SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre, kde bol
zástupcom vedúceho katedry a vedúcim jazykovednej sekcie. V r. 1951 získal
akademický titul PhDr., v r. 1957 vedeckú hodnosť CSc, v r. 1967 vedeckú
hodnosť DrSc, v r. 1968 vedecko-pedagogickú hodnosť docenta a v roku 1981
vysokoškolského profesora. Od pedagogickej činnosti na nižších stupňoch škôl
(ako učiteľ a riadite! školy) cez obdobie pôsobenia vo vedeckom ústave našej
vrcholnej vedeckej inštitúcie prešiel nakoniec na vysokoškolskú pôdu, kde pripravoval
pedagógov pre základné a stredné školy, ale aj budúcich jazykovedných
pracovníkov.
J. Oravec začal pracovať v dialektológii. Už ako poslucháč Filozofickej fakulty
UK sa zúčastnil na terénnom výskume západoslovenských nárečí pre pripravovaný
Atilas slovenského jazyka. Na časy, keď na svojom motocykli prechádzal
dedinkami a mestečkami, aby vydoloval cenný materiál pre chystaný a dnes už
v úplnosti aj vydaný Atlas slovenského jazyka, ktorý na mapách a v pripojených
komentároch predstavuje súčasnú slovenskú nárečovú situáciu, si vždy
s úsmevom rád spomínal. Nárečovému výskumu ostal verný po celý svoj život,
koncentroval sa však na výskum nárečí (nielen západoslovenských) zo syntaktického
hľadiska. Zamýšľal sa pritom aj nad niektorými všeobecnejšími otázkami,
o čom svedčí napr. jeho úvaha o reči ľudových piesní a nárečovej norme.
Po príchode na akademické jazykovedné pracovisko sa J. Oravec v najväčšej
miere a systematicky venoval výskumu slovenského spisovného jazyka. Z jednotlivých
rovín jazyka bola to predovšetkým syntaktická a potom morfologická
rovina. V morfoflógii stáli u neho na prvom mieste zámená a predložky. Toto
zameranie sa u prof. J. Oravca odrazilo aj v jeho početných štúdiách a iných
menších príspevkoch, no najmä v jeho knižných publikáciách Väzba slovies
v slovenčine (1967) a Slovenské predložky v praxi (1968), ako aj v jeho účasti na
kolektívnom diele Morfológia slovenského jazyka (1966), do ktorého vypracoval
kapitoly o zámenách a predložkách. Autori tohto diela si iste spomínajú, ako
vedel neúnavne diskutovať o mnohých problémoch pri redigovaní textu tohto
diela v Domove vedeckých pracovníkov SAV, no najmä o tých, ktoré ho osobitne
zaujímali. V oblasti syntaxe venoval pozornosť viacerým vetným členom,
napr. prívlastku, prístavku (problém prístavku ho zaujímal osobitne), predmetu,
prístavkového určenia alebo doplnku. Novšie sa sústreďoval aj na problematiku
súvetia, o čom svedčí rad jeho príspevkov na stránkach nášho časopisu. Niektoré
svoje podrobné syntaktické výskumy dobre využíval aj pri úvahách o slovenskom
pravopise, najmä pri riešení otázky písania čiarky. Prcf. J. Oravec sa mal
vo veľkej miere zúčastniť na príprave Syntaxe slovenského jazyka. Jeho účasť
na tomto diele bude v tom, že sa využijú výsledky jeho výskumu najmä v oblasti
priraďovania.
Prof. J. Oravec mal niektoré osobitné záľuby, obľúbené témy, ktoré ho sprevádzali
ceflý život. Spomeňme tu jeho mimoriadny záujem o problematiku používania
pádových prípon -a a -u v G. sg. subst. vzoru dub. Nadväzoval tu na
svojho vysokoškolského učiteľa prof. E. Paulinyho, ktorý ukázal, že tieto prípony
sa dnes používajú na základe významového, nie formálneho princípu (v staršej
jazykovede sa vychádzalo z formy, zo zvukovej podoby slov, resp. zakončenia
slov). Tento významový princíp využil prof. J. Oravec aj pri rozhraničení skloňovania
podstatných mien ženského rodu podľa vzoru dlaň a kosí. K problematike
prípon -a a -u sa J. Oravec často a rád vracal (bol presvedčený, že v súčasnosti
je prípona ~a zaznávaná alebo „utláčaná", že sa jej nepriznáva také po-