TO jE Môj NázOR - EUROREPORT plus

Reportážna spomienkaBojovník od TobrukuKeď britská kráľovná Alžbeta II. navštívila v októbri Slovensko, nezabudlana Devíne vzdať úctu aj vojnovým veteránom, ktorí cez 2. svetovú vojnubojovali spolu s jednotkami Veľkej Británie proti fašizmu. Bohužiaľ, stovkyz nich sa od bývalého režimu nedočkali úcty a satisfakcie. Naopak,väčšina účastníkov západného odboja bola perzekvovaná. O to viac siich odkaz ako dôležitý zdroj vojenských tradícií váži súčasné ministerstvoobrany a ozbrojené sily. Jedným z príbehov statočnosti je aj osud AladáraBočkaya, ktorý sa vyznamenal v bojoch o severoafrickú pevnosť Tobruk.Pani Margita Bočkayová s dcérou Katarínou a vyznamenaniamisvojho manžela.VíťazstvoAladárovi Bočkayovi, rodákovi z Horehronia,padol otec v prvej svetovej vojne.Zanedlho mu zomrela aj mamka. Ajkeď vyrastal ako sirota, mal dosť vnútornejsily, guráže a morálneho presvedčenia, abysa po rozbití Československa vybral v roku1939 bojovať proti nacizmu po boku Poliakov.„Manžel bol pokojný, uvážlivý a vnútorneveľmi pevný, pričom nacistov z dušenenávidel,“ hovorí o svojom mužovi paniMargita Bočkayová. Rozpráva, ako jej manželpo obsadení našich severných susedovNemcami ustúpil s jednotkami podplukovníkaLudvíka Svobodu do Sovietskehozväzu. Tam však na neho čakala niekoľkomesačnáponižujúca neistota v zajateckomtábore. Československej exilovej diplomaciisa však podarilo dosiahnuť prepusteniečasti internovaných českých a slovenskýchvojakov, ktorí boli zaradení do čs. jednotkyformujúcej sa na Strednom východe.„Otec o vojne nehovoril rád. Myslel si, želen ťažko môžeme pochopiť, čo všetko zažil,“dodáva Katarína Bočkayová, dcéra pána Aladára.Pravdaže, základné veci o bojoch v horúcejsevernej Afrike jej vyrozprával. Hovorilaj o tom, ako sa 3. mája 1943 čs. pluk nalodilna loď Mauretania a po oboplávaní Afrikypristál v anglickom Liverpoole. Následne zalovív dokumentoch a vyberie spomedzi nichlist z britského ministerstva vojny podpísanýriaditeľom personálnych služieb, ktorý zaslalijej otcovi. Začína sa nasledovne: „Pane,som poverený poslať Vám stužky vyznamenaniaAfrická hviezda 1939 – 1945 s emblémomoznačujúcim príslušnosť k 8. armáde, ktoréVám boli udelené za službu v Britskej armádev severnej Afrike...“„Otec mal na ten čas jednu celoživotnú pamiatku.Nikdy nezabudnem na jeho jazvyvypálené cez celý chrbát. Ťažké popáleninyutrpel práve počas bojov o Tobruk,“ poviepani Katarína a prinesie starú čiernobielufotografiu. „Toto je môj otec, protilietadlovýstrelec, už v nemocnici v Alexandrii. A tentomuž vedľa neho je otec súčasného podpredseduvlády Slovenskej republiky pána DušanaČaploviča.“ Pani Katarína je hrdá aj na to,že jej otec sa následne v zostavečeskoslovenskej samostatnejobrnenej brigády zúčastnilna otvorení druhého frontuv Normandii a po bojoch zaslobodu Francúzska či Belgicka sa do rodnéhoČeskoslovenska vrátil ako víťaz vojny.Aladár Bočkay v poľnej nemocnici v Alexandriitretí zľava. Druhý zľava sedí Dušan Čaplovič, otecdnešného podpredsedu vlády SR.Poníženie„Na jeseň v roku 1945 manžela prepustiliz armády. Po krátkom pobyte na rodnom Horehronísi ešte v tom istom roku otvoril v Komárnemalé mäsiarstvo. V sirotinci ho totiždali vyučiť za mäsiara,“ spomenie pani Margita.„Mal organizačný talent, mal úctu u zamestnancova vedel si získať dôveru obchodnýchpartnerov. Veď v roku 1948 už našafirma dodávala mäso okrem malopredaja ajcelej komárňanskej vojenskej posádke, lodeniciamči fabrike na tabak. Prišlo však jednopiatkové popoludnie a súdruhovia z mestskéhovýboru nám oznámili, že sme znárodnení.Zhabali nám stroje, nákladné autá,všetko...“Písal sa rok 1949. Aladárovi Bočkayovi,bojovníkovi zo západného frontu a úspešnémupodnikateľovi, nedovolili vo vlastnejfirme ani len pracovať. V meste bol nežiaduci.Musel za prácou dochádzať inam. ToČasopis na prezentáciu Slovenska v Európskej úniivšak nebolo všetko. Dvadsiateho druhéhofebruára 1952 prišlo pred ich dom šesť väzňovz miestnej väznice, ktorí pod dozoromdvoch strážnych nahádzali ich nábytok nanákladiak. Pani Bočkayová spomína: „Túlilasom si k sebe malú dcérku Katku sediacustrašená na korbe. Mali nás vysídliť na dajakúopustenú samotu. Nakoniec manželpredsa len dosiahol, aby nákladiak zabočildo Nových Zámkov k príbuznej. Do maléhodomčeka sa však zmestili iba dva gauče.Všetko ostatné našlo skazu. No a v našompeknom dome sa usídlil okresný tajomníkkomunistickej strany. Raz som našla odvahua prišla ho poprosiť, či by sme sa nemohlivrátiť, či by nám neuvoľnil v našomdome aspoň jednu izbu, pretože pomeryu tety boli neudržateľné. No namiesto odpovedelen otvoril zásuvku na stole a začalsa v nej pohrávať s pištoľou...“Bol to život v ponížení a strachu. Manželastále prekladali a navyše sa mu vyhrážalisúdmi či väzenskou otročinou v baniach.On vedel, že to tak môže byť. Veďrežim nielenže vyhnal z armády v podstatetakmer všetkých príslušníkov západnéhoodboja, ale veľkú časť z nich aj uväznil.„O to viac sme sa tešili, keď sa tá najhoršiatotalita 50. rokov predsa len pomaly uvoľňovala.Napokon sme sa vrátili do nášhodomu, aj keď najskôr len do jednej izby.Druhá jar nášho života sa však skončilapriskoro. Nikdy som nevidela manžela plakaťtak, ako keď prišli do Československav auguste 1968 okupačné vojská. Rok na tovyčerpaný a utrápený zomrel na infarkt...“Filmová ozvenaV 2. svetovej vojne sa na bojoch v severnejAfrike zúčastnilo po boku spojencov asi1 800 českých a slovenských vojakov. Právena motívy ich osudov, výcviku a bojového nasadenianatočil český režisér Václav Mar houlfilm Tobruk, ktorý mal premiéru koncomleta 2008. Podľa režiséra je jeho dielo predovšetkýmvyjadrením obdivu príslušníkomČeskoslovenského práporu 11-Východného,ktorí spolu s Britmi, Austrálčanmi, Poliakmia Juhoafričanmi bojovali na severe Líbyeo uvedenú britskú pevnosť. Jedným z nichbol vojak Aladár Bočkay. Partnerom filmu sastalo aj Ministerstvo obrany SR.Pavol VitkoFoto: autor a archív M. BočkayovejNovember 200839