SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

hodnota tohto zložitého celku. V príprave hercov sa musia osobitne študovať
zvukové prostriedky jazyka, medzi nimi aj výslovnostné normy. S ohľadom
na osobitnú situáciu divadelnej komunikácie a na výrazovú univerzálnosť
javiskovej reči mimoriadna pozornosť sa musí venovať výcviku
v technike reči. Pretože javisková reč má umeleckú funkciu, v hereckej
príprave sa má študovať aj jej estetická zložka, totiž tá jej výrazová sila,
ktorú poslucháč a divák pociťuje ako krásu reči, ako krásu materinskej
reči.
Z viacerých čŕt javiskovej reči vyplývajú vysoké požiadavky na reč herca,
osobitne na techniku hereckej reči. Ďalej treba osobitne zdôrazniť,
že slovenská javisková reč môže stáť iba na spisovnej slovenčine, že pre
kultúru javiskovej reči sú osobitne dôležité zvukové prostriedky a výslovnostné
normy spisovnej slovenčiny.
IV. Slovenská javisková reč sa vcelku vyvíjala v súlade so zmyslom uvedených
téz a myšlienok. Niektoré nedorozumenia sa zjavili v diskusii o zvukovom
systéme slovenčiny a o príslušných normách. Vydaním Pravidiel
slovenskej výslovnosti je tento stav za nami. O staršom vývine slovenskej
javiskovej reči prislúcha povedať, že bola plodom uvedomovaného kultivovania
slovenčiny a spisovnej slovenčiny. V istom čase sa prijímala ako vzor
kultivovanej reči. Javisková reč sa v tomto čase i neskôr nediskutabilne
pokladala za vzor kultivovanej slovenskej reči a aj kultivovanej výslovnosti.
Dnes sa začína pochybovať už aj o možnosti niesť túto štafetu. Hľadajú
sa nové základy pre javiskovú reč. Casť divadelných pracovníkov
pochybuje o autonómnosti slova v divadle (v tom majú kus pravdy), no
hovorí sa aj o inflácii slova — a to je problematickejšie. Vyzdvihuje sa
akási onomatopoická alebo tónová, čisto zvuková funkcia reči v divadle,
nad artikuláciu sa kladie fonácia,, resp. suprasegmentálna modulácia reči.
Jedným z dôsledkov tejto tendencie je súčasná obľuba prudkých dynamických
zmien rečového aktu v našom divadle bez ohľadu na sémantiku a na
vytvorený kontext. Treba však povedať, že ak sa ťažisko rečového výrazu
prenesie do sféry mimo artikulácie, oslabí sa jeho sémantická funkcia.
Jazykový význam slova by v tomto štýle musel ustupovať. Vôbec — ak
hlavnú výpoveď má niesť forma a ak sa má tomu podriadiť aj reč, reč musí
degenerovať. Zdá sa, že tento trend sa u nás začína upevňovať. Prejavuje
sa tak, že sa pripúšťa menšia i malá zrozumiteľnosť slova, mení sa estetické
hodnotenie reči. Od herca sa nežiada technická zručnosť v reči, pripúšťa
sa to, čo sa predtým označovalo ako nedostatočná zrozumiteľnosť reči,
brbtavosť, šušlavosť, stúpanie na jazyk. Pripúšťa sa aj technicky surová
reč a vôbec reč javiskovo nešpecifická a nekultivovaná.
V stále väčšom rozsahu sa pripúšťa javisková reč, v ktorej sa nerešpektujú
ani elementárne výslovnostné normy spisovnej slovenčiny, ani normy