You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
VÝSKUM SMRTI<br />
(1. časť)<br />
Dr. Raymond Moody je širokej<br />
verejnosti známy ako vedúci<br />
výskumný pracovník zážitkov<br />
pri tzv. klinickej a zdanlivej<br />
smrti. Jeho priekopnícke dielo<br />
„Život po živote” vyšlo v r. 1975<br />
a od tej doby sa predalo viac<br />
ako 10 miliónov výtlačkov.<br />
Dr. Raymond Moody sa narodil<br />
v r. 1944 v Porterdale, Georgia<br />
(USA), je doktorom psychiatrie<br />
a filozofie a autorom 10 kníh.<br />
Prinášame vám prvú časť rozhovoru,<br />
ktorý po konferencii<br />
v Gambier v Ohiu urobil pre<br />
Svet Grálu s uvedeným bádateľom<br />
Micah Rubenstein.<br />
SG: Je to už 25 rokov, čo prvýkrát<br />
vyšla vaša kniha „Život po živote“. Čo<br />
sa vo verejnosti zmenilo za tú dobu vo<br />
vzťahu k zážitkom na prahu smrti?<br />
RM: Myslím si, že sa zmenil základný<br />
postoj. Keď som začal pred 25 rokmi,<br />
mnohí ľudia, majúci zážitky z klinickej<br />
smrti, boli veľmi deprimovaní, lebo im<br />
neverili ich lekári, sestry, kňazi alebo<br />
blízke osoby a príkro ich odmietali.<br />
Dnes sa títo ľudia cítia voľnejší, hovoria<br />
o svojich zážitkoch, aj keď toto patrí<br />
k najhlbším osobným skúsenostiam, aké<br />
človek môže prežiť.<br />
SG: Dnes sa už oveľa viac hovorí o takýchto<br />
skúsenostiach. Prečo je to tak?<br />
RM: Myslím si, že sú na to tri dôležité<br />
predpoklady.<br />
Po prvé: prichádzajú ľudia tzv. „Baby-<br />
-Boomer“ generácie do veku, keď strácajú<br />
svojich blízkych. (Myslia sa tým<br />
ľudia, ktorí sa narodili medzi r. 1946<br />
a 1964, tzn. že to je asi 31 % amerického<br />
obyvateľstva. Pozn. red.) Táto generácia,<br />
Čo nebolo v knihách o „Živote po živote“<br />
Raymond Moody<br />
ku ktorej sa sa hlásim aj ja, je známa<br />
tým, že má veľký záujem o alternatívne<br />
a prírodné liečenie a je otvorená aj spirituálnym<br />
otázkam.<br />
Po druhé: v našej nemocničnej praxi<br />
došlo k významným zmenám. Na začiatku<br />
70-tych rokov, keď som začínal<br />
s medicínskou praxou, bolo pravidlom,<br />
že keď mal pacient zomrieť, prišli lekári<br />
a sestry a odviedli príbuzných umierajúceho<br />
z miestnosti. Dnes ich povzbudzujú,<br />
aby v okamihu rozlúčenia zostali,<br />
zatiaľ čo lekári a sestry ustúpia.<br />
A po tretie: v súčasnosti máme k resuscitácii<br />
lepšie technické prostriedky<br />
a dnes môžeme vrátiť do života podstatne<br />
viac ľudí ako predtým.<br />
SG: Aké nové skúsenosti ste nazhromaždili<br />
od vydania vašej knihy „Život<br />
po živote“?<br />
RM: Mnohé! Výskum umierania sa<br />
rozšíril do celého sveta ako explózia a my<br />
sme mohli objaviť udivujúce skutočnosti.<br />
Napríklad lekári v Európe a USA zistili,<br />
že aj malé deti majú zážitky z klinickej<br />
smrti, ktoré u nich prebiehajú rovnako<br />
ako u dospelých. V rámci štúdie sme<br />
zistili, že asi 8 miliónov dospelých Američanov<br />
malo takýto zážitok. Sú teda<br />
veľmi rozšírené. A je nutné spomenúť<br />
ešte jeden veľký objav: zážitok zdanlivej<br />
smrti. Vieme, že sa často stane, že človek<br />
stojaci pri posteli umierajúceho emočne<br />
spoluprežije skúsenosť smrti. Typická<br />
predstava je takáto: Niekto stojí pri<br />
posteli milovaného umierajúceho. Vo<br />
chvíli, keď osoba zomrie, cíti sa človek<br />
stojaci pri posteli tak, ako by sám vystúpil<br />
zo svojho tela a mohol pozorovať<br />
dianie zhora. Vidí telo zosnulého ležať<br />
v posteli a vníma vlastné telo, ktoré stojí<br />
vedľa. Potom sa pozrie vedľa seba a vidí<br />
zosnulého, ktorý má novú formu tela.<br />
Ľudia s emfatickou (dôraznou, zjavnou –<br />
pozn.) skúsenosťou zdanlivej smrti nám<br />
oznamujú, že sa vznášali hore a v diaľke<br />
videli niečo na spôsob tunela alebo úzkej<br />
cesty s jasným svetlom. Dá sa teda povedať,<br />
že všetky typické aspekty skúseností<br />
klinickej smrti sa zhodujú s emfatickým<br />
zdanlivým zážitkom smrti – pričom by<br />
som chcel dodať, že som niečo podobné<br />
zažil aj sám.<br />
SG: Porozprávali by ste nám o tom?<br />
RM: Približne pred šiestimi rokmi<br />
som pracoval v skupine vedcov a psychológov<br />
na štúdii o emfatickom prežití<br />
zdanlivej smrti. Na konci týždňa sme<br />
mali na univerzite trojdňovú konferenciu,<br />
aby sme prišli na to, ako máme postupovať.<br />
Potom sa stretnutie v nedeľu<br />
skončilo, bolo to v Deň matiek, a preto<br />
som zavolal matke, aby som sa jej spýtal,<br />
ako sa jej darí. Povedala, že sa cíti<br />
dobre, ale deň predtým, v sobotu, sa jej<br />
vysypali po celom tele vyrážky. Nechala<br />
sa preto prehliadnuť lekárom. Lekár jej<br />
povedal, že je vraj „ideofatická“ – jeden<br />
z výrokov, ktorý lekári radi používajú,<br />
aby vtisli verejnosti dojem, že vedia, čo<br />
pacientovi je, aj keď vlastne nič nevedia.<br />
Lekár vtedy veril, že to nie je nič<br />
vážne. Matka mi rozprávala, že ďalší<br />
deň, v pondelok musela ísť ešte raz k lekárovi,<br />
aby ju dôkladne prehliadol. Na<br />
ďalší deň jej potom lekár povedal, že<br />
trpí non-Hodginovým syndrómom…<br />
bude žiť ešte dva týždne a dva dni. Moja<br />
manželka a ja sme prebdeli celý čas pri<br />
jej posteli a skutočne zomrela presne na<br />
37<br />
SVET GRÁLU<br />
3/2005
Change language