SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

23. Civilnosť, jednoduchosť, bezprostrednosť, neštylizovanosť a prostota na
javisku nie je ani primitívnosť a nekultivovanosť., ani pohodlnosť, ani individualizmus
a ignorantstvo. Jednoduchosť je plod majstrovstva.
Jednoduchosť, ku ktorej smerujú aj niektoré iné požiadavky na zmenu
prednesového štýlu, je to, čoho cenu spoznávajú tí skúsenejší. Preto sa tu
radi vrátime k výroku L. Chudíka a k jeho reprodukcii v podaní V. Záhorského,
že totiž jednoduchosť, prostota je kdesi na konci zápasu o zvládnutie
hereckej techniky a je v prekonávaní vzorov; že prostota je znakom majstrovstva,
v ktorom sa už technika nevníma. Správne pripomenul aj Mikuláš
Huba, že naturalistické kopírovanie ulice umenie zabíja. Aby však
nevzniklo nedorozumenie — ak sa tu odvolávame na niekoho, nechceme
povedať, že ten jeho prednesový štýl si majú osvojiť všetci ostatní.
Hlásatelia a obrancovia tézy o civilnej javiskovej reči sami vo svojej
praxi vydávajú svedectvo, že ich prostota nie je z konca zápasu, ale zo
samého jeho začiatku, že nevznikla prekonávaním vzorov, lež je produktom
demobilizácie vlastných síl a schopností, dôsledkom deformácie a vulgarizácie
zákona šetrenia energie a práce. Preto nás vôbec neprekvapuje,
keď na túto adresu počujeme kritické hlasy z ktorejkoľvek strany, keď
napr. M. Procházka hovorí o živnostníckom vzťahu k umeleckej tvorbe,
D. Podmaková o nevšímavosti k reči, o móde nízkej úrovne reči a o nedostatku
profesionálnej etiky, keď A. Kret kriticky konštatuje, že herec po
skončení štúdia dostáva v divadle požehnanie na to, aby pokračoval v nezáujme,
ignorancii, nerešpektovaní alebo aj bojkotovaní kánonov ortoepie.
Chceli by sme pripomenúť aj slová, ktoré odzneli vo vážnom ovzduší rokovania
IV. zjazdu ZSDU r. 1982 z úst M. Válka. O našej hereckej mládeži
povedal, že mnohí absolventi VŠMU pokladajú úlohu „napríklad aj naučiť
sa hovoriť správne po slovensky za čosi, čo je pod ich úroveň".
Všetko, čo sme doteraz povedali, aj to, čo ešte ďalej budeme konštatovať,
zakladá sa na štúdiu, na starostlivom a dlhom pozorovaní a posudzovaní
stavu našich vecí. Došli sme k poznaniu, že našu jazykovú politiku, regulačnú
jazykovednú funkciu i kritickú analýzu javiskovej reči musíme založiť
na zákone kultúry jazyka, na zákone pokroku, ktorý vedie k poriadku,
a 1
na ňom založenej tvorivej slobode. Nie je to jednoduché. Pre potrebu
bezprostrednej diskusie s divadelnými pracovníkmi by sme sa odvážili
zjednodušiť interpretáciu tohto zákona a pozrieť sa na tieto veci očami
návštevníka divadla.
Návštevník divadla očakáva umelecký zážitok, citové, mravné, myšlienkové,
estetické a iné poučenie a povzbudenie, chce objaviť niečo zo seba
a svojho sveta, chce sa s niečím stotožniť. Toto očakávanie sa mu ťažko
splní, ak na ľahké a nerušivé vnímanie hry nie sú podmienky, ak ho