SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

SLOVENSKÁ
REČ
ROČNÍK 51 — 1986
ČÍSLO 6
Július Rybák
O HVIEZDOSLAVOVEJ REČI
(Na 65. výročie jeho skonu)
Hviezdoslavova reč — to je téma, ktorá ma dávno vábi, a bojím sa, že
práve pre túto vábnu silu nenájdem v sebe odvahu, aby som sa do nej raz
sústredenejším spôsobom pustil. Vyberám si preto pár záznamov k tejto
téme zo Zápisníka — v nádeji, že môžu byt skromným príspevkom do
našich diskusií o Hviezdoslavovom jazyku.
Všetky moje úvahy o budúcom poslaní Hviezdoslava v ľudskej kultúre
a o budúcnosti jeho jazyka zatieni toto úžasné proroctvo S. Krčméryho:
„Keď stará Európa nasýti sa tmou, sedmispáčka zlenivela, to siahne za
zväzkami čudesného básnika, zaviatymi ako semä do zeme neznámej, keď
ono zíde pre ňu celú, aby posiaío lány od Lisabonu po Vladivostok." Pri
čítaní Hviezdoslavovho XI. zväzku sa mi mihla myšlienka, ktorá ma úplne
omráčila svojou pravdou: Možno to, čo nám na Hviezdoslavovi prekáža,
čo stojí ako zátarás medzi nami a ním, nie je jeho komplikovanosť (ako sa
neraz oficiálne tvrdí a ako sú viacerí o tom presvedčení), ale Hviezdoslavova
prostota. Áno, do Hviezdoslavovej prostoty sme nedorástli! Akoby
slovenská literatúra (a najmä poézia) po Hviezdoslavovi sama vŕšila medzi
neho a národ tieto balvany neporozumenia, balvany akejsi prešpekulovanosti,
schválnej zložitosti, za ktorú sa rada schováva chudoba ducha. Nie,
vôbec teda nemôže íst o to, aby sme Hviezdoslava zjednodušovali, sprístupňovali
— stačí odbúrať to, čo sme my sami navŕšili medzi národ a
Hviezdoslava, a tieto svoje svety sa samy stretnú. Pavol Országh je celý
pred nami, toľké roky na nás túžobne čaká — aká to krásna predstava do
budúcnosti!
Z nezaslúžene prepychovo a v nezaslúžene veľkom náklade vydanej