Čítať ho môžete kliknutím na túto linku - Združenie slovanskej ...

Predovšetkým vtedajšia ČSSR bola vo sfére vplyvu Sovietskeho
zväzu. Pražská politická elita odvodzovala svoj mandát od súhlasu
Moskvy. To bolo po 21. auguste 1968 zrejmé i najväčším
romantikom. A nielen politická elita, ale celá komunistická strana
bola vychovávaná v tom, že Sovietsky zväz je náš vzor, že je to
krajina kde zajtra znamená už včera. Vo chvíli keď Kremeľ vyhlásil,
že všetko čo sa doteraz urobilo je zlé, stratili elita i stranícke masy
v ČSSR orientáciu.
Taktiež zahraničná politika Moskvy bola zmätená. V snahe udržať
si priazeň bohatého Západu Michail Gorbačov opustil sféry vplyvu
bez ohľadu na to, čo to urobí s vtedajšími spojencami. Nevidel iný
spôsob, ako sa udržať pri moci vo chvíli, keď sa jeho koncept
„reforiem“ (perestrojka) ukázal - mierne povedané - nezmyselný.
K tomu treba ešte pripočítať ideovopolitický rozklad v Sovietskom
zväze, ktorý dopadol na všetky štáty vtedajšej socialistickej sústavy.
Žiaľ, že naša verejnosť ani po dvadsiatichdvoch rokoch sa
nedozvedela pravdu o 17. novembri 1989. A to preto, že neexistuje
u nás historiografia, ale ani sociológia, politická psychológia či
ekonomická veda, ktorá by sa seriózne zaoberala povahou minulého
režimu a príčinami jeho pádu. Chýba odvaha a schopnosť preniesť
sa cez ideologické stereotypy. (4) Aj Ústav pamäti národa
v Slovenskej republike je inštitúcia, ktorá sa zameriava
predovšetkým na štúdium archívov Štátnej bezpečnosti. Tvrdiť, že
sa takto zistí povaha bývalého režimu, je jednoducho nezmysel. Toto
„policajné dejepisectvo“ môže maximálne slúžiť ako nová pomocná
historická veda, ako doplnok seriózneho výskumu. Štúdium
zákonitostí sociálnych procesov sa nemôže nahradiť čítaním Jamesa
Bonda. Špionománia je spoločenská choroba. Bola ňou v polovici
minulého storočia a je ňou aj na začiatku 21. storočia. Objektívne
treba konštatovať, že tento Ústav slúži iba k upevňovaniu oficiálnej
legendy. Aj keď medzi jeho pracovníkmi sa nájdu aj čestní ľudia, ich
práca má veľmi málo spoločného s vedou. Nehľadajú ani tak pravdu,
ale skôr dôvody k pomste.
V súvislosti s otázkou politickej kultúry si s odstupom 22 rokov
treba pripomenúť niektoré zjavné skutočnosti, ktoré majú charakter
metafory. Napríklad ubezpečenie porevolučného československého
ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, že zostaneme členmi
Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy, ako aj
vyhlásenie Václava Havla v televíznom prejave v decembri 1989:
38