TO jE Môj NázOR - EUROREPORT plus

Osobnosti SlovenskaVladimír Clementis(20. 9. 1902 – 3. 12. 1952)politikŤažko sa možno vcítiť do pocitov iného,ak chýba vlastná skúsenosť. Nedokážemepochopiť iného ani vtedy, keď námsvoj životný príbeh porozpráva. A ak je tenpríbeh navyše dramatický, zdá sa nám ešteviac nepochopiteľný. Taký príbeh – životprežil aj politik Vladimír Clementis.Clementis sa narodil 20. septembra1902 v gemersko-malohontskom mestečkuTisovec. Jeho otec, skalický rodák, tamprišiel za učiteľa cirkevnej ľudovejškoly. Po predčasnej smrti prvejmanželky, s ktorou mal syna Dušana,sa oženil druhýkrát s MáriouAdelou Vranou, s ktorou mal dcéryOľgu, Boženu a Vieru a synov Miroslavaa Vladimíra. Deti vyrastaliv láskyplnej rodine, plnej nehy a pohody,akú vie vykúzliť iba matka.V tom čase boli v Tisovci dve cirkevnéa jedna štátna škola. Po slovenskysa vyučovalo len na evanjelickejškole a do tej začal chodiť aj malýVlado. Na bezstarostné detstvo s láskouspomínal v listoch venovanýchmanželke, ktoré písal v rokoch 1940– 1941 v britskom intervenčnom táborea neskôr vyšli v spomienkovejknihe Nedokončená kronika.Po skončení ľudovej školy sa rodičiarozhodli poslať syna študovaťna gymnázium do Skalice, kde užbol aj jeho starší brat Miroslav. Vladimírtam nebol šťastný a obdobie stredoškolskéhoštúdia nazval „málo závideniahodnýmživotom“. V júni 1921 sa jeho„trápenie“ skončilo, zmaturoval s najlepšímiznámkami a dostal odporúčanie naštúdium na vysokej škole. Stál však preddilemou: čo ďalej? Odmalička veľa a rádčítal, preto sa pohrával s myšlienkou študovaťliteratúru a stať sa literárnym historikom.No mal rád aj divadlo, nebolo mucudzie ani výtvarné umenie ani hudba.Napokon sa rozhodol, že bude právnikom,aj keď umenie ho vo všetkých formáchsprevádzalo celým životom. NaPrávnickú fakultu Karlovej univerzity doPrahy odišiel s hmlistými predstavami, čobude ako právnik robiť. Presne vedel, žesi z finančných dôvodov nemôže dovoliťštudovať dlho a zaumienil si, že sa budezdokonaľovať v jazykoch. Zanedlho popríchode do Prahy sa pod vplyvom staršíchbratov Dušana a Mira, ktorí tam tiežštudovali, dostal do akademického spolkuDetvan. Clementisa napriek výchovez domu zaujímala literatúra ľavicovoorientovanýchautorov a začal písať do komunistickýchnovín. V roku 1924 s priateľmizaložili časopis DAV, ktorý trinásťrokov organizačne a redakčne viedol. Bolto komunistický časopis, ale priestor dávalaj názorovo odlišným smerom, sámClementis presadzoval právo vlastnéhonázoru a konania, nestotožňoval sa s bezhlavýmideologickým diktátom a zdá sa,že práve to sa mu neskôr stalo osudným.Po úspešnom štúdiu zložil Clementisv decembri 1925 poslednú skúšku a v aulepražského Karolína ho promovali za doktorapráv. S diplomom vo vrecku sa vrátildo rodného Tisovca, ale lákalo ho veľkomesto.Chcel byť advokátom a venovať sapolitickej práci, preto od júna 1926 prijalzamestnanie ako advokátsky koncipientv kancelárii JUDr. R. Kubu v Bratislave.Popri právnickej práci sa zapájal do verejnéhoživota a zúčastňoval sa na významnýchpolitických, kultúrnych, spoločenskýchudalostiach na Slovensku. V centrejeho pozornosti boli slovensko-českévzťahy v histórii, najmä v spoločnom štáte,pričom v názoroch na tieto otázky nebolstriktný a posudzoval ich s prihliadnutímna politické zmeny vo svete. Nadčasovúplatnosť má jeho varovanie predpolitikmi „ktorí by chceli Slovensko, čiuž v dobrých, alebo zlých úmysloch, izolovaťod sveta, obohnať ho ideologickýmmúrom úzkoprsosti, aby v tomto závetrímalosti zdali sa sami veľkým“. Na jar1933 sa Clementis oženil so študentkouHudobnej akadémie Lídou Pátkovou,dcérou riaditeľa bratislavskej Hypotečnejbanky, a sobášom iba potvrdil presvedčenieľavičiarov a pravičiarov, že je „kaviarenským“komunistom. Neprekážalo muto, Lídu miloval, vo všetkom si rozumeliČasopis na prezentáciu Slovenska v Európskej úniia až do predčasnej smrti mu bola najbližšímčlovekom.V roku 1938 navštívil Clementis Anglickoa Francúzsko a ako novinár a poslanecsa usiloval ovplyvniť verejnú mienkuv prospech ohrozenej ČSR. Potom sanakrátko vrátil do Prahy, ale po 14. marci1939 znovu odišiel do emigrácie, kde hočakal neradostný život exulanta a veľképolitické sklamania. Československá emigrantskáreprezentácia okolo Benešaho považovala za slovenskéhonacionalistu, komunisti ho vyhlásiliza zradcu a francúzske úrady uväzniliako bývalého komunistickéhoposlanca. Iba vďaka československémuvyslancovi vo FrancúzskuŠtefanovi Osuskému sa dostal z väzeniaa mohol odísť do Veľkej Británie,ale aj tam ho čakala internácia.Prepustili ho v júni 1941 a o nejakýčas sa vrátil do verejného života, pôsobilv československom vysielanílondýnskeho rozhlasu, bol zakladajúcimčlenom tzv. Slovenského seminára,prezident Beneš ho vymenovaldo právnej rady pri československejexilovej vláde a roku 1943sa stal členom Československéhovýboru pre slovanskú vzájomnosť.Je obdivuhodné, že sa stále držalsvojho komunistického presvedčeniaa aj po vylúčení zo strany svojenázory nezmenil. Zdalo sa, že ho rehabilitovaloaj oficiálne vedenie KSČ. Po návratedo vlasti na jar 1945 vstúpil do vysokejpolitiky, stal sa štátnym tajomníkomMinisterstva zahraničných vecí ČSR a neskôrministrom, členom Ústredného výboruKSČ, poslancom SNR a Národnéhozhromaždenia. Politiku KSČ presadzovalaj po februári 1948 netušiac, čo ho čaká.Chmáry nad ním sa začali sťahovať, keďpočas zasadnutia Valného zhromaždeniaOSN v New Yorku dostal varovanie, žeho doma chcú zatknúť. Čestný, dôverčivýClementis neveril. Vrátil sa domov, abytam o pár rokov našiel smrť...V roku 1950 Vladimíra Clementisa odvolalizo všetkých funkcií a začal sa kolotočobvinení, zatknutí, vyšetrovania. Vo vykonštruovanomprocese bol podľa sovietskehovzoru obvinený zo zrady a ďalšíchvymyslených zločinov. Fyzicky a psychickyzlomený sa v novembri 1952 priznal, odsúdiliho na trest smrti a 3. decembra 1952popravili. Clementis je dodnes výkričníkomv novodobých slovenských dejinácha navždy zostane ich krutou výčitkou.November 2008Jozef LeikertFoto: archív autora51