SG10

V ďalšom čísle časopisu:

SVET GRÁLU

Grál je od dávnych čias

symbolom ideálu,

hľadania vysokých

duchovných

a mravných hodnôt.

Vzbura živlov

Rozumieme katastrofám?

Chceli sme byť jej pánmi. Príroda sa však bráni uragánmi, povodňami

i výbuchmi sopiek, akoby chcela ľudí zmiesť z povrchu zeme. Na bezohľadne

vykorisťovanej planéte sa stále viac porušuje rovnováha. Prečo

to človek dopúšťa?

SVET GRÁLU č. 11

vychádza 1. marca 2006

titulná téma:

Tridsať rokov medzi mŕtvymi

Americký psychiater Dr. Wickland liečil ťažké prípady

posadnutosti tak, že z pacientov vypudil cudzieho

„zlého ducha“ elektrickým šokom, a ten sa potom

presídlil do jeho mediálnej manželky. Tak mu mohol

klásť otázky a dozvedel sa mnoho o veľkom vplyve

„záhrobného sveta“ na nás – pozemských ľudí.

Človečenstvo farára Huvara

„Je to škola a nie trest. My sa totiž potrebujeme

dostať trochu vyššie, a preto je dobrá každá skúsenosť

a každý deň. Ja by som ani minútu toho

života v lapákoch nepredal,“ hovorí dnes už

osemdesiatpäťročný farár Antonín Huvar, ktorý

zažil trinásť komunistických väzení.

Komenského Labyrint sveta

28. marca 2007 uplynie presne 415 rokov od doby,

keď sa narodil jeden z najvýznamnejších českých

mysliteľov – Jan Amos Komenský. Dodnes je

uznávaný prevažne ako pedagóg, ale aký bol jeho

názor na svet? Ako svet vnímal on sám? Nad tým

sa zamyslíme v nasledujúcom čísle Sveta Grálu.

V 21. storočí sa svet

zmenil na nepoznanie,

ale hodnoty zostávajú.

Časopis Svet Grálu, ktorý

vychádza súčasne aj v češtine,

nadväzuje na nemecký

GralsWelt, francúzsky

Monde du Graal

a anglický GrailWorld,

ktoré si vo svojich krajinách

získali už tisíce stálych čitateľov.

Svet Grálu vychádza

štyrikrát ročne. Informácie

o predplatnom nájdete

v prílohe alebo na internete:

8/2006 SVěT GRÁLU

www.svetgralu.sk

Reinkarnace

Proč si nevzpomínáme?

SVěT GRÁLU

10/2007 SVET GRÁLU

červen – srpen 2006 · číslo 8

SVET GRÁLU

Reinkarnace –

křesťanská myšlenka?

strana 5

strana 7

Tajuplný Velikonoční ostrov

december 2006 – február 2007 · číslo 10

Jak drahý je levný nákup?

Duchovní souvislosti v životě

strana 9

Duše, láska a sexualita –

zamlčená fakta

strana 30

Platonská akademie

strana 37

cena 78 Kč

Šamanizmus

strana 5

„Nechcel som umrieť“

strana 14

Jasnovidectvo jasnovidnými očami

strana 24

Implózia – energia budúcnosti ?

strana 28

Perzia

strana 37

cena 87 Sk

Omyly a zázraky

jasnovidectva

Duchovné súvislosti v živote

Svět Grálu

www.svet.gralu.cz

Svet Grálu

www.svetgralu.sk

OBSAH

R O Z H O V O R

Šamanizmus – bohatstvo tradičnej medicíny 5

Z D R A V I E

Transplantácie orgánov 9

R O Z H O V O R

Nechcel som umrieť 14

R O Z H O V O R

Neviditeľný svet 16

T É M A

Omyly a zázraky jasnovidectva

Jasnovidci nazerajú do “iného svteta”.

Nakoľko im môžeme dôverovať? 20

T É M A

Jasnovidectvo jasnovidnými očami 24

R O Z H O V O R

Vidieť neviditeľné 27

R E P O R T Á Ž

Implózia - energia budúcnosti?

Získavanie energie je dnes založené

prevažne na spaľovaní a rozkladaní

hmoty. 28

F O T O R E P O R T Á Ž

Mexiko 30

P O V I E D K A

Neskorá ruža 34

Z A U J A L O N Á S

Zaujímavosti zo sveta vedy a výskumu 36

H I S T Ó R I A

Putovanie do krajiny úsvitu (VI.)

PERZIA

Perzia, dnešný Irán, bola pôsobiskom

veľkej duchovnej osobnosti

Zoroastera. 37

N Á Z O R Y

Listy čitateľov 40

N A Z Á V E R …

Meditácia v koncentračnom tábore 42

„Verte – neverte“– to je názov úspešnej

série filmov o udalostiach na hranici reality,

alebo presnejšie, na hranici medzi

týmto a oným svetom. Jasnovidné proroctvá,

nevysvetliteľné záchrany z nebezpečných

situácií, objasnenie zločinov

pomocou paranormálnych schopností.

Tri krátke filmy, moderátor sa v prestávkach

sugestívnym hlasom pýta: Bol

tento príbeh nakrútený podľa skutočnej

udalosti, alebo ide o fikciu ??? Napadlo

mi, že by som sa raz mohol zahrať na

moderátora a tiež Vám ponúknuť tri

neuveriteľné príbehy. A dúfam, že to

nebude len lacný pokus o zábavu. Tak

teda: Skúste hádať! Možno sú tri nasledujúce

príbehy pravdivé, možno som si

ich vymyslel.

Veríte v jasnovidectvo? Myslíte si, že

existujú ľudia, ktorí vidia viac alebo ďalej,

než tí ostatní? Že dokážu z neviditeľného

vyžarovania Vašej osobnosti, z fotografie,

alebo pomocou kariet vyčítať Váš

osud – minulosť či budúcnosť? A stoja

tieto pokusy vôbec za to?

Príbeh prvý:

Muž s celkom obyčajným zamestnaním,

úradník, má neobyčajnú záľubu.

Vykladá z kariet. Raz za ním príde utrápená

mladá žena. Nevie si dať rady so

svojím priateľom. Náš úradník – volajme

ho Pavol, ju pozve ďalej a na stôl

SVET GRÁLU

10 | 2007

Ú V O D N Í K

kladie karty. Karty sú dôležité, ale Pavol

má ešte inú schopnosť. Ak sa trochu

sústredí, dokáže okolo „vyšetrovanej“

osoby vidieť rôzne farby – alebo

aj tvary, v každom prípade niečo, čo

o danej osobe „vypovedá“. Ešte skôr,

než sú karty vyložené a začne rozprávať,

má nepríjemný pocit. Okolo mladého

muža „vidí“ zlovestné chmáry. Vykladá

karty, vysvetľuje Eve ich symboly a nakoniec

jej musí povedať: – „…viete, je

to nepríjemné, ale Váš priateľ je v zlej

spoločnosti. Mal by sa z nej vymaniť, čo

najskôr…“ Eva sa naňho pozerá nedôverčivo

– ON v zlej spoločnosti? Ale

kde – a s kým?! „To Vám neviem povedať“

– hovorí Pavol, „skúste sa s ním

o tom porozprávať Vy“. O niekoľko týždňov

neskôr sa dvere na Pavlovej kancelárii

prudko rozletia. Dnu vpadne Eva

s očami zaliatymi slzami a kričí: „Zabili

ho, a môžete za to – VY!!!“ Pavol sa len

s námahou ovládne, chce ostať pokojný.

Eva sa naňho nenávistne pozerá a hovorí

„Vedeli ste to, že bol v mafii, určite

ste to vedeli, mali ste mi to povedať, nič

by sa nebolo stalo…“ Potom zmení rétoriku

– „Nie, nič ste nemali hovoriť, vy

ste to privolali“. Pavol je otrasený. Tušil

a aj VIDEL hroziace nebezpečenstvo,

ale bola to len temnota, bez tváre a bez

mena. Teraz vie len to, že sa musí pokúsiť

mladú ženu upokojiť – aby si niečo

neurobila aj ona… Eva po hodinovom

rozhovore odchádza. Neskôr sa s Pavlom

stretnú ešte mnohokrát, nakoniec

sa mu ospravedlní. Už si nemyslí, že on

je zodpovedný za smrť jej priateľa. Pavol

používa karty dodnes, ale vždy upozorňuje,

že karty ukazujú iba možnosti

a situácie. Ako kto so svojím životom

naloží, je len v jeho rukách.

Bol tento príbeh pravdivý, alebo vás

vodím za nos mysterióznou historkou?

Počkajte si na rozuzlenie!

V druhom príbehu ide o dvoch manželov

z malého mestečka. Veľmi sa zaujímajú

o jasnovidectvo a všetko „duchárske“.

Majú obrovskú túžbu nadviazať

kontakt s druhým svetom. Skúšajú

SVET GRÁLU

10 | 2007

hypnózu aj autohypnózu, rôzne techniky

zmeny vedomia. Po dlhšom čase

jeden z nich zrazu počuje hlas. Nie je to

hlas živej prítomnej osoby, ale „priateľ“

z druhého sveta, ktorý im oznamuje, že

odteraz sú prostredníkmi pre duchov

zo záhrobia – a majú pomáhať aj iným.

Onedlho v dome manželov pribúda

návštevníkov. Všetkých poháňa zvedavosť

dozvedieť sa čo-to o sebe, o zosnulých

blízkych, o duchovných pravdách.

Manželia počujú hlasy častejšie.

Sú šťastní. Mnoho ľudí im ďakuje za

pomoc, utvrdzujú ich, že idú po správnej

ceste. Po niekoľkých mesiacoch

prichádza nečakaný zlom. Obaja sú na

smrť vyčerpaní. Nielen kvôli návštevám.

„Hlasy“ už nie sú len príjemní spoločníci,

ale aj dotieraví votrelci. Protirečia

si, hádajú sa, naliehajú. Najhoršie je,

že sa nedajú vypnúť. Namiesto pocitu

šťastia nastupuje strach. So strachom

však prichádzajú čoraz drzejšie hovory

z onoho sveta – robia si z nich posmech,

vyhrážajú sa im. Nakoniec obaja manželia

v hrôze vyhľadajú psychiatrickú

liečebňu s jedinou túžbou – mať v hlave

konečne ticho.

Drsný príbeh, však? Stal sa skutočne,

alebo je len výtvorom autorovej fantázie?

V poslednom príbehu vystupuje

matka troch detí, ktorá stojí pred vážnym

rozhodnutím. Natoľko vážnym, že

ho odkladá už mnoho rokov. V manželstve

sa cíti nešťastná. Manžel ju ponižuje

– vraj nič v zamestnaní nedosiahla,

venuje sa „iba deťom“, večery smotánky

ju nebavia a synom nedopraje žiadnu

zábavu – zakazuje im rýchle motorky,

drahé večierky, skrátka všetko, čo je

„in“. Keď sa ona pokúsi povedať mu

niečo aj o iných stránkach života, dokonca

duchovných, pohroma je istá.

Magdaléna sa cíti ako v klietke. V jednu

noc stojí pred oknom, v ktorom vidno

len hviezdnatú oblohu, plače a prosí,

ako toľkokrát, Boha o pomoc – o silu.

Má odísť? Nechať deti manželovi, hľadať

si zamestnanie, začínať odznovu?

Má strach. Zrazu jej pozornosť zaujme

čosi veľmi neobyčajné. Vidí na oblohe

svietiaci kríž, zložený z dvoch rovnako

dlhých ramien. Čo to je? Také niečo by

sa jej ani neprisnilo – má halucinácie?

Volá do kuchyne syna – ukazuje na oblohu

a pýta sa ho: „Čo tam vidíš?“ Syn

sa zadíva von oknom a potom na ňu

pozrie prekvapenými očami. „Je tam

kríž.“ Po chvíli obraz mizne, ale v duši

tejto ženy ostal navždy. Zážitok s krížom

jej dodal toľko sily a odhodlania,

že urobila to, na čo by si – podľa jej slov,

inak len ťažko trúfla. Odišla do iného

mesta, do úplnej neistoty. Začala nový

život sama.

Pokúsil som sa iba zahrávať s Vašimi

pocitmi, milí čitatelia, alebo sa toto naozaj

stalo?

Hádam, že ste tušili správne. Všetky

uvedené príbehy sa zakladajú na skutočnosti,

iba mená sú zmenené. A čo si

o takýchto zážitkoch vôbec myslieť?

Je mnoho vecí, ktoré jasnovidci, či

mediálne založení ľudia môžu vidieť,

alebo počuť. Ale nie všetko z toho je

naozaj cenné. Aj títo ľudia môžu byť

ovplyvnení vlastnými želaniami, alebo

vidieť len skryté túžby klienta. Niektorí

zasa bez zábran povedia zranenému

človeku niečo, čo ho ešte viac zrazí na

dno. Tí najnadanejší - v krajinách ako

USA alebo Rusko – oficiálne spolupracujú

s políciou alebo zdravotníckymi

zariadeniami.

Neviem ako Vám, ale mne najviac

dal ten posledný, tretí príbeh. Znova

mi pripomenul to známe „Keď je núdza

najvyššia, pomoc Božia najbližšia“. Ak

mám hovoriť o sebe, pomoc senzibilov

v súčasnosti nevyhľadávam, lebo dúfam,

že sám včas zistím, „kde ma topánka

tlačí“, alebo „ako z kola von“. Prípadne

mi v tom pomôže niekto blízky. Okrem

toho nám aj všetky rozprávky hovoria

stále to isté: „Srdcom počúvaj, všetko

pochopíš…“

Roman Levický

nejasnovidný redaktor

R OZ H O V O R

ŠAMANIZMUS

BOHATSTVO TRADIČNEJ MEDICÍNY

Bernadette Poisson vykonávala lekársku prax na vidieku vo Francúzsku ako lekárka

so zameraním na liečenie matiek a detí. Keď jej odrástli deti, rozhodla sa osloviť humanitárne

združenia, vycestovala do Južnej Ameriky, neskôr do Ázie a Indie. Z ciest

priniesla svedectvo o stretnutiach s dobrovoľnými členmi malých združení, ktorí jej

rozprávali o každodenných starostiach, o svojom boji. Sú to svedectvá skupiniek ľudí,

ktorí sa aktívne usilujú zachovávať tradície a upevniť tak svoje korene. Bernadette

Poisson so záujmom vyhľadávala liečiteľov a šamanov a opisovala bohatstvo tradičnej

medicíny, ktorá v niektorých krajinách prosperuje po boku modernej medicíny.

Inde je zasa znevažovaná a odmietaná. Redaktorka časopisu Svet Grálu (Monde du

Graal) Liliane Volokove sa s Bernadette Poisson zhovárala o šamanoch, rastlinách,

liečiteľstve a zážitkoch z jej ďalekých ciest.

SG: Pani Poisson, boli ste lekárkou na

vidieku, potom ste sa rozhodli angažovať

sa v humanitárnych projektoch,

ktoré organizujú malé miestne združenia

v prospech tretieho sveta. Čo

Vás viedlo k takémuto rozhodnutiu?

B. Poisson: V rokoch 1980-1985

som sa začala zaoberať analýzou

osobnosti a prácou s telesnou bioenergiou.

Cítila som sa priúzko v role

všeobecného lekára. Totiž pri klasickom

prístupe si pacient, ktorý čosi

vie a čosi nevie, udržiava ilúziu, že

mu niekto dá odpoveď na všetko,

bez pochybností a bez ďalších otázok,

pričom zanedbáva význam

príznakov, ktoré sa uňho prejavujú.

Ako všeobecná lekárka som sa snažila

pracovať skôr v opačnom smere.

No ak ako lekár navrhnete najprv

pozorovanie príznakov, a pacient

nedostáva rýchlo odpoveď, častokrát

sa obráti na iného lekára, ktorý mu

predpíše na pár dní antibiotiká.

Stráca sa tak možnosť dialógu.

Niekedy, a to je ešte vážnejšie, inštitucionálna

starostlivosť vnúti človeku

bezmocnosť. Napríklad pri pôrode

sa veľmi rýchlo rozhoduje pre

cisársky rez. Koľkokrát je žena bezmocná,

a pritom ide o jej materstvo

a plodnosť. V menopauze

jej povedia: „Berte

hormóny,“ hoci tým

poprú všetko ženské,

celé priame spojivo

osobnosti so životom.

Pochopila som, že

treba viesť ľudí k tomu,

aby sa chceli zaoberať

sami sebou, aby objavili

priaznivé účinky

masáží, športovali so

svojimi deťmi, našli

životnú energiu a nestavali

si stále bariéry

zo zákazov.

SG: Ste veľmi aktívna:

navštívili ste päť krajín

za šesť rokov a napísali

ste dve knihy…

Boli ste v Bolívii, Ekvádore,

Bangladéši,

Guatemale, Kolumbii,

Indii, Pakistane. Čo

Vás ženie ísť tak ďaleko?

B. Poisson: Keď ste na ceste, ani

neviete, kam idete, len kráčate, postupujete

ďalej… a keď príde čas,

rozhodnete sa.

Moje prvé skúsenosti boli svedectvá

ľudí, prvé kroky, čas pozorovania.

Na prvej ceste mi išlo hlavne

o to, aby som pozorovala a spoznala

život v treťom svete, neskôr som už

mohla lepšie formulovať vlastné zámery

a pracovať na nich. Najprv som

oslovila veľké mimovládne organizácie,

ale nezaujali ma ich návrhy, asi

by som sa necítila v takej práci dobre.

Návšteva v záhrade liečivých rastlín v Tulabane (Bangladéš)

SVET GRÁLU

10 | 2007

R OZ H O V O R

Dozvedela som sa o jednom projekte

v Guatemale, ktorý pripravili priatelia

z Ardèche a išla som sa pozrieť, čo

sa deje v ich dedine.

Je to skôr tak, že udalosti prichádzajú

ku mne, nie ja k nim. Vstupujú

mi do cesty ako možnosť.

Priatelia z dediny v Ardèche mali

družbu s dedinou v Indii, a tak

Liečiteľ pri práci

som sa im rozhodla napísať. Odpovedali

mi hádam až s priveľkým

nadšením, mala som dojem, že niekedy

čakajú matku Terezu. Ja som

prichádzala bez peňazí, nebola som

sponzorom. Bolo treba uviesť veci

na správnu mieru. Povedala som

im, že možno nezodpovedám celkom

ich predstavám, ale aj tak by

sme mohli spolu niečo podniknúť.

Bolo tisíc možností, ako konať, lebo

ľudia boli ochotní spolupracovať

a boli medzi nimi aj zdravotné sestry

bez práce. Okrem toho sa tam

niektorí ľudia dlhšie zaoberali liečením

bylinkami, ako napríklad

SVET GRÁLU

10 | 2007

brat Shanti v južnej Indii, ktorý

mal v susednej dedine bylinkárstvo…

Teda v tom spočíval tvorivý

začiatok.

SG: Píšete, že prvé cesty do Južnej

Ameriky mali pre Vás veľmi veľký

význam. Stretli ste sa napríklad

s projektom „Medicos Descalzos“,

tvorivým návrhom budovania

záhrad s liečivými bylinkami…

a so skupinou Fergusson v Bogote,

ktorá šíri myšlienky globálneho

zdravia. Zaujala Vás

originalita týchto projektov,

v čom sú zvlášť osobité?

B. Poisson: Originalita Medicos

Descalzos v Guatemale spočíva

v tom, že vychádza z domorodej

medicíny. Predstavuje

alternatívnu liečbu s dobrou

štruktúrou a veľkými predpokladmi

pre rozvoj. Guatemalskí

prívrženci tejto liečby sú mladí,

pracujú jedine prostriedkami

prírodnej medicíny, čo nestojí

peniaze a presne zodpovedá

mentalite tamojšieho obyvateľstva.

V rámci tohto projektu

sa každý môže naučiť používať

liečivá na báze rastlín a nemusí

byť závislý na modernej

medicíne. Tieto národy ani

nemajú vždy dobré skúsenosti

s nemocnicou. Je dobre, že niekedy

dochádza k spolupráci s miestnymi

lekármi, čím vznikajú nové možnosti.

Napríklad v blízkosti nemocníc

sa nachádzajú tamascals, sú to

malé obydlia, v ktorých môže žena

porodiť podľa guatemalskej tradície

– ale tieto snahy o prepojenie sú

ešte málo výrazné. Objavila som ich

hlavne v Ekvádore a niektoré v Bolívii.

SG: V témach, ktoré sú Vám blízke

a ktoré ste spomenuli vo svojich

dvoch knihách, ste venovali osobitnú

pozornosť rastlinám. Vravíte, že sú

Vaším štítom. Pri mnohých liečiteľských

zariadeniach sa nachádzajú

záhradky s liečivými bylinkami

a popri liečení slúžia aj na vzdelávacie

programy. Miestna fytoterapia je

teda dôležitým prostredníkom podpory

zdravia obyvateľstva. Môžete

nám o tom povedať viac?

B. Poisson: Skupina Medicos

Descalzos vypracovala súpis asi

tridsiatich bylín liečiacich všetky

bežné choroby a v školách, zdravotných

strediskách, v dedinách učí,

ako ich používať. Je to vzor, o aký

sa možno oprieť, zaujímavý podnet,

z ktorého sa dá vytvoriť viac

variantov. Tieto prvky sa začínajú

objavovať v rôznych krajinách, no

sú to ešte len nesmelé iskierky. Žiaľ,

rozvíja sa aj ilegálna výroba chemických

liekov; problém prináša mondializácia

a túžba po zisku za každú

cenu. Obyvateľstvo vzdialenejšieho

vidieka si zatiaľ udržiava spojitosť

s vlastnou kultúrou a niekedy sa mu

darí vyhnúť sa západnej medicíne;

tak je to napríklad v guatemalských

horách. Čím bližšie k mestu, tým

menšie povedomie o tradičných

spôsoboch liečenia.

SG: Podľa vašich slov máte vlastné

skúsenosti so šamanmi z Južnej

Ameriky. Mohli by ste nám o nich

niečo porozprávať?

B. Poisson: Vo Francúzsku sme

mali až do 8. storočia kultúru druidov.

Potom boli druidi, podobne

ako aj liečitelia v 15. a 16. storočí

prenasledovaní. Tieto korene sme

už celkom stratili. Dnešná spoločnosť

je vybudovaná na nepravých

základoch, kde je človek odtrhnutý

od prírody, hoci sú ešte národy ,

ktoré sú viac späté s prírodou, kozmickými

vplyvmi a klímou. Sú to

ľudia, ktorí si udržali tradície,a kde

človek nie je izolovaná bytosť nadradená

iným druhom. Považuje

sa skôr za brata ostatných bytostí.

R OZ H O V O R

V americko-indiánskych tradíciách

je táto spätosť všetkého živého

citeľná, kým my, čo veríme, že sme

vyšší a nezávislí, sme sa od prírody

odtrhli a navyše sme si začali nahovárať,

že čo nevidíme, ani neexistuje.

Na juhu Peru si Aymarovia udržiavajú

stále spojenie s predkami.

Načúvajú znameniam, sú vnímaví

voči zvieratám, pozorne sledujú

svoje sny. Žena pomáhajúca pri pôrodoch,

s ktorou som pracovala, mi

raz povedala: „Mala som sen. Snívalo

sa mi o mojom prvom mužovi.

Vždy keď sa objaví, chce mi poradiť,

chce mi dobre.“ Títo ľudia zostávajú

otvorení iným priestorom, iným dimenziám.

A práve šaman je ten, kto

sa dostal týmto otvorením najďalej.

Pre ostatných je veľkým pomocníkom.

Každý šamanizmus má svoju

vlastnú tradíciu, svoje pravidlá.

Amazonský šaman sa neučí zo dňa

na deň, stáva sa šamanom iniciáciou

aj za pomoci halucinogénnych

rastlín. Bolívijský šaman zasa čerpá

z vrodenej danosti, alebo ho čosi

vnútorne prebudilo. Potom sa vydá

na cestu a prípadne si obstará lebku

nejakého zomrelého predka, ktorý

mu má byť radcom. Každá krajina

má svoje chápanie šamanizmu,

každý šaman svoju osobitú cestu.

Sú šamani a sú liečitelia; liečiteľ

pracuje viac s rastlinami, šaman je

prostredníkom spojenia s neviditeľnými

silami, s duchmi predkov.

Dobrý šaman svojím rituálom obnovuje

porušenú harmóniu.

SG: Má šaman zvláštny vzťah s chorým

alebo s rastlinami? Hovoríte,

že absorbuje energiu rastliny a odovzdáva

ju chorému…

B. Poisson: V amazonskej kultúre

sa šaman postí, izoluje sa 10 až 15

dní. Rastliny sú mu priateľmi, a ako

hovorí, s ich dušami je stále spojený.

Pije rastlinné odvary a potom

ho rastlina naučí, ako ju používať

a v akom množstve. Šaman vraví,

že nasaje dušu rastliny, a tak môže

preniesť jej moc obyčajným dychom.

Vytvorí s rastlinou duševné puto,

ktoré mu umožní nepoužiť priamo

ju, ale odovzdať jej pôsobenie.

bola zamatová a bolo to veľmi príjemné.

Treba vycítiť, kde je ešte

priestor, aby ste mohli prekročiť

hranice, a kde to už tradícia zakazuje.

Častokrát som so ženami

zažila veľa radosti a súdržnosti.

V moslimských spoločnostiach

majú moc muži, pričom v Pakistane

drží opraty skupina integristov,

ktorí chcú vládnuť násilím ce-

SG: Vaše knihy venujú veľa priestoru

aj ženám. Sama ste cestovali v Južnej lému obyvateľstvu.

Amerike po oblastiach, kde vládne

násilie, rovnako aj v Ázii alebo

v moslimských krajinách, ako je Pakistan.

Podarilo sa Vám pomôcť ženám

v týchto oblastiach?

B. Poisson: Ani veľmi nie. V mnohých

krajinách je žena ešte neslobodná.

Muž je oveľa nezávislejší. Aj

v Indii, aj v Pakistane, v moslimských

krajinách, žena slúži len rodine.

Keď som si vzala napríklad bicykel,

vyvolala som na perách žien

úsmev, lebo som si dovolila urobiť

niečo, na čo sa ony neodvážia. Nechcela

som

myslenia.

provokovať,

išlo mi len

o praktickú

stránku. Neviem,

prečo

by som nemoh

la pou

ž i ť bic y-

kel, ako to

robia muži;

s n a ž í m

s a u k á z ať

svoje chápanie

slobody

v z my s l e :

som z inej

Miestni zdravotníci vyrábajú tradičné lieky (juh Bolívie)

krajiny a nep

r i j m e m

zvyky, ktoré obmedzujú moju slobodu

alebo ženskosť.

V Guatemale som sa išla vykúpať

do rieky s dievčatami v pubertálnom

veku, čo sa tam nerobí, ale

ja som si to mohla dovoliť. Voda s nimi?

Ženy v západnej saharskej oblasti

sa viac cítia rovnocenné s mužmi,

ako ženy ostatných moslimských

krajín. Samy sa rozhodujú, pokiaľ

ide o starostlivosť o polia, o deti, aj

v otázkach politiky sú dosť bojovné.

Organizovala som tam stretnutia

v stanoch, kde sa cítili voľne a mohli

rozprávať o svojich ženských veciach

a o starostlivosti o malé deti.

Lekári, ktorí prichádzali do táborov,

boli väčšinou z Alžírska alebo

Kuby, a dosť vzdialení ich spôsobu

SG: V Indii ste sa stretli so sestričkami,

veľmi oddanými službe,

ktorú robia. Píšete: „Žijú deň čo

deň veriac v základné ľudské hodnoty.“

Aký cieľ mali Vaše stretnutia

SVET GRÁLU

10 | 2007

R OZ H O V O R

B. Poisson: Sestričky nepovažujú za

svoju úlohu meniť spoločnosť, ale dávajú

do svojej práce srdce, otvorenosť,

službu. Nerozdávajú peniaze, tie nemajú,

ale sú pozorné voči bolestiam

iných a snažia sa pomáhať. Cítite čosi

povzbudzujúce, keď prechádzate štvrťou,

kde pracujú. Dodávajú ľuďom životnú

energiu, duševný elán, vieru.

Najprv som ich oslovila písomne,

chcela som s nimi spolupracovať. Sestričky

zaoberajúce sa postihnutými

V základnej škole v Avalurpet (juh Indie)

deťmi mi povedali: „Bolo by dobre,

keby si sa pozrela na deti zo svojho

hľadiska a pomohla nám.“ Umožňuje

im to vidieť svoju prácu aj inak a pomáha

hľadať nové riešenia pre deti.

Zorganizovali sme spolu dňové školenie o detskej psychológii

dvojtýža

starostlivosti o deti pre mladé ženy,

ktoré im chodia pomáhať… Počas

školenia sme sa dotkli rôznych zaujímavých

i praktických tém, napríklad

ako postupovať pri horúčke, ako pomôcť

dieťaťu, keď má psychologické

problémy. Mojou prvou úlohou bolo

dodať týmto mladým ošetrovateľkám

v krajine veľkej biedy dôveru

vo vlastné sily, povedať im, že nepotrebujú

byť lekárkami, aby mohli pomáhať.

Snažila som sa rozvíjať ich

možnosti, lebo som objavila vnútorne

bohaté ženy, ktoré sa potrebovali len

oslobodiť, aby mohli svoje bohatstvo

SVET GRÁLU

10 | 2007

rozdávať iným. Pohľad zvonku môže

v človeku prebudiť skryté schopnosti;

ktosi príde a povie: „Nemyslel si na

toto?“ alebo „Pozri, čo dokážeš!“ – to

mu dodá silu.

SG: V andskej etnomedicíne sa hľadajú

okultné vplyvy, ktoré zasahujú

človeka. Určí sa, či problém pochádza

z telesnej príčiny alebo má duševný

pôvod, prípadne nadprirodzený…

Boli ste svedkom takýchto

metód?

B . Poi s s on :

Áno, v Guatemale

ma raz napoludnie

zavolal

k jednej žene

tamojší liečiteľ,

ktorý chcel, aby

som to bola ja,

kto bude liečiť.

Išlo o psychologický

problém,

ktorý bolo treba

riešiť v prostredí,

kde často vládne

tabu a muži. Pritom

otázka bola veľmi ženská. Povedali

mi: „Táto žena chradne. Prestala

jesť, má 40 rokov a upadá preto, lebo

nemá muža.“ Bola to žena odstrčená

rodinou, lebo sa nevydala. Pýtali

sa ma: „Čo si o tom myslíš?“ Dali

túto otázku mne, cudzinke. Prišlo

s ňou asi päťdesiat ľudí, ktorí sa tlačili

v malej chatrči, usadení na zemi

v hlbokom tichu, ako vždy pri duševnom

liečení. Mala som pocit, že

všetci sú tam, aby sa liečili. Vytvorilo

sa čosi ako spirituálne ovzdušie,

ktoré ma sprevádzalo pri liečení

a umožňovalo mi dokonca radiť aj

užívanie bylín, ktoré nepoznám.

Bolo to niečo výnimočné, ďaleko za

bežným chápaním, čo mi dávalo silu

oslobodzovať ženskú dušu. Konala

som viac intuitívne, než zmyslovo.

Neskôr som sa ňou aj rozprávala a jej

stav sa postupne zlepšoval.

SG: Cítili ste počas svojich ciest pomoc?

Viedlo Vás niečo alebo niekto?

Bola to Vaša úloha?

B. Poisson: Myslím, že som svedkom

toho, že sa môžeme otvoriť Božej

prítomnosti, ktorá nám často

ukazuje cestu, hoci aj nepostrehnuteľne.

Táto prítomnosť nás sprevádza

v našom vnútri, sledujúc naše vlastné

hľadanie s dôverou k bytosť, ktorá sa

v nás prebúdza.

Svetlo, ktoré prijmeme, nám môže

slúžiť, ak sa potvrdí v našom správaní,

v reči a možno v prijatí inými

ľuďmi.

SG: Aké sú Vaše ďalšie plány?

B. Poisson: Možno mať iný plán, než

objavovať každý deň cestu, ktorá sa

otvára pred nami a vedome sa snažiť

vydať to najlepšie zo seba v činoch?

Čím viac dôverujem životu, tým

viac si uvedomujem, že musím lepšie

zhodnotiť udalosti a svoje možnosti,

a príliš sa nezaoberať plánmi, či projekciou

budúcnosti, aby som mohla

čo najlepšie využiť prítomnosť a dať

jej tú pravú hodnotu.

SG: Keby ste mali možnosť urobiť

vlastný projekt, aký by ste si vybrali?

B. Poisson: Myslím, že dnes sa

treba zaoberať predovšetkým otázkou

dôstojnosti človeka a zabezpečením

dostatku potravy pre všetkých.

Vo svetovom meradle sú podmienky

na dôstojný život vytvorené len pre

menšinu obyvateľstva. Okrem toho

sa treba zamyslieť nad využitím ziskov

zo surovín chudobných krajín

a podporiť ozajstnú solidaritu.

Jednotlivci či združenia by mohli

tvoriť a rozvíjať iniciatívy, ako pomôcť

v tých najťažších otázkach,

a informovať o nich. Tá pravá sieť

solidarity sa ešte len musí vytvoriť.

SG: Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa Liane Volokove

Z D R AV I E

TRANSPLANTÁCIA ORGÁNOV

DVE STRANY MINCE (2.)

Minulé číslo Sveta Grálu prinieslo menej známe informácie, týkajúce sa dôsledkov transplantácií.

Je zrejmé, že transplantačný odbor zaznamenal zásluhou technického pokroku

v minulých desaťročiach veľký rozmach. Pokiaľ v počiatkoch rozvoja tohto lekárskeho

odboru išlo o niekoľko desiatok a neskôr stoviek najrôznejších transplantácií ročne, dnes

sú to už desaťtisíce. Tento znateľný posun však vyniesol otázku transplantácií na úroveň

celospoločenského problému. Spočiatku si mohol transplantačný odbor vystačiť s orgánmi

ľudí, ktorí sa stali obeťami nehôd, no dnes by týmto spôsobom mohol byť pokrytý len

zlomok nárokov. Preto hľadá lekárstvo cesty, ako získať orgány alebo tkanivá zo živých

a umierajúcich ľudí. Pritom požiadavky ďalej vzrastajú, pretože žiť dlhšie a lepšie je lákavá

a v zásade správna predstava – pokiaľ tým však nie je spôsobené utrpenie inému

človeku. A práve v tomto bode názory odborníkov často narážajú na ďalšie skutočnosti.

Každý človek, zaoberajúci sa touto témou vážnejšie, bude musieť riešiť v prvom rade

otázku, či sa pri transplantáciách postupuje v súlade s prírodnými zákonitosťami.

eľa ľudí sa poctivo snaží nájsť

k transplantáciám správny prístup,

pretože cítia morálnu zodpovednosť

za svoj názor. Iste medzi nich

patrí aj väčšina ľudí, ktorí nejakým

spôsobom veria v Boha. Preto si kladú

podstatnú otázku: Je to Božia vôľa?

Keď človek hľadá Božiu vôľu, nech

sa najskôr rozhliadne po svete, v ktorom

žije. V prírode nachádzame zákonitosti

a pravidlá, ktoré nemôžeme

vlastnou vôľou zmeniť. Potom by sme

mali tiež pokorne prijať fakt, že nám

bola dosadená vyššia vôľa, proti ktorej

sa nemôžeme beztrestne vzpierať.

Celá príroda je jasným dokumentom

tejto vôle. Súčasťou prírody je

nakoniec aj ľudské telo, ktoré je – so

všetkými svojimi funkciami – rovnako

zrozumiteľným dôkazom tejto

vôle. Keď medicína popisuje správny

chod či funkciu ľudského tela, potom

to nie je nič iné, než zrozumiteľný popis

vyššej vôle, ktorá sa v ľudskom

tele prejavuje. Túto vôľu, teda zákonitosti

udržiavajúce organizmus pri živote,

musí lekárstvo – ak má pôsobiť

v jej medziach – rešpektovať.

Uzdravenie je vlastne obnovenie

správnej činnosti ľudského tela

v rámci prírodných zákonitostí. Liečenie

teda nemôže stáť proti nim;

musí pôsobiť v ich rámci. Len v takom

prípade možno hovoriť

o liečení, ktoré prebieha

v súlade s Božou vôľou.

Imunitný systém

človeka v níma

t r a n s p l a nt o -

v a n ý o r -

gán a ko

cudzorodého votrelca. V cudzom

tele môže akýkoľvek transplantovaný

orgán existovať len za predpokladu,

že je trvalo chránený pred

obrannými silami hostiteľského organizmu.

Takú ochranu zaisťujú

imunosupresíva, teda lieky, ktoré

znižujú obranyschopnosť organizmu.

To znamená, že cudzí orgán

môže znášať len to telo, ktorého

prirodzené obranné reakcie sú sústavne

potláčané.

Pri transplantáciách je násilne prestupovaná

prirodzená bariéra, ktorú

vytvára imunitný systém, chrániaci

pôvodnosť vlastného tela. Tým je tiež

zreteľne vyjadrená Božia vôľa, ktorá

SVET GRÁLU

10 | 2007

Z D R AV I E

človeku týmto spôsobom predurčuje

jediné telo, a to iba pre jeho vlastnú

potrebu. Človek, ktorý chce tento zákon

rešpektovať, nemá svoje telo rozdeľovať

medzi druhých. Činnosť jeho

imunitného systému dostatočne jasne

dáva najavo škodlivosť orgánových

prenosov medzi dvomi ľuďmi. Túto

škodlivosť pre obe zúčastnené strany

však dnešné lekárstvo nie je schopné

rozpoznať alebo pripustiť, pretože sa

v tejto oblasti orientuje výhradne na

predĺženie pozemského života. Neustále

obavy z odvrhnutia transplantátu

sú len jednou z mnohých daní,

ktorú musí pacient s transplantovaným

orgánom zaplatiť.

Prekročiteľnosť bariéry nie je ešte

dôkazom toho, že táto bariéra má byť

prekonávaná. Bariéry sú ochrancami

prirodzenosti. Majú pomôcť človeku

pohybovať sa v rámci zákonov stvorenia,

a za tohto predpokladu získať

ich podporu. No enormná miera utrpenia,

investícií, nezdarov, psychologických

a morálnych rozporov svedčí

o tom, že sa tu postupuje proti týmto

zákonitostiam.

TVORIA DETI VÝNIMKU?

náď najtrýznivejšie musí byť zvažovanie

transplantácie v prípade

dieťaťa. Poskytnutie vlastného orgánu

svojmu dieťaťu svedčí o hlbokom citovom

vzťahu a schopnosti obetovať sa.

Sú však také obete skutočne vyžadované?

Keď už človek premýšľa o Bohu

ako o vrchole lásky a dobroty, môže

vôbec pripustiť, že by od neho Boh

vyžadoval zmrzačenie vlastného tela?

Vyžadoval by od neho obeť, ktorá

môže ohroziť jeho život? Či nesvedčia

duševné zmeny a obranné reakcie tela

dostatočne o tom, že ide o nechcený

zásah do prirodzeného chodu života,

nezlučiteľný s vôľou Stvoriteľa?

Táto vôľa nám nedarovala len telo.

I naše deti nám boli zverené touto

SVET GRÁLU

10 | 2007

vôľou, aj s ich osudmi, ktoré sa majú

prelínať s našimi – a to tak, aby pritom

predovšetkým duše neutrpeli

škodu. Rodičia prijímajú s deťmi nielen

povinnosť chrániť ich telá a starať

sa o ich zdravý rozvoj, ale majú

ochraňovať aj ich duše, aby mohli dozrievať

vo svojich vlastných neskrivených

telách. Pri transplantáciách

orgánov však k takémuto pokriveniu

dochádza stále.

DAR VLASTNÉHO TELA

aždé telo je úzko späté so svojím

obyvateľom, ľudskou dušou.

Toto spojenie vzniká v okamihu počatia,

keď v tele matky začína svoj

život prvá bunka budúceho pozemského

tela. V tejto chvíli sa už ľudská

duša, ktorej je toto telo určené, nachádza

v blízkosti matky a ovplyvňuje

jeho vývoj. Rastúci organizmus

sa tomuto vplyvu podriaďuje vo svojich

najjemnejších záchvevoch. Každá

bunka sa tak vyvíja pod tlakom vyžarovania

ducha a prispôsobuje sa mu

vo svojom vlastnom vyžarovaní. Je

doslova impregnovaná osobnosťou

svojho majiteľa. Toto zladenie duše

a tela je jednou zo základných podmienok

života v pozemskom tele. Bez

vzájomnej rezonancie by sa telo stalo

pre ducha nedosiahnuteľným alebo

by zostalo aspoň ťažko ovládateľným.

Naladenie tela sa môže prirodzene

meniť, avšak len vo veľmi úzkych hraniciach.

Prirodzené zmeny vo vyžarovaní

tela nastávajú s pribúdajúcim

vekom a s postupujúcou duševnou

zrelosťou. Keď dosiahne vnútorný vývoj

človeka určitý stupeň, ktorý telo

už nie je schopné nasledovať, pretože

sa v premenách vyžarovania

priblížilo k svojej najvyššej hranici,

nastáva prirodzené odcudzenie tela

a duše. Túto situáciu nazývame prirodzenou

pozemskou smrťou človeka.

Neexistujú dve identické ľudské duše,

preto nemôžu existovať ani dve úplne

Každé telo je úzko späté so svojím

obyvateľom, ľudskou dušou

identické ľudské telá. Najnápadnejšia

snáď môže byť telesná príbuznosť, no

nikdy nie totožnosť, u jednovaječných

dvojčiat. Istá príbuznosť môže existovať

aj u súrodencov alebo medzi

rodičmi a deťmi. Nápadné rozdiely

v charakterových črtách alebo vo fyzickom

vzhľade takých osôb však už

poukazujú na odlišné sily, ktoré pri

vývoji ich tiel pôsobili. Keďže sily ducha

a tela sú za života v neustálej činnosti,

zjednodušene možno povedať,

že každý človek žije vo svojom vlastnom,

nenapodobiteľnom silovom poli.

Imunitná reakcia je potom len prejavom

existencie tohto silového poľa.

Každý človek je teda v tomto

ohľade jedinečnou osobnosťou. Preto

si aj telá matky a dieťaťa zostávajú

cudzie, napriek tomu, že jedno zrodilo

druhé. Iba za predpokladu, že

duša matky a dieťaťa sú si navzájom

veľmi blízke vo všetkých vlastnostiach

a postojoch, môžu vytvoriť

základ pre príbuzné, nie však totožné

vyžarovanie ich tiel. Z hľadiska

transplantácií by sa táto situácia

mohla prejaviť menej výraznou

imunitnou reakciou.

VÔĽA TELA

medicíne sa už vo veľkej miere

používajú najrôznejšie implantáty,

teda predmety a materiály,

ktoré trvalo alebo prechodne nahrádzajú

stratenú funkciu tkanív alebo

častí orgánov (kovové dlahy, srdcové

Z D R AV I E

chlopne, umelé kĺby, cievy, atď.). Sú

operatívne umiestené do prostredia

ľudského tela. Jedným zo základných

predpokladov je čo najväčšia možná

tolerancia zo strany obranných mechanizmov

organizmu. Aj tu teda ide

o konfrontáciu medzi vyžarovaním

predmetu a živého tela. V týchto prípadoch

je však obranná reakcia tela

oveľa menej výrazná, než u transplantátov

– napriek tomu, že by sme

na prvý pohľad predpokladali opak.

Veď technicky zhotovené predmety

musia mať k telu oveľa vzdialenejší

vzťah než orgány iného človeka

a musia byť imunitným systémom

rozoznávané ako úplne cudzorodé.

Napriek tomu však možno docieliť

to, že sú veľmi dobre znášané. Porovnateľnú

toleranciu u živých tkanív

alebo orgánov docieliť nie je možné.

Vysvetlenie spočíva práve v onom

neviditeľnom náboji každej bunky,

v jej vyžarovaní. Oproti neživým

predmetom je prenikavejšie a zasahuje

preto do celkového vyžarovania

krvi podstatne výraznejšie. V zdravom

organizme sú pritom výrazné

odchýlky vo vyžarovaní jednotlivých

buniek signálom na ich likvidáciu.

Aké následky však môže mať stav,

keď je celý orgán proti vôli tela násilne

udržiavaný v prostredí, kde za prirodzených

okolností nemôže zotrvať?

ŽIVOT V NEVLASTNOM

TELE

eď nehľadíme na dôsledky vplyvu

na telesný organizmus, ktorý musí

trvalo zápasiť s „votrelcami“ a pritom

je vo svojich obranných funkciách nepretržito

oslabovaný, zostávajú ešte

závažné dôsledky v rovine duševnej.

Svoj duševný vývoj v rámci jedného

pozemského života môže človek dovŕšiť

len vo vlastnom tele, ktoré má

pre tento účel udržiavať nedotknuté

a v čo najlepšom stave. Len také telo

môže vytvárať krv s vyžarovaním,

správne spájajúcim dušu človeka

s okolitým svetom. Prostredníctvom

vyžarovania krvi pôsobí

duša človeka smerom

navonok, teda k svojmu

telu; prostredníctvom tela aj

k okolitému svetu. Zároveň v opačnom

smere prijíma podnety a sily na

svoj rozvoj a zachovanie. V psychickej

rovine sa táto zdravá obojsmerná

výmena síl prejavuje jasnou mysľou

a uskutočňovaním vlastnej vôle. Pri

akýchkoľvek odchýlkach vo vyžarovaní

krvi, napr. pri chorobe, stráca

človek v rôznej miere kontakt so svojím

telom a tým aj možnosť v plnej

miere komunikovať so svetom.

Transplantácia vyvoláva násilnú

zmenu vo vyžarovaní krvi. V uvedenom

zmysle ide o umelo vyvolanú

chorobu. Transplantovaný orgán svojou

trvalou prítomnosťou udržuje

chorobné, pre hostiteľský organizmus

neprirodzené vyžarovanie krvi.

Krv a tým aj telo už nie sú vlastné!

Pre človeka to doslova znamená,

že už nie je sám sebou. Doliehajú

k nemu vplyvy, ktoré sú mu cudzie,

s ktorými sa vôbec nemal zaoberať,

pretože neboli súčasťou jeho osudového

plánu. Tým je zároveň odvedený

od úloh, ktoré naopak riešiť mal.

Naviac – nemôže už získať povzbudenie

a silu, ktoré mohol načerpať len

prostredníctvom predurčeného vyžarovania

tela. Takéto chorobné spojenia

dávajú človeku pocítiť a prežiť

mnohé, čomu by sa zásluhou ochranného,

pôvodného vyžarovania tela

bol vyhol. Strata pôvodného vyžarovania

je teda aj základom všetkých

zmien, ktoré pacienti po transplantácii

prežívajú v psychickej rovine.

V úrovni jemnejšej hrubohmotnosti

(onoho sveta)

sú teraz spojení

s oblasťami, ktoré im

boli doteraz cudzie. Svoje

nové spojenie (ktoré je súčasne

aj vyhasnutím pôvodného spojenia)

prežívajú ako zmenu záľub, schopností

a postojov, pretože ich osobnosť

je v psychickej rovine otvorená

celkom iným kvalitám. Človek teda

často stráca to, čo roky usilovne budoval,

a nechcene získava zas iné, čo

s ním doslova nemá nič spoločné. Napriek

tomu, že sa niekedy prechodne

zdá, že človek získal určitú výhodu

a bez námahy, ide vždy len o zdanie.

Natrvalo mu zostane len to, čo rozvinul

pomocou vlastnej vôle.

Na tom istom základe môže vzniknúť

aj priame spojenie k človeku

- darcovi, toho času už obyvateľovi

onoho sveta. Transplantáciou násilne

nastolená príbuznosť vyžarovania

dáva tak ľuďom po transplantácii

ľahšie a nechcene pocítiť vnútorný

stav darcu, jeho obavy, úzkosť atď.,

Mozgová smrť nie je teda kritériom smrti,

ale kritériom pre odber orgánov

a nadviazať spojenie aj s jeho myšlienkami

a emóciami, ktoré za svojho

života na zemi vytvoril a ktoré jeho

smrťou neprestali existovať. Aj darca

sa po tomto moste môže ľahšie priblížiť

k príjemcovi transplantovaného

orgánu a hľadať tu možnosť prejavu.

ČO BOLO, BOLO

ddávna bývali lekári vernými

správcami ľudského tela. Ich

hlavným cieľom vždy bolo zachovanie

ľudského života. Kde sa už priblížila

smrť, dbali na to, aby odchod

z pozemského života prebehol čo naj-

SVET GRÁLU

10 | 2007

Z D R AV I E

dôstojnejšie. Nakoniec aj rôzne formy

pohrebných obradov dokladujú práve

svojou dôstojnosťou, že sa mŕtve telo

nestalo obyčajným materiálom, ale

že stále ešte nejako súvisí s človekom,

ktorému patrilo. Preto si mŕtve telo

zasluhuje podiel úcty, ktorá náleží zomretému.

To všetko sa však transplantáciami

zmenilo. Lekári už nie sú nespochybniteľnými

strážcami ľudského života,

pretože potrebujú pre svoje transplantácie

živé ľudské orgány, ktoré

nemožno získať z mŕtvych. Trik

s mozgovou smrťou sa začína trpko

mstiť. Nemocnice, v ktorých sa vykonávajú

transplantácie, vzbudzujú

menšiu dôveru. Prinajmenšom preto,

že tu ľuďom častejšie býva položená

nepríjemná otázka, či by nechceli darovať

svoje orgány, alebo nedali súhlas

na odobratie orgánov u svojich

umierajúcich príbuzných.

JE MOZGOVÁ SMRŤ

NAOZAJ SMRŤ?

čividne nie je. Je to mätúce

označenie pre ťažké poškodenie

mozgu, do ktorého materializmus

situoval jadro ľudskej bytosti a vytvoril

tak rovnicu „človek = mozog“.

Z tejto rovnice potom vyplývajú ďalšie

jednoduché výpočty: človek bez

mozgu nie je už človek; alebo: človek

bez mozgu je mŕtvy.

Aj keď ignorujeme fakt, že existujú

ľudia, u ktorých lekári diagnostikovali

mozgovú smrť a oni napriek

tomu znovu precitli k životu, musíme

vziať do úvahy ďalšie skutočnosti.

Funkcie ľudského mozgu nie sú

dostatočne známe. U niektorých

častí mozgu sa určitá funkcia iba

predpokladá, alebo je známa len

čiastočne. Mozgová smrť je definovaná

ako nezvratný zánik všetkých

merateľných mozgových funkcií. Definícia

sa teda neopiera o konečne

platné fakty, ale iba o to, čo možno

za súčasného stavu medicíny zmerať

a pochopiť. Neberie teda ohľad na

mozgové funkcie, ktoré nie sú ešte

známe, ani na prípadný pokrok v diagnostike,

ktorý môže spôsobiť úplný

prevrat v posudzovaní celej problematiky.

Navyše je zrejmé, že tu veda

nepostupuje dôsledne ani s ohľadom

na známe skutočnosti. Nemecké

a japonské štúdie preukazujú napr.

u niektorých pacientov s mozgovou

smrťou normálne hladiny hormónov

produkovaných iba v mozgu.

Mnoho detí s diagnózou mozgovej

smrti má v oblasti mozgu preukázateľne

funkčné prekrvenie a aktívnu

látkovú výmenu. Týmto spôsobom

však lekárstvo vynáša rozsudky, na

ktoré nie je oprávnené; v otázkach

smrti predsa nemožno postupovať

SVET GRÁLU

10 | 2007

Z D R AV I E

na základe dohadov a hypotéz, proti

ktorým stoja ďalšie fakty.

Mozgová smrť nie je teda kritériom

smrti, ale kritériom pre odber orgánov.

Človek už nie je redukovaný

na telo. Je redukovaný dokonca už

len na mozog, s ktorého vyhasnutou

elektrickou aktivitou má vyhasnúť aj

jeho ľudskosť.

KONKURENCIA NA

ŽIVOT A NA SMRŤ

alším dôsledkom je mravná devastácia,

spočívajúca v spochybnení

doteraz nespochybniteľných istôt

a práv: práva na nerušenú smrť,

práva zomrieť s neporušeným telom,

istotu spoľahlivej zdravotníckej starostlivosti

až do okamihu skutočnej

smrti bez ohľadu na to, či niečo sľúbim

alebo odmietnem, istotu, že lekárom

pôjde až do poslednej chvíle

len o liečenie a nie o odber orgánov

a pod. Pri získavaní budúcich darcov

sa apeluje na ľudskú solidaritu:

„Môžete zachrániť život niekoľkým

ľuďom, môžete byť aj po smrti užitoční…“

Aj zverejňovanie počtu zomretých

zo zoznamu čakateľov vedie

myslenie a cítenie ľudí rovnakým

smerom. Inými slovami: „Keď nedarujete

orgán, bude musieť iný človek

zomrieť. Prejavíte sa ako sebec, pretože

lipnete na tele, ktoré vám už aj

tak nemôže slúžiť.“ Tento spôsob argumentácie

vytvára obludný morálny

nátlak. Človek je nepriamo braný na

zodpovednosť za smrť iného človeka;

a pokiaľ nie je pevne presvedčený

o správnosti svojho odmietavého

rozhodnutia, musí sa vyrovnať s pocitom

viny – akoby skutočne zavinil

smrť ďalšieho človeka. Má cítiť ako

previnenie to, že on sám ešte žije, zatiaľ

čo iný človek musel v dôsledku

jeho odmietavého rozhodnutia zomrieť.

Spoločnosť tu pripustila nebezpečný

zásah do morálneho kódexu,

keď tento nátlak na svedomie nevinných

ľudí toleruje. Ničivý dosah tohto

trendu je zrejmý. Ešte žiadny človek

však nezomrel preto, že sa nedočkal

svojej transplantácie. Všetci zomreli

preto, že tak určila ich choroba. Cesty

vedúce k ochoreniam sú síce rozmanité,

no vždy sú to cesty, ktoré človek

nastúpil sám – spôsobom svojho

myslenia a konania, za ktoré on sám

nesie zodpovednosť. Pri úvahách

o zodpovednosti za vlastnú chorobu

a jej následky by mal byť preto braný

do úvahy predovšetkým dotyčný človek

a nie ľudia jemu úplne cudzí.

Tento takzvaný pokrok v lekárstve

teraz ľudí rozdelil a urobil z nich potenciálnych

konkurentov. Jedni sa

musia obávať prinajmenšom psychologického

nátlaku, nútiaceho k rezignácii

na svoje právo zomrieť nerušenou

smrťou; druhí sa musia obávať,

či niekto vhodný zomrie včas. Tak sa

stáva človek človeku súperom na život

a na smrť. Už len tieto následky môžu

vyvolať oprávnenú otázku „Je to ešte

lekárstvo?“ a dať na ňu aj odpoveď.

PRÁVNA ÚPRAVA NA SLOVENSKU

Zákon č.576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti v §37 k odoberaniu orgánov hovorí:

Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy,

ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom

do svojej telesnej integrity nesúhlasí. Za osobu nespôsobilú dať informovaný

súhlas môže takéto písomné vyhlásenie urobiť počas jej života zákonný

zástupca.

V prípade, že po smrti nechcete darovať svoje orgány, musíte svoj nesúhlas

potvrdiť pred notárom a toto potvrdenie odovzdať do centra orgánových

transplantácií: Slovenské centrum orgánových transplantácií, Slovenská

zdravotnícka univerzita, Limbová 12, 833 03 Bratislava.

PRÁVO NA ZDRAVIE

lovek uplatňovaním akéhokoľvek

práva nemá ohroziť práva ostatných

ľudí. Existencia transplantácií

je založená jednak na nevedomosti

o skutočných právach a povinnostiach

voči svojmu duchu a telu, ktoré

na seba každý človek berie svojím

pozemským zrodením, a v druhom

rade na nevedomosti o procese umierania.

Jednou z týchto povinností je

aj sústavná ochrana vlastného tela,

a to aj v čase pozemskej smrti, keď

je duša človeka spravidla ešte po niekoľko

dní spojená s odloženým telom.

Akákoľvek násilná manipulácia

s telom v tomto čase ťažko narušuje

proces umierania a spôsobuje človeku

bolestivé utrpenie.

Pretože ide o veľmi závažné otázky,

nech je každému človeku ponechaná

úplná sloboda rozhodovania. Predpokladom

tejto slobody sú však neskreslené

informácie a absencia akéhokoľvek

morálneho nátlaku. Spoločnosť

by nemala podporovať snahy, ktorých

cieľom je získavať ročne stále

viac a viac orgánov na transplantačné

účely. Naopak – mala by prijať opatrenia,

ktoré by tieto nároky udržali

v čo najmenších medziach. V opačnom

prípade vytvára a podporuje pomery,

ktoré sú so zdravým vývojom

nezlučiteľné.

MUDr. Jan Palouček

SVET GRÁLU

10 | 2007

R OZ H O V O R

NECHCEL SOM UMRIEŤ

Už sú to štyri roky odvtedy, čo pán Váňa podstúpil

jednu z najnáročnejších transplantácií,

jedného z najväčších orgánov v tele – pečene.

Pred ňou bol už 15 rokov chorý. Pôvodne ho

lekári liečili na prechodenú žltačku. Až neskôr,

keď sa začali dostavovať zdravotné

komplikácie, lekárka v Olomouci urobila

presnejšie vyšetrenie a zistila, že nejde o žltačkové

ochorenie, ale o zvláštnu chorobu,

ktorej sa hovorí autoimunita.

Môj imunitný systém sa akoby zbláznil,

vybral si pečeň a likvidoval ju ako

nejaké cudzie teleso v tele. Až dovtedy

som si vlastne ubližoval. Bral som totiž

lieky na zvýšenie imunity, dodával

svojmu telu ešte byliny a škodil si. Pečeňové

testy boli stále horšie. Dva roky

pred transplantáciou som bol už chorý

ako človek, ktorý umiera na cirhózu

pečene. Mohol som vlastne kedykoľvek

vykrvácať… spodkom i vrchom som

náhle začal krvácať, to sa mi stalo asi

štyrikrát…

Dostal som sa do Brna, do nemocnice

sv. Anny, do transplantačného centra.

Štrnásť dní po vstupnej kontrole mi lekári

oznámili, že som schopný podstúpiť

transplantáciu.

Ako si vysvetľujete, že ste tak ochoreli?

Pred mnohými rokmi (asi pätnástimi),

zhruba v štyridsiatich piatich rokoch

som mal klasickú chrípku, mal

som potom veľmi zvýšenú sedimentáciu.

Lekárka ma poslala na vyšetrenie

do nemocnice, kde som ležal 6 týždňov.

Už vtedy bolo podozrenie na ochorenie

pečene. To ochorenie sa stále zhoršovalo.

Bol som žltý, chudol som, bral

lieky, až v poslednej chvíli som sa dozvedel,

že liečba je zlá.

Ako sa to ochorenie prejavovalo?

Stále som bol nesvoj – bola to taká

chronická únava, človek nie je vo svo-

SVET GRÁLU

10 | 2007

jej koži. Kam som prišiel, tam som zaspal…

no v práci ma nikto nešetril, navyše

som opravoval dom… Domov som

prichádzal až o jednej v noci a o piatej

som už zase vstával do práce. Zaspával

som v trolejbuse a zaspával som vlastne

všade, kde sa to dalo. A učil som sa ešte

po anglicky… Tým sa moje ochorenie

zrejme urýchľovalo.

Myslíte si, že keby ste sa nevystavili takým

obrovským nárokom, že by sa tá

choroba nevyvinula do takých veľkých

rozmerov?

Myslím, že by sa to určite postupom

času vyvinulo. Ja sa už tridsaťpäť rokov

venujem joge. Poznám určité praktiky,

a keby som mal čas, tak by som si určite

pomohol sám. Teraz mám napríklad

ideálne podmienky. Po transplantácii

som pribral a cítim sa dobre. Už predtým

som vlastne túžil vypadnúť z toho

zhonu. Stačil som splatiť všetky dlhy,

beriem trvalý dôchodok a mám na seba

konečne čas.

Lekári vám povedali, že niet inej cesty

než transplantácia?

Ja som na ňu čakal viac než rok. Bol

som zaradený do evidencie čakateľov

na orgán. To je centrálne riadené. Ku

koncu, pretože som bol už v dôchodku

a bol som v pohode, začal sa môj zdravotný

stav zlepšovať. Prestalo krvácanie,

vedel som si aj sám pomôcť, chodil som

k liečiteľovi… Navštevoval som bylinkára.

Bol som konečne doma, v pokoji.

V tej dobe som pribral na váhe.

V Brne sa ma pýtali, či už som po transplantácii,

že naraz tak dobre vyzerám.

Takže vy ste nešli na transplantáciu na

smrť chorý, vám bolo dobre…?

Bol som dokonca v takom rozpoložení,

že som to chcel oddialiť, nechcelo

sa mi do toho. Dokonca som raz požiadal,

aby ma vyradili z evidencie čakateľov,

že som nachladnutý, umelo som to

stále predlžoval…

Lekár na mňa potom pritlačil, či teda

chcem alebo nie. Pokiaľ by som odmietol,

pošle ma späť do práce. Keby som

sa znovu dostal do toho zhonu, a znovu

by sa vrátilo ochorenie, krvácanie, lekári

by mi už druhýkrát nepomohli –

pretože som odmietol transplantáciu.

A tak som na ňu nakoniec pristúpil.

Takže sa vám na transplantáciu nechcelo?

Ako si to vysvetľujete?

Nechcelo. Cítil som sa dobre; na jednej

strane som si myslel, že to zvládnem

sám, na druhej strane som bol veľmi

neistý. Nevedel som, čo bude ďalej… Tu

ide o to, že lekári sú svojím spôsobom

trochu ješitní. A veľmi dobre by si zapamätali,

že som ich raz odmietol… Čo

keby znovu nastalo krvácanie…? Ten

pocit neistoty – pôjdem sa prejsť do lesa

a vykrvácam…

K tej transplantácii som bol v podstate

donútený. Nemal som inú možnosť.

Hral tu tiež úlohu môj dôchodok.

Keď sa znovu vrátime k vašim pocitom

pred transplantáciou – prekážalo vám,

že budete žiť s cudzím orgánom?

Čiastočne to bol dôvod, prečo som

cúval… Jednak som mal aj varovania,

R OZ H O V O R

že vibrácie toho orgánu sú iné než moje

vlastné a že ma to môže nejakým spôsobom

ovplyvniť.

Kto vás varoval?

Jednak môj liečiteľ, astrológ a numerológ,

hlavne som však mal vnútorné

varovania. Že by sa tie vyžarovania nemuseli

znášať… Ale na druhej strane

som si dosť veril. Mal som vždy takú

schopnosť – aj keď som bral napríklad

bylinky, dokázal som si svojou mysľou

pomôcť oveľa viac. Mám skrátka značnú

vnútornú silu, je to asi dar. Veril som si,

že som schopný to ovplyvniť. No pri tom

rozhodovaní bolo dosť veľa pre a proti.

A doktor ma naraz postavil pred hotovú

vec… A tak som povedal, áno.

Aká bola tá operácia, aké bolo to bezprostredné

čakanie?

Čaká sa, kým bude vhodný orgán.

Podmienkou je presná krvná skupina,

hmotnosť. Čakateľ na orgán by si mal

stále udržiavať rovnakú váhu, akú majú

lekári v evidencii – kvôli veľkosti orgánu.

Ja som bol pripravený. Oni povedali

– to môže prísť kedykoľvek –

napríklad o tretej v noci a vy musíte

okamžite prísť. Mal som štyri telefónne

čísla na sanitkára, pri posteli dva telefóny.

Všade som chodil s mobilom

a bol stále pripravený kedykoľvek prísť.

Raz poobede sa ozval telefón – máme

pre vás vhodný orgán, okamžite príďte.

Za chvíľu som bol v Brne, tam urobili

vstupnú prehliadku.

Aké ste mali pocity?

Z duchovného hľadiska je to veľmi

zvláštne. Mal som taký zvláštny pocit,

že človek je tu len na návšteve. Bol

som úplne v pohode. Po vstupnej prehliadke

som čakal na orgán, ktorý viezli

z Prahy. Šiel som si ľahnúť a zaspal som.

Prebudili ma večer, že orgán už vezú.

V noci sa zišiel tím lekárov a transplantovali

mi náhradnú pečeň. Druhý deň

na poludnie som sa prebudil. Operácia

trvala štyri hodiny. Dozvedel som sa,

že transplantácia pečene je zo všetkých

najnáročnejšia… Za tri týždne som šiel

domov. Všetko prebehlo bez problémov,

bez komplikácií. Určite tu hrala úlohu

psychika.

Mysleli ste cestou do nemocnice na toho

človeka, ktorý niekde zomrel a s ktorým

teraz budete určitým spôsobom prepojený?

Napadlo ma to, že niekto musel zomrieť,

aby som ja mohol dostať jeho

orgán. Niečo cenné som si vzal od niekoho,

kto zomrel. Veril som zároveň, že

mám toľko sily, že pôsobenie toho človeka

svojou psychikou „prerazím“.

Myslíte si, že ste boli silnejší, než ten váš

„darca“?

Nechcem sa porovnávať, ale skôr by

som povedal, že ten darca ma nijak neovplyvnil.

Ani pozitívne, ani negatívne.

Tá moja vibrácia je silnejšia než jeho.

Ako sa teraz liečite – chodíte na kontroly?

Užívate lieky?

Štyrikrát do roka chodím na kontroly.

Zoberú mi krv, lekár ohmatá brucho,

výsledky sa dozviem za dva týždne.

Musím teraz – pravdepodobne to mám

na celý život – užívať lieky, ktoré znižujú

imunitu organizmu. Problém je

totiž v tom, že telo sa prirodzene bráni

proti cudziemu orgánu v tele a preto je

treba znížiť jeho obranyschopnosť.

Je zaujímavé, že teraz by som sa mal

veľmi strážiť – nemal by som v dobe

chrípok vôbec chodiť von. Ale tu znova

hrá úlohu moja psychika – robím

všetko, chodím všade a ešte som nebol

za celý ten čas chorý. Asi tu hrá úlohu

aj to, že som jogín.

Keby sme sa vrátili ešte raz k lekárom –

zmienili ste sa, že pri rozhodovaní, či

podstúpiť transplantáciu alebo nie hrá

úlohu akási ich ješitnosť, občas zaznieva

názor: „bohovia v bielych plášťoch, ktorí

sa nepokoria pred ničím iným než pred

svojou vedou…“

Oni vidia darcov, príjemcov, musia

mať určité proporcie – takým spôsobom

to vysvetlia aj pacientom. Ja si ich

prácu nesmierne vážim, no oni to skutočne

vidia len takto, nejaké duchovné

súvislosti neriešia.

Odporučili by ste transplantáciu aj ďalším

ľuďom? Ste jej zástancom?

Keby som vedel, že ten človek nemá

inú možnosť a stojí pred rozhodnutím

žiť alebo zomrieť, odporučil by som

ju – ale až ako krajnú možnosť, keď ide

o život. Nie je to samozrejme tak, že ten

človek je vyliečený. Aj keď sa transplantácia

podarí, celý zvyšok života musíte

užívať lieky – tie sú veľmi drahé, majú

mnoho negatívnych účinkov. Teraz

mám vysoký krvný tlak, musím veľa piť,

pretože lieky sú agresívne voči obličkám…

Sú tu určité obmedzenia. Keby

som šiel na dovolenku, musím zase sledovať

niekoľko ďalších aspektov – počasie,

tlak, pitný režim…

Pokiaľ v sebe máte niečo cudzie, tak

je to stále niečo, čo nie je vaše. Nikdy už

nie ste zdravý človek. Nie je to najprirodzenejší

spôsob liečby a života… No

transplantácia je podľa mňa menšie zlo,

než zomrieť.

Vnímate tú pečeň stále ako cudzí orgán?

Postupne sa s ním zžívam. Asi ten

orgán – je tam niečo, vibrácie toho človeka

– čiastočne ich vnímam… Myslím

si, že moje vibrácie sú aj tak mnohonásobne

silnejšie než jeho.

Dokážete si predstaviť, ako by asi bolo

človeku, ktorý by to mohol mať presne

naopak? Mal by v sebe orgán s vibráciami

silnejšej osobnosti, než je on sám?

Aké by to bolo?

Ja osobne sa neviem vžiť do tejto

predstavy. Ale verím tomu, že to tak

môže byť.

Zhovárala sa Marie Šuláková

SVET GRÁLU

10 | 2007

R OZ H O V O R

NEVIDITEĽNÝ SVET

ROZHOVOR S VÝTVARNÍČKOU JANOU VOZÁRIKOVOU

SVET GRÁLU

10 | 2007

Umenie sprevádza človeka už od dávnoveku.

Vyvíjalo sa postupne tak ako sa

vyvíjal človek. Odzrkadľovali sa v ňom

vývojové epochy ľudstva, kultúrna a duchovná

vyspelosť. Stálo v popredí záujmu

kráľov a vládcov každej doby. Umenie

prináša krásu a povzbudzuje dušu. Patrí

k nemu neodmysliteľne i maľovanie.

S výtvarníčkou Janou Vozárikovou som sa

stretol na jej výstave obrazov v Trenčíne.

Zaujímavosti o jej tvorbe, obrazoch a vývojových

obdobiach prináša nasledujúci

rozhovor.

Aké boli Vaše maliarske začiatky? Čo

Vás inšpirovalo, mali ste nejaký vzor?

Svetlá bytosť v lese

Začiatok bol v detstve, v čarokrásnom

objavovaní rozprávkových príbehov.

Bolo to niečo neopísateľné,

keď som obkresľovala obrázky z rozprávkových

knižiek. Asi tam by som

hľadala počiatok túžby tvoriť, objavovať

a zaznamenávať farby, tvary,

predstavy a všetko to, čo sa nedá

pomenovať slovom a čím človek žije.

V dospelosti inšpirácia prichádzala

cez silné vnútorné cítenie, ktoré som

chcela i musela vyjadriť v obrazoch.

Vzor som nemala žiadny. Veď keď človek

čerpá z tejto neutrálnej sily, ktorá

pulzuje celým vesmírom, nepotrebuje

ľudský vzor v umení. Umenie sa dnes

povýšilo na niečo

výsostné a oddelené

od každodenného

žitia. Veď

krása a tvorenie

by mali byť každodennou

súčasťou

života, nezáleží

akú má formu – či

je to obraz, báseň,

vypovedané slovo,

čin – len nech je to

čisté a pravdivé.

Čo maľujete najr

a d š e j a a k o

vla stne pr ichádzajú

Vaše obrazy

na svet?

Nemám vyhranenú

tému a najradšej

maľujem to,

čo mi tryská z ducha

– niečo povznášajúce,

oživujúce,

radostné, je

to zachytené v obraze, z ktorého to

žiari. Začínam maľovať tak, že pristúpim

k plátnu so silným cítením

a podvedome nanášam farby. To cítenie

niekedy sa dá sformovať slovne,

napr. šťastie, očista, krídla v búrke, radosť

bytia, sloboda a pod. A niekedy

je to cítenie bez sformovania do slova.

Iným spôsobom obrazy vznikajú,

keď nosím v sebe myšlienku ako

napr. „rozvinúť krídla v sebe“ a s touto

myšlienkou vedome pristupujem

k čistému plátnu a čo vznikne,

sama netuším, nechám sa akoby viesť.

Obrazy sa rodia tiež automatickou

kresbou – priamo v prírode naplnená

radosťou začnem kresliť bez

akejkoľvek predstavy a myšlienky,

a vznikne kresba – týmto spôsobom

kreslím prírodné bytosti, ktoré

v dávnych časoch mohli ľudia i vídať,

keď ešte cítenie (prejav ducha)

a žitie v prírode bolo iné – silnejšie

a vrúcnejšie. Napokon v poslednej

dobe maľujem aj tak, že mám konkrétnu

predstavu, no takéto obrazy

prichádzajú na svet niekedy aj mesiac.

Čo prežívate pri maľovaní?

To sa nedá vyjadriť slovami. Najbližšie

tomu, čo prežívam je asi radosť;

niekedy je to boj o formovanie toho,

čo cítim, no je to krásny boj o krásu.

Vaše výstavy v Brezne a v Trenčíne

ste nazvali „Neviditeľný svet“. Prečo

práve neviditeľný svet?

Pojem „neviditeľný svet“obsahuje

nedozierne veľa. Bez toho „neviditeľného“

by sme ani neexistovali; stratili

sme túto schopnosť vnímať ho, vidieť

ho, zaznamenávať a používať pre

R OZ H O V O R

Holubica

Krajina pokoja

vlastný duchovný vývoj. Pritom on na

nás vplýva v každom okamihu bytia.

Snažím sa zachytiť, čiže prijímať obrazy

z tohto neviditeľného sveta podľa

môjho momentálneho stavu, vnútorného

rozpoloženia, podľa toho aké sú

moje schopnosti zachytiť ho. To, čo

dám do obrazu, spätne vyžaruje na

okolie. Preto tiež nie je jedno, aké obrazy

si zavesíme na stenu a nechávame

na seba pôsobiť. Obrazy sú oveľa dôležitejšou

súčasťou, než

akú im ľudia prikladajú.

Pôsobia na nás veľmi

intenzívne, veď všetko

je prepojené s naším životom;

aj svet obrazov

viditeľných i neviditeľných.

Všimol som si, že obrazy,

ktoré maľujete

sú veľmi rôznorodé,

počnúc najstaršími

a končiac tými poslednými,

ako keby ich nemaľovala

jedna a tá

istá osoba. Hovorili ste

mi o tom, že ste prešli

rôznymi obdobiami

vývoja, s čím súvisela

aj Vaša tvorba. Môžete

nám popísať tieto Vaše

„epochy“ a tiež to, čo

predstavujú obrazy, ktoré ste v spomínaných

obdobiach maľovali?

Prvé obdobie by sa dalo nazvať

„Hľadanie“. Bolo to bolestné obdobie.

Pod tlakom utrpenia som hľadala

podstatu, zmysel ľudského bytia. Obrazy

z tohto obdobia sú veľmi silné,

maľovala som ich podvedome bez

akéhokoľvek zámeru. Už názvy obrazov

„Rituál“, „Zozvieratenie človeka“,

„Príťažlivosť“, „Hľadanie“, „Volanie“,

„Stúpanie“, „Korene“, „Zachytené

v časopriestore“, „Civilizácia“, „Koniec

civilizácie“ …..vyjadrujú túžbu

ducha po odpovedi na otázky – „kto

som?“, „odkiaľ prichádzam?“ „Kam

mám prísť?“

V obrazoch práve spomínanej prvej

epochy asi najviac prevláda čierna

farba. Z tejto série ma asi najviac

zaujal obraz „Zozvieratenie človeka“.

Čo podľa Vás ten obraz predstavuje

a čo ste pri ňom prežívali?

Čierna farba sa vyskytuje aj v prírode

a v týchto obrazoch vyzdvihuje

a zvýrazňuje farby iné. Obraz predstavuje

utrpenie zvieraťa a človeka.

Inšpiroval ma reliéf umierajúcej levice

zo Sumeru. Ten výjav bol blízky

asi tomu, čo som vtedy prežívala, keď

som v tej levici spodobnila i človeka.

Je symbolicky i ústredným obrazom

obdobia „Hľadania“, v ktorom sa

môj duch pod tlakom utrpenia prebúdzal

a hľadal iný – vyšší, duchovný

zmysel ľudského bytia.

Na Vašich ďalších plátnach sú už

svetlejšie farby, ale aj zaujímavé abstraktné

tvary. Ako by ste chrarakterizovali

tento svoj ďalší vývoj?

Vnútorná zmena priniesla i zmenu

v ďalšej tvorbe. Po období „Hľadania“

nasledovalo obdobie, ktoré by sa dalo

SVET GRÁLU

10 | 2007

R OZ H O V O R

sa Vám maľujú tieto bytostičky a ako

sa páčia ľuďom?

Cítim radosť, keď maľujem alebo

kreslím tieto bytôstky. Možno

práve preto tieto obrázky priťahujú

i dospelých, nielen deti.

Zozvieratenie človeka

nazvať „Na počiatku“. Našla som, čo

som hľadala – výklad sveta. Eufóriu

z nájdeného pokladu som vložila do

olejomalieb abstraktných.

Podobnými maľbami sú aj temperové

krajiny akoby z iného sveta

alebo z dávnych čias. Asi podvedomá

myšlienka na minulé životy.

Tento sýtozelený obraz „Svetlá bytosť

v lese“ ma zvlášť zaujal. Čo ste pri

ňom prežívali?

Maľovala som ho v krásnom horskom

prostredí. Cítila som, že nie

som sama, že sú pri mne bytosti,

ktoré mi pomohli namaľovať tento

obraz.

Veľmi originálne sú Vaše obrázky bytostí

prírody. Zdá sa, akoby v nich ožívali

škriatkovia a víly…

Príroda je štvrtým obdobím vývinu

v mojej tvorbe. Presťahovala

som sa z mesta na vidiek, kde mám

bližšie k prírode. Nový domov pre

mňa znamená objavovanie krásy,

vône a zvukov prírody, vnímanie

prírodných bytostí, ich kreslenie

a maľovanie.

V poslednej dobe mnou hýbe nová

téma maľovania – je o láske – o pochopení

a zmysle tohto pojmu.

SVET GRÁLU

10 | 2007

Ten obrázok s Hrachovítom vyzerá

veselo, podobne ako i ďalšie obrázky

prírodných bytostí. Predpokladám,

že sa asi najviac páčia deťom. Viem

si ich predstaviť ako ilustrácie k rozprávkam

o škriatkoch a vílach. Ako

Neviditeľný svet

Všimol som si, že nemaľujete iba prírodné

bytosti a abstraktné obrazy

z iného sveta, ale aj bytosti nám

všetkým „viditeľné“. Sú to kone. Prečo

práve kone?

Sú to krásne ušľachtilé zvieratá,

pracovala som s nimi a je úžasné,

ako všetko vyciťujú a nastavujú zrkadlo

svojim majiteľom. Pracovala

som s handicapovanými deťmi pri

liečení na koni (Hipoterapia) a tento

blízky vzťah ku koníkom pretrváva

dodnes, preto sú mi i vďačným námetom.

Kone pôsobia veľmi ušľachtilým,

nádherným, silným a dôstojným

dojmom. Vidia prirodzene ten svet,

ktorý je pre nás ľudí neviditeľný.

Pojem „neviditeľný svet “ obsahuje nedozierne veľa. Bez tohto neviditeľného

sveta by sme ani neexistovali. Stratili sme schopnosť vnímať

ho, vidieť ho, zaznamenávať a používať pre vlastný duchovný vývoj.

Avšak on na nás vplýva každú sekundu žitia. Je najvyšší čas vedieť

o ňom a stať sa vedomými tvormi na púti bytia.

Všetko, čo človeka obklopuje, to viditeľné i neviditeľné – pôsobí, tká,

formuje a žije. Tak je to i s vnútorným životom každého jednotlivca.

Podstatu človeka – duchovné jadro, ktoré tiež nevidíme, vyciťujeme

u každého človeka. Či je to jadro živé, alebo spí obalené ničotnosťami,

prejavuje sa i navonok.

Neviditeľnou formou sú i myšlienky. Akú neviditeľnú silu v sebe

nesú. Aj myšlienkami si vytvárame svoj osud. Môžeme nimi liečiť, ale

i ničiť. Majú svoje formy v neviditeľnom svete. Sme zodpovední i za

to, čo si myslíme. Nielen za to, čo hovoríme a konáme. Sme prepojení

s celým vesmírnym dianím. I s obrazmi nám viditeľnými i neviditeľnými.

Duch človeka prijíma v obrazoch. Obrazy sú i veľkým podnetom

k pochopeniu druhého človeka.

Zušľachťovať tento svet môže každý svojimi neviditeľnými obrazmi,

ktoré v sebe nosí a tvorí každý deň, i svojimi čistými myšlienkami, aby

mohol zavládnuť mier, radosť a šťastie, keď človek stretne človeka.

Jana Vozáriková

R OZ H O V O R

Hovorili sme spolu o abstraktných

obrazoch. Tento druh umenia ma zaujal

na výstavách moderného umenia

a v galériách. Niektoré na mňa

pôsobili zaujímavo a záhadne, iné

veľmi divoko, až strašidelne. Slovo

abstraktný znamená neskutočný,

alebo nereálny. Napriek tomu tieto

obrazy „niečo“ predstavujú a niečo

z nich vyžaruje. Myslíte si, že sú moderné

abstraktné diela naozaj také

nereálne a nekonkrétne, a ako na vás

pôsobia?

Každý obraz je konkrétny, je to

druh reality, čiže skutočna. A toto

skutočné má také formy, aké im

vdýchol autor. Aj abstraktný obraz

môže byť veľmi pozitívny. Stretávam

sa však častejšie s tými opačnými.

Mnohé moderné abstraktné

diela vo mne vyvolávajú pocity negatívneho

chaosu a zvrátenosti.

Rozhodujúci je stav ducha, jeho

zrelosť, poznanie duchovné i intelektuálne,

technická zručnosť autora,

čo je schopný zachytiť a vplýva

na neho aj to nehmotné, čo ho obklopuje.

Abstraktné umenie je dnes veľmi

rozšírené, snáď i preto, že je v mnohých

uvoľnenie a v dielach je vyjadrená

emócia maliara. Pri tzv. realistických

obrazoch sú sformované

väčšinou pozemské objekty, ktoré

Hrachovít, Marinka, Javorníčkovia, Mokrinka

sú v pevných formách viditeľné

a jasné všetkým.

Dostala som raz takúto

otázku: mala som vysvetliť,

prečo sú mnohé duchovné

obrazy od rôznych

autorov také podobné. Je

to tiež zachytený realizmus,

avšak v nadpozemských

výškach, pretože

duch človeka nepozná hranice

časopriestoru. Podľa

toho, ako sa otvorí týmto

vyšším sféram a podľa jeho

schopností zachytí tú istú

skutočnosť každý inak.

Veď žiaden človek nie je

totožný s iným. Môžu zachytávať

tú istú, alebo

podobnú sféru, preto tá

podobnosť. Obrazy sú prijímané

duchom.

Umelci, ale aj napr. básnici hovoria

často o inšpirácii. Mala by byť zdrojom,

z ktorého autor diela čerpá. Pre

nás ne-umelcov je tento pojem tak

trocha nejasný. Čo je to podľa Vás

inšpirácia?

Inšpirácia – je to most k duchovnému

svetu, z ktorého umelec čerpá.

Jeho myšlienky magneticky priťahujú

myšlienky z vyšších sfér, ktorým

potom dáva novú formu.

Ako je to podľa Vás, že niekto

má talent a iný nie?

Každý človek má talent –

schopnosti na niečo iné. Záleží na

tom, či objaví tieto schopnosti a či

ich využíva pre všeobecný úžitok.

Maliarsky talent je možno pokračovaním

a cibrením tejto

schopnosti z minulého života,

alebo životov.

Prešli ste rôznymi obdobiami

od utrpenia, cez hľadanie až po

rozlet ducha. Povedzte nám, ako

sa pozeráte na svet teraz?

Jana Vozáriková

Obrazy mi nastavujú zrkadlo

môjho vlastného ducha; je to sformovanie

vnútorného stavu, cez ktorý

môžem prijímať obrazy z toho neviditeľného

sveta alebo dávať formy

podľa vlastnej predstavy. Maľovanie

ma napĺňa, maľujem pre ľudí i pre

seba samu, môžem cez ne dozrievať

a mnohé pochopiť. Obrazy sú

i úžasným impulzom k pochopeniu

druhého človeka, k stretnutiu sa

s človekom. Cítim šťastie, keď sa cez

ne otvárajú nové duchovné obzory,

keď ľudia ožívajú a ich duch sa prebúdza,

keď vidím žiariace oči – to je

pre mňa najväčšia odmena za toto

úsilie.

Ďakujeme za rozhovor.

Poznámla:

Zhováral sa Rastislav Podivinský

Projekt vybudovania web stránok p.Vozárikovej

podporila redakcia SG:

www.vozarikova.svetgralu.sk

V prípade záujmu telefonický kontakt:

0903 262 817

SVET GRÁLU

10 | 2007

T É M A

O M Y LY A Z Á Z R A K Y

JASNOVIDECTVA

Niektorí ľudia tvrdia, že prostredníctvom

svojho nadania dokážu vnímať

veci, ktoré sú bežnými zmyslami nepostrehnuteľné

a technickými prostriedkami

nezistiteľné. To je pochopiteľne

možné len za predpokladu existencie

ne-materiálnych úrovní bytia. Kto

verí len fyzickej, pozemskej skutočnosti,

ten si s pojmom jasnovidectva

asi hlavu lámať nebude.

V prospech existencie nemateriálnych

skutočností a teda existencie

„onoho sveta“ však svedčí mnoho.

V prvom rade náš vlastný vnútorný

svet, teplo našich pocitov, obrazy našich

myšlienok či vedomie ľudského

ducha. Je to všetko to, čo náš život skutočne

robí hodnotným – naše vedomé,

žijúce vnútorné „Ja“ schopné vlastnej

vôle, ktoré je inej podstaty než materiálny

svet. A je typické pre človeka, že

zo svojho vnútorného sveta ideí, myšlienok

a obrazov formuje svoje vonkajšie

okolie. V našom bytí týmto spôsobom

spájame neustále dva svety – svet

našich piatich zmyslov a „onen“ svet.

To znamená, že my všetci máme vo

svojej prirodzenosti kontakt a prístup

k ne-materiálnym oblastiam. Keďže

myšlienky, city a pocity vnímame

len v našom vnútri, nie ako vonkajšie

prostredie, nepripisujeme im veľkú

váhu, aj keď sú vlastne tým podstatným

v našom živote.

„MEDIÁLNA

PORADKYŇA“

Akoná-

h l e

s a niekde d o z v e d á -

me o dare jasnovidectva, začnú sa

nám zároveň vynárať pochybnosti.

Je to niečo tajomne zahalené

do temnoty, čo v našej spoločnosti

nie je brané vážne – a napriek

tomu nemožno poprieť jeho účinok

na široké masy obyvateľstva. Keď

jasnovidec alebo veštec prezentujú

seba a svoje „umenie“ v televízii,

je vysoká sledovanosť relácie

zaručená. Je ale skutočne niečo

na tom, keď ľudia referujú o videniach,

ktoré väčšina ľudí nedokáže

vnímať? A čo v takých prípadoch

ľudia vidia alebo počujú? Redaktor

Sveta Grálu sa v nasledujúcom

článku zaoberá možnosťami a obmedzeniami

jasnovidného vnímania.

Medzi nami sú ľudia, pre ktorých

je takzvaný vnútorný svet prio-

SVET GRÁLU

10 | 2006

ritou a ktorí zistili, že veci, ktoré

v sebe vidia, počujú alebo cítia, sú

viac než neopodstatnené fantázie.

Petru Rahlfsovú, ktorá je v Nemecku

a Rakúsku známa ako „mediálna

poradkyňa“, priviedli na jej

spirituálnu cestu neobvyklé osobné

zážitky. Jedného dňa sa napríklad

dostala do blízkosti muža, ktorého

spoznala iba krátko predtým, keď si

náhle uvedomila rôzne detaily z jeho

života a osobného okolia. „Asi som

bola v jeho aure“, spomína si, „počula

som hlasy, ktoré mi hovorili, že onen

muž má problémy s močovým mechúrom,

jeho brat s prostatou a matka

máva záchvaty migrény. Dostala som

tiež mnoho informácií o jeho rodine,

o tom, že jeho brat je advokát, že má

neustále problémy s matkou a tak

ďalej. Keď som sa potom neskôr od

toho muža dozvedela, že všetko súhlasí,

otvoril sa pre mňa svet, ktorý

som predtým nepoznala. Prirodzene

som mala aj strach, pretože som nemohla

kontrolovať všetko, čo som

takto prežila, ale bolo to fascinujúce.

A ako keby toho nebolo dosť, na ďalší

deň som začala vidieť auru!“

V priebehu niekoľkých rokov sa

Petra, ktorá súčasne študovala psychológiu

a absolvovala vzdelanie

v oblasti grafiky a sociálnej pedagogiky,

naučila so svojimi vnemami

z „onoho sveta“ zaobchádzať. Jej mediálne

schopnosti sa síce prejavovali

už v detstve, trvalo však takmer

štyri desaťročia, než našla uspokojivú

formu ich využitia na pomoc iným.

Dnes radí Petra Rahlfs jednotlivcom

rovnako ako aj firmám tým, že popíše

„sieť neviditeľných vlákien a súvislostí“,

ktorými sú jednotlivec alebo

organizácia obotkané, a pritom im

ukáže slabé miesta, a predovšetkým

použiteľné riešenia. „Zviditeľniť neviditeľné“

(viď interview s Petrou

Rahlfs) je heslom na letáku, ktorý

ponúka jej služby mediálnej poradkyne.

Čo je však to neviditeľné, čo môžu

jasnovidní alebo jasnočujní ľudia zviditeľniť?

T É M A

Petra Rahlfs poskytuje „mediálne

poradenstvo“ jednotlivcom

i podnikom (pozri rozhovor)

JEMNOHMOTNÉ

OKOLIE

Na zodpovedanie tejto otázky je rozhodujúce

vedieť, že takzvaný hrubohmotný

svet – v užšom zmysle

naša planéta Zem – je včlenený do

jemnohmotného okolia. Pre toto

jemnohmotné okolie sa v bežnej

reči používajú aj iné označenia ako

napr.: „astrálny svet“, alebo „morfogenetické

polia“. S týmito pojmami

sú často spájané rôzne predstavy.

Označenie snáď nie je ani také dôležité

ako samotný fakt, že toto

jemnohmotné okolie v skutočnosti

pozostáva z mnohých vrstiev alebo

úrovní rôznej hustoty. V Posolstve

Grálu v prednáške „Druhy jasnovidectva“

opisuje Abd-ru-shin tieto

úrovne takto:

„Pozorované zdola nahor, je to druh

hrubohmotného, druh jemnohmotného,

druh bytostného a druh duchovného.

Každý z týchto druhov

sa rozpadá opäť na mnoho stupňov,

takže ľahko vzniká nebezpečie

zámeny stupňov jemnej hrubohmotnosti

so stupňami hrubej

jemnohmotnosti. Prechody medzi

nimi sú celkom nenápadné, pretože

v pôsobení a v činnosti nie sú tieto

druhy snáď pevne spojené, ale iba

zasahujú do seba.

Na každom z týchto stupňov sa život

prejavuje rozlične. Človek má teraz

obal z každého druhu stvorenia,

nachádzajúceho sa pod duchovným.

Jadro samotné je duchovné. Každý

obal je vlastne to isté ako jedno telo.

Človek je teda duchovné jadro, ktoré

vývojom k sebauvedomeniu prijíma

ľudskú podobu. Pri vzostupnom vývoji

k Svetlu sa stále viac idealizuje až

k najdokonalejšej kráse, pri zostupe

však stále viac nadobúda opak toho,

čo sa stupňuje až k najgrotesknejším

znetvoreninám. (…)

Človek na zemi, teda v hrubohmotnosti,

nesie súčasne

na sebe

obaly všetkých

druhov stvorenia.

Každý

o b a l , t e d a

k a ž d é t e l o

t ý c ht o r ô z -

nych druhov

má aj svoje samostatné zmyslové orgány.

Napríklad hrubohmotné orgány

môžu byť činné len v rovnakom

druhu, teda v hrubohmotnom.

Ich jemnejší vývin umožňuje v najpriaznivejšom

prípade nazrieť až

do určitého stupňa jemnejšej hrubohmotnosti.

Túto jemnejšiu hrubohmotnosť nazývajú

ľudia, ktorí sa tým zaoberajú,

„astrálom“.“

OMYL

JASNOVIDECTVA

Z uvedených vysvetlení je jasné,

že sú možné veľmi rozdielne druhy

vnímania onoho sveta: zásadne existuje

videnie jemnej hrubohmotnosti

(teda „astrálu“), jemnohmotnosti,

bytostného a duchovného. Mož-

Možnosti ľudí,

ktorí majú dar vnímania

onoho sveta, sa často

preceňujú

nosti väčšiny jasnovidných ľudí sú

však obmedzené na hutnejšie oblasti

blízke zemi. Na to, kde by si človek

mohol tieto oblasti predstaviť, poukazuje

prednáška Omyl jasnovidectva

nasledujúcim porovnaním:

„Čo títo ľudia vidia, je v najpriaznivejšom

a najpokročilejšom prípade

druhý stupeň takzvaného záhrobia,

ak ho chceme rozdeliť na stupne

(nie sú tým mienené sféry). Pritom

stupeň úrovne Svetla by bol asi

dvadsiaty – to len aby sme dostali

približný obraz tohto rozdielu.“

Toto je dôležité vedieť hlavne

preto, že možnosti takto nadaných

osôb sú spravidla preceňované. Je to

pravdepodobne preto, že sa im automaticky

popri jasnovidnosti zároveň

pripisuje

aj schopnosť

vševedúcnosti.

V tom spočíva

veľ k ý omyl

vzbudzujúci

n e s p r á v n e

oča kávania,

pretože jasnovidectvo

nie je nič viac než zvláštne

nadanie, ktoré robí dotyčné osoby

na určitú dobu nástrojom, médiom,

ktoré má slúžiť k hlbšiemu prepojeniu

tohto sveta so svetom záhrobným.

Neexistuje však žiadny dôvod,

prečo by sme mali na jasnovidných

ľudí pozerať ako na ľudí ďaleko prevyšujúcich

ostatných. „Videnie jasnovidcov

je vo väčšine prípadov

skutočné, no vôbec nie čosi zvláštne,

čo by malo vyvolávať obdiv alebo

hrôzu. Malo by to byť niečo celkom

prirodzené. Ale prirodzeným

to zostáva len vtedy, keď to prichádza

samo od seba a zostáva tiež pokojne

ponechané vlastnému vývoju

bez cudzej alebo vlastnej pomoci.

Každé napomáhanie je práve tak

hodné odsúdenia, ako pomáhanie

pri telesnom umieraní.“ (Prednáška

Omyl jasnovidectva).

SVET GRÁLU

10 | 2006

T É M A

SVET GRÁLU

10 | 2006

KEĎ SA PREJAVIA

VLOHY…

Martha Wagnerová bola ženou,

u ktorej sa jasnovidné schopnosti prirodzenou

cestou vyvíjali už v detstve.

Vydala niekoľko kníh pod pseudonymom

Gabriele Erdmannová (zomrela

v roku 1988 vo veku 90 rokov). Vo

svojom článku „Spojenie s oným svetom“

opisuje, ako boli „otvorené jej

duševné oči“: „Schopnosť jasnovidectva

som dostala do vienka, pretože už

vo veku 7 až 9 rokov som videla duše

zomrelých tak

hmatateľne, že

som nechápala,

prečo ich pozostalí

oplakávajú,

ako by ich boli

navždy stratili. (…)

Videla som teda duchov! Nielen

tých, ktorých som v živote poznala.

Okolo mňa boli aj úplne cudzie

duše. Ako som už hovorila, boli

tieto bytosti také skutočné, že som

necítila strach ani som nemala dojem,

že vidím niečo nadprirodzené.

Navyše som mohla vidieť a vytušiť

myšlienky, pozorovať, ako sa ľudia

vnútorne stavajú proti mne a mojim

blízkym. (…)

Schopnosť vidieť duševnými očami

znamená, že človek jasne vidí duchovné

bytosti, ktoré sú okolo nás.

Na tomto videní sa však nijako nepodieľajú

naše pozemské oči. Mohla

som totiž tieto bytosti vidieť bez toho,

aby som sa musela obzrieť, pretože

stáli za mnou. (…)

Ešte pozoruhodnejšia bola skutočnosť,

že duchovia často hovorili alebo

robili veci, ktoré boli aj užitočnou

radou a pomocou pre prítomnosť. Ja

sama by som toho nebola schopná,

pretože som nepoznala životné pomery

tých, ktorým to bolo určené.

Potom prišli aj odkazy na budúcnosť.

Často som sa neskôr mohla presvedčiť

o ich správnosti.“ (2)

Martha Wagnerová tiež opisovala,

ako boli jej jasnovidné schopnosti

na čas zatlačené do úzadia. Bolo to

pod vplyvom rozumového ponímania

jej matky, ony sa ale „navzdory

všetkému neustále prejavovali“.

POSEDENIE PRI KÁVE

SO SYNOM BOŽÍM?

Ľudia s nepatrnými, alebo aj s chýbajúcimi

jasnovidnými schopnosťami

častokrát neodolajú pokušeniu, aby

„Správnosť odkazov na budúcnosť, ktoré mi

odovzdali duchovia, bolo často možné overiť!“

ich nejakým cvičením buď nadobudli,

alebo vylepšili. Avšak očakávaný pokrok

môže byť len zdanlivý: „…človek

i pri svojom najväčšom nadaní

môže vždy skutočne dovidieť iba tak

ďaleko, ako to pripustí jeho vlastná

vnútorná zrelosť. Je pri tom viazaný

na svoj vlastný vnútorný stav! Z povahy

veci je mu jednoducho nemožné

zazrieť a vidieť skutočne niečo iné

než to, čo je s ním rovnorodé.“ (Posolstvo

Grálu, prednáška Omyl jasnovidectva)

Možnosti jasno–videnia

teda vždy zodpovedajú vnútornej zrelosti

človeka, pričom špeciálne cvičenia

na získanie schopností nezaručia,

že sa človek zároveň skutočne vyvíja

aj po duševnej a duchovnej stránke.

Často je to práve naopak: jasnovidnosť

je oblasťou, kde je polovičaté vedenie

a samoľúbosť zvlášť rozšírená

a kde hrozí nebezpečenstvo osudových

omylov.

Tak napríklad jasnovidec vnímajúc

ukazované mu živé obrazy z vyšších

úrovní stvorenia môže nadobudnúť

dojem, že on sám má bez všetkého

k týmto

úrovniam prístup.

Ale: „Sú to

vždy iba obrazy,

ktoré sa mu zjavujú,

i keď sa

domnieva, že počuje ich reč. Nikdy

to nie je skutočnosť. Tieto obrazy sú

zdanlivo také živé, že ani sám nedokáže

rozoznať, čo sa mu iba zjavuje

a čo skutočne prežíva. Lebo silnejší

duch môže vyvolať také obrazy svojou

vôľou.

Tak sa stáva, že mnohí jasnovidní

a jasnočujní ľudia sa pri svojich výletoch

do záhrobia domnievajú, že sú

omnoho vyššie, ako sú v skutočnosti.

A z toho pramení mnoho omylov.

Aj keď sa mnohí domnievajú, že

Tajomne až mysticky – tak sa radi prezentujú veštci a jasnovidci, aby poukázali na

zvláštnosť svojich schopností. Niektorí ľudia na to pristúpia, pre iných nie je „ezoterický svet

zázrakov“ nič viac než podvod. Skutočne existuje možnosť vnímania záhrobného sveta?

T É M A

vidia alebo počujú Krista, tak je to

veľký omyl. Podľa zákonov božskej

vôle je celkom nemožné preklenúť

túto obrovskú priepasť chýbajúcej

rovnorodosti! Syn Boží nemôže

prísť do špiritistického krúžku ako

na posedenie pri káve, aby tam poctil

a obšťastnil návštevníkov. Takisto to

nemôžu učiniť ani proroci ani vyšší

duchovia.

Žiadnemu ľudskému duchu, viazanému

ešte v tele a krvi, nie je dopriate,

aby sa už za pozemského života pohyboval

bezpečne a isto v záhrobí,

aby všetko nezahalene počul a videl

a aby sa len tak ľahko vrátil po stupňoch

nahor. Napriek všetkej prirodzenosti

táto otázka nie je taká jednoduchá.

Zostáva viazaná na zákony,

ktoré sa nedajú obísť.

A ak jasnovidný alebo jasnočujný

človek zanedbáva svoje pozemské

povinnosti preto, že chce prenikať

do záhrobia, premeškáva tým viac,

ako získava. Len čo pre neho nastane

potom doba, kedy by mal dozrievať

v záhrobí, prejaví sa u neho medzera,

ktorú môže vyplniť len na zemi. Preto

nebude môcť stúpať ďalej nahor. Zostane

viazaný na určité miesto a musí

sa vrátiť naspäť, aby dohnal zameškané,

a to skôr, než bude môcť pomýšľať

na ďalší vážny vzostup.“ (Prednáška

Omyl jasnovidectva)

ČO MÔŽU JASNOVIDCI

VIDIEŤ?

duchom je možné nadviazať spojenie.

Takto získané informácie môžu byť

kvalitatívne veľmi rozdielne. Ľudský

duch žijúci na onom svete vie totiž

vždy nanajvýš len to, čo je možné

vedieť v „jeho“ svete. To, že už nemá

pozemské telo, ešte zďaleka neznamená,

že by mal mať všeobsiahly prehľad

o svetovom dianí.

Jasnovidné vnímanie však neznamená

len komunikáciu so záhrobnými

duchmi, ale aj vnímanie

rozmanitých obrazov dejov a skutočností.

Je to len samozrejmé, keďže

naše jemnohmotné okolie je utvárané

myšlienkovými „činmi“ ľudí

práve tak, ako si pozemským konaním

utvárame a formujeme náš hrubohmotný

svet.

Z Posolstva Grálu vyplýva, že

všetky naše citové hnutia a myšlienky

nadobúdajú v jemnohmotnom

svete príslušnú formu zodpovedajúcu

svojmu druhu. Tým si okolo

seba vytvárame neviditeľné okolie,

s ktorým sme pevne spojení. Vnútorný

svet našich myšlienok a citov

síce považujeme za neoddeliteľnú súčasť

vlastnej osobnosti, avšak väčšina

ľudí neuznáva jeho skutočnosť

a živosť. Onen neviditeľný svet nás

napriek tomu podporuje alebo brzdí,

obšťastňuje alebo zaťažuje, či nadchne

alebo ochromí.

Mnohí mediálne nadaní alebo

jasnovidní ľudia môžu vidieť

jemnohmotné okolie iného človeka

a tiež poodhaliť súvislosti, ktoré –

formujúc sa – môžu poukazovať na

budúce deje, ako napríklad prichádzajúce

ochorenie alebo osudové

zmeny. Keďže vývoj v hutnejšom

hrubohmotnom svete kopíruje to, čo

už jemnohmotne existuje, môže byť

každý čin ako dôsledok myšlienkových

pochodov pozorovaný ako „videnie

do budúcnosti“. Médium môže

takto za určitých okolností vnímať

niečo, čo sa hrubohmotne ešte nestalo.

(Z toho však nemožno vyvo-

SVET GRÁLU

10 | 2006

padoch sa vyskytli chyby, niekedy dokonca

veľmi hrubé, ktoré podľa mňa

vznikli aj tým, že pýtajúci na mňa

myšlienkovo intenzívne prenášali

svoje želania.“ (2)

Nostradamove predpovede

budúcnosti sú dodnes citované

Aby sme teda mohli správne spoznať

možnosti a hranice jasnovidectva,

mali by sme nielen vedieť

o rôznych jemnohmotných úrovniach

a druhoch jasnovidectva, ale

aj o význame a vplyve týchto úrovní

na naše bytie.

Každý človek, ktorý svojou pozemskou

smrťou opustí tento hrubohmotný

svet, sa zároveň zrodí do

takej úrovne jemnohmotného sveta,

ktorá podľa hutnosti a tiaže zodpovedá

jeho vlastnému druhu (Podľa

príslovia: vrana k vrane sadá, rovný

rovného si hľadá.).

Z uvedeného vyplýva, že mediálne

nadaní ľudia môžu svojimi

jemnejšími zmyslami vnímať duchov

z onoho sveta a aj s nimi komunikovať.

Stupeň duševnej zrelosti

jasnovidca pritom podstatným

spôsobom rozhoduje o tom, k akým

úrovniam – a teda s ktorým ľudským

Ďalšie zmätky môže spôsobiť skutočnosť,

že ľudia s mediálnymi schopnosťami

často nedokážu rozlišovať

medzi živými obrazmi a skutočnosťou

záhrobného sveta, ani medzi

objektívnymi skutočnosťami

a jemnohmotnými myšlienkovými

formami. Martha Wagnerová napríklad

otvorene priznáva, že jej mediálne

prijaté odkazy na budúcnosť

neboli vždy správne: „V mnohých prí-

T É M A

dzovať, že by naša budúcnosť mala

byť navždy predurčená, pretože

všetky jemnohmotné vlákna osudu

a vývoja sa môžu novými rozhodnutiami

v konečnom dôsledku ešte

zmeniť.)

Z týchto skutočností zároveň

vyplýva, že médium nemusí vždy

vnímať jemnohmotne sformovanú

budúcnosť človeka, ale len jeho myšlienky

utvárané intenzívnym prianím,

čím môže dochádzať k omylom.

Podobne jemnohmotné obrazy

sa môžu nesprávne interpretovať –

napríklad veľká zmena v duševnej

osobnosti môže byť prezentovaná

ako smrť. A aj keď jasnovidný človek

niečo v prvom momente aj správne

pochopí, môže neskoršie pod vplyvom

ďalšieho spracovania v mozgu

dôjsť k nesprávnym interpretáciám.

Nazeranie do jemnohmotných

oblastí môže pozorovateľovi umožniť

vidieť aj minulé udalosti, pretože

každá zmena formy v čase

zanecháva stopy a zostáva zaznamenaná.

Taká výpoveď jasnovidca

môže byť napríklad užitočná pri

objasňovaní trestných činov. Spolupráca

podobného druhu sa, žiaľ,

v dnešnej dobe vyskytuje asi len

zriedka. Naša spoločnosť je dnes

príliš spútaná materialistickým

zmýšľaním a nad možnosťami

a hranicami jasnovidectva sa na

vlastnú škodu veľmi nezamýšľa.

Aká teda bude naša budúcnosť?

Jasnovidci a veštci k nej majú iste

čo povedať. Vo vyvíjajúcej sa spoločnosti

je pre bežné ľudské oko

veľa neviditeľných vlákien. Naša

budúcnosť je otvorená – radujme

sa, že ju môžeme aktívne utvárať.

Werner Huemer

Literatúra:

(1) Abd-ru-shin, Vo Svetle Pravdy, Posolstvo Grálu.

(2) Citované z článku Dipl. Ing. G. Brauna:

„Jasnovidectvo, medialita – požehnanie alebo

prekliatie? (Život jednej neobyčajnej ženy)“. Martha

Wagnerová bola autorovou svokrou.

SVET GRÁLU

10 | 2006

JASNOVIDECTVO

J A S N O V I D N Ý M I

tačí, aby sa túžobne očakávaná

S jar raz omeškala alebo leto bolo

neobvykle chladné, a ľudia si spomenú

na Sibyline proroctvá, že zima

zimu stíhať bude… A koľkože nás

vlastne zostane pod jednou lipou

či jedným dubom na konci sveta

podľa proroctva slepého mládenca?

O výklade stredovekých Nostradamových

predpovedí o konci sveta,

zašifrovaných do často nezrozumiteľných

veršov, sa škriepia znalci dodnes.

Emanuel Swedenborg predpovedal

okrem iného na minútu

presne svoju smrť.

V každej dobe boli na zemi ľudia,

ktorí vedeli či videli o niečo viac než

ostatní. Väčšinou to boli katastrofické

vízie – vojny, choroby, krízy,

informácie o „konci sveta“. Vybraným

ľuďom neboli tieto informácie

poskytované

n a z a s t r a -

šovanie, ale

a ko va rovania

– jednotlivcov,

skupín,

národov i celého

ľudstva,

keď sa ich duchovný

vývoj

spomaľoval alebo sa začal uberať nesprávnym

smerom. Keby nedošlo

k zmene správania, museli by nastať

predpovedané katastrofy.

Dar jasnovidectva však nie je

vyhradený len dávnej minulosti

a správam o konci sveta. V minulom

storočí žil napríklad v Spojených

štátoch hlboko veriaci muž

menom Edgar Cayce, ktorý predpovedal

nielen katastrofy, ale aj iné

dôležité svetové udalosti. Oznámil

začiatky a konce oboch svetových

Katastrofické vízie

boli ľuďom

sprostredkovávané

ako varovanie

O Č A M I

vojen, rasové konflikty, predpovedal

hospodársku krízu v roku 1929, líčil

do neuveriteľných detailov krach na

burze, ale aj skutočnosť, že od roku

1933 dôjde opäť k rozkvetu hospodárstva.

V roku 1939 predpovedal smrť

dvoch úradujúcich amerických prezidentov.

Jeho predpovede sa týkali aj

udalostí bežného života; na požiadanie

napríklad odporučil výhodný predaj

a kúpu pozemkov, alebo poskytol

diagnózu a postup liečby v prípade

choroby. Na rozdiel od iných jasnovidných

ľudí nemal Cayce väčšinou

problémy s určením času, v ktorom

predpokladané udalosti mali nastať,

takže jeho predpovede boli dobre

kontrolovateľné. Niekoľko mesiacov

pred svojou smrťou v roku 1946 však

predpovedal dianie, ktoré na svoje

potvrdenie sčasti doposiaľ čaká. Bolo

to jedno z jeho

posledných významných

proroctiev

a týkalo

sa vtedajšieho

S o v i e t s k e h o

zväzu. Oznámil

v ňom zán

i k k o m u -

nizmu v Rusku

a vyjadril presvedčenie, že keď sa do

Ruska vráti opravdivá sloboda, vzíde

z tejto krajiny nová nádej pre svet.

Dokiaľ tam ľudia nebudú mať právo

uctievať Boha podľa svojho svedomia,

bude krajina zmietaná vnútornými

nepokojmi…

Aj medzi nami, v našej modernej

dobe, žijú ľudia, ktorí sú jasnovidní.

Ich schopnosti nám môžu umožniť

alebo urýchliť riešenie problémov

vedy a techniky, priniesť informácie

z medicíny, pre ktoré by inak museli

T É M A

umierať pokusné zvieratá, môžu upozorniť

aj na zdroje podzemných ložísk

rúd, ropy alebo uhlia, či ukázať, ako

postupovať pri hľadaní nových zdrojov

energie. Správy, ktoré jasnovidní

ľudia dostanú, nás tiež môžu včas varovať

pred nebezpečenstvom prírodných

katastrof a technických havárií.

Pri každom nebezpečenstve havárie,

katastrofy, choroby, úrazu atď. sa

nad miestom alebo osobou, ktorých

sa to týka, objaví varovný znak rôzneho

tvaru podľa charakteru objektu.

Doba predbežného varovania býva

jeden deň až niekoľko rokov.

Myslím si, že v súčasnej dobe môžu

Európu ohroziť dve možné katastrofy:

pozostatky atómovej elektrárne

v Černobyle a sopka Vezuv.

Nad každou budovou so zariadením

používajúcim rádioaktívne materiály,

či už ide o ich spracovanie

alebo využitie, teda aj nad atómovou

elektrárňou v Černobyle, je v astrálnej

úrovni umiestnený varovný obraz,

ktorý je jasnovidným ľuďom na

ich prosbu ukázaný. Býva to veľká

biela guľa, ktorá pri blížiacom sa nebezpečenstve

mení farbu na červenú.

Navyše býva vo vnútri gule astrálny

obraz rastliny paliny, ktorá sa v prípade

hroziaceho nebezpečenstva prevráti

kvetom dole. Je možné pri tom

rozlíšiť, či pôjde o technickú poruchu

alebo zlyhanie obsluhy. Rovnaký

symbol sprevádza aj iné akcie znamenajúce

nebezpečenstvo, akými

sú napríklad výroba nebezpečných

chemikálií, výbušnín, munície a ich

transporty, alebo varuje pred zrútením

domu či výbuchom plynu.

Kým zmiernenie alebo odstránenie

nebezpečenstva ďalšieho výbuchu

v Černobyle je hlavne technický problém

a duchovné okolnosti majú iba

podporný charakter, nebezpečenstvo

veľkého výbuchu Vezuvu je geologicky

neodvratné. Intenzita výbuchu

však má byť podmienená duchovnou

úrovňou obyvateľstva. Veľkosť erupcie

tejto sopky môže byť niekoľkokrát silnejšia

než výbuch v roku 79, keď boli

zničené Pompeje. Všeobecne platný

varovný symbol – dve pyramídy v horizontálnej

polohe, spojené navzájom

plochou základne – môžu jasnovidní

ľudia vidieť v blízkosti kráteru Vezuvu.

Na základe fyzikálneho merania a posúdenia

odborníkov vydala talianska

vláda výzvu na vysťahovanie 2,5 milióna

obyvateľov z najbližšieho okolia

sopky, pričom v najväčšom ohrození

sa nachádza asi 800 000 obyvateľov.

Za vysťahovanie sa poskytuje štátny

príspevok. Varovanie pred touto katastrofou

bolo jasnovidným ľuďom

oznámené z v yšších

úrovní v predstihu už

v roku 1990, pretože

zmena v správaní a duchovnej

úrovni obyvateľstva

je pomalá a trvá

mnoho rokov.

Varovný symbol spojených pyramíd

môžu jasnovidní ľudia vidieť niekedy

aj u detí. Potom to znamená, že dieťa

prišlo na svet kvôli svojim rodičom,

aby im pomohlo v ich vývoji. Keď

rodičia svoje úlohy nesplnia, dieťa

z tohto sveta odíde pred dovŕšením

dospelosti.

Pre človeka môžu byť veľmi užitočné

rôzne varovania o blížiacej sa

chorobe alebo nehode, ktoré sa prejavujú

farebnými škvrnami v jeho aure.

Podľa zákonite meniaceho sa zafarbenia

škvrny sa dá zistiť priebeh choroby,

jej zastavenie a možnosť uzdravenia.

To však neplatí pre choroby

krvi a nervové ochorenia. Informácie

o týchto druhoch ochorenia nie sú

prístupné všetkým liečiteľom.

V súvislosti s niektorými druhmi

ochorenia, ich liečbou alebo vývojom

človeka, sú užitočné informácie

niektorých úsekov z minulých životov.

Nie je síce nutné alebo žiaduce,

aby sme vedeli všetko, čím sme kedysi

prešli, no v prípade, keď to človeku

pomôže v jeho vývoji, môže byť od-

halenie niektorých udalostí z minulého

života prostredníctvom jasnovidného

liečiteľa povolené. Dostane

sa mu tak vysvetlenia, prečo sa v jeho

živote napríklad opakovane vracia

určitý problém, ktorý musí stále riešiť.

Na ilustráciu uvádzam dva príklady:

Jeden mladý muž mal zlozvyk, že

neustále útočil na svojich spolupracovníkov.

Pretože bol drobnej postavy,

musel sa obmedziť na slovné

spory a nemohol nikoho napadať fyzicky.

Mal však záujem o svoju minulosť,

takže mu nakoniec bolo povolené

sa s určitou časťou minulého

života zoznámiť. V súčasnom živote

Edgar Cayce predpovedal

zánik komunizmu v Rusku

má malú postavu preto, že predtým

býval vyhláseným bitkárom. K bitkám

mu teraz nestačia fyzické sily, čo

mu má vlastne dopomôcť k tomu, aby

sa v súčasnom živote naučil odstraňovať

spory dohodou, a nie násilím.

Iný príklad: V okruhu pracovníkov

istej organizácie bolo o jednom človeku

známe, že trpel stihomamom –

pocitom prenasledovania. Aj u najbližších

priateľov si neustále overoval,

či ho niekto neprenasleduje. Nakoniec

musel užívať psychofarmaká, aby

bol vôbec schopný pracovať. Neskôr

mu jasnovidný človek odhalil príčinu

jeho správania a stav pacienta

sa veľmi zlepšil. Muž bol totiž v minulom

živote koncom tridsiatych rokov

policajtom v Taliansku a po nástupe

diktátora Mussolliniho k moci

sa netajil odporom k fašizmu, ktorý

sa stal štátnou politikou. Keď mu pre

jeho názory hrozilo zatknutie, musel

utiecť a mnoho rokov sa skrýval. Tam

vznikol pocit neustáleho prenasledovania,

ktorý ho sprevádzal aj v terajšom

živote.

SVET GRÁLU

10 | 2006

T É M A

Na súvislosti medzi chorobami

a správaním v minulých životoch

často upozorňoval vo svojich diagnózach

aj E.Cayce.

Jasnovidní ľudia môžu často opísať

aj nám neviditeľné deje, ktoré sa

odohrávajú pri rôznych náboženských

obradoch, akými sú napríklad

úkony krstu, sobáša, priebeh pobožností

či vysväcovaní chrámov. Napríklad

manželstvo dvoch ľudí, ktorých

záujmy sú prevažne duchovné, môže

kňaz svojím požehnaním posvätiť. Tí

dvaja sú potom spojení nám neviditeľným

oblúkom rôznych farieb, ktorý je

pri požehnaní doplnený korunkou.

Informácie o súčasných i minulých

dejoch nachádzajú jasnovidní ľudia

aj v prírode. V ilustrovanej Biblii je

medzi inými obrázkami aj fotografia

kríka s množstvom drobných žltých

kvetov – jeho botanický názov je Poterium

spinosum. Krík rastie hojne

v okolí Jeruzalema. Z vetvičiek tohto

kríka uplietli rímski vojaci tŕňovú korunu,

ktorú nasadili Kristovi na hlavu.

V astrálnom okolí každého kvetu

tohto kríka je až do dnešných dní

vtlačené znamenie, že táto rastlina

bola zneužitá – nad každým kvetom

je v kruhu zoradených päť zahnutých

skôb, pripomínajúcich ukrižovanie.

Jasnovidní ľudia môžu dostávať informácie

o zemetraseniach, katastrofách,

nehodách, aby nás mohli včas

varovať. No čo ak taký človek nie je

momentálne v našej blízkosti, a nám

hrozí nebezpečenstvo? – Pomocníci

z onoho sveta často nájdu spôsob,

ako nás na nebezpečenstvo upozorniť.

Problém je však v tom, že my ich

tiché varovanie častokrát prepočujeme.

Koľkokrát sme počuli, že niekto

mal „nedobrý pocit“, keď niekam šiel,

a potom to zle dopadlo. Alebo poslúchol

svoj vnútorný hlas a nestalo sa

nič. Ako napríklad jeden pracovník,

ktorý pripravoval skúšobnú chemickú

reakciu. Reakcia mala prebehnúť za

tlaku 150 atm. pri 200°C. Jednotlivé

SVET GRÁLU

10 | 2006

SG: Pani Rahlfsová, pracujete ako médium

a poskytujete súkromným osobám

i podnikateľom svoje mediálne

služby, aby ste „zviditeľnili neviditeľné.“

Ako u Vás začal kontakt s jemnohmotnými

oblasťami?

P. Rahlfs: To, čo teraz používam

ako prostriedok pre svoje poradenstvo,

je len zlomok toho, čo sa mi prihodilo.

Spätne si spomínam na to, že

už ako dieťa som často radšej sedela

sama v kúte a rozprávala sa s fikusmi,

než aby som sa hrala s inými deťmi.

Videla som aj farby okolo ľudí. Raz

si moji rodičia želali, aby som sypala

kvetiny pri svadbe známych. Ale keď

som uvidela nevestu a ženícha, všetko

sa vo mne vzoprelo. Videla som okolo

nich kalné farby a povedala som, že to

nemôžem urobiť, pretože tí dvaja sa

aj tak rozídu, lebo sa k sebe nehodia.

Mávala som teda už ako dieťa také

mimozmyslové vnímanie. To všetko

však prestalo, keď sa moji rodičia rozviedli.

Mala som vtedy šesť rokov. Bol

to pre mňa šokujúci zážitok. Spomínam

si, že od tej doby ma sprevádzala

neustála neistota, začala som aj trochu

koktať, nedokázala som sa dobre

vyjadriť. No bola som veľmi usilovná,

urobila som maturitu, ukončila dvojité

vzdelanie, ale stále som sa pýtala

sama seba: je to čudné, prečo vlastne

žiješ? A potom, vo svojich tridsiatich

dvoch rokoch sa začala medzera medzi

6. a 32. rokom môjho života vyplňovať,

začala som sa zase otvárať

vnímaniu, ktoré som pociťovala už

ako dieťa. Začalo sa to v súvislosti

so smrťou mojej babičky, u ktorej

som vyrástla a ktorú som, keď ťažko

ochorela, takpovediac odprevadila na

onen svet. Krátko pred svojou smrťou

mi napríklad rozprávala, že bol u nej

môj dedko, ktorý zomrel už dávnejšie,

a že zase príde, aby si ju odviedol.

Zdalo sa mi to vtedy veľmi neobvyklé,

pretože som sa dovtedy nikdy

nestretla so žiadnou formou ezoteriky,

špiritizmu alebo s niečím pozložky

reakcie boli vložené do autoklávu,

ktorého veko bolo upevnené

ôsmimi skrutkami. Po uzatvorení

veka bola nádoba naplnená

reakčným plynom, bolo spustené

otáčanie nádoby a ohrev. Do protokolu

pracovník zapísal čas, počiatočný

tlak plynu a keď chcel zapísať

teplotu, ozval sa naliehavý vnútorný

hlas, aby teplotu zapísal až neskôr.

Pracovník vtedy zavrel protokol

a z ochranného betónového bunkra

odišiel. Po asi dvadsiatich krokoch

zaznela obrovská rana, pričom sa

otriasla celá budova. Po prehliadke

sa zistilo, že skrutky na veku sa odtrhli,

to odletelo a zarylo sa do steny.

Varujúci hlas zachránil chemikovi

život.

Aj varovanie, ktoré príde vo sne,

môže zachrániť život, keď ho človek

uposlúchne. V roku 1906 navštívil

český huslista Jan Kubelík s manželkou

San Francisco a uzavrel tam

zmluvu na koncert, ktorý sa mal konať

18. 4. 1906. Niekoľko dní pred

týmto dátumom začala koncertného

majstra manželka prehovárať,

aby z mesta odišli, pretože mala

sen, ktorý ju varoval pred hroziacim

nebezpečenstvom. Deň pred

koncertom sa varovanie opakovalo

tak naliehavo, že sa manžel nechal

napokon prehovoriť, aby zrušil

zmluvu, aj keď musel zaplatiť penále

niekoľko tisíc dolárov. Deň po odcestovaní

manželov Kubelíkových

zo San Francisca postihlo mesto

veľké zemetrasenie. Koncertná budova,

v ktorej sa mal konať koncert,

sa celá zrútila.

Schopnosť jasnozrivosti je dar.

Nemá byť využívaný ako atrakcia,

a už vôbec nesmie byť vylepšovaný

či prikrášľovaný fantáziou. Správy

alebo obrazy, ktoré sa k jasnovidným

ľuďom dostávajú, majú priamu

nadväznosť na život – ten terajší

i budúci.

Rudolf Evanžin, Anna Štefková

T É M A

VIDIEŤ NEVIDITEĽNÉ

ROZHOVOR S PETROU RAHLFS O JASNOVIDECTVE

dobným, a ani som nikdy

nečítala žiadnu knihu na

túto tému. Načúvala som

svojej babičke preto akosi

skepticky, ale donútilo

ma to premýšľať a sama

som prišla na to, že na

tom niečo je. Čo mi však

skutočne ukázalo cestu

k správnemu pochopeniu,

bol zážitok, keď zomrela.

Bola som s ňou v úzkom kontakte,

takže som spoznala, že sa blíži

koniec, bola som pri nej, keď naposledy

vydýchla – a potom sa odohralo niečo,

čo bolo pre mňa veľkou zmenou: ten

láskyplný cit, ktorý som k nej vždy cítila,

keď som ju držala v náručí alebo

keď sme boli spolu, bol preč! Necítila

som k telu, ktoré tu predo mnou ležalo,

žiadny vzťah, bolo to niečo cudzie! Ležalo

v mojom náručí a ja som si myslela:

to predsa nemôže byť pravda, že

toto je moja babička! Pri týchto myšlienkach

som mala skoro výčitky svedomia!

Ale súčasne bolo všetko, čo

som k nej dovtedy cítila, ešte tu – lenže

to bolo okolo mňa, a už nie v tele. To

ma tak fascinovalo, že som po jej smrti,

keď telo odviezli, ešte dlho zostala sedieť

v miestnosti ponorená do seba.

A vtedy som vedela: keby som hovorila

touto rečou – pričom som vôbec nevedela,

aká „táto reč“ má byť – mohla by

som sa ňou ešte stále zhovárať.

SG: To bol pre Vás zrejme začiatok duchovnej

cesty…

P. Rahlfs: Po zážitku so svojou babičkou,

s ktorou som neskôr bola ešte

dlho v spojení, som uzavrela sama so

sebou zmluvu. Povedala som si: chcem

tomu rozumieť, chcem jednoducho vedieť,

čo sa tu odohráva; vidím svetlo

na konci tunela a urobím všetko, čo je

treba, aby som k tomuto

svetlu prišla. To bola

moja vnútorná zmluva so

sebou, a ja som odvtedy

zmenila celý svoj život aj

vzťahy k ostatným ľuďom.

Robila som proste všetko

intuitívne, čo mi mohlo

priniesť bližšie pochopenie,

spoznala som veľa

zaujímavých ľudí, ktorí

sa týmito vecami zaoberajú, bola som

k nim priťahovaná; nemala som vôbec

strach zo zmien, z neznámeho, alebo

niečo podobného. Ubehlo sedem alebo

osem rokov vnútorného vzdelávania

s hlbokými zážitkami, o ktorých by

som mohla dlho rozprávať…

SG: Z Vášho životopisu je zrejmé, že ste

v tom čase okrem iného študovali aj psychológiu

a zbierali skúsenosti ako dizajnérka

a sociálna pedagogička. Ako sa

potom neskôr v 90. rokoch začala Vaša

poradenská činnosť? Bolo to v kruhu

Vašich známych?

P. Rahlfs: Áno, spočiatku som začínala

bezplatne radiť súkromným osobám,

pričom išlo vždy o veľmi praktické

veci, napr. prečo sa vyskytovali

problémy medzi manželmi alebo prečo

mal syn problémy s učením. Neskôr

prišli so svojimi problémami aj prví

podnikatelia.

SG: Ako sa odohráva také mediálne poradenstvo

v praxi?

P. Rahlfs: To sa veľmi menilo. Predtým

to prebiehalo tak, že keď niekto položil

otázku, sústredila som sa a potom

som videla vo svojom vnútri obrazy,

ktoré som im následne vyložila. Z toho

sa potom dala odvodiť aj konkrétna pomoc

pre rozhodovanie v živote. Dnes

je to inak. Pri poradenstve sa snažím

o súlad so zákazníkom, vcítim sa do

neho. To trvá približne desať minút.

Často to ide i rýchlejšie, a potom myslím

ako on, cítim ako on, dokážem jeho

vlastné telo vnímať ako on. Ale pretože

ja nie som on, mám k dispozícii z jeho

informačného poľa vedomia aj tie informácie,

ktoré on prehliadne, pretože

k nim nemá priamy prístup. Potom sa

pokúsim tieto blokované informácie,

ktoré on potrebuje na to, aby sa vedel

rozhodnúť pre zmenu, zreteľne opísať

tak, aby mohol konať. Je to akoby som

zviditeľnila veci, ktoré ležia na jeho pleciach,

no ktoré on vidieť nemôže. Ako

keby som bola jeho zrkadlom, v ktorom

sa on môže pozorovať.

SG: Podľa Vašich slov smerujete svoje

mediálne poradenstvo tak, aby ste pomáhali

priaznivo ovplyvniť osobnú situáciu

ľudí. Domnievam sa, že zrejme na

rozdiel od mnohých iných jasnovidcov

alebo astrológov vychádzate z toho, že

náš osud nie je pevne určený...

P. Rahlfs: Podľa mojich osobných zážitkov

som presvedčená, že je možné

scenár nášho života prepísať, že tzv.

„hladina príčin“ je zmeniteľná.

SG: Uskutočnenie zmien, ktoré by duchu

priniesli úžitok, nie je ľahké. Aké všeobecné

rady z Vašich skúseností môžete

ľuďom poskytnúť, aby svoje životné situácie

zvládali čo najlepšie?

P. Rahlfs: Moja rada znie: uznať učiteľov,

ktorých nám život posiela. Pokiaľ

mám pocit, že oproti mne sedí

človek, ktorý objavil niečo, čo som ja

doposiaľ neobjavila, potom by som mu

mala dôverovať a v istom zmysle ho

nasledovať, aby som sa sama zdokonalila.

Život je učiteľ, a anjeli sú ľudia,

ktorých stretávam a ktorí mi prinášajú

posolstvo. A moje cítenie je indikátor,

ktorý mi hovorí – takto áno alebo

takto nie!

SG: Ďakujem za rozhovor – a želáme

veľa ďalších úspechov vo Vašej práci!

SVET GRÁLU

10 | 2006

R E P O R TÁ Ž

IMPLÓZIA – ENERGIA BUDÚCNOSTI?

SVET GRÁLU

10 | 2006

Implózia energie – to je sila smerovaná

do centra: Skúmaniu tohto princípu sa

venuje tirolský prírodovedec Johann

Grander. Jeho „živá voda“ sa medzitým

stala pojmom aj ďaleko za hranicami

jeho vlasti. Pritom je oživovanie vody

„Granderovou technológiou“ do určitej

miery iba „vedľajším produktom“ unikátneho

vynálezu, ktorý si zrejme oprávnene

zaslúži prívlastok „revolučný“.

PRINCÍP IMPLÓZIE

ákladná myšlienka „princípu implózie“

siaha k Viktorovi Schaubergerovi

1) (1885–1958), zanietenému

kritikovi súčasného plytvania

energiou, ktorý bol pevne presvedčený

o tom,

že ľudstvo sa

v t e c h n i k e

uberá zásadne

ne s pr áv nou

cestou. Dospel

k n a s ledovnému

poznaniu:

„Naša moderná

technika

sa správa ako roľník, ktorý na jar dá

do zeme sedem zemiakov a na jeseň

vyberie jeden.“

Pri obvyklej forme premeny energie

sa značná jej časť nenávratne stráca –

táto skúsenosťsa v neposlednom rade

stala zásadou termodynamiky. Príroda

k nej dáva – tak to Schauberger

tvrdí – ešte energiu „zadarmo“,

ak súhlasí technické usporiadanie.

A ono bude súhlasiť, ak dokážeme

neudierať na deštruktívne, obmedzujúce

struny prírody, ale rozvibrujeme

ich do budujúceho pôsobenia.

Skutočne sa dá povedať, že naša

moderná technológia sa celkom upísala

princípu explózie: od spaľovacieho

motora až po jadrovú elektráreň

sa všetko uberá podľa kréda

expandovaného uvoľňovania energie.

Práve tento princíp však podľa

Schaubergera podporuje úbytok;

je princípom rozpínania pri súčasnom

zrieďovaní, princípom rozkladu,

umierania.

Ako protiklad k tomuto princípu

explózie stojí budujúci princíp implózie,

úsilia k centru. Ak v prírode

niečo rastie a prospieva, potom zjednodušene

vyjadrené to zbiera, ukladá,

sústreďuje, hmotu okolo centra. Aj

vývoj na zemi je možný len vtedy, ak

nás tiaž priťahuje k zemi. Princíp implózie

je teda priťahujúci, udávajúci

formu a budujúci.

Viktor Schauberger to všetko zhrnul

takto: „Forma pohybu, ktorá vytvára,

vyvíja, zušľachťuje a buduje,

je (…) špirálovitý pohyb zvonku

dovnútra smerom do centra pohybu,

čiže dostredivý pohyb. Nachádzame

ho v prírode všade tam, kde

sú v činnosti budujúce sily: v špirálových

hmlovinách vonku vo vesmíre,

v pohybe našej slnečnej sústavy, v pohybe

vody v prírode, v pohybe krvi

a štiav. Rozkladná, rozpúšťajúca

forma pohybu je naproti tomu odstredivá.

Táto núti médium k pohybu

z centra von, smerom k perifériám.

Je to „priamy“ pohyb. Časti v médiu

sú doslova vymršťované z centra na

perifériu. Médium sa uvoľňuje, rozpúšťa

a rozkladá. Tento pohyb používa

príroda, aby rozložila spotrebované

celky, a potom nanovo

koncentrovaným pohybom skladala

z jednotlivých úlomkov nové formy,

nové celky. (…) V prírode dochádza

k trvalému kolobehu jednotlivých foriem

pohybu. Budujúci pohyb však

musí prevládať, aby bol vývoj vôbec

možný.“

Tirolský prírodovedec Johann Grander

Viktorovi Schaubergerovi bolo

zrejme jasné, že s týmito tvrdeniami

bude plávať úplne proti prúdu.

Jeho tvrdenia predsa spochybňovali

takmer všetko, čo sa technokraticky

počítalo za dobré a vzácne. A tak

povedal: „Pokladajú ma za šialenca

a možno majú pravdu. V tom prípade

nezáleží na tom, či je na svete o jedného

blázna viac alebo menej. No ak

mám pravdu ja a veda sa mýli, potom

nech sa Pán nad ľudstvom zľutuje.“

Nuž – väčšinou je to praktická skúsenosť,

ktorá v priebehu dejín rozhoduje

o platnosti nejakej teórie.

Čo sa teda stalo so Schaubergerovými

myšlienkami? Dokázal sa princíp

implózie v technickej aplikácii

konkrétne presadiť, alebo je potrebné

„budujúce využívanie energie“ zatiaľ

vykázať do múzea bláznivých nápadov?

Odpoveď na to je – určite nie. Viktor

Schauberger bol všetkým možným,

len nie teoretikom odtrhnutým

od praxe; pripisuje sa mu množstvo

objavov – od poľnohospodárskych

a lesníckych prístrojov až ku (spochybňovanému)

lietajúcemu stroju na

R E P O R TÁ Ž

implóziu s „UFO pohonom“. V myšlienke

využívania budujúcej implozívnej

energie sa dodnes pokračuje.

TAJOMNÝ

MAGNETICKÝ MOTOR

ôležitá stopa vedie do Jochbergu

v Tirolsku, do firmy „INNU-

TEC“, ktorú vybudoval Johann

Grander spolu so svojou rodinou.

Grander – rovnako láskavý ako aj

zdržanlivý, vtipný a zároveň hlboko

vážny prírodný bádateľ – síce nikdy

cieľavedome nebudoval na Schaubergerovom

myšlienkovom bohatstve

(„Na začiatku svojich výskumov

som dlhých desať rokov o Schaubergerovi

vôbec nič nevedel!“); no jeho

pozorovania ho medzitým priviedli

k rovnakému záveru: Riešenie našich

problémov s energiou spočíva v princípe

implózie!

A práve toto našiel v prirodzenom

magnetizme, s ktorým Grander dlhý

čas experimentoval, až sa mu podarilo

– podľa jeho vlastných slov – urobiť

prielom, keď špeciálne legované

magnety usporiadal tak, že sa navzájom

rozkmitávali, až začala prúdiť

využiteľná energia. Grander chcel

skonštruovať asi desať „magnetických

motorov“ fungujúcich na tomto princípe

implózie, ktoré fungujú bez ďalšej

vonkajšej potreby energie – idú jednoducho

len na magnetizmus a potrebujú

batérie len na „rozbeh, na ovládanie

a vyrovnávanie“ (Grander).

Časy, keď Johann Grander prezentoval

verejnosti svoje magnetické motory,

ktorými okrem iného poháňal

stroje a rozsvecoval žiarovky, sa však

pominuli. Prírodovedec, hlboko presvedčený

o tom, že takýto objav by

bol v našej materialisticky zmýšľajúcej

dobe ihneď zneužitý, o tom hovorí

takto: „Za magnetický motor mi

už ponúkali milióny! Boli tu u mňa

páni, ktorí na stôl položili plný kufor

peňazí. Ja som však všetky tieto ponuky

odmietol a motor by som ani

sám nedal na trh. To by bola dnes

samovražda.“

Na tomto mieste treba podotknúť,

že Johann Grander pôsobí bezpochyby

vierohodne. Niet dôvodu na

to, aby sme tohto človeka, ktorého

osobnosť charakterizuje hlboké náboženské

cítenie, podozrievali z nečistých

úmyslov. O tom je napríklad

presvedčený aj Dr. Hans Kronberger.

Niekdajší televízny reportér ORF a súčasný

člen európskeho parlamentu sa

počas mnohých rokov mohol presvedčiť

o serióznosti Johanna Grandera

a k jeho magnetickému motoru hovorí:

„Johann Grander sa domnieva,

že čas ešte nedozrel. To je jeho stanovisko

a ja si myslím, že sa na neho

nemá robiť žiaden nátlak.“

Tak teda zostáva magnetický motor

naďalej dobre stráženým tajomstvom

Granderovej rodiny. Verejnosti sú dostupné

zatiaľ iba rôzne „oživujúce techniky“

ako „vedľajšie produkty“ tohto

objavu. Granderovou technológiou

medzičasom „implozívne“ ovplyvnený

trh môže záujemcom ponúknuť

napríklad „Granderov budík“, ďalej

„Eco-Kat“ (technológia, ktorá u motorov

merateľne znižuje spotrebu pohonných

hmôt), prístroj na „oživovanie“

vody a napokon mimoriadne efektívny

ochranný krém proti slnku.

Tento princíp je v Granderovej firme

„INUTEC“ všeobecným pravidlom:

vo verejnej práci sa napríklad úplne

upúšťa od reklamy, ktorá vykrikuje

na trhu – považuje sa tiež za princíp

explózie. Namiesto toho sa stavia na

prirodzenom vývoji, kde záujemcovia

zameriavajú pozornosť na „centrum

Grander“. Aj toto upriamovanie

pozornosti je ťažko ovládateľné; je to

zjavné napr. z úzkostlivej opatrnosti

Johanna Grandera v kontakte so žurnalistami

(prakticky vôbec neposkytuje

rozhovory a vo všeobecnosti ani

nechce, aby sa o ňom veľa rozprávalo).

Ďalším nezanedbateľným faktorom je

skutočnosť, že medzičasom dochádza

k prejavom vytvárajúcim „kult osobnosti“.

A ako to už u fanatikov býva,

narobia títo príliš euforickí „Granderovi

učeníci“ často viac škody ako

osohu.

DUŠEVNÁ IMPLÓZIA

edzičasom sa pre Johanna Grandera

stala v prvom rade snaha,

aby sa človek venoval predovšetkým

vnútornému svetu, pretože aj tu sa

môže ukázať účinok princípu implózie:

Kto radšej mlčí, než tára, kto sa

vie pohrúžiť do seba namiesto toho,

aby nechal svoje myšlienky rozplynúť

pod cudzími vplyvmi a kolísavými

ľudskými názormi, kto hľadá spojenie

nahor a obracia sa na Stvoriteľa,

k tomu sa dostane aj ďalšie, omnoho

hlbšie siahajúce poznanie: „Človek

je jediná bytosť so slobodnou vôľou“,

hovorí Johann Grander, „môže byť

slobodný, musí však dávať pozor, aby

do svojho bytu alebo domu nevpustil

podnájomníkov a nemusel potom

pred nimi utekať do pivnice!“

„Ten hore“, náš rozum, ktorého odcudzené

myšlienky dosť často vládnu

nad vlastným duchom, nad vlastnou

osobnosťou a v pravom slova zmysle

ho utláčajú. No človek by mal predovšetkým

nájsť samého seba – a tak

nadobudnúť pokoj jasnej, Svetlu otvorenej

osobnosti. Potom by mohol

spomínaný princíp implózie naplno

rozvinúť to svoje silou naplnené, budujúce

pôsobenie aj v duchovno-duševnej

oblasti…

Werner HUEMER

Literatúra:

(1) H. Kronberger/S. Lattacher: „Auf der Spur des Wasserrätsels“

(Na stope záhady vody), Uranus-Verlag, Wien, 1995

(2) Olof Alexandersson: „Lebendes Wasser“ (Žijúca voda) ,

Ennstaler Verlag, ISBN 3-85068-377-X

1) O živote a práci Viktora Schaubergera sme písali vo Svete

Grálu č.2.

SVET GRÁLU

10 | 2006

F O T O R E P O R TÁ Ž

SVET GRÁLU

10 | 2006

MEXIKO

exiko je zem sopiek, púští a pralesov,

mnohých kultúr, náboženstiev a zaniknutých

ríš. Vyprahnutá krajina, okrem kaktusov

takmer žiadna vegetácia a medzi kaktusmi

sa preháňajú jazdci na koňoch. Táto predstava

vznikla hlavne sledovaním filmov typu Sedem

statočných, ale zistil som, že realita na mnohých

miestach Mexika je skutočne taká.

Mesto Mexico City prakticky stále zahaľuje

oblak smogu z miliónov áut. Preto odtiaľ autobusom

utekáme do mestečka Amecameca pod

najznámejšiu mexickú sopku Popocatepetl.

V meste sa práve koná indiánska slávnosť a my

žasneme, koľko stánkov, púťových atrakcií, áut

a potulných psov sa tu vojde. Mexičania oslavujú

často, veľa a radi. Je tu neuveriteľne živo,

všetci sa prekrikujú. Niekoľko skupín Indiánov

tancuje a hrá na bubny, gitary a mandolíny.

Všetky tieto nástroje používajú iba ako

rytmický sprievod, takže celkom odpadáva

problém s ladením. Naopak, nastáva problém

pre majiteľov hudobného sluchu, ktorí trpia.

Počas karnevalu je zreteľne vidieť pre Mexiko

typické prepojenie pôvodných rituálov a implantovaného

kresťanstva.

Vulkán Paricutin vyrástol v roku 1943 na

poli miestneho poľnohospodára Dionisia, keď

práve oral pole. Dionisio sa spočiatku snažil

kráter zasypať hlinou, ale vzdal to a vzdia-

lil sa. Sopka v priebehu roku vyrástla o 400

m, potom sa radšej vzdialili aj dve najbližšie

dediny a dobre urobili. Láva pohltila všetko,

zostala iba špička jedného kostolíka.

Mexická architektúra sa dá rozdeliť na dve

obdobia: pred príchodom Španielov a po príchode

Španielov. Prvé charakterizuje sivý kameň,

veľmi vysoké a strmé schody a malé

okná. Druhé obsahuje všetky farby, aké človek

kedy vymyslel, a malé okná. Pyramídy

vznikali zhruba od počiatku nášho letopočtu

a stavali ich Mayovia, Aztékovia, Toltékovia

a iní -tékovia. Archeológovia nie sú jednotní

v názore, či išlo iba o náboženské stavby,

alebo či sa v niektorých aj bývalo.

Zvedavý turista určite narazí aj na nájomných

hudobníkov – mariachis. V kostýmoch,

zdobených peniažtekmi a šnúrkami,

sa zhromažďujú navečer na námestí

a čakajú, kým si ich niekto odvedie. Hrajú

na svadbách, pohreboch či oslavách. Ich

typickými nástrojmi sú gitara a trúbka

a hlavným repertoárom piesne o láske, či

už prešťastné alebo nešťastné.

Na výjazde z niektorých miest sú cez celú

cestu veľké cedule s nápisom: „Šoféruj opatrne

a vráť sa čoskoro.“ Aj ja by som sa sem

chcel zase vrátiť.

Foto a text: Martin VIK

SVET GRÁLU

10 | 2006

SVET GRÁLU

10 | 2006

F O T O R E P O R TÁ Ž

SVET GRÁLU

10 | 2006

P O V I E D K A

Neskorá ruža

le moja úcta, pán Vodák,“ smeje

„A sa zriadenec Vít. „Už ste u mňa

dlho neboli. Tu dole sa veľmi nezohrejete,

však? Hore vám nekúria?“

Vít v čiernom pracovnom plášti

a čiapke so znakom mesta spýtavo

pozrie na huslistu Vodáka. V chladiacom

boxe mestského krematória

nie je práve útulne: v holej betónovej

miestnosti osvetlenej len zadrôtovaným

svietidlom na strope, stoja pri

oboch stenách kovové vozíčky s rakvami.

Vodák cez ne preletí rozpačitým

pohľadom:

„Pán Vít, máte tu dnes na obrad nejakú

pani Skúpu. Kdeže je?“

„Pani Skúpu hovoríte? Momentík,

na to sa pozrieme,“ nasadzuje Vít malé

guľaté okuliariky a ide k zoznamu

obradov, zavesenému pri výťahu.

„Áno, pravdaže, pani Skúpa, tu ju

máme; je dnes piata, jedenásť štyridsať

päť,“ ukazuje si prstom Vít. “Tú

priviezli už v stredu,“ vracia sa k Vodákovi,

„tak to bude ešte v šestke. Nejaká

príbuzná?“ zdvihne oči nad oblúčiky

okuliarov.

„Ale, nie,“ pokrčí ramenom Vodák.

Necíti sa tu dnes práve najlepšie. Prichádza

sem občas na kus reči, Vít

si ho vždy doberá, vy dôchodcovia

sa máte, ale dnes je to iné. „Je to len

známa, pán Vít.“

„Známa . . . áno, môžete sa do tej

šestky pozrieť, to hej, ale otvárať vám

to nebudem, pán Vodák. Vystaviť nepíšu

a pozerám,“ nazerá do papierov,

„že je to z nemocnice a to viete,“ mnohovravne

zdvihne obočie, skladá oku-

SVET GRÁLU

10 | 2006

liariky, chytí prázdny vozík a rachotí

s ním k výťahu. „Ako hovorím,“ volá

ešte cez rameno, „v šestke.“

Vodák prejde miestnosťou a železnými

dvermi do šestky. Pri stene

vpravo je niekoľko rakiev. Nájde ju

hneď. Na bielom štítku je prosto napísané:

Anna Skúpa, 1931.

Anička! Pozerá na prostú, čiernu

rakvu, tu si. Vidíš, nakoniec sme sa

predsa zišli… K hrdlu mu stúpa vlna

nečakanej bolesti. A ja som myslel…

„Vodák, Vodák,“ ozýva sa nad

schodmi; zostupuje po nich obradník.

„Tu je. V chladiacom boxe! To je

vám hore také teplo?“

Vodák mu v rozpakoch kráča oproti:

„Je tu známa, má dnes obrad,“ vysvetľuje,

„tak ju hľadám.“

„Ale hore čakajú už len na vás,“ sucho

odpovie obradník.

Vodák chvatne vystupuje po schodoch.

Organ preluduje, svetlá sú rozsvietené.

„Máte tu, pán Vodák, Srdce ako

husle na úvod a vy nikde,“ spýtavo

hľadí organista od hracieho stola.

„Prepáčte,“ dáva Vodák husle pod

bradu. Krátka predohra organu a obradnou

sieňou sa nesú nežné tóny huslí.

Vodák sa o Aničkinom pohrebe

dozvedel vlastne až včera, od známej;

náhodou ju stretol. I keď si myslel, že

uplynuli roky a roky, bolestne ho to

prekvapilo. Anička? Veď bola oveľa

mladšia ako on. Ťažko ochorela, veľa

si vytrpela, veľa, pán Vodák…

Dohrali. S husľami pod pazuchou

ide k rozpisu ďalších skladieb, ale čelista

naňho sykne: „Snenie na WC,

máte voľno.“

Vodák kývne a vracia sa. Kolega

bude teraz hrať Schumannovo Snenie

na violončelo.

„Po rečníkovi sú Hoffmanské

kvapky spoločne a nakoniec Vemapodšum,“

príčinlivo šepká kolega.

„Ďakujem,“ mierne sa ukloní Vodák.

Musí si nájsť Barcarolu z Hoffmanových

poviedok a v spevníku potom

Vesničko má pod Šumavou.

Včera pocítil po dlhom čase zase

prudkú bolesť pri srdci:

Nikdy ju už neuvidím…

„Vemapodšum spoločne, bez

skoku!“

Nikdy sa už na mňa neusmeje…

„Nedojiť, nedojiť, nech tu nie sme

do večera!“

Chcel by som jej toho ešte toľko,

toľko povedať…

„Vašo, pridáme Vltavu podľa Hašlera,“

obracia sa organista na speváka,

„sme krátki.“

Vodák ide po schodoch do chladiaceho

boxu. „Tak pozor, pozor, teraz tu

mám frmol. Priviezli mi ďalších,“ rámusí

Vít plným vozíkom. „Ale naozaj

mi tu teraz nezavadzajte.“

„Ja len na chvíľu u tej známej,“ vyhýba

sa Vodák. Vít odráža vozík

k stene a náhli sa zase k výťahu.

Rakva zotrvačne dôjde a duto narazí

do steny.

Vidíš, toľko som ti toho ešte chcel

povedať, Anička. Veril som, že sa

spolu ešte stretneme a že… Mierne

prešedivelá milá pani stojí vedľa

akvy a jasnými modrými očami sa

na Vodáka usmieva… totiž, uprene

hľadí Vodák na veko rakvy, vieš… ja

som na teba, Anička, vlastne nikdy

neprestal myslieť. A to som ti vždy

chcel povedať.

Pani pristupuje bližšie a láskyplne

položí ruky Vodákovi na ramená.

Vidíš a čakal som dlho; príliš dlho

som čakal… život ubehol tak náhle.

Ani… Zase tá vlna bolesti stúpajúca

k srdcu. Rýchlo sa otočí ku schodom

vedúcim medzi živých.

Na tabuli vedľa organu číta: KM-

SM-IPL-XEROX-NÝMAND

Vydýchne a pripraví si Keď ma stará

matka, Indiánsku pieseň lásky, Largo

z opery Xerxes a na záver je spev:

Nikto na celom svete.

Organ dokončuje obrad a tóny vysokých

kvínt v dlhom diminuende

doliehajú až sem, pod nízky betónový

strop.

„Jedenásť štyridsať päť. Skúpa Anna,“

hlaholí od schodov Vít. „Tak s dovolením,

pán Vodák, musím dať pani

Skúpu do výťahu a potom hore.“ Vodák

ustúpi, vozík zaškrípe; potom ide

za rakvou, ako jediný.

„Teraz máme voľný výber,“ stretne

sa na schodoch s organistom. „“Je to

vraj vaša známa, tak si vyberte.“

Dohodli sa na Bachovej chorálovej

predohre a nakoniec, o to Vodák

veľmi prosí, Blíž k Tebe Bože môj…

„Viete, Jaromír, tú pieseň sme ešte

ako študenti spolu spievali v našom

zbore. Obaja sme ju mali veľmi radi;

bola to vtedy naša pieseň,“ zveruje sa

náhle Vodák.

Za husľovým puzdrom má už od

rána dlhú rolku v hodvábnom papieri.

Teraz z nej vybaľuje ružu. Najkrajšiu

neskorú ružu zo svojej záhrady. Mráz

ju nespálil; nádherne sa rozvila.

Dole už Vít s obradníkom upravili

vence a kvetiny od pozostalých. Hudobníci

odišli na kávu, čalúnené dvere

kancelárie ticho zaklapli, obradná

sieň stíchla.

Vodák vstupuje k vystavenej rakve

a ukladá na ňu svoju ružu.

„Anička, na tvojej ďalekej ceste ti

prajem len všetko dobré. Pán ti žehnaj…“

hovorí ticho. Náhle sa mu trochu

zahmlia okuliare.

Milá, usmievavá pani stojí znovu

vedľa neho; teraz ešte zreteľnejšia

a svetlejšia. Pri jeho slovách radostne

pristupuje a láskyplne, nežne pohladí

Vodáka po tvári. Akoby chcela povedať:

nebuď smutný.

Tak sa tu, v prázdnej obradnej sieni

dočasne rozchádzajú dva životy. A do

koberca osudu sa tkajú nitky do životov

budúcich. Nič už toto stretnutie

neporuší. Nitky krásnych farieb stúpajú

nahor, tóny plynú.

Keď potom hrajú pieseň Blíž k Tebe

Bože môj, hrá Vodák tak, ako ešte

nikdy v tejto sieni nehral. Rozžiaria sa

farebné, vysoké okná nedeľných rán,

zaznejú vzdialené zvony, zavonia neskorá

ruža. Teraz je to len ich pieseň.

Pomáha odchádzajúcej cez prah.

Keď dohrali a bronzová brána sa

zavrela, dlho sa Vodák díva von presklenou

stenou na strieborné smreky

urnového hája. Pred očami mu prebiehajú

celé roky; Anička v nich svieti

spomienkou. Necíti smútok; naopak –

hrejivú radosť, že ju takto mohol odprevadiť.

Potom začuje na schodoch hlasy

kolegov. Odvráti sa od veľkého okna

spomienok a husle tichučko preladí.

Jaroslav KLIMECKÝ

SVET GRÁLU

10 | 2006

Z A U J A L O N Á S

Z A U J Í M A V O S T I Z O S V E TA V E D Y A V Ý S K U M U

Kamene – živé tvory?

Dvaja francúzski geológovia

prišli k záveru, že kamene

sú schopné dýchať,

hýbať sa a dokonca pôsobiť

na ľudské zdravie. Kamene

sú pre nich živými

bytosťami, čo dokladajú

vlastnými dôkazmi.

Francúzski geológovia

Arnold Rheshar a Pierre

Escollet dlhú dobu študovali

rozmanité kamene zozbierané

na najrôznejších

miestach sveta. Spoločne

dospeli k záveru, ktorého

obsah z úst vedcov mnohých

prekvapí.

Kamene údajne obsahujú

určitý druh životnej

aktivity, aj keď sa prejavuje

len veľmi pomaly

a v dlhých časových úsekoch.

Vďaka nej sa štruktúra

kameňov mení, a dokážu

aj starnúť. Umožňuje

im dýchať, alebo sa dokonca

hýbať. Jeden takýto

nádych môže trvať

od troch dní do dvoch

týždňov, a dokážu dokonca

určitým spôsobom

aj pulzovať, akoby im bilo

srdce. Tento interval trvá

tri dni.

Obaja vedci fotograficky

zdokumentovali aj pohyb

kameňov. Jeden z nich sa

v priebehu dvoch týždňov

bez zásahu posunul o dva

a pol centimetra. Obaja geológovia

z toho usúdili, že

aj kamene sú živými organizmami,

a v podstate

všetko, čo nás na planéte

obklopuje, je možné označiť

za živé.

http://magazin.atlas.sk/

veda_a_technika/29063/

SVET GRÁLU

10 | 2006

Menia tvar

Vodný vír môže

rozkvitnúť ako

kvet do skvostných

geometrických

tvarov – tvrdia

fyzici v referáte uverejnenom

v časopise Physical

Review Letters. Výskumný

tím sčasti naplnil

odmerku vodou a roztočením

okrúhlej platničky

na dne odmerky

rozmiešal tekutinu. Ako

vzrastala rýchlosť rotácie,

okrúhle oko vodného

víru menilo svoj tvar najskôr

na elipsu, potom sa

rozprsklo ďalej do rohov,

až sa zmenilo na trojuholník,

štvorec atď. Vedci

žasli nad týmto úkazom

a doteraz naň nemajú

žiadne vysvetlenie.

http://sciencenow.sciencemag.org/

science-shots/

Koniec žiaroviek

Objav Michaela Bowersa,

študenta Vanderbiltovej

univerzity v Nashville

v americkom štáte Tennessee,

by mohol vytlačiť

Edisonov objav žiarovky

zo scény. Jeho náhodný

objav veľmi malých zhlukov

atómov, vedcami

nazývaných „čarovné

kvantové body“, zrejme

v y t vor i l nov ý z d roj

svetla, ktoré je veľmi

príjemné ľudskému oku.

Už niekoľko výskumných

tímov dokázalo, že veľmi

ma lé zhlu k y atómov

svietia, pokiaľ nimi prechádza

elektrický prúd.

Keď sa to preukáže

aj v prípade

„čarovných

bodov“, na vyt

voren ie s vetelného

zdroja

budeme jedného dňa potrebovať

iba štetec. Svietiaci

náter, ktorý by sme

s jeho pomocou vytvorili,

môže pokrývať akýkoľvek

povrch. A svetlo sa

navyše, samozrejme, neobmedzuje

len na bielu

farbu – bude možné si

vybrať zo základných farieb

dúhy, a dotvoriť tak

interiér podľa vlastných

predstáv.

http://www.21stoleti.cz

Plášť neviditeľnosti

na dohľad

Britskí experti na optiku

vyvíjajú materiál,

ktorý dokáže pred ľudsk

ý m zra kom u k r y ť

a k ý koľve k pre d me t .

John Pendry z londýnskeho

Imperial College

vychádza z faktu, že materiály

s abnormálnymi

optickými vlastnosťami,

známe ako metamateriály,

môžu spôsobiť, že svetlo

namiesto odrážania sa od

objektu okolo neho iba

prechádza. To znamená,

že sa predmet zahalený

takouto látkou stane pre

ľudské oko neviditeľným.

Metamateriály sú kompozitné

kovové materiály,

ktorých štruktúru možno

usporiadať tak, aby nimi

prechádzalo svetlo. To sa

dosiahne ovplyvňovaním

vzťahov medzi elektrickým

poľom, magnetickým

poľom a smerom toku žiarení.

Pedryho tím v súčasnosti

už pracuje s materiálom,

ktorý dokáže lúče

takto presmerovať, avšak

zatiaľ sa to týka len žiarení

s väčšou vlnovou

dĺžkou, než aké je ľudské

oko schopné zachytiť. Pre

žiarenia s menšou vlnovou

dĺžkou je potrebné

vyvinúť nanoštruktúrny

metamateriál, u ktorého

je však presné nastavenie

optických vlastností oveľa

zložitejšou záležitosťou.

Pedry napriek tomu verí,

že sa mu takú látku podarí

vyvinúť v priebehu

budúceho desaťročia.

http://www.21stoleti.cz

Ropáci prestávajú

byť fikciou

Vedci z nemeckého Bielefeldu

rozšifrovali genotyp

baktérie živiacej sa uhlíkovými

zlúčeninami, z ktorých

sa skladá ropa. Inými

slovami povedané – táto

baktéria rozpúšťa ropu.

Vznikla tak nádej pre

ropou znečistené moria.

Pochopenie biochemických

procesov, ktoré spúšťa

baktéria Alcanivorax borkumensis,

by mohlo viesť

k novému efektívnemu

environmentálnemu spôsobu

čistenia vôd znečistených

ropou. Existuje

viacero baktérií, ktoré sa

živia ropou. Alcanivorax

borkumensis patrí medzi

najvýznamnejšie.

http://magazin.atlas.sk/

veda_a_technika/30548/

H I S T Ó R I A

erzia je iné meno pre dnešný Irán, historické

pomenovanie používané ešte done-

dávna. Názov „Irán“ sa používal skôr v zemepisnom

zmysle pre indoiránsky priestor, t. j.

oblasť iránskej vysočiny a severnej Indie. Do

tohto priestoru, oddávna obývaného pôvodnými

kmeňmi, prenikli v druhom tisícročí pred

Kristom kmene zo severu, teda z vnútrozemia

strednej Ázie, kmene ľudí bielej rasy, ktorí sami

seba nazývali Ariovia, t.j. „ušľachtilí“ alebo

„svetlí“. Na poznávanie ich náboženstva, ktoré

malo silne polyteistický charakter, nám dnes

slúžia zachované písomné pamiatky, a síce staroindické

Védy pre oblasť Indie a Avesta pre

oblasť Perzie, t. j. dnešného Iránu. Obe slová

znamenajú „vedenie či poznanie“, totiž vedenie

o náboženských veciach v najširšom slova

zmysle, s náboženskými predpismi a zákonmi,

s kozmológiou, eschatalógiou 1 , hymnami a meditáciami.

Medzi mnohými božstvami Iránu

vyniká jedna postava – Mitra , ktorý má v Indii

paralelu rovnakého mena. Uctievanie Mitru

pretrváva dvetisíc rokov, jeho kult je teda porovnateľný

s trvaním kresťanstva. Mitra bol

„svetlý“, dobrý boh, darca požehnania, ktorý

miloval ľudí. Ľud ho uctieval ako boha, od ktorého

dobroty závisí jeho existencia.

(VI.)

PERZIA

PUTOVANIE DO KRAJINY ÚSVITU

Blízky východ, Predný východ, Stredný východ - to sú rôzne pomenovania

toho istého zemepisného priestoru, rozprestierajúceho sa od Stredozemného

mora na východ smerom k Indii. Dnes je to prevažne oblasť

arabského sveta, oblasť ovládaná islamským náboženstvom. V minulosti

však bolo všetko úplne inak.

Zoroaster spoznal aj dar

Božej sily, ktorá každoročne

prúdi celým stvorením

a viedol ľudí k tomu, aby ju

dokázali vedome prijímať

V 6. stor. pred Kristom zo zástupu hľadačov

Boha vystúpil do svetla histórie Zaratust Spitama

alebo Zaratustra, v gréčtine známy ako

Zoroaster. V mlčaní duše dospel až k poznaniu

Boha, ktorého nazýval menom Ahura Mazda

(neskoršia forma Ormuzd), čiže múdry Pán.

Zoroaster spoznal aj dar Božej sily, ktorá každoročne

prúdi celým stvorením a viedol ľudí

k tomu, aby ju dokázali vedome prijímať. Jeho

hlavnou úlohou ale bolo, aby v dušiach ľudí

„pripravil cestu“ pre Svetlo Pravdy. Zoroaster

hovoril, že Boh už častejšie poslal ľuďom pomocníkov,

ktorí im zvestovali Pravdu.

SVET GRÁLU

10 | 2006

H I S T Ó R I A

SVET GRÁLU

10 | 2006

On však má ešte ďalšiu úlohu –

chcel zvestovať príchod Spasiteľa, ktorého

nazýval Saoshyant. Saoshyant je

Synom Božím, časťou Boha samotného

a príde na Zem, aby viedol konečný

boj so zlom a temnotou.

Zoroaster vystupuje vo svojom národe

ako reformátor, ktorý napráva

skreslené predstavy ľudí o božstvách

a prináša vedenie o jedinom Bohu,

tvorcovi a udržiavateľovi svetov.

Množstvo doterajších „bohov“ stavia

na úroveň božích pomocníkov, slúžiacich

Stvoriteľovi – Ahura

Mazdovi. Zoroaster sa svojím

pôsobením stal vedúcou

osobnosťou a zakladateľom

hnutia, náboženského hnutia

hlbokej čistoty a veľkej

vznešenosti, ktoré vošlo do

histórie ako mazdaizmus

alebo parsizmus. Tri základné piliere

Zoroastrovho učenia sú: dobré myšlienky,

dobré slová, dobré diela. Až

táto jednota myslenia, reči a konania

vedie podľa neho k dosiahnutiu pravého

človečenstva.

Zoroaster poukazoval aj na protivníka

Boha, na pána temnôt Ahrimana.

Ľudia sa musia rozhodnúť pre dobro

alebo zlo, pre Ahura Mazdu alebo

Ahrimana, pre dobro, ktoré všetko privádza

k rozkvetu alebo pre zlo, ktoré

všetko nakoniec zničí. Nakoniec však

na Zemi zvíťazí Svetlo, Dobro, Ahura

Mazda. Preto je svetlo a oheň uctievaný

ako symbol dobra a čistoty. Oheň

všetko očisťuje. Preto boli deti pri krste

v mazdaizme podržané nad dymom

z ohňa (pripomeňme si tu podobnosť

s egyptskou Isidou a gréckou Demeter).

Avšak nie rituály a dogmy, ale správny

spôsob života, poznanie dobra a zla,

správne myslenie a konanie sú hlavným

obsahom Zoroastrovej náuky. Podľa nej

človek musí poznať duchovné sily, ktoré

pôsobia vo svete, teda zákony stvorenia,

musí dôjsť k sebapoznaniu, musí mať

schopnosť sebakritiky, sebadisciplíny

a zodpovednosť, ktorú mu nemôže odňať

ani kňaz, ba ani Boh.

Mazdaizmus je náboženstvom činu,

preto ctiteľ Ahura Mazdu má neustále

odporovať zlu a potierať ho, kdekoľvek

sa prejaví. Svoju úlohu na tejto

zemi vidí v tom, aby prostredníctvom

mravného konania pomáhal k víťazstvu

Svetla a Pravdy na Zemi. Zoroaster

nazýval svoje posolstvo „čistou

náukou“ a čistota – vnútorná i vonkajšia

– zostala až do dnešných dní

najvyšším príkazom pre parsov, jeho

stúpencov. V priebehu neskorších

Prichádzame znovu a znovu, kým

sa nenaučíme byť takými, akých

nás môže Boh vo svojej ríši strpieť

udalostí, prenikaním rôznych dobyvateľov

do tohto priestoru, bol parsizmus

alebo mazdaizmus stále viac

zatláčaný do úzadia. Dnes v týchto oblastiach

namiesto neho vládne islam.

Niekoľko desiatok tisíc parsov v Iráne

a v Indii, ktorí zostali až do dnešných

dní ako menšinoví stúpenci kedysi

vládnucej náuky, sú však ešte aj dnes

vysoko vážení – tešia sa veľkej úcte pre

svoju vnútornú čistotu a úprimnosť

zmýšľania, ako aj pre svoju pracovitosť

a praktické životné postoje. V indickom

Bombaji sú napríklad parsovia,

stúpenci Zoroastra, najúspešnejšími

a najvzdelanejšími obchodníkmi.

Dosah Zoroastrovho učenia bol

obrovský a jeho vplyv siaha až do

dnešných čias. Prijímali ho aj perzskí

králi, tvorcovia svetovej perzskej

ríše v piatom a štvrtom storočí pred

Kristom.

Súčasťou Zoroastrovho učenia bola

myšlienka reinkarnácie, o ktorej hovoril:

„Žiadny človek nežije na Zemi

len raz! Prichádzame znovu a znovu,

kým sa nenaučíme byť takými, akých

nás môže Boh vo svojej ríši strpieť. To

je kľúč k pochopeniu všetkého pozemského

života!“ (citované podľa knihy

Zoroaster, vyd. Stiftung Gralsbotschaft

Stuttgart 1957)

MITROV KULT

oroaster hovoril o Bohu, tvor covi

Z a udržiavateľovi všetkých vecí –

Ahura Mazdovi, no poukazoval aj na

jeho protipól, vládcu temnôt Ahrimana.

Dôležité postavenie v histórii

Perzie zaujímal aj Mitra, ktorý bol

uctievaný ľudom v predzoroastrovskej

dobe ako božstvo

slnka a svetla a prostredník

medzi duchovným svetom

a svetom ľudí. Mitra pomáhal

udržiavať vesmírny poriadok

a harmóniu. Podľa

legendy sa narodil na Zemi

25. decembra. Vzhľadom na veľké

rozšírenie Mitrových slávností tento

dátum prevzala potom aj kresťanská

cirkev ako dátum narodenia Ježiša.

Dovtedy kresťania konali slávnosti 6.

januára ako pripomienku Ježišovho

krstu v Jordáne, keď sa v ňom prebudilo

poznanie jeho vlastnej úlohy

a pôvodu. Podobne ako v kresťanstve,

aj v kulte Mitru sa vykonával krst ponorením

do vody.

Nositeľmi transformácie a obohacovania

jednotlivých duchovných prúdov

boli zvyčajne neoficiálne spoločenstvá.

Na rozdiel od veľkých svetových náboženstiev

sa neustále snažili koncen-

H I S T Ó R I A

trovať prevažne na vnútorné prežívanie

svätosti Božieho pôsobenia, teda

na pôvodnú formu poznávania Boha.

Ich základom bola náboženská skúsenosť

bez dogiem, otvorená a schopná

prijímať nové poznatky aj z iných duchovných

prúdov. Zmyslom tradície

by nemala byť stagnácia, ale odovzdávanie

vedenia o prameni Života, obohatené

o ďalšie impulzy na veľkú cestu

do krajiny úsvitu, na cestu ľudstva

k duchovnému uvedomeniu.

Tradícia musí byť dynamická, aby

dokázala v prítomnosti spájať

minulosť a budúcnosť. V tomto

zmysle prešiel aj kult Mitru početnými

premenami.

Keď sa Perzská ríša zrútila pod

nárazom dobyvateľskej energie

Alexandra Veľkého a jeho novovzniknutá

obrovská ríša zjednotila početné

kmeňové i národné spoločenstvá, bol

to začiatok nového procesu miešania

rás, národov a rôznych kultúr, ktorý

dal vznik aj novému, nezadržateľnému

toku myšlienok, duchovných vplyvov

a impulzov. Tomuto prúdu sa nevyhol

ani kult Mitru. Ten na novú situáciu

reagoval tak, že sa dokázal sám v sebe

obnoviť a prehĺbiť. A keď v prvom storočí

pred Kristom prenikol až na západ,

do vtedajšej rímskej ríše, úplne sa

zaradil do vtedajšej súčasnosti. Náboženstvo,

staré viac ako tisíc rokov, sa

stalo novým. Mitra bol uctievaný od

Indie až po Rím a rímski vojaci jeho

kult priniesli až do Španielska a do

Británie. Všade padol mitraizmus na

úrodnú pôdu, pretože prinášal do sŕdc

otvorených ľudí neuvedomelé tušenie

Svetla. Bol bojovným náboženstvom

činu a tak niet divu, že tento kult oslovoval

obzvlášť rímskych vojakov. Pre

toto svoje bojové zameranie stal sa

z mitraizmu výlučne mužský kult, čo

môže znamenať určité ochudobnenie

(v iných podobných spolkoch boli zasväcované

aj ženy).

Archeologické vykopávky početných

mitraistických chrámov umož-

Nositeľmi transformácie

a obohacovania duchovných

prúdov boli zvyčajne

neoficiálne spoločenstvá

nili získať o nich pomerne presný

obraz. Zaujímavá je skutočnosť, že

nebol nájdený žiadny chrám veľkých

rozmerov, zato však veľké množstvo

menších chrámov, ktoré boli stavané

približne pre 50–80 ľudí. To poukazuje

na to, že tento ezoterický kruh

bol vedome udržiavaný v menšom

počte a udržanie intimity kultového

priestoru bolo dôležitejšie ako získavanie

stúpencov. Pre zasvätencov bol

priestor chrámu symbolom vesmíru,

v ňom sa cítili „vradení“ do veľkého

chrámu kozmu. K oltáru na východnej

strane chrámu viedlo sedem stupňov,

znázorňujúcich sedem sfér, ktorými

musí prejsť ľudský duch na svojej

púti do raja. Kultový obraz na východnej

strane chrámu predstavoval Mitru,

ako usmrcuje býka – je to symbolika

človeka, ktorý je zajatcom pozemskej

hmotnosti a musí ju prekonať, ak má

byť spojený so Svetlom. Toto prekonanie

však neznamená zničenie prirodzenosti,

ale jej premenu.

Rovnako, ako bolo v chrámoch

sedem stupňov k oltáru, tak v kulte

Mitru existovalo sedem stupňov zasvätení.

Prvé tri patrili k nižším zasväteniam,

ktorých nositelia sa vlastných

mystérií nesmeli zúčastniť. Ďalšie štyri

stupne patrili k vyššiemu zasväteniu.

Siedmy stupeň bol určený pre duchovného

vodcu mystérií. Tieto stupne zasvätenia

symbolizovali jednotlivé vývojové

stupne ľudského ducha, pričom

každý stupeň ľudského bytia a poznania

musel byť skutočne prežitý.

Kult Mitru nebol dogmatický, jeho

znášanlivosť – podobne ako znášanlivosť

antických mystérijných spolkov

voči iným – bola veľmi vysoká.

Od čias Zoroastrovho posolstva až do

svojho zániku v 4. storočí po Kristovi

zotrvával mitraizmus pevne v očakávaní

záchrancu alebo spasiteľa, ktorý

ešte má prísť. Vtedajšia kresťanská

cirkev toto nebola ochotná trpieť,

pretože pre ňu bolo spasiteľské dielo

pre ľudstvo ukončené príchodom

Ježiša – aj napriek tomu, že on sám

hovoril o príchode inej osoby –

Syna Človeka, ktorý bude „súdiť

svet“. Toto proroctvo o konci

vekov však dnes cirkev vykladá

ako premenu sveta prostredníctvom

opätovného návratu Ježiša

Krista. Aj preto bol v 4. storočí

po Kristovi mitraizmus – ako jeden

z ohlasovateľov Saoshyanta,

Sudcu svetov – cirkvou zavrhnutý.

Jeden prúd pútnikov do „krajiny

úsvitu“ tak síce zanikol, no ďalšie sa

nezadržateľne pripravovali.

Spracoval Zdeněk Křivka

1. Eschatológia – náuka o „posledných veciach človeka“,

o smrti a večnom živote, vrátane náuky o temných

sférach stvorenia (peklo), svetlých sférach (raj), o zavŕšení

dejín v období svetového súdu. V kresťanstve

čerpá eschatológia z prorockých a apokalyptických textov

Biblie (napr. zjavenie Jána). Podobnými témami sa

zaoberá aj moslimská a židovská teológia.

SVET GRÁLU

10 | 2006

N Á ZO R Y

SVET GRÁLU

10 | 2006

Impressum:

Svet Grálu

Časopis pre duchovné súvislosti v živote

číslo 10/2007, vyšlo 1. 12. 2006.

Redakcia:

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

telefón 055/678 6420

mobil 0903 907 233

Redakčná rada:

Rudolf Harčarík, Košice

Roman Levický, Slanec

Rastislav Podivinský, Trenčianske Teplice

Anna Štefková, Zlín

Artur Zatloukal st., Brno

Artur Zatloukal ml., Brno

Prekladatelia a korektori:

Alena Anettová, Edith Bartko, Ján Dobrota, Ľuba Dvornická,

Júlia Faberová, Peter Galbavý, Beáta Kseňáková, Maroš Látal,

Mária Majerová, Rastislav Podivinský, Tatiana Pukančíková,

Andrea Stúpalová, Hana Šimková, Igor Vojtek

Vydavateľ:

Stiftung Gralsbotschaft

Lenzhalde 15, D-70192 Stuttgart

www.gral.de

Rozširuje:

Svet Grálu, s. r. o., Mediaprint-Kapa

Predplatné:

Svet Grálu, s. r. o.

Redakcia a administrácia SG,

Rastislavova 9, 040 01, Košice

redakcia@svetgralu.sk

Výroba:

Michael Oort, Stuttgart

Internet:

Miloš Stúpala, Bratislava

Grafika:

Martin Pukančík, Košice

Pavel Patloch, Karviná

Kristýna Franková, Brno

Marek Frank, Brno

Tlač:

družstvo EKON, Jihlava

Ilustrácie:

Roxana Gonzales, Havana, Kuba/* (1, 3, 20); J. C. Pannela jr., USA/* (2);

Visualife/* (2); Luděk Peřina (2); BigPhoto (3); Wikipedia.org (3); Ellena

Elisseva, Toronto, Kanada/* (5); Bernardette Poisson (6–8); Paul Anderson,

New Hampshire, USA/* (6–8); Carlos Paes, Lisabon, Portugalsko/

Morguefile.com (9); Glen Jerkinson, Cairus, Austrálie/* (11); Oleg

Cimmerian, Uljanovsk, Rusko/ iStockPhoto (12), Rastislav Podivínský, Tr.

Teplice (16–19); Darko Novakovic, Novi Sad, Srbsko/* (20–24); Cora Reed,

Denver, USA/* (22); AKG Berlin (23); GralsWelt 36/2005 (21, 27); Horst

Manfred Fürntratt, Graz, Rakousko (28); Martin Vik (30–33); Corel Photodisc

(34); Pavel Patloch, Karviná (35); Jeremy Edwards/ iStockPhoto (37); Lori

Martin, Whitehouse, USA/* (38); Reza Mazaheri, Jackson Heits, USA/* (39);

Gina Smith, Soul, Korea/* (38, 39); Grafikeray/* (42); Marian Vaňáč (43);

Ostatné obrázky GralsWelt a redakcia. *) – Dreamstime.com.

Fotografia na zadnej strane obálky:

Karel Prskavec, Liberec

Cena:

Jednotlivé číslo 87 Sk

Predplatné (4 čísla) 320 Sk

Všetky práva vyhradené. Redakcia neručí za

nevyžiadané príspevky. Vychádza štyrikrát

ročne. Číslo registrácie: 3254/2004

Český Svět Grálu si možno

objednať na adrese: Nováčkova 26,

614 00 Brno, www.svet.gralu.cz.

ISSN 1614-5127

www.svetgralu.sk

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

na tejto dvojstrane je priestor pre Vaše ohlasy a otázky, i odpovede redakcie. Listy,

názory a pripomienky čitateľov – či súhlasné, alebo kritické – nás vždy potešia.

A dvojnásobne budeme radi, ak náš časopis prispeje k väčšej hĺbke Vášho života.

Tešíme sa na Vaše príspevky.

redakcia

Čo je príčinou

homosexuality?

Otázka čitateľa:

Nedá mi to a reagujem na váš názor

k téme homosexuality, zverejnený v č.

9/2006. K pojmu homosexualita viažete

prívlastky pokrivený, chybný, postihnutý,

neprirodzený ap. Trochu mi to

vzalo dych. Je možné, že ľudská bytosť

dospeje k tejto situácii spôsobom, ktorý

uvádzate, postupnou zmenou v rozhodovaní

duše čo sa týka jej pôsobenia,

vcítenia. Homosexualita je pochopiteľne

veľmi neobvyklá vec. No nevnímam ju

o nič neobvyklejšie než zjav modlivky

alebo ropuchy, ktorý u niektorých ľudí

môže vyvolávať zvláštne až nepríjemné

pocity. Nepatria snáď preto tieto tvory

do nášho sveta? Samozrejme sú prirodzenou

súčasťou vesmíru. Duša, ktorá

sa stále a stále vteľuje do rôznych podôb

v prejavenom svete na svojej ceste za

svojím sebauvedomením, je príliš veľká,

vzácna, neobyčajná, než aby sme ju

mohli postihnúť slovami alebo hodnotiť

rozumom, ktorý má sklon k čiernobielemu

videniu sveta a zjednodušenému

rozlišovaniu dobra a zla. Duša túži

zakúsiť všetky možné zážitky, všetky

roly, aby si uvedomovala čím je. Dokonalou

a neoddeliteľnou časťou Boha,

ktorá v sebe obsahuje všetky možnosti

vedomia. A tiež to robí. Nemôžem

a nechcem preto hodnotiť homosexualitu.

Nie je to cítenie či správanie,

ktoré obmedzuje slobodu druhého. A ak

prijmeme ľudí s touto sexuálnou orientáciou

a správaním ako plnohodnotné

bytosti, nám „ostatným“ rovné a hodné

aj Božej pozornosti a lásky, ktorú prajeme

všetkým bytostiam a sami sebe, už

len tým prispejeme k tomu, aby im nič

nebránilo vo vlastnom porozumení ich

cesty, ich životu. Láska homosexuálne

orientovaných ľudí je tiež láskou, len

zaodetou do trochu iného šatu. Možno

môže pôsobiť ako nevhodná porucha

prirodzeného poriadku vesmíru, ale

keď už sa na to mám pozerať ako na

niečo neobvyklé, tak potom ako na čin

Šibala, večne rozvracajúceho vesmírny

poriadok, a predsa ako neodmysliteľnú

súčasť vesmíru, rovnako ako je šašo samozrejmou

súčasťou kráľovského dvora.

Prečo? Aby do neho vnášal humor, moment

prekvapenia, alebo – ako vy tiež

píšete vo vašom úvodníku k názorom –

aby prispel k väčšej hĺbke a farebnosti

života.

Keď sa zmieňujem o túžbe duše poznávať

čím všetkým môže byť, nemyslím tým,

že podporujem akékoľvek svojvoľné správanie,

ako je zabíjanie ap., ktoré obmedzuje

slobodu a celistvosť živej bytosti.

S priateľským pozdravom

(meno v redakcii).

Odpoveď:

Je pravda, že každý človek rozhodovaním

svojej slobodnej vôle ovplyvňuje

okolitý svet a prispieva tak k jeho rozmanitosti.

Každého z nás formovali

a poznamenávali iné skúsenosti a iné

rozhodnutia, preto vnímame a hodnotíme

rovnaké javy viac či menej odlišne.

Tak si vytvárame aj rebríček hodnôt

a cítime sa silnejšie spojení s ľuďmi,

ktorí si osvojili obdobné presvedčenie.

Pokiaľ však stoja proti sebe dva názory,

podobne ako je to v našom prípade

pri posudzovaní homosexuality, je na

mieste si ujasniť, kde má tento odlišný

pohľad svoj pôvod. V dnešnej dobe sme

N Á ZO R Y

v mnohých oblastiach života svedkami

akéhosi uvoľnenia, ktoré poskytuje široké

možnosti pre realizáciu vlastných

prianí a predstáv. V mnohých oblastiach

sme však už svedkami takých následkov,

ktoré svedčia o nesprávnosti tohto prístupu,

pri ktorom sa neberie ohľad práve

na zákonitosti života vo vesmíre. Súhrnným

dokumentom, ktorý svedčí proti

mnohým našim prianiam a predstavám,

je všestranné zbedačenie našej planéty.

Je také rozsiahle, že sa už osobne dotýka

každého z nás. Má svoj nepopierateľný

pôvod v našich mysliach a je teda plodom

určitej duševnej kultúry, pre ktorú

sú záujmy celku a jeho zákony nevítaným

ohrozením vlastných prianí a nepríjemným

pripomenutím vlastnej zodpovednosti.

Situácia, do ktorej sme Zem týmto

spôsobom uvažovania priviedli, naznačuje,

že pre naše priania bude pravdepodobne

existovať určitá hranica, za ktorou

už tieto priania nemôžu byť považované

za vítaný príspevok k rozmanitosti, pretože

vyvolávajú spustošenie. Zdá sa teda,

že to, čo je možné na kráľovskom dvore,

nie je možné v kráľovstve vesmírnom.

Veď pozemské kráľovstvá rýchlo zanikajú,

no to druhé je stále tu. Bude teda

zrejme rozdiel v tom, ako sú tieto kráľovstvá

spravované a udržiavané. Predstava

vesmírneho Šibala, ktorý obracia všetko

naruby, aby vyvolal pohyb a veselie, vyvoláva

predstavu nezáväzných pravidiel,

ktoré je možné kedykoľvek podľa chuti

zmeniť. Hodí sa taká predstava skutočne

k vesmíru? Byť zovretý neúprosnými zákonitosťami

je pre človeka, túžiaceho po

slobode na prvý pohľad neprijateľné. Ale

je to skutočne zovretie? Nie je to skôr milujúca

náruč, ktorá nám darovala skvost

prírody a vesmíru – záhradu, v ktorej

môžeme žiť svoje pozemské životy a učiť

sa, ako túto krásu chrániť a rozvíjať? A tu

sa už dostávame k opačnému uhlu pohľadu.

Človek, ktorý sa snaží pozorovať

svet z tejto strany, bude vždy starostlivo

zvažovať, či jeho priania budú záhradu

plieniť alebo naopak múdro udržiavať.

Pokiaľ však zistí, že svojimi prianiami

narušil mier, mal by pocítiť toľko zodpovednosti,

aby sa ich vzdal.

Homosexualita je prejavom jedného

takého ľudského priania a vyvoláva preto

nástojčivú otázku: Pôsobí vôbec v rámci

prírodného diania – tvorivo a povzbudivo?

Len v takomto prípade má opodstatnenie

a bolo by možné považovať ju

za prínosnú. Existencia prírody vrátane

ľudských tiel je síce závislá na rozmnožovaní.

Pritom však – a to je potrebné

zdôrazniť – prvotným cieľom života na

Zemi je vývoj ľudskej duše, nie rozmnožovanie

tiel. Homosexualita vnáša do

tohto zákonitého pôsobenia umŕtvenie.

Je zvláštnosťou, ktorú príroda nepotrebuje.

Homosexualitu ťažko možno považovať

za jednu z vývojových možností,

ktorú Božia múdrosť ľudským dušiam

predurčila. Táto múdrosť vytvára pre

ľudí iba také cesty, na ktorých ľudská

duša môže dospieť k najvyššiemu uplatneniu

– teda také, kde sa zmysel jej doterajšieho

vývoja nestratí.

(JP)

Vedomé bytie po smrti?

Otázka čitateľa:

Ešte som sa so smrťou a opätovným narodením

bližšie nezaoberal, ale mám

veľký strach zo smrti a z toho, že pri

tom stratím svoje vedomé bytie. Neviem

si tiež predstaviť, že by som sa znova

narodil v inom tele – keďže tam už nie

sú žiadne spomienky na predošlý život.

Môže človek o tom všetkom skutočne

niečo vedieť, alebo sa sami klameme našou

vierou v život po smrti alebo v opätovné

narodenie?

Odpoveď:

Strach pred smrťou je veľmi rozšírený,

pretože táto téma je v našej spoločnosti

dosť tabuizovaná a človek zostáva so

svojimi myšlienkami často sám. Okrem

toho sa u nás prevažujúcim materialistickým

pohľadom na svet tento strach

prehlbuje. Keď človek verí, že človek je

len telo, teda kôpka

kože, kostí a mozgov

ých buniek, potom

celkom prirodzene vyvstane

i otázka, čo z neho

zostane, keď sa po smrti predsa všetko

rozpadne.

Predpoklad, že človek je len telo, nemá

pri bližšom skúmaní pevný základ. Samotná

skutočnosť, že máme „vnútorný

svet“, alebo „vnútorný život“, teda napríklad

že vieme milovať, alebo vnímať

krásu, tento predpoklad spochybňuje.

Všetko typicky ľudské nie je materiálne –

napr. naša schopnosť poznávať, aj schopnosť

vedomého bytia. Ono bytie – naše

„ja“ – nestarne, nemení sa s premenou

nášho tela, ale na základe životných skúseností,

ktoré získavame, má napĺňať

vlastný proces vývoja k zrelosti. V tomto

dozrievaní nášho vedomého bytia tkvie

vlastne zmysel nášho života, a tento proces

našou fyzickou smrťou nekončí.

Čo sa týka spomienok, z pohľadu reinkarnácie

treba rozlišovať medzi „pamäťou“

(informácie uchovávajúca pamäť

rozumu) a „spomienkou“(prežitím nadobudnutá

duševná skúsenosť, „nadradená“

pamäti denného vedomia). Strata pamäte

ešte neznamená stratu spomienky, čiže

skúsenosti ducha, alebo azda stratu vedomého

bytia. Spomínanie je duševno-

-duchovná vlastnosť a priamo nesúvisí

s telesným mozgom. Nemateriálna duša –

so svojím vedomým bytím – nie je podmienená

mozgovou činnosťou a existuje

po fyzickej smrti ďalej.

Pokiaľ človek pripustí túto myšlienku

a spojí ju s vlastnými prežitiami a skúsenosťami,

viera v pokračovanie života po

smrti sa môže stať pevným presvedčením.

Tomuto vývoju by určite pomohlo,

keby sa téma smrti odtabuizovala. Potom

by mohli mať v našej spoločnosti

väčšiu váhu aj tie správy, ktoré sú už po

desaťročia v súvislosti so smrťou zaznamenávané:

o skúsenostiach z druhého

sveta od pacientov po klinickej smrti –

alebo tiež výpovede ľudí, ktorí si pamätajú

na predošlý život.

SVET GRÁLU

10 | 2006

N A Z ÁV E R …

to by videl, ako nám nadšením

K žiaria tváre, keď sme pri prevoze

z Osvienčimu do bavorského lágru

hľadeli zamrežovanými okienkami

väzenského vagónu na vrcholky hôr

vo svetle zapadajúceho slnka, ten

by nikdy neveril, že to sú tváre ľudí,

ktorí svoj život prakticky uzavreli.

Napriek tomu, alebo práve preto, ich

tak strhol roky odopieraný pohľad na

krásu prírody.

A ešte aj v lágri príležitostne upozorní

pri práci ten alebo onen svojho

plahočiaceho sa kamaráta na nejaký

skvostný obraz, ktorý sa ich zraku naskytá,

trebárs uprostred bavorského

lesa (kde sa stavali obrovské podzemné

továrne na zbrojné účely), kde

medzi vysokými kmeňmi napríklad

zapadajúce slnko svieti práve tak, ako

na známom Dürerovom akvareli.

Alebo: raz večer sme už boli v baraku

natiahnutí na zemi, každý

v ruke misku s polievkou. Boli sme po

práci a na smrť unavení. Tu dovnútra

vbehne kamarát a vyzýva nás, aby

sme si pohli na „apelplatz“ a napriek

zime i vlastnej únave si nenechali ujsť

mimoriadny západ slnka.

A keď sme potom vonku uvideli

tie ponuré žeravé mraky na západe

a celý obzor oživený mrakmi najfantastickejších

stále sa meniacich tvarov

v nadpozemských farbách, od oceľovo

modrej až k žeravej krvavo červenej,

a pod tým všetkým (aký kontrast!)

pusté šedé „zemljanky“ lágrov a premočený

„apelplatz“, v ktorého kalužiach

sa ešte zrkadlila ohnivá žiara

oblohy, potom sa jeden druhého po

minútach dojatého ticha pýtal: „Ako

by len mohol byť ten svet krásny…!“

Alebo: stojíš v priekope pri práci.

Rozodnievanie okolo teba je šedivé.

Šedivý je sneh v mdlom rannom šere.

Šedivé sú ich tváre. A ty opäť začínaš

hovoriť s milovanou bytosťou.

Alebo vysielaš už po tisíci krát svoj

nárek a otázky k nebesiam. Po tisíci

krát zápasíš o nejakú odpoveď, bojuješ

o zmysel svojho utrpenia, svojej

obety, o zmysel svojho pomalého

umierania.

Meditácia

v koncentračnom tábore

V poslednom vzopätí proti neutešenej

smrti, ktorá na teba čaká,

náhle cítiš, ako tvoj duch preniká

z celého tohto bezútešného a nezmyselného

sveta von, a tebe na

tvoje posledné otázky o poslednom

zmysle odkiaľsi jasá víťazné: „Áno!“

A v tom istom okamihu sa v okne

vzdialeného bavorského statku

rozsvieti svetlo, v statku, ktorý na

obzore stojí ako kulisa uprostred

všetkej tej bezútešnej šedi prebúdzajúceho

sa bavorského rána, et

lux in tenebris lucet (a svetlo svieti

v temnotách).

Viktor Emanuel Frankl

A napriek tomu povedať životu áno,

Viktor E. Frankl

SVET GRÁLU

10 | 2006

BENJAMIN KLEIN

POZNEJ SVÉHO

ANDĚLA

Čas plynul ako voda. Veľa som sa modlila a často

som sa ponárala do meditácií. Dostala som pri tom

toľko sily, že som často necítila žiadnu bolesť. Zreteľne

som cítila prúdenie energie v hlave a po chrbte.

Bolo to, ako by som stála pod prúdom. Spokojnosť,

šťastie a mier sa okolo mňa šírili, aby ma už nikdy

neopustili. Takmer nikdy! Mohla som cítiť prúd, ktorý

mi hore-dolu pretekal chrbticou. Formoval sa vo

veľkých víroch do centier sily a zhromaždísk energie.

Stavala som sa pravidelne do kríža z planúceho svetla,

ktoré sa z týchto centier napájalo. Ako mi povedal

Michael, svetlo tu bolo vždy, keď som si ho intenzívne

predstavila. Napriek tomu som bola prekvapená,

keď som ho mohla po určitom čase skutočne vidieť.

Už dlhší čas som pozorovala, že tiene druhých, keď

prišli ku mne, sa často skrčili ako zasiahnuté bleskom

a nemohli sa ku mne ďalej priblížiť. Teraz som videla,

že toto pôsobenie vychádzalo z kríža. Jeho lúče ich

tlačili späť. Tak som aj mohla zistiť, že veľa detí sa

v mojej blízkosti upokojilo. Aj sestry, ktoré boli všeobecne

považované za protivné, sa stávali v mojom

okolí omnoho miernejšie. A dokonca aj nevľúdna

domovníčka ma v poslednom čase dokázala raz aj

pohladiť, prehovoriť ku mne, alebo mi otočiť stránku

knihy. Áno, zdalo sa dokonca, že má pôžitok z toho,

že smie nejaký čas zotrvávať v mojej blízkosti. Teraz

som aj vedela prečo!

Benjamin Klein

Poznej svého anděla

113 strán, formát 14 x 21 cm, tvrdá väzba

nakladateľstvo Integrál Brno

ISBN 80-238-5381-3

Cena 185 Sk

Knihu si môžete objednať prostredníctvom

kupónu, ktorý nájdete uprostred časopisu.

Knižka Benjamina Kleina je príbehom ťažko telesne postihnutého

dievčaťa Barbary, opis jej cesty k pochopeniu samej seba i ľudí

okolo nej. Na životnej púti ju sprevádza anjel Michael, pomáha

Barbare znášať životné útrapy a ukazuje jej, že i zdanlivo nezodpovedateľné

otázky majú svoje odpovede. V knižke sa prelína pozemská

realita s opismi duchovného sveta, kde všetko nachádza

svoj vyšší zmysel.

Nejde o to – chrániť sa pred

nepríjemnosťami, ale s dôverou v Boha

prinášať okolitému svetu seba samého.

Tá narastajúca, skoro nepostrehnuteľná každodenná

jednotvárnosť v konaní voči sebe i voči iným,

ktorá sa nám postupne stáva zvykom, raz rozhodne

o našom duchovnom bytí či nebytí.

Nezáleží na podmienkach, ktoré nás obklopujú; rozhodujúce

je životné dielo, ktoré z nich vytvoríme.

Elisabeth LUKASOVÁ

(Autorka je pokračovateľkou životného diela psychoterapeuta

Viktora E. Frankla, autora knihy „A predsa povedať životu

áno“ z prostredia koncentračného tábora.)

SG10

products

Resources

Company

SG10

Delete template?

Save as template?

products

Resources

Company