SLOVENSKÁ - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

sa nedá dosiahnuť, ak sa nezvládnu elementárne veci, ak pretrvávajú nedorozumenia
v chápaní obsahu a zmyslu kultúry reči a javiskovej reči, ak
sa nezvládnu výrazové a vyjadrovacie možnosti národného jazyka v jeho
hierarchickej štruktúre a so zväzujúcou funkciou spisovného jazyka, ak sa
nezvládnu normy spisovného jazyka, ba ani holá technika reči.
Divadelní a televízni diváci sa dnes sťažujú, že mnohí slovenskí herci
„nevedia po slovensky" a že im nerozumieť. Majú pravdu. Vidíme a počúvame
takých, ktorých reč sa stáva ťažko zrozumiteľnou, keď hovoria rýchlo,
ticho, veľmi hlasno, máme takých, ktorí nevedia čisto vyartikulovať svoj
text, ktorí si pričasto stúpajú na jazyk, pričasto sa preriekajú, ba sú aj
šušlaví a brbtaví a takí, čo pričasto narúšajú normy spisovnej slovenčiny
bez funkčného odôvodnenia.
Ešte predtým a v samom podloží javiskovej reči je však problém techniky
dychu, hlasu a najmä reči. Jasne a priamo treba povedať, že najelementárnejší
a najväčší problém našej javiskovej reči je práve problém techniky
reči. Upozornil na to už pred desaťročím V. Záhorský. Ak hovoríme o technike
reči, nemyslíme na nejaké vykrúcame úst, nemyslíme na nijaké vyumelkovane
a neprirodzené ukladanie hlások alebo na maznanie sa s rečou.
Myslíme na prirodzenú, ľahkú a hravú reč, na technické podmienky pre
zachovanie zrozumiteľnosti reči v hocijakých rečových situáciách (ak sa
zrozumiteľnosť očakáva alebo predpokladá), na odovzdávanie sémantickej
informácie, na schopnosť a zručnosť dať rečou to, čo je v jej moci, na fonáciu,
artikuláciu a intonáciu, ktorú poznáme z dobrých a nie ani celkom
zriedkavých prejavov sovietskej divadelnej školy, ba aj z anglického a
iného jazykového prostredia, na stav, keď je rozprávanie i počúvanie pôžitkom,
oddychom a z podstaty veci inšpiráciou a humanizáciou ako hocijaký
iný majstrovský výkon. Až na druhom mieste je problém ortoepický,
teda problém výslovnostnej normy.
Dnes na Slovensku niet scény, ktorá by ako celok bola nositeľom kultivovanej
slovenskej výslovnosti. Nie je ním ani naša prvá, národná scéna,
lebo sú priveľké rozdiely medzi jednotlivými reprezentantmi tejto
scény a toto miešanie, táto rečová nejednotnosť začína pôsobiť chaoticky.
(S uznaním treba kvitovať, že SND si zásluhou časti kolektívu predsa len
drží popredné miesto a autoritatívne účinkuje v slovenskej divadelnej obci.)
Treba otvorene povedať, že iba menšia časť našich hercov pozná, ovláda
a usiluje sa rešpektovať normy slovenskej spisovnej výslovnosti. Ostatní
herci sa sústavne dopúšťajú viac alebo menej chýb bez ohľadu na to, čo
hrajú. Chyby sú individuálne. Možno ich jednotlivcom zrátať a dokázať,
že buď nevedia, že robia chyby, buď ignorujú jestvujúcu ortoepickú kodifikáciu.
Svedčia o tom aj vybrané rozbory G. Horáka z r. 1977, 1978, 1979,
1981 a Á. Kráľa z r. 1981, 1982, hoci sa v nich problémy zďaleka nevyčer-