SG02

More documents

Recommendations

Info

O S O B N O S Ť vzostup sa nedá dosiahnuť tým, že sa bude ľuďom vystavovať niečo na obdiv, lež rozhodujúce sú jedine vnútorné úmysly. Len rozhodnutia ducha majú pred Stvoriteľom význam. Teda každý, kto to so svojou vierou myslí vážne, musí žiť podľa základného postoja, chcieť slúžiť Stvoriteľovi, nie však znamenať niečo pred ľuďmi. Ježiš to zdôraznil mnohými príkladmi: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci. Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach a na rohoch námestí, aby urobili na ľudí dojem. Amen, hovorím vám: Už majú svoju odmenu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“ (Matúš 6, 5–6). Zvnútornenie si, samozrejme, vyžaduje aj pozorné zaobchádzanie so slovami a myšlienkami – a predovšetkým patričnú mieru sebakritiky, schopnosť spoznávať vlastné chyby a slabosti a neodsudzovať ich len u druhých: „A prečo vidíš triesočku v oku svojho brata a nezbadáš brvno vo vlastnom oku?“ (Matúš 7, 3). Toto známe podobenstvo preniká jednoduchými slovami do hĺbky nevyvrátiteľnej pravdy. „Triesočka“ a „brvno“ sú z toho istého dreva. Tým sa myslí: presne tie chyby, ktoré nám u našich blížnych tak veľmi vadia, máme v skutočnosti v sebe sami, väčšinou bez toho, aby sme si to uvedomovali. V tejto súvislosti Ježiš varuje: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo akým súdom súdite, takým budete súdení. Akou mierou meriate, takou sa nameria vám!“ (Matúš 7, 1–2). V starosti o vlastné duševné blaho by teda bolo vhodné, aby sa človek sám podroboval nanajvýš prísnej kritike; a tých ostatných nechal ísť radšej pokojne svojou cestou. Zvnútornený život, ako ho Kristus svojimi jednoduchými radami odporúčal, nemá, prirodzene, nič spoločné 36 SVET GRÁLU 2/2005 s odvrátením sa od sveta. Naopak: kto sa usiluje o to, aby tvrdo pracoval na vlastnom zdokonalení a citlivo podporoval svojich blížnych, ten sa vôbec nezaobíde bez toho, aby duchovne nezosilňoval aj svoju schopnosť usudzovania. Stáť v živote vedome znamená všestranne zušľachťovať svoju osobnosť, trvalo rozširovať svoj obzor. Kto naproti tomu blúdi vo svojom myšlienkovom svete, ktorý si sám vytvoril, a na osud sveta sa díva len s teoretizovaním, zanecháva len zriedka stopy, ktoré stojí za to nasledovať. DÔVERA V BOHA V úsilí o zvnútornenie má rásť aj dôvera v Boha a na miesto malovernosti má pozvoľna nastúpiť presvedčenie zrelého ducha. Ježišovi očividne ležalo na srdci, aby prelomil mŕtvu nábožnosť litery zákona a svojich poslucháčov viedol k dôveryplnej istote, plynúcej z vedomia, že kto vedie opravdivý život v zmysle Božom, kto je otvorený pomáhajúcim silám zo Svetla, nepotrebuje už prednostne plytvať myšlienkami na svoje pozemské blaho. Naplnený dôverou vedie duchovný život a neprepína sa v kŕčovitom úsilí o získanie čo najväčšej možnej istoty, v úsilí o dosiahnutie cieľov, úmyslov a plánov, ktoré si sám vytvoril, ale vkladá dôveru do duchovného vedenia.. Toto Kristus vyjadril nasledujúcimi slovami: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo si oblečiete. (…) Pozrite sa na nebeských vtákov: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony? (…) Nevravte teda ustarostene: Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme? (…) Hľadajte však najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“ (Matúš 6, 25, 26, 31, 33). Netreba vari ani dodávať, že takýto život v zmysle Ježiša nemá nič spoločné s pozemskou nečinnosťou. Veď dôvera v Boha sa vzťahuje na náš vnútorný postoj. Samozrejme, práve veriaci človek sa bude usilovať o „sejbu a žatvu“ aj v pozemskom zmysle, a uskutočňovať všetko nevyhnutné v každodennom živote, avšak nespustí sa v ňom myšlienková továreň smerujúca k získaniu ešte väčšieho množstva pôžitkov, pocitu bezpečia a falošnej blaženosti. „Dôvera v Boha“, ku ktorej chcel viesť Ježiš, obsahuje presvedčenie, že za všetkým, čo prežívame, vládne spoľahlivé vedenie, že sme chránení a obklopení láskou Stvoriteľa, že sa teda nič nedeje náhodne a žiadny skutok nezostane neodpykaný. To je poňatie života, ktoré sa nám dnes asi stalo úplne cudzie a voči ktorému rozum aj rád protestuje poukazovaním na nerovnaké možnosti ľudí alebo na údery osudu plné utrpenia. Avšak vyrukovať voči týmto zjavným rozdielnostiam hneď s argumentom „nespravodlivého života“, to by bol príliš prenáhlený záver. Mali by sme si radšej priznať, že obmedzený uhol pohľadu ľudského mozgu nepripustí, aby sme pochopili mnohostranné skryté zvratné pôsobenia, ktoré sú základom nejakej udalosti alebo životnej situácie. Slovom „vedenie“ tu, pravdaže, nie je myslené ľubovoľné Božie zasahovanie, ktoré by snáď uprednostňovalo toho, kto obzvlášť tvrdošijne žobroní o šťastie a požehnanie. Pretože čokoľvek sa deje, uskutočňuje sa v rámci nezmeniteľných zákonov stvorenia, ktoré vyjadrujú večne nezmeniteľnú Božiu vôľu. Vedomý si tejto skutočnosti písal apoštol Pavol v liste Galaťanom: „Boh sa nedá vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to bude aj žať.“ (Gal. 6, 7). Tento „zákon zvratného pôsobenia“, ktorý možno posudzovať prinajmenšom ako smerodajného vodcu nášho osudu, opísal Ježiš aj vo svojej kázni na hore tým, že svojim poslucháčom dal odporúčanie na dosiah-
O S O B N O S Ť nutie osobného úspechu, ktoré stojí za to nasledovať: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ (Matúš 7, 12). Táto rada prispieva napokon – ako v podstate všetky „Božie prikázania“ – k objasneniu, ako sa človek musí správať, aby bol sám v pôsobení zákonov stvorenia čo najviac podporovaný. A táto „podpora“ je vo všetkých vláknach existencie citeľná: ako dobré svedomie po správnom rozhodnutí, ako duševná ľahkosť v dôsledku počínania, ktoré je človeka dôstojné, ako cituplný vzlet pri úprimnom uctievaní Boha. Vnútorné pozdvihnutie sa uskutočňuje samočinne. Čím jasnejšie však toto vlastné prežitie ukazuje, ako spoľahlivo, spravodlivo a bezprostredne takéto zvratné pôsobenia vlastný život ovplyvňujú, tým je aj zreteľnejšie, že to, ako sa nám vnútorne darí, je riadené spoľahlivými zákonitosťami. Je to dobrá pôda poznania, na ktorej môže rásť dôvera v Boha, ktorá nevyviera zo slepej viery, lež z presvedčenia. DUCHOVNÝ VÝVOJ Vzdialený tradičnej vierouke poukázal Ježiš svojím posolstvom na tú najprirodzenejšiu cestu k duchovnému vývoju. Avšak nechcel zakladať nijakú „opozičnú cirkev“, bolo mu celkom cudzie stavať novú inštitúciu medzi Stvoriteľom a človekom a nechcel ani nikoho získavať pre jestvujúce spoločenstvo viery. Pre tvorenie zoskupení, ktoré stoja v duchovnej ceste jednotlivca ako prekážka, nemal Ježiš pochopenie. Jemu šlo jednoducho len o to, aby zvestoval svoje posolstvo. Ktokoľvek by toto posolstvo chcel pre seba využiť, tomu malo svietiť ako pochodeň na úzkej cestičke k duševnému oslobodeniu, na tej ceste lásky k Bohu a k blížnemu, ktorá mala založiť „Novú zmluvu“ medzi Stvoriteľom a zrelým ľudstvom. Čo je však základom pre túto „zrelosť ducha“ v zmysle Krista? Nie majster rozumu, ktorý sa intelektuálne vypína a dychtivo do seba nasáva všetky vedomosti sveta, predstavuje vrchol človečenstva, lež zvnútornený citový človek, jednoduchý v duchu, taký, ktorý dokáže v pokore otvárať svoje srdce opravdivým hodnotám. Preto povedal Ježiš vo svojej kázni na hore: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.(…) Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha!“ (Matúš 5, 3/8). Len „čisté srdcia“ môžu nájsť cestu späť do „nebeského kráľovstva“, teda do duchovného raja. K tomu bezpochyby patrí ochota zanechať za sebou všetko egocentrické úsilie a viesť poctivý život s pohľadom k Bohu. Avšak kto by bol pripravený na takéto odovzdanie sa? Ježiš si počas rokov svojho zvestovania zrejme čoraz bolestnejšie uvedomoval, že na základe „Starej zmluvy“, teda zväzku, ktorý udržiaval Stvoriteľ s národom Izrael, by sa už nedala zriadiť duchovná výstavba. Bol naliehavo nutný dokonalejší nový začiatok na pevnej, silnej skale. Krátko pred svojou pozemskou smrťou hovoril predsa Boží Syn v kruhu svojich učeníkov aj o „Novej zmluve“, pre ktorú chcel pripraviť svojím posolstvom cestu „pre mnohých“ (vôbec nie bezpodmienečne pre všetkých, ale iba pre tých, ktorí sú ochotní nasledovať ho!). Po ukrutnom zavraždení Ježiša na Golgote sa podľa biblického rozprávania roztrhol v chráme záves, ktorý mal uzatvárať najsvätejšiu svätyňu pred znesväcujúcou všednou zvedavosťou – pôsobivý a vlastne jednoznačný znak toho, že zakotvenie Svetla prostredníctvom „Starej zmluvy“ bolo teraz skutočne s konečnou platnosťou zrušené. Stvoriteľ už nevlastnil príbytok medzi ľudstvom, ktoré ho zo svojho stredu vytrhlo a umučilo. Teológia interpretuje symbol roztrhnutého závesu tak, že sa tým do určitej miery otvorila „Nová zmluva“ – pretože Ježiš spasil ľudstvo tým, že ono ho pribilo na kríž… Biblia tu hovorí inou rečou. Roztrhnutie závesu prebehlo súčasne s mocným zemetrasením, ktoré sa rozpútalo vo veľkej temnote po Ježišovej smrti. (Okrem toho, na viacerých miestach evanjelií, ktoré sa týkajú záveru pozemského života Ježišovho, vystupuje do popredia smútok v súvislosti s týmto činom. Známy výrok : „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, je len jedným z príkladov. Iným je zúfalstvo a tragický koniec života Judáša Iškariotského. Ak by viera v spásu prostredníctvom Kristovej „obete na kríži“ skutočne zabezpečovala duchovnú spásu, boli by nedôležité nespočetné Ježišove varovania, smerujúce k jednotlivcovi: „Veru, hovorím vám, ak na vás ostane čo len prášok viny, nevojdete do kráľovstva nebeského“ – pozn. red.) A predsa zostala ľuďom napriek (nie snáď kvôli!) zavraždeniu Krista nádej na „Novú zmluvu“, ktorú mali udržiavať „služobníci Boží“, ako sú opísaní v Jánovom Zjavení (Zjav. 7, 3). K tomuto „Novému testamentu“ by sa mohol pripojiť každý človek, pokiaľ živo vo svojom srdci nosí ako základ Kristovo posolstvo. NOVÉ POZNANIE V neposlednom rade Ježišovo učenie zdôrazňuje, že on ako Boží Syn sa usiloval o to, aby svojím posolstvom viedol k pevnej viere v jediného Boha a zároveň sprostredkúval aj ďalej siahajúce poznanie. Nie to účelové poznanie odborníkov, ktoré nám uprostred techniky a komfortu umožňuje rovnako samoľúby, ako aj od Boha odvrátený život. Kristus nepodával čerstvé plody zo stromu poznania, lež ponúkal poznanie v zmysle múdrosti stvorenia. Do tej miery zahŕňajú jeho podobenstvá v sebe aj výklad sveta. Samozrejme, že Ježiš to neformuloval v reči 20. storočia. 37 SVET GRÁLU 2/2005
Page 2 and 3: 0 1 1/2004 Svět Grálu Svět Grál
Page 4 and 5: Ú V O D N Í K 4 SVET GRÁLU 2/200
Page 6 and 7: PA R T N E R S K É V Z TA H Y 6 SV
Page 8 and 9: Z A M Y S L E N I E Najväčší da
Page 10 and 11: F O T O G R A F I E Voda, zvuk a ob
Page 12 and 13: F O T O G R A F I E 91,8 Hz 27,9 Hz
Page 14 and 15: 14 SVET GRÁLU 2/2005 Láska - čo
Page 16 and 17: T É M A Láska má a môže plodi
Page 18 and 19: 18 SVET GRÁLU 2/2005 Na Chaj Tanov
Page 20 and 21: V Ý C H O V A VÝCHOVA Každý čl
Page 22 and 23: V Ý C H O V A 22 SVET GRÁLU 2/200
Page 24 and 25: H I S T Ó R I A KRÁĽOVNÁ ZO SÁ
Page 26 and 27: H I S T Ó R I A 26 SVET GRÁLU 2/2
Page 28 and 29: H I S T Ó R I A 28 SVET GRÁLU 2/2
Page 30 and 31: ticky nedochádzalo k vzpriečeniu
Page 32 and 33: T E C H N I K A 32 SVET GRÁLU 2/20
Page 34 and 35: T E C H N I K A výrobu. „Zlatý
Page 38 and 39: R E I N K A R N Á C I A Neuvádzal
Page 40 and 41: R E I N K A R N Á C I A že sa mu
Page 42 and 43: N A Z Á V E R . . . Videli sme jeh
Page 44: „Keď analfabet poťažkáva a ob

SG02

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?