V ďalšom čísle časopisu:
SVET GRÁLU
Grál je od dávnych čias
symbolom ideálu,
hľadania vysokých
duchovných
a mravných hodnôt.
Vzbura živlov
Rozumieme katastrofám?
Chceli sme byť jej pánmi. Príroda sa však bráni uragánmi, povodňami
i výbuchmi sopiek, akoby chcela ľudí zmiesť z povrchu zeme. Na bezohľadne
vykorisťovanej planéte sa stále viac porušuje rovnováha. Prečo
to človek dopúšťa?
SVET GRÁLU č. 11
vychádza 1. marca 2006
titulná téma:
Tridsať rokov medzi mŕtvymi
Americký psychiater Dr. Wickland liečil ťažké prípady
posadnutosti tak, že z pacientov vypudil cudzieho
„zlého ducha“ elektrickým šokom, a ten sa potom
presídlil do jeho mediálnej manželky. Tak mu mohol
klásť otázky a dozvedel sa mnoho o veľkom vplyve
„záhrobného sveta“ na nás – pozemských ľudí.
Človečenstvo farára Huvara
„Je to škola a nie trest. My sa totiž potrebujeme
dostať trochu vyššie, a preto je dobrá každá skúsenosť
a každý deň. Ja by som ani minútu toho
života v lapákoch nepredal,“ hovorí dnes už
osemdesiatpäťročný farár Antonín Huvar, ktorý
zažil trinásť komunistických väzení.
Komenského Labyrint sveta
28. marca 2007 uplynie presne 415 rokov od doby,
keď sa narodil jeden z najvýznamnejších českých
mysliteľov – Jan Amos Komenský. Dodnes je
uznávaný prevažne ako pedagóg, ale aký bol jeho
názor na svet? Ako svet vnímal on sám? Nad tým
sa zamyslíme v nasledujúcom čísle Sveta Grálu.
V 21. storočí sa svet
zmenil na nepoznanie,
ale hodnoty zostávajú.
Časopis Svet Grálu, ktorý
vychádza súčasne aj v češtine,
nadväzuje na nemecký
GralsWelt, francúzsky
Monde du Graal
a anglický GrailWorld,
ktoré si vo svojich krajinách
získali už tisíce stálych čitateľov.
Svet Grálu vychádza
štyrikrát ročne. Informácie
o predplatnom nájdete
v prílohe alebo na internete:
8/2006 SVěT GRÁLU
www.svetgralu.sk
Reinkarnace
Proč si nevzpomínáme?
SVěT GRÁLU
10/2007 SVET GRÁLU
červen – srpen 2006 · číslo 8
SVET GRÁLU
Reinkarnace –
křesťanská myšlenka?
strana 5
strana 7
Tajuplný Velikonoční ostrov
december 2006 – február 2007 · číslo 10
Jak drahý je levný nákup?
Duchovní souvislosti v životě
strana 9
Duše, láska a sexualita –
zamlčená fakta
strana 30
Platonská akademie
strana 37
cena 78 Kč
Šamanizmus
strana 5
„Nechcel som umrieť“
strana 14
Jasnovidectvo jasnovidnými očami
strana 24
Implózia – energia budúcnosti ?
strana 28
Perzia
strana 37
cena 87 Sk
Omyly a zázraky
jasnovidectva
Duchovné súvislosti v živote
Svět Grálu
www.svet.gralu.cz
Svet Grálu
www.svetgralu.sk
OBSAH
R O Z H O V O R
Šamanizmus – bohatstvo tradičnej medicíny 5
Z D R A V I E
Transplantácie orgánov 9
R O Z H O V O R
Nechcel som umrieť 14
R O Z H O V O R
Neviditeľný svet 16
T É M A
Omyly a zázraky jasnovidectva
Jasnovidci nazerajú do “iného svteta”.
Nakoľko im môžeme dôverovať? 20
T É M A
Jasnovidectvo jasnovidnými očami 24
R O Z H O V O R
Vidieť neviditeľné 27
R E P O R T Á Ž
Implózia - energia budúcnosti?
Získavanie energie je dnes založené
prevažne na spaľovaní a rozkladaní
hmoty. 28
F O T O R E P O R T Á Ž
Mexiko 30
P O V I E D K A
Neskorá ruža 34
Z A U J A L O N Á S
Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 36
H I S T Ó R I A
Putovanie do krajiny úsvitu (VI.)
PERZIA
Perzia, dnešný Irán, bola pôsobiskom
veľkej duchovnej osobnosti
Zoroastera. 37
N Á Z O R Y
Listy čitateľov 40
N A Z Á V E R …
Meditácia v koncentračnom tábore 42
„Verte – neverte“– to je názov úspešnej
série filmov o udalostiach na hranici reality,
alebo presnejšie, na hranici medzi
týmto a oným svetom. Jasnovidné proroctvá,
nevysvetliteľné záchrany z nebezpečných
situácií, objasnenie zločinov
pomocou paranormálnych schopností.
Tri krátke filmy, moderátor sa v prestávkach
sugestívnym hlasom pýta: Bol
tento príbeh nakrútený podľa skutočnej
udalosti, alebo ide o fikciu ??? Napadlo
mi, že by som sa raz mohol zahrať na
moderátora a tiež Vám ponúknuť tri
neuveriteľné príbehy. A dúfam, že to
nebude len lacný pokus o zábavu. Tak
teda: Skúste hádať! Možno sú tri nasledujúce
príbehy pravdivé, možno som si
ich vymyslel.
Veríte v jasnovidectvo? Myslíte si, že
existujú ľudia, ktorí vidia viac alebo ďalej,
než tí ostatní? Že dokážu z neviditeľného
vyžarovania Vašej osobnosti, z fotografie,
alebo pomocou kariet vyčítať Váš
osud – minulosť či budúcnosť? A stoja
tieto pokusy vôbec za to?
Príbeh prvý:
Muž s celkom obyčajným zamestnaním,
úradník, má neobyčajnú záľubu.
Vykladá z kariet. Raz za ním príde utrápená
mladá žena. Nevie si dať rady so
svojím priateľom. Náš úradník – volajme
ho Pavol, ju pozve ďalej a na stôl
3
SVET GRÁLU
10 | 2007
Ú V O D N Í K
kladie karty. Karty sú dôležité, ale Pavol
má ešte inú schopnosť. Ak sa trochu
sústredí, dokáže okolo „vyšetrovanej“
osoby vidieť rôzne farby – alebo
aj tvary, v každom prípade niečo, čo
o danej osobe „vypovedá“. Ešte skôr,
než sú karty vyložené a začne rozprávať,
má nepríjemný pocit. Okolo mladého
muža „vidí“ zlovestné chmáry. Vykladá
karty, vysvetľuje Eve ich symboly a nakoniec
jej musí povedať: – „…viete, je
to nepríjemné, ale Váš priateľ je v zlej
spoločnosti. Mal by sa z nej vymaniť, čo
najskôr…“ Eva sa naňho pozerá nedôverčivo
– ON v zlej spoločnosti? Ale
kde – a s kým?! „To Vám neviem povedať“
– hovorí Pavol, „skúste sa s ním
o tom porozprávať Vy“. O niekoľko týždňov
neskôr sa dvere na Pavlovej kancelárii
prudko rozletia. Dnu vpadne Eva
s očami zaliatymi slzami a kričí: „Zabili
ho, a môžete za to – VY!!!“ Pavol sa len
s námahou ovládne, chce ostať pokojný.
Eva sa naňho nenávistne pozerá a hovorí
„Vedeli ste to, že bol v mafii, určite
ste to vedeli, mali ste mi to povedať, nič
by sa nebolo stalo…“ Potom zmení rétoriku
– „Nie, nič ste nemali hovoriť, vy
ste to privolali“. Pavol je otrasený. Tušil
a aj VIDEL hroziace nebezpečenstvo,
ale bola to len temnota, bez tváre a bez
mena. Teraz vie len to, že sa musí pokúsiť
mladú ženu upokojiť – aby si niečo
neurobila aj ona… Eva po hodinovom
rozhovore odchádza. Neskôr sa s Pavlom
stretnú ešte mnohokrát, nakoniec
sa mu ospravedlní. Už si nemyslí, že on
je zodpovedný za smrť jej priateľa. Pavol
používa karty dodnes, ale vždy upozorňuje,
že karty ukazujú iba možnosti
a situácie. Ako kto so svojím životom
naloží, je len v jeho rukách.
Bol tento príbeh pravdivý, alebo vás
vodím za nos mysterióznou historkou?
Počkajte si na rozuzlenie!
V druhom príbehu ide o dvoch manželov
z malého mestečka. Veľmi sa zaujímajú
o jasnovidectvo a všetko „duchárske“.
Majú obrovskú túžbu nadviazať
kontakt s druhým svetom. Skúšajú
4
SVET GRÁLU
10 | 2007
hypnózu aj autohypnózu, rôzne techniky
zmeny vedomia. Po dlhšom čase
jeden z nich zrazu počuje hlas. Nie je to
hlas živej prítomnej osoby, ale „priateľ“
z druhého sveta, ktorý im oznamuje, že
odteraz sú prostredníkmi pre duchov
zo záhrobia – a majú pomáhať aj iným.
Onedlho v dome manželov pribúda
návštevníkov. Všetkých poháňa zvedavosť
dozvedieť sa čo-to o sebe, o zosnulých
blízkych, o duchovných pravdách.
Manželia počujú hlasy častejšie.
Sú šťastní. Mnoho ľudí im ďakuje za
pomoc, utvrdzujú ich, že idú po správnej
ceste. Po niekoľkých mesiacoch
prichádza nečakaný zlom. Obaja sú na
smrť vyčerpaní. Nielen kvôli návštevám.
„Hlasy“ už nie sú len príjemní spoločníci,
ale aj dotieraví votrelci. Protirečia
si, hádajú sa, naliehajú. Najhoršie je,
že sa nedajú vypnúť. Namiesto pocitu
šťastia nastupuje strach. So strachom
však prichádzajú čoraz drzejšie hovory
z onoho sveta – robia si z nich posmech,
vyhrážajú sa im. Nakoniec obaja manželia
v hrôze vyhľadajú psychiatrickú
liečebňu s jedinou túžbou – mať v hlave
konečne ticho.
Drsný príbeh, však? Stal sa skutočne,
alebo je len výtvorom autorovej fantázie?
V poslednom príbehu vystupuje
matka troch detí, ktorá stojí pred vážnym
rozhodnutím. Natoľko vážnym, že
ho odkladá už mnoho rokov. V manželstve
sa cíti nešťastná. Manžel ju ponižuje
– vraj nič v zamestnaní nedosiahla,
venuje sa „iba deťom“, večery smotánky
ju nebavia a synom nedopraje žiadnu
zábavu – zakazuje im rýchle motorky,
drahé večierky, skrátka všetko, čo je
„in“. Keď sa ona pokúsi povedať mu
niečo aj o iných stránkach života, dokonca
duchovných, pohroma je istá.
Magdaléna sa cíti ako v klietke. V jednu
noc stojí pred oknom, v ktorom vidno
len hviezdnatú oblohu, plače a prosí,
ako toľkokrát, Boha o pomoc – o silu.
Má odísť? Nechať deti manželovi, hľadať
si zamestnanie, začínať odznovu?
Má strach. Zrazu jej pozornosť zaujme
čosi veľmi neobyčajné. Vidí na oblohe
svietiaci kríž, zložený z dvoch rovnako
dlhých ramien. Čo to je? Také niečo by
sa jej ani neprisnilo – má halucinácie?
Volá do kuchyne syna – ukazuje na oblohu
a pýta sa ho: „Čo tam vidíš?“ Syn
sa zadíva von oknom a potom na ňu
pozrie prekvapenými očami. „Je tam
kríž.“ Po chvíli obraz mizne, ale v duši
tejto ženy ostal navždy. Zážitok s krížom
jej dodal toľko sily a odhodlania,
že urobila to, na čo by si – podľa jej slov,
inak len ťažko trúfla. Odišla do iného
mesta, do úplnej neistoty. Začala nový
život sama.
Pokúsil som sa iba zahrávať s Vašimi
pocitmi, milí čitatelia, alebo sa toto naozaj
stalo?
Hádam, že ste tušili správne. Všetky
uvedené príbehy sa zakladajú na skutočnosti,
iba mená sú zmenené. A čo si
o takýchto zážitkoch vôbec myslieť?
Je mnoho vecí, ktoré jasnovidci, či
mediálne založení ľudia môžu vidieť,
alebo počuť. Ale nie všetko z toho je
naozaj cenné. Aj títo ľudia môžu byť
ovplyvnení vlastnými želaniami, alebo
vidieť len skryté túžby klienta. Niektorí
zasa bez zábran povedia zranenému
človeku niečo, čo ho ešte viac zrazí na
dno. Tí najnadanejší - v krajinách ako
USA alebo Rusko – oficiálne spolupracujú
s políciou alebo zdravotníckymi
zariadeniami.
Neviem ako Vám, ale mne najviac
dal ten posledný, tretí príbeh. Znova
mi pripomenul to známe „Keď je núdza
najvyššia, pomoc Božia najbližšia“. Ak
mám hovoriť o sebe, pomoc senzibilov
v súčasnosti nevyhľadávam, lebo dúfam,
že sám včas zistím, „kde ma topánka
tlačí“, alebo „ako z kola von“. Prípadne
mi v tom pomôže niekto blízky. Okrem
toho nám aj všetky rozprávky hovoria
stále to isté: „Srdcom počúvaj, všetko
pochopíš…“
Roman Levický
nejasnovidný redaktor
R OZ H O V O R
ŠAMANIZMUS
BOHATSTVO TRADIČNEJ MEDICÍNY
Bernadette Poisson vykonávala lekársku prax na vidieku vo Francúzsku ako lekárka
so zameraním na liečenie matiek a detí. Keď jej odrástli deti, rozhodla sa osloviť humanitárne
združenia, vycestovala do Južnej Ameriky, neskôr do Ázie a Indie. Z ciest
priniesla svedectvo o stretnutiach s dobrovoľnými členmi malých združení, ktorí jej
rozprávali o každodenných starostiach, o svojom boji. Sú to svedectvá skupiniek ľudí,
ktorí sa aktívne usilujú zachovávať tradície a upevniť tak svoje korene. Bernadette
Poisson so záujmom vyhľadávala liečiteľov a šamanov a opisovala bohatstvo tradičnej
medicíny, ktorá v niektorých krajinách prosperuje po boku modernej medicíny.
Inde je zasa znevažovaná a odmietaná. Redaktorka časopisu Svet Grálu (Monde du
Graal) Liliane Volokove sa s Bernadette Poisson zhovárala o šamanoch, rastlinách,
liečiteľstve a zážitkoch z jej ďalekých ciest.
SG: Pani Poisson, boli ste lekárkou na
vidieku, potom ste sa rozhodli angažovať
sa v humanitárnych projektoch,
ktoré organizujú malé miestne združenia
v prospech tretieho sveta. Čo
Vás viedlo k takémuto rozhodnutiu?
B. Poisson: V rokoch 1980-1985
som sa začala zaoberať analýzou
osobnosti a prácou s telesnou bioenergiou.
Cítila som sa priúzko v role
všeobecného lekára. Totiž pri klasickom
prístupe si pacient, ktorý čosi
vie a čosi nevie, udržiava ilúziu, že
mu niekto dá odpoveď na všetko,
bez pochybností a bez ďalších otázok,
pričom zanedbáva význam
príznakov, ktoré sa uňho prejavujú.
Ako všeobecná lekárka som sa snažila
pracovať skôr v opačnom smere.
No ak ako lekár navrhnete najprv
pozorovanie príznakov, a pacient
nedostáva rýchlo odpoveď, častokrát
sa obráti na iného lekára, ktorý mu
predpíše na pár dní antibiotiká.
Stráca sa tak možnosť dialógu.
Niekedy, a to je ešte vážnejšie, inštitucionálna
starostlivosť vnúti človeku
bezmocnosť. Napríklad pri pôrode
sa veľmi rýchlo rozhoduje pre
cisársky rez. Koľkokrát je žena bezmocná,
a pritom ide o jej materstvo
a plodnosť. V menopauze
jej povedia: „Berte
hormóny,“ hoci tým
poprú všetko ženské,
celé priame spojivo
osobnosti so životom.
Pochopila som, že
treba viesť ľudí k tomu,
aby sa chceli zaoberať
sami sebou, aby objavili
priaznivé účinky
masáží, športovali so
svojimi deťmi, našli
životnú energiu a nestavali
si stále bariéry
zo zákazov.
SG: Ste veľmi aktívna:
navštívili ste päť krajín
za šesť rokov a napísali
ste dve knihy…
Boli ste v Bolívii, Ekvádore,
Bangladéši,
Guatemale, Kolumbii,
Indii, Pakistane. Čo
Vás ženie ísť tak ďaleko?
B. Poisson: Keď ste na ceste, ani
neviete, kam idete, len kráčate, postupujete
ďalej… a keď príde čas,
rozhodnete sa.
Moje prvé skúsenosti boli svedectvá
ľudí, prvé kroky, čas pozorovania.
Na prvej ceste mi išlo hlavne
o to, aby som pozorovala a spoznala
život v treťom svete, neskôr som už
mohla lepšie formulovať vlastné zámery
a pracovať na nich. Najprv som
oslovila veľké mimovládne organizácie,
ale nezaujali ma ich návrhy, asi
by som sa necítila v takej práci dobre.
Návšteva v záhrade liečivých rastlín v Tulabane (Bangladéš)
5
SVET GRÁLU
10 | 2007
R OZ H O V O R
Dozvedela som sa o jednom projekte
v Guatemale, ktorý pripravili priatelia
z Ardèche a išla som sa pozrieť, čo
sa deje v ich dedine.
Je to skôr tak, že udalosti prichádzajú
ku mne, nie ja k nim. Vstupujú
mi do cesty ako možnosť.
Priatelia z dediny v Ardèche mali
družbu s dedinou v Indii, a tak
Liečiteľ pri práci
som sa im rozhodla napísať. Odpovedali
mi hádam až s priveľkým
nadšením, mala som dojem, že niekedy
čakajú matku Terezu. Ja som
prichádzala bez peňazí, nebola som
sponzorom. Bolo treba uviesť veci
na správnu mieru. Povedala som
im, že možno nezodpovedám celkom
ich predstavám, ale aj tak by
sme mohli spolu niečo podniknúť.
Bolo tisíc možností, ako konať, lebo
ľudia boli ochotní spolupracovať
a boli medzi nimi aj zdravotné sestry
bez práce. Okrem toho sa tam
niektorí ľudia dlhšie zaoberali liečením
bylinkami, ako napríklad
6
SVET GRÁLU
10 | 2007
brat Shanti v južnej Indii, ktorý
mal v susednej dedine bylinkárstvo…
Teda v tom spočíval tvorivý
začiatok.
SG: Píšete, že prvé cesty do Južnej
Ameriky mali pre Vás veľmi veľký
význam. Stretli ste sa napríklad
s projektom „Medicos Descalzos“,
tvorivým návrhom budovania
záhrad s liečivými bylinkami…
a so skupinou Fergusson v Bogote,
ktorá šíri myšlienky globálneho
zdravia. Zaujala Vás
originalita týchto projektov,
v čom sú zvlášť osobité?
B. Poisson: Originalita Medicos
Descalzos v Guatemale spočíva
v tom, že vychádza z domorodej
medicíny. Predstavuje
alternatívnu liečbu s dobrou
štruktúrou a veľkými predpokladmi
pre rozvoj. Guatemalskí
prívrženci tejto liečby sú mladí,
pracujú jedine prostriedkami
prírodnej medicíny, čo nestojí
peniaze a presne zodpovedá
mentalite tamojšieho obyvateľstva.
V rámci tohto projektu
sa každý môže naučiť používať
liečivá na báze rastlín a nemusí
byť závislý na modernej
medicíne. Tieto národy ani
nemajú vždy dobré skúsenosti
s nemocnicou. Je dobre, že niekedy
dochádza k spolupráci s miestnymi
lekármi, čím vznikajú nové možnosti.
Napríklad v blízkosti nemocníc
sa nachádzajú tamascals, sú to
malé obydlia, v ktorých môže žena
porodiť podľa guatemalskej tradície
– ale tieto snahy o prepojenie sú
ešte málo výrazné. Objavila som ich
hlavne v Ekvádore a niektoré v Bolívii.
SG: V témach, ktoré sú Vám blízke
a ktoré ste spomenuli vo svojich
dvoch knihách, ste venovali osobitnú
pozornosť rastlinám. Vravíte, že sú
Vaším štítom. Pri mnohých liečiteľských
zariadeniach sa nachádzajú
záhradky s liečivými bylinkami
a popri liečení slúžia aj na vzdelávacie
programy. Miestna fytoterapia je
teda dôležitým prostredníkom podpory
zdravia obyvateľstva. Môžete
nám o tom povedať viac?
B. Poisson: Skupina Medicos
Descalzos vypracovala súpis asi
tridsiatich bylín liečiacich všetky
bežné choroby a v školách, zdravotných
strediskách, v dedinách učí,
ako ich používať. Je to vzor, o aký
sa možno oprieť, zaujímavý podnet,
z ktorého sa dá vytvoriť viac
variantov. Tieto prvky sa začínajú
objavovať v rôznych krajinách, no
sú to ešte len nesmelé iskierky. Žiaľ,
rozvíja sa aj ilegálna výroba chemických
liekov; problém prináša mondializácia
a túžba po zisku za každú
cenu. Obyvateľstvo vzdialenejšieho
vidieka si zatiaľ udržiava spojitosť
s vlastnou kultúrou a niekedy sa mu
darí vyhnúť sa západnej medicíne;
tak je to napríklad v guatemalských
horách. Čím bližšie k mestu, tým
menšie povedomie o tradičných
spôsoboch liečenia.
SG: Podľa vašich slov máte vlastné
skúsenosti so šamanmi z Južnej
Ameriky. Mohli by ste nám o nich
niečo porozprávať?
B. Poisson: Vo Francúzsku sme
mali až do 8. storočia kultúru druidov.
Potom boli druidi, podobne
ako aj liečitelia v 15. a 16. storočí
prenasledovaní. Tieto korene sme
už celkom stratili. Dnešná spoločnosť
je vybudovaná na nepravých
základoch, kde je človek odtrhnutý
od prírody, hoci sú ešte národy ,
ktoré sú viac späté s prírodou, kozmickými
vplyvmi a klímou. Sú to
ľudia, ktorí si udržali tradície,a kde
človek nie je izolovaná bytosť nadradená
iným druhom. Považuje
sa skôr za brata ostatných bytostí.
R OZ H O V O R
V americko-indiánskych tradíciách
je táto spätosť všetkého živého
citeľná, kým my, čo veríme, že sme
vyšší a nezávislí, sme sa od prírody
odtrhli a navyše sme si začali nahovárať,
že čo nevidíme, ani neexistuje.
Na juhu Peru si Aymarovia udržiavajú
stále spojenie s predkami.
Načúvajú znameniam, sú vnímaví
voči zvieratám, pozorne sledujú
svoje sny. Žena pomáhajúca pri pôrodoch,
s ktorou som pracovala, mi
raz povedala: „Mala som sen. Snívalo
sa mi o mojom prvom mužovi.
Vždy keď sa objaví, chce mi poradiť,
chce mi dobre.“ Títo ľudia zostávajú
otvorení iným priestorom, iným dimenziám.
A práve šaman je ten, kto
sa dostal týmto otvorením najďalej.
Pre ostatných je veľkým pomocníkom.
Každý šamanizmus má svoju
vlastnú tradíciu, svoje pravidlá.
Amazonský šaman sa neučí zo dňa
na deň, stáva sa šamanom iniciáciou
aj za pomoci halucinogénnych
rastlín. Bolívijský šaman zasa čerpá
z vrodenej danosti, alebo ho čosi
vnútorne prebudilo. Potom sa vydá
na cestu a prípadne si obstará lebku
nejakého zomrelého predka, ktorý
mu má byť radcom. Každá krajina
má svoje chápanie šamanizmu,
každý šaman svoju osobitú cestu.
Sú šamani a sú liečitelia; liečiteľ
pracuje viac s rastlinami, šaman je
prostredníkom spojenia s neviditeľnými
silami, s duchmi predkov.
Dobrý šaman svojím rituálom obnovuje
porušenú harmóniu.
SG: Má šaman zvláštny vzťah s chorým
alebo s rastlinami? Hovoríte,
že absorbuje energiu rastliny a odovzdáva
ju chorému…
B. Poisson: V amazonskej kultúre
sa šaman postí, izoluje sa 10 až 15
dní. Rastliny sú mu priateľmi, a ako
hovorí, s ich dušami je stále spojený.
Pije rastlinné odvary a potom
ho rastlina naučí, ako ju používať
a v akom množstve. Šaman vraví,
že nasaje dušu rastliny, a tak môže
preniesť jej moc obyčajným dychom.
Vytvorí s rastlinou duševné puto,
ktoré mu umožní nepoužiť priamo
ju, ale odovzdať jej pôsobenie.
bola zamatová a bolo to veľmi príjemné.
Treba vycítiť, kde je ešte
priestor, aby ste mohli prekročiť
hranice, a kde to už tradícia zakazuje.
Častokrát som so ženami
zažila veľa radosti a súdržnosti.
V moslimských spoločnostiach
majú moc muži, pričom v Pakistane
drží opraty skupina integristov,
ktorí chcú vládnuť násilím ce-
SG: Vaše knihy venujú veľa priestoru
aj ženám. Sama ste cestovali v Južnej lému obyvateľstvu.
Amerike po oblastiach, kde vládne
násilie, rovnako aj v Ázii alebo
v moslimských krajinách, ako je Pakistan.
Podarilo sa Vám pomôcť ženám
v týchto oblastiach?
B. Poisson: Ani veľmi nie. V mnohých
krajinách je žena ešte neslobodná.
Muž je oveľa nezávislejší. Aj
v Indii, aj v Pakistane, v moslimských
krajinách, žena slúži len rodine.
Keď som si vzala napríklad bicykel,
vyvolala som na perách žien
úsmev, lebo som si dovolila urobiť
niečo, na čo sa ony neodvážia. Nechcela
som
myslenia.
provokovať,
išlo mi len
o praktickú
stránku. Neviem,
prečo
by som nemoh
la pou
ž i ť bic y-
kel, ako to
robia muži;
s n a ž í m
s a u k á z ať
svoje chápanie
slobody
v z my s l e :
som z inej
Miestni zdravotníci vyrábajú tradičné lieky (juh Bolívie)
krajiny a nep
r i j m e m
zvyky, ktoré obmedzujú moju slobodu
alebo ženskosť.
V Guatemale som sa išla vykúpať
do rieky s dievčatami v pubertálnom
veku, čo sa tam nerobí, ale
ja som si to mohla dovoliť. Voda s nimi?
Ženy v západnej saharskej oblasti
sa viac cítia rovnocenné s mužmi,
ako ženy ostatných moslimských
krajín. Samy sa rozhodujú, pokiaľ
ide o starostlivosť o polia, o deti, aj
v otázkach politiky sú dosť bojovné.
Organizovala som tam stretnutia
v stanoch, kde sa cítili voľne a mohli
rozprávať o svojich ženských veciach
a o starostlivosti o malé deti.
Lekári, ktorí prichádzali do táborov,
boli väčšinou z Alžírska alebo
Kuby, a dosť vzdialení ich spôsobu
SG: V Indii ste sa stretli so sestričkami,
veľmi oddanými službe,
ktorú robia. Píšete: „Žijú deň čo
deň veriac v základné ľudské hodnoty.“
Aký cieľ mali Vaše stretnutia
7
SVET GRÁLU
10 | 2007
R OZ H O V O R
B. Poisson: Sestričky nepovažujú za
svoju úlohu meniť spoločnosť, ale dávajú
do svojej práce srdce, otvorenosť,
službu. Nerozdávajú peniaze, tie nemajú,
ale sú pozorné voči bolestiam
iných a snažia sa pomáhať. Cítite čosi
povzbudzujúce, keď prechádzate štvrťou,
kde pracujú. Dodávajú ľuďom životnú
energiu, duševný elán, vieru.
Najprv som ich oslovila písomne,
chcela som s nimi spolupracovať. Sestričky
zaoberajúce sa postihnutými
V základnej škole v Avalurpet (juh Indie)
deťmi mi povedali: „Bolo by dobre,
keby si sa pozrela na deti zo svojho
hľadiska a pomohla nám.“ Umožňuje
im to vidieť svoju prácu aj inak a pomáha
hľadať nové riešenia pre deti.
Zorganizovali sme spolu dňové školenie o detskej psychológii
dvojtýža
starostlivosti o deti pre mladé ženy,
ktoré im chodia pomáhať… Počas
školenia sme sa dotkli rôznych zaujímavých
i praktických tém, napríklad
ako postupovať pri horúčke, ako pomôcť
dieťaťu, keď má psychologické
problémy. Mojou prvou úlohou bolo
dodať týmto mladým ošetrovateľkám
v krajine veľkej biedy dôveru
vo vlastné sily, povedať im, že nepotrebujú
byť lekárkami, aby mohli pomáhať.
Snažila som sa rozvíjať ich
možnosti, lebo som objavila vnútorne
bohaté ženy, ktoré sa potrebovali len
oslobodiť, aby mohli svoje bohatstvo
8
SVET GRÁLU
10 | 2007
rozdávať iným. Pohľad zvonku môže
v človeku prebudiť skryté schopnosti;
ktosi príde a povie: „Nemyslel si na
toto?“ alebo „Pozri, čo dokážeš!“ – to
mu dodá silu.
SG: V andskej etnomedicíne sa hľadajú
okultné vplyvy, ktoré zasahujú
človeka. Určí sa, či problém pochádza
z telesnej príčiny alebo má duševný
pôvod, prípadne nadprirodzený…
Boli ste svedkom takýchto
metód?
B . Poi s s on :
Áno, v Guatemale
ma raz napoludnie
zavolal
k jednej žene
tamojší liečiteľ,
ktorý chcel, aby
som to bola ja,
kto bude liečiť.
Išlo o psychologický
problém,
ktorý bolo treba
riešiť v prostredí,
kde často vládne
tabu a muži. Pritom
otázka bola veľmi ženská. Povedali
mi: „Táto žena chradne. Prestala
jesť, má 40 rokov a upadá preto, lebo
nemá muža.“ Bola to žena odstrčená
rodinou, lebo sa nevydala. Pýtali
sa ma: „Čo si o tom myslíš?“ Dali
túto otázku mne, cudzinke. Prišlo
s ňou asi päťdesiat ľudí, ktorí sa tlačili
v malej chatrči, usadení na zemi
v hlbokom tichu, ako vždy pri duševnom
liečení. Mala som pocit, že
všetci sú tam, aby sa liečili. Vytvorilo
sa čosi ako spirituálne ovzdušie,
ktoré ma sprevádzalo pri liečení
a umožňovalo mi dokonca radiť aj
užívanie bylín, ktoré nepoznám.
Bolo to niečo výnimočné, ďaleko za
bežným chápaním, čo mi dávalo silu
oslobodzovať ženskú dušu. Konala
som viac intuitívne, než zmyslovo.
Neskôr som sa ňou aj rozprávala a jej
stav sa postupne zlepšoval.
SG: Cítili ste počas svojich ciest pomoc?
Viedlo Vás niečo alebo niekto?
Bola to Vaša úloha?
B. Poisson: Myslím, že som svedkom
toho, že sa môžeme otvoriť Božej
prítomnosti, ktorá nám často
ukazuje cestu, hoci aj nepostrehnuteľne.
Táto prítomnosť nás sprevádza
v našom vnútri, sledujúc naše vlastné
hľadanie s dôverou k bytosť, ktorá sa
v nás prebúdza.
Svetlo, ktoré prijmeme, nám môže
slúžiť, ak sa potvrdí v našom správaní,
v reči a možno v prijatí inými
ľuďmi.
SG: Aké sú Vaše ďalšie plány?
B. Poisson: Možno mať iný plán, než
objavovať každý deň cestu, ktorá sa
otvára pred nami a vedome sa snažiť
vydať to najlepšie zo seba v činoch?
Čím viac dôverujem životu, tým
viac si uvedomujem, že musím lepšie
zhodnotiť udalosti a svoje možnosti,
a príliš sa nezaoberať plánmi, či projekciou
budúcnosti, aby som mohla
čo najlepšie využiť prítomnosť a dať
jej tú pravú hodnotu.
SG: Keby ste mali možnosť urobiť
vlastný projekt, aký by ste si vybrali?
B. Poisson: Myslím, že dnes sa
treba zaoberať predovšetkým otázkou
dôstojnosti človeka a zabezpečením
dostatku potravy pre všetkých.
Vo svetovom meradle sú podmienky
na dôstojný život vytvorené len pre
menšinu obyvateľstva. Okrem toho
sa treba zamyslieť nad využitím ziskov
zo surovín chudobných krajín
a podporiť ozajstnú solidaritu.
Jednotlivci či združenia by mohli
tvoriť a rozvíjať iniciatívy, ako pomôcť
v tých najťažších otázkach,
a informovať o nich. Tá pravá sieť
solidarity sa ešte len musí vytvoriť.
SG: Ďakujem za rozhovor.
Zhovárala sa Liane Volokove
Z D R AV I E
TRANSPLANTÁCIA ORGÁNOV
DVE STRANY MINCE (2.)
Minulé číslo Sveta Grálu prinieslo menej známe informácie, týkajúce sa dôsledkov transplantácií.
Je zrejmé, že transplantačný odbor zaznamenal zásluhou technického pokroku
v minulých desaťročiach veľký rozmach. Pokiaľ v počiatkoch rozvoja tohto lekárskeho
odboru išlo o niekoľko desiatok a neskôr stoviek najrôznejších transplantácií ročne, dnes
sú to už desaťtisíce. Tento znateľný posun však vyniesol otázku transplantácií na úroveň
celospoločenského problému. Spočiatku si mohol transplantačný odbor vystačiť s orgánmi
ľudí, ktorí sa stali obeťami nehôd, no dnes by týmto spôsobom mohol byť pokrytý len
zlomok nárokov. Preto hľadá lekárstvo cesty, ako získať orgány alebo tkanivá zo živých
a umierajúcich ľudí. Pritom požiadavky ďalej vzrastajú, pretože žiť dlhšie a lepšie je lákavá
a v zásade správna predstava – pokiaľ tým však nie je spôsobené utrpenie inému
človeku. A práve v tomto bode názory odborníkov často narážajú na ďalšie skutočnosti.
Každý človek, zaoberajúci sa touto témou vážnejšie, bude musieť riešiť v prvom rade
otázku, či sa pri transplantáciách postupuje v súlade s prírodnými zákonitosťami.
V
eľa ľudí sa poctivo snaží nájsť
k transplantáciám správny prístup,
pretože cítia morálnu zodpovednosť
za svoj názor. Iste medzi nich
patrí aj väčšina ľudí, ktorí nejakým
spôsobom veria v Boha. Preto si kladú
podstatnú otázku: Je to Božia vôľa?
Keď človek hľadá Božiu vôľu, nech
sa najskôr rozhliadne po svete, v ktorom
žije. V prírode nachádzame zákonitosti
a pravidlá, ktoré nemôžeme
vlastnou vôľou zmeniť. Potom by sme
mali tiež pokorne prijať fakt, že nám
bola dosadená vyššia vôľa, proti ktorej
sa nemôžeme beztrestne vzpierať.
Celá príroda je jasným dokumentom
tejto vôle. Súčasťou prírody je
nakoniec aj ľudské telo, ktoré je – so
všetkými svojimi funkciami – rovnako
zrozumiteľným dôkazom tejto
vôle. Keď medicína popisuje správny
chod či funkciu ľudského tela, potom
to nie je nič iné, než zrozumiteľný popis
vyššej vôle, ktorá sa v ľudskom
tele prejavuje. Túto vôľu, teda zákonitosti
udržiavajúce organizmus pri živote,
musí lekárstvo – ak má pôsobiť
v jej medziach – rešpektovať.
Uzdravenie je vlastne obnovenie
správnej činnosti ľudského tela
v rámci prírodných zákonitostí. Liečenie
teda nemôže stáť proti nim;
musí pôsobiť v ich rámci. Len v takom
prípade možno hovoriť
o liečení, ktoré prebieha
v súlade s Božou vôľou.
Imunitný systém
človeka v níma
t r a n s p l a nt o -
v a n ý o r -
gán a ko
cudzorodého votrelca. V cudzom
tele môže akýkoľvek transplantovaný
orgán existovať len za predpokladu,
že je trvalo chránený pred
obrannými silami hostiteľského organizmu.
Takú ochranu zaisťujú
imunosupresíva, teda lieky, ktoré
znižujú obranyschopnosť organizmu.
To znamená, že cudzí orgán
môže znášať len to telo, ktorého
prirodzené obranné reakcie sú sústavne
potláčané.
Pri transplantáciách je násilne prestupovaná
prirodzená bariéra, ktorú
vytvára imunitný systém, chrániaci
pôvodnosť vlastného tela. Tým je tiež
zreteľne vyjadrená Božia vôľa, ktorá
9
SVET GRÁLU
10 | 2007
Z D R AV I E
človeku týmto spôsobom predurčuje
jediné telo, a to iba pre jeho vlastnú
potrebu. Človek, ktorý chce tento zákon
rešpektovať, nemá svoje telo rozdeľovať
medzi druhých. Činnosť jeho
imunitného systému dostatočne jasne
dáva najavo škodlivosť orgánových
prenosov medzi dvomi ľuďmi. Túto
škodlivosť pre obe zúčastnené strany
však dnešné lekárstvo nie je schopné
rozpoznať alebo pripustiť, pretože sa
v tejto oblasti orientuje výhradne na
predĺženie pozemského života. Neustále
obavy z odvrhnutia transplantátu
sú len jednou z mnohých daní,
ktorú musí pacient s transplantovaným
orgánom zaplatiť.
Prekročiteľnosť bariéry nie je ešte
dôkazom toho, že táto bariéra má byť
prekonávaná. Bariéry sú ochrancami
prirodzenosti. Majú pomôcť človeku
pohybovať sa v rámci zákonov stvorenia,
a za tohto predpokladu získať
ich podporu. No enormná miera utrpenia,
investícií, nezdarov, psychologických
a morálnych rozporov svedčí
o tom, že sa tu postupuje proti týmto
zákonitostiam.
TVORIA DETI VÝNIMKU?
S
náď najtrýznivejšie musí byť zvažovanie
transplantácie v prípade
dieťaťa. Poskytnutie vlastného orgánu
svojmu dieťaťu svedčí o hlbokom citovom
vzťahu a schopnosti obetovať sa.
Sú však také obete skutočne vyžadované?
Keď už človek premýšľa o Bohu
ako o vrchole lásky a dobroty, môže
vôbec pripustiť, že by od neho Boh
vyžadoval zmrzačenie vlastného tela?
Vyžadoval by od neho obeť, ktorá
môže ohroziť jeho život? Či nesvedčia
duševné zmeny a obranné reakcie tela
dostatočne o tom, že ide o nechcený
zásah do prirodzeného chodu života,
nezlučiteľný s vôľou Stvoriteľa?
Táto vôľa nám nedarovala len telo.
I naše deti nám boli zverené touto
10
SVET GRÁLU
10 | 2007
vôľou, aj s ich osudmi, ktoré sa majú
prelínať s našimi – a to tak, aby pritom
predovšetkým duše neutrpeli
škodu. Rodičia prijímajú s deťmi nielen
povinnosť chrániť ich telá a starať
sa o ich zdravý rozvoj, ale majú
ochraňovať aj ich duše, aby mohli dozrievať
vo svojich vlastných neskrivených
telách. Pri transplantáciách
orgánov však k takémuto pokriveniu
dochádza stále.
DAR VLASTNÉHO TELA
K
aždé telo je úzko späté so svojím
obyvateľom, ľudskou dušou.
Toto spojenie vzniká v okamihu počatia,
keď v tele matky začína svoj
život prvá bunka budúceho pozemského
tela. V tejto chvíli sa už ľudská
duša, ktorej je toto telo určené, nachádza
v blízkosti matky a ovplyvňuje
jeho vývoj. Rastúci organizmus
sa tomuto vplyvu podriaďuje vo svojich
najjemnejších záchvevoch. Každá
bunka sa tak vyvíja pod tlakom vyžarovania
ducha a prispôsobuje sa mu
vo svojom vlastnom vyžarovaní. Je
doslova impregnovaná osobnosťou
svojho majiteľa. Toto zladenie duše
a tela je jednou zo základných podmienok
života v pozemskom tele. Bez
vzájomnej rezonancie by sa telo stalo
pre ducha nedosiahnuteľným alebo
by zostalo aspoň ťažko ovládateľným.
Naladenie tela sa môže prirodzene
meniť, avšak len vo veľmi úzkych hraniciach.
Prirodzené zmeny vo vyžarovaní
tela nastávajú s pribúdajúcim
vekom a s postupujúcou duševnou
zrelosťou. Keď dosiahne vnútorný vývoj
človeka určitý stupeň, ktorý telo
už nie je schopné nasledovať, pretože
sa v premenách vyžarovania
priblížilo k svojej najvyššej hranici,
nastáva prirodzené odcudzenie tela
a duše. Túto situáciu nazývame prirodzenou
pozemskou smrťou človeka.
Neexistujú dve identické ľudské duše,
preto nemôžu existovať ani dve úplne
Každé telo je úzko späté so svojím
obyvateľom, ľudskou dušou
identické ľudské telá. Najnápadnejšia
snáď môže byť telesná príbuznosť, no
nikdy nie totožnosť, u jednovaječných
dvojčiat. Istá príbuznosť môže existovať
aj u súrodencov alebo medzi
rodičmi a deťmi. Nápadné rozdiely
v charakterových črtách alebo vo fyzickom
vzhľade takých osôb však už
poukazujú na odlišné sily, ktoré pri
vývoji ich tiel pôsobili. Keďže sily ducha
a tela sú za života v neustálej činnosti,
zjednodušene možno povedať,
že každý človek žije vo svojom vlastnom,
nenapodobiteľnom silovom poli.
Imunitná reakcia je potom len prejavom
existencie tohto silového poľa.
Každý človek je teda v tomto
ohľade jedinečnou osobnosťou. Preto
si aj telá matky a dieťaťa zostávajú
cudzie, napriek tomu, že jedno zrodilo
druhé. Iba za predpokladu, že
duša matky a dieťaťa sú si navzájom
veľmi blízke vo všetkých vlastnostiach
a postojoch, môžu vytvoriť
základ pre príbuzné, nie však totožné
vyžarovanie ich tiel. Z hľadiska
transplantácií by sa táto situácia
mohla prejaviť menej výraznou
imunitnou reakciou.
V
VÔĽA TELA
medicíne sa už vo veľkej miere
používajú najrôznejšie implantáty,
teda predmety a materiály,
ktoré trvalo alebo prechodne nahrádzajú
stratenú funkciu tkanív alebo
častí orgánov (kovové dlahy, srdcové
Z D R AV I E
chlopne, umelé kĺby, cievy, atď.). Sú
operatívne umiestené do prostredia
ľudského tela. Jedným zo základných
predpokladov je čo najväčšia možná
tolerancia zo strany obranných mechanizmov
organizmu. Aj tu teda ide
o konfrontáciu medzi vyžarovaním
predmetu a živého tela. V týchto prípadoch
je však obranná reakcia tela
oveľa menej výrazná, než u transplantátov
– napriek tomu, že by sme
na prvý pohľad predpokladali opak.
Veď technicky zhotovené predmety
musia mať k telu oveľa vzdialenejší
vzťah než orgány iného človeka
a musia byť imunitným systémom
rozoznávané ako úplne cudzorodé.
Napriek tomu však možno docieliť
to, že sú veľmi dobre znášané. Porovnateľnú
toleranciu u živých tkanív
alebo orgánov docieliť nie je možné.
Vysvetlenie spočíva práve v onom
neviditeľnom náboji každej bunky,
v jej vyžarovaní. Oproti neživým
predmetom je prenikavejšie a zasahuje
preto do celkového vyžarovania
krvi podstatne výraznejšie. V zdravom
organizme sú pritom výrazné
odchýlky vo vyžarovaní jednotlivých
buniek signálom na ich likvidáciu.
Aké následky však môže mať stav,
keď je celý orgán proti vôli tela násilne
udržiavaný v prostredí, kde za prirodzených
okolností nemôže zotrvať?
ŽIVOT V NEVLASTNOM
TELE
K
eď nehľadíme na dôsledky vplyvu
na telesný organizmus, ktorý musí
trvalo zápasiť s „votrelcami“ a pritom
je vo svojich obranných funkciách nepretržito
oslabovaný, zostávajú ešte
závažné dôsledky v rovine duševnej.
Svoj duševný vývoj v rámci jedného
pozemského života môže človek dovŕšiť
len vo vlastnom tele, ktoré má
pre tento účel udržiavať nedotknuté
a v čo najlepšom stave. Len také telo
môže vytvárať krv s vyžarovaním,
správne spájajúcim dušu človeka
s okolitým svetom. Prostredníctvom
vyžarovania krvi pôsobí
duša človeka smerom
navonok, teda k svojmu
telu; prostredníctvom tela aj
k okolitému svetu. Zároveň v opačnom
smere prijíma podnety a sily na
svoj rozvoj a zachovanie. V psychickej
rovine sa táto zdravá obojsmerná
výmena síl prejavuje jasnou mysľou
a uskutočňovaním vlastnej vôle. Pri
akýchkoľvek odchýlkach vo vyžarovaní
krvi, napr. pri chorobe, stráca
človek v rôznej miere kontakt so svojím
telom a tým aj možnosť v plnej
miere komunikovať so svetom.
Transplantácia vyvoláva násilnú
zmenu vo vyžarovaní krvi. V uvedenom
zmysle ide o umelo vyvolanú
chorobu. Transplantovaný orgán svojou
trvalou prítomnosťou udržuje
chorobné, pre hostiteľský organizmus
neprirodzené vyžarovanie krvi.
Krv a tým aj telo už nie sú vlastné!
Pre človeka to doslova znamená,
že už nie je sám sebou. Doliehajú
k nemu vplyvy, ktoré sú mu cudzie,
s ktorými sa vôbec nemal zaoberať,
pretože neboli súčasťou jeho osudového
plánu. Tým je zároveň odvedený
od úloh, ktoré naopak riešiť mal.
Naviac – nemôže už získať povzbudenie
a silu, ktoré mohol načerpať len
prostredníctvom predurčeného vyžarovania
tela. Takéto chorobné spojenia
dávajú človeku pocítiť a prežiť
mnohé, čomu by sa zásluhou ochranného,
pôvodného vyžarovania tela
bol vyhol. Strata pôvodného vyžarovania
je teda aj základom všetkých
zmien, ktoré pacienti po transplantácii
prežívajú v psychickej rovine.
V úrovni jemnejšej hrubohmotnosti
(onoho sveta)
sú teraz spojení
s oblasťami, ktoré im
boli doteraz cudzie. Svoje
nové spojenie (ktoré je súčasne
aj vyhasnutím pôvodného spojenia)
prežívajú ako zmenu záľub, schopností
a postojov, pretože ich osobnosť
je v psychickej rovine otvorená
celkom iným kvalitám. Človek teda
často stráca to, čo roky usilovne budoval,
a nechcene získava zas iné, čo
s ním doslova nemá nič spoločné. Napriek
tomu, že sa niekedy prechodne
zdá, že človek získal určitú výhodu
a bez námahy, ide vždy len o zdanie.
Natrvalo mu zostane len to, čo rozvinul
pomocou vlastnej vôle.
Na tom istom základe môže vzniknúť
aj priame spojenie k človeku
- darcovi, toho času už obyvateľovi
onoho sveta. Transplantáciou násilne
nastolená príbuznosť vyžarovania
dáva tak ľuďom po transplantácii
ľahšie a nechcene pocítiť vnútorný
stav darcu, jeho obavy, úzkosť atď.,
Mozgová smrť nie je teda kritériom smrti,
ale kritériom pre odber orgánov
a nadviazať spojenie aj s jeho myšlienkami
a emóciami, ktoré za svojho
života na zemi vytvoril a ktoré jeho
smrťou neprestali existovať. Aj darca
sa po tomto moste môže ľahšie priblížiť
k príjemcovi transplantovaného
orgánu a hľadať tu možnosť prejavu.
O
ČO BOLO, BOLO
ddávna bývali lekári vernými
správcami ľudského tela. Ich
hlavným cieľom vždy bolo zachovanie
ľudského života. Kde sa už priblížila
smrť, dbali na to, aby odchod
z pozemského života prebehol čo naj-
11
SVET GRÁLU
10 | 2007
Z D R AV I E
dôstojnejšie. Nakoniec aj rôzne formy
pohrebných obradov dokladujú práve
svojou dôstojnosťou, že sa mŕtve telo
nestalo obyčajným materiálom, ale
že stále ešte nejako súvisí s človekom,
ktorému patrilo. Preto si mŕtve telo
zasluhuje podiel úcty, ktorá náleží zomretému.
To všetko sa však transplantáciami
zmenilo. Lekári už nie sú nespochybniteľnými
strážcami ľudského života,
pretože potrebujú pre svoje transplantácie
živé ľudské orgány, ktoré
nemožno získať z mŕtvych. Trik
s mozgovou smrťou sa začína trpko
mstiť. Nemocnice, v ktorých sa vykonávajú
transplantácie, vzbudzujú
menšiu dôveru. Prinajmenšom preto,
že tu ľuďom častejšie býva položená
nepríjemná otázka, či by nechceli darovať
svoje orgány, alebo nedali súhlas
na odobratie orgánov u svojich
umierajúcich príbuzných.
O
JE MOZGOVÁ SMRŤ
NAOZAJ SMRŤ?
čividne nie je. Je to mätúce
označenie pre ťažké poškodenie
mozgu, do ktorého materializmus
situoval jadro ľudskej bytosti a vytvoril
tak rovnicu „človek = mozog“.
Z tejto rovnice potom vyplývajú ďalšie
jednoduché výpočty: človek bez
mozgu nie je už človek; alebo: človek
bez mozgu je mŕtvy.
Aj keď ignorujeme fakt, že existujú
ľudia, u ktorých lekári diagnostikovali
mozgovú smrť a oni napriek
tomu znovu precitli k životu, musíme
vziať do úvahy ďalšie skutočnosti.
Funkcie ľudského mozgu nie sú
dostatočne známe. U niektorých
častí mozgu sa určitá funkcia iba
predpokladá, alebo je známa len
čiastočne. Mozgová smrť je definovaná
ako nezvratný zánik všetkých
merateľných mozgových funkcií. Definícia
sa teda neopiera o konečne
platné fakty, ale iba o to, čo možno
za súčasného stavu medicíny zmerať
a pochopiť. Neberie teda ohľad na
mozgové funkcie, ktoré nie sú ešte
známe, ani na prípadný pokrok v diagnostike,
ktorý môže spôsobiť úplný
prevrat v posudzovaní celej problematiky.
Navyše je zrejmé, že tu veda
nepostupuje dôsledne ani s ohľadom
na známe skutočnosti. Nemecké
a japonské štúdie preukazujú napr.
u niektorých pacientov s mozgovou
smrťou normálne hladiny hormónov
produkovaných iba v mozgu.
Mnoho detí s diagnózou mozgovej
smrti má v oblasti mozgu preukázateľne
funkčné prekrvenie a aktívnu
látkovú výmenu. Týmto spôsobom
však lekárstvo vynáša rozsudky, na
ktoré nie je oprávnené; v otázkach
smrti predsa nemožno postupovať
12
SVET GRÁLU
10 | 2007
Z D R AV I E
na základe dohadov a hypotéz, proti
ktorým stoja ďalšie fakty.
Mozgová smrť nie je teda kritériom
smrti, ale kritériom pre odber orgánov.
Človek už nie je redukovaný
na telo. Je redukovaný dokonca už
len na mozog, s ktorého vyhasnutou
elektrickou aktivitou má vyhasnúť aj
jeho ľudskosť.
Ď
KONKURENCIA NA
ŽIVOT A NA SMRŤ
alším dôsledkom je mravná devastácia,
spočívajúca v spochybnení
doteraz nespochybniteľných istôt
a práv: práva na nerušenú smrť,
práva zomrieť s neporušeným telom,
istotu spoľahlivej zdravotníckej starostlivosti
až do okamihu skutočnej
smrti bez ohľadu na to, či niečo sľúbim
alebo odmietnem, istotu, že lekárom
pôjde až do poslednej chvíle
len o liečenie a nie o odber orgánov
a pod. Pri získavaní budúcich darcov
sa apeluje na ľudskú solidaritu:
„Môžete zachrániť život niekoľkým
ľuďom, môžete byť aj po smrti užitoční…“
Aj zverejňovanie počtu zomretých
zo zoznamu čakateľov vedie
myslenie a cítenie ľudí rovnakým
smerom. Inými slovami: „Keď nedarujete
orgán, bude musieť iný človek
zomrieť. Prejavíte sa ako sebec, pretože
lipnete na tele, ktoré vám už aj
tak nemôže slúžiť.“ Tento spôsob argumentácie
vytvára obludný morálny
nátlak. Človek je nepriamo braný na
zodpovednosť za smrť iného človeka;
a pokiaľ nie je pevne presvedčený
o správnosti svojho odmietavého
rozhodnutia, musí sa vyrovnať s pocitom
viny – akoby skutočne zavinil
smrť ďalšieho človeka. Má cítiť ako
previnenie to, že on sám ešte žije, zatiaľ
čo iný človek musel v dôsledku
jeho odmietavého rozhodnutia zomrieť.
Spoločnosť tu pripustila nebezpečný
zásah do morálneho kódexu,
keď tento nátlak na svedomie nevinných
ľudí toleruje. Ničivý dosah tohto
trendu je zrejmý. Ešte žiadny človek
však nezomrel preto, že sa nedočkal
svojej transplantácie. Všetci zomreli
preto, že tak určila ich choroba. Cesty
vedúce k ochoreniam sú síce rozmanité,
no vždy sú to cesty, ktoré človek
nastúpil sám – spôsobom svojho
myslenia a konania, za ktoré on sám
nesie zodpovednosť. Pri úvahách
o zodpovednosti za vlastnú chorobu
a jej následky by mal byť preto braný
do úvahy predovšetkým dotyčný človek
a nie ľudia jemu úplne cudzí.
Tento takzvaný pokrok v lekárstve
teraz ľudí rozdelil a urobil z nich potenciálnych
konkurentov. Jedni sa
musia obávať prinajmenšom psychologického
nátlaku, nútiaceho k rezignácii
na svoje právo zomrieť nerušenou
smrťou; druhí sa musia obávať,
či niekto vhodný zomrie včas. Tak sa
stáva človek človeku súperom na život
a na smrť. Už len tieto následky môžu
vyvolať oprávnenú otázku „Je to ešte
lekárstvo?“ a dať na ňu aj odpoveď.
Č
PRÁVNA ÚPRAVA NA SLOVENSKU
Zákon č.576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v §37 k odoberaniu orgánov hovorí:
Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy,
ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom
do svojej telesnej integrity nesúhlasí. Za osobu nespôsobilú dať informovaný
súhlas môže takéto písomné vyhlásenie urobiť počas jej života zákonný
zástupca.
V prípade, že po smrti nechcete darovať svoje orgány, musíte svoj nesúhlas
potvrdiť pred notárom a toto potvrdenie odovzdať do centra orgánových
transplantácií: Slovenské centrum orgánových transplantácií, Slovenská
zdravotnícka univerzita, Limbová 12, 833 03 Bratislava.
PRÁVO NA ZDRAVIE
lovek uplatňovaním akéhokoľvek
práva nemá ohroziť práva ostatných
ľudí. Existencia transplantácií
je založená jednak na nevedomosti
o skutočných právach a povinnostiach
voči svojmu duchu a telu, ktoré
na seba každý človek berie svojím
pozemským zrodením, a v druhom
rade na nevedomosti o procese umierania.
Jednou z týchto povinností je
aj sústavná ochrana vlastného tela,
a to aj v čase pozemskej smrti, keď
je duša človeka spravidla ešte po niekoľko
dní spojená s odloženým telom.
Akákoľvek násilná manipulácia
s telom v tomto čase ťažko narušuje
proces umierania a spôsobuje človeku
bolestivé utrpenie.
Pretože ide o veľmi závažné otázky,
nech je každému človeku ponechaná
úplná sloboda rozhodovania. Predpokladom
tejto slobody sú však neskreslené
informácie a absencia akéhokoľvek
morálneho nátlaku. Spoločnosť
by nemala podporovať snahy, ktorých
cieľom je získavať ročne stále
viac a viac orgánov na transplantačné
účely. Naopak – mala by prijať opatrenia,
ktoré by tieto nároky udržali
v čo najmenších medziach. V opačnom
prípade vytvára a podporuje pomery,
ktoré sú so zdravým vývojom
nezlučiteľné.
MUDr. Jan Palouček
13
SVET GRÁLU
10 | 2007
R OZ H O V O R
NECHCEL SOM UMRIEŤ
Už sú to štyri roky odvtedy, čo pán Váňa podstúpil
jednu z najnáročnejších transplantácií,
jedného z najväčších orgánov v tele – pečene.
Pred ňou bol už 15 rokov chorý. Pôvodne ho
lekári liečili na prechodenú žltačku. Až neskôr,
keď sa začali dostavovať zdravotné
komplikácie, lekárka v Olomouci urobila
presnejšie vyšetrenie a zistila, že nejde o žltačkové
ochorenie, ale o zvláštnu chorobu,
ktorej sa hovorí autoimunita.
Môj imunitný systém sa akoby zbláznil,
vybral si pečeň a likvidoval ju ako
nejaké cudzie teleso v tele. Až dovtedy
som si vlastne ubližoval. Bral som totiž
lieky na zvýšenie imunity, dodával
svojmu telu ešte byliny a škodil si. Pečeňové
testy boli stále horšie. Dva roky
pred transplantáciou som bol už chorý
ako človek, ktorý umiera na cirhózu
pečene. Mohol som vlastne kedykoľvek
vykrvácať… spodkom i vrchom som
náhle začal krvácať, to sa mi stalo asi
štyrikrát…
Dostal som sa do Brna, do nemocnice
sv. Anny, do transplantačného centra.
Štrnásť dní po vstupnej kontrole mi lekári
oznámili, že som schopný podstúpiť
transplantáciu.
Ako si vysvetľujete, že ste tak ochoreli?
Pred mnohými rokmi (asi pätnástimi),
zhruba v štyridsiatich piatich rokoch
som mal klasickú chrípku, mal
som potom veľmi zvýšenú sedimentáciu.
Lekárka ma poslala na vyšetrenie
do nemocnice, kde som ležal 6 týždňov.
Už vtedy bolo podozrenie na ochorenie
pečene. To ochorenie sa stále zhoršovalo.
Bol som žltý, chudol som, bral
lieky, až v poslednej chvíli som sa dozvedel,
že liečba je zlá.
Ako sa to ochorenie prejavovalo?
Stále som bol nesvoj – bola to taká
chronická únava, človek nie je vo svo-
14
SVET GRÁLU
10 | 2007
jej koži. Kam som prišiel, tam som zaspal…
no v práci ma nikto nešetril, navyše
som opravoval dom… Domov som
prichádzal až o jednej v noci a o piatej
som už zase vstával do práce. Zaspával
som v trolejbuse a zaspával som vlastne
všade, kde sa to dalo. A učil som sa ešte
po anglicky… Tým sa moje ochorenie
zrejme urýchľovalo.
Myslíte si, že keby ste sa nevystavili takým
obrovským nárokom, že by sa tá
choroba nevyvinula do takých veľkých
rozmerov?
Myslím, že by sa to určite postupom
času vyvinulo. Ja sa už tridsaťpäť rokov
venujem joge. Poznám určité praktiky,
a keby som mal čas, tak by som si určite
pomohol sám. Teraz mám napríklad
ideálne podmienky. Po transplantácii
som pribral a cítim sa dobre. Už predtým
som vlastne túžil vypadnúť z toho
zhonu. Stačil som splatiť všetky dlhy,
beriem trvalý dôchodok a mám na seba
konečne čas.
Lekári vám povedali, že niet inej cesty
než transplantácia?
Ja som na ňu čakal viac než rok. Bol
som zaradený do evidencie čakateľov
na orgán. To je centrálne riadené. Ku
koncu, pretože som bol už v dôchodku
a bol som v pohode, začal sa môj zdravotný
stav zlepšovať. Prestalo krvácanie,
vedel som si aj sám pomôcť, chodil som
k liečiteľovi… Navštevoval som bylinkára.
Bol som konečne doma, v pokoji.
V tej dobe som pribral na váhe.
V Brne sa ma pýtali, či už som po transplantácii,
že naraz tak dobre vyzerám.
Takže vy ste nešli na transplantáciu na
smrť chorý, vám bolo dobre…?
Bol som dokonca v takom rozpoložení,
že som to chcel oddialiť, nechcelo
sa mi do toho. Dokonca som raz požiadal,
aby ma vyradili z evidencie čakateľov,
že som nachladnutý, umelo som to
stále predlžoval…
Lekár na mňa potom pritlačil, či teda
chcem alebo nie. Pokiaľ by som odmietol,
pošle ma späť do práce. Keby som
sa znovu dostal do toho zhonu, a znovu
by sa vrátilo ochorenie, krvácanie, lekári
by mi už druhýkrát nepomohli –
pretože som odmietol transplantáciu.
A tak som na ňu nakoniec pristúpil.
Takže sa vám na transplantáciu nechcelo?
Ako si to vysvetľujete?
Nechcelo. Cítil som sa dobre; na jednej
strane som si myslel, že to zvládnem
sám, na druhej strane som bol veľmi
neistý. Nevedel som, čo bude ďalej… Tu
ide o to, že lekári sú svojím spôsobom
trochu ješitní. A veľmi dobre by si zapamätali,
že som ich raz odmietol… Čo
keby znovu nastalo krvácanie…? Ten
pocit neistoty – pôjdem sa prejsť do lesa
a vykrvácam…
K tej transplantácii som bol v podstate
donútený. Nemal som inú možnosť.
Hral tu tiež úlohu môj dôchodok.
Keď sa znovu vrátime k vašim pocitom
pred transplantáciou – prekážalo vám,
že budete žiť s cudzím orgánom?
Čiastočne to bol dôvod, prečo som
cúval… Jednak som mal aj varovania,
R OZ H O V O R
že vibrácie toho orgánu sú iné než moje
vlastné a že ma to môže nejakým spôsobom
ovplyvniť.
Kto vás varoval?
Jednak môj liečiteľ, astrológ a numerológ,
hlavne som však mal vnútorné
varovania. Že by sa tie vyžarovania nemuseli
znášať… Ale na druhej strane
som si dosť veril. Mal som vždy takú
schopnosť – aj keď som bral napríklad
bylinky, dokázal som si svojou mysľou
pomôcť oveľa viac. Mám skrátka značnú
vnútornú silu, je to asi dar. Veril som si,
že som schopný to ovplyvniť. No pri tom
rozhodovaní bolo dosť veľa pre a proti.
A doktor ma naraz postavil pred hotovú
vec… A tak som povedal, áno.
Aká bola tá operácia, aké bolo to bezprostredné
čakanie?
Čaká sa, kým bude vhodný orgán.
Podmienkou je presná krvná skupina,
hmotnosť. Čakateľ na orgán by si mal
stále udržiavať rovnakú váhu, akú majú
lekári v evidencii – kvôli veľkosti orgánu.
Ja som bol pripravený. Oni povedali
– to môže prísť kedykoľvek –
napríklad o tretej v noci a vy musíte
okamžite prísť. Mal som štyri telefónne
čísla na sanitkára, pri posteli dva telefóny.
Všade som chodil s mobilom
a bol stále pripravený kedykoľvek prísť.
Raz poobede sa ozval telefón – máme
pre vás vhodný orgán, okamžite príďte.
Za chvíľu som bol v Brne, tam urobili
vstupnú prehliadku.
Aké ste mali pocity?
Z duchovného hľadiska je to veľmi
zvláštne. Mal som taký zvláštny pocit,
že človek je tu len na návšteve. Bol
som úplne v pohode. Po vstupnej prehliadke
som čakal na orgán, ktorý viezli
z Prahy. Šiel som si ľahnúť a zaspal som.
Prebudili ma večer, že orgán už vezú.
V noci sa zišiel tím lekárov a transplantovali
mi náhradnú pečeň. Druhý deň
na poludnie som sa prebudil. Operácia
trvala štyri hodiny. Dozvedel som sa,
že transplantácia pečene je zo všetkých
najnáročnejšia… Za tri týždne som šiel
domov. Všetko prebehlo bez problémov,
bez komplikácií. Určite tu hrala úlohu
psychika.
Mysleli ste cestou do nemocnice na toho
človeka, ktorý niekde zomrel a s ktorým
teraz budete určitým spôsobom prepojený?
Napadlo ma to, že niekto musel zomrieť,
aby som ja mohol dostať jeho
orgán. Niečo cenné som si vzal od niekoho,
kto zomrel. Veril som zároveň, že
mám toľko sily, že pôsobenie toho človeka
svojou psychikou „prerazím“.
Myslíte si, že ste boli silnejší, než ten váš
„darca“?
Nechcem sa porovnávať, ale skôr by
som povedal, že ten darca ma nijak neovplyvnil.
Ani pozitívne, ani negatívne.
Tá moja vibrácia je silnejšia než jeho.
Ako sa teraz liečite – chodíte na kontroly?
Užívate lieky?
Štyrikrát do roka chodím na kontroly.
Zoberú mi krv, lekár ohmatá brucho,
výsledky sa dozviem za dva týždne.
Musím teraz – pravdepodobne to mám
na celý život – užívať lieky, ktoré znižujú
imunitu organizmu. Problém je
totiž v tom, že telo sa prirodzene bráni
proti cudziemu orgánu v tele a preto je
treba znížiť jeho obranyschopnosť.
Je zaujímavé, že teraz by som sa mal
veľmi strážiť – nemal by som v dobe
chrípok vôbec chodiť von. Ale tu znova
hrá úlohu moja psychika – robím
všetko, chodím všade a ešte som nebol
za celý ten čas chorý. Asi tu hrá úlohu
aj to, že som jogín.
Keby sme sa vrátili ešte raz k lekárom –
zmienili ste sa, že pri rozhodovaní, či
podstúpiť transplantáciu alebo nie hrá
úlohu akási ich ješitnosť, občas zaznieva
názor: „bohovia v bielych plášťoch, ktorí
sa nepokoria pred ničím iným než pred
svojou vedou…“
Oni vidia darcov, príjemcov, musia
mať určité proporcie – takým spôsobom
to vysvetlia aj pacientom. Ja si ich
prácu nesmierne vážim, no oni to skutočne
vidia len takto, nejaké duchovné
súvislosti neriešia.
Odporučili by ste transplantáciu aj ďalším
ľuďom? Ste jej zástancom?
Keby som vedel, že ten človek nemá
inú možnosť a stojí pred rozhodnutím
žiť alebo zomrieť, odporučil by som
ju – ale až ako krajnú možnosť, keď ide
o život. Nie je to samozrejme tak, že ten
človek je vyliečený. Aj keď sa transplantácia
podarí, celý zvyšok života musíte
užívať lieky – tie sú veľmi drahé, majú
mnoho negatívnych účinkov. Teraz
mám vysoký krvný tlak, musím veľa piť,
pretože lieky sú agresívne voči obličkám…
Sú tu určité obmedzenia. Keby
som šiel na dovolenku, musím zase sledovať
niekoľko ďalších aspektov – počasie,
tlak, pitný režim…
Pokiaľ v sebe máte niečo cudzie, tak
je to stále niečo, čo nie je vaše. Nikdy už
nie ste zdravý človek. Nie je to najprirodzenejší
spôsob liečby a života… No
transplantácia je podľa mňa menšie zlo,
než zomrieť.
Vnímate tú pečeň stále ako cudzí orgán?
Postupne sa s ním zžívam. Asi ten
orgán – je tam niečo, vibrácie toho človeka
– čiastočne ich vnímam… Myslím
si, že moje vibrácie sú aj tak mnohonásobne
silnejšie než jeho.
Dokážete si predstaviť, ako by asi bolo
človeku, ktorý by to mohol mať presne
naopak? Mal by v sebe orgán s vibráciami
silnejšej osobnosti, než je on sám?
Aké by to bolo?
Ja osobne sa neviem vžiť do tejto
predstavy. Ale verím tomu, že to tak
môže byť.
Zhovárala sa Marie Šuláková
15
SVET GRÁLU
10 | 2007
R OZ H O V O R
NEVIDITEĽNÝ SVET
ROZHOVOR S VÝTVARNÍČKOU JANOU VOZÁRIKOVOU
16
SVET GRÁLU
10 | 2007
Umenie sprevádza človeka už od dávnoveku.
Vyvíjalo sa postupne tak ako sa
vyvíjal človek. Odzrkadľovali sa v ňom
vývojové epochy ľudstva, kultúrna a duchovná
vyspelosť. Stálo v popredí záujmu
kráľov a vládcov každej doby. Umenie
prináša krásu a povzbudzuje dušu. Patrí
k nemu neodmysliteľne i maľovanie.
S výtvarníčkou Janou Vozárikovou som sa
stretol na jej výstave obrazov v Trenčíne.
Zaujímavosti o jej tvorbe, obrazoch a vývojových
obdobiach prináša nasledujúci
rozhovor.
Aké boli Vaše maliarske začiatky? Čo
Vás inšpirovalo, mali ste nejaký vzor?
Svetlá bytosť v lese
Začiatok bol v detstve, v čarokrásnom
objavovaní rozprávkových príbehov.
Bolo to niečo neopísateľné,
keď som obkresľovala obrázky z rozprávkových
knižiek. Asi tam by som
hľadala počiatok túžby tvoriť, objavovať
a zaznamenávať farby, tvary,
predstavy a všetko to, čo sa nedá
pomenovať slovom a čím človek žije.
V dospelosti inšpirácia prichádzala
cez silné vnútorné cítenie, ktoré som
chcela i musela vyjadriť v obrazoch.
Vzor som nemala žiadny. Veď keď človek
čerpá z tejto neutrálnej sily, ktorá
pulzuje celým vesmírom, nepotrebuje
ľudský vzor v umení. Umenie sa dnes
povýšilo na niečo
výsostné a oddelené
od každodenného
žitia. Veď
krása a tvorenie
by mali byť každodennou
súčasťou
života, nezáleží
akú má formu – či
je to obraz, báseň,
vypovedané slovo,
čin – len nech je to
čisté a pravdivé.
Čo maľujete najr
a d š e j a a k o
vla stne pr ichádzajú
Vaše obrazy
na svet?
Nemám vyhranenú
tému a najradšej
maľujem to,
čo mi tryská z ducha
– niečo povznášajúce,
oživujúce,
radostné, je
to zachytené v obraze, z ktorého to
žiari. Začínam maľovať tak, že pristúpim
k plátnu so silným cítením
a podvedome nanášam farby. To cítenie
niekedy sa dá sformovať slovne,
napr. šťastie, očista, krídla v búrke, radosť
bytia, sloboda a pod. A niekedy
je to cítenie bez sformovania do slova.
Iným spôsobom obrazy vznikajú,
keď nosím v sebe myšlienku ako
napr. „rozvinúť krídla v sebe“ a s touto
myšlienkou vedome pristupujem
k čistému plátnu a čo vznikne,
sama netuším, nechám sa akoby viesť.
Obrazy sa rodia tiež automatickou
kresbou – priamo v prírode naplnená
radosťou začnem kresliť bez
akejkoľvek predstavy a myšlienky,
a vznikne kresba – týmto spôsobom
kreslím prírodné bytosti, ktoré
v dávnych časoch mohli ľudia i vídať,
keď ešte cítenie (prejav ducha)
a žitie v prírode bolo iné – silnejšie
a vrúcnejšie. Napokon v poslednej
dobe maľujem aj tak, že mám konkrétnu
predstavu, no takéto obrazy
prichádzajú na svet niekedy aj mesiac.
Čo prežívate pri maľovaní?
To sa nedá vyjadriť slovami. Najbližšie
tomu, čo prežívam je asi radosť;
niekedy je to boj o formovanie toho,
čo cítim, no je to krásny boj o krásu.
Vaše výstavy v Brezne a v Trenčíne
ste nazvali „Neviditeľný svet“. Prečo
práve neviditeľný svet?
Pojem „neviditeľný svet“obsahuje
nedozierne veľa. Bez toho „neviditeľného“
by sme ani neexistovali; stratili
sme túto schopnosť vnímať ho, vidieť
ho, zaznamenávať a používať pre
R OZ H O V O R
Holubica
Krajina pokoja
vlastný duchovný vývoj. Pritom on na
nás vplýva v každom okamihu bytia.
Snažím sa zachytiť, čiže prijímať obrazy
z tohto neviditeľného sveta podľa
môjho momentálneho stavu, vnútorného
rozpoloženia, podľa toho aké sú
moje schopnosti zachytiť ho. To, čo
dám do obrazu, spätne vyžaruje na
okolie. Preto tiež nie je jedno, aké obrazy
si zavesíme na stenu a nechávame
na seba pôsobiť. Obrazy sú oveľa dôležitejšou
súčasťou, než
akú im ľudia prikladajú.
Pôsobia na nás veľmi
intenzívne, veď všetko
je prepojené s naším životom;
aj svet obrazov
viditeľných i neviditeľných.
Všimol som si, že obrazy,
ktoré maľujete
sú veľmi rôznorodé,
počnúc najstaršími
a končiac tými poslednými,
ako keby ich nemaľovala
jedna a tá
istá osoba. Hovorili ste
mi o tom, že ste prešli
rôznymi obdobiami
vývoja, s čím súvisela
aj Vaša tvorba. Môžete
nám popísať tieto Vaše
„epochy“ a tiež to, čo
predstavujú obrazy, ktoré ste v spomínaných
obdobiach maľovali?
Prvé obdobie by sa dalo nazvať
„Hľadanie“. Bolo to bolestné obdobie.
Pod tlakom utrpenia som hľadala
podstatu, zmysel ľudského bytia. Obrazy
z tohto obdobia sú veľmi silné,
maľovala som ich podvedome bez
akéhokoľvek zámeru. Už názvy obrazov
„Rituál“, „Zozvieratenie človeka“,
„Príťažlivosť“, „Hľadanie“, „Volanie“,
„Stúpanie“, „Korene“, „Zachytené
v časopriestore“, „Civilizácia“, „Koniec
civilizácie“ …..vyjadrujú túžbu
ducha po odpovedi na otázky – „kto
som?“, „odkiaľ prichádzam?“ „Kam
mám prísť?“
V obrazoch práve spomínanej prvej
epochy asi najviac prevláda čierna
farba. Z tejto série ma asi najviac
zaujal obraz „Zozvieratenie človeka“.
Čo podľa Vás ten obraz predstavuje
a čo ste pri ňom prežívali?
Čierna farba sa vyskytuje aj v prírode
a v týchto obrazoch vyzdvihuje
a zvýrazňuje farby iné. Obraz predstavuje
utrpenie zvieraťa a človeka.
Inšpiroval ma reliéf umierajúcej levice
zo Sumeru. Ten výjav bol blízky
asi tomu, čo som vtedy prežívala, keď
som v tej levici spodobnila i človeka.
Je symbolicky i ústredným obrazom
obdobia „Hľadania“, v ktorom sa
môj duch pod tlakom utrpenia prebúdzal
a hľadal iný – vyšší, duchovný
zmysel ľudského bytia.
Na Vašich ďalších plátnach sú už
svetlejšie farby, ale aj zaujímavé abstraktné
tvary. Ako by ste chrarakterizovali
tento svoj ďalší vývoj?
Vnútorná zmena priniesla i zmenu
v ďalšej tvorbe. Po období „Hľadania“
nasledovalo obdobie, ktoré by sa dalo
17
SVET GRÁLU
10 | 2007
R OZ H O V O R
sa Vám maľujú tieto bytostičky a ako
sa páčia ľuďom?
Cítim radosť, keď maľujem alebo
kreslím tieto bytôstky. Možno
práve preto tieto obrázky priťahujú
i dospelých, nielen deti.
Zozvieratenie človeka
nazvať „Na počiatku“. Našla som, čo
som hľadala – výklad sveta. Eufóriu
z nájdeného pokladu som vložila do
olejomalieb abstraktných.
Podobnými maľbami sú aj temperové
krajiny akoby z iného sveta
alebo z dávnych čias. Asi podvedomá
myšlienka na minulé životy.
Tento sýtozelený obraz „Svetlá bytosť
v lese“ ma zvlášť zaujal. Čo ste pri
ňom prežívali?
Maľovala som ho v krásnom horskom
prostredí. Cítila som, že nie
som sama, že sú pri mne bytosti,
ktoré mi pomohli namaľovať tento
obraz.
Veľmi originálne sú Vaše obrázky bytostí
prírody. Zdá sa, akoby v nich ožívali
škriatkovia a víly…
Príroda je štvrtým obdobím vývinu
v mojej tvorbe. Presťahovala
som sa z mesta na vidiek, kde mám
bližšie k prírode. Nový domov pre
mňa znamená objavovanie krásy,
vône a zvukov prírody, vnímanie
prírodných bytostí, ich kreslenie
a maľovanie.
V poslednej dobe mnou hýbe nová
téma maľovania – je o láske – o pochopení
a zmysle tohto pojmu.
18
SVET GRÁLU
10 | 2007
Ten obrázok s Hrachovítom vyzerá
veselo, podobne ako i ďalšie obrázky
prírodných bytostí. Predpokladám,
že sa asi najviac páčia deťom. Viem
si ich predstaviť ako ilustrácie k rozprávkam
o škriatkoch a vílach. Ako
Neviditeľný svet
Všimol som si, že nemaľujete iba prírodné
bytosti a abstraktné obrazy
z iného sveta, ale aj bytosti nám
všetkým „viditeľné“. Sú to kone. Prečo
práve kone?
Sú to krásne ušľachtilé zvieratá,
pracovala som s nimi a je úžasné,
ako všetko vyciťujú a nastavujú zrkadlo
svojim majiteľom. Pracovala
som s handicapovanými deťmi pri
liečení na koni (Hipoterapia) a tento
blízky vzťah ku koníkom pretrváva
dodnes, preto sú mi i vďačným námetom.
Kone pôsobia veľmi ušľachtilým,
nádherným, silným a dôstojným
dojmom. Vidia prirodzene ten svet,
ktorý je pre nás ľudí neviditeľný.
Pojem „neviditeľný svet “ obsahuje nedozierne veľa. Bez tohto neviditeľného
sveta by sme ani neexistovali. Stratili sme schopnosť vnímať
ho, vidieť ho, zaznamenávať a používať pre vlastný duchovný vývoj.
Avšak on na nás vplýva každú sekundu žitia. Je najvyšší čas vedieť
o ňom a stať sa vedomými tvormi na púti bytia.
Všetko, čo človeka obklopuje, to viditeľné i neviditeľné – pôsobí, tká,
formuje a žije. Tak je to i s vnútorným životom každého jednotlivca.
Podstatu človeka – duchovné jadro, ktoré tiež nevidíme, vyciťujeme
u každého človeka. Či je to jadro živé, alebo spí obalené ničotnosťami,
prejavuje sa i navonok.
Neviditeľnou formou sú i myšlienky. Akú neviditeľnú silu v sebe
nesú. Aj myšlienkami si vytvárame svoj osud. Môžeme nimi liečiť, ale
i ničiť. Majú svoje formy v neviditeľnom svete. Sme zodpovední i za
to, čo si myslíme. Nielen za to, čo hovoríme a konáme. Sme prepojení
s celým vesmírnym dianím. I s obrazmi nám viditeľnými i neviditeľnými.
Duch človeka prijíma v obrazoch. Obrazy sú i veľkým podnetom
k pochopeniu druhého človeka.
Zušľachťovať tento svet môže každý svojimi neviditeľnými obrazmi,
ktoré v sebe nosí a tvorí každý deň, i svojimi čistými myšlienkami, aby
mohol zavládnuť mier, radosť a šťastie, keď človek stretne človeka.
Jana Vozáriková
R OZ H O V O R
Hovorili sme spolu o abstraktných
obrazoch. Tento druh umenia ma zaujal
na výstavách moderného umenia
a v galériách. Niektoré na mňa
pôsobili zaujímavo a záhadne, iné
veľmi divoko, až strašidelne. Slovo
abstraktný znamená neskutočný,
alebo nereálny. Napriek tomu tieto
obrazy „niečo“ predstavujú a niečo
z nich vyžaruje. Myslíte si, že sú moderné
abstraktné diela naozaj také
nereálne a nekonkrétne, a ako na vás
pôsobia?
Každý obraz je konkrétny, je to
druh reality, čiže skutočna. A toto
skutočné má také formy, aké im
vdýchol autor. Aj abstraktný obraz
môže byť veľmi pozitívny. Stretávam
sa však častejšie s tými opačnými.
Mnohé moderné abstraktné
diela vo mne vyvolávajú pocity negatívneho
chaosu a zvrátenosti.
Rozhodujúci je stav ducha, jeho
zrelosť, poznanie duchovné i intelektuálne,
technická zručnosť autora,
čo je schopný zachytiť a vplýva
na neho aj to nehmotné, čo ho obklopuje.
Abstraktné umenie je dnes veľmi
rozšírené, snáď i preto, že je v mnohých
uvoľnenie a v dielach je vyjadrená
emócia maliara. Pri tzv. realistických
obrazoch sú sformované
väčšinou pozemské objekty, ktoré
Hrachovít, Marinka, Javorníčkovia, Mokrinka
sú v pevných formách viditeľné
a jasné všetkým.
Dostala som raz takúto
otázku: mala som vysvetliť,
prečo sú mnohé duchovné
obrazy od rôznych
autorov také podobné. Je
to tiež zachytený realizmus,
avšak v nadpozemských
výškach, pretože
duch človeka nepozná hranice
časopriestoru. Podľa
toho, ako sa otvorí týmto
vyšším sféram a podľa jeho
schopností zachytí tú istú
skutočnosť každý inak.
Veď žiaden človek nie je
totožný s iným. Môžu zachytávať
tú istú, alebo
podobnú sféru, preto tá
podobnosť. Obrazy sú prijímané
duchom.
Umelci, ale aj napr. básnici hovoria
často o inšpirácii. Mala by byť zdrojom,
z ktorého autor diela čerpá. Pre
nás ne-umelcov je tento pojem tak
trocha nejasný. Čo je to podľa Vás
inšpirácia?
Inšpirácia – je to most k duchovnému
svetu, z ktorého umelec čerpá.
Jeho myšlienky magneticky priťahujú
myšlienky z vyšších sfér, ktorým
potom dáva novú formu.
Ako je to podľa Vás, že niekto
má talent a iný nie?
Každý človek má talent –
schopnosti na niečo iné. Záleží na
tom, či objaví tieto schopnosti a či
ich využíva pre všeobecný úžitok.
Maliarsky talent je možno pokračovaním
a cibrením tejto
schopnosti z minulého života,
alebo životov.
Prešli ste rôznymi obdobiami
od utrpenia, cez hľadanie až po
rozlet ducha. Povedzte nám, ako
sa pozeráte na svet teraz?
Jana Vozáriková
Obrazy mi nastavujú zrkadlo
môjho vlastného ducha; je to sformovanie
vnútorného stavu, cez ktorý
môžem prijímať obrazy z toho neviditeľného
sveta alebo dávať formy
podľa vlastnej predstavy. Maľovanie
ma napĺňa, maľujem pre ľudí i pre
seba samu, môžem cez ne dozrievať
a mnohé pochopiť. Obrazy sú
i úžasným impulzom k pochopeniu
druhého človeka, k stretnutiu sa
s človekom. Cítim šťastie, keď sa cez
ne otvárajú nové duchovné obzory,
keď ľudia ožívajú a ich duch sa prebúdza,
keď vidím žiariace oči – to je
pre mňa najväčšia odmena za toto
úsilie.
Ďakujeme za rozhovor.
Poznámla:
Zhováral sa Rastislav Podivinský
Projekt vybudovania web stránok p.Vozárikovej
podporila redakcia SG:
www.vozarikova.svetgralu.sk
V prípade záujmu telefonický kontakt:
0903 262 817
19
SVET GRÁLU
10 | 2007
T É M A
O M Y LY A Z Á Z R A K Y
JASNOVIDECTVA
Niektorí ľudia tvrdia, že prostredníctvom
svojho nadania dokážu vnímať
veci, ktoré sú bežnými zmyslami nepostrehnuteľné
a technickými prostriedkami
nezistiteľné. To je pochopiteľne
možné len za predpokladu existencie
ne-materiálnych úrovní bytia. Kto
verí len fyzickej, pozemskej skutočnosti,
ten si s pojmom jasnovidectva
asi hlavu lámať nebude.
V prospech existencie nemateriálnych
skutočností a teda existencie
„onoho sveta“ však svedčí mnoho.
V prvom rade náš vlastný vnútorný
svet, teplo našich pocitov, obrazy našich
myšlienok či vedomie ľudského
ducha. Je to všetko to, čo náš život skutočne
robí hodnotným – naše vedomé,
žijúce vnútorné „Ja“ schopné vlastnej
vôle, ktoré je inej podstaty než materiálny
svet. A je typické pre človeka, že
zo svojho vnútorného sveta ideí, myšlienok
a obrazov formuje svoje vonkajšie
okolie. V našom bytí týmto spôsobom
spájame neustále dva svety – svet
našich piatich zmyslov a „onen“ svet.
To znamená, že my všetci máme vo
svojej prirodzenosti kontakt a prístup
k ne-materiálnym oblastiam. Keďže
myšlienky, city a pocity vnímame
len v našom vnútri, nie ako vonkajšie
prostredie, nepripisujeme im veľkú
váhu, aj keď sú vlastne tým podstatným
v našom živote.
„MEDIÁLNA
PORADKYŇA“
Akoná-
h l e
s a niekde d o z v e d á -
me o dare jasnovidectva, začnú sa
nám zároveň vynárať pochybnosti.
Je to niečo tajomne zahalené
do temnoty, čo v našej spoločnosti
nie je brané vážne – a napriek
tomu nemožno poprieť jeho účinok
na široké masy obyvateľstva. Keď
jasnovidec alebo veštec prezentujú
seba a svoje „umenie“ v televízii,
je vysoká sledovanosť relácie
zaručená. Je ale skutočne niečo
na tom, keď ľudia referujú o videniach,
ktoré väčšina ľudí nedokáže
vnímať? A čo v takých prípadoch
ľudia vidia alebo počujú? Redaktor
Sveta Grálu sa v nasledujúcom
článku zaoberá možnosťami a obmedzeniami
jasnovidného vnímania.
Medzi nami sú ľudia, pre ktorých
je takzvaný vnútorný svet prio-
20
SVET GRÁLU
10 | 2006
ritou a ktorí zistili, že veci, ktoré
v sebe vidia, počujú alebo cítia, sú
viac než neopodstatnené fantázie.
Petru Rahlfsovú, ktorá je v Nemecku
a Rakúsku známa ako „mediálna
poradkyňa“, priviedli na jej
spirituálnu cestu neobvyklé osobné
zážitky. Jedného dňa sa napríklad
dostala do blízkosti muža, ktorého
spoznala iba krátko predtým, keď si
náhle uvedomila rôzne detaily z jeho
života a osobného okolia. „Asi som
bola v jeho aure“, spomína si, „počula
som hlasy, ktoré mi hovorili, že onen
muž má problémy s močovým mechúrom,
jeho brat s prostatou a matka
máva záchvaty migrény. Dostala som
tiež mnoho informácií o jeho rodine,
o tom, že jeho brat je advokát, že má
neustále problémy s matkou a tak
ďalej. Keď som sa potom neskôr od
toho muža dozvedela, že všetko súhlasí,
otvoril sa pre mňa svet, ktorý
som predtým nepoznala. Prirodzene
som mala aj strach, pretože som nemohla
kontrolovať všetko, čo som
takto prežila, ale bolo to fascinujúce.
A ako keby toho nebolo dosť, na ďalší
deň som začala vidieť auru!“
V priebehu niekoľkých rokov sa
Petra, ktorá súčasne študovala psychológiu
a absolvovala vzdelanie
v oblasti grafiky a sociálnej pedagogiky,
naučila so svojimi vnemami
z „onoho sveta“ zaobchádzať. Jej mediálne
schopnosti sa síce prejavovali
už v detstve, trvalo však takmer
štyri desaťročia, než našla uspokojivú
formu ich využitia na pomoc iným.
Dnes radí Petra Rahlfs jednotlivcom
rovnako ako aj firmám tým, že popíše
„sieť neviditeľných vlákien a súvislostí“,
ktorými sú jednotlivec alebo
organizácia obotkané, a pritom im
ukáže slabé miesta, a predovšetkým
použiteľné riešenia. „Zviditeľniť neviditeľné“
(viď interview s Petrou
Rahlfs) je heslom na letáku, ktorý
ponúka jej služby mediálnej poradkyne.
Čo je však to neviditeľné, čo môžu
jasnovidní alebo jasnočujní ľudia zviditeľniť?
T É M A
Petra Rahlfs poskytuje „mediálne
poradenstvo“ jednotlivcom
i podnikom (pozri rozhovor)
JEMNOHMOTNÉ
OKOLIE
Na zodpovedanie tejto otázky je rozhodujúce
vedieť, že takzvaný hrubohmotný
svet – v užšom zmysle
naša planéta Zem – je včlenený do
jemnohmotného okolia. Pre toto
jemnohmotné okolie sa v bežnej
reči používajú aj iné označenia ako
napr.: „astrálny svet“, alebo „morfogenetické
polia“. S týmito pojmami
sú často spájané rôzne predstavy.
Označenie snáď nie je ani také dôležité
ako samotný fakt, že toto
jemnohmotné okolie v skutočnosti
pozostáva z mnohých vrstiev alebo
úrovní rôznej hustoty. V Posolstve
Grálu v prednáške „Druhy jasnovidectva“
opisuje Abd-ru-shin tieto
úrovne takto:
„Pozorované zdola nahor, je to druh
hrubohmotného, druh jemnohmotného,
druh bytostného a druh duchovného.
Každý z týchto druhov
sa rozpadá opäť na mnoho stupňov,
takže ľahko vzniká nebezpečie
zámeny stupňov jemnej hrubohmotnosti
so stupňami hrubej
jemnohmotnosti. Prechody medzi
nimi sú celkom nenápadné, pretože
v pôsobení a v činnosti nie sú tieto
druhy snáď pevne spojené, ale iba
zasahujú do seba.
Na každom z týchto stupňov sa život
prejavuje rozlične. Človek má teraz
obal z každého druhu stvorenia,
nachádzajúceho sa pod duchovným.
Jadro samotné je duchovné. Každý
obal je vlastne to isté ako jedno telo.
Človek je teda duchovné jadro, ktoré
vývojom k sebauvedomeniu prijíma
ľudskú podobu. Pri vzostupnom vývoji
k Svetlu sa stále viac idealizuje až
k najdokonalejšej kráse, pri zostupe
však stále viac nadobúda opak toho,
čo sa stupňuje až k najgrotesknejším
znetvoreninám. (…)
Človek na zemi, teda v hrubohmotnosti,
nesie súčasne
na sebe
obaly všetkých
druhov stvorenia.
Každý
o b a l , t e d a
k a ž d é t e l o
t ý c ht o r ô z -
nych druhov
má aj svoje samostatné zmyslové orgány.
Napríklad hrubohmotné orgány
môžu byť činné len v rovnakom
druhu, teda v hrubohmotnom.
Ich jemnejší vývin umožňuje v najpriaznivejšom
prípade nazrieť až
do určitého stupňa jemnejšej hrubohmotnosti.
Túto jemnejšiu hrubohmotnosť nazývajú
ľudia, ktorí sa tým zaoberajú,
„astrálom“.“
OMYL
JASNOVIDECTVA
Z uvedených vysvetlení je jasné,
že sú možné veľmi rozdielne druhy
vnímania onoho sveta: zásadne existuje
videnie jemnej hrubohmotnosti
(teda „astrálu“), jemnohmotnosti,
bytostného a duchovného. Mož-
Možnosti ľudí,
ktorí majú dar vnímania
onoho sveta, sa často
preceňujú
nosti väčšiny jasnovidných ľudí sú
však obmedzené na hutnejšie oblasti
blízke zemi. Na to, kde by si človek
mohol tieto oblasti predstaviť, poukazuje
prednáška Omyl jasnovidectva
nasledujúcim porovnaním:
„Čo títo ľudia vidia, je v najpriaznivejšom
a najpokročilejšom prípade
druhý stupeň takzvaného záhrobia,
ak ho chceme rozdeliť na stupne
(nie sú tým mienené sféry). Pritom
stupeň úrovne Svetla by bol asi
dvadsiaty – to len aby sme dostali
približný obraz tohto rozdielu.“
Toto je dôležité vedieť hlavne
preto, že možnosti takto nadaných
osôb sú spravidla preceňované. Je to
pravdepodobne preto, že sa im automaticky
popri jasnovidnosti zároveň
pripisuje
aj schopnosť
vševedúcnosti.
V tom spočíva
veľ k ý omyl
vzbudzujúci
n e s p r á v n e
oča kávania,
pretože jasnovidectvo
nie je nič viac než zvláštne
nadanie, ktoré robí dotyčné osoby
na určitú dobu nástrojom, médiom,
ktoré má slúžiť k hlbšiemu prepojeniu
tohto sveta so svetom záhrobným.
Neexistuje však žiadny dôvod,
prečo by sme mali na jasnovidných
ľudí pozerať ako na ľudí ďaleko prevyšujúcich
ostatných. „Videnie jasnovidcov
je vo väčšine prípadov
skutočné, no vôbec nie čosi zvláštne,
čo by malo vyvolávať obdiv alebo
hrôzu. Malo by to byť niečo celkom
prirodzené. Ale prirodzeným
to zostáva len vtedy, keď to prichádza
samo od seba a zostáva tiež pokojne
ponechané vlastnému vývoju
bez cudzej alebo vlastnej pomoci.
Každé napomáhanie je práve tak
hodné odsúdenia, ako pomáhanie
pri telesnom umieraní.“ (Prednáška
Omyl jasnovidectva).
21
SVET GRÁLU
10 | 2006
T É M A
22
SVET GRÁLU
10 | 2006
KEĎ SA PREJAVIA
VLOHY…
Martha Wagnerová bola ženou,
u ktorej sa jasnovidné schopnosti prirodzenou
cestou vyvíjali už v detstve.
Vydala niekoľko kníh pod pseudonymom
Gabriele Erdmannová (zomrela
v roku 1988 vo veku 90 rokov). Vo
svojom článku „Spojenie s oným svetom“
opisuje, ako boli „otvorené jej
duševné oči“: „Schopnosť jasnovidectva
som dostala do vienka, pretože už
vo veku 7 až 9 rokov som videla duše
zomrelých tak
hmatateľne, že
som nechápala,
prečo ich pozostalí
oplakávajú,
ako by ich boli
navždy stratili. (…)
Videla som teda duchov! Nielen
tých, ktorých som v živote poznala.
Okolo mňa boli aj úplne cudzie
duše. Ako som už hovorila, boli
tieto bytosti také skutočné, že som
necítila strach ani som nemala dojem,
že vidím niečo nadprirodzené.
Navyše som mohla vidieť a vytušiť
myšlienky, pozorovať, ako sa ľudia
vnútorne stavajú proti mne a mojim
blízkym. (…)
Schopnosť vidieť duševnými očami
znamená, že človek jasne vidí duchovné
bytosti, ktoré sú okolo nás.
Na tomto videní sa však nijako nepodieľajú
naše pozemské oči. Mohla
som totiž tieto bytosti vidieť bez toho,
aby som sa musela obzrieť, pretože
stáli za mnou. (…)
Ešte pozoruhodnejšia bola skutočnosť,
že duchovia často hovorili alebo
robili veci, ktoré boli aj užitočnou
radou a pomocou pre prítomnosť. Ja
sama by som toho nebola schopná,
pretože som nepoznala životné pomery
tých, ktorým to bolo určené.
Potom prišli aj odkazy na budúcnosť.
Často som sa neskôr mohla presvedčiť
o ich správnosti.“ (2)
Martha Wagnerová tiež opisovala,
ako boli jej jasnovidné schopnosti
na čas zatlačené do úzadia. Bolo to
pod vplyvom rozumového ponímania
jej matky, ony sa ale „navzdory
všetkému neustále prejavovali“.
POSEDENIE PRI KÁVE
SO SYNOM BOŽÍM?
Ľudia s nepatrnými, alebo aj s chýbajúcimi
jasnovidnými schopnosťami
častokrát neodolajú pokušeniu, aby
„Správnosť odkazov na budúcnosť, ktoré mi
odovzdali duchovia, bolo často možné overiť!“
ich nejakým cvičením buď nadobudli,
alebo vylepšili. Avšak očakávaný pokrok
môže byť len zdanlivý: „…človek
i pri svojom najväčšom nadaní
môže vždy skutočne dovidieť iba tak
ďaleko, ako to pripustí jeho vlastná
vnútorná zrelosť. Je pri tom viazaný
na svoj vlastný vnútorný stav! Z povahy
veci je mu jednoducho nemožné
zazrieť a vidieť skutočne niečo iné
než to, čo je s ním rovnorodé.“ (Posolstvo
Grálu, prednáška Omyl jasnovidectva)
Možnosti jasno–videnia
teda vždy zodpovedajú vnútornej zrelosti
človeka, pričom špeciálne cvičenia
na získanie schopností nezaručia,
že sa človek zároveň skutočne vyvíja
aj po duševnej a duchovnej stránke.
Často je to práve naopak: jasnovidnosť
je oblasťou, kde je polovičaté vedenie
a samoľúbosť zvlášť rozšírená
a kde hrozí nebezpečenstvo osudových
omylov.
Tak napríklad jasnovidec vnímajúc
ukazované mu živé obrazy z vyšších
úrovní stvorenia môže nadobudnúť
dojem, že on sám má bez všetkého
k týmto
úrovniam prístup.
Ale: „Sú to
vždy iba obrazy,
ktoré sa mu zjavujú,
i keď sa
domnieva, že počuje ich reč. Nikdy
to nie je skutočnosť. Tieto obrazy sú
zdanlivo také živé, že ani sám nedokáže
rozoznať, čo sa mu iba zjavuje
a čo skutočne prežíva. Lebo silnejší
duch môže vyvolať také obrazy svojou
vôľou.
Tak sa stáva, že mnohí jasnovidní
a jasnočujní ľudia sa pri svojich výletoch
do záhrobia domnievajú, že sú
omnoho vyššie, ako sú v skutočnosti.
A z toho pramení mnoho omylov.
Aj keď sa mnohí domnievajú, že
Tajomne až mysticky – tak sa radi prezentujú veštci a jasnovidci, aby poukázali na
zvláštnosť svojich schopností. Niektorí ľudia na to pristúpia, pre iných nie je „ezoterický svet
zázrakov“ nič viac než podvod. Skutočne existuje možnosť vnímania záhrobného sveta?
T É M A
vidia alebo počujú Krista, tak je to
veľký omyl. Podľa zákonov božskej
vôle je celkom nemožné preklenúť
túto obrovskú priepasť chýbajúcej
rovnorodosti! Syn Boží nemôže
prísť do špiritistického krúžku ako
na posedenie pri káve, aby tam poctil
a obšťastnil návštevníkov. Takisto to
nemôžu učiniť ani proroci ani vyšší
duchovia.
Žiadnemu ľudskému duchu, viazanému
ešte v tele a krvi, nie je dopriate,
aby sa už za pozemského života pohyboval
bezpečne a isto v záhrobí,
aby všetko nezahalene počul a videl
a aby sa len tak ľahko vrátil po stupňoch
nahor. Napriek všetkej prirodzenosti
táto otázka nie je taká jednoduchá.
Zostáva viazaná na zákony,
ktoré sa nedajú obísť.
A ak jasnovidný alebo jasnočujný
človek zanedbáva svoje pozemské
povinnosti preto, že chce prenikať
do záhrobia, premeškáva tým viac,
ako získava. Len čo pre neho nastane
potom doba, kedy by mal dozrievať
v záhrobí, prejaví sa u neho medzera,
ktorú môže vyplniť len na zemi. Preto
nebude môcť stúpať ďalej nahor. Zostane
viazaný na určité miesto a musí
sa vrátiť naspäť, aby dohnal zameškané,
a to skôr, než bude môcť pomýšľať
na ďalší vážny vzostup.“ (Prednáška
Omyl jasnovidectva)
ČO MÔŽU JASNOVIDCI
VIDIEŤ?
duchom je možné nadviazať spojenie.
Takto získané informácie môžu byť
kvalitatívne veľmi rozdielne. Ľudský
duch žijúci na onom svete vie totiž
vždy nanajvýš len to, čo je možné
vedieť v „jeho“ svete. To, že už nemá
pozemské telo, ešte zďaleka neznamená,
že by mal mať všeobsiahly prehľad
o svetovom dianí.
Jasnovidné vnímanie však neznamená
len komunikáciu so záhrobnými
duchmi, ale aj vnímanie
rozmanitých obrazov dejov a skutočností.
Je to len samozrejmé, keďže
naše jemnohmotné okolie je utvárané
myšlienkovými „činmi“ ľudí
práve tak, ako si pozemským konaním
utvárame a formujeme náš hrubohmotný
svet.
Z Posolstva Grálu vyplýva, že
všetky naše citové hnutia a myšlienky
nadobúdajú v jemnohmotnom
svete príslušnú formu zodpovedajúcu
svojmu druhu. Tým si okolo
seba vytvárame neviditeľné okolie,
s ktorým sme pevne spojení. Vnútorný
svet našich myšlienok a citov
síce považujeme za neoddeliteľnú súčasť
vlastnej osobnosti, avšak väčšina
ľudí neuznáva jeho skutočnosť
a živosť. Onen neviditeľný svet nás
napriek tomu podporuje alebo brzdí,
obšťastňuje alebo zaťažuje, či nadchne
alebo ochromí.
Mnohí mediálne nadaní alebo
jasnovidní ľudia môžu vidieť
jemnohmotné okolie iného človeka
a tiež poodhaliť súvislosti, ktoré –
formujúc sa – môžu poukazovať na
budúce deje, ako napríklad prichádzajúce
ochorenie alebo osudové
zmeny. Keďže vývoj v hutnejšom
hrubohmotnom svete kopíruje to, čo
už jemnohmotne existuje, môže byť
každý čin ako dôsledok myšlienkových
pochodov pozorovaný ako „videnie
do budúcnosti“. Médium môže
takto za určitých okolností vnímať
niečo, čo sa hrubohmotne ešte nestalo.
(Z toho však nemožno vyvo-
23
SVET GRÁLU
10 | 2006
padoch sa vyskytli chyby, niekedy dokonca
veľmi hrubé, ktoré podľa mňa
vznikli aj tým, že pýtajúci na mňa
myšlienkovo intenzívne prenášali
svoje želania.“ (2)
Nostradamove predpovede
budúcnosti sú dodnes citované
Aby sme teda mohli správne spoznať
možnosti a hranice jasnovidectva,
mali by sme nielen vedieť
o rôznych jemnohmotných úrovniach
a druhoch jasnovidectva, ale
aj o význame a vplyve týchto úrovní
na naše bytie.
Každý človek, ktorý svojou pozemskou
smrťou opustí tento hrubohmotný
svet, sa zároveň zrodí do
takej úrovne jemnohmotného sveta,
ktorá podľa hutnosti a tiaže zodpovedá
jeho vlastnému druhu (Podľa
príslovia: vrana k vrane sadá, rovný
rovného si hľadá.).
Z uvedeného vyplýva, že mediálne
nadaní ľudia môžu svojimi
jemnejšími zmyslami vnímať duchov
z onoho sveta a aj s nimi komunikovať.
Stupeň duševnej zrelosti
jasnovidca pritom podstatným
spôsobom rozhoduje o tom, k akým
úrovniam – a teda s ktorým ľudským
Ďalšie zmätky môže spôsobiť skutočnosť,
že ľudia s mediálnymi schopnosťami
často nedokážu rozlišovať
medzi živými obrazmi a skutočnosťou
záhrobného sveta, ani medzi
objektívnymi skutočnosťami
a jemnohmotnými myšlienkovými
formami. Martha Wagnerová napríklad
otvorene priznáva, že jej mediálne
prijaté odkazy na budúcnosť
neboli vždy správne: „V mnohých prí-
T É M A
dzovať, že by naša budúcnosť mala
byť navždy predurčená, pretože
všetky jemnohmotné vlákna osudu
a vývoja sa môžu novými rozhodnutiami
v konečnom dôsledku ešte
zmeniť.)
Z týchto skutočností zároveň
vyplýva, že médium nemusí vždy
vnímať jemnohmotne sformovanú
budúcnosť človeka, ale len jeho myšlienky
utvárané intenzívnym prianím,
čím môže dochádzať k omylom.
Podobne jemnohmotné obrazy
sa môžu nesprávne interpretovať –
napríklad veľká zmena v duševnej
osobnosti môže byť prezentovaná
ako smrť. A aj keď jasnovidný človek
niečo v prvom momente aj správne
pochopí, môže neskoršie pod vplyvom
ďalšieho spracovania v mozgu
dôjsť k nesprávnym interpretáciám.
Nazeranie do jemnohmotných
oblastí môže pozorovateľovi umožniť
vidieť aj minulé udalosti, pretože
každá zmena formy v čase
zanecháva stopy a zostáva zaznamenaná.
Taká výpoveď jasnovidca
môže byť napríklad užitočná pri
objasňovaní trestných činov. Spolupráca
podobného druhu sa, žiaľ,
v dnešnej dobe vyskytuje asi len
zriedka. Naša spoločnosť je dnes
príliš spútaná materialistickým
zmýšľaním a nad možnosťami
a hranicami jasnovidectva sa na
vlastnú škodu veľmi nezamýšľa.
Aká teda bude naša budúcnosť?
Jasnovidci a veštci k nej majú iste
čo povedať. Vo vyvíjajúcej sa spoločnosti
je pre bežné ľudské oko
veľa neviditeľných vlákien. Naša
budúcnosť je otvorená – radujme
sa, že ju môžeme aktívne utvárať.
Werner Huemer
Literatúra:
(1) Abd-ru-shin, Vo Svetle Pravdy, Posolstvo Grálu.
(2) Citované z článku Dipl. Ing. G. Brauna:
„Jasnovidectvo, medialita – požehnanie alebo
prekliatie? (Život jednej neobyčajnej ženy)“. Martha
Wagnerová bola autorovou svokrou.
24
SVET GRÁLU
10 | 2006
JASNOVIDECTVO
J A S N O V I D N Ý M I
tačí, aby sa túžobne očakávaná
S jar raz omeškala alebo leto bolo
neobvykle chladné, a ľudia si spomenú
na Sibyline proroctvá, že zima
zimu stíhať bude… A koľkože nás
vlastne zostane pod jednou lipou
či jedným dubom na konci sveta
podľa proroctva slepého mládenca?
O výklade stredovekých Nostradamových
predpovedí o konci sveta,
zašifrovaných do často nezrozumiteľných
veršov, sa škriepia znalci dodnes.
Emanuel Swedenborg predpovedal
okrem iného na minútu
presne svoju smrť.
V každej dobe boli na zemi ľudia,
ktorí vedeli či videli o niečo viac než
ostatní. Väčšinou to boli katastrofické
vízie – vojny, choroby, krízy,
informácie o „konci sveta“. Vybraným
ľuďom neboli tieto informácie
poskytované
n a z a s t r a -
šovanie, ale
a ko va rovania
– jednotlivcov,
skupín,
národov i celého
ľudstva,
keď sa ich duchovný
vývoj
spomaľoval alebo sa začal uberať nesprávnym
smerom. Keby nedošlo
k zmene správania, museli by nastať
predpovedané katastrofy.
Dar jasnovidectva však nie je
vyhradený len dávnej minulosti
a správam o konci sveta. V minulom
storočí žil napríklad v Spojených
štátoch hlboko veriaci muž
menom Edgar Cayce, ktorý predpovedal
nielen katastrofy, ale aj iné
dôležité svetové udalosti. Oznámil
začiatky a konce oboch svetových
Katastrofické vízie
boli ľuďom
sprostredkovávané
ako varovanie
O Č A M I
vojen, rasové konflikty, predpovedal
hospodársku krízu v roku 1929, líčil
do neuveriteľných detailov krach na
burze, ale aj skutočnosť, že od roku
1933 dôjde opäť k rozkvetu hospodárstva.
V roku 1939 predpovedal smrť
dvoch úradujúcich amerických prezidentov.
Jeho predpovede sa týkali aj
udalostí bežného života; na požiadanie
napríklad odporučil výhodný predaj
a kúpu pozemkov, alebo poskytol
diagnózu a postup liečby v prípade
choroby. Na rozdiel od iných jasnovidných
ľudí nemal Cayce väčšinou
problémy s určením času, v ktorom
predpokladané udalosti mali nastať,
takže jeho predpovede boli dobre
kontrolovateľné. Niekoľko mesiacov
pred svojou smrťou v roku 1946 však
predpovedal dianie, ktoré na svoje
potvrdenie sčasti doposiaľ čaká. Bolo
to jedno z jeho
posledných významných
proroctiev
a týkalo
sa vtedajšieho
S o v i e t s k e h o
zväzu. Oznámil
v ňom zán
i k k o m u -
nizmu v Rusku
a vyjadril presvedčenie, že keď sa do
Ruska vráti opravdivá sloboda, vzíde
z tejto krajiny nová nádej pre svet.
Dokiaľ tam ľudia nebudú mať právo
uctievať Boha podľa svojho svedomia,
bude krajina zmietaná vnútornými
nepokojmi…
Aj medzi nami, v našej modernej
dobe, žijú ľudia, ktorí sú jasnovidní.
Ich schopnosti nám môžu umožniť
alebo urýchliť riešenie problémov
vedy a techniky, priniesť informácie
z medicíny, pre ktoré by inak museli
T É M A
umierať pokusné zvieratá, môžu upozorniť
aj na zdroje podzemných ložísk
rúd, ropy alebo uhlia, či ukázať, ako
postupovať pri hľadaní nových zdrojov
energie. Správy, ktoré jasnovidní
ľudia dostanú, nás tiež môžu včas varovať
pred nebezpečenstvom prírodných
katastrof a technických havárií.
Pri každom nebezpečenstve havárie,
katastrofy, choroby, úrazu atď. sa
nad miestom alebo osobou, ktorých
sa to týka, objaví varovný znak rôzneho
tvaru podľa charakteru objektu.
Doba predbežného varovania býva
jeden deň až niekoľko rokov.
Myslím si, že v súčasnej dobe môžu
Európu ohroziť dve možné katastrofy:
pozostatky atómovej elektrárne
v Černobyle a sopka Vezuv.
Nad každou budovou so zariadením
používajúcim rádioaktívne materiály,
či už ide o ich spracovanie
alebo využitie, teda aj nad atómovou
elektrárňou v Černobyle, je v astrálnej
úrovni umiestnený varovný obraz,
ktorý je jasnovidným ľuďom na
ich prosbu ukázaný. Býva to veľká
biela guľa, ktorá pri blížiacom sa nebezpečenstve
mení farbu na červenú.
Navyše býva vo vnútri gule astrálny
obraz rastliny paliny, ktorá sa v prípade
hroziaceho nebezpečenstva prevráti
kvetom dole. Je možné pri tom
rozlíšiť, či pôjde o technickú poruchu
alebo zlyhanie obsluhy. Rovnaký
symbol sprevádza aj iné akcie znamenajúce
nebezpečenstvo, akými
sú napríklad výroba nebezpečných
chemikálií, výbušnín, munície a ich
transporty, alebo varuje pred zrútením
domu či výbuchom plynu.
Kým zmiernenie alebo odstránenie
nebezpečenstva ďalšieho výbuchu
v Černobyle je hlavne technický problém
a duchovné okolnosti majú iba
podporný charakter, nebezpečenstvo
veľkého výbuchu Vezuvu je geologicky
neodvratné. Intenzita výbuchu
však má byť podmienená duchovnou
úrovňou obyvateľstva. Veľkosť erupcie
tejto sopky môže byť niekoľkokrát silnejšia
než výbuch v roku 79, keď boli
zničené Pompeje. Všeobecne platný
varovný symbol – dve pyramídy v horizontálnej
polohe, spojené navzájom
plochou základne – môžu jasnovidní
ľudia vidieť v blízkosti kráteru Vezuvu.
Na základe fyzikálneho merania a posúdenia
odborníkov vydala talianska
vláda výzvu na vysťahovanie 2,5 milióna
obyvateľov z najbližšieho okolia
sopky, pričom v najväčšom ohrození
sa nachádza asi 800 000 obyvateľov.
Za vysťahovanie sa poskytuje štátny
príspevok. Varovanie pred touto katastrofou
bolo jasnovidným ľuďom
oznámené z v yšších
úrovní v predstihu už
v roku 1990, pretože
zmena v správaní a duchovnej
úrovni obyvateľstva
je pomalá a trvá
mnoho rokov.
Varovný symbol spojených pyramíd
môžu jasnovidní ľudia vidieť niekedy
aj u detí. Potom to znamená, že dieťa
prišlo na svet kvôli svojim rodičom,
aby im pomohlo v ich vývoji. Keď
rodičia svoje úlohy nesplnia, dieťa
z tohto sveta odíde pred dovŕšením
dospelosti.
Pre človeka môžu byť veľmi užitočné
rôzne varovania o blížiacej sa
chorobe alebo nehode, ktoré sa prejavujú
farebnými škvrnami v jeho aure.
Podľa zákonite meniaceho sa zafarbenia
škvrny sa dá zistiť priebeh choroby,
jej zastavenie a možnosť uzdravenia.
To však neplatí pre choroby
krvi a nervové ochorenia. Informácie
o týchto druhoch ochorenia nie sú
prístupné všetkým liečiteľom.
V súvislosti s niektorými druhmi
ochorenia, ich liečbou alebo vývojom
človeka, sú užitočné informácie
niektorých úsekov z minulých životov.
Nie je síce nutné alebo žiaduce,
aby sme vedeli všetko, čím sme kedysi
prešli, no v prípade, keď to človeku
pomôže v jeho vývoji, môže byť od-
halenie niektorých udalostí z minulého
života prostredníctvom jasnovidného
liečiteľa povolené. Dostane
sa mu tak vysvetlenia, prečo sa v jeho
živote napríklad opakovane vracia
určitý problém, ktorý musí stále riešiť.
Na ilustráciu uvádzam dva príklady:
Jeden mladý muž mal zlozvyk, že
neustále útočil na svojich spolupracovníkov.
Pretože bol drobnej postavy,
musel sa obmedziť na slovné
spory a nemohol nikoho napadať fyzicky.
Mal však záujem o svoju minulosť,
takže mu nakoniec bolo povolené
sa s určitou časťou minulého
života zoznámiť. V súčasnom živote
Edgar Cayce predpovedal
zánik komunizmu v Rusku
má malú postavu preto, že predtým
býval vyhláseným bitkárom. K bitkám
mu teraz nestačia fyzické sily, čo
mu má vlastne dopomôcť k tomu, aby
sa v súčasnom živote naučil odstraňovať
spory dohodou, a nie násilím.
Iný príklad: V okruhu pracovníkov
istej organizácie bolo o jednom človeku
známe, že trpel stihomamom –
pocitom prenasledovania. Aj u najbližších
priateľov si neustále overoval,
či ho niekto neprenasleduje. Nakoniec
musel užívať psychofarmaká, aby
bol vôbec schopný pracovať. Neskôr
mu jasnovidný človek odhalil príčinu
jeho správania a stav pacienta
sa veľmi zlepšil. Muž bol totiž v minulom
živote koncom tridsiatych rokov
policajtom v Taliansku a po nástupe
diktátora Mussolliniho k moci
sa netajil odporom k fašizmu, ktorý
sa stal štátnou politikou. Keď mu pre
jeho názory hrozilo zatknutie, musel
utiecť a mnoho rokov sa skrýval. Tam
vznikol pocit neustáleho prenasledovania,
ktorý ho sprevádzal aj v terajšom
živote.
25
SVET GRÁLU
10 | 2006
T É M A
Na súvislosti medzi chorobami
a správaním v minulých životoch
často upozorňoval vo svojich diagnózach
aj E.Cayce.
Jasnovidní ľudia môžu často opísať
aj nám neviditeľné deje, ktoré sa
odohrávajú pri rôznych náboženských
obradoch, akými sú napríklad
úkony krstu, sobáša, priebeh pobožností
či vysväcovaní chrámov. Napríklad
manželstvo dvoch ľudí, ktorých
záujmy sú prevažne duchovné, môže
kňaz svojím požehnaním posvätiť. Tí
dvaja sú potom spojení nám neviditeľným
oblúkom rôznych farieb, ktorý je
pri požehnaní doplnený korunkou.
Informácie o súčasných i minulých
dejoch nachádzajú jasnovidní ľudia
aj v prírode. V ilustrovanej Biblii je
medzi inými obrázkami aj fotografia
kríka s množstvom drobných žltých
kvetov – jeho botanický názov je Poterium
spinosum. Krík rastie hojne
v okolí Jeruzalema. Z vetvičiek tohto
kríka uplietli rímski vojaci tŕňovú korunu,
ktorú nasadili Kristovi na hlavu.
V astrálnom okolí každého kvetu
tohto kríka je až do dnešných dní
vtlačené znamenie, že táto rastlina
bola zneužitá – nad každým kvetom
je v kruhu zoradených päť zahnutých
skôb, pripomínajúcich ukrižovanie.
Jasnovidní ľudia môžu dostávať informácie
o zemetraseniach, katastrofách,
nehodách, aby nás mohli včas
varovať. No čo ak taký človek nie je
momentálne v našej blízkosti, a nám
hrozí nebezpečenstvo? – Pomocníci
z onoho sveta často nájdu spôsob,
ako nás na nebezpečenstvo upozorniť.
Problém je však v tom, že my ich
tiché varovanie častokrát prepočujeme.
Koľkokrát sme počuli, že niekto
mal „nedobrý pocit“, keď niekam šiel,
a potom to zle dopadlo. Alebo poslúchol
svoj vnútorný hlas a nestalo sa
nič. Ako napríklad jeden pracovník,
ktorý pripravoval skúšobnú chemickú
reakciu. Reakcia mala prebehnúť za
tlaku 150 atm. pri 200°C. Jednotlivé
26
SVET GRÁLU
10 | 2006
SG: Pani Rahlfsová, pracujete ako médium
a poskytujete súkromným osobám
i podnikateľom svoje mediálne
služby, aby ste „zviditeľnili neviditeľné.“
Ako u Vás začal kontakt s jemnohmotnými
oblasťami?
P. Rahlfs: To, čo teraz používam
ako prostriedok pre svoje poradenstvo,
je len zlomok toho, čo sa mi prihodilo.
Spätne si spomínam na to, že
už ako dieťa som často radšej sedela
sama v kúte a rozprávala sa s fikusmi,
než aby som sa hrala s inými deťmi.
Videla som aj farby okolo ľudí. Raz
si moji rodičia želali, aby som sypala
kvetiny pri svadbe známych. Ale keď
som uvidela nevestu a ženícha, všetko
sa vo mne vzoprelo. Videla som okolo
nich kalné farby a povedala som, že to
nemôžem urobiť, pretože tí dvaja sa
aj tak rozídu, lebo sa k sebe nehodia.
Mávala som teda už ako dieťa také
mimozmyslové vnímanie. To všetko
však prestalo, keď sa moji rodičia rozviedli.
Mala som vtedy šesť rokov. Bol
to pre mňa šokujúci zážitok. Spomínam
si, že od tej doby ma sprevádzala
neustála neistota, začala som aj trochu
koktať, nedokázala som sa dobre
vyjadriť. No bola som veľmi usilovná,
urobila som maturitu, ukončila dvojité
vzdelanie, ale stále som sa pýtala
sama seba: je to čudné, prečo vlastne
žiješ? A potom, vo svojich tridsiatich
dvoch rokoch sa začala medzera medzi
6. a 32. rokom môjho života vyplňovať,
začala som sa zase otvárať
vnímaniu, ktoré som pociťovala už
ako dieťa. Začalo sa to v súvislosti
so smrťou mojej babičky, u ktorej
som vyrástla a ktorú som, keď ťažko
ochorela, takpovediac odprevadila na
onen svet. Krátko pred svojou smrťou
mi napríklad rozprávala, že bol u nej
môj dedko, ktorý zomrel už dávnejšie,
a že zase príde, aby si ju odviedol.
Zdalo sa mi to vtedy veľmi neobvyklé,
pretože som sa dovtedy nikdy
nestretla so žiadnou formou ezoteriky,
špiritizmu alebo s niečím pozložky
reakcie boli vložené do autoklávu,
ktorého veko bolo upevnené
ôsmimi skrutkami. Po uzatvorení
veka bola nádoba naplnená
reakčným plynom, bolo spustené
otáčanie nádoby a ohrev. Do protokolu
pracovník zapísal čas, počiatočný
tlak plynu a keď chcel zapísať
teplotu, ozval sa naliehavý vnútorný
hlas, aby teplotu zapísal až neskôr.
Pracovník vtedy zavrel protokol
a z ochranného betónového bunkra
odišiel. Po asi dvadsiatich krokoch
zaznela obrovská rana, pričom sa
otriasla celá budova. Po prehliadke
sa zistilo, že skrutky na veku sa odtrhli,
to odletelo a zarylo sa do steny.
Varujúci hlas zachránil chemikovi
život.
Aj varovanie, ktoré príde vo sne,
môže zachrániť život, keď ho človek
uposlúchne. V roku 1906 navštívil
český huslista Jan Kubelík s manželkou
San Francisco a uzavrel tam
zmluvu na koncert, ktorý sa mal konať
18. 4. 1906. Niekoľko dní pred
týmto dátumom začala koncertného
majstra manželka prehovárať,
aby z mesta odišli, pretože mala
sen, ktorý ju varoval pred hroziacim
nebezpečenstvom. Deň pred
koncertom sa varovanie opakovalo
tak naliehavo, že sa manžel nechal
napokon prehovoriť, aby zrušil
zmluvu, aj keď musel zaplatiť penále
niekoľko tisíc dolárov. Deň po odcestovaní
manželov Kubelíkových
zo San Francisca postihlo mesto
veľké zemetrasenie. Koncertná budova,
v ktorej sa mal konať koncert,
sa celá zrútila.
Schopnosť jasnozrivosti je dar.
Nemá byť využívaný ako atrakcia,
a už vôbec nesmie byť vylepšovaný
či prikrášľovaný fantáziou. Správy
alebo obrazy, ktoré sa k jasnovidným
ľuďom dostávajú, majú priamu
nadväznosť na život – ten terajší
i budúci.
Rudolf Evanžin, Anna Štefková
T É M A
VIDIEŤ NEVIDITEĽNÉ
ROZHOVOR S PETROU RAHLFS O JASNOVIDECTVE
dobným, a ani som nikdy
nečítala žiadnu knihu na
túto tému. Načúvala som
svojej babičke preto akosi
skepticky, ale donútilo
ma to premýšľať a sama
som prišla na to, že na
tom niečo je. Čo mi však
skutočne ukázalo cestu
k správnemu pochopeniu,
bol zážitok, keď zomrela.
Bola som s ňou v úzkom kontakte,
takže som spoznala, že sa blíži
koniec, bola som pri nej, keď naposledy
vydýchla – a potom sa odohralo niečo,
čo bolo pre mňa veľkou zmenou: ten
láskyplný cit, ktorý som k nej vždy cítila,
keď som ju držala v náručí alebo
keď sme boli spolu, bol preč! Necítila
som k telu, ktoré tu predo mnou ležalo,
žiadny vzťah, bolo to niečo cudzie! Ležalo
v mojom náručí a ja som si myslela:
to predsa nemôže byť pravda, že
toto je moja babička! Pri týchto myšlienkach
som mala skoro výčitky svedomia!
Ale súčasne bolo všetko, čo
som k nej dovtedy cítila, ešte tu – lenže
to bolo okolo mňa, a už nie v tele. To
ma tak fascinovalo, že som po jej smrti,
keď telo odviezli, ešte dlho zostala sedieť
v miestnosti ponorená do seba.
A vtedy som vedela: keby som hovorila
touto rečou – pričom som vôbec nevedela,
aká „táto reč“ má byť – mohla by
som sa ňou ešte stále zhovárať.
SG: To bol pre Vás zrejme začiatok duchovnej
cesty…
P. Rahlfs: Po zážitku so svojou babičkou,
s ktorou som neskôr bola ešte
dlho v spojení, som uzavrela sama so
sebou zmluvu. Povedala som si: chcem
tomu rozumieť, chcem jednoducho vedieť,
čo sa tu odohráva; vidím svetlo
na konci tunela a urobím všetko, čo je
treba, aby som k tomuto
svetlu prišla. To bola
moja vnútorná zmluva so
sebou, a ja som odvtedy
zmenila celý svoj život aj
vzťahy k ostatným ľuďom.
Robila som proste všetko
intuitívne, čo mi mohlo
priniesť bližšie pochopenie,
spoznala som veľa
zaujímavých ľudí, ktorí
sa týmito vecami zaoberajú, bola som
k nim priťahovaná; nemala som vôbec
strach zo zmien, z neznámeho, alebo
niečo podobného. Ubehlo sedem alebo
osem rokov vnútorného vzdelávania
s hlbokými zážitkami, o ktorých by
som mohla dlho rozprávať…
SG: Z Vášho životopisu je zrejmé, že ste
v tom čase okrem iného študovali aj psychológiu
a zbierali skúsenosti ako dizajnérka
a sociálna pedagogička. Ako sa
potom neskôr v 90. rokoch začala Vaša
poradenská činnosť? Bolo to v kruhu
Vašich známych?
P. Rahlfs: Áno, spočiatku som začínala
bezplatne radiť súkromným osobám,
pričom išlo vždy o veľmi praktické
veci, napr. prečo sa vyskytovali
problémy medzi manželmi alebo prečo
mal syn problémy s učením. Neskôr
prišli so svojimi problémami aj prví
podnikatelia.
SG: Ako sa odohráva také mediálne poradenstvo
v praxi?
P. Rahlfs: To sa veľmi menilo. Predtým
to prebiehalo tak, že keď niekto položil
otázku, sústredila som sa a potom
som videla vo svojom vnútri obrazy,
ktoré som im následne vyložila. Z toho
sa potom dala odvodiť aj konkrétna pomoc
pre rozhodovanie v živote. Dnes
je to inak. Pri poradenstve sa snažím
o súlad so zákazníkom, vcítim sa do
neho. To trvá približne desať minút.
Často to ide i rýchlejšie, a potom myslím
ako on, cítim ako on, dokážem jeho
vlastné telo vnímať ako on. Ale pretože
ja nie som on, mám k dispozícii z jeho
informačného poľa vedomia aj tie informácie,
ktoré on prehliadne, pretože
k nim nemá priamy prístup. Potom sa
pokúsim tieto blokované informácie,
ktoré on potrebuje na to, aby sa vedel
rozhodnúť pre zmenu, zreteľne opísať
tak, aby mohol konať. Je to akoby som
zviditeľnila veci, ktoré ležia na jeho pleciach,
no ktoré on vidieť nemôže. Ako
keby som bola jeho zrkadlom, v ktorom
sa on môže pozorovať.
SG: Podľa Vašich slov smerujete svoje
mediálne poradenstvo tak, aby ste pomáhali
priaznivo ovplyvniť osobnú situáciu
ľudí. Domnievam sa, že zrejme na
rozdiel od mnohých iných jasnovidcov
alebo astrológov vychádzate z toho, že
náš osud nie je pevne určený...
P. Rahlfs: Podľa mojich osobných zážitkov
som presvedčená, že je možné
scenár nášho života prepísať, že tzv.
„hladina príčin“ je zmeniteľná.
SG: Uskutočnenie zmien, ktoré by duchu
priniesli úžitok, nie je ľahké. Aké všeobecné
rady z Vašich skúseností môžete
ľuďom poskytnúť, aby svoje životné situácie
zvládali čo najlepšie?
P. Rahlfs: Moja rada znie: uznať učiteľov,
ktorých nám život posiela. Pokiaľ
mám pocit, že oproti mne sedí
človek, ktorý objavil niečo, čo som ja
doposiaľ neobjavila, potom by som mu
mala dôverovať a v istom zmysle ho
nasledovať, aby som sa sama zdokonalila.
Život je učiteľ, a anjeli sú ľudia,
ktorých stretávam a ktorí mi prinášajú
posolstvo. A moje cítenie je indikátor,
ktorý mi hovorí – takto áno alebo
takto nie!
SG: Ďakujem za rozhovor – a želáme
veľa ďalších úspechov vo Vašej práci!
27
SVET GRÁLU
10 | 2006
R E P O R TÁ Ž
IMPLÓZIA – ENERGIA BUDÚCNOSTI?
28
SVET GRÁLU
10 | 2006
Implózia energie – to je sila smerovaná
do centra: Skúmaniu tohto princípu sa
venuje tirolský prírodovedec Johann
Grander. Jeho „živá voda“ sa medzitým
stala pojmom aj ďaleko za hranicami
jeho vlasti. Pritom je oživovanie vody
„Granderovou technológiou“ do určitej
miery iba „vedľajším produktom“ unikátneho
vynálezu, ktorý si zrejme oprávnene
zaslúži prívlastok „revolučný“.
Z
PRINCÍP IMPLÓZIE
ákladná myšlienka „princípu implózie“
siaha k Viktorovi Schaubergerovi
1) (1885–1958), zanietenému
kritikovi súčasného plytvania
energiou, ktorý bol pevne presvedčený
o tom,
že ľudstvo sa
v t e c h n i k e
uberá zásadne
ne s pr áv nou
cestou. Dospel
k n a s ledovnému
poznaniu:
„Naša moderná
technika
sa správa ako roľník, ktorý na jar dá
do zeme sedem zemiakov a na jeseň
vyberie jeden.“
Pri obvyklej forme premeny energie
sa značná jej časť nenávratne stráca –
táto skúsenosťsa v neposlednom rade
stala zásadou termodynamiky. Príroda
k nej dáva – tak to Schauberger
tvrdí – ešte energiu „zadarmo“,
ak súhlasí technické usporiadanie.
A ono bude súhlasiť, ak dokážeme
neudierať na deštruktívne, obmedzujúce
struny prírody, ale rozvibrujeme
ich do budujúceho pôsobenia.
Skutočne sa dá povedať, že naša
moderná technológia sa celkom upísala
princípu explózie: od spaľovacieho
motora až po jadrovú elektráreň
sa všetko uberá podľa kréda
expandovaného uvoľňovania energie.
Práve tento princíp však podľa
Schaubergera podporuje úbytok;
je princípom rozpínania pri súčasnom
zrieďovaní, princípom rozkladu,
umierania.
Ako protiklad k tomuto princípu
explózie stojí budujúci princíp implózie,
úsilia k centru. Ak v prírode
niečo rastie a prospieva, potom zjednodušene
vyjadrené to zbiera, ukladá,
sústreďuje, hmotu okolo centra. Aj
vývoj na zemi je možný len vtedy, ak
nás tiaž priťahuje k zemi. Princíp implózie
je teda priťahujúci, udávajúci
formu a budujúci.
Viktor Schauberger to všetko zhrnul
takto: „Forma pohybu, ktorá vytvára,
vyvíja, zušľachťuje a buduje,
je (…) špirálovitý pohyb zvonku
dovnútra smerom do centra pohybu,
čiže dostredivý pohyb. Nachádzame
ho v prírode všade tam, kde
sú v činnosti budujúce sily: v špirálových
hmlovinách vonku vo vesmíre,
v pohybe našej slnečnej sústavy, v pohybe
vody v prírode, v pohybe krvi
a štiav. Rozkladná, rozpúšťajúca
forma pohybu je naproti tomu odstredivá.
Táto núti médium k pohybu
z centra von, smerom k perifériám.
Je to „priamy“ pohyb. Časti v médiu
sú doslova vymršťované z centra na
perifériu. Médium sa uvoľňuje, rozpúšťa
a rozkladá. Tento pohyb používa
príroda, aby rozložila spotrebované
celky, a potom nanovo
koncentrovaným pohybom skladala
z jednotlivých úlomkov nové formy,
nové celky. (…) V prírode dochádza
k trvalému kolobehu jednotlivých foriem
pohybu. Budujúci pohyb však
musí prevládať, aby bol vývoj vôbec
možný.“
Tirolský prírodovedec Johann Grander
Viktorovi Schaubergerovi bolo
zrejme jasné, že s týmito tvrdeniami
bude plávať úplne proti prúdu.
Jeho tvrdenia predsa spochybňovali
takmer všetko, čo sa technokraticky
počítalo za dobré a vzácne. A tak
povedal: „Pokladajú ma za šialenca
a možno majú pravdu. V tom prípade
nezáleží na tom, či je na svete o jedného
blázna viac alebo menej. No ak
mám pravdu ja a veda sa mýli, potom
nech sa Pán nad ľudstvom zľutuje.“
Nuž – väčšinou je to praktická skúsenosť,
ktorá v priebehu dejín rozhoduje
o platnosti nejakej teórie.
Čo sa teda stalo so Schaubergerovými
myšlienkami? Dokázal sa princíp
implózie v technickej aplikácii
konkrétne presadiť, alebo je potrebné
„budujúce využívanie energie“ zatiaľ
vykázať do múzea bláznivých nápadov?
Odpoveď na to je – určite nie. Viktor
Schauberger bol všetkým možným,
len nie teoretikom odtrhnutým
od praxe; pripisuje sa mu množstvo
objavov – od poľnohospodárskych
a lesníckych prístrojov až ku (spochybňovanému)
lietajúcemu stroju na
R E P O R TÁ Ž
implóziu s „UFO pohonom“. V myšlienke
využívania budujúcej implozívnej
energie sa dodnes pokračuje.
TAJOMNÝ
MAGNETICKÝ MOTOR
D
ôležitá stopa vedie do Jochbergu
v Tirolsku, do firmy „INNU-
TEC“, ktorú vybudoval Johann
Grander spolu so svojou rodinou.
Grander – rovnako láskavý ako aj
zdržanlivý, vtipný a zároveň hlboko
vážny prírodný bádateľ – síce nikdy
cieľavedome nebudoval na Schaubergerovom
myšlienkovom bohatstve
(„Na začiatku svojich výskumov
som dlhých desať rokov o Schaubergerovi
vôbec nič nevedel!“); no jeho
pozorovania ho medzitým priviedli
k rovnakému záveru: Riešenie našich
problémov s energiou spočíva v princípe
implózie!
A práve toto našiel v prirodzenom
magnetizme, s ktorým Grander dlhý
čas experimentoval, až sa mu podarilo
– podľa jeho vlastných slov – urobiť
prielom, keď špeciálne legované
magnety usporiadal tak, že sa navzájom
rozkmitávali, až začala prúdiť
využiteľná energia. Grander chcel
skonštruovať asi desať „magnetických
motorov“ fungujúcich na tomto princípe
implózie, ktoré fungujú bez ďalšej
vonkajšej potreby energie – idú jednoducho
len na magnetizmus a potrebujú
batérie len na „rozbeh, na ovládanie
a vyrovnávanie“ (Grander).
Časy, keď Johann Grander prezentoval
verejnosti svoje magnetické motory,
ktorými okrem iného poháňal
stroje a rozsvecoval žiarovky, sa však
pominuli. Prírodovedec, hlboko presvedčený
o tom, že takýto objav by
bol v našej materialisticky zmýšľajúcej
dobe ihneď zneužitý, o tom hovorí
takto: „Za magnetický motor mi
už ponúkali milióny! Boli tu u mňa
páni, ktorí na stôl položili plný kufor
peňazí. Ja som však všetky tieto ponuky
odmietol a motor by som ani
sám nedal na trh. To by bola dnes
samovražda.“
Na tomto mieste treba podotknúť,
že Johann Grander pôsobí bezpochyby
vierohodne. Niet dôvodu na
to, aby sme tohto človeka, ktorého
osobnosť charakterizuje hlboké náboženské
cítenie, podozrievali z nečistých
úmyslov. O tom je napríklad
presvedčený aj Dr. Hans Kronberger.
Niekdajší televízny reportér ORF a súčasný
člen európskeho parlamentu sa
počas mnohých rokov mohol presvedčiť
o serióznosti Johanna Grandera
a k jeho magnetickému motoru hovorí:
„Johann Grander sa domnieva,
že čas ešte nedozrel. To je jeho stanovisko
a ja si myslím, že sa na neho
nemá robiť žiaden nátlak.“
Tak teda zostáva magnetický motor
naďalej dobre stráženým tajomstvom
Granderovej rodiny. Verejnosti sú dostupné
zatiaľ iba rôzne „oživujúce techniky“
ako „vedľajšie produkty“ tohto
objavu. Granderovou technológiou
medzičasom „implozívne“ ovplyvnený
trh môže záujemcom ponúknuť
napríklad „Granderov budík“, ďalej
„Eco-Kat“ (technológia, ktorá u motorov
merateľne znižuje spotrebu pohonných
hmôt), prístroj na „oživovanie“
vody a napokon mimoriadne efektívny
ochranný krém proti slnku.
Tento princíp je v Granderovej firme
„INUTEC“ všeobecným pravidlom:
vo verejnej práci sa napríklad úplne
upúšťa od reklamy, ktorá vykrikuje
na trhu – považuje sa tiež za princíp
explózie. Namiesto toho sa stavia na
prirodzenom vývoji, kde záujemcovia
zameriavajú pozornosť na „centrum
Grander“. Aj toto upriamovanie
pozornosti je ťažko ovládateľné; je to
zjavné napr. z úzkostlivej opatrnosti
Johanna Grandera v kontakte so žurnalistami
(prakticky vôbec neposkytuje
rozhovory a vo všeobecnosti ani
nechce, aby sa o ňom veľa rozprávalo).
Ďalším nezanedbateľným faktorom je
skutočnosť, že medzičasom dochádza
k prejavom vytvárajúcim „kult osobnosti“.
A ako to už u fanatikov býva,
narobia títo príliš euforickí „Granderovi
učeníci“ často viac škody ako
osohu.
M
DUŠEVNÁ IMPLÓZIA
edzičasom sa pre Johanna Grandera
stala v prvom rade snaha,
aby sa človek venoval predovšetkým
vnútornému svetu, pretože aj tu sa
môže ukázať účinok princípu implózie:
Kto radšej mlčí, než tára, kto sa
vie pohrúžiť do seba namiesto toho,
aby nechal svoje myšlienky rozplynúť
pod cudzími vplyvmi a kolísavými
ľudskými názormi, kto hľadá spojenie
nahor a obracia sa na Stvoriteľa,
k tomu sa dostane aj ďalšie, omnoho
hlbšie siahajúce poznanie: „Človek
je jediná bytosť so slobodnou vôľou“,
hovorí Johann Grander, „môže byť
slobodný, musí však dávať pozor, aby
do svojho bytu alebo domu nevpustil
podnájomníkov a nemusel potom
pred nimi utekať do pivnice!“
„Ten hore“, náš rozum, ktorého odcudzené
myšlienky dosť často vládnu
nad vlastným duchom, nad vlastnou
osobnosťou a v pravom slova zmysle
ho utláčajú. No človek by mal predovšetkým
nájsť samého seba – a tak
nadobudnúť pokoj jasnej, Svetlu otvorenej
osobnosti. Potom by mohol
spomínaný princíp implózie naplno
rozvinúť to svoje silou naplnené, budujúce
pôsobenie aj v duchovno-duševnej
oblasti…
Werner HUEMER
Literatúra:
(1) H. Kronberger/S. Lattacher: „Auf der Spur des Wasserrätsels“
(Na stope záhady vody), Uranus-Verlag, Wien, 1995
(2) Olof Alexandersson: „Lebendes Wasser“ (Žijúca voda) ,
Ennstaler Verlag, ISBN 3-85068-377-X
1) O živote a práci Viktora Schaubergera sme písali vo Svete
Grálu č.2.
29
SVET GRÁLU
10 | 2006
F O T O R E P O R TÁ Ž
30
SVET GRÁLU
10 | 2006
MEXIKO
M
exiko je zem sopiek, púští a pralesov,
mnohých kultúr, náboženstiev a zaniknutých
ríš. Vyprahnutá krajina, okrem kaktusov
takmer žiadna vegetácia a medzi kaktusmi
sa preháňajú jazdci na koňoch. Táto predstava
vznikla hlavne sledovaním filmov typu Sedem
statočných, ale zistil som, že realita na mnohých
miestach Mexika je skutočne taká.
Mesto Mexico City prakticky stále zahaľuje
oblak smogu z miliónov áut. Preto odtiaľ autobusom
utekáme do mestečka Amecameca pod
najznámejšiu mexickú sopku Popocatepetl.
V meste sa práve koná indiánska slávnosť a my
žasneme, koľko stánkov, púťových atrakcií, áut
a potulných psov sa tu vojde. Mexičania oslavujú
často, veľa a radi. Je tu neuveriteľne živo,
všetci sa prekrikujú. Niekoľko skupín Indiánov
tancuje a hrá na bubny, gitary a mandolíny.
Všetky tieto nástroje používajú iba ako
rytmický sprievod, takže celkom odpadáva
problém s ladením. Naopak, nastáva problém
pre majiteľov hudobného sluchu, ktorí trpia.
Počas karnevalu je zreteľne vidieť pre Mexiko
typické prepojenie pôvodných rituálov a implantovaného
kresťanstva.
Vulkán Paricutin vyrástol v roku 1943 na
poli miestneho poľnohospodára Dionisia, keď
práve oral pole. Dionisio sa spočiatku snažil
kráter zasypať hlinou, ale vzdal to a vzdia-
lil sa. Sopka v priebehu roku vyrástla o 400
m, potom sa radšej vzdialili aj dve najbližšie
dediny a dobre urobili. Láva pohltila všetko,
zostala iba špička jedného kostolíka.
Mexická architektúra sa dá rozdeliť na dve
obdobia: pred príchodom Španielov a po príchode
Španielov. Prvé charakterizuje sivý kameň,
veľmi vysoké a strmé schody a malé
okná. Druhé obsahuje všetky farby, aké človek
kedy vymyslel, a malé okná. Pyramídy
vznikali zhruba od počiatku nášho letopočtu
a stavali ich Mayovia, Aztékovia, Toltékovia
a iní -tékovia. Archeológovia nie sú jednotní
v názore, či išlo iba o náboženské stavby,
alebo či sa v niektorých aj bývalo.
Zvedavý turista určite narazí aj na nájomných
hudobníkov – mariachis. V kostýmoch,
zdobených peniažtekmi a šnúrkami,
sa zhromažďujú navečer na námestí
a čakajú, kým si ich niekto odvedie. Hrajú
na svadbách, pohreboch či oslavách. Ich
typickými nástrojmi sú gitara a trúbka
a hlavným repertoárom piesne o láske, či
už prešťastné alebo nešťastné.
Na výjazde z niektorých miest sú cez celú
cestu veľké cedule s nápisom: „Šoféruj opatrne
a vráť sa čoskoro.“ Aj ja by som sa sem
chcel zase vrátiť.
Foto a text: Martin VIK
31
SVET GRÁLU
10 | 2006
32
SVET GRÁLU
10 | 2006
F O T O R E P O R TÁ Ž
33
SVET GRÁLU
10 | 2006
P O V I E D K A
Neskorá ruža
le moja úcta, pán Vodák,“ smeje
„A sa zriadenec Vít. „Už ste u mňa
dlho neboli. Tu dole sa veľmi nezohrejete,
však? Hore vám nekúria?“
Vít v čiernom pracovnom plášti
a čiapke so znakom mesta spýtavo
pozrie na huslistu Vodáka. V chladiacom
boxe mestského krematória
nie je práve útulne: v holej betónovej
miestnosti osvetlenej len zadrôtovaným
svietidlom na strope, stoja pri
oboch stenách kovové vozíčky s rakvami.
Vodák cez ne preletí rozpačitým
pohľadom:
„Pán Vít, máte tu dnes na obrad nejakú
pani Skúpu. Kdeže je?“
„Pani Skúpu hovoríte? Momentík,
na to sa pozrieme,“ nasadzuje Vít malé
guľaté okuliariky a ide k zoznamu
obradov, zavesenému pri výťahu.
„Áno, pravdaže, pani Skúpa, tu ju
máme; je dnes piata, jedenásť štyridsať
päť,“ ukazuje si prstom Vít. “Tú
priviezli už v stredu,“ vracia sa k Vodákovi,
„tak to bude ešte v šestke. Nejaká
príbuzná?“ zdvihne oči nad oblúčiky
okuliarov.
„Ale, nie,“ pokrčí ramenom Vodák.
Necíti sa tu dnes práve najlepšie. Prichádza
sem občas na kus reči, Vít
si ho vždy doberá, vy dôchodcovia
sa máte, ale dnes je to iné. „Je to len
známa, pán Vít.“
„Známa . . . áno, môžete sa do tej
šestky pozrieť, to hej, ale otvárať vám
to nebudem, pán Vodák. Vystaviť nepíšu
a pozerám,“ nazerá do papierov,
„že je to z nemocnice a to viete,“ mnohovravne
zdvihne obočie, skladá oku-
34
SVET GRÁLU
10 | 2006
liariky, chytí prázdny vozík a rachotí
s ním k výťahu. „Ako hovorím,“ volá
ešte cez rameno, „v šestke.“
Vodák prejde miestnosťou a železnými
dvermi do šestky. Pri stene
vpravo je niekoľko rakiev. Nájde ju
hneď. Na bielom štítku je prosto napísané:
Anna Skúpa, 1931.
Anička! Pozerá na prostú, čiernu
rakvu, tu si. Vidíš, nakoniec sme sa
predsa zišli… K hrdlu mu stúpa vlna
nečakanej bolesti. A ja som myslel…
„Vodák, Vodák,“ ozýva sa nad
schodmi; zostupuje po nich obradník.
„Tu je. V chladiacom boxe! To je
vám hore také teplo?“
Vodák mu v rozpakoch kráča oproti:
„Je tu známa, má dnes obrad,“ vysvetľuje,
„tak ju hľadám.“
„Ale hore čakajú už len na vás,“ sucho
odpovie obradník.
Vodák chvatne vystupuje po schodoch.
Organ preluduje, svetlá sú rozsvietené.
„Máte tu, pán Vodák, Srdce ako
husle na úvod a vy nikde,“ spýtavo
hľadí organista od hracieho stola.
„Prepáčte,“ dáva Vodák husle pod
bradu. Krátka predohra organu a obradnou
sieňou sa nesú nežné tóny huslí.
Vodák sa o Aničkinom pohrebe
dozvedel vlastne až včera, od známej;
náhodou ju stretol. I keď si myslel, že
uplynuli roky a roky, bolestne ho to
prekvapilo. Anička? Veď bola oveľa
mladšia ako on. Ťažko ochorela, veľa
si vytrpela, veľa, pán Vodák…
Dohrali. S husľami pod pazuchou
ide k rozpisu ďalších skladieb, ale čelista
naňho sykne: „Snenie na WC,
máte voľno.“
Vodák kývne a vracia sa. Kolega
bude teraz hrať Schumannovo Snenie
na violončelo.
„Po rečníkovi sú Hoffmanské
kvapky spoločne a nakoniec Vemapodšum,“
príčinlivo šepká kolega.
„Ďakujem,“ mierne sa ukloní Vodák.
Musí si nájsť Barcarolu z Hoffmanových
poviedok a v spevníku potom
Vesničko má pod Šumavou.
Včera pocítil po dlhom čase zase
prudkú bolesť pri srdci:
Nikdy ju už neuvidím…
„Vemapodšum spoločne, bez
skoku!“
Nikdy sa už na mňa neusmeje…
„Nedojiť, nedojiť, nech tu nie sme
do večera!“
Chcel by som jej toho ešte toľko,
toľko povedať…
„Vašo, pridáme Vltavu podľa Hašlera,“
obracia sa organista na speváka,
„sme krátki.“
Vodák ide po schodoch do chladiaceho
boxu. „Tak pozor, pozor, teraz tu
mám frmol. Priviezli mi ďalších,“ rámusí
Vít plným vozíkom. „Ale naozaj
mi tu teraz nezavadzajte.“
„Ja len na chvíľu u tej známej,“ vyhýba
sa Vodák. Vít odráža vozík
k stene a náhli sa zase k výťahu.
Rakva zotrvačne dôjde a duto narazí
do steny.
Vidíš, toľko som ti toho ešte chcel
povedať, Anička. Veril som, že sa
spolu ešte stretneme a že… Mierne
prešedivelá milá pani stojí vedľa
akvy a jasnými modrými očami sa
na Vodáka usmieva… totiž, uprene
hľadí Vodák na veko rakvy, vieš… ja
som na teba, Anička, vlastne nikdy
neprestal myslieť. A to som ti vždy
chcel povedať.
Pani pristupuje bližšie a láskyplne
položí ruky Vodákovi na ramená.
Vidíš a čakal som dlho; príliš dlho
som čakal… život ubehol tak náhle.
Ani… Zase tá vlna bolesti stúpajúca
k srdcu. Rýchlo sa otočí ku schodom
vedúcim medzi živých.
Na tabuli vedľa organu číta: KM-
SM-IPL-XEROX-NÝMAND
Vydýchne a pripraví si Keď ma stará
matka, Indiánsku pieseň lásky, Largo
z opery Xerxes a na záver je spev:
Nikto na celom svete.
Organ dokončuje obrad a tóny vysokých
kvínt v dlhom diminuende
doliehajú až sem, pod nízky betónový
strop.
„Jedenásť štyridsať päť. Skúpa Anna,“
hlaholí od schodov Vít. „Tak s dovolením,
pán Vodák, musím dať pani
Skúpu do výťahu a potom hore.“ Vodák
ustúpi, vozík zaškrípe; potom ide
za rakvou, ako jediný.
„Teraz máme voľný výber,“ stretne
sa na schodoch s organistom. „“Je to
vraj vaša známa, tak si vyberte.“
Dohodli sa na Bachovej chorálovej
predohre a nakoniec, o to Vodák
veľmi prosí, Blíž k Tebe Bože môj…
„Viete, Jaromír, tú pieseň sme ešte
ako študenti spolu spievali v našom
zbore. Obaja sme ju mali veľmi radi;
bola to vtedy naša pieseň,“ zveruje sa
náhle Vodák.
Za husľovým puzdrom má už od
rána dlhú rolku v hodvábnom papieri.
Teraz z nej vybaľuje ružu. Najkrajšiu
neskorú ružu zo svojej záhrady. Mráz
ju nespálil; nádherne sa rozvila.
Dole už Vít s obradníkom upravili
vence a kvetiny od pozostalých. Hudobníci
odišli na kávu, čalúnené dvere
kancelárie ticho zaklapli, obradná
sieň stíchla.
Vodák vstupuje k vystavenej rakve
a ukladá na ňu svoju ružu.
„Anička, na tvojej ďalekej ceste ti
prajem len všetko dobré. Pán ti žehnaj…“
hovorí ticho. Náhle sa mu trochu
zahmlia okuliare.
Milá, usmievavá pani stojí znovu
vedľa neho; teraz ešte zreteľnejšia
a svetlejšia. Pri jeho slovách radostne
pristupuje a láskyplne, nežne pohladí
Vodáka po tvári. Akoby chcela povedať:
nebuď smutný.
Tak sa tu, v prázdnej obradnej sieni
dočasne rozchádzajú dva životy. A do
koberca osudu sa tkajú nitky do životov
budúcich. Nič už toto stretnutie
neporuší. Nitky krásnych farieb stúpajú
nahor, tóny plynú.
Keď potom hrajú pieseň Blíž k Tebe
Bože môj, hrá Vodák tak, ako ešte
nikdy v tejto sieni nehral. Rozžiaria sa
farebné, vysoké okná nedeľných rán,
zaznejú vzdialené zvony, zavonia neskorá
ruža. Teraz je to len ich pieseň.
Pomáha odchádzajúcej cez prah.
Keď dohrali a bronzová brána sa
zavrela, dlho sa Vodák díva von presklenou
stenou na strieborné smreky
urnového hája. Pred očami mu prebiehajú
celé roky; Anička v nich svieti
spomienkou. Necíti smútok; naopak –
hrejivú radosť, že ju takto mohol odprevadiť.
Potom začuje na schodoch hlasy
kolegov. Odvráti sa od veľkého okna
spomienok a husle tichučko preladí.
Jaroslav KLIMECKÝ
35
SVET GRÁLU
10 | 2006
Z A U J A L O N Á S
Z A U J Í M A V O S T I Z O S V E TA V E D Y A V Ý S K U M U
Kamene – živé tvory?
Dvaja francúzski geológovia
prišli k záveru, že kamene
sú schopné dýchať,
hýbať sa a dokonca pôsobiť
na ľudské zdravie. Kamene
sú pre nich živými
bytosťami, čo dokladajú
vlastnými dôkazmi.
Francúzski geológovia
Arnold Rheshar a Pierre
Escollet dlhú dobu študovali
rozmanité kamene zozbierané
na najrôznejších
miestach sveta. Spoločne
dospeli k záveru, ktorého
obsah z úst vedcov mnohých
prekvapí.
Kamene údajne obsahujú
určitý druh životnej
aktivity, aj keď sa prejavuje
len veľmi pomaly
a v dlhých časových úsekoch.
Vďaka nej sa štruktúra
kameňov mení, a dokážu
aj starnúť. Umožňuje
im dýchať, alebo sa dokonca
hýbať. Jeden takýto
nádych môže trvať
od troch dní do dvoch
týždňov, a dokážu dokonca
určitým spôsobom
aj pulzovať, akoby im bilo
srdce. Tento interval trvá
tri dni.
Obaja vedci fotograficky
zdokumentovali aj pohyb
kameňov. Jeden z nich sa
v priebehu dvoch týždňov
bez zásahu posunul o dva
a pol centimetra. Obaja geológovia
z toho usúdili, že
aj kamene sú živými organizmami,
a v podstate
všetko, čo nás na planéte
obklopuje, je možné označiť
za živé.
http://magazin.atlas.sk/
veda_a_technika/29063/
36
SVET GRÁLU
10 | 2006
Menia tvar
Vodný vír môže
rozkvitnúť ako
kvet do skvostných
geometrických
tvarov – tvrdia
fyzici v referáte uverejnenom
v časopise Physical
Review Letters. Výskumný
tím sčasti naplnil
odmerku vodou a roztočením
okrúhlej platničky
na dne odmerky
rozmiešal tekutinu. Ako
vzrastala rýchlosť rotácie,
okrúhle oko vodného
víru menilo svoj tvar najskôr
na elipsu, potom sa
rozprsklo ďalej do rohov,
až sa zmenilo na trojuholník,
štvorec atď. Vedci
žasli nad týmto úkazom
a doteraz naň nemajú
žiadne vysvetlenie.
http://sciencenow.sciencemag.org/
science-shots/
Koniec žiaroviek
Objav Michaela Bowersa,
študenta Vanderbiltovej
univerzity v Nashville
v americkom štáte Tennessee,
by mohol vytlačiť
Edisonov objav žiarovky
zo scény. Jeho náhodný
objav veľmi malých zhlukov
atómov, vedcami
nazývaných „čarovné
kvantové body“, zrejme
v y t vor i l nov ý z d roj
svetla, ktoré je veľmi
príjemné ľudskému oku.
Už niekoľko výskumných
tímov dokázalo, že veľmi
ma lé zhlu k y atómov
svietia, pokiaľ nimi prechádza
elektrický prúd.
Keď sa to preukáže
aj v prípade
„čarovných
bodov“, na vyt
voren ie s vetelného
zdroja
budeme jedného dňa potrebovať
iba štetec. Svietiaci
náter, ktorý by sme
s jeho pomocou vytvorili,
môže pokrývať akýkoľvek
povrch. A svetlo sa
navyše, samozrejme, neobmedzuje
len na bielu
farbu – bude možné si
vybrať zo základných farieb
dúhy, a dotvoriť tak
interiér podľa vlastných
predstáv.
http://www.21stoleti.cz
Plášť neviditeľnosti
na dohľad
Britskí experti na optiku
vyvíjajú materiál,
ktorý dokáže pred ľudsk
ý m zra kom u k r y ť
a k ý koľve k pre d me t .
John Pendry z londýnskeho
Imperial College
vychádza z faktu, že materiály
s abnormálnymi
optickými vlastnosťami,
známe ako metamateriály,
môžu spôsobiť, že svetlo
namiesto odrážania sa od
objektu okolo neho iba
prechádza. To znamená,
že sa predmet zahalený
takouto látkou stane pre
ľudské oko neviditeľným.
Metamateriály sú kompozitné
kovové materiály,
ktorých štruktúru možno
usporiadať tak, aby nimi
prechádzalo svetlo. To sa
dosiahne ovplyvňovaním
vzťahov medzi elektrickým
poľom, magnetickým
poľom a smerom toku žiarení.
Pedryho tím v súčasnosti
už pracuje s materiálom,
ktorý dokáže lúče
takto presmerovať, avšak
zatiaľ sa to týka len žiarení
s väčšou vlnovou
dĺžkou, než aké je ľudské
oko schopné zachytiť. Pre
žiarenia s menšou vlnovou
dĺžkou je potrebné
vyvinúť nanoštruktúrny
metamateriál, u ktorého
je však presné nastavenie
optických vlastností oveľa
zložitejšou záležitosťou.
Pedry napriek tomu verí,
že sa mu takú látku podarí
vyvinúť v priebehu
budúceho desaťročia.
http://www.21stoleti.cz
Ropáci prestávajú
byť fikciou
Vedci z nemeckého Bielefeldu
rozšifrovali genotyp
baktérie živiacej sa uhlíkovými
zlúčeninami, z ktorých
sa skladá ropa. Inými
slovami povedané – táto
baktéria rozpúšťa ropu.
Vznikla tak nádej pre
ropou znečistené moria.
Pochopenie biochemických
procesov, ktoré spúšťa
baktéria Alcanivorax borkumensis,
by mohlo viesť
k novému efektívnemu
environmentálnemu spôsobu
čistenia vôd znečistených
ropou. Existuje
viacero baktérií, ktoré sa
živia ropou. Alcanivorax
borkumensis patrí medzi
najvýznamnejšie.
http://magazin.atlas.sk/
veda_a_technika/30548/
H I S T Ó R I A
erzia je iné meno pre dnešný Irán, historické
pomenovanie používané ešte done-
P
dávna. Názov „Irán“ sa používal skôr v zemepisnom
zmysle pre indoiránsky priestor, t. j.
oblasť iránskej vysočiny a severnej Indie. Do
tohto priestoru, oddávna obývaného pôvodnými
kmeňmi, prenikli v druhom tisícročí pred
Kristom kmene zo severu, teda z vnútrozemia
strednej Ázie, kmene ľudí bielej rasy, ktorí sami
seba nazývali Ariovia, t.j. „ušľachtilí“ alebo
„svetlí“. Na poznávanie ich náboženstva, ktoré
malo silne polyteistický charakter, nám dnes
slúžia zachované písomné pamiatky, a síce staroindické
Védy pre oblasť Indie a Avesta pre
oblasť Perzie, t. j. dnešného Iránu. Obe slová
znamenajú „vedenie či poznanie“, totiž vedenie
o náboženských veciach v najširšom slova
zmysle, s náboženskými predpismi a zákonmi,
s kozmológiou, eschatalógiou 1 , hymnami a meditáciami.
Medzi mnohými božstvami Iránu
vyniká jedna postava – Mitra , ktorý má v Indii
paralelu rovnakého mena. Uctievanie Mitru
pretrváva dvetisíc rokov, jeho kult je teda porovnateľný
s trvaním kresťanstva. Mitra bol
„svetlý“, dobrý boh, darca požehnania, ktorý
miloval ľudí. Ľud ho uctieval ako boha, od ktorého
dobroty závisí jeho existencia.
(VI.)
PERZIA
PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU
Blízky východ, Predný východ, Stredný východ - to sú rôzne pomenovania
toho istého zemepisného priestoru, rozprestierajúceho sa od Stredozemného
mora na východ smerom k Indii. Dnes je to prevažne oblasť
arabského sveta, oblasť ovládaná islamským náboženstvom. V minulosti
však bolo všetko úplne inak.
Zoroaster spoznal aj dar
Božej sily, ktorá každoročne
prúdi celým stvorením
a viedol ľudí k tomu, aby ju
dokázali vedome prijímať
V 6. stor. pred Kristom zo zástupu hľadačov
Boha vystúpil do svetla histórie Zaratust Spitama
alebo Zaratustra, v gréčtine známy ako
Zoroaster. V mlčaní duše dospel až k poznaniu
Boha, ktorého nazýval menom Ahura Mazda
(neskoršia forma Ormuzd), čiže múdry Pán.
Zoroaster spoznal aj dar Božej sily, ktorá každoročne
prúdi celým stvorením a viedol ľudí
k tomu, aby ju dokázali vedome prijímať. Jeho
hlavnou úlohou ale bolo, aby v dušiach ľudí
„pripravil cestu“ pre Svetlo Pravdy. Zoroaster
hovoril, že Boh už častejšie poslal ľuďom pomocníkov,
ktorí im zvestovali Pravdu.
37
SVET GRÁLU
10 | 2006
H I S T Ó R I A
38
SVET GRÁLU
10 | 2006
On však má ešte ďalšiu úlohu –
chcel zvestovať príchod Spasiteľa, ktorého
nazýval Saoshyant. Saoshyant je
Synom Božím, časťou Boha samotného
a príde na Zem, aby viedol konečný
boj so zlom a temnotou.
Zoroaster vystupuje vo svojom národe
ako reformátor, ktorý napráva
skreslené predstavy ľudí o božstvách
a prináša vedenie o jedinom Bohu,
tvorcovi a udržiavateľovi svetov.
Množstvo doterajších „bohov“ stavia
na úroveň božích pomocníkov, slúžiacich
Stvoriteľovi – Ahura
Mazdovi. Zoroaster sa svojím
pôsobením stal vedúcou
osobnosťou a zakladateľom
hnutia, náboženského hnutia
hlbokej čistoty a veľkej
vznešenosti, ktoré vošlo do
histórie ako mazdaizmus
alebo parsizmus. Tri základné piliere
Zoroastrovho učenia sú: dobré myšlienky,
dobré slová, dobré diela. Až
táto jednota myslenia, reči a konania
vedie podľa neho k dosiahnutiu pravého
človečenstva.
Zoroaster poukazoval aj na protivníka
Boha, na pána temnôt Ahrimana.
Ľudia sa musia rozhodnúť pre dobro
alebo zlo, pre Ahura Mazdu alebo
Ahrimana, pre dobro, ktoré všetko privádza
k rozkvetu alebo pre zlo, ktoré
všetko nakoniec zničí. Nakoniec však
na Zemi zvíťazí Svetlo, Dobro, Ahura
Mazda. Preto je svetlo a oheň uctievaný
ako symbol dobra a čistoty. Oheň
všetko očisťuje. Preto boli deti pri krste
v mazdaizme podržané nad dymom
z ohňa (pripomeňme si tu podobnosť
s egyptskou Isidou a gréckou Demeter).
Avšak nie rituály a dogmy, ale správny
spôsob života, poznanie dobra a zla,
správne myslenie a konanie sú hlavným
obsahom Zoroastrovej náuky. Podľa nej
človek musí poznať duchovné sily, ktoré
pôsobia vo svete, teda zákony stvorenia,
musí dôjsť k sebapoznaniu, musí mať
schopnosť sebakritiky, sebadisciplíny
a zodpovednosť, ktorú mu nemôže odňať
ani kňaz, ba ani Boh.
Mazdaizmus je náboženstvom činu,
preto ctiteľ Ahura Mazdu má neustále
odporovať zlu a potierať ho, kdekoľvek
sa prejaví. Svoju úlohu na tejto
zemi vidí v tom, aby prostredníctvom
mravného konania pomáhal k víťazstvu
Svetla a Pravdy na Zemi. Zoroaster
nazýval svoje posolstvo „čistou
náukou“ a čistota – vnútorná i vonkajšia
– zostala až do dnešných dní
najvyšším príkazom pre parsov, jeho
stúpencov. V priebehu neskorších
Prichádzame znovu a znovu, kým
sa nenaučíme byť takými, akých
nás môže Boh vo svojej ríši strpieť
udalostí, prenikaním rôznych dobyvateľov
do tohto priestoru, bol parsizmus
alebo mazdaizmus stále viac
zatláčaný do úzadia. Dnes v týchto oblastiach
namiesto neho vládne islam.
Niekoľko desiatok tisíc parsov v Iráne
a v Indii, ktorí zostali až do dnešných
dní ako menšinoví stúpenci kedysi
vládnucej náuky, sú však ešte aj dnes
vysoko vážení – tešia sa veľkej úcte pre
svoju vnútornú čistotu a úprimnosť
zmýšľania, ako aj pre svoju pracovitosť
a praktické životné postoje. V indickom
Bombaji sú napríklad parsovia,
stúpenci Zoroastra, najúspešnejšími
a najvzdelanejšími obchodníkmi.
Dosah Zoroastrovho učenia bol
obrovský a jeho vplyv siaha až do
dnešných čias. Prijímali ho aj perzskí
králi, tvorcovia svetovej perzskej
ríše v piatom a štvrtom storočí pred
Kristom.
Súčasťou Zoroastrovho učenia bola
myšlienka reinkarnácie, o ktorej hovoril:
„Žiadny človek nežije na Zemi
len raz! Prichádzame znovu a znovu,
kým sa nenaučíme byť takými, akých
nás môže Boh vo svojej ríši strpieť. To
je kľúč k pochopeniu všetkého pozemského
života!“ (citované podľa knihy
Zoroaster, vyd. Stiftung Gralsbotschaft
Stuttgart 1957)
MITROV KULT
oroaster hovoril o Bohu, tvor covi
Z a udržiavateľovi všetkých vecí –
Ahura Mazdovi, no poukazoval aj na
jeho protipól, vládcu temnôt Ahrimana.
Dôležité postavenie v histórii
Perzie zaujímal aj Mitra, ktorý bol
uctievaný ľudom v predzoroastrovskej
dobe ako božstvo
slnka a svetla a prostredník
medzi duchovným svetom
a svetom ľudí. Mitra pomáhal
udržiavať vesmírny poriadok
a harmóniu. Podľa
legendy sa narodil na Zemi
25. decembra. Vzhľadom na veľké
rozšírenie Mitrových slávností tento
dátum prevzala potom aj kresťanská
cirkev ako dátum narodenia Ježiša.
Dovtedy kresťania konali slávnosti 6.
januára ako pripomienku Ježišovho
krstu v Jordáne, keď sa v ňom prebudilo
poznanie jeho vlastnej úlohy
a pôvodu. Podobne ako v kresťanstve,
aj v kulte Mitru sa vykonával krst ponorením
do vody.
Nositeľmi transformácie a obohacovania
jednotlivých duchovných prúdov
boli zvyčajne neoficiálne spoločenstvá.
Na rozdiel od veľkých svetových náboženstiev
sa neustále snažili koncen-
H I S T Ó R I A
trovať prevažne na vnútorné prežívanie
svätosti Božieho pôsobenia, teda
na pôvodnú formu poznávania Boha.
Ich základom bola náboženská skúsenosť
bez dogiem, otvorená a schopná
prijímať nové poznatky aj z iných duchovných
prúdov. Zmyslom tradície
by nemala byť stagnácia, ale odovzdávanie
vedenia o prameni Života, obohatené
o ďalšie impulzy na veľkú cestu
do krajiny úsvitu, na cestu ľudstva
k duchovnému uvedomeniu.
Tradícia musí byť dynamická, aby
dokázala v prítomnosti spájať
minulosť a budúcnosť. V tomto
zmysle prešiel aj kult Mitru početnými
premenami.
Keď sa Perzská ríša zrútila pod
nárazom dobyvateľskej energie
Alexandra Veľkého a jeho novovzniknutá
obrovská ríša zjednotila početné
kmeňové i národné spoločenstvá, bol
to začiatok nového procesu miešania
rás, národov a rôznych kultúr, ktorý
dal vznik aj novému, nezadržateľnému
toku myšlienok, duchovných vplyvov
a impulzov. Tomuto prúdu sa nevyhol
ani kult Mitru. Ten na novú situáciu
reagoval tak, že sa dokázal sám v sebe
obnoviť a prehĺbiť. A keď v prvom storočí
pred Kristom prenikol až na západ,
do vtedajšej rímskej ríše, úplne sa
zaradil do vtedajšej súčasnosti. Náboženstvo,
staré viac ako tisíc rokov, sa
stalo novým. Mitra bol uctievaný od
Indie až po Rím a rímski vojaci jeho
kult priniesli až do Španielska a do
Británie. Všade padol mitraizmus na
úrodnú pôdu, pretože prinášal do sŕdc
otvorených ľudí neuvedomelé tušenie
Svetla. Bol bojovným náboženstvom
činu a tak niet divu, že tento kult oslovoval
obzvlášť rímskych vojakov. Pre
toto svoje bojové zameranie stal sa
z mitraizmu výlučne mužský kult, čo
môže znamenať určité ochudobnenie
(v iných podobných spolkoch boli zasväcované
aj ženy).
Archeologické vykopávky početných
mitraistických chrámov umož-
Nositeľmi transformácie
a obohacovania duchovných
prúdov boli zvyčajne
neoficiálne spoločenstvá
nili získať o nich pomerne presný
obraz. Zaujímavá je skutočnosť, že
nebol nájdený žiadny chrám veľkých
rozmerov, zato však veľké množstvo
menších chrámov, ktoré boli stavané
približne pre 50–80 ľudí. To poukazuje
na to, že tento ezoterický kruh
bol vedome udržiavaný v menšom
počte a udržanie intimity kultového
priestoru bolo dôležitejšie ako získavanie
stúpencov. Pre zasvätencov bol
priestor chrámu symbolom vesmíru,
v ňom sa cítili „vradení“ do veľkého
chrámu kozmu. K oltáru na východnej
strane chrámu viedlo sedem stupňov,
znázorňujúcich sedem sfér, ktorými
musí prejsť ľudský duch na svojej
púti do raja. Kultový obraz na východnej
strane chrámu predstavoval Mitru,
ako usmrcuje býka – je to symbolika
človeka, ktorý je zajatcom pozemskej
hmotnosti a musí ju prekonať, ak má
byť spojený so Svetlom. Toto prekonanie
však neznamená zničenie prirodzenosti,
ale jej premenu.
Rovnako, ako bolo v chrámoch
sedem stupňov k oltáru, tak v kulte
Mitru existovalo sedem stupňov zasvätení.
Prvé tri patrili k nižším zasväteniam,
ktorých nositelia sa vlastných
mystérií nesmeli zúčastniť. Ďalšie štyri
stupne patrili k vyššiemu zasväteniu.
Siedmy stupeň bol určený pre duchovného
vodcu mystérií. Tieto stupne zasvätenia
symbolizovali jednotlivé vývojové
stupne ľudského ducha, pričom
každý stupeň ľudského bytia a poznania
musel byť skutočne prežitý.
Kult Mitru nebol dogmatický, jeho
znášanlivosť – podobne ako znášanlivosť
antických mystérijných spolkov
voči iným – bola veľmi vysoká.
Od čias Zoroastrovho posolstva až do
svojho zániku v 4. storočí po Kristovi
zotrvával mitraizmus pevne v očakávaní
záchrancu alebo spasiteľa, ktorý
ešte má prísť. Vtedajšia kresťanská
cirkev toto nebola ochotná trpieť,
pretože pre ňu bolo spasiteľské dielo
pre ľudstvo ukončené príchodom
Ježiša – aj napriek tomu, že on sám
hovoril o príchode inej osoby –
Syna Človeka, ktorý bude „súdiť
svet“. Toto proroctvo o konci
vekov však dnes cirkev vykladá
ako premenu sveta prostredníctvom
opätovného návratu Ježiša
Krista. Aj preto bol v 4. storočí
po Kristovi mitraizmus – ako jeden
z ohlasovateľov Saoshyanta,
Sudcu svetov – cirkvou zavrhnutý.
Jeden prúd pútnikov do „krajiny
úsvitu“ tak síce zanikol, no ďalšie sa
nezadržateľne pripravovali.
Spracoval Zdeněk Křivka
1. Eschatológia – náuka o „posledných veciach človeka“,
o smrti a večnom živote, vrátane náuky o temných
sférach stvorenia (peklo), svetlých sférach (raj), o zavŕšení
dejín v období svetového súdu. V kresťanstve
čerpá eschatológia z prorockých a apokalyptických textov
Biblie (napr. zjavenie Jána). Podobnými témami sa
zaoberá aj moslimská a židovská teológia.
39
SVET GRÁLU
10 | 2006
N Á ZO R Y
40
SVET GRÁLU
10 | 2006
Impressum:
Svet Grálu
Časopis pre duchovné súvislosti v živote
číslo 10/2007, vyšlo 1. 12. 2006.
Redakcia:
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
telefón 055/678 6420
mobil 0903 907 233
Redakčná rada:
Rudolf Harčarík, Košice
Roman Levický, Slanec
Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice
Anna Štefková, Zlín
Artur Zatloukal st., Brno
Artur Zatloukal ml., Brno
Prekladatelia a korektori:
Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba Dvornická,
Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,
Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana Pukančíková,
Andrea Stúpalová, Hana Šimková, Igor Vojtek
Vydavateľ:
Stiftung Gralsbotschaft
Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart
www.gral.de
Rozširuje:
Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa
Predplatné:
Svet Grálu, s. r. o.
Redakcia a administrácia SG,
Rastislavova 9, 040 01, Košice
redakcia@svetgralu.sk
Výroba:
Michael Oort, Stuttgart
Internet:
Miloš Stúpala, Bratislava
Grafika:
Martin Pukančík, Košice
Pavel Patloch, Karviná
Kristýna Franková, Brno
Marek Frank, Brno
Tlač:
družstvo EKON, Jihlava
Ilustrácie:
Roxana Gonzales, Havana, Kuba/* (1, 3, 20); J. C. Pannela jr., USA/* (2);
Visualife/* (2); Luděk Peřina (2); BigPhoto (3); Wikipedia.org (3); Ellena
Elisseva, Toronto, Kanada/* (5); Bernardette Poisson (6–8); Paul Anderson,
New Hampshire, USA/* (6–8); Carlos Paes, Lisabon, Portugalsko/
Morguefile.com (9); Glen Jerkinson, Cairus, Austrálie/* (11); Oleg
Cimmerian, Uljanovsk, Rusko/ iStockPhoto (12), Rastislav Podivínský, Tr.
Teplice (16–19); Darko Novakovic, Novi Sad, Srbsko/* (20–24); Cora Reed,
Denver, USA/* (22); AKG Berlin (23); GralsWelt 36/2005 (21, 27); Horst
Manfred Fürntratt, Graz, Rakousko (28); Martin Vik (30–33); Corel Photodisc
(34); Pavel Patloch, Karviná (35); Jeremy Edwards/ iStockPhoto (37); Lori
Martin, Whitehouse, USA/* (38); Reza Mazaheri, Jackson Heits, USA/* (39);
Gina Smith, Soul, Korea/* (38, 39); Grafikeray/* (42); Marian Vaňáč (43);
Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.
Fotografia na zadnej strane obálky:
Karel Prskavec, Liberec
Cena:
Jednotlivé číslo 87 Sk
Predplatné (4 čísla) 320 Sk
© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart.
Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za
nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát
ročne. Číslo registrácie: 3254/2004
Český Svět Grálu si možno
objednať na adrese: Nováčkova 26,
614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.
ISSN 1614-5127
www.svetgralu.sk
Vážené čitateľky, vážení čitatelia,
na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy,
názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.
A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.
Tešíme sa na Vaše príspevky.
redakcia
Čo je príčinou
homosexuality?
Otázka čitateľa:
Nedá mi to a reagujem na váš názor
k téme homosexuality, zverejnený v č.
9/2006. K pojmu homosexualita viažete
prívlastky pokrivený, chybný, postihnutý,
neprirodzený ap. Trochu mi to
vzalo dych. Je možné, že ľudská bytosť
dospeje k tejto situácii spôsobom, ktorý
uvádzate, postupnou zmenou v rozhodovaní
duše čo sa týka jej pôsobenia,
vcítenia. Homosexualita je pochopiteľne
veľmi neobvyklá vec. No nevnímam ju
o nič neobvyklejšie než zjav modlivky
alebo ropuchy, ktorý u niektorých ľudí
môže vyvolávať zvláštne až nepríjemné
pocity. Nepatria snáď preto tieto tvory
do nášho sveta? Samozrejme sú prirodzenou
súčasťou vesmíru. Duša, ktorá
sa stále a stále vteľuje do rôznych podôb
v prejavenom svete na svojej ceste za
svojím sebauvedomením, je príliš veľká,
vzácna, neobyčajná, než aby sme ju
mohli postihnúť slovami alebo hodnotiť
rozumom, ktorý má sklon k čiernobielemu
videniu sveta a zjednodušenému
rozlišovaniu dobra a zla. Duša túži
zakúsiť všetky možné zážitky, všetky
roly, aby si uvedomovala čím je. Dokonalou
a neoddeliteľnou časťou Boha,
ktorá v sebe obsahuje všetky možnosti
vedomia. A tiež to robí. Nemôžem
a nechcem preto hodnotiť homosexualitu.
Nie je to cítenie či správanie,
ktoré obmedzuje slobodu druhého. A ak
prijmeme ľudí s touto sexuálnou orientáciou
a správaním ako plnohodnotné
bytosti, nám „ostatným“ rovné a hodné
aj Božej pozornosti a lásky, ktorú prajeme
všetkým bytostiam a sami sebe, už
len tým prispejeme k tomu, aby im nič
nebránilo vo vlastnom porozumení ich
cesty, ich životu. Láska homosexuálne
orientovaných ľudí je tiež láskou, len
zaodetou do trochu iného šatu. Možno
môže pôsobiť ako nevhodná porucha
prirodzeného poriadku vesmíru, ale
keď už sa na to mám pozerať ako na
niečo neobvyklé, tak potom ako na čin
Šibala, večne rozvracajúceho vesmírny
poriadok, a predsa ako neodmysliteľnú
súčasť vesmíru, rovnako ako je šašo samozrejmou
súčasťou kráľovského dvora.
Prečo? Aby do neho vnášal humor, moment
prekvapenia, alebo – ako vy tiež
píšete vo vašom úvodníku k názorom –
aby prispel k väčšej hĺbke a farebnosti
života.
Keď sa zmieňujem o túžbe duše poznávať
čím všetkým môže byť, nemyslím tým,
že podporujem akékoľvek svojvoľné správanie,
ako je zabíjanie ap., ktoré obmedzuje
slobodu a celistvosť živej bytosti.
S priateľským pozdravom
(meno v redakcii).
Odpoveď:
Je pravda, že každý človek rozhodovaním
svojej slobodnej vôle ovplyvňuje
okolitý svet a prispieva tak k jeho rozmanitosti.
Každého z nás formovali
a poznamenávali iné skúsenosti a iné
rozhodnutia, preto vnímame a hodnotíme
rovnaké javy viac či menej odlišne.
Tak si vytvárame aj rebríček hodnôt
a cítime sa silnejšie spojení s ľuďmi,
ktorí si osvojili obdobné presvedčenie.
Pokiaľ však stoja proti sebe dva názory,
podobne ako je to v našom prípade
pri posudzovaní homosexuality, je na
mieste si ujasniť, kde má tento odlišný
pohľad svoj pôvod. V dnešnej dobe sme
N Á ZO R Y
v mnohých oblastiach života svedkami
akéhosi uvoľnenia, ktoré poskytuje široké
možnosti pre realizáciu vlastných
prianí a predstáv. V mnohých oblastiach
sme však už svedkami takých následkov,
ktoré svedčia o nesprávnosti tohto prístupu,
pri ktorom sa neberie ohľad práve
na zákonitosti života vo vesmíre. Súhrnným
dokumentom, ktorý svedčí proti
mnohým našim prianiam a predstavám,
je všestranné zbedačenie našej planéty.
Je také rozsiahle, že sa už osobne dotýka
každého z nás. Má svoj nepopierateľný
pôvod v našich mysliach a je teda plodom
určitej duševnej kultúry, pre ktorú
sú záujmy celku a jeho zákony nevítaným
ohrozením vlastných prianí a nepríjemným
pripomenutím vlastnej zodpovednosti.
Situácia, do ktorej sme Zem týmto
spôsobom uvažovania priviedli, naznačuje,
že pre naše priania bude pravdepodobne
existovať určitá hranica, za ktorou
už tieto priania nemôžu byť považované
za vítaný príspevok k rozmanitosti, pretože
vyvolávajú spustošenie. Zdá sa teda,
že to, čo je možné na kráľovskom dvore,
nie je možné v kráľovstve vesmírnom.
Veď pozemské kráľovstvá rýchlo zanikajú,
no to druhé je stále tu. Bude teda
zrejme rozdiel v tom, ako sú tieto kráľovstvá
spravované a udržiavané. Predstava
vesmírneho Šibala, ktorý obracia všetko
naruby, aby vyvolal pohyb a veselie, vyvoláva
predstavu nezáväzných pravidiel,
ktoré je možné kedykoľvek podľa chuti
zmeniť. Hodí sa taká predstava skutočne
k vesmíru? Byť zovretý neúprosnými zákonitosťami
je pre človeka, túžiaceho po
slobode na prvý pohľad neprijateľné. Ale
je to skutočne zovretie? Nie je to skôr milujúca
náruč, ktorá nám darovala skvost
prírody a vesmíru – záhradu, v ktorej
môžeme žiť svoje pozemské životy a učiť
sa, ako túto krásu chrániť a rozvíjať? A tu
sa už dostávame k opačnému uhlu pohľadu.
Človek, ktorý sa snaží pozorovať
svet z tejto strany, bude vždy starostlivo
zvažovať, či jeho priania budú záhradu
plieniť alebo naopak múdro udržiavať.
Pokiaľ však zistí, že svojimi prianiami
narušil mier, mal by pocítiť toľko zodpovednosti,
aby sa ich vzdal.
Homosexualita je prejavom jedného
takého ľudského priania a vyvoláva preto
nástojčivú otázku: Pôsobí vôbec v rámci
prírodného diania – tvorivo a povzbudivo?
Len v takomto prípade má opodstatnenie
a bolo by možné považovať ju
za prínosnú. Existencia prírody vrátane
ľudských tiel je síce závislá na rozmnožovaní.
Pritom však – a to je potrebné
zdôrazniť – prvotným cieľom života na
Zemi je vývoj ľudskej duše, nie rozmnožovanie
tiel. Homosexualita vnáša do
tohto zákonitého pôsobenia umŕtvenie.
Je zvláštnosťou, ktorú príroda nepotrebuje.
Homosexualitu ťažko možno považovať
za jednu z vývojových možností,
ktorú Božia múdrosť ľudským dušiam
predurčila. Táto múdrosť vytvára pre
ľudí iba také cesty, na ktorých ľudská
duša môže dospieť k najvyššiemu uplatneniu
– teda také, kde sa zmysel jej doterajšieho
vývoja nestratí.
(JP)
Vedomé bytie po smrti?
Otázka čitateľa:
Ešte som sa so smrťou a opätovným narodením
bližšie nezaoberal, ale mám
veľký strach zo smrti a z toho, že pri
tom stratím svoje vedomé bytie. Neviem
si tiež predstaviť, že by som sa znova
narodil v inom tele – keďže tam už nie
sú žiadne spomienky na predošlý život.
Môže človek o tom všetkom skutočne
niečo vedieť, alebo sa sami klameme našou
vierou v život po smrti alebo v opätovné
narodenie?
Odpoveď:
Strach pred smrťou je veľmi rozšírený,
pretože táto téma je v našej spoločnosti
dosť tabuizovaná a človek zostáva so
svojimi myšlienkami často sám. Okrem
toho sa u nás prevažujúcim materialistickým
pohľadom na svet tento strach
prehlbuje. Keď človek verí, že človek je
len telo, teda kôpka
kože, kostí a mozgov
ých buniek, potom
celkom prirodzene vyvstane
i otázka, čo z neho
zostane, keď sa po smrti predsa všetko
rozpadne.
Predpoklad, že človek je len telo, nemá
pri bližšom skúmaní pevný základ. Samotná
skutočnosť, že máme „vnútorný
svet“, alebo „vnútorný život“, teda napríklad
že vieme milovať, alebo vnímať
krásu, tento predpoklad spochybňuje.
Všetko typicky ľudské nie je materiálne –
napr. naša schopnosť poznávať, aj schopnosť
vedomého bytia. Ono bytie – naše
„ja“ – nestarne, nemení sa s premenou
nášho tela, ale na základe životných skúseností,
ktoré získavame, má napĺňať
vlastný proces vývoja k zrelosti. V tomto
dozrievaní nášho vedomého bytia tkvie
vlastne zmysel nášho života, a tento proces
našou fyzickou smrťou nekončí.
Čo sa týka spomienok, z pohľadu reinkarnácie
treba rozlišovať medzi „pamäťou“
(informácie uchovávajúca pamäť
rozumu) a „spomienkou“(prežitím nadobudnutá
duševná skúsenosť, „nadradená“
pamäti denného vedomia). Strata pamäte
ešte neznamená stratu spomienky, čiže
skúsenosti ducha, alebo azda stratu vedomého
bytia. Spomínanie je duševno-
-duchovná vlastnosť a priamo nesúvisí
s telesným mozgom. Nemateriálna duša –
so svojím vedomým bytím – nie je podmienená
mozgovou činnosťou a existuje
po fyzickej smrti ďalej.
Pokiaľ človek pripustí túto myšlienku
a spojí ju s vlastnými prežitiami a skúsenosťami,
viera v pokračovanie života po
smrti sa môže stať pevným presvedčením.
Tomuto vývoju by určite pomohlo,
keby sa téma smrti odtabuizovala. Potom
by mohli mať v našej spoločnosti
väčšiu váhu aj tie správy, ktoré sú už po
desaťročia v súvislosti so smrťou zaznamenávané:
o skúsenostiach z druhého
sveta od pacientov po klinickej smrti –
alebo tiež výpovede ľudí, ktorí si pamätajú
na predošlý život.
41
SVET GRÁLU
10 | 2006
N A Z ÁV E R …
to by videl, ako nám nadšením
K žiaria tváre, keď sme pri prevoze
z Osvienčimu do bavorského lágru
hľadeli zamrežovanými okienkami
väzenského vagónu na vrcholky hôr
vo svetle zapadajúceho slnka, ten
by nikdy neveril, že to sú tváre ľudí,
ktorí svoj život prakticky uzavreli.
Napriek tomu, alebo práve preto, ich
tak strhol roky odopieraný pohľad na
krásu prírody.
A ešte aj v lágri príležitostne upozorní
pri práci ten alebo onen svojho
plahočiaceho sa kamaráta na nejaký
skvostný obraz, ktorý sa ich zraku naskytá,
trebárs uprostred bavorského
lesa (kde sa stavali obrovské podzemné
továrne na zbrojné účely), kde
medzi vysokými kmeňmi napríklad
zapadajúce slnko svieti práve tak, ako
na známom Dürerovom akvareli.
Alebo: raz večer sme už boli v baraku
natiahnutí na zemi, každý
v ruke misku s polievkou. Boli sme po
práci a na smrť unavení. Tu dovnútra
vbehne kamarát a vyzýva nás, aby
sme si pohli na „apelplatz“ a napriek
zime i vlastnej únave si nenechali ujsť
mimoriadny západ slnka.
A keď sme potom vonku uvideli
tie ponuré žeravé mraky na západe
a celý obzor oživený mrakmi najfantastickejších
stále sa meniacich tvarov
v nadpozemských farbách, od oceľovo
modrej až k žeravej krvavo červenej,
a pod tým všetkým (aký kontrast!)
pusté šedé „zemljanky“ lágrov a premočený
„apelplatz“, v ktorého kalužiach
sa ešte zrkadlila ohnivá žiara
oblohy, potom sa jeden druhého po
minútach dojatého ticha pýtal: „Ako
by len mohol byť ten svet krásny…!“
Alebo: stojíš v priekope pri práci.
Rozodnievanie okolo teba je šedivé.
Šedivý je sneh v mdlom rannom šere.
Šedivé sú ich tváre. A ty opäť začínaš
hovoriť s milovanou bytosťou.
Alebo vysielaš už po tisíci krát svoj
nárek a otázky k nebesiam. Po tisíci
krát zápasíš o nejakú odpoveď, bojuješ
o zmysel svojho utrpenia, svojej
obety, o zmysel svojho pomalého
umierania.
Meditácia
v koncentračnom tábore
V poslednom vzopätí proti neutešenej
smrti, ktorá na teba čaká,
náhle cítiš, ako tvoj duch preniká
z celého tohto bezútešného a nezmyselného
sveta von, a tebe na
tvoje posledné otázky o poslednom
zmysle odkiaľsi jasá víťazné: „Áno!“
A v tom istom okamihu sa v okne
vzdialeného bavorského statku
rozsvieti svetlo, v statku, ktorý na
obzore stojí ako kulisa uprostred
všetkej tej bezútešnej šedi prebúdzajúceho
sa bavorského rána, et
lux in tenebris lucet (a svetlo svieti
v temnotách).
Viktor Emanuel Frankl
A napriek tomu povedať životu áno,
Viktor E. Frankl
42
SVET GRÁLU
10 | 2006
BENJAMIN KLEIN
POZNEJ SVÉHO
ANDĚLA
Čas plynul ako voda. Veľa som sa modlila a často
som sa ponárala do meditácií. Dostala som pri tom
toľko sily, že som často necítila žiadnu bolesť. Zreteľne
som cítila prúdenie energie v hlave a po chrbte.
Bolo to, ako by som stála pod prúdom. Spokojnosť,
šťastie a mier sa okolo mňa šírili, aby ma už nikdy
neopustili. Takmer nikdy! Mohla som cítiť prúd, ktorý
mi hore-dolu pretekal chrbticou. Formoval sa vo
veľkých víroch do centier sily a zhromaždísk energie.
Stavala som sa pravidelne do kríža z planúceho svetla,
ktoré sa z týchto centier napájalo. Ako mi povedal
Michael, svetlo tu bolo vždy, keď som si ho intenzívne
predstavila. Napriek tomu som bola prekvapená,
keď som ho mohla po určitom čase skutočne vidieť.
Už dlhší čas som pozorovala, že tiene druhých, keď
prišli ku mne, sa často skrčili ako zasiahnuté bleskom
a nemohli sa ku mne ďalej priblížiť. Teraz som videla,
že toto pôsobenie vychádzalo z kríža. Jeho lúče ich
tlačili späť. Tak som aj mohla zistiť, že veľa detí sa
v mojej blízkosti upokojilo. Aj sestry, ktoré boli všeobecne
považované za protivné, sa stávali v mojom
okolí omnoho miernejšie. A dokonca aj nevľúdna
domovníčka ma v poslednom čase dokázala raz aj
pohladiť, prehovoriť ku mne, alebo mi otočiť stránku
knihy. Áno, zdalo sa dokonca, že má pôžitok z toho,
že smie nejaký čas zotrvávať v mojej blízkosti. Teraz
som aj vedela prečo!
Benjamin Klein
Poznej svého anděla
113 strán, formát 14 x 21 cm, tvrdá väzba
nakladateľstvo Integrál Brno
ISBN 80-238-5381-3
Cena 185 Sk
Knihu si môžete objednať prostredníctvom
kupónu, ktorý nájdete uprostred časopisu.
Knižka Benjamina Kleina je príbehom ťažko telesne postihnutého
dievčaťa Barbary, opis jej cesty k pochopeniu samej seba i ľudí
okolo nej. Na životnej púti ju sprevádza anjel Michael, pomáha
Barbare znášať životné útrapy a ukazuje jej, že i zdanlivo nezodpovedateľné
otázky majú svoje odpovede. V knižke sa prelína pozemská
realita s opismi duchovného sveta, kde všetko nachádza
svoj vyšší zmysel.
Nejde o to – chrániť sa pred
nepríjemnosťami, ale s dôverou v Boha
prinášať okolitému svetu seba samého.
Tá narastajúca, skoro nepostrehnuteľná každodenná
jednotvárnosť v konaní voči sebe i voči iným,
ktorá sa nám postupne stáva zvykom, raz rozhodne
o našom duchovnom bytí či nebytí.
Nezáleží na podmienkach, ktoré nás obklopujú; rozhodujúce
je životné dielo, ktoré z nich vytvoríme.
Elisabeth LUKASOVÁ
(Autorka je pokračovateľkou životného diela psychoterapeuta
Viktora E. Frankla, autora knihy „A predsa povedať životu
áno“ z prostredia koncentračného tábora.)