O TAJOMNOM TELE KRISTOVOM - teologia.iskra.sk

Práve tak ďaleko od pravdy je nebezpečný omyl, ktorý z nášho tajomného spojenia s
Kristom usiluje sa odvodiť nezdravý kvietizmus. Podľa tejto náuky celý duchovný život
kresťanov a ich úsilie o čnosti možno pripísať iba účinkovaniu Ducha svätého. Spoluprácu s
našej strany, ktorá sa tu vyžaduje, celkom zavrhuje. Nikto zaiste nemôže zaprieť, že Duch
svätý Ježiša Krista je jediný prameň, z ktorého nadprirodzená sila vteká do Cirkvi a jej údov.
Veď milosť a slávu dáva Pán, hovoril žalmista. Aby ľudia stále vytrvali v dielach svätosti, aby
v milosti a v čnosti rezko napredovali, aby sa prebíjali na vrchol kresťanskej dokonalosti a aj
ostatných k tomu povzbudzovali, to nepôsobí Duch svätý sám, lež vyžaduje k tomu aj
vytrvalú a horlivú spoluprácu so strany ľudí. Svätý Ambróz hovorí: „Božie dobrodenia
nedostanú spiaci, ale bedliaci." V našom smrteľnom tele jednotlivé údy silnejú stálym
cvičením. Tento zákon platí tým viac o sociálnom tele Ježiša Krista, kde jednotlivé údy majú
slobodnú vôľu, svedomie a zdravý rozum. A tak práve svätý Pavol, ktorý na jednom mieste
povedal: „Nuž, žijem, lez nie ja, X žije vo mne Kristus", „Milosťou božou som, čo som,
a milosť jeho nebola vo mne márna, ale hojnejšie som pracoval ako oni všetci, no nie ja, ale
milosť božia so mnou" Je teda celkom zrejme, že toto vykrúcanie tajomstva, o ktorom hovoríme,
neslúži veriacim na duchovný pokrok, ale na záhubu.
Nesprávne chápanie sviatostnej spovede a modlitby.
Opierajúc sa o tieto nesprávne predpoklady, niektorí tvrdia, že nie je potrebné
zdôrazňovať častú spoveď všedných hriechov. Podľa nich veriacim viacej zodpovedá
všeobecné vyznanie hriechov, ktoré koná nevesta Kristova so svojimi deťmi, v Pánu
zjednotenými, ústami kňazov, keď pristupujú k oltáru božiemu. Dobre viete, ctihodní bratia,
že odpustenie všedných hriechov možno dosiahnuť mnohými chválitebnými spôsobmi.
Veľmi však odporúčame pobožný zvyk častej spovede, ktorý zaviedla Cirkev z vnuknutia
Ducha svätého, lebo účinne pomáha napredovať denne na ceste cností. Častou svätou
spoveďou prehlbuje sa poznanie seba samého, rastie kresťanská poníženosť, vyklčujú sa zlé
obyčaje, odporuje sa duchovnej nedbalosti a lenivosti, posilňuje sa vôľa, umožňuje sa
spasiteľné vedenie duší a sama sviatosť rozmnožuje milosť. Tí, čo medzi kandidátmi
kňazstva znevažujú častú svätú spoveď, musia si uvedomiť, že podnikajú vec protiviacu sa
Duchu Kristovmu a podrývajúcu tajomné telo Spasiteľovo.
Iní znovu zapierajú, že by naše modlitby malý silu dosiahnuť niečo od Boha. Iní sa
zase usilujú presvedčiť ľudí, že súkromné modlitby sú bezvýznamné. Skutočný význam
majú vraj iba verejné modlitby, konané v mene Cirkvi, lebo to sú modlitby tajomného
tela 4 Ježiša Krista. To je však nesprávne. Lebo božský Spasiteľ má nielen svoju obľúbenú
Nevestu, s ktorou je veľmi úzko spojený, ale aj duše jednotlivých veriacich, s ktorými
túži vo svätom prijímaní dôverne obcovať. Je teda pravda, že verejná modlitba, ktorú koná
matka Cirkev, vyniká nad všetky súkromné modlitby pre hodnosť Kristovej Nevesty, ale
aj' súkromné modlitby majú svoju dôstojnosť a silu a veľmi mnoho osožia celému
tajomnému telu. V tomto tajomnom tele totiž každé dobré dielo jednotlivca skrze
obcovanie svätých nevyhnutne osoží celku. Každému jednotlivcovi je dovolené, aby si
prosil zvláštne milosti, i také, ktoré sa týkajú prítomného života. Musí sa však vždy podrobiť
božej vôli. Jednotlivci predsa ostávajú samostatné osoby a každá z nich má svoje
28