SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

Doklady jednoznačne ukazujú, že v súčasnej spisovnej slovenčine sa sloveso
vyjst prikláňa k tým odvodeninám' slovesa ísť, pri ktorých nastáva
predĺženie predpony, teda k slovesám nájst, zájst, dôjst, pôjst.
Dlhé ý (í) sa vyskytuje aj v nárečových tvaroch, ktoré sa v minulosti
používali aj v spisovných jazykových prejavoch, napr. v ružomberských
tlačáach na rozhraní 19. a 20. stor. (Uhlár, 1974). Používanie nárečových
tvarov s ý podporuje používanie tvarov výjst, vyjde atď. v spisovnom jazyku.
Pri slovese vyjst sa spomína aj výslovnosť víst s dlhým í bez j. Ide o pripodobnenie
slovesa vyjst, resp. výjst k slovesu prísť. Táto výslovnosť sa
v spisovnej slovenčine odmieta ako nesprávna (Kráľ, 1979, s. 62).
Podľa platnej kodifikácie popri slovese vyjst má krátkosť aj sloveso ujst,
ktoré je utvorené slovotvornou predponou ú-. Aj pri tomto slovese sa používajú
tvary sú: V j de m z mesta (Večerník, 10. 7. 1981, s. 6).
Môžeme rezumovať. Čoraz častejšie používanie podôb výjst, vyjde atď.
namiesto kodifikovaných podôb vyjst, vyjde atď. a podôb újst, ujde atď.
namiesto ujst, ujde atď. ukazuje, že používatelia spisovného jazyka majú
pri derivátoch od slovesa íst vedomie dĺžky, a to tak pri slovesách obíst,
odíst, predísť, nadíst, podíst, popodíst, rozíst sa, zísí sa, ako aj pri slovesách
nájst, zájsť, dôjst, pôjst. Dĺžka sa zachováva aj pri slovese príst. Predĺženie
nenastáva jedine pri slovesách prejsť a nejsť so samohláskou e v slovotvornej
predpone. Na základe podaného rozboru sa nazdávame, že by bolo
správne, aby sa namiesto kodifikovaných podôb vyjsť a ujst používali
podoby výjst a újst, alebo aby sa podoby vyjsť a ujsť používali ako
varianty popri platných podobách vyjst a ujst. Takéto riešenie by z doterajšej
kodifikácie odstránilo istú asymetriu pri tvorení predponových
slovies od slovesa ísť, vyšlo by v ústrety používateľom spisovného jazyka
a potvrdilo by ako správny čoraz bežnejší úzus, v ktorom sa často vyskytujú
tvary s dlhými prefixmi vý- (výjst) a ú- (újst).
Literatúra
KRÁĽ, Á.: Samohláskové skupiny, dvojhlásky a tzv. nepravé dvojhlásky. Spoluhláska
j. (Kapitoly zo slovenskej ortoepie.) Kultúra slova, 8, 1974, s. 257—263.
KRÁĽ, Á.: Slovenská výslovnosť. Banská Bystrica. Učebné pomôcky 1979, 174 s.
(sprievodný text ku gramofónovým platniam).
KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo
1984. 632 s.
Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. 11. vyd.
Red. Š. Peciar, Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1971. 424 s.
Slovník slovenského jazyka. Zv. 1. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV
1959, s. 619.
UHLÁR, V.: Slovenčina ružomberských tlačí na rozhraní 19. a 20. storočia. (Zo
Salvovej a Páričkovej tlačiarne v r. 1888—1914.) Slovenská reč, 39, 1974, s. 332—343.