SG10

V ďalšom čísle časopisu: 

SVET GRÁLU 

Grál je od dávnych čias 

symbolom ideálu, 

hľadania vysokých 

duchovných 

a mravných hodnôt. 

Vzbura živlov 

Rozumieme katastrofám? 

Chceli sme byť jej pánmi. Príroda sa však bráni uragánmi, povodňami 

i výbuchmi sopiek, akoby chcela ľudí zmiesť z povrchu zeme. Na bezohľadne 

vykorisťovanej planéte sa stále viac porušuje rovnováha. Prečo 

to človek dopúšťa? 

SVET GRÁLU č. 11 

vychádza 1. marca 2006 

titulná téma: 

Tridsať rokov medzi mŕtvymi 

Americký psychiater Dr. Wickland liečil ťažké prípady 

posadnutosti tak, že z pacientov vypudil cudzieho 

„zlého ducha“ elektrickým šokom, a ten sa potom 

presídlil do jeho mediálnej manželky. Tak mu mohol 

klásť otázky a dozvedel sa mnoho o veľkom vplyve 

„záhrobného sveta“ na nás – pozemských ľudí. 

Človečenstvo farára Huvara 

„Je to škola a nie trest. My sa totiž potrebujeme 

dostať trochu vyššie, a preto je dobrá každá skúsenosť 

a každý deň. Ja by som ani minútu toho 

života v lapákoch nepredal,“ hovorí dnes už 

osemdesiatpäťročný farár Antonín Huvar, ktorý 

zažil trinásť komunistických väzení. 

Komenského Labyrint sveta 

28. marca 2007 uplynie presne 415 rokov od doby, 

keď sa narodil jeden z najvýznamnejších českých 

mysliteľov – Jan Amos Komenský. Dodnes je 

uznávaný prevažne ako pedagóg, ale aký bol jeho 

názor na svet? Ako svet vnímal on sám? Nad tým 

sa zamyslíme v nasledujúcom čísle Sveta Grálu. 

V 21. storočí sa svet 

zmenil na nepoznanie, 

ale hodnoty zostávajú. 

Časopis Svet Grálu, ktorý 

vychádza súčasne aj v češtine, 

nadväzuje na nemecký 

GralsWelt, francúzsky 

Monde du Graal 

a anglický GrailWorld, 

ktoré si vo svojich krajinách 

získali už tisíce stálych čitateľov. 

Svet Grálu vychádza 

štyrikrát ročne. Informácie 

o predplatnom nájdete 

v prílohe alebo na internete: 

8/2006 SVěT GRÁLU 

www.svetgralu.sk 

Reinkarnace 

Proč si nevzpomínáme? 

SVěT GRÁLU 

 

10/2007 SVET GRÁLU 

červen – srpen 2006 · číslo 8 

SVET GRÁLU 

Reinkarnace – 

křesťanská myšlenka? 

 

strana 5 

strana 7 

Tajuplný Velikonoční ostrov 

december 2006 – február 2007 · číslo 10 

Jak drahý je levný nákup? 

Duchovní souvislosti v životě 

strana 9 

Duše, láska a sexualita – 

zamlčená fakta 

strana 30 

Platonská akademie 

strana 37 

cena 78 Kč 

Šamanizmus 

strana 5 

„Nechcel som umrieť“ 

strana 14 

Jasnovidectvo jasnovidnými očami 

strana 24 

Implózia – energia budúcnosti ? 

strana 28 

Perzia 

strana 37 

cena 87 Sk 

Omyly a zázraky 

jasnovidectva 

Duchovné súvislosti v živote 

Svět Grálu 

www.svet.gralu.cz 

Svet Grálu 

www.svetgralu.sk

OBSAH 

R O Z H O V O R 

Šamanizmus – bohatstvo tradičnej medicíny 5 

Z D R A V I E 

Transplantácie orgánov 9 


Nechcel som umrieť 14 


Neviditeľný svet 16 

T É M A 

Omyly a zázraky jasnovidectva 

Jasnovidci nazerajú do “iného svteta”. 

Nakoľko im môžeme dôverovať? 20 

T É M A 

Jasnovidectvo jasnovidnými očami 24 


Vidieť neviditeľné 27 

R E P O R T Á Ž 

Implózia - energia budúcnosti? 

Získavanie energie je dnes založené 

prevažne na spaľovaní a rozkladaní 

hmoty. 28 

F O T O R E P O R T Á Ž 

Mexiko 30 

P O V I E D K A 

Neskorá ruža 34 

Z A U J A L O N Á S 

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 36 

H I S T Ó R I A 

Putovanie do krajiny úsvitu (VI.) 

PERZIA 

Perzia, dnešný Irán, bola pôsobiskom 

veľkej duchovnej osobnosti 

Zoroastera. 37 

N Á Z O R Y 

Listy čitateľov 40 

N A Z Á V E R … 

Meditácia v koncentračnom tábore 42 

„Verte – neverte“– to je názov úspešnej 

série filmov o udalostiach na hranici reality, 

alebo presnejšie, na hranici medzi 

týmto a oným svetom. Jasnovidné proroctvá, 

nevysvetliteľné záchrany z nebezpečných 

situácií, objasnenie zločinov 

pomocou paranormálnych schopností. 

Tri krátke filmy, moderátor sa v prestávkach 

sugestívnym hlasom pýta: Bol 

tento príbeh nakrútený podľa skutočnej 

udalosti, alebo ide o fikciu ??? Napadlo 

mi, že by som sa raz mohol zahrať na 

moderátora a tiež Vám ponúknuť tri 

neuveriteľné príbehy. A dúfam, že to 

nebude len lacný pokus o zábavu. Tak 

teda: Skúste hádať! Možno sú tri nasledujúce 

príbehy pravdivé, možno som si 

ich vymyslel. 

Veríte v jasnovidectvo? Myslíte si, že 

existujú ľudia, ktorí vidia viac alebo ďalej, 

než tí ostatní? Že dokážu z neviditeľného 

vyžarovania Vašej osobnosti, z fotografie, 

alebo pomocou kariet vyčítať Váš 

osud – minulosť či budúcnosť? A stoja 

tieto pokusy vôbec za to? 

Príbeh prvý: 

Muž s celkom obyčajným zamestnaním, 

úradník, má neobyčajnú záľubu. 

Vykladá z kariet. Raz za ním príde utrápená 

mladá žena. Nevie si dať rady so 

svojím priateľom. Náš úradník – volajme 

ho Pavol, ju pozve ďalej a na stôl 

3 

SVET GRÁLU 

10 | 2007

Ú V O D N Í K 

kladie karty. Karty sú dôležité, ale Pavol 

má ešte inú schopnosť. Ak sa trochu 

sústredí, dokáže okolo „vyšetrovanej“ 

osoby vidieť rôzne farby – alebo 

aj tvary, v každom prípade niečo, čo 

o danej osobe „vypovedá“. Ešte skôr, 

než sú karty vyložené a začne rozprávať, 

má nepríjemný pocit. Okolo mladého 

muža „vidí“ zlovestné chmáry. Vykladá 

karty, vysvetľuje Eve ich symboly a nakoniec 

jej musí povedať: – „…viete, je 

to nepríjemné, ale Váš priateľ je v zlej 

spoločnosti. Mal by sa z nej vymaniť, čo 

najskôr…“ Eva sa naňho pozerá nedôverčivo 

– ON v zlej spoločnosti? Ale 

kde – a s kým?! „To Vám neviem povedať“ 

– hovorí Pavol, „skúste sa s ním 

o tom porozprávať Vy“. O niekoľko týždňov 

neskôr sa dvere na Pavlovej kancelárii 

prudko rozletia. Dnu vpadne Eva 

s očami zaliatymi slzami a kričí: „Zabili 

ho, a môžete za to – VY!!!“ Pavol sa len 

s námahou ovládne, chce ostať pokojný. 

Eva sa naňho nenávistne pozerá a hovorí 

„Vedeli ste to, že bol v mafii, určite 

ste to vedeli, mali ste mi to povedať, nič 

by sa nebolo stalo…“ Potom zmení rétoriku 

– „Nie, nič ste nemali hovoriť, vy 

ste to privolali“. Pavol je otrasený. Tušil 

a aj VIDEL hroziace nebezpečenstvo, 

ale bola to len temnota, bez tváre a bez 

mena. Teraz vie len to, že sa musí pokúsiť 

mladú ženu upokojiť – aby si niečo 

neurobila aj ona… Eva po hodinovom 

rozhovore odchádza. Neskôr sa s Pavlom 

stretnú ešte mnohokrát, nakoniec 

sa mu ospravedlní. Už si nemyslí, že on 

je zodpovedný za smrť jej priateľa. Pavol 

používa karty dodnes, ale vždy upozorňuje, 

že karty ukazujú iba možnosti 

a situácie. Ako kto so svojím životom 

naloží, je len v jeho rukách. 

Bol tento príbeh pravdivý, alebo vás 

vodím za nos mysterióznou historkou? 

Počkajte si na rozuzlenie! 

V druhom príbehu ide o dvoch manželov 

z malého mestečka. Veľmi sa zaujímajú 

o jasnovidectvo a všetko „duchárske“. 

Majú obrovskú túžbu nadviazať 

kontakt s druhým svetom. Skúšajú 

4 

SVET GRÁLU 

10 | 2007 

hypnózu aj autohypnózu, rôzne techniky 

zmeny vedomia. Po dlhšom čase 

jeden z nich zrazu počuje hlas. Nie je to 

hlas živej prítomnej osoby, ale „priateľ“ 

z druhého sveta, ktorý im oznamuje, že 

odteraz sú prostredníkmi pre duchov 

zo záhrobia – a majú pomáhať aj iným. 

Onedlho v dome manželov pribúda 

návštevníkov. Všetkých poháňa zvedavosť 

dozvedieť sa čo-to o sebe, o zosnulých 

blízkych, o duchovných pravdách. 

Manželia počujú hlasy častejšie. 

Sú šťastní. Mnoho ľudí im ďakuje za 

pomoc, utvrdzujú ich, že idú po správnej 

ceste. Po niekoľkých mesiacoch 

prichádza nečakaný zlom. Obaja sú na 

smrť vyčerpaní. Nielen kvôli návštevám. 

„Hlasy“ už nie sú len príjemní spoločníci, 

ale aj dotieraví votrelci. Protirečia 

si, hádajú sa, naliehajú. Najhoršie je, 

že sa nedajú vypnúť. Namiesto pocitu 

šťastia nastupuje strach. So strachom 

však prichádzajú čoraz drzejšie hovory 

z onoho sveta – robia si z nich posmech, 

vyhrážajú sa im. Nakoniec obaja manželia 

v hrôze vyhľadajú psychiatrickú 

liečebňu s jedinou túžbou – mať v hlave 

konečne ticho. 

Drsný príbeh, však? Stal sa skutočne, 

alebo je len výtvorom autorovej fantázie? 

V poslednom príbehu vystupuje 

matka troch detí, ktorá stojí pred vážnym 

rozhodnutím. Natoľko vážnym, že 

ho odkladá už mnoho rokov. V manželstve 

sa cíti nešťastná. Manžel ju ponižuje 

– vraj nič v zamestnaní nedosiahla, 

venuje sa „iba deťom“, večery smotánky 

ju nebavia a synom nedopraje žiadnu 

zábavu – zakazuje im rýchle motorky, 

drahé večierky, skrátka všetko, čo je 

„in“. Keď sa ona pokúsi povedať mu 

niečo aj o iných stránkach života, dokonca 

duchovných, pohroma je istá. 

Magdaléna sa cíti ako v klietke. V jednu 

noc stojí pred oknom, v ktorom vidno 

len hviezdnatú oblohu, plače a prosí, 

ako toľkokrát, Boha o pomoc – o silu. 

Má odísť? Nechať deti manželovi, hľadať 

si zamestnanie, začínať odznovu? 

Má strach. Zrazu jej pozornosť zaujme 

čosi veľmi neobyčajné. Vidí na oblohe 

svietiaci kríž, zložený z dvoch rovnako 

dlhých ramien. Čo to je? Také niečo by 

sa jej ani neprisnilo – má halucinácie? 

Volá do kuchyne syna – ukazuje na oblohu 

a pýta sa ho: „Čo tam vidíš?“ Syn 

sa zadíva von oknom a potom na ňu 

pozrie prekvapenými očami. „Je tam 

kríž.“ Po chvíli obraz mizne, ale v duši 

tejto ženy ostal navždy. Zážitok s krížom 

jej dodal toľko sily a odhodlania, 

že urobila to, na čo by si – podľa jej slov, 

inak len ťažko trúfla. Odišla do iného 

mesta, do úplnej neistoty. Začala nový 

život sama. 

Pokúsil som sa iba zahrávať s Vašimi 

pocitmi, milí čitatelia, alebo sa toto naozaj 

stalo? 

Hádam, že ste tušili správne. Všetky 

uvedené príbehy sa zakladajú na skutočnosti, 

iba mená sú zmenené. A čo si 

o takýchto zážitkoch vôbec myslieť? 

Je mnoho vecí, ktoré jasnovidci, či 

mediálne založení ľudia môžu vidieť, 

alebo počuť. Ale nie všetko z toho je 

naozaj cenné. Aj títo ľudia môžu byť 

ovplyvnení vlastnými želaniami, alebo 

vidieť len skryté túžby klienta. Niektorí 

zasa bez zábran povedia zranenému 

človeku niečo, čo ho ešte viac zrazí na 

dno. Tí najnadanejší - v krajinách ako 

USA alebo Rusko – oficiálne spolupracujú 

s políciou alebo zdravotníckymi 

zariadeniami. 

Neviem ako Vám, ale mne najviac 

dal ten posledný, tretí príbeh. Znova 

mi pripomenul to známe „Keď je núdza 

najvyššia, pomoc Božia najbližšia“. Ak 

mám hovoriť o sebe, pomoc senzibilov 

v súčasnosti nevyhľadávam, lebo dúfam, 

že sám včas zistím, „kde ma topánka 

tlačí“, alebo „ako z kola von“. Prípadne 

mi v tom pomôže niekto blízky. Okrem 

toho nám aj všetky rozprávky hovoria 

stále to isté: „Srdcom počúvaj, všetko 

pochopíš…“ 

Roman Levický 

nejasnovidný redaktor

R OZ H O V O R 

ŠAMANIZMUS 

BOHATSTVO TRADIČNEJ MEDICÍNY 

Bernadette Poisson vykonávala lekársku prax na vidieku vo Francúzsku ako lekárka 

so zameraním na liečenie matiek a detí. Keď jej odrástli deti, rozhodla sa osloviť humanitárne 

združenia, vycestovala do Južnej Ameriky, neskôr do Ázie a Indie. Z ciest 

priniesla svedectvo o stretnutiach s dobrovoľnými členmi malých združení, ktorí jej 

rozprávali o každodenných starostiach, o svojom boji. Sú to svedectvá skupiniek ľudí, 

ktorí sa aktívne usilujú zachovávať tradície a upevniť tak svoje korene. Bernadette 

Poisson so záujmom vyhľadávala liečiteľov a šamanov a opisovala bohatstvo tradičnej 

medicíny, ktorá v niektorých krajinách prosperuje po boku modernej medicíny. 

Inde je zasa znevažovaná a odmietaná. Redaktorka časopisu Svet Grálu (Monde du 

Graal) Liliane Volokove sa s Bernadette Poisson zhovárala o šamanoch, rastlinách, 

liečiteľstve a zážitkoch z jej ďalekých ciest. 

SG: Pani Poisson, boli ste lekárkou na 

vidieku, potom ste sa rozhodli angažovať 

sa v humanitárnych projektoch, 

ktoré organizujú malé miestne združenia 

v prospech tretieho sveta. Čo 

Vás viedlo k takémuto rozhodnutiu? 

B. Poisson: V rokoch 1980-1985 

som sa začala zaoberať analýzou 

osobnosti a prácou s telesnou bioenergiou. 

Cítila som sa priúzko v role 

všeobecného lekára. Totiž pri klasickom 

prístupe si pacient, ktorý čosi 

vie a čosi nevie, udržiava ilúziu, že 

mu niekto dá odpoveď na všetko, 

bez pochybností a bez ďalších otázok, 

pričom zanedbáva význam 

príznakov, ktoré sa uňho prejavujú. 

Ako všeobecná lekárka som sa snažila 

pracovať skôr v opačnom smere. 

No ak ako lekár navrhnete najprv 

pozorovanie príznakov, a pacient 

nedostáva rýchlo odpoveď, častokrát 

sa obráti na iného lekára, ktorý mu 

predpíše na pár dní antibiotiká. 

Stráca sa tak možnosť dialógu. 

Niekedy, a to je ešte vážnejšie, inštitucionálna 

starostlivosť vnúti človeku 

bezmocnosť. Napríklad pri pôrode 

sa veľmi rýchlo rozhoduje pre 

cisársky rez. Koľkokrát je žena bezmocná, 

a pritom ide o jej materstvo 

a plodnosť. V menopauze 

jej povedia: „Berte 

hormóny,“ hoci tým 

poprú všetko ženské, 

celé priame spojivo 

osobnosti so životom. 

Pochopila som, že 

treba viesť ľudí k tomu, 

aby sa chceli zaoberať 

sami sebou, aby objavili 

priaznivé účinky 

masáží, športovali so 

svojimi deťmi, našli 

životnú energiu a nestavali 

si stále bariéry 

zo zákazov. 

SG: Ste veľmi aktívna: 

navštívili ste päť krajín 

za šesť rokov a napísali 

ste dve knihy… 

Boli ste v Bolívii, Ekvádore, 

Bangladéši, 

Guatemale, Kolumbii, 

Indii, Pakistane. Čo 

Vás ženie ísť tak ďaleko? 

B. Poisson: Keď ste na ceste, ani 

neviete, kam idete, len kráčate, postupujete 

ďalej… a keď príde čas, 

rozhodnete sa. 

Moje prvé skúsenosti boli svedectvá 

ľudí, prvé kroky, čas pozorovania. 

Na prvej ceste mi išlo hlavne 

o to, aby som pozorovala a spoznala 

život v treťom svete, neskôr som už 

mohla lepšie formulovať vlastné zámery 

a pracovať na nich. Najprv som 

oslovila veľké mimovládne organizácie, 

ale nezaujali ma ich návrhy, asi 

by som sa necítila v takej práci dobre. 

Návšteva v záhrade liečivých rastlín v Tulabane (Bangladéš) 

5 

SVET GRÁLU 

10 | 2007


Dozvedela som sa o jednom projekte 

v Guatemale, ktorý pripravili priatelia 

z Ardèche a išla som sa pozrieť, čo 

sa deje v ich dedine. 

Je to skôr tak, že udalosti prichádzajú 

ku mne, nie ja k nim. Vstupujú 

mi do cesty ako možnosť. 

Priatelia z dediny v Ardèche mali 

družbu s dedinou v Indii, a tak 

Liečiteľ pri práci 

som sa im rozhodla napísať. Odpovedali 

mi hádam až s priveľkým 

nadšením, mala som dojem, že niekedy 

čakajú matku Terezu. Ja som 

prichádzala bez peňazí, nebola som 

sponzorom. Bolo treba uviesť veci 

na správnu mieru. Povedala som 

im, že možno nezodpovedám celkom 

ich predstavám, ale aj tak by 

sme mohli spolu niečo podniknúť. 

Bolo tisíc možností, ako konať, lebo 

ľudia boli ochotní spolupracovať 

a boli medzi nimi aj zdravotné sestry 

bez práce. Okrem toho sa tam 

niektorí ľudia dlhšie zaoberali liečením 

bylinkami, ako napríklad 

6 

SVET GRÁLU 

10 | 2007 

brat Shanti v južnej Indii, ktorý 

mal v susednej dedine bylinkárstvo… 

Teda v tom spočíval tvorivý 

začiatok. 

SG: Píšete, že prvé cesty do Južnej 

Ameriky mali pre Vás veľmi veľký 

význam. Stretli ste sa napríklad 

s projektom „Medicos Descalzos“, 

tvorivým návrhom budovania 

záhrad s liečivými bylinkami… 

a so skupinou Fergusson v Bogote, 

ktorá šíri myšlienky globálneho 

zdravia. Zaujala Vás 

originalita týchto projektov, 

v čom sú zvlášť osobité? 

B. Poisson: Originalita Medicos 

Descalzos v Guatemale spočíva 

v tom, že vychádza z domorodej 

medicíny. Predstavuje 

alternatívnu liečbu s dobrou 

štruktúrou a veľkými predpokladmi 

pre rozvoj. Guatemalskí 

prívrženci tejto liečby sú mladí, 

pracujú jedine prostriedkami 

prírodnej medicíny, čo nestojí 

peniaze a presne zodpovedá 

mentalite tamojšieho obyvateľstva. 

V rámci tohto projektu 

sa každý môže naučiť používať 

liečivá na báze rastlín a nemusí 

byť závislý na modernej 

medicíne. Tieto národy ani 

nemajú vždy dobré skúsenosti 

s nemocnicou. Je dobre, že niekedy 

dochádza k spolupráci s miestnymi 

lekármi, čím vznikajú nové možnosti. 

Napríklad v blízkosti nemocníc 

sa nachádzajú tamascals, sú to 

malé obydlia, v ktorých môže žena 

porodiť podľa guatemalskej tradície 

– ale tieto snahy o prepojenie sú 

ešte málo výrazné. Objavila som ich 

hlavne v Ekvádore a niektoré v Bolívii. 

SG: V témach, ktoré sú Vám blízke 

a ktoré ste spomenuli vo svojich 

dvoch knihách, ste venovali osobitnú 

pozornosť rastlinám. Vravíte, že sú 

Vaším štítom. Pri mnohých liečiteľských 

zariadeniach sa nachádzajú 

záhradky s liečivými bylinkami 

a popri liečení slúžia aj na vzdelávacie 

programy. Miestna fytoterapia je 

teda dôležitým prostredníkom podpory 

zdravia obyvateľstva. Môžete 

nám o tom povedať viac? 

B. Poisson: Skupina Medicos 

Descalzos vypracovala súpis asi 

tridsiatich bylín liečiacich všetky 

bežné choroby a v školách, zdravotných 

strediskách, v dedinách učí, 

ako ich používať. Je to vzor, o aký 

sa možno oprieť, zaujímavý podnet, 

z ktorého sa dá vytvoriť viac 

variantov. Tieto prvky sa začínajú 

objavovať v rôznych krajinách, no 

sú to ešte len nesmelé iskierky. Žiaľ, 

rozvíja sa aj ilegálna výroba chemických 

liekov; problém prináša mondializácia 

a túžba po zisku za každú 

cenu. Obyvateľstvo vzdialenejšieho 

vidieka si zatiaľ udržiava spojitosť 

s vlastnou kultúrou a niekedy sa mu 

darí vyhnúť sa západnej medicíne; 

tak je to napríklad v guatemalských 

horách. Čím bližšie k mestu, tým 

menšie povedomie o tradičných 

spôsoboch liečenia. 

SG: Podľa vašich slov máte vlastné 

skúsenosti so šamanmi z Južnej 

Ameriky. Mohli by ste nám o nich 

niečo porozprávať? 

B. Poisson: Vo Francúzsku sme 

mali až do 8. storočia kultúru druidov. 

Potom boli druidi, podobne 

ako aj liečitelia v 15. a 16. storočí 

prenasledovaní. Tieto korene sme 

už celkom stratili. Dnešná spoločnosť 

je vybudovaná na nepravých 

základoch, kde je človek odtrhnutý 

od prírody, hoci sú ešte národy , 

ktoré sú viac späté s prírodou, kozmickými 

vplyvmi a klímou. Sú to 

ľudia, ktorí si udržali tradície,a kde 

človek nie je izolovaná bytosť nadradená 

iným druhom. Považuje 

sa skôr za brata ostatných bytostí.


V americko-indiánskych tradíciách 

je táto spätosť všetkého živého 

citeľná, kým my, čo veríme, že sme 

vyšší a nezávislí, sme sa od prírody 

odtrhli a navyše sme si začali nahovárať, 

že čo nevidíme, ani neexistuje. 

Na juhu Peru si Aymarovia udržiavajú 

stále spojenie s predkami. 

Načúvajú znameniam, sú vnímaví 

voči zvieratám, pozorne sledujú 

svoje sny. Žena pomáhajúca pri pôrodoch, 

s ktorou som pracovala, mi 

raz povedala: „Mala som sen. Snívalo 

sa mi o mojom prvom mužovi. 

Vždy keď sa objaví, chce mi poradiť, 

chce mi dobre.“ Títo ľudia zostávajú 

otvorení iným priestorom, iným dimenziám. 

A práve šaman je ten, kto 

sa dostal týmto otvorením najďalej. 

Pre ostatných je veľkým pomocníkom. 

Každý šamanizmus má svoju 

vlastnú tradíciu, svoje pravidlá. 

Amazonský šaman sa neučí zo dňa 

na deň, stáva sa šamanom iniciáciou 

aj za pomoci halucinogénnych 

rastlín. Bolívijský šaman zasa čerpá 

z vrodenej danosti, alebo ho čosi 

vnútorne prebudilo. Potom sa vydá 

na cestu a prípadne si obstará lebku 

nejakého zomrelého predka, ktorý 

mu má byť radcom. Každá krajina 

má svoje chápanie šamanizmu, 

každý šaman svoju osobitú cestu. 

Sú šamani a sú liečitelia; liečiteľ 

pracuje viac s rastlinami, šaman je 

prostredníkom spojenia s neviditeľnými 

silami, s duchmi predkov. 

Dobrý šaman svojím rituálom obnovuje 

porušenú harmóniu. 

SG: Má šaman zvláštny vzťah s chorým 

alebo s rastlinami? Hovoríte, 

že absorbuje energiu rastliny a odovzdáva 

ju chorému… 

B. Poisson: V amazonskej kultúre 

sa šaman postí, izoluje sa 10 až 15 

dní. Rastliny sú mu priateľmi, a ako 

hovorí, s ich dušami je stále spojený. 

Pije rastlinné odvary a potom 

ho rastlina naučí, ako ju používať 

a v akom množstve. Šaman vraví, 

že nasaje dušu rastliny, a tak môže 

preniesť jej moc obyčajným dychom. 

Vytvorí s rastlinou duševné puto, 

ktoré mu umožní nepoužiť priamo 

ju, ale odovzdať jej pôsobenie. 

bola zamatová a bolo to veľmi príjemné. 

Treba vycítiť, kde je ešte 

priestor, aby ste mohli prekročiť 

hranice, a kde to už tradícia zakazuje. 

Častokrát som so ženami 

zažila veľa radosti a súdržnosti. 

V moslimských spoločnostiach 

majú moc muži, pričom v Pakistane 

drží opraty skupina integristov, 

ktorí chcú vládnuť násilím ce- 

SG: Vaše knihy venujú veľa priestoru 

aj ženám. Sama ste cestovali v Južnej lému obyvateľstvu. 

Amerike po oblastiach, kde vládne 

násilie, rovnako aj v Ázii alebo 

v moslimských krajinách, ako je Pakistan. 

Podarilo sa Vám pomôcť ženám 

v týchto oblastiach? 

B. Poisson: Ani veľmi nie. V mnohých 

krajinách je žena ešte neslobodná. 

Muž je oveľa nezávislejší. Aj 

v Indii, aj v Pakistane, v moslimských 

krajinách, žena slúži len rodine. 

Keď som si vzala napríklad bicykel, 

vyvolala som na perách žien 

úsmev, lebo som si dovolila urobiť 

niečo, na čo sa ony neodvážia. Nechcela 

som 

myslenia. 

provokovať, 

išlo mi len 

o praktickú 

stránku. Neviem, 

prečo 

by som nemoh 

la pou 

ž i ť bic y- 

kel, ako to 

robia muži; 

s n a ž í m 

s a u k á z ať 

svoje chápanie 

slobody 

v z my s l e : 

som z inej 

Miestni zdravotníci vyrábajú tradičné lieky (juh Bolívie) 

krajiny a nep 

r i j m e m 

zvyky, ktoré obmedzujú moju slobodu 

alebo ženskosť. 

V Guatemale som sa išla vykúpať 

do rieky s dievčatami v pubertálnom 

veku, čo sa tam nerobí, ale 

ja som si to mohla dovoliť. Voda s nimi? 

Ženy v západnej saharskej oblasti 

sa viac cítia rovnocenné s mužmi, 

ako ženy ostatných moslimských 

krajín. Samy sa rozhodujú, pokiaľ 

ide o starostlivosť o polia, o deti, aj 

v otázkach politiky sú dosť bojovné. 

Organizovala som tam stretnutia 

v stanoch, kde sa cítili voľne a mohli 

rozprávať o svojich ženských veciach 

a o starostlivosti o malé deti. 

Lekári, ktorí prichádzali do táborov, 

boli väčšinou z Alžírska alebo 

Kuby, a dosť vzdialení ich spôsobu 

SG: V Indii ste sa stretli so sestričkami, 

veľmi oddanými službe, 

ktorú robia. Píšete: „Žijú deň čo 

deň veriac v základné ľudské hodnoty.“ 

Aký cieľ mali Vaše stretnutia 

7 

SVET GRÁLU 

10 | 2007


B. Poisson: Sestričky nepovažujú za 

svoju úlohu meniť spoločnosť, ale dávajú 

do svojej práce srdce, otvorenosť, 

službu. Nerozdávajú peniaze, tie nemajú, 

ale sú pozorné voči bolestiam 

iných a snažia sa pomáhať. Cítite čosi 

povzbudzujúce, keď prechádzate štvrťou, 

kde pracujú. Dodávajú ľuďom životnú 

energiu, duševný elán, vieru. 

Najprv som ich oslovila písomne, 

chcela som s nimi spolupracovať. Sestričky 

zaoberajúce sa postihnutými 

V základnej škole v Avalurpet (juh Indie) 

deťmi mi povedali: „Bolo by dobre, 

keby si sa pozrela na deti zo svojho 

hľadiska a pomohla nám.“ Umožňuje 

im to vidieť svoju prácu aj inak a pomáha 

hľadať nové riešenia pre deti. 

Zorganizovali sme spolu dňové školenie o detskej psychológii 

dvojtýža 

starostlivosti o deti pre mladé ženy, 

ktoré im chodia pomáhať… Počas 

školenia sme sa dotkli rôznych zaujímavých 

i praktických tém, napríklad 

ako postupovať pri horúčke, ako pomôcť 

dieťaťu, keď má psychologické 

problémy. Mojou prvou úlohou bolo 

dodať týmto mladým ošetrovateľkám 

v krajine veľkej biedy dôveru 

vo vlastné sily, povedať im, že nepotrebujú 

byť lekárkami, aby mohli pomáhať. 

Snažila som sa rozvíjať ich 

možnosti, lebo som objavila vnútorne 

bohaté ženy, ktoré sa potrebovali len 

oslobodiť, aby mohli svoje bohatstvo 

8 

SVET GRÁLU 

10 | 2007 

rozdávať iným. Pohľad zvonku môže 

v človeku prebudiť skryté schopnosti; 

ktosi príde a povie: „Nemyslel si na 

toto?“ alebo „Pozri, čo dokážeš!“ – to 

mu dodá silu. 

SG: V andskej etnomedicíne sa hľadajú 

okultné vplyvy, ktoré zasahujú 

človeka. Určí sa, či problém pochádza 

z telesnej príčiny alebo má duševný 

pôvod, prípadne nadprirodzený… 

Boli ste svedkom takýchto 

metód? 

B . Poi s s on : 

Áno, v Guatemale 

ma raz napoludnie 

zavolal 

k jednej žene 

tamojší liečiteľ, 

ktorý chcel, aby 

som to bola ja, 

kto bude liečiť. 

Išlo o psychologický 

problém, 

ktorý bolo treba 

riešiť v prostredí, 

kde často vládne 

tabu a muži. Pritom 

otázka bola veľmi ženská. Povedali 

mi: „Táto žena chradne. Prestala 

jesť, má 40 rokov a upadá preto, lebo 

nemá muža.“ Bola to žena odstrčená 

rodinou, lebo sa nevydala. Pýtali 

sa ma: „Čo si o tom myslíš?“ Dali 

túto otázku mne, cudzinke. Prišlo 

s ňou asi päťdesiat ľudí, ktorí sa tlačili 

v malej chatrči, usadení na zemi 

v hlbokom tichu, ako vždy pri duševnom 

liečení. Mala som pocit, že 

všetci sú tam, aby sa liečili. Vytvorilo 

sa čosi ako spirituálne ovzdušie, 

ktoré ma sprevádzalo pri liečení 

a umožňovalo mi dokonca radiť aj 

užívanie bylín, ktoré nepoznám. 

Bolo to niečo výnimočné, ďaleko za 

bežným chápaním, čo mi dávalo silu 

oslobodzovať ženskú dušu. Konala 

som viac intuitívne, než zmyslovo. 

Neskôr som sa ňou aj rozprávala a jej 

stav sa postupne zlepšoval. 

SG: Cítili ste počas svojich ciest pomoc? 

Viedlo Vás niečo alebo niekto? 

Bola to Vaša úloha? 

B. Poisson: Myslím, že som svedkom 

toho, že sa môžeme otvoriť Božej 

prítomnosti, ktorá nám často 

ukazuje cestu, hoci aj nepostrehnuteľne. 

Táto prítomnosť nás sprevádza 

v našom vnútri, sledujúc naše vlastné 

hľadanie s dôverou k bytosť, ktorá sa 

v nás prebúdza. 

Svetlo, ktoré prijmeme, nám môže 

slúžiť, ak sa potvrdí v našom správaní, 

v reči a možno v prijatí inými 

ľuďmi. 

SG: Aké sú Vaše ďalšie plány? 

B. Poisson: Možno mať iný plán, než 

objavovať každý deň cestu, ktorá sa 

otvára pred nami a vedome sa snažiť 

vydať to najlepšie zo seba v činoch? 

Čím viac dôverujem životu, tým 

viac si uvedomujem, že musím lepšie 

zhodnotiť udalosti a svoje možnosti, 

a príliš sa nezaoberať plánmi, či projekciou 

budúcnosti, aby som mohla 

čo najlepšie využiť prítomnosť a dať 

jej tú pravú hodnotu. 

SG: Keby ste mali možnosť urobiť 

vlastný projekt, aký by ste si vybrali? 

B. Poisson: Myslím, že dnes sa 

treba zaoberať predovšetkým otázkou 

dôstojnosti človeka a zabezpečením 

dostatku potravy pre všetkých. 

Vo svetovom meradle sú podmienky 

na dôstojný život vytvorené len pre 

menšinu obyvateľstva. Okrem toho 

sa treba zamyslieť nad využitím ziskov 

zo surovín chudobných krajín 

a podporiť ozajstnú solidaritu. 

Jednotlivci či združenia by mohli 

tvoriť a rozvíjať iniciatívy, ako pomôcť 

v tých najťažších otázkach, 

a informovať o nich. Tá pravá sieť 

solidarity sa ešte len musí vytvoriť. 

SG: Ďakujem za rozhovor. 

Zhovárala sa Liane Volokove

Z D R AV I E 

TRANSPLANTÁCIA ORGÁNOV 

DVE STRANY MINCE (2.) 

Minulé číslo Sveta Grálu prinieslo menej známe informácie, týkajúce sa dôsledkov transplantácií. 

Je zrejmé, že transplantačný odbor zaznamenal zásluhou technického pokroku 

v minulých desaťročiach veľký rozmach. Pokiaľ v počiatkoch rozvoja tohto lekárskeho 

odboru išlo o niekoľko desiatok a neskôr stoviek najrôznejších transplantácií ročne, dnes 

sú to už desaťtisíce. Tento znateľný posun však vyniesol otázku transplantácií na úroveň 

celospoločenského problému. Spočiatku si mohol transplantačný odbor vystačiť s orgánmi 

ľudí, ktorí sa stali obeťami nehôd, no dnes by týmto spôsobom mohol byť pokrytý len 

zlomok nárokov. Preto hľadá lekárstvo cesty, ako získať orgány alebo tkanivá zo živých 

a umierajúcich ľudí. Pritom požiadavky ďalej vzrastajú, pretože žiť dlhšie a lepšie je lákavá 

a v zásade správna predstava – pokiaľ tým však nie je spôsobené utrpenie inému 

človeku. A práve v tomto bode názory odborníkov často narážajú na ďalšie skutočnosti. 

Každý človek, zaoberajúci sa touto témou vážnejšie, bude musieť riešiť v prvom rade 

otázku, či sa pri transplantáciách postupuje v súlade s prírodnými zákonitosťami. 

V 

eľa ľudí sa poctivo snaží nájsť 

k transplantáciám správny prístup, 

pretože cítia morálnu zodpovednosť 

za svoj názor. Iste medzi nich 

patrí aj väčšina ľudí, ktorí nejakým 

spôsobom veria v Boha. Preto si kladú 

podstatnú otázku: Je to Božia vôľa? 

Keď človek hľadá Božiu vôľu, nech 

sa najskôr rozhliadne po svete, v ktorom 

žije. V prírode nachádzame zákonitosti 

a pravidlá, ktoré nemôžeme 

vlastnou vôľou zmeniť. Potom by sme 

mali tiež pokorne prijať fakt, že nám 

bola dosadená vyššia vôľa, proti ktorej 

sa nemôžeme beztrestne vzpierať. 

Celá príroda je jasným dokumentom 

tejto vôle. Súčasťou prírody je 

nakoniec aj ľudské telo, ktoré je – so 

všetkými svojimi funkciami – rovnako 

zrozumiteľným dôkazom tejto 

vôle. Keď medicína popisuje správny 

chod či funkciu ľudského tela, potom 

to nie je nič iné, než zrozumiteľný popis 

vyššej vôle, ktorá sa v ľudskom 

tele prejavuje. Túto vôľu, teda zákonitosti 

udržiavajúce organizmus pri živote, 

musí lekárstvo – ak má pôsobiť 

v jej medziach – rešpektovať. 

Uzdravenie je vlastne obnovenie 

správnej činnosti ľudského tela 

v rámci prírodných zákonitostí. Liečenie 

teda nemôže stáť proti nim; 

musí pôsobiť v ich rámci. Len v takom 

prípade možno hovoriť 

o liečení, ktoré prebieha 

v súlade s Božou vôľou. 

Imunitný systém 

človeka v níma 

t r a n s p l a nt o - 

v a n ý o r - 

gán a ko 

cudzorodého votrelca. V cudzom 

tele môže akýkoľvek transplantovaný 

orgán existovať len za predpokladu, 

že je trvalo chránený pred 

obrannými silami hostiteľského organizmu. 

Takú ochranu zaisťujú 

imunosupresíva, teda lieky, ktoré 

znižujú obranyschopnosť organizmu. 

To znamená, že cudzí orgán 

môže znášať len to telo, ktorého 

prirodzené obranné reakcie sú sústavne 

potláčané. 

Pri transplantáciách je násilne prestupovaná 

prirodzená bariéra, ktorú 

vytvára imunitný systém, chrániaci 

pôvodnosť vlastného tela. Tým je tiež 

zreteľne vyjadrená Božia vôľa, ktorá 

9 

SVET GRÁLU 

10 | 2007

Z D R AV I E 

človeku týmto spôsobom predurčuje 

jediné telo, a to iba pre jeho vlastnú 

potrebu. Človek, ktorý chce tento zákon 

rešpektovať, nemá svoje telo rozdeľovať 

medzi druhých. Činnosť jeho 

imunitného systému dostatočne jasne 

dáva najavo škodlivosť orgánových 

prenosov medzi dvomi ľuďmi. Túto 

škodlivosť pre obe zúčastnené strany 

však dnešné lekárstvo nie je schopné 

rozpoznať alebo pripustiť, pretože sa 

v tejto oblasti orientuje výhradne na 

predĺženie pozemského života. Neustále 

obavy z odvrhnutia transplantátu 

sú len jednou z mnohých daní, 

ktorú musí pacient s transplantovaným 

orgánom zaplatiť. 

Prekročiteľnosť bariéry nie je ešte 

dôkazom toho, že táto bariéra má byť 

prekonávaná. Bariéry sú ochrancami 

prirodzenosti. Majú pomôcť človeku 

pohybovať sa v rámci zákonov stvorenia, 

a za tohto predpokladu získať 

ich podporu. No enormná miera utrpenia, 

investícií, nezdarov, psychologických 

a morálnych rozporov svedčí 

o tom, že sa tu postupuje proti týmto 

zákonitostiam. 

TVORIA DETI VÝNIMKU? 

S 

náď najtrýznivejšie musí byť zvažovanie 

transplantácie v prípade 

dieťaťa. Poskytnutie vlastného orgánu 

svojmu dieťaťu svedčí o hlbokom citovom 

vzťahu a schopnosti obetovať sa. 

Sú však také obete skutočne vyžadované? 

Keď už človek premýšľa o Bohu 

ako o vrchole lásky a dobroty, môže 

vôbec pripustiť, že by od neho Boh 

vyžadoval zmrzačenie vlastného tela? 

Vyžadoval by od neho obeť, ktorá 

môže ohroziť jeho život? Či nesvedčia 

duševné zmeny a obranné reakcie tela 

dostatočne o tom, že ide o nechcený 

zásah do prirodzeného chodu života, 

nezlučiteľný s vôľou Stvoriteľa? 

Táto vôľa nám nedarovala len telo. 

I naše deti nám boli zverené touto 

10 

SVET GRÁLU 

10 | 2007 

vôľou, aj s ich osudmi, ktoré sa majú 

prelínať s našimi – a to tak, aby pritom 

predovšetkým duše neutrpeli 

škodu. Rodičia prijímajú s deťmi nielen 

povinnosť chrániť ich telá a starať 

sa o ich zdravý rozvoj, ale majú 

ochraňovať aj ich duše, aby mohli dozrievať 

vo svojich vlastných neskrivených 

telách. Pri transplantáciách 

orgánov však k takémuto pokriveniu 

dochádza stále. 

DAR VLASTNÉHO TELA 

K 

aždé telo je úzko späté so svojím 

obyvateľom, ľudskou dušou. 

Toto spojenie vzniká v okamihu počatia, 

keď v tele matky začína svoj 

život prvá bunka budúceho pozemského 

tela. V tejto chvíli sa už ľudská 

duša, ktorej je toto telo určené, nachádza 

v blízkosti matky a ovplyvňuje 

jeho vývoj. Rastúci organizmus 

sa tomuto vplyvu podriaďuje vo svojich 

najjemnejších záchvevoch. Každá 

bunka sa tak vyvíja pod tlakom vyžarovania 

ducha a prispôsobuje sa mu 

vo svojom vlastnom vyžarovaní. Je 

doslova impregnovaná osobnosťou 

svojho majiteľa. Toto zladenie duše 

a tela je jednou zo základných podmienok 

života v pozemskom tele. Bez 

vzájomnej rezonancie by sa telo stalo 

pre ducha nedosiahnuteľným alebo 

by zostalo aspoň ťažko ovládateľným. 

Naladenie tela sa môže prirodzene 

meniť, avšak len vo veľmi úzkych hraniciach. 

Prirodzené zmeny vo vyžarovaní 

tela nastávajú s pribúdajúcim 

vekom a s postupujúcou duševnou 

zrelosťou. Keď dosiahne vnútorný vývoj 

človeka určitý stupeň, ktorý telo 

už nie je schopné nasledovať, pretože 

sa v premenách vyžarovania 

priblížilo k svojej najvyššej hranici, 

nastáva prirodzené odcudzenie tela 

a duše. Túto situáciu nazývame prirodzenou 

pozemskou smrťou človeka. 

Neexistujú dve identické ľudské duše, 

preto nemôžu existovať ani dve úplne 

Každé telo je úzko späté so svojím 

obyvateľom, ľudskou dušou 

identické ľudské telá. Najnápadnejšia 

snáď môže byť telesná príbuznosť, no 

nikdy nie totožnosť, u jednovaječných 

dvojčiat. Istá príbuznosť môže existovať 

aj u súrodencov alebo medzi 

rodičmi a deťmi. Nápadné rozdiely 

v charakterových črtách alebo vo fyzickom 

vzhľade takých osôb však už 

poukazujú na odlišné sily, ktoré pri 

vývoji ich tiel pôsobili. Keďže sily ducha 

a tela sú za života v neustálej činnosti, 

zjednodušene možno povedať, 

že každý človek žije vo svojom vlastnom, 

nenapodobiteľnom silovom poli. 

Imunitná reakcia je potom len prejavom 

existencie tohto silového poľa. 

Každý človek je teda v tomto 

ohľade jedinečnou osobnosťou. Preto 

si aj telá matky a dieťaťa zostávajú 

cudzie, napriek tomu, že jedno zrodilo 

druhé. Iba za predpokladu, že 

duša matky a dieťaťa sú si navzájom 

veľmi blízke vo všetkých vlastnostiach 

a postojoch, môžu vytvoriť 

základ pre príbuzné, nie však totožné 

vyžarovanie ich tiel. Z hľadiska 

transplantácií by sa táto situácia 

mohla prejaviť menej výraznou 

imunitnou reakciou. 

V 

VÔĽA TELA 

medicíne sa už vo veľkej miere 

používajú najrôznejšie implantáty, 

teda predmety a materiály, 

ktoré trvalo alebo prechodne nahrádzajú 

stratenú funkciu tkanív alebo 

častí orgánov (kovové dlahy, srdcové

Z D R AV I E 

chlopne, umelé kĺby, cievy, atď.). Sú 

operatívne umiestené do prostredia 

ľudského tela. Jedným zo základných 

predpokladov je čo najväčšia možná 

tolerancia zo strany obranných mechanizmov 

organizmu. Aj tu teda ide 

o konfrontáciu medzi vyžarovaním 

predmetu a živého tela. V týchto prípadoch 

je však obranná reakcia tela 

oveľa menej výrazná, než u transplantátov 

– napriek tomu, že by sme 

na prvý pohľad predpokladali opak. 

Veď technicky zhotovené predmety 

musia mať k telu oveľa vzdialenejší 

vzťah než orgány iného človeka 

a musia byť imunitným systémom 

rozoznávané ako úplne cudzorodé. 

Napriek tomu však možno docieliť 

to, že sú veľmi dobre znášané. Porovnateľnú 

toleranciu u živých tkanív 

alebo orgánov docieliť nie je možné. 

Vysvetlenie spočíva práve v onom 

neviditeľnom náboji každej bunky, 

v jej vyžarovaní. Oproti neživým 

predmetom je prenikavejšie a zasahuje 

preto do celkového vyžarovania 

krvi podstatne výraznejšie. V zdravom 

organizme sú pritom výrazné 

odchýlky vo vyžarovaní jednotlivých 

buniek signálom na ich likvidáciu. 

Aké následky však môže mať stav, 

keď je celý orgán proti vôli tela násilne 

udržiavaný v prostredí, kde za prirodzených 

okolností nemôže zotrvať? 

ŽIVOT V NEVLASTNOM 

TELE 

K 

eď nehľadíme na dôsledky vplyvu 

na telesný organizmus, ktorý musí 

trvalo zápasiť s „votrelcami“ a pritom 

je vo svojich obranných funkciách nepretržito 

oslabovaný, zostávajú ešte 

závažné dôsledky v rovine duševnej. 

Svoj duševný vývoj v rámci jedného 

pozemského života môže človek dovŕšiť 

len vo vlastnom tele, ktoré má 

pre tento účel udržiavať nedotknuté 

a v čo najlepšom stave. Len také telo 

môže vytvárať krv s vyžarovaním, 

správne spájajúcim dušu človeka 

s okolitým svetom. Prostredníctvom 

vyžarovania krvi pôsobí 

duša človeka smerom 

navonok, teda k svojmu 

telu; prostredníctvom tela aj 

k okolitému svetu. Zároveň v opačnom 

smere prijíma podnety a sily na 

svoj rozvoj a zachovanie. V psychickej 

rovine sa táto zdravá obojsmerná 

výmena síl prejavuje jasnou mysľou 

a uskutočňovaním vlastnej vôle. Pri 

akýchkoľvek odchýlkach vo vyžarovaní 

krvi, napr. pri chorobe, stráca 

človek v rôznej miere kontakt so svojím 

telom a tým aj možnosť v plnej 

miere komunikovať so svetom. 

Transplantácia vyvoláva násilnú 

zmenu vo vyžarovaní krvi. V uvedenom 

zmysle ide o umelo vyvolanú 

chorobu. Transplantovaný orgán svojou 

trvalou prítomnosťou udržuje 

chorobné, pre hostiteľský organizmus 

neprirodzené vyžarovanie krvi. 

Krv a tým aj telo už nie sú vlastné! 

Pre človeka to doslova znamená, 

že už nie je sám sebou. Doliehajú 

k nemu vplyvy, ktoré sú mu cudzie, 

s ktorými sa vôbec nemal zaoberať, 

pretože neboli súčasťou jeho osudového 

plánu. Tým je zároveň odvedený 

od úloh, ktoré naopak riešiť mal. 

Naviac – nemôže už získať povzbudenie 

a silu, ktoré mohol načerpať len 

prostredníctvom predurčeného vyžarovania 

tela. Takéto chorobné spojenia 

dávajú človeku pocítiť a prežiť 

mnohé, čomu by sa zásluhou ochranného, 

pôvodného vyžarovania tela 

bol vyhol. Strata pôvodného vyžarovania 

je teda aj základom všetkých 

zmien, ktoré pacienti po transplantácii 

prežívajú v psychickej rovine. 

V úrovni jemnejšej hrubohmotnosti 

(onoho sveta) 

sú teraz spojení 

s oblasťami, ktoré im 

boli doteraz cudzie. Svoje 

nové spojenie (ktoré je súčasne 

aj vyhasnutím pôvodného spojenia) 

prežívajú ako zmenu záľub, schopností 

a postojov, pretože ich osobnosť 

je v psychickej rovine otvorená 

celkom iným kvalitám. Človek teda 

často stráca to, čo roky usilovne budoval, 

a nechcene získava zas iné, čo 

s ním doslova nemá nič spoločné. Napriek 

tomu, že sa niekedy prechodne 

zdá, že človek získal určitú výhodu 

a bez námahy, ide vždy len o zdanie. 

Natrvalo mu zostane len to, čo rozvinul 

pomocou vlastnej vôle. 

Na tom istom základe môže vzniknúť 

aj priame spojenie k človeku 

- darcovi, toho času už obyvateľovi 

onoho sveta. Transplantáciou násilne 

nastolená príbuznosť vyžarovania 

dáva tak ľuďom po transplantácii 

ľahšie a nechcene pocítiť vnútorný 

stav darcu, jeho obavy, úzkosť atď., 

Mozgová smrť nie je teda kritériom smrti, 

ale kritériom pre odber orgánov 

a nadviazať spojenie aj s jeho myšlienkami 

a emóciami, ktoré za svojho 

života na zemi vytvoril a ktoré jeho 

smrťou neprestali existovať. Aj darca 

sa po tomto moste môže ľahšie priblížiť 

k príjemcovi transplantovaného 

orgánu a hľadať tu možnosť prejavu. 

O 

ČO BOLO, BOLO 

ddávna bývali lekári vernými 

správcami ľudského tela. Ich 

hlavným cieľom vždy bolo zachovanie 

ľudského života. Kde sa už priblížila 

smrť, dbali na to, aby odchod 

z pozemského života prebehol čo naj- 

11 

SVET GRÁLU 

10 | 2007

Z D R AV I E 

dôstojnejšie. Nakoniec aj rôzne formy 

pohrebných obradov dokladujú práve 

svojou dôstojnosťou, že sa mŕtve telo 

nestalo obyčajným materiálom, ale 

že stále ešte nejako súvisí s človekom, 

ktorému patrilo. Preto si mŕtve telo 

zasluhuje podiel úcty, ktorá náleží zomretému. 

To všetko sa však transplantáciami 

zmenilo. Lekári už nie sú nespochybniteľnými 

strážcami ľudského života, 

pretože potrebujú pre svoje transplantácie 

živé ľudské orgány, ktoré 

nemožno získať z mŕtvych. Trik 

s mozgovou smrťou sa začína trpko 

mstiť. Nemocnice, v ktorých sa vykonávajú 

transplantácie, vzbudzujú 

menšiu dôveru. Prinajmenšom preto, 

že tu ľuďom častejšie býva položená 

nepríjemná otázka, či by nechceli darovať 

svoje orgány, alebo nedali súhlas 

na odobratie orgánov u svojich 

umierajúcich príbuzných. 

O 

JE MOZGOVÁ SMRŤ 

NAOZAJ SMRŤ? 

čividne nie je. Je to mätúce 

označenie pre ťažké poškodenie 

mozgu, do ktorého materializmus 

situoval jadro ľudskej bytosti a vytvoril 

tak rovnicu „človek = mozog“. 

Z tejto rovnice potom vyplývajú ďalšie 

jednoduché výpočty: človek bez 

mozgu nie je už človek; alebo: človek 

bez mozgu je mŕtvy. 

Aj keď ignorujeme fakt, že existujú 

ľudia, u ktorých lekári diagnostikovali 

mozgovú smrť a oni napriek 

tomu znovu precitli k životu, musíme 

vziať do úvahy ďalšie skutočnosti. 

Funkcie ľudského mozgu nie sú 

dostatočne známe. U niektorých 

častí mozgu sa určitá funkcia iba 

predpokladá, alebo je známa len 

čiastočne. Mozgová smrť je definovaná 

ako nezvratný zánik všetkých 

merateľných mozgových funkcií. Definícia 

sa teda neopiera o konečne 

platné fakty, ale iba o to, čo možno 

za súčasného stavu medicíny zmerať 

a pochopiť. Neberie teda ohľad na 

mozgové funkcie, ktoré nie sú ešte 

známe, ani na prípadný pokrok v diagnostike, 

ktorý môže spôsobiť úplný 

prevrat v posudzovaní celej problematiky. 

Navyše je zrejmé, že tu veda 

nepostupuje dôsledne ani s ohľadom 

na známe skutočnosti. Nemecké 

a japonské štúdie preukazujú napr. 

u niektorých pacientov s mozgovou 

smrťou normálne hladiny hormónov 

produkovaných iba v mozgu. 

Mnoho detí s diagnózou mozgovej 

smrti má v oblasti mozgu preukázateľne 

funkčné prekrvenie a aktívnu 

látkovú výmenu. Týmto spôsobom 

však lekárstvo vynáša rozsudky, na 

ktoré nie je oprávnené; v otázkach 

smrti predsa nemožno postupovať 

12 

SVET GRÁLU 

10 | 2007

Z D R AV I E 

na základe dohadov a hypotéz, proti 

ktorým stoja ďalšie fakty. 

Mozgová smrť nie je teda kritériom 

smrti, ale kritériom pre odber orgánov. 

Človek už nie je redukovaný 

na telo. Je redukovaný dokonca už 

len na mozog, s ktorého vyhasnutou 

elektrickou aktivitou má vyhasnúť aj 

jeho ľudskosť. 

Ď 

KONKURENCIA NA 

ŽIVOT A NA SMRŤ 

alším dôsledkom je mravná devastácia, 

spočívajúca v spochybnení 

doteraz nespochybniteľných istôt 

a práv: práva na nerušenú smrť, 

práva zomrieť s neporušeným telom, 

istotu spoľahlivej zdravotníckej starostlivosti 

až do okamihu skutočnej 

smrti bez ohľadu na to, či niečo sľúbim 

alebo odmietnem, istotu, že lekárom 

pôjde až do poslednej chvíle 

len o liečenie a nie o odber orgánov 

a pod. Pri získavaní budúcich darcov 

sa apeluje na ľudskú solidaritu: 

„Môžete zachrániť život niekoľkým 

ľuďom, môžete byť aj po smrti užitoční…“ 

Aj zverejňovanie počtu zomretých 

zo zoznamu čakateľov vedie 

myslenie a cítenie ľudí rovnakým 

smerom. Inými slovami: „Keď nedarujete 

orgán, bude musieť iný človek 

zomrieť. Prejavíte sa ako sebec, pretože 

lipnete na tele, ktoré vám už aj 

tak nemôže slúžiť.“ Tento spôsob argumentácie 

vytvára obludný morálny 

nátlak. Človek je nepriamo braný na 

zodpovednosť za smrť iného človeka; 

a pokiaľ nie je pevne presvedčený 

o správnosti svojho odmietavého 

rozhodnutia, musí sa vyrovnať s pocitom 

viny – akoby skutočne zavinil 

smrť ďalšieho človeka. Má cítiť ako 

previnenie to, že on sám ešte žije, zatiaľ 

čo iný človek musel v dôsledku 

jeho odmietavého rozhodnutia zomrieť. 

Spoločnosť tu pripustila nebezpečný 

zásah do morálneho kódexu, 

keď tento nátlak na svedomie nevinných 

ľudí toleruje. Ničivý dosah tohto 

trendu je zrejmý. Ešte žiadny človek 

však nezomrel preto, že sa nedočkal 

svojej transplantácie. Všetci zomreli 

preto, že tak určila ich choroba. Cesty 

vedúce k ochoreniam sú síce rozmanité, 

no vždy sú to cesty, ktoré človek 

nastúpil sám – spôsobom svojho 

myslenia a konania, za ktoré on sám 

nesie zodpovednosť. Pri úvahách 

o zodpovednosti za vlastnú chorobu 

a jej následky by mal byť preto braný 

do úvahy predovšetkým dotyčný človek 

a nie ľudia jemu úplne cudzí. 

Tento takzvaný pokrok v lekárstve 

teraz ľudí rozdelil a urobil z nich potenciálnych 

konkurentov. Jedni sa 

musia obávať prinajmenšom psychologického 

nátlaku, nútiaceho k rezignácii 

na svoje právo zomrieť nerušenou 

smrťou; druhí sa musia obávať, 

či niekto vhodný zomrie včas. Tak sa 

stáva človek človeku súperom na život 

a na smrť. Už len tieto následky môžu 

vyvolať oprávnenú otázku „Je to ešte 

lekárstvo?“ a dať na ňu aj odpoveď. 

Č 

PRÁVNA ÚPRAVA NA SLOVENSKU 

Zákon č.576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním 

zdravotnej starostlivosti v §37 k odoberaniu orgánov hovorí: 

Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, 

ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom 

do svojej telesnej integrity nesúhlasí. Za osobu nespôsobilú dať informovaný 

súhlas môže takéto písomné vyhlásenie urobiť počas jej života zákonný 

zástupca. 

V prípade, že po smrti nechcete darovať svoje orgány, musíte svoj nesúhlas 

potvrdiť pred notárom a toto potvrdenie odovzdať do centra orgánových 

transplantácií: Slovenské centrum orgánových transplantácií, Slovenská 

zdravotnícka univerzita, Limbová 12, 833 03 Bratislava. 

PRÁVO NA ZDRAVIE 

lovek uplatňovaním akéhokoľvek 

práva nemá ohroziť práva ostatných 

ľudí. Existencia transplantácií 

je založená jednak na nevedomosti 

o skutočných právach a povinnostiach 

voči svojmu duchu a telu, ktoré 

na seba každý človek berie svojím 

pozemským zrodením, a v druhom 

rade na nevedomosti o procese umierania. 

Jednou z týchto povinností je 

aj sústavná ochrana vlastného tela, 

a to aj v čase pozemskej smrti, keď 

je duša človeka spravidla ešte po niekoľko 

dní spojená s odloženým telom. 

Akákoľvek násilná manipulácia 

s telom v tomto čase ťažko narušuje 

proces umierania a spôsobuje človeku 

bolestivé utrpenie. 

Pretože ide o veľmi závažné otázky, 

nech je každému človeku ponechaná 

úplná sloboda rozhodovania. Predpokladom 

tejto slobody sú však neskreslené 

informácie a absencia akéhokoľvek 

morálneho nátlaku. Spoločnosť 

by nemala podporovať snahy, ktorých 

cieľom je získavať ročne stále 

viac a viac orgánov na transplantačné 

účely. Naopak – mala by prijať opatrenia, 

ktoré by tieto nároky udržali 

v čo najmenších medziach. V opačnom 

prípade vytvára a podporuje pomery, 

ktoré sú so zdravým vývojom 

nezlučiteľné. 

MUDr. Jan Palouček 

13 

SVET GRÁLU 

10 | 2007


NECHCEL SOM UMRIEŤ 

Už sú to štyri roky odvtedy, čo pán Váňa podstúpil 

jednu z najnáročnejších transplantácií, 

jedného z najväčších orgánov v tele – pečene. 

Pred ňou bol už 15 rokov chorý. Pôvodne ho 

lekári liečili na prechodenú žltačku. Až neskôr, 

keď sa začali dostavovať zdravotné 

komplikácie, lekárka v Olomouci urobila 

presnejšie vyšetrenie a zistila, že nejde o žltačkové 

ochorenie, ale o zvláštnu chorobu, 

ktorej sa hovorí autoimunita. 

Môj imunitný systém sa akoby zbláznil, 

vybral si pečeň a likvidoval ju ako 

nejaké cudzie teleso v tele. Až dovtedy 

som si vlastne ubližoval. Bral som totiž 

lieky na zvýšenie imunity, dodával 

svojmu telu ešte byliny a škodil si. Pečeňové 

testy boli stále horšie. Dva roky 

pred transplantáciou som bol už chorý 

ako človek, ktorý umiera na cirhózu 

pečene. Mohol som vlastne kedykoľvek 

vykrvácať… spodkom i vrchom som 

náhle začal krvácať, to sa mi stalo asi 

štyrikrát… 

Dostal som sa do Brna, do nemocnice 

sv. Anny, do transplantačného centra. 

Štrnásť dní po vstupnej kontrole mi lekári 

oznámili, že som schopný podstúpiť 

transplantáciu. 

Ako si vysvetľujete, že ste tak ochoreli? 

Pred mnohými rokmi (asi pätnástimi), 

zhruba v štyridsiatich piatich rokoch 

som mal klasickú chrípku, mal 

som potom veľmi zvýšenú sedimentáciu. 

Lekárka ma poslala na vyšetrenie 

do nemocnice, kde som ležal 6 týždňov. 

Už vtedy bolo podozrenie na ochorenie 

pečene. To ochorenie sa stále zhoršovalo. 

Bol som žltý, chudol som, bral 

lieky, až v poslednej chvíli som sa dozvedel, 

že liečba je zlá. 

Ako sa to ochorenie prejavovalo? 

Stále som bol nesvoj – bola to taká 

chronická únava, človek nie je vo svo- 

14 

SVET GRÁLU 

10 | 2007 

jej koži. Kam som prišiel, tam som zaspal… 

no v práci ma nikto nešetril, navyše 

som opravoval dom… Domov som 

prichádzal až o jednej v noci a o piatej 

som už zase vstával do práce. Zaspával 

som v trolejbuse a zaspával som vlastne 

všade, kde sa to dalo. A učil som sa ešte 

po anglicky… Tým sa moje ochorenie 

zrejme urýchľovalo. 

Myslíte si, že keby ste sa nevystavili takým 

obrovským nárokom, že by sa tá 

choroba nevyvinula do takých veľkých 

rozmerov? 

Myslím, že by sa to určite postupom 

času vyvinulo. Ja sa už tridsaťpäť rokov 

venujem joge. Poznám určité praktiky, 

a keby som mal čas, tak by som si určite 

pomohol sám. Teraz mám napríklad 

ideálne podmienky. Po transplantácii 

som pribral a cítim sa dobre. Už predtým 

som vlastne túžil vypadnúť z toho 

zhonu. Stačil som splatiť všetky dlhy, 

beriem trvalý dôchodok a mám na seba 

konečne čas. 

Lekári vám povedali, že niet inej cesty 

než transplantácia? 

Ja som na ňu čakal viac než rok. Bol 

som zaradený do evidencie čakateľov 

na orgán. To je centrálne riadené. Ku 

koncu, pretože som bol už v dôchodku 

a bol som v pohode, začal sa môj zdravotný 

stav zlepšovať. Prestalo krvácanie, 

vedel som si aj sám pomôcť, chodil som 

k liečiteľovi… Navštevoval som bylinkára. 

Bol som konečne doma, v pokoji. 

V tej dobe som pribral na váhe. 

V Brne sa ma pýtali, či už som po transplantácii, 

že naraz tak dobre vyzerám. 

Takže vy ste nešli na transplantáciu na 

smrť chorý, vám bolo dobre…? 

Bol som dokonca v takom rozpoložení, 

že som to chcel oddialiť, nechcelo 

sa mi do toho. Dokonca som raz požiadal, 

aby ma vyradili z evidencie čakateľov, 

že som nachladnutý, umelo som to 

stále predlžoval… 

Lekár na mňa potom pritlačil, či teda 

chcem alebo nie. Pokiaľ by som odmietol, 

pošle ma späť do práce. Keby som 

sa znovu dostal do toho zhonu, a znovu 

by sa vrátilo ochorenie, krvácanie, lekári 

by mi už druhýkrát nepomohli – 

pretože som odmietol transplantáciu. 

A tak som na ňu nakoniec pristúpil. 

Takže sa vám na transplantáciu nechcelo? 

Ako si to vysvetľujete? 

Nechcelo. Cítil som sa dobre; na jednej 

strane som si myslel, že to zvládnem 

sám, na druhej strane som bol veľmi 

neistý. Nevedel som, čo bude ďalej… Tu 

ide o to, že lekári sú svojím spôsobom 

trochu ješitní. A veľmi dobre by si zapamätali, 

že som ich raz odmietol… Čo 

keby znovu nastalo krvácanie…? Ten 

pocit neistoty – pôjdem sa prejsť do lesa 

a vykrvácam… 

K tej transplantácii som bol v podstate 

donútený. Nemal som inú možnosť. 

Hral tu tiež úlohu môj dôchodok. 

Keď sa znovu vrátime k vašim pocitom 

pred transplantáciou – prekážalo vám, 

že budete žiť s cudzím orgánom? 

Čiastočne to bol dôvod, prečo som 

cúval… Jednak som mal aj varovania,


že vibrácie toho orgánu sú iné než moje 

vlastné a že ma to môže nejakým spôsobom 

ovplyvniť. 

Kto vás varoval? 

Jednak môj liečiteľ, astrológ a numerológ, 

hlavne som však mal vnútorné 

varovania. Že by sa tie vyžarovania nemuseli 

znášať… Ale na druhej strane 

som si dosť veril. Mal som vždy takú 

schopnosť – aj keď som bral napríklad 

bylinky, dokázal som si svojou mysľou 

pomôcť oveľa viac. Mám skrátka značnú 

vnútornú silu, je to asi dar. Veril som si, 

že som schopný to ovplyvniť. No pri tom 

rozhodovaní bolo dosť veľa pre a proti. 

A doktor ma naraz postavil pred hotovú 

vec… A tak som povedal, áno. 

Aká bola tá operácia, aké bolo to bezprostredné 

čakanie? 

Čaká sa, kým bude vhodný orgán. 

Podmienkou je presná krvná skupina, 

hmotnosť. Čakateľ na orgán by si mal 

stále udržiavať rovnakú váhu, akú majú 

lekári v evidencii – kvôli veľkosti orgánu. 

Ja som bol pripravený. Oni povedali 

– to môže prísť kedykoľvek – 

napríklad o tretej v noci a vy musíte 

okamžite prísť. Mal som štyri telefónne 

čísla na sanitkára, pri posteli dva telefóny. 

Všade som chodil s mobilom 

a bol stále pripravený kedykoľvek prísť. 

Raz poobede sa ozval telefón – máme 

pre vás vhodný orgán, okamžite príďte. 

Za chvíľu som bol v Brne, tam urobili 

vstupnú prehliadku. 

Aké ste mali pocity? 

Z duchovného hľadiska je to veľmi 

zvláštne. Mal som taký zvláštny pocit, 

že človek je tu len na návšteve. Bol 

som úplne v pohode. Po vstupnej prehliadke 

som čakal na orgán, ktorý viezli 

z Prahy. Šiel som si ľahnúť a zaspal som. 

Prebudili ma večer, že orgán už vezú. 

V noci sa zišiel tím lekárov a transplantovali 

mi náhradnú pečeň. Druhý deň 

na poludnie som sa prebudil. Operácia 

trvala štyri hodiny. Dozvedel som sa, 

že transplantácia pečene je zo všetkých 

najnáročnejšia… Za tri týždne som šiel 

domov. Všetko prebehlo bez problémov, 

bez komplikácií. Určite tu hrala úlohu 

psychika. 

Mysleli ste cestou do nemocnice na toho 

človeka, ktorý niekde zomrel a s ktorým 

teraz budete určitým spôsobom prepojený? 

Napadlo ma to, že niekto musel zomrieť, 

aby som ja mohol dostať jeho 

orgán. Niečo cenné som si vzal od niekoho, 

kto zomrel. Veril som zároveň, že 

mám toľko sily, že pôsobenie toho človeka 

svojou psychikou „prerazím“. 

Myslíte si, že ste boli silnejší, než ten váš 

„darca“? 

Nechcem sa porovnávať, ale skôr by 

som povedal, že ten darca ma nijak neovplyvnil. 

Ani pozitívne, ani negatívne. 

Tá moja vibrácia je silnejšia než jeho. 

Ako sa teraz liečite – chodíte na kontroly? 

Užívate lieky? 

Štyrikrát do roka chodím na kontroly. 

Zoberú mi krv, lekár ohmatá brucho, 

výsledky sa dozviem za dva týždne. 

Musím teraz – pravdepodobne to mám 

na celý život – užívať lieky, ktoré znižujú 

imunitu organizmu. Problém je 

totiž v tom, že telo sa prirodzene bráni 

proti cudziemu orgánu v tele a preto je 

treba znížiť jeho obranyschopnosť. 

Je zaujímavé, že teraz by som sa mal 

veľmi strážiť – nemal by som v dobe 

chrípok vôbec chodiť von. Ale tu znova 

hrá úlohu moja psychika – robím 

všetko, chodím všade a ešte som nebol 

za celý ten čas chorý. Asi tu hrá úlohu 

aj to, že som jogín. 

Keby sme sa vrátili ešte raz k lekárom – 

zmienili ste sa, že pri rozhodovaní, či 

podstúpiť transplantáciu alebo nie hrá 

úlohu akási ich ješitnosť, občas zaznieva 

názor: „bohovia v bielych plášťoch, ktorí 

sa nepokoria pred ničím iným než pred 

svojou vedou…“ 

Oni vidia darcov, príjemcov, musia 

mať určité proporcie – takým spôsobom 

to vysvetlia aj pacientom. Ja si ich 

prácu nesmierne vážim, no oni to skutočne 

vidia len takto, nejaké duchovné 

súvislosti neriešia. 

Odporučili by ste transplantáciu aj ďalším 

ľuďom? Ste jej zástancom? 

Keby som vedel, že ten človek nemá 

inú možnosť a stojí pred rozhodnutím 

žiť alebo zomrieť, odporučil by som 

ju – ale až ako krajnú možnosť, keď ide 

o život. Nie je to samozrejme tak, že ten 

človek je vyliečený. Aj keď sa transplantácia 

podarí, celý zvyšok života musíte 

užívať lieky – tie sú veľmi drahé, majú 

mnoho negatívnych účinkov. Teraz 

mám vysoký krvný tlak, musím veľa piť, 

pretože lieky sú agresívne voči obličkám… 

Sú tu určité obmedzenia. Keby 

som šiel na dovolenku, musím zase sledovať 

niekoľko ďalších aspektov – počasie, 

tlak, pitný režim… 

Pokiaľ v sebe máte niečo cudzie, tak 

je to stále niečo, čo nie je vaše. Nikdy už 

nie ste zdravý človek. Nie je to najprirodzenejší 

spôsob liečby a života… No 

transplantácia je podľa mňa menšie zlo, 

než zomrieť. 

Vnímate tú pečeň stále ako cudzí orgán? 

Postupne sa s ním zžívam. Asi ten 

orgán – je tam niečo, vibrácie toho človeka 

– čiastočne ich vnímam… Myslím 

si, že moje vibrácie sú aj tak mnohonásobne 

silnejšie než jeho. 

Dokážete si predstaviť, ako by asi bolo 

človeku, ktorý by to mohol mať presne 

naopak? Mal by v sebe orgán s vibráciami 

silnejšej osobnosti, než je on sám? 

Aké by to bolo? 

Ja osobne sa neviem vžiť do tejto 

predstavy. Ale verím tomu, že to tak 

môže byť. 

Zhovárala sa Marie Šuláková 

15 

SVET GRÁLU 

10 | 2007


NEVIDITEĽNÝ SVET 

ROZHOVOR S VÝTVARNÍČKOU JANOU VOZÁRIKOVOU 

16 

SVET GRÁLU 

10 | 2007 

Umenie sprevádza človeka už od dávnoveku. 

Vyvíjalo sa postupne tak ako sa 

vyvíjal človek. Odzrkadľovali sa v ňom 

vývojové epochy ľudstva, kultúrna a duchovná 

vyspelosť. Stálo v popredí záujmu 

kráľov a vládcov každej doby. Umenie 

prináša krásu a povzbudzuje dušu. Patrí 

k nemu neodmysliteľne i maľovanie. 

S výtvarníčkou Janou Vozárikovou som sa 

stretol na jej výstave obrazov v Trenčíne. 

Zaujímavosti o jej tvorbe, obrazoch a vývojových 

obdobiach prináša nasledujúci 

rozhovor. 

Aké boli Vaše maliarske začiatky? Čo 

Vás inšpirovalo, mali ste nejaký vzor? 

Svetlá bytosť v lese 

Začiatok bol v detstve, v čarokrásnom 

objavovaní rozprávkových príbehov. 

Bolo to niečo neopísateľné, 

keď som obkresľovala obrázky z rozprávkových 

knižiek. Asi tam by som 

hľadala počiatok túžby tvoriť, objavovať 

a zaznamenávať farby, tvary, 

predstavy a všetko to, čo sa nedá 

pomenovať slovom a čím človek žije. 

V dospelosti inšpirácia prichádzala 

cez silné vnútorné cítenie, ktoré som 

chcela i musela vyjadriť v obrazoch. 

Vzor som nemala žiadny. Veď keď človek 

čerpá z tejto neutrálnej sily, ktorá 

pulzuje celým vesmírom, nepotrebuje 

ľudský vzor v umení. Umenie sa dnes 

povýšilo na niečo 

výsostné a oddelené 

od každodenného 

žitia. Veď 

krása a tvorenie 

by mali byť každodennou 

súčasťou 

života, nezáleží 

akú má formu – či 

je to obraz, báseň, 

vypovedané slovo, 

čin – len nech je to 

čisté a pravdivé. 

Čo maľujete najr 

a d š e j a a k o 

vla stne pr ichádzajú 

Vaše obrazy 

na svet? 

Nemám vyhranenú 

tému a najradšej 

maľujem to, 

čo mi tryská z ducha 

– niečo povznášajúce, 

oživujúce, 

radostné, je 

to zachytené v obraze, z ktorého to 

žiari. Začínam maľovať tak, že pristúpim 

k plátnu so silným cítením 

a podvedome nanášam farby. To cítenie 

niekedy sa dá sformovať slovne, 

napr. šťastie, očista, krídla v búrke, radosť 

bytia, sloboda a pod. A niekedy 

je to cítenie bez sformovania do slova. 

Iným spôsobom obrazy vznikajú, 

keď nosím v sebe myšlienku ako 

napr. „rozvinúť krídla v sebe“ a s touto 

myšlienkou vedome pristupujem 

k čistému plátnu a čo vznikne, 

sama netuším, nechám sa akoby viesť. 

Obrazy sa rodia tiež automatickou 

kresbou – priamo v prírode naplnená 

radosťou začnem kresliť bez 

akejkoľvek predstavy a myšlienky, 

a vznikne kresba – týmto spôsobom 

kreslím prírodné bytosti, ktoré 

v dávnych časoch mohli ľudia i vídať, 

keď ešte cítenie (prejav ducha) 

a žitie v prírode bolo iné – silnejšie 

a vrúcnejšie. Napokon v poslednej 

dobe maľujem aj tak, že mám konkrétnu 

predstavu, no takéto obrazy 

prichádzajú na svet niekedy aj mesiac. 

Čo prežívate pri maľovaní? 

To sa nedá vyjadriť slovami. Najbližšie 

tomu, čo prežívam je asi radosť; 

niekedy je to boj o formovanie toho, 

čo cítim, no je to krásny boj o krásu. 

Vaše výstavy v Brezne a v Trenčíne 

ste nazvali „Neviditeľný svet“. Prečo 

práve neviditeľný svet? 

Pojem „neviditeľný svet“obsahuje 

nedozierne veľa. Bez toho „neviditeľného“ 

by sme ani neexistovali; stratili 

sme túto schopnosť vnímať ho, vidieť 

ho, zaznamenávať a používať pre


Holubica 

Krajina pokoja 

vlastný duchovný vývoj. Pritom on na 

nás vplýva v každom okamihu bytia. 

Snažím sa zachytiť, čiže prijímať obrazy 

z tohto neviditeľného sveta podľa 

môjho momentálneho stavu, vnútorného 

rozpoloženia, podľa toho aké sú 

moje schopnosti zachytiť ho. To, čo 

dám do obrazu, spätne vyžaruje na 

okolie. Preto tiež nie je jedno, aké obrazy 

si zavesíme na stenu a nechávame 

na seba pôsobiť. Obrazy sú oveľa dôležitejšou 

súčasťou, než 

akú im ľudia prikladajú. 

Pôsobia na nás veľmi 

intenzívne, veď všetko 

je prepojené s naším životom; 

aj svet obrazov 

viditeľných i neviditeľných. 

Všimol som si, že obrazy, 

ktoré maľujete 

sú veľmi rôznorodé, 

počnúc najstaršími 

a končiac tými poslednými, 

ako keby ich nemaľovala 

jedna a tá 

istá osoba. Hovorili ste 

mi o tom, že ste prešli 

rôznymi obdobiami 

vývoja, s čím súvisela 

aj Vaša tvorba. Môžete 

nám popísať tieto Vaše 

„epochy“ a tiež to, čo 

predstavujú obrazy, ktoré ste v spomínaných 

obdobiach maľovali? 

Prvé obdobie by sa dalo nazvať 

„Hľadanie“. Bolo to bolestné obdobie. 

Pod tlakom utrpenia som hľadala 

podstatu, zmysel ľudského bytia. Obrazy 

z tohto obdobia sú veľmi silné, 

maľovala som ich podvedome bez 

akéhokoľvek zámeru. Už názvy obrazov 

„Rituál“, „Zozvieratenie človeka“, 

„Príťažlivosť“, „Hľadanie“, „Volanie“, 

„Stúpanie“, „Korene“, „Zachytené 

v časopriestore“, „Civilizácia“, „Koniec 

civilizácie“ …..vyjadrujú túžbu 

ducha po odpovedi na otázky – „kto 

som?“, „odkiaľ prichádzam?“ „Kam 

mám prísť?“ 

V obrazoch práve spomínanej prvej 

epochy asi najviac prevláda čierna 

farba. Z tejto série ma asi najviac 

zaujal obraz „Zozvieratenie človeka“. 

Čo podľa Vás ten obraz predstavuje 

a čo ste pri ňom prežívali? 

Čierna farba sa vyskytuje aj v prírode 

a v týchto obrazoch vyzdvihuje 

a zvýrazňuje farby iné. Obraz predstavuje 

utrpenie zvieraťa a človeka. 

Inšpiroval ma reliéf umierajúcej levice 

zo Sumeru. Ten výjav bol blízky 

asi tomu, čo som vtedy prežívala, keď 

som v tej levici spodobnila i človeka. 

Je symbolicky i ústredným obrazom 

obdobia „Hľadania“, v ktorom sa 

môj duch pod tlakom utrpenia prebúdzal 

a hľadal iný – vyšší, duchovný 

zmysel ľudského bytia. 

Na Vašich ďalších plátnach sú už 

svetlejšie farby, ale aj zaujímavé abstraktné 

tvary. Ako by ste chrarakterizovali 

tento svoj ďalší vývoj? 

Vnútorná zmena priniesla i zmenu 

v ďalšej tvorbe. Po období „Hľadania“ 

nasledovalo obdobie, ktoré by sa dalo 

17 

SVET GRÁLU 

10 | 2007


sa Vám maľujú tieto bytostičky a ako 

sa páčia ľuďom? 

Cítim radosť, keď maľujem alebo 

kreslím tieto bytôstky. Možno 

práve preto tieto obrázky priťahujú 

i dospelých, nielen deti. 

Zozvieratenie človeka 

nazvať „Na počiatku“. Našla som, čo 

som hľadala – výklad sveta. Eufóriu 

z nájdeného pokladu som vložila do 

olejomalieb abstraktných. 

Podobnými maľbami sú aj temperové 

krajiny akoby z iného sveta 

alebo z dávnych čias. Asi podvedomá 

myšlienka na minulé životy. 

Tento sýtozelený obraz „Svetlá bytosť 

v lese“ ma zvlášť zaujal. Čo ste pri 

ňom prežívali? 

Maľovala som ho v krásnom horskom 

prostredí. Cítila som, že nie 

som sama, že sú pri mne bytosti, 

ktoré mi pomohli namaľovať tento 

obraz. 

Veľmi originálne sú Vaše obrázky bytostí 

prírody. Zdá sa, akoby v nich ožívali 

škriatkovia a víly… 

Príroda je štvrtým obdobím vývinu 

v mojej tvorbe. Presťahovala 

som sa z mesta na vidiek, kde mám 

bližšie k prírode. Nový domov pre 

mňa znamená objavovanie krásy, 

vône a zvukov prírody, vnímanie 

prírodných bytostí, ich kreslenie 

a maľovanie. 

V poslednej dobe mnou hýbe nová 

téma maľovania – je o láske – o pochopení 

a zmysle tohto pojmu. 

18 

SVET GRÁLU 

10 | 2007 

Ten obrázok s Hrachovítom vyzerá 

veselo, podobne ako i ďalšie obrázky 

prírodných bytostí. Predpokladám, 

že sa asi najviac páčia deťom. Viem 

si ich predstaviť ako ilustrácie k rozprávkam 

o škriatkoch a vílach. Ako 

Neviditeľný svet 

Všimol som si, že nemaľujete iba prírodné 

bytosti a abstraktné obrazy 

z iného sveta, ale aj bytosti nám 

všetkým „viditeľné“. Sú to kone. Prečo 

práve kone? 

Sú to krásne ušľachtilé zvieratá, 

pracovala som s nimi a je úžasné, 

ako všetko vyciťujú a nastavujú zrkadlo 

svojim majiteľom. Pracovala 

som s handicapovanými deťmi pri 

liečení na koni (Hipoterapia) a tento 

blízky vzťah ku koníkom pretrváva 

dodnes, preto sú mi i vďačným námetom. 

Kone pôsobia veľmi ušľachtilým, 

nádherným, silným a dôstojným 

dojmom. Vidia prirodzene ten svet, 

ktorý je pre nás ľudí neviditeľný. 

Pojem „neviditeľný svet “ obsahuje nedozierne veľa. Bez tohto neviditeľného 

sveta by sme ani neexistovali. Stratili sme schopnosť vnímať 

ho, vidieť ho, zaznamenávať a používať pre vlastný duchovný vývoj. 

Avšak on na nás vplýva každú sekundu žitia. Je najvyšší čas vedieť 

o ňom a stať sa vedomými tvormi na púti bytia. 

Všetko, čo človeka obklopuje, to viditeľné i neviditeľné – pôsobí, tká, 

formuje a žije. Tak je to i s vnútorným životom každého jednotlivca. 

Podstatu človeka – duchovné jadro, ktoré tiež nevidíme, vyciťujeme 

u každého človeka. Či je to jadro živé, alebo spí obalené ničotnosťami, 

prejavuje sa i navonok. 

Neviditeľnou formou sú i myšlienky. Akú neviditeľnú silu v sebe 

nesú. Aj myšlienkami si vytvárame svoj osud. Môžeme nimi liečiť, ale 

i ničiť. Majú svoje formy v neviditeľnom svete. Sme zodpovední i za 

to, čo si myslíme. Nielen za to, čo hovoríme a konáme. Sme prepojení 

s celým vesmírnym dianím. I s obrazmi nám viditeľnými i neviditeľnými. 

Duch človeka prijíma v obrazoch. Obrazy sú i veľkým podnetom 

k pochopeniu druhého človeka. 

Zušľachťovať tento svet môže každý svojimi neviditeľnými obrazmi, 

ktoré v sebe nosí a tvorí každý deň, i svojimi čistými myšlienkami, aby 

mohol zavládnuť mier, radosť a šťastie, keď človek stretne človeka. 

Jana Vozáriková


Hovorili sme spolu o abstraktných 

obrazoch. Tento druh umenia ma zaujal 

na výstavách moderného umenia 

a v galériách. Niektoré na mňa 

pôsobili zaujímavo a záhadne, iné 

veľmi divoko, až strašidelne. Slovo 

abstraktný znamená neskutočný, 

alebo nereálny. Napriek tomu tieto 

obrazy „niečo“ predstavujú a niečo 

z nich vyžaruje. Myslíte si, že sú moderné 

abstraktné diela naozaj také 

nereálne a nekonkrétne, a ako na vás 

pôsobia? 

Každý obraz je konkrétny, je to 

druh reality, čiže skutočna. A toto 

skutočné má také formy, aké im 

vdýchol autor. Aj abstraktný obraz 

môže byť veľmi pozitívny. Stretávam 

sa však častejšie s tými opačnými. 

Mnohé moderné abstraktné 

diela vo mne vyvolávajú pocity negatívneho 

chaosu a zvrátenosti. 

Rozhodujúci je stav ducha, jeho 

zrelosť, poznanie duchovné i intelektuálne, 

technická zručnosť autora, 

čo je schopný zachytiť a vplýva 

na neho aj to nehmotné, čo ho obklopuje. 

Abstraktné umenie je dnes veľmi 

rozšírené, snáď i preto, že je v mnohých 

uvoľnenie a v dielach je vyjadrená 

emócia maliara. Pri tzv. realistických 

obrazoch sú sformované 

väčšinou pozemské objekty, ktoré 

Hrachovít, Marinka, Javorníčkovia, Mokrinka 

sú v pevných formách viditeľné 

a jasné všetkým. 

Dostala som raz takúto 

otázku: mala som vysvetliť, 

prečo sú mnohé duchovné 

obrazy od rôznych 

autorov také podobné. Je 

to tiež zachytený realizmus, 

avšak v nadpozemských 

výškach, pretože 

duch človeka nepozná hranice 

časopriestoru. Podľa 

toho, ako sa otvorí týmto 

vyšším sféram a podľa jeho 

schopností zachytí tú istú 

skutočnosť každý inak. 

Veď žiaden človek nie je 

totožný s iným. Môžu zachytávať 

tú istú, alebo 

podobnú sféru, preto tá 

podobnosť. Obrazy sú prijímané 

duchom. 

Umelci, ale aj napr. básnici hovoria 

často o inšpirácii. Mala by byť zdrojom, 

z ktorého autor diela čerpá. Pre 

nás ne-umelcov je tento pojem tak 

trocha nejasný. Čo je to podľa Vás 

inšpirácia? 

Inšpirácia – je to most k duchovnému 

svetu, z ktorého umelec čerpá. 

Jeho myšlienky magneticky priťahujú 

myšlienky z vyšších sfér, ktorým 

potom dáva novú formu. 

Ako je to podľa Vás, že niekto 

má talent a iný nie? 

Každý človek má talent – 

schopnosti na niečo iné. Záleží na 

tom, či objaví tieto schopnosti a či 

ich využíva pre všeobecný úžitok. 

Maliarsky talent je možno pokračovaním 

a cibrením tejto 

schopnosti z minulého života, 

alebo životov. 

Prešli ste rôznymi obdobiami 

od utrpenia, cez hľadanie až po 

rozlet ducha. Povedzte nám, ako 

sa pozeráte na svet teraz? 

Jana Vozáriková 

Obrazy mi nastavujú zrkadlo 

môjho vlastného ducha; je to sformovanie 

vnútorného stavu, cez ktorý 

môžem prijímať obrazy z toho neviditeľného 

sveta alebo dávať formy 

podľa vlastnej predstavy. Maľovanie 

ma napĺňa, maľujem pre ľudí i pre 

seba samu, môžem cez ne dozrievať 

a mnohé pochopiť. Obrazy sú 

i úžasným impulzom k pochopeniu 

druhého človeka, k stretnutiu sa 

s človekom. Cítim šťastie, keď sa cez 

ne otvárajú nové duchovné obzory, 

keď ľudia ožívajú a ich duch sa prebúdza, 

keď vidím žiariace oči – to je 

pre mňa najväčšia odmena za toto 

úsilie. 

Ďakujeme za rozhovor. 

Poznámla: 

Zhováral sa Rastislav Podivinský 

Projekt vybudovania web stránok p.Vozárikovej 

podporila redakcia SG: 

www.vozarikova.svetgralu.sk 

V prípade záujmu telefonický kontakt: 

0903 262 817 

19 

SVET GRÁLU 

10 | 2007

T É M A 

O M Y LY A Z Á Z R A K Y 

JASNOVIDECTVA 

Niektorí ľudia tvrdia, že prostredníctvom 

svojho nadania dokážu vnímať 

veci, ktoré sú bežnými zmyslami nepostrehnuteľné 

a technickými prostriedkami 

nezistiteľné. To je pochopiteľne 

možné len za predpokladu existencie 

ne-materiálnych úrovní bytia. Kto 

verí len fyzickej, pozemskej skutočnosti, 

ten si s pojmom jasnovidectva 

asi hlavu lámať nebude. 

V prospech existencie nemateriálnych 

skutočností a teda existencie 

„onoho sveta“ však svedčí mnoho. 

V prvom rade náš vlastný vnútorný 

svet, teplo našich pocitov, obrazy našich 

myšlienok či vedomie ľudského 

ducha. Je to všetko to, čo náš život skutočne 

robí hodnotným – naše vedomé, 

žijúce vnútorné „Ja“ schopné vlastnej 

vôle, ktoré je inej podstaty než materiálny 

svet. A je typické pre človeka, že 

zo svojho vnútorného sveta ideí, myšlienok 

a obrazov formuje svoje vonkajšie 

okolie. V našom bytí týmto spôsobom 

spájame neustále dva svety – svet 

našich piatich zmyslov a „onen“ svet. 

To znamená, že my všetci máme vo 

svojej prirodzenosti kontakt a prístup 

k ne-materiálnym oblastiam. Keďže 

myšlienky, city a pocity vnímame 

len v našom vnútri, nie ako vonkajšie 

prostredie, nepripisujeme im veľkú 

váhu, aj keď sú vlastne tým podstatným 

v našom živote. 

„MEDIÁLNA 

PORADKYŇA“ 

Akoná- 

h l e 

s a niekde d o z v e d á - 

me o dare jasnovidectva, začnú sa 

nám zároveň vynárať pochybnosti. 

Je to niečo tajomne zahalené 

do temnoty, čo v našej spoločnosti 

nie je brané vážne – a napriek 

tomu nemožno poprieť jeho účinok 

na široké masy obyvateľstva. Keď 

jasnovidec alebo veštec prezentujú 

seba a svoje „umenie“ v televízii, 

je vysoká sledovanosť relácie 

zaručená. Je ale skutočne niečo 

na tom, keď ľudia referujú o videniach, 

ktoré väčšina ľudí nedokáže 

vnímať? A čo v takých prípadoch 

ľudia vidia alebo počujú? Redaktor 

Sveta Grálu sa v nasledujúcom 

článku zaoberá možnosťami a obmedzeniami 

jasnovidného vnímania. 

Medzi nami sú ľudia, pre ktorých 

je takzvaný vnútorný svet prio- 

20 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

ritou a ktorí zistili, že veci, ktoré 

v sebe vidia, počujú alebo cítia, sú 

viac než neopodstatnené fantázie. 

Petru Rahlfsovú, ktorá je v Nemecku 

a Rakúsku známa ako „mediálna 

poradkyňa“, priviedli na jej 

spirituálnu cestu neobvyklé osobné 

zážitky. Jedného dňa sa napríklad 

dostala do blízkosti muža, ktorého 

spoznala iba krátko predtým, keď si 

náhle uvedomila rôzne detaily z jeho 

života a osobného okolia. „Asi som 

bola v jeho aure“, spomína si, „počula 

som hlasy, ktoré mi hovorili, že onen 

muž má problémy s močovým mechúrom, 

jeho brat s prostatou a matka 

máva záchvaty migrény. Dostala som 

tiež mnoho informácií o jeho rodine, 

o tom, že jeho brat je advokát, že má 

neustále problémy s matkou a tak 

ďalej. Keď som sa potom neskôr od 

toho muža dozvedela, že všetko súhlasí, 

otvoril sa pre mňa svet, ktorý 

som predtým nepoznala. Prirodzene 

som mala aj strach, pretože som nemohla 

kontrolovať všetko, čo som 

takto prežila, ale bolo to fascinujúce. 

A ako keby toho nebolo dosť, na ďalší 

deň som začala vidieť auru!“ 

V priebehu niekoľkých rokov sa 

Petra, ktorá súčasne študovala psychológiu 

a absolvovala vzdelanie 

v oblasti grafiky a sociálnej pedagogiky, 

naučila so svojimi vnemami 

z „onoho sveta“ zaobchádzať. Jej mediálne 

schopnosti sa síce prejavovali 

už v detstve, trvalo však takmer 

štyri desaťročia, než našla uspokojivú 

formu ich využitia na pomoc iným. 

Dnes radí Petra Rahlfs jednotlivcom 

rovnako ako aj firmám tým, že popíše 

„sieť neviditeľných vlákien a súvislostí“, 

ktorými sú jednotlivec alebo 

organizácia obotkané, a pritom im 

ukáže slabé miesta, a predovšetkým 

použiteľné riešenia. „Zviditeľniť neviditeľné“ 

(viď interview s Petrou 

Rahlfs) je heslom na letáku, ktorý 

ponúka jej služby mediálnej poradkyne. 

Čo je však to neviditeľné, čo môžu 

jasnovidní alebo jasnočujní ľudia zviditeľniť?

T É M A 

Petra Rahlfs poskytuje „mediálne 

poradenstvo“ jednotlivcom 

i podnikom (pozri rozhovor) 

JEMNOHMOTNÉ 

OKOLIE 

Na zodpovedanie tejto otázky je rozhodujúce 

vedieť, že takzvaný hrubohmotný 

svet – v užšom zmysle 

naša planéta Zem – je včlenený do 

jemnohmotného okolia. Pre toto 

jemnohmotné okolie sa v bežnej 

reči používajú aj iné označenia ako 

napr.: „astrálny svet“, alebo „morfogenetické 

polia“. S týmito pojmami 

sú často spájané rôzne predstavy. 

Označenie snáď nie je ani také dôležité 

ako samotný fakt, že toto 

jemnohmotné okolie v skutočnosti 

pozostáva z mnohých vrstiev alebo 

úrovní rôznej hustoty. V Posolstve 

Grálu v prednáške „Druhy jasnovidectva“ 

opisuje Abd-ru-shin tieto 

úrovne takto: 

„Pozorované zdola nahor, je to druh 

hrubohmotného, druh jemnohmotného, 

druh bytostného a druh duchovného. 

Každý z týchto druhov 

sa rozpadá opäť na mnoho stupňov, 

takže ľahko vzniká nebezpečie 

zámeny stupňov jemnej hrubohmotnosti 

so stupňami hrubej 

jemnohmotnosti. Prechody medzi 

nimi sú celkom nenápadné, pretože 

v pôsobení a v činnosti nie sú tieto 

druhy snáď pevne spojené, ale iba 

zasahujú do seba. 

Na každom z týchto stupňov sa život 

prejavuje rozlične. Človek má teraz 

obal z každého druhu stvorenia, 

nachádzajúceho sa pod duchovným. 

Jadro samotné je duchovné. Každý 

obal je vlastne to isté ako jedno telo. 

Človek je teda duchovné jadro, ktoré 

vývojom k sebauvedomeniu prijíma 

ľudskú podobu. Pri vzostupnom vývoji 

k Svetlu sa stále viac idealizuje až 

k najdokonalejšej kráse, pri zostupe 

však stále viac nadobúda opak toho, 

čo sa stupňuje až k najgrotesknejším 

znetvoreninám. (…) 

Človek na zemi, teda v hrubohmotnosti, 

nesie súčasne 

na sebe 

obaly všetkých 

druhov stvorenia. 

Každý 

o b a l , t e d a 

k a ž d é t e l o 

t ý c ht o r ô z - 

nych druhov 

má aj svoje samostatné zmyslové orgány. 

Napríklad hrubohmotné orgány 

môžu byť činné len v rovnakom 

druhu, teda v hrubohmotnom. 

Ich jemnejší vývin umožňuje v najpriaznivejšom 

prípade nazrieť až 

do určitého stupňa jemnejšej hrubohmotnosti. 

Túto jemnejšiu hrubohmotnosť nazývajú 

ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, 

„astrálom“.“ 

OMYL 

JASNOVIDECTVA 

Z uvedených vysvetlení je jasné, 

že sú možné veľmi rozdielne druhy 

vnímania onoho sveta: zásadne existuje 

videnie jemnej hrubohmotnosti 

(teda „astrálu“), jemnohmotnosti, 

bytostného a duchovného. Mož- 

Možnosti ľudí, 

ktorí majú dar vnímania 

onoho sveta, sa často 

preceňujú 

nosti väčšiny jasnovidných ľudí sú 

však obmedzené na hutnejšie oblasti 

blízke zemi. Na to, kde by si človek 

mohol tieto oblasti predstaviť, poukazuje 

prednáška Omyl jasnovidectva 

nasledujúcim porovnaním: 

„Čo títo ľudia vidia, je v najpriaznivejšom 

a najpokročilejšom prípade 

druhý stupeň takzvaného záhrobia, 

ak ho chceme rozdeliť na stupne 

(nie sú tým mienené sféry). Pritom 

stupeň úrovne Svetla by bol asi 

dvadsiaty – to len aby sme dostali 

približný obraz tohto rozdielu.“ 

Toto je dôležité vedieť hlavne 

preto, že možnosti takto nadaných 

osôb sú spravidla preceňované. Je to 

pravdepodobne preto, že sa im automaticky 

popri jasnovidnosti zároveň 

pripisuje 

aj schopnosť 

vševedúcnosti. 

V tom spočíva 

veľ k ý omyl 

vzbudzujúci 

n e s p r á v n e 

oča kávania, 

pretože jasnovidectvo 

nie je nič viac než zvláštne 

nadanie, ktoré robí dotyčné osoby 

na určitú dobu nástrojom, médiom, 

ktoré má slúžiť k hlbšiemu prepojeniu 

tohto sveta so svetom záhrobným. 

Neexistuje však žiadny dôvod, 

prečo by sme mali na jasnovidných 

ľudí pozerať ako na ľudí ďaleko prevyšujúcich 

ostatných. „Videnie jasnovidcov 

je vo väčšine prípadov 

skutočné, no vôbec nie čosi zvláštne, 

čo by malo vyvolávať obdiv alebo 

hrôzu. Malo by to byť niečo celkom 

prirodzené. Ale prirodzeným 

to zostáva len vtedy, keď to prichádza 

samo od seba a zostáva tiež pokojne 

ponechané vlastnému vývoju 

bez cudzej alebo vlastnej pomoci. 

Každé napomáhanie je práve tak 

hodné odsúdenia, ako pomáhanie 

pri telesnom umieraní.“ (Prednáška 

Omyl jasnovidectva). 

21 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

T É M A 

22 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

KEĎ SA PREJAVIA 

VLOHY… 

Martha Wagnerová bola ženou, 

u ktorej sa jasnovidné schopnosti prirodzenou 

cestou vyvíjali už v detstve. 

Vydala niekoľko kníh pod pseudonymom 

Gabriele Erdmannová (zomrela 

v roku 1988 vo veku 90 rokov). Vo 

svojom článku „Spojenie s oným svetom“ 

opisuje, ako boli „otvorené jej 

duševné oči“: „Schopnosť jasnovidectva 

som dostala do vienka, pretože už 

vo veku 7 až 9 rokov som videla duše 

zomrelých tak 

hmatateľne, že 

som nechápala, 

prečo ich pozostalí 

oplakávajú, 

ako by ich boli 

navždy stratili. (…) 

Videla som teda duchov! Nielen 

tých, ktorých som v živote poznala. 

Okolo mňa boli aj úplne cudzie 

duše. Ako som už hovorila, boli 

tieto bytosti také skutočné, že som 

necítila strach ani som nemala dojem, 

že vidím niečo nadprirodzené. 

Navyše som mohla vidieť a vytušiť 

myšlienky, pozorovať, ako sa ľudia 

vnútorne stavajú proti mne a mojim 

blízkym. (…) 

Schopnosť vidieť duševnými očami 

znamená, že človek jasne vidí duchovné 

bytosti, ktoré sú okolo nás. 

Na tomto videní sa však nijako nepodieľajú 

naše pozemské oči. Mohla 

som totiž tieto bytosti vidieť bez toho, 

aby som sa musela obzrieť, pretože 

stáli za mnou. (…) 

Ešte pozoruhodnejšia bola skutočnosť, 

že duchovia často hovorili alebo 

robili veci, ktoré boli aj užitočnou 

radou a pomocou pre prítomnosť. Ja 

sama by som toho nebola schopná, 

pretože som nepoznala životné pomery 

tých, ktorým to bolo určené. 

Potom prišli aj odkazy na budúcnosť. 

Často som sa neskôr mohla presvedčiť 

o ich správnosti.“ (2) 

Martha Wagnerová tiež opisovala, 

ako boli jej jasnovidné schopnosti 

na čas zatlačené do úzadia. Bolo to 

pod vplyvom rozumového ponímania 

jej matky, ony sa ale „navzdory 

všetkému neustále prejavovali“. 

POSEDENIE PRI KÁVE 

SO SYNOM BOŽÍM? 

Ľudia s nepatrnými, alebo aj s chýbajúcimi 

jasnovidnými schopnosťami 

častokrát neodolajú pokušeniu, aby 

„Správnosť odkazov na budúcnosť, ktoré mi 

odovzdali duchovia, bolo často možné overiť!“ 

ich nejakým cvičením buď nadobudli, 

alebo vylepšili. Avšak očakávaný pokrok 

môže byť len zdanlivý: „…človek 

i pri svojom najväčšom nadaní 

môže vždy skutočne dovidieť iba tak 

ďaleko, ako to pripustí jeho vlastná 

vnútorná zrelosť. Je pri tom viazaný 

na svoj vlastný vnútorný stav! Z povahy 

veci je mu jednoducho nemožné 

zazrieť a vidieť skutočne niečo iné 

než to, čo je s ním rovnorodé.“ (Posolstvo 

Grálu, prednáška Omyl jasnovidectva) 

Možnosti jasno–videnia 

teda vždy zodpovedajú vnútornej zrelosti 

človeka, pričom špeciálne cvičenia 

na získanie schopností nezaručia, 

že sa človek zároveň skutočne vyvíja 

aj po duševnej a duchovnej stránke. 

Často je to práve naopak: jasnovidnosť 

je oblasťou, kde je polovičaté vedenie 

a samoľúbosť zvlášť rozšírená 

a kde hrozí nebezpečenstvo osudových 

omylov. 

Tak napríklad jasnovidec vnímajúc 

ukazované mu živé obrazy z vyšších 

úrovní stvorenia môže nadobudnúť 

dojem, že on sám má bez všetkého 

k týmto 

úrovniam prístup. 

Ale: „Sú to 

vždy iba obrazy, 

ktoré sa mu zjavujú, 

i keď sa 

domnieva, že počuje ich reč. Nikdy 

to nie je skutočnosť. Tieto obrazy sú 

zdanlivo také živé, že ani sám nedokáže 

rozoznať, čo sa mu iba zjavuje 

a čo skutočne prežíva. Lebo silnejší 

duch môže vyvolať také obrazy svojou 

vôľou. 

Tak sa stáva, že mnohí jasnovidní 

a jasnočujní ľudia sa pri svojich výletoch 

do záhrobia domnievajú, že sú 

omnoho vyššie, ako sú v skutočnosti. 

A z toho pramení mnoho omylov. 

Aj keď sa mnohí domnievajú, že 

Tajomne až mysticky – tak sa radi prezentujú veštci a jasnovidci, aby poukázali na 

zvláštnosť svojich schopností. Niektorí ľudia na to pristúpia, pre iných nie je „ezoterický svet 

zázrakov“ nič viac než podvod. Skutočne existuje možnosť vnímania záhrobného sveta?

T É M A 

vidia alebo počujú Krista, tak je to 

veľký omyl. Podľa zákonov božskej 

vôle je celkom nemožné preklenúť 

túto obrovskú priepasť chýbajúcej 

rovnorodosti! Syn Boží nemôže 

prísť do špiritistického krúžku ako 

na posedenie pri káve, aby tam poctil 

a obšťastnil návštevníkov. Takisto to 

nemôžu učiniť ani proroci ani vyšší 

duchovia. 

Žiadnemu ľudskému duchu, viazanému 

ešte v tele a krvi, nie je dopriate, 

aby sa už za pozemského života pohyboval 

bezpečne a isto v záhrobí, 

aby všetko nezahalene počul a videl 

a aby sa len tak ľahko vrátil po stupňoch 

nahor. Napriek všetkej prirodzenosti 

táto otázka nie je taká jednoduchá. 

Zostáva viazaná na zákony, 

ktoré sa nedajú obísť. 

A ak jasnovidný alebo jasnočujný 

človek zanedbáva svoje pozemské 

povinnosti preto, že chce prenikať 

do záhrobia, premeškáva tým viac, 

ako získava. Len čo pre neho nastane 

potom doba, kedy by mal dozrievať 

v záhrobí, prejaví sa u neho medzera, 

ktorú môže vyplniť len na zemi. Preto 

nebude môcť stúpať ďalej nahor. Zostane 

viazaný na určité miesto a musí 

sa vrátiť naspäť, aby dohnal zameškané, 

a to skôr, než bude môcť pomýšľať 

na ďalší vážny vzostup.“ (Prednáška 

Omyl jasnovidectva) 

ČO MÔŽU JASNOVIDCI 

VIDIEŤ? 

duchom je možné nadviazať spojenie. 

Takto získané informácie môžu byť 

kvalitatívne veľmi rozdielne. Ľudský 

duch žijúci na onom svete vie totiž 

vždy nanajvýš len to, čo je možné 

vedieť v „jeho“ svete. To, že už nemá 

pozemské telo, ešte zďaleka neznamená, 

že by mal mať všeobsiahly prehľad 

o svetovom dianí. 

Jasnovidné vnímanie však neznamená 

len komunikáciu so záhrobnými 

duchmi, ale aj vnímanie 

rozmanitých obrazov dejov a skutočností. 

Je to len samozrejmé, keďže 

naše jemnohmotné okolie je utvárané 

myšlienkovými „činmi“ ľudí 

práve tak, ako si pozemským konaním 

utvárame a formujeme náš hrubohmotný 

svet. 

Z Posolstva Grálu vyplýva, že 

všetky naše citové hnutia a myšlienky 

nadobúdajú v jemnohmotnom 

svete príslušnú formu zodpovedajúcu 

svojmu druhu. Tým si okolo 

seba vytvárame neviditeľné okolie, 

s ktorým sme pevne spojení. Vnútorný 

svet našich myšlienok a citov 

síce považujeme za neoddeliteľnú súčasť 

vlastnej osobnosti, avšak väčšina 

ľudí neuznáva jeho skutočnosť 

a živosť. Onen neviditeľný svet nás 

napriek tomu podporuje alebo brzdí, 

obšťastňuje alebo zaťažuje, či nadchne 

alebo ochromí. 

Mnohí mediálne nadaní alebo 

jasnovidní ľudia môžu vidieť 

jemnohmotné okolie iného človeka 

a tiež poodhaliť súvislosti, ktoré – 

formujúc sa – môžu poukazovať na 

budúce deje, ako napríklad prichádzajúce 

ochorenie alebo osudové 

zmeny. Keďže vývoj v hutnejšom 

hrubohmotnom svete kopíruje to, čo 

už jemnohmotne existuje, môže byť 

každý čin ako dôsledok myšlienkových 

pochodov pozorovaný ako „videnie 

do budúcnosti“. Médium môže 

takto za určitých okolností vnímať 

niečo, čo sa hrubohmotne ešte nestalo. 

(Z toho však nemožno vyvo- 

23 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

padoch sa vyskytli chyby, niekedy dokonca 

veľmi hrubé, ktoré podľa mňa 

vznikli aj tým, že pýtajúci na mňa 

myšlienkovo intenzívne prenášali 

svoje želania.“ (2) 

Nostradamove predpovede 

budúcnosti sú dodnes citované 

Aby sme teda mohli správne spoznať 

možnosti a hranice jasnovidectva, 

mali by sme nielen vedieť 

o rôznych jemnohmotných úrovniach 

a druhoch jasnovidectva, ale 

aj o význame a vplyve týchto úrovní 

na naše bytie. 

Každý človek, ktorý svojou pozemskou 

smrťou opustí tento hrubohmotný 

svet, sa zároveň zrodí do 

takej úrovne jemnohmotného sveta, 

ktorá podľa hutnosti a tiaže zodpovedá 

jeho vlastnému druhu (Podľa 

príslovia: vrana k vrane sadá, rovný 

rovného si hľadá.). 

Z uvedeného vyplýva, že mediálne 

nadaní ľudia môžu svojimi 

jemnejšími zmyslami vnímať duchov 

z onoho sveta a aj s nimi komunikovať. 

Stupeň duševnej zrelosti 

jasnovidca pritom podstatným 

spôsobom rozhoduje o tom, k akým 

úrovniam – a teda s ktorým ľudským 

Ďalšie zmätky môže spôsobiť skutočnosť, 

že ľudia s mediálnymi schopnosťami 

často nedokážu rozlišovať 

medzi živými obrazmi a skutočnosťou 

záhrobného sveta, ani medzi 

objektívnymi skutočnosťami 

a jemnohmotnými myšlienkovými 

formami. Martha Wagnerová napríklad 

otvorene priznáva, že jej mediálne 

prijaté odkazy na budúcnosť 

neboli vždy správne: „V mnohých prí-

T É M A 

dzovať, že by naša budúcnosť mala 

byť navždy predurčená, pretože 

všetky jemnohmotné vlákna osudu 

a vývoja sa môžu novými rozhodnutiami 

v konečnom dôsledku ešte 

zmeniť.) 

Z týchto skutočností zároveň 

vyplýva, že médium nemusí vždy 

vnímať jemnohmotne sformovanú 

budúcnosť človeka, ale len jeho myšlienky 

utvárané intenzívnym prianím, 

čím môže dochádzať k omylom. 

Podobne jemnohmotné obrazy 

sa môžu nesprávne interpretovať – 

napríklad veľká zmena v duševnej 

osobnosti môže byť prezentovaná 

ako smrť. A aj keď jasnovidný človek 

niečo v prvom momente aj správne 

pochopí, môže neskoršie pod vplyvom 

ďalšieho spracovania v mozgu 

dôjsť k nesprávnym interpretáciám. 

Nazeranie do jemnohmotných 

oblastí môže pozorovateľovi umožniť 

vidieť aj minulé udalosti, pretože 

každá zmena formy v čase 

zanecháva stopy a zostáva zaznamenaná. 

Taká výpoveď jasnovidca 

môže byť napríklad užitočná pri 

objasňovaní trestných činov. Spolupráca 

podobného druhu sa, žiaľ, 

v dnešnej dobe vyskytuje asi len 

zriedka. Naša spoločnosť je dnes 

príliš spútaná materialistickým 

zmýšľaním a nad možnosťami 

a hranicami jasnovidectva sa na 

vlastnú škodu veľmi nezamýšľa. 

Aká teda bude naša budúcnosť? 

Jasnovidci a veštci k nej majú iste 

čo povedať. Vo vyvíjajúcej sa spoločnosti 

je pre bežné ľudské oko 

veľa neviditeľných vlákien. Naša 

budúcnosť je otvorená – radujme 

sa, že ju môžeme aktívne utvárať. 

Werner Huemer 

Literatúra: 

(1) Abd-ru-shin, Vo Svetle Pravdy, Posolstvo Grálu. 

(2) Citované z článku Dipl. Ing. G. Brauna: 

„Jasnovidectvo, medialita – požehnanie alebo 

prekliatie? (Život jednej neobyčajnej ženy)“. Martha 

Wagnerová bola autorovou svokrou. 

24 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

JASNOVIDECTVO 

J A S N O V I D N Ý M I 

tačí, aby sa túžobne očakávaná 

S jar raz omeškala alebo leto bolo 

neobvykle chladné, a ľudia si spomenú 

na Sibyline proroctvá, že zima 

zimu stíhať bude… A koľkože nás 

vlastne zostane pod jednou lipou 

či jedným dubom na konci sveta 

podľa proroctva slepého mládenca? 

O výklade stredovekých Nostradamových 

predpovedí o konci sveta, 

zašifrovaných do často nezrozumiteľných 

veršov, sa škriepia znalci dodnes. 

Emanuel Swedenborg predpovedal 

okrem iného na minútu 

presne svoju smrť. 

V každej dobe boli na zemi ľudia, 

ktorí vedeli či videli o niečo viac než 

ostatní. Väčšinou to boli katastrofické 

vízie – vojny, choroby, krízy, 

informácie o „konci sveta“. Vybraným 

ľuďom neboli tieto informácie 

poskytované 

n a z a s t r a - 

šovanie, ale 

a ko va rovania 

– jednotlivcov, 

skupín, 

národov i celého 

ľudstva, 

keď sa ich duchovný 

vývoj 

spomaľoval alebo sa začal uberať nesprávnym 

smerom. Keby nedošlo 

k zmene správania, museli by nastať 

predpovedané katastrofy. 

Dar jasnovidectva však nie je 

vyhradený len dávnej minulosti 

a správam o konci sveta. V minulom 

storočí žil napríklad v Spojených 

štátoch hlboko veriaci muž 

menom Edgar Cayce, ktorý predpovedal 

nielen katastrofy, ale aj iné 

dôležité svetové udalosti. Oznámil 

začiatky a konce oboch svetových 

Katastrofické vízie 

boli ľuďom 

sprostredkovávané 

ako varovanie 

O Č A M I 

vojen, rasové konflikty, predpovedal 

hospodársku krízu v roku 1929, líčil 

do neuveriteľných detailov krach na 

burze, ale aj skutočnosť, že od roku 

1933 dôjde opäť k rozkvetu hospodárstva. 

V roku 1939 predpovedal smrť 

dvoch úradujúcich amerických prezidentov. 

Jeho predpovede sa týkali aj 

udalostí bežného života; na požiadanie 

napríklad odporučil výhodný predaj 

a kúpu pozemkov, alebo poskytol 

diagnózu a postup liečby v prípade 

choroby. Na rozdiel od iných jasnovidných 

ľudí nemal Cayce väčšinou 

problémy s určením času, v ktorom 

predpokladané udalosti mali nastať, 

takže jeho predpovede boli dobre 

kontrolovateľné. Niekoľko mesiacov 

pred svojou smrťou v roku 1946 však 

predpovedal dianie, ktoré na svoje 

potvrdenie sčasti doposiaľ čaká. Bolo 

to jedno z jeho 

posledných významných 

proroctiev 

a týkalo 

sa vtedajšieho 

S o v i e t s k e h o 

zväzu. Oznámil 

v ňom zán 

i k k o m u - 

nizmu v Rusku 

a vyjadril presvedčenie, že keď sa do 

Ruska vráti opravdivá sloboda, vzíde 

z tejto krajiny nová nádej pre svet. 

Dokiaľ tam ľudia nebudú mať právo 

uctievať Boha podľa svojho svedomia, 

bude krajina zmietaná vnútornými 

nepokojmi… 

Aj medzi nami, v našej modernej 

dobe, žijú ľudia, ktorí sú jasnovidní. 

Ich schopnosti nám môžu umožniť 

alebo urýchliť riešenie problémov 

vedy a techniky, priniesť informácie 

z medicíny, pre ktoré by inak museli

T É M A 

umierať pokusné zvieratá, môžu upozorniť 

aj na zdroje podzemných ložísk 

rúd, ropy alebo uhlia, či ukázať, ako 

postupovať pri hľadaní nových zdrojov 

energie. Správy, ktoré jasnovidní 

ľudia dostanú, nás tiež môžu včas varovať 

pred nebezpečenstvom prírodných 

katastrof a technických havárií. 

Pri každom nebezpečenstve havárie, 

katastrofy, choroby, úrazu atď. sa 

nad miestom alebo osobou, ktorých 

sa to týka, objaví varovný znak rôzneho 

tvaru podľa charakteru objektu. 

Doba predbežného varovania býva 

jeden deň až niekoľko rokov. 

Myslím si, že v súčasnej dobe môžu 

Európu ohroziť dve možné katastrofy: 

pozostatky atómovej elektrárne 

v Černobyle a sopka Vezuv. 

Nad každou budovou so zariadením 

používajúcim rádioaktívne materiály, 

či už ide o ich spracovanie 

alebo využitie, teda aj nad atómovou 

elektrárňou v Černobyle, je v astrálnej 

úrovni umiestnený varovný obraz, 

ktorý je jasnovidným ľuďom na 

ich prosbu ukázaný. Býva to veľká 

biela guľa, ktorá pri blížiacom sa nebezpečenstve 

mení farbu na červenú. 

Navyše býva vo vnútri gule astrálny 

obraz rastliny paliny, ktorá sa v prípade 

hroziaceho nebezpečenstva prevráti 

kvetom dole. Je možné pri tom 

rozlíšiť, či pôjde o technickú poruchu 

alebo zlyhanie obsluhy. Rovnaký 

symbol sprevádza aj iné akcie znamenajúce 

nebezpečenstvo, akými 

sú napríklad výroba nebezpečných 

chemikálií, výbušnín, munície a ich 

transporty, alebo varuje pred zrútením 

domu či výbuchom plynu. 

Kým zmiernenie alebo odstránenie 

nebezpečenstva ďalšieho výbuchu 

v Černobyle je hlavne technický problém 

a duchovné okolnosti majú iba 

podporný charakter, nebezpečenstvo 

veľkého výbuchu Vezuvu je geologicky 

neodvratné. Intenzita výbuchu 

však má byť podmienená duchovnou 

úrovňou obyvateľstva. Veľkosť erupcie 

tejto sopky môže byť niekoľkokrát silnejšia 

než výbuch v roku 79, keď boli 

zničené Pompeje. Všeobecne platný 

varovný symbol – dve pyramídy v horizontálnej 

polohe, spojené navzájom 

plochou základne – môžu jasnovidní 

ľudia vidieť v blízkosti kráteru Vezuvu. 

Na základe fyzikálneho merania a posúdenia 

odborníkov vydala talianska 

vláda výzvu na vysťahovanie 2,5 milióna 

obyvateľov z najbližšieho okolia 

sopky, pričom v najväčšom ohrození 

sa nachádza asi 800 000 obyvateľov. 

Za vysťahovanie sa poskytuje štátny 

príspevok. Varovanie pred touto katastrofou 

bolo jasnovidným ľuďom 

oznámené z v yšších 

úrovní v predstihu už 

v roku 1990, pretože 

zmena v správaní a duchovnej 

úrovni obyvateľstva 

je pomalá a trvá 

mnoho rokov. 

Varovný symbol spojených pyramíd 

môžu jasnovidní ľudia vidieť niekedy 

aj u detí. Potom to znamená, že dieťa 

prišlo na svet kvôli svojim rodičom, 

aby im pomohlo v ich vývoji. Keď 

rodičia svoje úlohy nesplnia, dieťa 

z tohto sveta odíde pred dovŕšením 

dospelosti. 

Pre človeka môžu byť veľmi užitočné 

rôzne varovania o blížiacej sa 

chorobe alebo nehode, ktoré sa prejavujú 

farebnými škvrnami v jeho aure. 

Podľa zákonite meniaceho sa zafarbenia 

škvrny sa dá zistiť priebeh choroby, 

jej zastavenie a možnosť uzdravenia. 

To však neplatí pre choroby 

krvi a nervové ochorenia. Informácie 

o týchto druhoch ochorenia nie sú 

prístupné všetkým liečiteľom. 

V súvislosti s niektorými druhmi 

ochorenia, ich liečbou alebo vývojom 

človeka, sú užitočné informácie 

niektorých úsekov z minulých životov. 

Nie je síce nutné alebo žiaduce, 

aby sme vedeli všetko, čím sme kedysi 

prešli, no v prípade, keď to človeku 

pomôže v jeho vývoji, môže byť od- 

halenie niektorých udalostí z minulého 

života prostredníctvom jasnovidného 

liečiteľa povolené. Dostane 

sa mu tak vysvetlenia, prečo sa v jeho 

živote napríklad opakovane vracia 

určitý problém, ktorý musí stále riešiť. 

Na ilustráciu uvádzam dva príklady: 

Jeden mladý muž mal zlozvyk, že 

neustále útočil na svojich spolupracovníkov. 

Pretože bol drobnej postavy, 

musel sa obmedziť na slovné 

spory a nemohol nikoho napadať fyzicky. 

Mal však záujem o svoju minulosť, 

takže mu nakoniec bolo povolené 

sa s určitou časťou minulého 

života zoznámiť. V súčasnom živote 

Edgar Cayce predpovedal 

zánik komunizmu v Rusku 

má malú postavu preto, že predtým 

býval vyhláseným bitkárom. K bitkám 

mu teraz nestačia fyzické sily, čo 

mu má vlastne dopomôcť k tomu, aby 

sa v súčasnom živote naučil odstraňovať 

spory dohodou, a nie násilím. 

Iný príklad: V okruhu pracovníkov 

istej organizácie bolo o jednom človeku 

známe, že trpel stihomamom – 

pocitom prenasledovania. Aj u najbližších 

priateľov si neustále overoval, 

či ho niekto neprenasleduje. Nakoniec 

musel užívať psychofarmaká, aby 

bol vôbec schopný pracovať. Neskôr 

mu jasnovidný človek odhalil príčinu 

jeho správania a stav pacienta 

sa veľmi zlepšil. Muž bol totiž v minulom 

živote koncom tridsiatych rokov 

policajtom v Taliansku a po nástupe 

diktátora Mussolliniho k moci 

sa netajil odporom k fašizmu, ktorý 

sa stal štátnou politikou. Keď mu pre 

jeho názory hrozilo zatknutie, musel 

utiecť a mnoho rokov sa skrýval. Tam 

vznikol pocit neustáleho prenasledovania, 

ktorý ho sprevádzal aj v terajšom 

živote. 

25 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

T É M A 

Na súvislosti medzi chorobami 

a správaním v minulých životoch 

často upozorňoval vo svojich diagnózach 

aj E.Cayce. 

Jasnovidní ľudia môžu často opísať 

aj nám neviditeľné deje, ktoré sa 

odohrávajú pri rôznych náboženských 

obradoch, akými sú napríklad 

úkony krstu, sobáša, priebeh pobožností 

či vysväcovaní chrámov. Napríklad 

manželstvo dvoch ľudí, ktorých 

záujmy sú prevažne duchovné, môže 

kňaz svojím požehnaním posvätiť. Tí 

dvaja sú potom spojení nám neviditeľným 

oblúkom rôznych farieb, ktorý je 

pri požehnaní doplnený korunkou. 

Informácie o súčasných i minulých 

dejoch nachádzajú jasnovidní ľudia 

aj v prírode. V ilustrovanej Biblii je 

medzi inými obrázkami aj fotografia 

kríka s množstvom drobných žltých 

kvetov – jeho botanický názov je Poterium 

spinosum. Krík rastie hojne 

v okolí Jeruzalema. Z vetvičiek tohto 

kríka uplietli rímski vojaci tŕňovú korunu, 

ktorú nasadili Kristovi na hlavu. 

V astrálnom okolí každého kvetu 

tohto kríka je až do dnešných dní 

vtlačené znamenie, že táto rastlina 

bola zneužitá – nad každým kvetom 

je v kruhu zoradených päť zahnutých 

skôb, pripomínajúcich ukrižovanie. 

Jasnovidní ľudia môžu dostávať informácie 

o zemetraseniach, katastrofách, 

nehodách, aby nás mohli včas 

varovať. No čo ak taký človek nie je 

momentálne v našej blízkosti, a nám 

hrozí nebezpečenstvo? – Pomocníci 

z onoho sveta často nájdu spôsob, 

ako nás na nebezpečenstvo upozorniť. 

Problém je však v tom, že my ich 

tiché varovanie častokrát prepočujeme. 

Koľkokrát sme počuli, že niekto 

mal „nedobrý pocit“, keď niekam šiel, 

a potom to zle dopadlo. Alebo poslúchol 

svoj vnútorný hlas a nestalo sa 

nič. Ako napríklad jeden pracovník, 

ktorý pripravoval skúšobnú chemickú 

reakciu. Reakcia mala prebehnúť za 

tlaku 150 atm. pri 200°C. Jednotlivé 

26 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

SG: Pani Rahlfsová, pracujete ako médium 

a poskytujete súkromným osobám 

i podnikateľom svoje mediálne 

služby, aby ste „zviditeľnili neviditeľné.“ 

Ako u Vás začal kontakt s jemnohmotnými 

oblasťami? 

P. Rahlfs: To, čo teraz používam 

ako prostriedok pre svoje poradenstvo, 

je len zlomok toho, čo sa mi prihodilo. 

Spätne si spomínam na to, že 

už ako dieťa som často radšej sedela 

sama v kúte a rozprávala sa s fikusmi, 

než aby som sa hrala s inými deťmi. 

Videla som aj farby okolo ľudí. Raz 

si moji rodičia želali, aby som sypala 

kvetiny pri svadbe známych. Ale keď 

som uvidela nevestu a ženícha, všetko 

sa vo mne vzoprelo. Videla som okolo 

nich kalné farby a povedala som, že to 

nemôžem urobiť, pretože tí dvaja sa 

aj tak rozídu, lebo sa k sebe nehodia. 

Mávala som teda už ako dieťa také 

mimozmyslové vnímanie. To všetko 

však prestalo, keď sa moji rodičia rozviedli. 

Mala som vtedy šesť rokov. Bol 

to pre mňa šokujúci zážitok. Spomínam 

si, že od tej doby ma sprevádzala 

neustála neistota, začala som aj trochu 

koktať, nedokázala som sa dobre 

vyjadriť. No bola som veľmi usilovná, 

urobila som maturitu, ukončila dvojité 

vzdelanie, ale stále som sa pýtala 

sama seba: je to čudné, prečo vlastne 

žiješ? A potom, vo svojich tridsiatich 

dvoch rokoch sa začala medzera medzi 

6. a 32. rokom môjho života vyplňovať, 

začala som sa zase otvárať 

vnímaniu, ktoré som pociťovala už 

ako dieťa. Začalo sa to v súvislosti 

so smrťou mojej babičky, u ktorej 

som vyrástla a ktorú som, keď ťažko 

ochorela, takpovediac odprevadila na 

onen svet. Krátko pred svojou smrťou 

mi napríklad rozprávala, že bol u nej 

môj dedko, ktorý zomrel už dávnejšie, 

a že zase príde, aby si ju odviedol. 

Zdalo sa mi to vtedy veľmi neobvyklé, 

pretože som sa dovtedy nikdy 

nestretla so žiadnou formou ezoteriky, 

špiritizmu alebo s niečím pozložky 

reakcie boli vložené do autoklávu, 

ktorého veko bolo upevnené 

ôsmimi skrutkami. Po uzatvorení 

veka bola nádoba naplnená 

reakčným plynom, bolo spustené 

otáčanie nádoby a ohrev. Do protokolu 

pracovník zapísal čas, počiatočný 

tlak plynu a keď chcel zapísať 

teplotu, ozval sa naliehavý vnútorný 

hlas, aby teplotu zapísal až neskôr. 

Pracovník vtedy zavrel protokol 

a z ochranného betónového bunkra 

odišiel. Po asi dvadsiatich krokoch 

zaznela obrovská rana, pričom sa 

otriasla celá budova. Po prehliadke 

sa zistilo, že skrutky na veku sa odtrhli, 

to odletelo a zarylo sa do steny. 

Varujúci hlas zachránil chemikovi 

život. 

Aj varovanie, ktoré príde vo sne, 

môže zachrániť život, keď ho človek 

uposlúchne. V roku 1906 navštívil 

český huslista Jan Kubelík s manželkou 

San Francisco a uzavrel tam 

zmluvu na koncert, ktorý sa mal konať 

18. 4. 1906. Niekoľko dní pred 

týmto dátumom začala koncertného 

majstra manželka prehovárať, 

aby z mesta odišli, pretože mala 

sen, ktorý ju varoval pred hroziacim 

nebezpečenstvom. Deň pred 

koncertom sa varovanie opakovalo 

tak naliehavo, že sa manžel nechal 

napokon prehovoriť, aby zrušil 

zmluvu, aj keď musel zaplatiť penále 

niekoľko tisíc dolárov. Deň po odcestovaní 

manželov Kubelíkových 

zo San Francisca postihlo mesto 

veľké zemetrasenie. Koncertná budova, 

v ktorej sa mal konať koncert, 

sa celá zrútila. 

Schopnosť jasnozrivosti je dar. 

Nemá byť využívaný ako atrakcia, 

a už vôbec nesmie byť vylepšovaný 

či prikrášľovaný fantáziou. Správy 

alebo obrazy, ktoré sa k jasnovidným 

ľuďom dostávajú, majú priamu 

nadväznosť na život – ten terajší 

i budúci. 

Rudolf Evanžin, Anna Štefková

T É M A 

VIDIEŤ NEVIDITEĽNÉ 

ROZHOVOR S PETROU RAHLFS O JASNOVIDECTVE 

dobným, a ani som nikdy 

nečítala žiadnu knihu na 

túto tému. Načúvala som 

svojej babičke preto akosi 

skepticky, ale donútilo 

ma to premýšľať a sama 

som prišla na to, že na 

tom niečo je. Čo mi však 

skutočne ukázalo cestu 

k správnemu pochopeniu, 

bol zážitok, keď zomrela. 

Bola som s ňou v úzkom kontakte, 

takže som spoznala, že sa blíži 

koniec, bola som pri nej, keď naposledy 

vydýchla – a potom sa odohralo niečo, 

čo bolo pre mňa veľkou zmenou: ten 

láskyplný cit, ktorý som k nej vždy cítila, 

keď som ju držala v náručí alebo 

keď sme boli spolu, bol preč! Necítila 

som k telu, ktoré tu predo mnou ležalo, 

žiadny vzťah, bolo to niečo cudzie! Ležalo 

v mojom náručí a ja som si myslela: 

to predsa nemôže byť pravda, že 

toto je moja babička! Pri týchto myšlienkach 

som mala skoro výčitky svedomia! 

Ale súčasne bolo všetko, čo 

som k nej dovtedy cítila, ešte tu – lenže 

to bolo okolo mňa, a už nie v tele. To 

ma tak fascinovalo, že som po jej smrti, 

keď telo odviezli, ešte dlho zostala sedieť 

v miestnosti ponorená do seba. 

A vtedy som vedela: keby som hovorila 

touto rečou – pričom som vôbec nevedela, 

aká „táto reč“ má byť – mohla by 

som sa ňou ešte stále zhovárať. 

SG: To bol pre Vás zrejme začiatok duchovnej 

cesty… 

P. Rahlfs: Po zážitku so svojou babičkou, 

s ktorou som neskôr bola ešte 

dlho v spojení, som uzavrela sama so 

sebou zmluvu. Povedala som si: chcem 

tomu rozumieť, chcem jednoducho vedieť, 

čo sa tu odohráva; vidím svetlo 

na konci tunela a urobím všetko, čo je 

treba, aby som k tomuto 

svetlu prišla. To bola 

moja vnútorná zmluva so 

sebou, a ja som odvtedy 

zmenila celý svoj život aj 

vzťahy k ostatným ľuďom. 

Robila som proste všetko 

intuitívne, čo mi mohlo 

priniesť bližšie pochopenie, 

spoznala som veľa 

zaujímavých ľudí, ktorí 

sa týmito vecami zaoberajú, bola som 

k nim priťahovaná; nemala som vôbec 

strach zo zmien, z neznámeho, alebo 

niečo podobného. Ubehlo sedem alebo 

osem rokov vnútorného vzdelávania 

s hlbokými zážitkami, o ktorých by 

som mohla dlho rozprávať… 

SG: Z Vášho životopisu je zrejmé, že ste 

v tom čase okrem iného študovali aj psychológiu 

a zbierali skúsenosti ako dizajnérka 

a sociálna pedagogička. Ako sa 

potom neskôr v 90. rokoch začala Vaša 

poradenská činnosť? Bolo to v kruhu 

Vašich známych? 

P. Rahlfs: Áno, spočiatku som začínala 

bezplatne radiť súkromným osobám, 

pričom išlo vždy o veľmi praktické 

veci, napr. prečo sa vyskytovali 

problémy medzi manželmi alebo prečo 

mal syn problémy s učením. Neskôr 

prišli so svojimi problémami aj prví 

podnikatelia. 

SG: Ako sa odohráva také mediálne poradenstvo 

v praxi? 

P. Rahlfs: To sa veľmi menilo. Predtým 

to prebiehalo tak, že keď niekto položil 

otázku, sústredila som sa a potom 

som videla vo svojom vnútri obrazy, 

ktoré som im následne vyložila. Z toho 

sa potom dala odvodiť aj konkrétna pomoc 

pre rozhodovanie v živote. Dnes 

je to inak. Pri poradenstve sa snažím 

o súlad so zákazníkom, vcítim sa do 

neho. To trvá približne desať minút. 

Často to ide i rýchlejšie, a potom myslím 

ako on, cítim ako on, dokážem jeho 

vlastné telo vnímať ako on. Ale pretože 

ja nie som on, mám k dispozícii z jeho 

informačného poľa vedomia aj tie informácie, 

ktoré on prehliadne, pretože 

k nim nemá priamy prístup. Potom sa 

pokúsim tieto blokované informácie, 

ktoré on potrebuje na to, aby sa vedel 

rozhodnúť pre zmenu, zreteľne opísať 

tak, aby mohol konať. Je to akoby som 

zviditeľnila veci, ktoré ležia na jeho pleciach, 

no ktoré on vidieť nemôže. Ako 

keby som bola jeho zrkadlom, v ktorom 

sa on môže pozorovať. 

SG: Podľa Vašich slov smerujete svoje 

mediálne poradenstvo tak, aby ste pomáhali 

priaznivo ovplyvniť osobnú situáciu 

ľudí. Domnievam sa, že zrejme na 

rozdiel od mnohých iných jasnovidcov 

alebo astrológov vychádzate z toho, že 

náš osud nie je pevne určený... 

P. Rahlfs: Podľa mojich osobných zážitkov 

som presvedčená, že je možné 

scenár nášho života prepísať, že tzv. 

„hladina príčin“ je zmeniteľná. 

SG: Uskutočnenie zmien, ktoré by duchu 

priniesli úžitok, nie je ľahké. Aké všeobecné 

rady z Vašich skúseností môžete 

ľuďom poskytnúť, aby svoje životné situácie 

zvládali čo najlepšie? 

P. Rahlfs: Moja rada znie: uznať učiteľov, 

ktorých nám život posiela. Pokiaľ 

mám pocit, že oproti mne sedí 

človek, ktorý objavil niečo, čo som ja 

doposiaľ neobjavila, potom by som mu 

mala dôverovať a v istom zmysle ho 

nasledovať, aby som sa sama zdokonalila. 

Život je učiteľ, a anjeli sú ľudia, 

ktorých stretávam a ktorí mi prinášajú 

posolstvo. A moje cítenie je indikátor, 

ktorý mi hovorí – takto áno alebo 

takto nie! 

SG: Ďakujem za rozhovor – a želáme 

veľa ďalších úspechov vo Vašej práci! 

27 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

R E P O R TÁ Ž 

IMPLÓZIA – ENERGIA BUDÚCNOSTI? 

28 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

Implózia energie – to je sila smerovaná 

do centra: Skúmaniu tohto princípu sa 

venuje tirolský prírodovedec Johann 

Grander. Jeho „živá voda“ sa medzitým 

stala pojmom aj ďaleko za hranicami 

jeho vlasti. Pritom je oživovanie vody 

„Granderovou technológiou“ do určitej 

miery iba „vedľajším produktom“ unikátneho 

vynálezu, ktorý si zrejme oprávnene 

zaslúži prívlastok „revolučný“. 

Z 

PRINCÍP IMPLÓZIE 

ákladná myšlienka „princípu implózie“ 

siaha k Viktorovi Schaubergerovi 

1) (1885–1958), zanietenému 

kritikovi súčasného plytvania 

energiou, ktorý bol pevne presvedčený 

o tom, 

že ľudstvo sa 

v t e c h n i k e 

uberá zásadne 

ne s pr áv nou 

cestou. Dospel 

k n a s ledovnému 

poznaniu: 

„Naša moderná 

technika 

sa správa ako roľník, ktorý na jar dá 

do zeme sedem zemiakov a na jeseň 

vyberie jeden.“ 

Pri obvyklej forme premeny energie 

sa značná jej časť nenávratne stráca – 

táto skúsenosťsa v neposlednom rade 

stala zásadou termodynamiky. Príroda 

k nej dáva – tak to Schauberger 

tvrdí – ešte energiu „zadarmo“, 

ak súhlasí technické usporiadanie. 

A ono bude súhlasiť, ak dokážeme 

neudierať na deštruktívne, obmedzujúce 

struny prírody, ale rozvibrujeme 

ich do budujúceho pôsobenia. 

Skutočne sa dá povedať, že naša 

moderná technológia sa celkom upísala 

princípu explózie: od spaľovacieho 

motora až po jadrovú elektráreň 

sa všetko uberá podľa kréda 

expandovaného uvoľňovania energie. 

Práve tento princíp však podľa 

Schaubergera podporuje úbytok; 

je princípom rozpínania pri súčasnom 

zrieďovaní, princípom rozkladu, 

umierania. 

Ako protiklad k tomuto princípu 

explózie stojí budujúci princíp implózie, 

úsilia k centru. Ak v prírode 

niečo rastie a prospieva, potom zjednodušene 

vyjadrené to zbiera, ukladá, 

sústreďuje, hmotu okolo centra. Aj 

vývoj na zemi je možný len vtedy, ak 

nás tiaž priťahuje k zemi. Princíp implózie 

je teda priťahujúci, udávajúci 

formu a budujúci. 

Viktor Schauberger to všetko zhrnul 

takto: „Forma pohybu, ktorá vytvára, 

vyvíja, zušľachťuje a buduje, 

je (…) špirálovitý pohyb zvonku 

dovnútra smerom do centra pohybu, 

čiže dostredivý pohyb. Nachádzame 

ho v prírode všade tam, kde 

sú v činnosti budujúce sily: v špirálových 

hmlovinách vonku vo vesmíre, 

v pohybe našej slnečnej sústavy, v pohybe 

vody v prírode, v pohybe krvi 

a štiav. Rozkladná, rozpúšťajúca 

forma pohybu je naproti tomu odstredivá. 

Táto núti médium k pohybu 

z centra von, smerom k perifériám. 

Je to „priamy“ pohyb. Časti v médiu 

sú doslova vymršťované z centra na 

perifériu. Médium sa uvoľňuje, rozpúšťa 

a rozkladá. Tento pohyb používa 

príroda, aby rozložila spotrebované 

celky, a potom nanovo 

koncentrovaným pohybom skladala 

z jednotlivých úlomkov nové formy, 

nové celky. (…) V prírode dochádza 

k trvalému kolobehu jednotlivých foriem 

pohybu. Budujúci pohyb však 

musí prevládať, aby bol vývoj vôbec 

možný.“ 

Tirolský prírodovedec Johann Grander 

Viktorovi Schaubergerovi bolo 

zrejme jasné, že s týmito tvrdeniami 

bude plávať úplne proti prúdu. 

Jeho tvrdenia predsa spochybňovali 

takmer všetko, čo sa technokraticky 

počítalo za dobré a vzácne. A tak 

povedal: „Pokladajú ma za šialenca 

a možno majú pravdu. V tom prípade 

nezáleží na tom, či je na svete o jedného 

blázna viac alebo menej. No ak 

mám pravdu ja a veda sa mýli, potom 

nech sa Pán nad ľudstvom zľutuje.“ 

Nuž – väčšinou je to praktická skúsenosť, 

ktorá v priebehu dejín rozhoduje 

o platnosti nejakej teórie. 

Čo sa teda stalo so Schaubergerovými 

myšlienkami? Dokázal sa princíp 

implózie v technickej aplikácii 

konkrétne presadiť, alebo je potrebné 

„budujúce využívanie energie“ zatiaľ 

vykázať do múzea bláznivých nápadov? 

Odpoveď na to je – určite nie. Viktor 

Schauberger bol všetkým možným, 

len nie teoretikom odtrhnutým 

od praxe; pripisuje sa mu množstvo 

objavov – od poľnohospodárskych 

a lesníckych prístrojov až ku (spochybňovanému) 

lietajúcemu stroju na

R E P O R TÁ Ž 

implóziu s „UFO pohonom“. V myšlienke 

využívania budujúcej implozívnej 

energie sa dodnes pokračuje. 

TAJOMNÝ 

MAGNETICKÝ MOTOR 

D 

ôležitá stopa vedie do Jochbergu 

v Tirolsku, do firmy „INNU- 

TEC“, ktorú vybudoval Johann 

Grander spolu so svojou rodinou. 

Grander – rovnako láskavý ako aj 

zdržanlivý, vtipný a zároveň hlboko 

vážny prírodný bádateľ – síce nikdy 

cieľavedome nebudoval na Schaubergerovom 

myšlienkovom bohatstve 

(„Na začiatku svojich výskumov 

som dlhých desať rokov o Schaubergerovi 

vôbec nič nevedel!“); no jeho 

pozorovania ho medzitým priviedli 

k rovnakému záveru: Riešenie našich 

problémov s energiou spočíva v princípe 

implózie! 

A práve toto našiel v prirodzenom 

magnetizme, s ktorým Grander dlhý 

čas experimentoval, až sa mu podarilo 

– podľa jeho vlastných slov – urobiť 

prielom, keď špeciálne legované 

magnety usporiadal tak, že sa navzájom 

rozkmitávali, až začala prúdiť 

využiteľná energia. Grander chcel 

skonštruovať asi desať „magnetických 

motorov“ fungujúcich na tomto princípe 

implózie, ktoré fungujú bez ďalšej 

vonkajšej potreby energie – idú jednoducho 

len na magnetizmus a potrebujú 

batérie len na „rozbeh, na ovládanie 

a vyrovnávanie“ (Grander). 

Časy, keď Johann Grander prezentoval 

verejnosti svoje magnetické motory, 

ktorými okrem iného poháňal 

stroje a rozsvecoval žiarovky, sa však 

pominuli. Prírodovedec, hlboko presvedčený 

o tom, že takýto objav by 

bol v našej materialisticky zmýšľajúcej 

dobe ihneď zneužitý, o tom hovorí 

takto: „Za magnetický motor mi 

už ponúkali milióny! Boli tu u mňa 

páni, ktorí na stôl položili plný kufor 

peňazí. Ja som však všetky tieto ponuky 

odmietol a motor by som ani 

sám nedal na trh. To by bola dnes 

samovražda.“ 

Na tomto mieste treba podotknúť, 

že Johann Grander pôsobí bezpochyby 

vierohodne. Niet dôvodu na 

to, aby sme tohto človeka, ktorého 

osobnosť charakterizuje hlboké náboženské 

cítenie, podozrievali z nečistých 

úmyslov. O tom je napríklad 

presvedčený aj Dr. Hans Kronberger. 

Niekdajší televízny reportér ORF a súčasný 

člen európskeho parlamentu sa 

počas mnohých rokov mohol presvedčiť 

o serióznosti Johanna Grandera 

a k jeho magnetickému motoru hovorí: 

„Johann Grander sa domnieva, 

že čas ešte nedozrel. To je jeho stanovisko 

a ja si myslím, že sa na neho 

nemá robiť žiaden nátlak.“ 

Tak teda zostáva magnetický motor 

naďalej dobre stráženým tajomstvom 

Granderovej rodiny. Verejnosti sú dostupné 

zatiaľ iba rôzne „oživujúce techniky“ 

ako „vedľajšie produkty“ tohto 

objavu. Granderovou technológiou 

medzičasom „implozívne“ ovplyvnený 

trh môže záujemcom ponúknuť 

napríklad „Granderov budík“, ďalej 

„Eco-Kat“ (technológia, ktorá u motorov 

merateľne znižuje spotrebu pohonných 

hmôt), prístroj na „oživovanie“ 

vody a napokon mimoriadne efektívny 

ochranný krém proti slnku. 

Tento princíp je v Granderovej firme 

„INUTEC“ všeobecným pravidlom: 

vo verejnej práci sa napríklad úplne 

upúšťa od reklamy, ktorá vykrikuje 

na trhu – považuje sa tiež za princíp 

explózie. Namiesto toho sa stavia na 

prirodzenom vývoji, kde záujemcovia 

zameriavajú pozornosť na „centrum 

Grander“. Aj toto upriamovanie 

pozornosti je ťažko ovládateľné; je to 

zjavné napr. z úzkostlivej opatrnosti 

Johanna Grandera v kontakte so žurnalistami 

(prakticky vôbec neposkytuje 

rozhovory a vo všeobecnosti ani 

nechce, aby sa o ňom veľa rozprávalo). 

Ďalším nezanedbateľným faktorom je 

skutočnosť, že medzičasom dochádza 

k prejavom vytvárajúcim „kult osobnosti“. 

A ako to už u fanatikov býva, 

narobia títo príliš euforickí „Granderovi 

učeníci“ často viac škody ako 

osohu. 

M 

DUŠEVNÁ IMPLÓZIA 

edzičasom sa pre Johanna Grandera 

stala v prvom rade snaha, 

aby sa človek venoval predovšetkým 

vnútornému svetu, pretože aj tu sa 

môže ukázať účinok princípu implózie: 

Kto radšej mlčí, než tára, kto sa 

vie pohrúžiť do seba namiesto toho, 

aby nechal svoje myšlienky rozplynúť 

pod cudzími vplyvmi a kolísavými 

ľudskými názormi, kto hľadá spojenie 

nahor a obracia sa na Stvoriteľa, 

k tomu sa dostane aj ďalšie, omnoho 

hlbšie siahajúce poznanie: „Človek 

je jediná bytosť so slobodnou vôľou“, 

hovorí Johann Grander, „môže byť 

slobodný, musí však dávať pozor, aby 

do svojho bytu alebo domu nevpustil 

podnájomníkov a nemusel potom 

pred nimi utekať do pivnice!“ 

„Ten hore“, náš rozum, ktorého odcudzené 

myšlienky dosť často vládnu 

nad vlastným duchom, nad vlastnou 

osobnosťou a v pravom slova zmysle 

ho utláčajú. No človek by mal predovšetkým 

nájsť samého seba – a tak 

nadobudnúť pokoj jasnej, Svetlu otvorenej 

osobnosti. Potom by mohol 

spomínaný princíp implózie naplno 

rozvinúť to svoje silou naplnené, budujúce 

pôsobenie aj v duchovno-duševnej 

oblasti… 

Werner HUEMER 

Literatúra: 

(1) H. Kronberger/S. Lattacher: „Auf der Spur des Wasserrätsels“ 

(Na stope záhady vody), Uranus-Verlag, Wien, 1995 

(2) Olof Alexandersson: „Lebendes Wasser“ (Žijúca voda) , 

Ennstaler Verlag, ISBN 3-85068-377-X 

1) O živote a práci Viktora Schaubergera sme písali vo Svete 

Grálu č.2. 

29 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

F O T O R E P O R TÁ Ž 

30 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

MEXIKO 

M 

exiko je zem sopiek, púští a pralesov, 

mnohých kultúr, náboženstiev a zaniknutých 

ríš. Vyprahnutá krajina, okrem kaktusov 

takmer žiadna vegetácia a medzi kaktusmi 

sa preháňajú jazdci na koňoch. Táto predstava 

vznikla hlavne sledovaním filmov typu Sedem 

statočných, ale zistil som, že realita na mnohých 

miestach Mexika je skutočne taká. 

Mesto Mexico City prakticky stále zahaľuje 

oblak smogu z miliónov áut. Preto odtiaľ autobusom 

utekáme do mestečka Amecameca pod 

najznámejšiu mexickú sopku Popocatepetl. 

V meste sa práve koná indiánska slávnosť a my 

žasneme, koľko stánkov, púťových atrakcií, áut 

a potulných psov sa tu vojde. Mexičania oslavujú 

často, veľa a radi. Je tu neuveriteľne živo, 

všetci sa prekrikujú. Niekoľko skupín Indiánov 

tancuje a hrá na bubny, gitary a mandolíny. 

Všetky tieto nástroje používajú iba ako 

rytmický sprievod, takže celkom odpadáva 

problém s ladením. Naopak, nastáva problém 

pre majiteľov hudobného sluchu, ktorí trpia. 

Počas karnevalu je zreteľne vidieť pre Mexiko 

typické prepojenie pôvodných rituálov a implantovaného 

kresťanstva. 

Vulkán Paricutin vyrástol v roku 1943 na 

poli miestneho poľnohospodára Dionisia, keď 

práve oral pole. Dionisio sa spočiatku snažil 

kráter zasypať hlinou, ale vzdal to a vzdia-

lil sa. Sopka v priebehu roku vyrástla o 400 

m, potom sa radšej vzdialili aj dve najbližšie 

dediny a dobre urobili. Láva pohltila všetko, 

zostala iba špička jedného kostolíka. 

Mexická architektúra sa dá rozdeliť na dve 

obdobia: pred príchodom Španielov a po príchode 

Španielov. Prvé charakterizuje sivý kameň, 

veľmi vysoké a strmé schody a malé 

okná. Druhé obsahuje všetky farby, aké človek 

kedy vymyslel, a malé okná. Pyramídy 

vznikali zhruba od počiatku nášho letopočtu 

a stavali ich Mayovia, Aztékovia, Toltékovia 

a iní -tékovia. Archeológovia nie sú jednotní 

v názore, či išlo iba o náboženské stavby, 

alebo či sa v niektorých aj bývalo. 

Zvedavý turista určite narazí aj na nájomných 

hudobníkov – mariachis. V kostýmoch, 

zdobených peniažtekmi a šnúrkami, 

sa zhromažďujú navečer na námestí 

a čakajú, kým si ich niekto odvedie. Hrajú 

na svadbách, pohreboch či oslavách. Ich 

typickými nástrojmi sú gitara a trúbka 

a hlavným repertoárom piesne o láske, či 

už prešťastné alebo nešťastné. 

Na výjazde z niektorých miest sú cez celú 

cestu veľké cedule s nápisom: „Šoféruj opatrne 

a vráť sa čoskoro.“ Aj ja by som sa sem 

chcel zase vrátiť. 

Foto a text: Martin VIK 

31 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

32 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

F O T O R E P O R TÁ Ž 

33 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

P O V I E D K A 

Neskorá ruža 

le moja úcta, pán Vodák,“ smeje 

„A sa zriadenec Vít. „Už ste u mňa 

dlho neboli. Tu dole sa veľmi nezohrejete, 

však? Hore vám nekúria?“ 

Vít v čiernom pracovnom plášti 

a čiapke so znakom mesta spýtavo 

pozrie na huslistu Vodáka. V chladiacom 

boxe mestského krematória 

nie je práve útulne: v holej betónovej 

miestnosti osvetlenej len zadrôtovaným 

svietidlom na strope, stoja pri 

oboch stenách kovové vozíčky s rakvami. 

Vodák cez ne preletí rozpačitým 

pohľadom: 

„Pán Vít, máte tu dnes na obrad nejakú 

pani Skúpu. Kdeže je?“ 

„Pani Skúpu hovoríte? Momentík, 

na to sa pozrieme,“ nasadzuje Vít malé 

guľaté okuliariky a ide k zoznamu 

obradov, zavesenému pri výťahu. 

„Áno, pravdaže, pani Skúpa, tu ju 

máme; je dnes piata, jedenásť štyridsať 

päť,“ ukazuje si prstom Vít. “Tú 

priviezli už v stredu,“ vracia sa k Vodákovi, 

„tak to bude ešte v šestke. Nejaká 

príbuzná?“ zdvihne oči nad oblúčiky 

okuliarov. 

„Ale, nie,“ pokrčí ramenom Vodák. 

Necíti sa tu dnes práve najlepšie. Prichádza 

sem občas na kus reči, Vít 

si ho vždy doberá, vy dôchodcovia 

sa máte, ale dnes je to iné. „Je to len 

známa, pán Vít.“ 

„Známa . . . áno, môžete sa do tej 

šestky pozrieť, to hej, ale otvárať vám 

to nebudem, pán Vodák. Vystaviť nepíšu 

a pozerám,“ nazerá do papierov, 

„že je to z nemocnice a to viete,“ mnohovravne 

zdvihne obočie, skladá oku- 

34 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

liariky, chytí prázdny vozík a rachotí 

s ním k výťahu. „Ako hovorím,“ volá 

ešte cez rameno, „v šestke.“ 

Vodák prejde miestnosťou a železnými 

dvermi do šestky. Pri stene 

vpravo je niekoľko rakiev. Nájde ju 

hneď. Na bielom štítku je prosto napísané: 

Anna Skúpa, 1931. 

Anička! Pozerá na prostú, čiernu 

rakvu, tu si. Vidíš, nakoniec sme sa 

predsa zišli… K hrdlu mu stúpa vlna 

nečakanej bolesti. A ja som myslel… 

„Vodák, Vodák,“ ozýva sa nad 

schodmi; zostupuje po nich obradník. 

„Tu je. V chladiacom boxe! To je 

vám hore také teplo?“ 

Vodák mu v rozpakoch kráča oproti: 

„Je tu známa, má dnes obrad,“ vysvetľuje, 

„tak ju hľadám.“ 

„Ale hore čakajú už len na vás,“ sucho 

odpovie obradník. 

Vodák chvatne vystupuje po schodoch. 

Organ preluduje, svetlá sú rozsvietené. 

„Máte tu, pán Vodák, Srdce ako 

husle na úvod a vy nikde,“ spýtavo 

hľadí organista od hracieho stola. 

„Prepáčte,“ dáva Vodák husle pod 

bradu. Krátka predohra organu a obradnou 

sieňou sa nesú nežné tóny huslí. 

Vodák sa o Aničkinom pohrebe 

dozvedel vlastne až včera, od známej; 

náhodou ju stretol. I keď si myslel, že 

uplynuli roky a roky, bolestne ho to 

prekvapilo. Anička? Veď bola oveľa 

mladšia ako on. Ťažko ochorela, veľa 

si vytrpela, veľa, pán Vodák… 

Dohrali. S husľami pod pazuchou 

ide k rozpisu ďalších skladieb, ale čelista 

naňho sykne: „Snenie na WC, 

máte voľno.“ 

Vodák kývne a vracia sa. Kolega 

bude teraz hrať Schumannovo Snenie 

na violončelo. 

„Po rečníkovi sú Hoffmanské 

kvapky spoločne a nakoniec Vemapodšum,“ 

príčinlivo šepká kolega. 

„Ďakujem,“ mierne sa ukloní Vodák. 

Musí si nájsť Barcarolu z Hoffmanových 

poviedok a v spevníku potom 

Vesničko má pod Šumavou. 

Včera pocítil po dlhom čase zase 

prudkú bolesť pri srdci: 

Nikdy ju už neuvidím… 

„Vemapodšum spoločne, bez 

skoku!“ 

Nikdy sa už na mňa neusmeje… 

„Nedojiť, nedojiť, nech tu nie sme 

do večera!“ 

Chcel by som jej toho ešte toľko, 

toľko povedať… 

„Vašo, pridáme Vltavu podľa Hašlera,“ 

obracia sa organista na speváka, 

„sme krátki.“ 

Vodák ide po schodoch do chladiaceho 

boxu. „Tak pozor, pozor, teraz tu 

mám frmol. Priviezli mi ďalších,“ rámusí 

Vít plným vozíkom. „Ale naozaj 

mi tu teraz nezavadzajte.“ 

„Ja len na chvíľu u tej známej,“ vyhýba 

sa Vodák. Vít odráža vozík 

k stene a náhli sa zase k výťahu. 

Rakva zotrvačne dôjde a duto narazí 

do steny. 

Vidíš, toľko som ti toho ešte chcel 

povedať, Anička. Veril som, že sa 

spolu ešte stretneme a že… Mierne 

prešedivelá milá pani stojí vedľa

akvy a jasnými modrými očami sa 

na Vodáka usmieva… totiž, uprene 

hľadí Vodák na veko rakvy, vieš… ja 

som na teba, Anička, vlastne nikdy 

neprestal myslieť. A to som ti vždy 

chcel povedať. 

Pani pristupuje bližšie a láskyplne 

položí ruky Vodákovi na ramená. 

Vidíš a čakal som dlho; príliš dlho 

som čakal… život ubehol tak náhle. 

Ani… Zase tá vlna bolesti stúpajúca 

k srdcu. Rýchlo sa otočí ku schodom 

vedúcim medzi živých. 

Na tabuli vedľa organu číta: KM- 

SM-IPL-XEROX-NÝMAND 

Vydýchne a pripraví si Keď ma stará 

matka, Indiánsku pieseň lásky, Largo 

z opery Xerxes a na záver je spev: 

Nikto na celom svete. 

Organ dokončuje obrad a tóny vysokých 

kvínt v dlhom diminuende 

doliehajú až sem, pod nízky betónový 

strop. 

„Jedenásť štyridsať päť. Skúpa Anna,“ 

hlaholí od schodov Vít. „Tak s dovolením, 

pán Vodák, musím dať pani 

Skúpu do výťahu a potom hore.“ Vodák 

ustúpi, vozík zaškrípe; potom ide 

za rakvou, ako jediný. 

„Teraz máme voľný výber,“ stretne 

sa na schodoch s organistom. „“Je to 

vraj vaša známa, tak si vyberte.“ 

Dohodli sa na Bachovej chorálovej 

predohre a nakoniec, o to Vodák 

veľmi prosí, Blíž k Tebe Bože môj… 

„Viete, Jaromír, tú pieseň sme ešte 

ako študenti spolu spievali v našom 

zbore. Obaja sme ju mali veľmi radi; 

bola to vtedy naša pieseň,“ zveruje sa 

náhle Vodák. 

Za husľovým puzdrom má už od 

rána dlhú rolku v hodvábnom papieri. 

Teraz z nej vybaľuje ružu. Najkrajšiu 

neskorú ružu zo svojej záhrady. Mráz 

ju nespálil; nádherne sa rozvila. 

Dole už Vít s obradníkom upravili 

vence a kvetiny od pozostalých. Hudobníci 

odišli na kávu, čalúnené dvere 

kancelárie ticho zaklapli, obradná 

sieň stíchla. 

Vodák vstupuje k vystavenej rakve 

a ukladá na ňu svoju ružu. 

„Anička, na tvojej ďalekej ceste ti 

prajem len všetko dobré. Pán ti žehnaj…“ 

hovorí ticho. Náhle sa mu trochu 

zahmlia okuliare. 

Milá, usmievavá pani stojí znovu 

vedľa neho; teraz ešte zreteľnejšia 

a svetlejšia. Pri jeho slovách radostne 

pristupuje a láskyplne, nežne pohladí 

Vodáka po tvári. Akoby chcela povedať: 

nebuď smutný. 

Tak sa tu, v prázdnej obradnej sieni 

dočasne rozchádzajú dva životy. A do 

koberca osudu sa tkajú nitky do životov 

budúcich. Nič už toto stretnutie 

neporuší. Nitky krásnych farieb stúpajú 

nahor, tóny plynú. 

Keď potom hrajú pieseň Blíž k Tebe 

Bože môj, hrá Vodák tak, ako ešte 

nikdy v tejto sieni nehral. Rozžiaria sa 

farebné, vysoké okná nedeľných rán, 

zaznejú vzdialené zvony, zavonia neskorá 

ruža. Teraz je to len ich pieseň. 

Pomáha odchádzajúcej cez prah. 

Keď dohrali a bronzová brána sa 

zavrela, dlho sa Vodák díva von presklenou 

stenou na strieborné smreky 

urnového hája. Pred očami mu prebiehajú 

celé roky; Anička v nich svieti 

spomienkou. Necíti smútok; naopak – 

hrejivú radosť, že ju takto mohol odprevadiť. 

Potom začuje na schodoch hlasy 

kolegov. Odvráti sa od veľkého okna 

spomienok a husle tichučko preladí. 

Jaroslav KLIMECKÝ 

35 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

Z A U J A L O N Á S 

Z A U J Í M A V O S T I Z O S V E TA V E D Y A V Ý S K U M U 

Kamene – živé tvory? 

Dvaja francúzski geológovia 

prišli k záveru, že kamene 

sú schopné dýchať, 

hýbať sa a dokonca pôsobiť 

na ľudské zdravie. Kamene 

sú pre nich živými 

bytosťami, čo dokladajú 

vlastnými dôkazmi. 

Francúzski geológovia 

Arnold Rheshar a Pierre 

Escollet dlhú dobu študovali 

rozmanité kamene zozbierané 

na najrôznejších 

miestach sveta. Spoločne 

dospeli k záveru, ktorého 

obsah z úst vedcov mnohých 

prekvapí. 

Kamene údajne obsahujú 

určitý druh životnej 

aktivity, aj keď sa prejavuje 

len veľmi pomaly 

a v dlhých časových úsekoch. 

Vďaka nej sa štruktúra 

kameňov mení, a dokážu 

aj starnúť. Umožňuje 

im dýchať, alebo sa dokonca 

hýbať. Jeden takýto 

nádych môže trvať 

od troch dní do dvoch 

týždňov, a dokážu dokonca 

určitým spôsobom 

aj pulzovať, akoby im bilo 

srdce. Tento interval trvá 

tri dni. 

Obaja vedci fotograficky 

zdokumentovali aj pohyb 

kameňov. Jeden z nich sa 

v priebehu dvoch týždňov 

bez zásahu posunul o dva 

a pol centimetra. Obaja geológovia 

z toho usúdili, že 

aj kamene sú živými organizmami, 

a v podstate 

všetko, čo nás na planéte 

obklopuje, je možné označiť 

za živé. 

http://magazin.atlas.sk/ 

veda_a_technika/29063/ 

36 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

Menia tvar 

Vodný vír môže 

rozkvitnúť ako 

kvet do skvostných 

geometrických 

tvarov – tvrdia 

fyzici v referáte uverejnenom 

v časopise Physical 

Review Letters. Výskumný 

tím sčasti naplnil 

odmerku vodou a roztočením 

okrúhlej platničky 

na dne odmerky 

rozmiešal tekutinu. Ako 

vzrastala rýchlosť rotácie, 

okrúhle oko vodného 

víru menilo svoj tvar najskôr 

na elipsu, potom sa 

rozprsklo ďalej do rohov, 

až sa zmenilo na trojuholník, 

štvorec atď. Vedci 

žasli nad týmto úkazom 

a doteraz naň nemajú 

žiadne vysvetlenie. 

http://sciencenow.sciencemag.org/ 

science-shots/ 

Koniec žiaroviek 

Objav Michaela Bowersa, 

študenta Vanderbiltovej 

univerzity v Nashville 

v americkom štáte Tennessee, 

by mohol vytlačiť 

Edisonov objav žiarovky 

zo scény. Jeho náhodný 

objav veľmi malých zhlukov 

atómov, vedcami 

nazývaných „čarovné 

kvantové body“, zrejme 

v y t vor i l nov ý z d roj 

svetla, ktoré je veľmi 

príjemné ľudskému oku. 

Už niekoľko výskumných 

tímov dokázalo, že veľmi 

ma lé zhlu k y atómov 

svietia, pokiaľ nimi prechádza 

elektrický prúd. 

Keď sa to preukáže 

aj v prípade 

„čarovných 

bodov“, na vyt 

voren ie s vetelného 

zdroja 

budeme jedného dňa potrebovať 

iba štetec. Svietiaci 

náter, ktorý by sme 

s jeho pomocou vytvorili, 

môže pokrývať akýkoľvek 

povrch. A svetlo sa 

navyše, samozrejme, neobmedzuje 

len na bielu 

farbu – bude možné si 

vybrať zo základných farieb 

dúhy, a dotvoriť tak 

interiér podľa vlastných 

predstáv. 

http://www.21stoleti.cz 

Plášť neviditeľnosti 

na dohľad 

Britskí experti na optiku 

vyvíjajú materiál, 

ktorý dokáže pred ľudsk 

ý m zra kom u k r y ť 

a k ý koľve k pre d me t . 

John Pendry z londýnskeho 

Imperial College 

vychádza z faktu, že materiály 

s abnormálnymi 

optickými vlastnosťami, 

známe ako metamateriály, 

môžu spôsobiť, že svetlo 

namiesto odrážania sa od 

objektu okolo neho iba 

prechádza. To znamená, 

že sa predmet zahalený 

takouto látkou stane pre 

ľudské oko neviditeľným. 

Metamateriály sú kompozitné 

kovové materiály, 

ktorých štruktúru možno 

usporiadať tak, aby nimi 

prechádzalo svetlo. To sa 

dosiahne ovplyvňovaním 

vzťahov medzi elektrickým 

poľom, magnetickým 

poľom a smerom toku žiarení. 

Pedryho tím v súčasnosti 

už pracuje s materiálom, 

ktorý dokáže lúče 

takto presmerovať, avšak 

zatiaľ sa to týka len žiarení 

s väčšou vlnovou 

dĺžkou, než aké je ľudské 

oko schopné zachytiť. Pre 

žiarenia s menšou vlnovou 

dĺžkou je potrebné 

vyvinúť nanoštruktúrny 

metamateriál, u ktorého 

je však presné nastavenie 

optických vlastností oveľa 

zložitejšou záležitosťou. 

Pedry napriek tomu verí, 

že sa mu takú látku podarí 

vyvinúť v priebehu 

budúceho desaťročia. 

http://www.21stoleti.cz 

Ropáci prestávajú 

byť fikciou 

Vedci z nemeckého Bielefeldu 

rozšifrovali genotyp 

baktérie živiacej sa uhlíkovými 

zlúčeninami, z ktorých 

sa skladá ropa. Inými 

slovami povedané – táto 

baktéria rozpúšťa ropu. 

Vznikla tak nádej pre 

ropou znečistené moria. 

Pochopenie biochemických 

procesov, ktoré spúšťa 

baktéria Alcanivorax borkumensis, 

by mohlo viesť 

k novému efektívnemu 

environmentálnemu spôsobu 

čistenia vôd znečistených 

ropou. Existuje 

viacero baktérií, ktoré sa 

živia ropou. Alcanivorax 

borkumensis patrí medzi 

najvýznamnejšie. 

http://magazin.atlas.sk/ 

veda_a_technika/30548/


erzia je iné meno pre dnešný Irán, historické 

pomenovanie používané ešte done- 

P 

dávna. Názov „Irán“ sa používal skôr v zemepisnom 

zmysle pre indoiránsky priestor, t. j. 

oblasť iránskej vysočiny a severnej Indie. Do 

tohto priestoru, oddávna obývaného pôvodnými 

kmeňmi, prenikli v druhom tisícročí pred 

Kristom kmene zo severu, teda z vnútrozemia 

strednej Ázie, kmene ľudí bielej rasy, ktorí sami 

seba nazývali Ariovia, t.j. „ušľachtilí“ alebo 

„svetlí“. Na poznávanie ich náboženstva, ktoré 

malo silne polyteistický charakter, nám dnes 

slúžia zachované písomné pamiatky, a síce staroindické 

Védy pre oblasť Indie a Avesta pre 

oblasť Perzie, t. j. dnešného Iránu. Obe slová 

znamenajú „vedenie či poznanie“, totiž vedenie 

o náboženských veciach v najširšom slova 

zmysle, s náboženskými predpismi a zákonmi, 

s kozmológiou, eschatalógiou 1 , hymnami a meditáciami. 

Medzi mnohými božstvami Iránu 

vyniká jedna postava – Mitra , ktorý má v Indii 

paralelu rovnakého mena. Uctievanie Mitru 

pretrváva dvetisíc rokov, jeho kult je teda porovnateľný 

s trvaním kresťanstva. Mitra bol 

„svetlý“, dobrý boh, darca požehnania, ktorý 

miloval ľudí. Ľud ho uctieval ako boha, od ktorého 

dobroty závisí jeho existencia. 

(VI.) 

PERZIA 

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU 

Blízky východ, Predný východ, Stredný východ - to sú rôzne pomenovania 

toho istého zemepisného priestoru, rozprestierajúceho sa od Stredozemného 

mora na východ smerom k Indii. Dnes je to prevažne oblasť 

arabského sveta, oblasť ovládaná islamským náboženstvom. V minulosti 

však bolo všetko úplne inak. 

Zoroaster spoznal aj dar 

Božej sily, ktorá každoročne 

prúdi celým stvorením 

a viedol ľudí k tomu, aby ju 

dokázali vedome prijímať 

V 6. stor. pred Kristom zo zástupu hľadačov 

Boha vystúpil do svetla histórie Zaratust Spitama 

alebo Zaratustra, v gréčtine známy ako 

Zoroaster. V mlčaní duše dospel až k poznaniu 

Boha, ktorého nazýval menom Ahura Mazda 

(neskoršia forma Ormuzd), čiže múdry Pán. 

Zoroaster spoznal aj dar Božej sily, ktorá každoročne 

prúdi celým stvorením a viedol ľudí 

k tomu, aby ju dokázali vedome prijímať. Jeho 

hlavnou úlohou ale bolo, aby v dušiach ľudí 

„pripravil cestu“ pre Svetlo Pravdy. Zoroaster 

hovoril, že Boh už častejšie poslal ľuďom pomocníkov, 

ktorí im zvestovali Pravdu. 

37 

SVET GRÁLU 

10 | 2006


38 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

On však má ešte ďalšiu úlohu – 

chcel zvestovať príchod Spasiteľa, ktorého 

nazýval Saoshyant. Saoshyant je 

Synom Božím, časťou Boha samotného 

a príde na Zem, aby viedol konečný 

boj so zlom a temnotou. 

Zoroaster vystupuje vo svojom národe 

ako reformátor, ktorý napráva 

skreslené predstavy ľudí o božstvách 

a prináša vedenie o jedinom Bohu, 

tvorcovi a udržiavateľovi svetov. 

Množstvo doterajších „bohov“ stavia 

na úroveň božích pomocníkov, slúžiacich 

Stvoriteľovi – Ahura 

Mazdovi. Zoroaster sa svojím 

pôsobením stal vedúcou 

osobnosťou a zakladateľom 

hnutia, náboženského hnutia 

hlbokej čistoty a veľkej 

vznešenosti, ktoré vošlo do 

histórie ako mazdaizmus 

alebo parsizmus. Tri základné piliere 

Zoroastrovho učenia sú: dobré myšlienky, 

dobré slová, dobré diela. Až 

táto jednota myslenia, reči a konania 

vedie podľa neho k dosiahnutiu pravého 

človečenstva. 

Zoroaster poukazoval aj na protivníka 

Boha, na pána temnôt Ahrimana. 

Ľudia sa musia rozhodnúť pre dobro 

alebo zlo, pre Ahura Mazdu alebo 

Ahrimana, pre dobro, ktoré všetko privádza 

k rozkvetu alebo pre zlo, ktoré 

všetko nakoniec zničí. Nakoniec však 

na Zemi zvíťazí Svetlo, Dobro, Ahura 

Mazda. Preto je svetlo a oheň uctievaný 

ako symbol dobra a čistoty. Oheň 

všetko očisťuje. Preto boli deti pri krste 

v mazdaizme podržané nad dymom 

z ohňa (pripomeňme si tu podobnosť 

s egyptskou Isidou a gréckou Demeter). 

Avšak nie rituály a dogmy, ale správny 

spôsob života, poznanie dobra a zla, 

správne myslenie a konanie sú hlavným 

obsahom Zoroastrovej náuky. Podľa nej 

človek musí poznať duchovné sily, ktoré 

pôsobia vo svete, teda zákony stvorenia, 

musí dôjsť k sebapoznaniu, musí mať 

schopnosť sebakritiky, sebadisciplíny 

a zodpovednosť, ktorú mu nemôže odňať 

ani kňaz, ba ani Boh. 

Mazdaizmus je náboženstvom činu, 

preto ctiteľ Ahura Mazdu má neustále 

odporovať zlu a potierať ho, kdekoľvek 

sa prejaví. Svoju úlohu na tejto 

zemi vidí v tom, aby prostredníctvom 

mravného konania pomáhal k víťazstvu 

Svetla a Pravdy na Zemi. Zoroaster 

nazýval svoje posolstvo „čistou 

náukou“ a čistota – vnútorná i vonkajšia 

– zostala až do dnešných dní 

najvyšším príkazom pre parsov, jeho 

stúpencov. V priebehu neskorších 

Prichádzame znovu a znovu, kým 

sa nenaučíme byť takými, akých 

nás môže Boh vo svojej ríši strpieť 

udalostí, prenikaním rôznych dobyvateľov 

do tohto priestoru, bol parsizmus 

alebo mazdaizmus stále viac 

zatláčaný do úzadia. Dnes v týchto oblastiach 

namiesto neho vládne islam. 

Niekoľko desiatok tisíc parsov v Iráne 

a v Indii, ktorí zostali až do dnešných 

dní ako menšinoví stúpenci kedysi 

vládnucej náuky, sú však ešte aj dnes 

vysoko vážení – tešia sa veľkej úcte pre 

svoju vnútornú čistotu a úprimnosť 

zmýšľania, ako aj pre svoju pracovitosť 

a praktické životné postoje. V indickom 

Bombaji sú napríklad parsovia, 

stúpenci Zoroastra, najúspešnejšími 

a najvzdelanejšími obchodníkmi. 

Dosah Zoroastrovho učenia bol 

obrovský a jeho vplyv siaha až do 

dnešných čias. Prijímali ho aj perzskí 

králi, tvorcovia svetovej perzskej 

ríše v piatom a štvrtom storočí pred 

Kristom. 

Súčasťou Zoroastrovho učenia bola 

myšlienka reinkarnácie, o ktorej hovoril: 

„Žiadny človek nežije na Zemi 

len raz! Prichádzame znovu a znovu, 

kým sa nenaučíme byť takými, akých 

nás môže Boh vo svojej ríši strpieť. To 

je kľúč k pochopeniu všetkého pozemského 

života!“ (citované podľa knihy 

Zoroaster, vyd. Stiftung Gralsbotschaft 

Stuttgart 1957) 

MITROV KULT 

oroaster hovoril o Bohu, tvor covi 

Z a udržiavateľovi všetkých vecí – 

Ahura Mazdovi, no poukazoval aj na 

jeho protipól, vládcu temnôt Ahrimana. 

Dôležité postavenie v histórii 

Perzie zaujímal aj Mitra, ktorý bol 

uctievaný ľudom v predzoroastrovskej 

dobe ako božstvo 

slnka a svetla a prostredník 

medzi duchovným svetom 

a svetom ľudí. Mitra pomáhal 

udržiavať vesmírny poriadok 

a harmóniu. Podľa 

legendy sa narodil na Zemi 

25. decembra. Vzhľadom na veľké 

rozšírenie Mitrových slávností tento 

dátum prevzala potom aj kresťanská 

cirkev ako dátum narodenia Ježiša. 

Dovtedy kresťania konali slávnosti 6. 

januára ako pripomienku Ježišovho 

krstu v Jordáne, keď sa v ňom prebudilo 

poznanie jeho vlastnej úlohy 

a pôvodu. Podobne ako v kresťanstve, 

aj v kulte Mitru sa vykonával krst ponorením 

do vody. 

Nositeľmi transformácie a obohacovania 

jednotlivých duchovných prúdov 

boli zvyčajne neoficiálne spoločenstvá. 

Na rozdiel od veľkých svetových náboženstiev 

sa neustále snažili koncen-


trovať prevažne na vnútorné prežívanie 

svätosti Božieho pôsobenia, teda 

na pôvodnú formu poznávania Boha. 

Ich základom bola náboženská skúsenosť 

bez dogiem, otvorená a schopná 

prijímať nové poznatky aj z iných duchovných 

prúdov. Zmyslom tradície 

by nemala byť stagnácia, ale odovzdávanie 

vedenia o prameni Života, obohatené 

o ďalšie impulzy na veľkú cestu 

do krajiny úsvitu, na cestu ľudstva 

k duchovnému uvedomeniu. 

Tradícia musí byť dynamická, aby 

dokázala v prítomnosti spájať 

minulosť a budúcnosť. V tomto 

zmysle prešiel aj kult Mitru početnými 

premenami. 

Keď sa Perzská ríša zrútila pod 

nárazom dobyvateľskej energie 

Alexandra Veľkého a jeho novovzniknutá 

obrovská ríša zjednotila početné 

kmeňové i národné spoločenstvá, bol 

to začiatok nového procesu miešania 

rás, národov a rôznych kultúr, ktorý 

dal vznik aj novému, nezadržateľnému 

toku myšlienok, duchovných vplyvov 

a impulzov. Tomuto prúdu sa nevyhol 

ani kult Mitru. Ten na novú situáciu 

reagoval tak, že sa dokázal sám v sebe 

obnoviť a prehĺbiť. A keď v prvom storočí 

pred Kristom prenikol až na západ, 

do vtedajšej rímskej ríše, úplne sa 

zaradil do vtedajšej súčasnosti. Náboženstvo, 

staré viac ako tisíc rokov, sa 

stalo novým. Mitra bol uctievaný od 

Indie až po Rím a rímski vojaci jeho 

kult priniesli až do Španielska a do 

Británie. Všade padol mitraizmus na 

úrodnú pôdu, pretože prinášal do sŕdc 

otvorených ľudí neuvedomelé tušenie 

Svetla. Bol bojovným náboženstvom 

činu a tak niet divu, že tento kult oslovoval 

obzvlášť rímskych vojakov. Pre 

toto svoje bojové zameranie stal sa 

z mitraizmu výlučne mužský kult, čo 

môže znamenať určité ochudobnenie 

(v iných podobných spolkoch boli zasväcované 

aj ženy). 

Archeologické vykopávky početných 

mitraistických chrámov umož- 

Nositeľmi transformácie 

a obohacovania duchovných 

prúdov boli zvyčajne 

neoficiálne spoločenstvá 

nili získať o nich pomerne presný 

obraz. Zaujímavá je skutočnosť, že 

nebol nájdený žiadny chrám veľkých 

rozmerov, zato však veľké množstvo 

menších chrámov, ktoré boli stavané 

približne pre 50–80 ľudí. To poukazuje 

na to, že tento ezoterický kruh 

bol vedome udržiavaný v menšom 

počte a udržanie intimity kultového 

priestoru bolo dôležitejšie ako získavanie 

stúpencov. Pre zasvätencov bol 

priestor chrámu symbolom vesmíru, 

v ňom sa cítili „vradení“ do veľkého 

chrámu kozmu. K oltáru na východnej 

strane chrámu viedlo sedem stupňov, 

znázorňujúcich sedem sfér, ktorými 

musí prejsť ľudský duch na svojej 

púti do raja. Kultový obraz na východnej 

strane chrámu predstavoval Mitru, 

ako usmrcuje býka – je to symbolika 

človeka, ktorý je zajatcom pozemskej 

hmotnosti a musí ju prekonať, ak má 

byť spojený so Svetlom. Toto prekonanie 

však neznamená zničenie prirodzenosti, 

ale jej premenu. 

Rovnako, ako bolo v chrámoch 

sedem stupňov k oltáru, tak v kulte 

Mitru existovalo sedem stupňov zasvätení. 

Prvé tri patrili k nižším zasväteniam, 

ktorých nositelia sa vlastných 

mystérií nesmeli zúčastniť. Ďalšie štyri 

stupne patrili k vyššiemu zasväteniu. 

Siedmy stupeň bol určený pre duchovného 

vodcu mystérií. Tieto stupne zasvätenia 

symbolizovali jednotlivé vývojové 

stupne ľudského ducha, pričom 

každý stupeň ľudského bytia a poznania 

musel byť skutočne prežitý. 

Kult Mitru nebol dogmatický, jeho 

znášanlivosť – podobne ako znášanlivosť 

antických mystérijných spolkov 

voči iným – bola veľmi vysoká. 

Od čias Zoroastrovho posolstva až do 

svojho zániku v 4. storočí po Kristovi 

zotrvával mitraizmus pevne v očakávaní 

záchrancu alebo spasiteľa, ktorý 

ešte má prísť. Vtedajšia kresťanská 

cirkev toto nebola ochotná trpieť, 

pretože pre ňu bolo spasiteľské dielo 

pre ľudstvo ukončené príchodom 

Ježiša – aj napriek tomu, že on sám 

hovoril o príchode inej osoby – 

Syna Človeka, ktorý bude „súdiť 

svet“. Toto proroctvo o konci 

vekov však dnes cirkev vykladá 

ako premenu sveta prostredníctvom 

opätovného návratu Ježiša 

Krista. Aj preto bol v 4. storočí 

po Kristovi mitraizmus – ako jeden 

z ohlasovateľov Saoshyanta, 

Sudcu svetov – cirkvou zavrhnutý. 

Jeden prúd pútnikov do „krajiny 

úsvitu“ tak síce zanikol, no ďalšie sa 

nezadržateľne pripravovali. 

Spracoval Zdeněk Křivka 

1. Eschatológia – náuka o „posledných veciach človeka“, 

o smrti a večnom živote, vrátane náuky o temných 

sférach stvorenia (peklo), svetlých sférach (raj), o zavŕšení 

dejín v období svetového súdu. V kresťanstve 

čerpá eschatológia z prorockých a apokalyptických textov 

Biblie (napr. zjavenie Jána). Podobnými témami sa 

zaoberá aj moslimská a židovská teológia. 

39 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

N Á ZO R Y 

40 

SVET GRÁLU 

10 | 2006 

Impressum: 

Svet Grálu 

Časopis pre duchovné súvislosti v živote 

číslo 10/2007, vyšlo 1. 12. 2006. 

Redakcia: 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

telefón 055/678 6420 

mobil 0903 907 233 

Redakčná rada: 

Rudolf Harčarík, Košice 

Roman Levický, Slanec 

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice 

Anna Štefková, Zlín 

Artur Zatloukal st., Brno 

Artur Zatloukal ml., Brno 

Prekladatelia a korektori: 

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba Dvornická, 

Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal, 

Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana Pukančíková, 

Andrea Stúpalová, Hana Šimková, Igor Vojtek 

Vydavateľ: 

Stiftung Gralsbotschaft 

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart 

www.gral.de 

Rozširuje: 

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa 

Predplatné: 

Svet Grálu, s. r. o. 

Redakcia a administrácia SG, 

Rastislavova 9, 040 01, Košice 

redakcia@svetgralu.sk 

Výroba: 

Michael Oort, Stuttgart 

Internet: 

Miloš Stúpala, Bratislava 

Grafika: 

Martin Pukančík, Košice 

Pavel Patloch, Karviná 

Kristýna Franková, Brno 

Marek Frank, Brno 

Tlač: 

družstvo EKON, Jihlava 

Ilustrácie: 

Roxana Gonzales, Havana, Kuba/* (1, 3, 20); J. C. Pannela jr., USA/* (2); 

Visualife/* (2); Luděk Peřina (2); BigPhoto (3); Wikipedia.org (3); Ellena 

Elisseva, Toronto, Kanada/* (5); Bernardette Poisson (6–8); Paul Anderson, 

New Hampshire, USA/* (6–8); Carlos Paes, Lisabon, Portugalsko/ 

Morguefile.com (9); Glen Jerkinson, Cairus, Austrálie/* (11); Oleg 

Cimmerian, Uljanovsk, Rusko/ iStockPhoto (12), Rastislav Podivínský, Tr. 

Teplice (16–19); Darko Novakovic, Novi Sad, Srbsko/* (20–24); Cora Reed, 

Denver, USA/* (22); AKG Berlin (23); GralsWelt 36/2005 (21, 27); Horst 

Manfred Fürntratt, Graz, Rakousko (28); Martin Vik (30–33); Corel Photodisc 

(34); Pavel Patloch, Karviná (35); Jeremy Edwards/ iStockPhoto (37); Lori 

Martin, Whitehouse, USA/* (38); Reza Mazaheri, Jackson Heits, USA/* (39); 

Gina Smith, Soul, Korea/* (38, 39); Grafikeray/* (42); Marian Vaňáč (43); 

Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com. 

Fotografia na zadnej strane obálky: 

Karel Prskavec, Liberec 

Cena: 

Jednotlivé číslo 87 Sk 

Predplatné (4 čísla) 320 Sk 

© Stiftung Gralsbotschaft, Stuttgart. 

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za 

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát 

ročne. Číslo registrácie: 3254/2004 

Český Svět Grálu si možno 

objednať na adrese: Nováčkova 26, 

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz. 

ISSN 1614-5127 

www.svetgralu.sk 

Vážené čitateľky, vážení čitatelia, 

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy, 

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia. 

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života. 

Tešíme sa na Vaše príspevky. 

redakcia 

Čo je príčinou 

homosexuality? 

Otázka čitateľa: 

Nedá mi to a reagujem na váš názor 

k téme homosexuality, zverejnený v č. 

9/2006. K pojmu homosexualita viažete 

prívlastky pokrivený, chybný, postihnutý, 

neprirodzený ap. Trochu mi to 

vzalo dych. Je možné, že ľudská bytosť 

dospeje k tejto situácii spôsobom, ktorý 

uvádzate, postupnou zmenou v rozhodovaní 

duše čo sa týka jej pôsobenia, 

vcítenia. Homosexualita je pochopiteľne 

veľmi neobvyklá vec. No nevnímam ju 

o nič neobvyklejšie než zjav modlivky 

alebo ropuchy, ktorý u niektorých ľudí 

môže vyvolávať zvláštne až nepríjemné 

pocity. Nepatria snáď preto tieto tvory 

do nášho sveta? Samozrejme sú prirodzenou 

súčasťou vesmíru. Duša, ktorá 

sa stále a stále vteľuje do rôznych podôb 

v prejavenom svete na svojej ceste za 

svojím sebauvedomením, je príliš veľká, 

vzácna, neobyčajná, než aby sme ju 

mohli postihnúť slovami alebo hodnotiť 

rozumom, ktorý má sklon k čiernobielemu 

videniu sveta a zjednodušenému 

rozlišovaniu dobra a zla. Duša túži 

zakúsiť všetky možné zážitky, všetky 

roly, aby si uvedomovala čím je. Dokonalou 

a neoddeliteľnou časťou Boha, 

ktorá v sebe obsahuje všetky možnosti 

vedomia. A tiež to robí. Nemôžem 

a nechcem preto hodnotiť homosexualitu. 

Nie je to cítenie či správanie, 

ktoré obmedzuje slobodu druhého. A ak 

prijmeme ľudí s touto sexuálnou orientáciou 

a správaním ako plnohodnotné 

bytosti, nám „ostatným“ rovné a hodné 

aj Božej pozornosti a lásky, ktorú prajeme 

všetkým bytostiam a sami sebe, už 

len tým prispejeme k tomu, aby im nič 

nebránilo vo vlastnom porozumení ich 

cesty, ich životu. Láska homosexuálne 

orientovaných ľudí je tiež láskou, len 

zaodetou do trochu iného šatu. Možno 

môže pôsobiť ako nevhodná porucha 

prirodzeného poriadku vesmíru, ale 

keď už sa na to mám pozerať ako na 

niečo neobvyklé, tak potom ako na čin 

Šibala, večne rozvracajúceho vesmírny 

poriadok, a predsa ako neodmysliteľnú 

súčasť vesmíru, rovnako ako je šašo samozrejmou 

súčasťou kráľovského dvora. 

Prečo? Aby do neho vnášal humor, moment 

prekvapenia, alebo – ako vy tiež 

píšete vo vašom úvodníku k názorom – 

aby prispel k väčšej hĺbke a farebnosti 

života. 

Keď sa zmieňujem o túžbe duše poznávať 

čím všetkým môže byť, nemyslím tým, 

že podporujem akékoľvek svojvoľné správanie, 

ako je zabíjanie ap., ktoré obmedzuje 

slobodu a celistvosť živej bytosti. 

S priateľským pozdravom 

(meno v redakcii). 

Odpoveď: 

Je pravda, že každý človek rozhodovaním 

svojej slobodnej vôle ovplyvňuje 

okolitý svet a prispieva tak k jeho rozmanitosti. 

Každého z nás formovali 

a poznamenávali iné skúsenosti a iné 

rozhodnutia, preto vnímame a hodnotíme 

rovnaké javy viac či menej odlišne. 

Tak si vytvárame aj rebríček hodnôt 

a cítime sa silnejšie spojení s ľuďmi, 

ktorí si osvojili obdobné presvedčenie. 

Pokiaľ však stoja proti sebe dva názory, 

podobne ako je to v našom prípade 

pri posudzovaní homosexuality, je na 

mieste si ujasniť, kde má tento odlišný 

pohľad svoj pôvod. V dnešnej dobe sme

N Á ZO R Y 

v mnohých oblastiach života svedkami 

akéhosi uvoľnenia, ktoré poskytuje široké 

možnosti pre realizáciu vlastných 

prianí a predstáv. V mnohých oblastiach 

sme však už svedkami takých následkov, 

ktoré svedčia o nesprávnosti tohto prístupu, 

pri ktorom sa neberie ohľad práve 

na zákonitosti života vo vesmíre. Súhrnným 

dokumentom, ktorý svedčí proti 

mnohým našim prianiam a predstavám, 

je všestranné zbedačenie našej planéty. 

Je také rozsiahle, že sa už osobne dotýka 

každého z nás. Má svoj nepopierateľný 

pôvod v našich mysliach a je teda plodom 

určitej duševnej kultúry, pre ktorú 

sú záujmy celku a jeho zákony nevítaným 

ohrozením vlastných prianí a nepríjemným 

pripomenutím vlastnej zodpovednosti. 

Situácia, do ktorej sme Zem týmto 

spôsobom uvažovania priviedli, naznačuje, 

že pre naše priania bude pravdepodobne 

existovať určitá hranica, za ktorou 

už tieto priania nemôžu byť považované 

za vítaný príspevok k rozmanitosti, pretože 

vyvolávajú spustošenie. Zdá sa teda, 

že to, čo je možné na kráľovskom dvore, 

nie je možné v kráľovstve vesmírnom. 

Veď pozemské kráľovstvá rýchlo zanikajú, 

no to druhé je stále tu. Bude teda 

zrejme rozdiel v tom, ako sú tieto kráľovstvá 

spravované a udržiavané. Predstava 

vesmírneho Šibala, ktorý obracia všetko 

naruby, aby vyvolal pohyb a veselie, vyvoláva 

predstavu nezáväzných pravidiel, 

ktoré je možné kedykoľvek podľa chuti 

zmeniť. Hodí sa taká predstava skutočne 

k vesmíru? Byť zovretý neúprosnými zákonitosťami 

je pre človeka, túžiaceho po 

slobode na prvý pohľad neprijateľné. Ale 

je to skutočne zovretie? Nie je to skôr milujúca 

náruč, ktorá nám darovala skvost 

prírody a vesmíru – záhradu, v ktorej 

môžeme žiť svoje pozemské životy a učiť 

sa, ako túto krásu chrániť a rozvíjať? A tu 

sa už dostávame k opačnému uhlu pohľadu. 

Človek, ktorý sa snaží pozorovať 

svet z tejto strany, bude vždy starostlivo 

zvažovať, či jeho priania budú záhradu 

plieniť alebo naopak múdro udržiavať. 

Pokiaľ však zistí, že svojimi prianiami 

narušil mier, mal by pocítiť toľko zodpovednosti, 

aby sa ich vzdal. 

Homosexualita je prejavom jedného 

takého ľudského priania a vyvoláva preto 

nástojčivú otázku: Pôsobí vôbec v rámci 

prírodného diania – tvorivo a povzbudivo? 

Len v takomto prípade má opodstatnenie 

a bolo by možné považovať ju 

za prínosnú. Existencia prírody vrátane 

ľudských tiel je síce závislá na rozmnožovaní. 

Pritom však – a to je potrebné 

zdôrazniť – prvotným cieľom života na 

Zemi je vývoj ľudskej duše, nie rozmnožovanie 

tiel. Homosexualita vnáša do 

tohto zákonitého pôsobenia umŕtvenie. 

Je zvláštnosťou, ktorú príroda nepotrebuje. 

Homosexualitu ťažko možno považovať 

za jednu z vývojových možností, 

ktorú Božia múdrosť ľudským dušiam 

predurčila. Táto múdrosť vytvára pre 

ľudí iba také cesty, na ktorých ľudská 

duša môže dospieť k najvyššiemu uplatneniu 

– teda také, kde sa zmysel jej doterajšieho 

vývoja nestratí. 

(JP) 

Vedomé bytie po smrti? 

Otázka čitateľa: 

Ešte som sa so smrťou a opätovným narodením 

bližšie nezaoberal, ale mám 

veľký strach zo smrti a z toho, že pri 

tom stratím svoje vedomé bytie. Neviem 

si tiež predstaviť, že by som sa znova 

narodil v inom tele – keďže tam už nie 

sú žiadne spomienky na predošlý život. 

Môže človek o tom všetkom skutočne 

niečo vedieť, alebo sa sami klameme našou 

vierou v život po smrti alebo v opätovné 

narodenie? 

Odpoveď: 

Strach pred smrťou je veľmi rozšírený, 

pretože táto téma je v našej spoločnosti 

dosť tabuizovaná a človek zostáva so 

svojimi myšlienkami často sám. Okrem 

toho sa u nás prevažujúcim materialistickým 

pohľadom na svet tento strach 

prehlbuje. Keď človek verí, že človek je 

len telo, teda kôpka 

kože, kostí a mozgov 

ých buniek, potom 

celkom prirodzene vyvstane 

i otázka, čo z neho 

zostane, keď sa po smrti predsa všetko 

rozpadne. 

Predpoklad, že človek je len telo, nemá 

pri bližšom skúmaní pevný základ. Samotná 

skutočnosť, že máme „vnútorný 

svet“, alebo „vnútorný život“, teda napríklad 

že vieme milovať, alebo vnímať 

krásu, tento predpoklad spochybňuje. 

Všetko typicky ľudské nie je materiálne – 

napr. naša schopnosť poznávať, aj schopnosť 

vedomého bytia. Ono bytie – naše 

„ja“ – nestarne, nemení sa s premenou 

nášho tela, ale na základe životných skúseností, 

ktoré získavame, má napĺňať 

vlastný proces vývoja k zrelosti. V tomto 

dozrievaní nášho vedomého bytia tkvie 

vlastne zmysel nášho života, a tento proces 

našou fyzickou smrťou nekončí. 

Čo sa týka spomienok, z pohľadu reinkarnácie 

treba rozlišovať medzi „pamäťou“ 

(informácie uchovávajúca pamäť 

rozumu) a „spomienkou“(prežitím nadobudnutá 

duševná skúsenosť, „nadradená“ 

pamäti denného vedomia). Strata pamäte 

ešte neznamená stratu spomienky, čiže 

skúsenosti ducha, alebo azda stratu vedomého 

bytia. Spomínanie je duševno- 

-duchovná vlastnosť a priamo nesúvisí 

s telesným mozgom. Nemateriálna duša – 

so svojím vedomým bytím – nie je podmienená 

mozgovou činnosťou a existuje 

po fyzickej smrti ďalej. 

Pokiaľ človek pripustí túto myšlienku 

a spojí ju s vlastnými prežitiami a skúsenosťami, 

viera v pokračovanie života po 

smrti sa môže stať pevným presvedčením. 

Tomuto vývoju by určite pomohlo, 

keby sa téma smrti odtabuizovala. Potom 

by mohli mať v našej spoločnosti 

väčšiu váhu aj tie správy, ktoré sú už po 

desaťročia v súvislosti so smrťou zaznamenávané: 

o skúsenostiach z druhého 

sveta od pacientov po klinickej smrti – 

alebo tiež výpovede ľudí, ktorí si pamätajú 

na predošlý život. 

41 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

N A Z ÁV E R … 

to by videl, ako nám nadšením 

K žiaria tváre, keď sme pri prevoze 

z Osvienčimu do bavorského lágru 

hľadeli zamrežovanými okienkami 

väzenského vagónu na vrcholky hôr 

vo svetle zapadajúceho slnka, ten 

by nikdy neveril, že to sú tváre ľudí, 

ktorí svoj život prakticky uzavreli. 

Napriek tomu, alebo práve preto, ich 

tak strhol roky odopieraný pohľad na 

krásu prírody. 

A ešte aj v lágri príležitostne upozorní 

pri práci ten alebo onen svojho 

plahočiaceho sa kamaráta na nejaký 

skvostný obraz, ktorý sa ich zraku naskytá, 

trebárs uprostred bavorského 

lesa (kde sa stavali obrovské podzemné 

továrne na zbrojné účely), kde 

medzi vysokými kmeňmi napríklad 

zapadajúce slnko svieti práve tak, ako 

na známom Dürerovom akvareli. 

Alebo: raz večer sme už boli v baraku 

natiahnutí na zemi, každý 

v ruke misku s polievkou. Boli sme po 

práci a na smrť unavení. Tu dovnútra 

vbehne kamarát a vyzýva nás, aby 

sme si pohli na „apelplatz“ a napriek 

zime i vlastnej únave si nenechali ujsť 

mimoriadny západ slnka. 

A keď sme potom vonku uvideli 

tie ponuré žeravé mraky na západe 

a celý obzor oživený mrakmi najfantastickejších 

stále sa meniacich tvarov 

v nadpozemských farbách, od oceľovo 

modrej až k žeravej krvavo červenej, 

a pod tým všetkým (aký kontrast!) 

pusté šedé „zemljanky“ lágrov a premočený 

„apelplatz“, v ktorého kalužiach 

sa ešte zrkadlila ohnivá žiara 

oblohy, potom sa jeden druhého po 

minútach dojatého ticha pýtal: „Ako 

by len mohol byť ten svet krásny…!“ 

Alebo: stojíš v priekope pri práci. 

Rozodnievanie okolo teba je šedivé. 

Šedivý je sneh v mdlom rannom šere. 

Šedivé sú ich tváre. A ty opäť začínaš 

hovoriť s milovanou bytosťou. 

Alebo vysielaš už po tisíci krát svoj 

nárek a otázky k nebesiam. Po tisíci 

krát zápasíš o nejakú odpoveď, bojuješ 

o zmysel svojho utrpenia, svojej 

obety, o zmysel svojho pomalého 

umierania. 

Meditácia 

v koncentračnom tábore 

V poslednom vzopätí proti neutešenej 

smrti, ktorá na teba čaká, 

náhle cítiš, ako tvoj duch preniká 

z celého tohto bezútešného a nezmyselného 

sveta von, a tebe na 

tvoje posledné otázky o poslednom 

zmysle odkiaľsi jasá víťazné: „Áno!“ 

A v tom istom okamihu sa v okne 

vzdialeného bavorského statku 

rozsvieti svetlo, v statku, ktorý na 

obzore stojí ako kulisa uprostred 

všetkej tej bezútešnej šedi prebúdzajúceho 

sa bavorského rána, et 

lux in tenebris lucet (a svetlo svieti 

v temnotách). 

Viktor Emanuel Frankl 

A napriek tomu povedať životu áno, 

Viktor E. Frankl 

42 

SVET GRÁLU 

10 | 2006

BENJAMIN KLEIN 

POZNEJ SVÉHO 

ANDĚLA 

Čas plynul ako voda. Veľa som sa modlila a často 

som sa ponárala do meditácií. Dostala som pri tom 

toľko sily, že som často necítila žiadnu bolesť. Zreteľne 

som cítila prúdenie energie v hlave a po chrbte. 

Bolo to, ako by som stála pod prúdom. Spokojnosť, 

šťastie a mier sa okolo mňa šírili, aby ma už nikdy 

neopustili. Takmer nikdy! Mohla som cítiť prúd, ktorý 

mi hore-dolu pretekal chrbticou. Formoval sa vo 

veľkých víroch do centier sily a zhromaždísk energie. 

Stavala som sa pravidelne do kríža z planúceho svetla, 

ktoré sa z týchto centier napájalo. Ako mi povedal 

Michael, svetlo tu bolo vždy, keď som si ho intenzívne 

predstavila. Napriek tomu som bola prekvapená, 

keď som ho mohla po určitom čase skutočne vidieť. 

Už dlhší čas som pozorovala, že tiene druhých, keď 

prišli ku mne, sa často skrčili ako zasiahnuté bleskom 

a nemohli sa ku mne ďalej priblížiť. Teraz som videla, 

že toto pôsobenie vychádzalo z kríža. Jeho lúče ich 

tlačili späť. Tak som aj mohla zistiť, že veľa detí sa 

v mojej blízkosti upokojilo. Aj sestry, ktoré boli všeobecne 

považované za protivné, sa stávali v mojom 

okolí omnoho miernejšie. A dokonca aj nevľúdna 

domovníčka ma v poslednom čase dokázala raz aj 

pohladiť, prehovoriť ku mne, alebo mi otočiť stránku 

knihy. Áno, zdalo sa dokonca, že má pôžitok z toho, 

že smie nejaký čas zotrvávať v mojej blízkosti. Teraz 

som aj vedela prečo! 

Benjamin Klein 

Poznej svého anděla 

113 strán, formát 14 x 21 cm, tvrdá väzba 

nakladateľstvo Integrál Brno 

ISBN 80-238-5381-3 

Cena 185 Sk 

Knihu si môžete objednať prostredníctvom 

kupónu, ktorý nájdete uprostred časopisu. 

Knižka Benjamina Kleina je príbehom ťažko telesne postihnutého 

dievčaťa Barbary, opis jej cesty k pochopeniu samej seba i ľudí 

okolo nej. Na životnej púti ju sprevádza anjel Michael, pomáha 

Barbare znášať životné útrapy a ukazuje jej, že i zdanlivo nezodpovedateľné 

otázky majú svoje odpovede. V knižke sa prelína pozemská 

realita s opismi duchovného sveta, kde všetko nachádza 

svoj vyšší zmysel.

Nejde o to – chrániť sa pred 

nepríjemnosťami, ale s dôverou v Boha 

prinášať okolitému svetu seba samého. 

Tá narastajúca, skoro nepostrehnuteľná každodenná 

jednotvárnosť v konaní voči sebe i voči iným, 

ktorá sa nám postupne stáva zvykom, raz rozhodne 

o našom duchovnom bytí či nebytí. 

Nezáleží na podmienkach, ktoré nás obklopujú; rozhodujúce 

je životné dielo, ktoré z nich vytvoríme. 

Elisabeth LUKASOVÁ 

(Autorka je pokračovateľkou životného diela psychoterapeuta 

Viktora E. Frankla, autora knihy „A predsa povedať životu 

áno“ z prostredia koncentračného tábora.)

SG10

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?