SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

Veľmi ma zaujalo stanovisko R. A. Budagova k nasledujúcemu problému},
ktorý je tesne spojený s mojou témou — jazyk Hviezdoslava: Možno po-,
vedat, že jazyk Homéra je niečo menej ako jazyk Shakespeara...? ;—
a teda o akom vývoji jazyka sa dá hovoriť? V polemike s Vendriesom R. A.
Budagov veľmi výstižne konštatuje: „Tento francúzsky štylista má pravdu,
keď tvrdí, že zlí štylisti svoju nechápavosť dobre písať obyčajne vysvetľujú
nedostatkami jazyka, zvaľujúc tak vinu zo seba na nevinného. To je, pravdaže,
správne, veď Turgenev a)lebo Bunin nepotrebovali sa žalovať na
nedokonalosť jazyka, zatiaľ čo niektorí ich súčasníci, spisovatelia oveľa
menších rozmerov, tak robili." Keď tvrdíme, že Hviezdoslavovi slovenčina
nestačila, paradoxne tvrdíme, že nedokázal dobre písať. Vendries totiž hovorí:
„Neverte podpriemerným spisovateľom, ktorí svoju neschopnosť zvaľujú
na jazyk. Vina je vždy na spisovateľovi, nikdy nie na jazyku." Celkom
iný problém, pravda, je, čo Hviezdoslav spravil so slovenčinou, aby mohla
vyjadriť, aby moMa „uniesť" tento vysoký stupeň rozvinutého vedomia.
To však nie je deformovaná slovenčina, ako sme my všeobecne (hodnotiac
ju slovenčinou nášho stupňa vedomia) náchylní tvrdiť, ale slovenčina rozvinutá
v tých najlepších svojich potenciách.
Časté úvahy nad Hviezdoslavovým jazykom mi pripomenul J. W. Goethe
týmito slovami: „Skutočná básnická genialita, ak sa vyskytne, je sama
v sebe dokonalá; keby jej mala prekážať nedokonalosť reči alebo vonkajšej
techniky alebo čohokoľvek iného, ona vlastní vyššiu vnútornú formu, ktorej
sa predsa v konečnom dôsledku všetko podriadi, a dokonca i jej temné či
smutné prvky pôsobia často nádhernejšie, než by pôsobili jasné."
Tvorca: len on jedine
môž' borcom byt; bo z rumov chaosu
len on sám môže scelit opät svet
či púhym „staň sa' nový postaviť ...
Pri Hviezdoslavoovm verši Vtom pažitnatom na chodníku/krok zašuchotal
krpca strmý som sa vrátil k úvahám o inverzii; neznamená koncepcia jazyka
ako prúdu vedomia aj jej celkom iné chápanie? V každom prípade
musím vysvetliť, prečo mi Hviezdoslavova inverzia naskrze neprekáža. Nepreskakuje
tu reč ako prúdy potôčika jeden cez druhý, križujúc sa navzájom,
a len vďaka tomu vytvára prúd (lebo iné je prúd vody v potoku a vo
vodovodnom potrubí)? To by však znamenalo (a bolo by to v logike mojich
úvah), že reč ako prúd vedomia je istá kvalita reči, že sa ním reč stáva len
vtedy, keď skutočne začne prúdiť vedomie! Ze teda naša bežná bezduchá
reč nemá s prúdom vedomia nič spoločné. A že naším veľtokom vedomia
a jazyka je a navždy zostane Hviezdoslav! (Ešte jeden záver. Naozaj treba