1. Cirkev ako rodina 2. Malé základňové ... - teologia.iskra.sk

krízy je protestantizácia kresťanstva. Vplyv, ktorý nesie protestantské črty oslabil
moderný katolicizmus. Následky: interpretačný subjektivizmus v súvislosti s Božím
slovom; moralizmus v životnej praxi; oslabenie organickej jednoty kresťanskej udalosti,
ktoré siaha až k pokusu vyprázdniť zvnútra spojenie s rímskym biskupom, pričom ide
o popretie jeho reálneho primátu. Zdroj týchto troch pádov má svoj zdroj v posledných
troch storočiach, konkrétne v odsunutí ontologickej kresťanskej skutočnosti, aby sa
dostali do popredia etické dôsledky kresťanského života. Vytráca sa podstata
kresťanskej skutočnosti.
Nové stvorenie sa stáva žriedlom odlišnej spoločnosti. Činnosť kresťana je svojou
povahou misionárska, spoluúčasťou na metóde Krista, ktorý utvoril Cirkev, aby sa stal
známym v celom svete. Kristus sa prihováral ľuďom prostredníctvom konkrétnych
udalostí. Hnutie chce pokračovať v jeho metóde. Charizma je cesta, ktorá vedie ku
Kristovi. Predovšetkým je to ohlasovanie zvesti, že Boh sa stal človekom, dejinným
spoločníkom na našej životnej ceste. A Ježiš je prítomný v Cirkvi, ktorá je jeho
tajomným telom, v znamení zhody, spoločenstva, komunity, jednoty. Z týchto dvoch
prvkov sa rodí misionárska vášeň, aby ostatní poznali a prijali Krista. Zviditeľňovanie
jednoty pokrstených sa nazýva spoločenstvo a jeho ovocím bude oslobodenie. Svet je
tak ľudskejší, viac zodpovedá svojmu určeniu zažiť šťastie srdca. Srdcom našej viery je
tajomstvo Vtelenia. Božie milosrdenstvo v dejinách má jedno meno: Ježiš.
Druhý vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako spoločenstve, veľmi radostné potvrdenie,
že Kristus a Cirkev sú centrom dejín. Misionárska úloha, ktorú koncil pripomína
všetkým kresťanom, je milosťou. Prvú encykliku Jána Pavla II. prijali ako svoj životný
plán. V katechéze nazývanej Škola komunity, jej venovali celý rok. Pápežská rada pre
laikov r. 1982 uznala Fraternitu Hnutia Communione e liberazione. V CL sa zrodila
skúsenosť úplného odovzdania sa Kristovi, ich spôsob života schválila Cirkev, sú
zasvätení a volajú sa: Memores Domini, je to ideál pre všetkých. Zasvätený je
prorokom, lebo volá, že Kristus je všetko, samotný spôsob jeho jestvovania je tým
volaním. Vzťah ku Kristovi je tkanivom, z ktorého je utkaná naša existencia. Hnutie sa
snaží poľudštiť prostredie, okolnosti, svet.
Žiť pre ľudskú slávu Krista v dejinách. Milujú všetky formy, ktoré Cirkev uznáva a sú
ochotní spolupracovať. Všetko čo robia, robia ako poslanie. Zdrojom radosti je patriť do
Cirkvi. Sú ochotní na každú obeť, až po obetu vlastného života, ochotní sa odvracať od
mentality sveta. Vzťah ku všetkým veciam prežívať ako znak a pozvanie k Cieľu.
Kresťan je človek, ktorý v každom vonkajšom jave vníma večnosť. Vernosť charizme je
spoluprácou s pápežom a biskupmi, ktorí sú s ním v spoločenstve. Snaha
o ekumenizmus, rozdelenie medzi kresťanmi zmenšuje Kristovu ľudskú slávu
v dejinách a oslabuje sa aj význam svedectva svetu. Neveriacich pozývajú k zamysleniu
sa nad vlastnou ľudskou existenciou. Pokiaľ ide o ostatné náboženstvá, zdôrazňujú
správnosť každého autentického náboženského hľadania, udržujú priateľstvo
s budhistickými mníchmi z hory Koya. Želajú si stretať a spoznávať sa s ľuďmi iných
vierovyznaní, ktorí majú zmysel pre Tajomstvo, chcú spolupracovať na zmene sveta.
Vedomie súčasného človeka je roztrieštené racionalizmom, nihilizmom, panteizmom,
skepticizmom, atmosféra neistoty nepozná slovo pravda. A predsa túžba po niečom
opravdivom definuje aj srdce súčasného ľudstva. Novosťou je stretnutie s ľuďmi,
ktorých ľudskosť je opravdivejšia. Dôkazom slov evanjelia je život toho, kto ich
vyslovuje. Stretnutie, ktoré je objatím a prijímaním skúseností tých, ktorých stretáme.
Evanjelium je nepretržitým sledom stretnutí „od človeka k človeku“, ktoré sú
počiatkom životnej udalosti, ktorá sa nakoniec stala dejinami, a dostala sa až k mojej
mame, ktorá to povedala mne.
11