SG10

P O V I E D K A
Neskorá ruža
le moja úcta, pán Vodák,“ smeje
„A sa zriadenec Vít. „Už ste u mňa
dlho neboli. Tu dole sa veľmi nezohrejete,
však? Hore vám nekúria?“
Vít v čiernom pracovnom plášti
a čiapke so znakom mesta spýtavo
pozrie na huslistu Vodáka. V chladiacom
boxe mestského krematória
nie je práve útulne: v holej betónovej
miestnosti osvetlenej len zadrôtovaným
svietidlom na strope, stoja pri
oboch stenách kovové vozíčky s rakvami.
Vodák cez ne preletí rozpačitým
pohľadom:
„Pán Vít, máte tu dnes na obrad nejakú
pani Skúpu. Kdeže je?“
„Pani Skúpu hovoríte? Momentík,
na to sa pozrieme,“ nasadzuje Vít malé
guľaté okuliariky a ide k zoznamu
obradov, zavesenému pri výťahu.
„Áno, pravdaže, pani Skúpa, tu ju
máme; je dnes piata, jedenásť štyridsať
päť,“ ukazuje si prstom Vít. “Tú
priviezli už v stredu,“ vracia sa k Vodákovi,
„tak to bude ešte v šestke. Nejaká
príbuzná?“ zdvihne oči nad oblúčiky
okuliarov.
„Ale, nie,“ pokrčí ramenom Vodák.
Necíti sa tu dnes práve najlepšie. Prichádza
sem občas na kus reči, Vít
si ho vždy doberá, vy dôchodcovia
sa máte, ale dnes je to iné. „Je to len
známa, pán Vít.“
„Známa . . . áno, môžete sa do tej
šestky pozrieť, to hej, ale otvárať vám
to nebudem, pán Vodák. Vystaviť nepíšu
a pozerám,“ nazerá do papierov,
„že je to z nemocnice a to viete,“ mnohovravne
zdvihne obočie, skladá oku-
34
SVET GRÁLU
10 | 2006
liariky, chytí prázdny vozík a rachotí
s ním k výťahu. „Ako hovorím,“ volá
ešte cez rameno, „v šestke.“
Vodák prejde miestnosťou a železnými
dvermi do šestky. Pri stene
vpravo je niekoľko rakiev. Nájde ju
hneď. Na bielom štítku je prosto napísané:
Anna Skúpa, 1931.
Anička! Pozerá na prostú, čiernu
rakvu, tu si. Vidíš, nakoniec sme sa
predsa zišli… K hrdlu mu stúpa vlna
nečakanej bolesti. A ja som myslel…
„Vodák, Vodák,“ ozýva sa nad
schodmi; zostupuje po nich obradník.
„Tu je. V chladiacom boxe! To je
vám hore také teplo?“
Vodák mu v rozpakoch kráča oproti:
„Je tu známa, má dnes obrad,“ vysvetľuje,
„tak ju hľadám.“
„Ale hore čakajú už len na vás,“ sucho
odpovie obradník.
Vodák chvatne vystupuje po schodoch.
Organ preluduje, svetlá sú rozsvietené.
„Máte tu, pán Vodák, Srdce ako
husle na úvod a vy nikde,“ spýtavo
hľadí organista od hracieho stola.
„Prepáčte,“ dáva Vodák husle pod
bradu. Krátka predohra organu a obradnou
sieňou sa nesú nežné tóny huslí.
Vodák sa o Aničkinom pohrebe
dozvedel vlastne až včera, od známej;
náhodou ju stretol. I keď si myslel, že
uplynuli roky a roky, bolestne ho to
prekvapilo. Anička? Veď bola oveľa
mladšia ako on. Ťažko ochorela, veľa
si vytrpela, veľa, pán Vodák…
Dohrali. S husľami pod pazuchou
ide k rozpisu ďalších skladieb, ale čelista
naňho sykne: „Snenie na WC,
máte voľno.“
Vodák kývne a vracia sa. Kolega
bude teraz hrať Schumannovo Snenie
na violončelo.
„Po rečníkovi sú Hoffmanské
kvapky spoločne a nakoniec Vemapodšum,“
príčinlivo šepká kolega.
„Ďakujem,“ mierne sa ukloní Vodák.
Musí si nájsť Barcarolu z Hoffmanových
poviedok a v spevníku potom
Vesničko má pod Šumavou.
Včera pocítil po dlhom čase zase
prudkú bolesť pri srdci:
Nikdy ju už neuvidím…
„Vemapodšum spoločne, bez
skoku!“
Nikdy sa už na mňa neusmeje…
„Nedojiť, nedojiť, nech tu nie sme
do večera!“
Chcel by som jej toho ešte toľko,
toľko povedať…
„Vašo, pridáme Vltavu podľa Hašlera,“
obracia sa organista na speváka,
„sme krátki.“
Vodák ide po schodoch do chladiaceho
boxu. „Tak pozor, pozor, teraz tu
mám frmol. Priviezli mi ďalších,“ rámusí
Vít plným vozíkom. „Ale naozaj
mi tu teraz nezavadzajte.“
„Ja len na chvíľu u tej známej,“ vyhýba
sa Vodák. Vít odráža vozík
k stene a náhli sa zase k výťahu.
Rakva zotrvačne dôjde a duto narazí
do steny.
Vidíš, toľko som ti toho ešte chcel
povedať, Anička. Veril som, že sa
spolu ešte stretneme a že… Mierne
prešedivelá milá pani stojí vedľa