dôkaz pre
náuku o reinkarnácii, ale robila to
„z potreby nájsť svoju rodinu. Dôkaz,
ktorý sa týka pravdy mojich spomienok,
bol skôr akýmsi vedľajším produktom.
Musela som všetko dôkladne
zdokumentovať, lebo som si chcela
byť stopercentne istá, že nájdem tie
správne osoby, lebo tu boli veci, na
ktoré sa pamätali deti a tiež ja sama,
a aby boli tieto veci identické.“
Na základe nákresov zhotovených
podľa vlastných vízií objavila
najprv dedinu „Malahide“, ležiacu
na pobreží severne od Dublinu. Ako
sama verí, tu prežila svoj minulý pozemský
život. Dokumenty z miestnej
kroniky a spomienky starých
občanov jej pomohli dopátrať sa
k ďalším podrobnostiam a k adresám
„jej“ ešte žijúcich detí, ktoré
zanechala po svojej smrti v Dubline
v roku 1933. O svojich zážitkoch sa
Jenny rozpráva s redaktorom časopisu
Svet Grálu Reinerom W. Sprengerom.
SKLADAČKA
SPOMIENOK
Pozoruhodné je, že Jenny Cockellová
sa pamätá na úlomky
a malé epizódy z minulých životov
prirodzeným spôsobom, spontánne.
Vynárajú sa z jej podvedomia tak,
ako aj každá iná spomienka: „Nie je
žiadny rozdiel medzi spomienkami
z môjho terajšieho života a zo života
predtým.“ A nie sú to len úlomky zo
života ako Mary, na ktoré si pamätá,
ale sú tu aj iné dojmy z ďalších predchádzajúcich
životov, ktoré Jenny
sčasti opisuje vo svojej druhej knihe.¹
Také spomienky sú však zriedkavejšie
a tiež jej padne ťažšie príslušné
úlomky správne pospájať.
Často si Jenny Cockellová nepospája
celkový obraz minulosti ihneď.
Príde na to, až keď sa vzniknuté medzery
uzavrú inými spomienkami
alebo dodatočnými informáciami.
Tak sa jej povodilo napr. so spomienkou
na jeden trh, ktorý ako Mary
často navštevovala. Hľadala ho „vždy
v Malahide“, „nemohla tam však
nájsť cestu“. Až potom, keď jej Sonny
[jeden zo synov Mary, ktorého Jenny
Cockellová hľadala a našla] rozprával,
že Mary opakovane chodila
s jednou priateľkou na trh do Dublinu,
zatiaľ čo on dával pozor na deti,
dokázala si obraz svojich spomienok
miestne správne zaradiť.
„DOČKALA SOM SA
OBJATIA!“
Dňa 15. mája 1990 hovorila Jenny
telefonicky prvýkrát so „svojím“
dieťaťom z minulosti, so svojím
prvorodeným synom Sonnym.
Po tomto rozhovore sa jej zmocnil
hlboký pocit šťastia a vnútorná
úľava, obzvlášť, keď sa zdalo, že
Sonny to celé prijal veľmi prirodzene
a potvrdil všetky jej spomienky ako
správne, napriek svojmu počiatočnému
prekvapeniu.
Pýtam sa jej, čo cítila, keď prvýkrát
znovu stretla Sonnyho, ktorého videla
naposledy, keď mal 13 rokov,
a ktorý pred ňou znovu stál o 58 rokov
neskôr. „Ách, chcela som ho objať.
A všetko bolo také neuveriteľne
zvláštne, lebo to bola tá istá osoba!
Chlapec, na ktorého som si pamätala.
Bola som si vedomá toho, že ma
nebude vidieť tak, ako som videla ja
jeho, lebo som bola v inom tele. A že
to bude potrebovať svoj čas. Tak to
potom aj bolo. – Dočkala som sa objatia.
Ale potrebovalo to svoj čas!“
Než si premyslela ďalšie okolnosti,
prešla dlhá pauza. „Myslela som, že
keď nájdem rodinu, všetko bude lepšie.…ale
bolo treba ešte veľa rokov, než
som začala chápať, ako sa tieto pocity
z minulosti hodia k tomu, čo som teraz.
… Musela som určitým spôsobom
niekdajšiu rodinu nechať odísť, vypustiť
ju. Sú mojimi priateľmi – ale už ma
nepotrebujú. Radi sa so mnou stýkajú
a sú radi, keď ich navštívim, ale to je
tak všetko. Už nie som ich mama. To
bolo najťažšie na tomto „vypustení“ –
a pochopiť, že treba žiť tento život. –
Určitým spôsobom spočíva v tomto
deji opustenia tej, ktorou som kedysi
bola, určitý druh straty, podobne ako
pri smrti niekoho známeho.“
PO SMRTI MARY –
PRÍBEH POKRAČUJE
Deti ihneď po smrti matky
Mary Suttonovej na úradné
nariadenie vzali z otcovej opatery.
Vyšlo najavo, že deti, obzvlášť dievčatá,
ktoré prešli do internátu vedeného
katolíckymi sestrami, nie ako
chlapci do výchovného ústavu, boli
vo vtedajších inštitúciách zaopatrené
oveľa lepšie, než by kedy mohli
byť uprostred rodiny Mary. A Jenny
si tiež myslí, že jej prítomnosť by
už dlho nemohla deti ochrániť pred
útokmi otca. Sonny, jej najstarší syn
z minulosti, narodený roku 1919,
uviedol, keď ho Jenny Cockellová
znovu našla, že jeho matka Mary
a deti boli v tomto čase pravidelne
bité remeňom. Obrátil som sa na ňu
s poznámkou, že nijakým spôsobom
ani v jej knihe, ani inak nevyslovuje
jediné slovo roztrpčenia alebo sťažnosti
na svojho muža.
„Myslím, že keď sa presne pozrieme,
prečo sa ľudia správajú tak,
ako sa správajú, dá sa veľmi často pre
to nájsť dôvod. A ja sa domnievam,
39
SVET GRÁLU
2/2005
R E I N K A R N Á C I A
že sa mu niečo prihodilo vo vojne,
lebo pred vojnou to bol úplne iný
človek – dokonca uprostred vojny
bolo ešte všetko v poriadku. Stalo
sa niečo, o čom nemohol hovoriť
a čo ho dohnalo k tomu, že siahol po
fľaške.“
Keď Jenny prvýkrát znovu vstúpila
na miesto v Írsku, kde kedysi
žila ako Mary so svojimi deťmi –
k domu, ktorý sa medzitým rozpadol
na ruinu –, premohlo ju oživenie
jej spomienok a naliehavosť pocitov
takým spôsobom, že vo všetkom
prekonávali nákresy, ktoré predtým
vyhotovila: „Keď som úplne prvýkrát
stála v ruine, videla som celý dom.
Presne taký, aký bol v čase, keď ešte
stál. Toto som neskôr už viac nezažila.
Myslím, že som vedela na prvýkrát,
kde všetko bolo. Na chvíľu
som videla všetko okolo seba presne
také, aké to bolo roku 1930. Celé to
bolo nanajvýš traumatické, neuveriteľne
zvláštne. Vyrastať so všetkými
týmito spomienkami – a teraz definitívne
vedieť, že boli pravdivé. Tak veľa
ľudí to všetko stále spochybňovalo, ja
sama som o obrazoch mojich spomienok
niekedy pochybovala – a potom,
po toľkých rokoch, som skutočne stála
znovu tam, kde som stála naposledy
pred päťdesiatimi rokmi!“
To musela byť veľká úľava! „Áno,
áno, neuveriteľné odľahčenie! Ale
bola to aj krajne rozporuplná skúsenosť.
Veľa pocitov, ktoré som neustále
potláčala, odpadlo. Neistota,
veľa strachu. Keď som si predtým
spomínala na onen život, skúšala
som sa sústreďovať na pekné spomienky.
Prechádzka s deťmi, domáce
práce… Ale potom naozaj stáť
na tom mieste, to bola neuveriteľne
zvláštna skúsenosť. Bola som zaplavená
citmi!“
Vo svojej knihe „Yesterday’s Children“
opisuje Jenny Cockellová medziiným
aj svoje skúsenosti s hypnózou.
Dočítame sa u nej o rôznych
40
SVET GRÁLU
2/2005
„návratových“ sedeniach, ktoré absolvovala,
aby vedela, či pod vplyvom
hypnózy uvidí to isté, čoho si bola
vedomá prirodzenými spomienkami:
„Ešte raz som bola vhodená do
hlbín mojej psychiky. Spomienky boli
vyplienené, kúsky života vytiahnuté
na svetlo a vydané napospas ako listy
papiera vetru… To všetko bolo pre
mňa príliš traumatické.“
ĎALŠIE SPOMIENKY NA
VZDIALENÚ MINULOSŤ
Nielen spomienky na jej život
v Írsku boli a sú prístupné
Jenny Cockellovej, ale aj niektoré
úlomky z ešte skoršieho života,
ale vo veľmi malej miere. Jedna
z týchto spomienok, ktorá bola
veľmi jasná a stále znovu v nej
vystupuje, sa týka jej smrti ako
mladej Japonky. Život, ktorý podľa
jej názoru žila bezprostredne pred
životom Mary. Paralely medzi smrťou
Mary a týmto životom nútia
k zamysleniu.
„A je tu ešte jedna iná spomienka,
ktorá bola veľmi, veľmi jasná … na
život v Japonsku, bezprostredne
pred mojím životom ako Mary.
Veľmi, veľmi krátky život. Utopila
som sa, keď som mala asi 17 alebo
18 rokov. Ešte sa presne pamätám
na tú dedinu. Náš dom ležal hore
na kopci a mohla som sa dívať ponad
morskú úžinu. Nedovoľovali
mi hrať sa dole s deťmi z dediny.
Patrili k inej triede. Musela som sa
od nich držať bokom. A pamätám
si na viaceré plavby po vode. Bola
som prisľúbená jednému mužovi.
Nechcela som si toho muža vziať,
ale bola som mu prisľúbená. A potom
som vypadla z člna. A zvláštne
bolo, že som sa cítila vinná. Myslela
som si, že som sa akosi snažila
uniknúť z tohto života.“
Pýtam sa jej teda, či nie je lepšie
niekedy si na niečo nemôcť spomenúť.
Súhlasí: „To je určite aj dôvod,
prečo na naše spomienky síce reagujeme,
ale v skutočnosti si nespomíname
na podrobnosti. To, čo sme,
sme na základe našich prežitých
skúseností, ale je to možno často lepšie
nemusieť si spomenúť na podrobnosti
…Týmto spôsobom môžeme
ovládnuť pocity bez toho, aby sme sa
museli pozrieť zoči-voči ozajstnému
dianiu… Keď mozog niečo vylúči,
tak tým niečo sleduje. Ako to napr.
býva často po autonehodách. Myslím,
že naozaj nie nadarmo si na
veľa nemôžeme spomenúť. Mozog
rozhodol, že čo je priveľa, to je priveľa.
Odstrihne sa to. – Taký druh
prírodnej narkózy.“
A prečo je také ťažké spomenúť si
na nejaké skúsenosti medzi životmi
na zemi? „Pretože sú tak zásadne
odlišné! Je dosť ťažké chcieť ich len
opísať, nehovoriac o tom, úplne im
porozumieť! Sú to takmer hrozivo
cudzo pôsobiace zážitky!“
Zaujíma ma, či vidí nejaký hlbší
duchovný význam v tom, že môžeme
alebo musíme prežiť viaceré
pozemské životy. Či sa už pýtala
„prečo“. – Na krátku chvíľu zaváhala,
otázka sa jej predsa len zdá
trochu nezvyčajná, potom odpovie:
„Jednoducho akceptujem, že to
s nami ide stále ďalej. – Tak sa mi to
zdá úplne logické. Vždy som to tak
vnímala. Uznávam, mala som problémy,
keď som vyrástla, lebo ľudia
hovorili, nie, to tak nie je… Ale nie,
vlastne nepremýšľam o tom „prečo“.
Je to jednoducho logicky tak. Človek
sa učí. Vyvíja sa. Mení sa. Vymieňa
sa s inými ľuďmi. Telo sa opotrebuje
a človek dostanete nové… Musíme
navzájom spolupracovať na úžitok
celku, väčšieho rámca, stále pokračovať
v procese učenia a vývoja…“
Reiner W. Sprenger
N Á Z O R Y
Vážení čitatelia,
na tomto mieste budeme pravidelne uverejňovať Vaše otázky a názory k témam,
predkladaným v časopise Svet Grálu. Zaujal Vás niektorý z našich článkov? Myslíte
si, že k danej problematike máte čo povedať? Napíšte nám! Vaše podnety očakávame
na adrese:
Svet Grálu, Rastislavova 9, 040 01 Košice.
E-mail: redakcia@svetgralu.sk
Z OHLASOV NA PRVÉ ČÍSLO:
Vážená redakcia Sveta
Grálu,
zaujíma ma Váš časopis,
pretože ponúkate témy,
ktoré ma veľmi fascinujú.
Dúfam, že s Vami spolupracujú
fundovaní odborníci,
ľudia, ktorí veciam
skutočne rozumejú. A neuťahujú
si z tých, ktorí im
veria, alebo mali sami možnosť
prejsť niektorými zážitkami
z „inej dimenzie“.
S pozdravom
Ľubomíra Galíková z Bratislavy.
Vážená redakcia,
veľmi ma teší, že sa mi do
rúk „priplietlo“ prvé číslo
Vášho časopisu, práve pri
kúpe časopisu Meduňka.
Veľmi mi na trhu chýbalo
takého „pohladenie
duše“. Napriek tomu, že
mám v tomto uponáhľanom
svete veľmi málo času,
prečítala som ho ihneď do
posledného písmenka. Ďakujem
Vám tiež za ponuku
na literatúru, ktorú som
si predtým zabezpečovala
komplikovaným spôsobom.
Veľmi ste mi pomohli.
Prajem Vám veľa úspechov
a trvalú priazeň čitateľov.
Vaša čitateľka
D.J., Trenčianske Jastrabie.
REINKARNAČNÁ TERAPIA
Otázka:
Stretol som sa s ponukou „reinkarnačnej terapie“. Terapeut, ktorý ju ponúka,
je presvedčený o znovuzrodení a chce na základe toho pomáhať chorým
ľuďom. Už ste o takom niečom počuli? Aký je Váš nazor?
Odpoveď:
Medzi odborníkmi v oblasti tzv. experimentálnej psychológie či psychiatrie,
ale aj v liečiteľských kruhoch sa nájde veľa jednotlivcov, ktorí intenzívne pracujú
s teóriou reinkarnácie. Časť zážitkov, driemajúcich v „nevedomí“, chápu
ako psychologické stopy, pochádzajúce z minulých životov. Pritom sa zároveň
pridržiavajú tradičnej predstavy psychoanalýzy, že najmä traumatické zážitky
treba „vytiahnuť na svetlo“ a vedome spracovať – t. j. analyzovať ich. Tým sa
má dopomôcť pacientovi k tomu, aby svoje problémy dokázal lepšie vysvetliť,
alebo aby získal nad nimi kontrolu.
Pokiaľ ide o reinkarnačnú terapiu, pri takzvaných návratových sedeniach
používa ten, kto ich vedie, často hypnózu. Tá je prostriedkom, aby pacienta
uviedol hlbšie do jeho vlastných spomienok, prekračujúc hranicu pozemského
zrodenia. Zostáva však veľmi otázne, nakoľko môžu prípadné „záblesky z minulých
životov“ prospieť vo vlastnom duchovnom vývoji jednotlivca. Prinajmenšom
hrozí reálne nebezpečenstvo, že bude musieť spracovávať oveľa viac
emocionálnych záťaží, ako je schopný zvládnuť. Proti tomuto riziku je človek
za normálnych okolností chránený filtrom denného vedomia. Pri hypnóze pacient
dobrovoľne podriaďuje svoju vlastnú vôľu pôsobeniu hypnotizéra, preto
je možné, že sa tento veľmi užitočný „závoj minulosti“ neprirodzene poodhalí.
Proti takýmto technikám stojí predovšetkým celkom opačný proces budovania
osobnosti, ktorý stavia na osobných kvalitách každého jednotlivca a vedie
ho k cieľavedomému postoju, orientovanému na budúcnosť.
Riešenie väčšiny problémov predsa leží len v potrebnej zmene osobnosti, začínajúcej
so silným úsilím zmeniť k lepšiemu vlastné citové chcenie a následne
i myslenie bez akýchkoľvek umelých zásahov. Z vyššie uvedených dôvodov je
preto namieste pred takýmito „terapiami“ skôr varovať. Aj pri plnom rešpektovaní
reinkarnácie si musíme uvedomiť, že kvalita nášho života v budúcnosti
závisí najmä od toho, aké budú naše činy práve „tu a teraz“. Bližšie sa k teórii
reinkarnácie vrátime v niektorom z budúcich čísel Sveta Grálu. (RL)
41
SVET GRÁLU
2/2005
N A Z Á V E R . . .
Videli sme
jeho hviezdu
B
lížia sa Vianoce.
V predvianočnom
čase
nám život pripadá prežiarený niečím
zvláštnym. Prebúdzajú sa spomienky
na minulé sviatky a myšlienky
sa zatúlajú späť do detstva. Je
zvláštne, že práve v dňoch vianočných
sviatkov detstvo toľko prežívame…
Vždy znova musím myslieť na
troch kráľov, ktorí prišli k betlehemskej
maštali, poklonili sa
malému Ježiškovi a priniesli mu
dary. Divné je, že sa o týchto troch
kráľoch viac nikde nehovorí. Odovzdali
dary a tým sa ich úloha
skončila?
Tomu som nikdy nerozumel. Dlhá
cesta, ktorú prešli, nádherná
hviezda, ktorá im ukazovala cestu,
42
SVET GRÁLU
2/2005
a potom sa to všetko skončilo odovzdaním
darov?
Vo svojej detskej fantázii som
to všetko hlboko prežíval. Cválal
som s nimi púšťou za hviezdou
na východe a v betlehemskej maštali
som našiel Ježiška. Nemal som
zlato, myrhu ani kadidlo, ale chcel
som Ježiškovi darovať svoje srdce.
Jedno som vedel iste, neodišiel som
s tromi kráľmi, ale zostal som s ním
po celý život. Tak som o tom vždy
premýšľal.
Dnes, keď si spomínam na túto
dobu detstva, musím sa sám
seba znova pýtať, čo vlastne traja
králi v Betleheme chceli? Prečo
nezostali a nepomáhali Ježišovi?
Ako by bol mohol jeho život prebiehať?
Možnože by nebolo muselo
dôjsť k udalostiam na Golgote.
Tieto vážne myšlienky sa k obvyklej
vianočnej radosti a veselosti príliš
nehodia, len čo sa však vynoria,
je ťažké sa ich len tak zbaviť. Otázka
„prečo“, ktorá nás sprevádza celým
životom, si aj tu žiada vysvetlenie.
Teraz už viem, že traja králi nekonali
správne. Mali zostať a Ježiša
ochraňovať, tak by bol mohol svoje
poslanie, ktoré malo ľudstvu priniesť
spásu, aj dokončiť.
Ja však na toto prežitie nikdy nezabudnem
a v dobe vianočných
sviatkov, v dňoch, keď si pripomíname
milosť zo Svetla, sľubujem
vždy znova, že dám svoje srdce
Najvyššiemu a budem mu slúžiť po
všetky veky!
Poznámka redakcie: Text pochádza z časopisu
Gralswelt, ktorý vyšiel v decembri v roku 1950.
ABD-RU-SHIN
DESATORO
BOŽÍCH
PRIKÁZANÍ
OTČENÁŠ
Abd-ru-shin (Oskar Ernst Bernhardt)
Desatoro Božích prikázaní,
Otčenáš
Abd-ru-shinov výklad desiatich Božích
prikázaní a modlitby Otčenáš.
64 stáan, formát 12 x 19 cm, brožúra.
ISBN 3-87860-235-9
Cena 85 Sk.
Hlavným Abd-ru-shinovým dielom je
Posolstvo Grálu »Vo svetle Pravdy«
Tri diely, vydanie v jednom zväzku.
1096 strán, formát A5, pevná vazba,
prebal.
ISBN 80-967209-0-2
Cena 460 Sk.
OTČENÁŠ
...Uvážte, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Ináč by totiž
nejestvovala ďakovná modlitba, ktorá neobsahuje prosbu.
Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol „Otčenáš“ doposiaľ
stále nesprávne chápaný, z neblahého zvyku človeka
nepredstupovať pred Boha nikdy, ak od neho súčasne niečo
neočakáva, či dokonca nepožaduje; lebo v očakávaní spočíva
požiadavka. A človek pritom skutočne vždy niečo očakáva, to
nemôže poprieť! Aj keď je to, približne povedané, len hmlistý
pocit, že raz sa mu dostane miesta v nebi.
Jasavú vďaku v radostnom vychutnávaní vedomého bytia,
ktoré mu bolo poskytnuté v Bohom chcenom alebo Bohom
právom očakávanom spolupôsobení vo veľkom stvorení pre
blaho svojho okolia, človek nepozná! Ani len netuší, že práve
to a iba to skrýva v sebe jeho skutočne vlastné blaho i jeho
pokrok, jeho vzostup.
Na takomto Bohom chcenom základe popravde stojí modlitba
„Otčenáš“! Ináč by ju Syn Boží, ktorý chcel len blaho
ľudí, spočívajúce jedine v správnom dodržiavaní a spĺňaní Božej
vôle, vôbec nemohol dať!
Modlitba, ktorú dal, teda vonkoncom nie je modlitbou prosebnou,
ale je to veľký, všeobsiahly slávnostný sľub človeka,
ktorý sa tým svojmu Bohu kladie k nohám! Ježiš ju dal svojim
učeníkom, ktorí boli vtedy odhodlaní žiť v čistom uctievaní
Boha, slúžiť Bohu svojím životom vo stvorení a v tejto službe
ctiť jeho svätú vôľu!
Človek by si mal dobre a starostlivo rozmyslieť, či sa smie
odvážiť túto modlitbu vôbec používať a vyslovovať ju, mal by
sa vážne skúmať, či sa azda pri jej používaní nepokúša svojho
Boha oklamať!
Úvodné vety dostatočne zreteľne napomínajú, že každý jednotlivec
sa má skúmať, či aj skutočne taký je, ako v modlitbe
hovorí! Či sa s tým bez falše odváži predstúpiť pred Boží
trón!
Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, tak vás povedú
pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k nemu, ak ich
duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Táto však určite! Ak
však tieto vety neprežijete, nemôže tam dôjsť nijaká z vašich
prosieb...
Nakladatelství
Stiftung Gralsbotschaft
„Keď analfabet poťažkáva
a obracia knihu Proroka (...),
keď sa zastaví pri type
písma alebo pri zlatých
ilumináciách, uniká mu
podstata, ktorú netvorí
márny predmet, ale božská
múdrosť. Tak podstatou
sviece nie je vosk, ale svetlo.“
Antoine de Saint- Exupéry