SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

keď sa na hranici samostatných slov stretne záverová spoluhláska s úžinovou.
Vyslovuje sa [poc cem, oc cestri, kresľic ci] namiesto [poť sem, ot sestri,
kresliť si].
Zdvojená spoluhláska sa nenáležité vyslovuje aj vtedy, keď sa na morfematickej
hranici stretne svetlá sykavá spoluhláska (s, z, c, 3) s temnou
sykavou spoluhláskou (š, ž, č, 3), alebo ak sa stretne (s, z, š, ž) so záverovo-úžinovou
(c, 3, č, 3). Počuť výslovnosť [ro>žiarit, preč Čertovicou,
sinoveč čaká] miesto [rozžiariť, pret Čertovicou, sinovec čaká].
Menej úspechov dosahujeme pri nácviku správnej výslovnosti spoluhlásky
[h]. Slovenské [h] je znela hrtanová spoluhláska, maďarské [h] je
však neznela hrtanová spoluhláska. Pred precvičovaním výslovnosti slovenskej
spoluhlásky h vysvetľujeme teoretickú podstatu problému (t. j.
rozdiel medzi výslovnosťou h v slovenčine a v maďarčine) a tak pripravíme
poslucháčov na vnímanie rozdielov vo výslovnosti. Spoluhláska h je zo
všetkých slovenských spoluhlások na spotrebu fonačného prúdu najnáročnejšia.
Treba sa poriadne nadýchnuť, aby sa zosilnil výdychový prúd. To
zlepší situáciu pre výslovnosť h. Vyžadujeme, aby sa pri artikulácii hovorilo
nahlas, lebo vtedy sa dosahuje výraznejšia znelosť hlások. Pri artikulácii
slovenskej spoluhlásky h poslucháči musia cítiť, ako im padá hrud-r
nik a v hrdle cítiť väčšiu artikulačnú námahu než pri výslovnosti maďarskej
spoluhlásky [h].
Z kombinatoriky sa aj na vysokej škole treba ešte zaoberať znelostným
spodobovaním. Vo výslovnosti našich poslucháčov sa táto chyba vyskytuje
často. Niektoré z chýb sú špecifické pre poslucháčov maďarskej národnosti,
iné sú spoločné pre Slovákov i Maďarov.
Slováci nerobia chyby v asimilácii znelej párovej spoluhlásky na neznela
v polohe na konci slova, resp. vety pred prestávkou. Maďarskí poslucháči
však vyslovujú [hrad, pod, poď, dážď] namiesto [hrat, pot, poť, dášť]. Je len
samozrejmé, že prvým predpokladom zvládnutia tohto ortoepického problému
je poznanie inventára znelých a neznelých spoluhlások, resp. znelých
spoluhlások a im zodpovedajúcich neznelých párov. Poslucháči problém
pochopia a vedia imitovať spisovnú výslovnosť, na seminári dokážu asimilovať
správne. No v spontánnej praxi sa správajú opačne. Súvisí to so
silnými návykmi z materinského jazyka.
Slovenskí poslucháči zriedka robia chyby v znelostnej asimilácii, keď sa
na hranici slov stretáva neznela spoluhláska so znelou párovou spoluhláskou,
napr. šíp zranil, štekot zosilnel, stratil duchaprítomnosť, hlas doznel,
plač detí. Väčšina má spisovnú výslovnosť [šib zranil, šťekod zosilnel,
straťiď duxaprítomnost, hlaz doznel, plaj ďetí].
Viac chýb v znelostnej asimilácii (t. j. vo výslovnosti sa neuskutoční
znelostná asimilácia) sa u poslucháčov vyskytuje vtedy, keď sa na hra-