You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
Tolerancia<br />
v kresťanstve<br />
júla 2007 vo svojom dekréte pápež<br />
Benedikt XVI. vyhlásil, že<br />
10.<br />
rímsko-katolícka cirkev je jedinou<br />
pravou cirkvou, ktorú založil Ježiš<br />
Kristus. Podľa tohto dekrétu „cirkevné<br />
spoločenstvá, ktoré vznikli<br />
po reformácii v 16. storočí“, sa nemôžu<br />
„nazývať cirkvami v pravom<br />
slova zmysle“, pretože „tieto spoločenstvá<br />
nemajú apoštolskú postupnosť<br />
vo sviatosti kňazstva, a tak im chýba<br />
podstatný konštruktívny prvok, aby<br />
boli cirkvou“. Toto vyhlásenie vzbudilo<br />
búrku nevôle nielen v ďalších<br />
kresťanských spoločenstvách, ale aj<br />
údiv širšej kultúrnej verejnosti.(1)<br />
Európa má totiž dobré dôvody na<br />
opatrnosť, ak ktokoľvek začne hovoriť<br />
o jedinej „pravej cirkvi“. Tieto dôvody<br />
možno vypozorovať zo samotnej<br />
histórie kresťanstva, alebo, ak by<br />
sme mali použiť rétoriku súčasného<br />
pápeža, z histórie katolíckej cirkvi.<br />
Predsa sa však musíme vrátiť ešte do<br />
staršieho obdobia, kedy sa nová cirkev<br />
iba budovala, nebola názorovo<br />
jednotná a prakticky rovnakú dôležitosť<br />
mali hlasy rozličných „kresťanských<br />
obcí“.<br />
Bolo to v období starovekého Ríma,<br />
kde boli všetci kresťania považovaní<br />
spočiatku za zvláštnu židovskú sektu.<br />
Kvôli svojmu úplne odlišnému presvedčeniu<br />
a spôsobu života boli samozrejme<br />
tŕňom v oku väčšine i vládnucej<br />
moci. Po poznaní, že títo „sektári“<br />
sú neuveriteľne oddaní svojmu Bohu,<br />
ktorý ich dokáže posilniť aj v najväčšom<br />
utrpení a zomknúť do harmonického<br />
spoločenstva, si napokon získali<br />
rešpekt, ba dokonca obdiv aj u vlád-<br />
16<br />
Svet Grálu<br />
16 | 2008<br />
nucich skupín. Vo štvrtom storočí cisár<br />
Konštantín I. Milánskym ediktom<br />
(313 n.l.) povolil kresťanom vyznávať<br />
svoje náboženstvo. Nasledujúci rozmach<br />
nového náboženstva, podporený<br />
ďalšími vladármi, ako bol cisár<br />
Justinián I., priniesol už aj spojenie náboženstva<br />
s politickou mocou, odsudzovanie<br />
a prenasledovanie inovercov,<br />
násilie a krviprelievanie. Podľa ustanovenia<br />
cisára Theodosia museli ľudia<br />
veriť spôsobom, ktorý bol schválený<br />
cirkevnými predstaviteľmi: „Všetkých<br />
ostatných prehlasujeme za šialencov<br />
bez rozumu, vypálime im potupné znamenie<br />
kacírov... a potrestáme ich najprv<br />
Božou odplatou, a potom prostredníctvom<br />
súdnych procesov, ktoré – s podporou<br />
nebeského súdu – zavedieme“.<br />
(2) Pre mnoho čitateľov bude možno<br />
prekvapujúcim zistenie, že i v porovnaní<br />
s islamom sa v stredoveku prezentovali<br />
predstavitelia kresťanského<br />
náboženstva ako tí neznášanlivejší<br />
a menej otvorení dialógu. Islamskí<br />
učenci napríklad nasledovali príkaz<br />
proroka Mohameda (zachovaný v Koráne),<br />
aby sa učili aj z múdrosti iných.<br />
Prekladali preto diela gréckych filozofov<br />
do arabčiny a podľa niektorých historikov<br />
ich tak zachránili pre Európu.<br />
Naproti tomu, z pozície stredovekej katolíckej<br />
doktríny sa tieto spisy posudzovali<br />
väčšinou za zbytočné a škodlivé<br />
učenie. Pre mnoho kresťanských<br />
teológov boli moslimovia iba pohanmi,<br />
bezbožníkmi, ktorými je treba opovrhovať.<br />
Naproti tomu islamský svet<br />
považoval kresťanov skôr za trochu<br />
naivných nasledovníkov veľkého proroka<br />
Ježiša Krista, ktorí však jeho učenie<br />
dostatočne nepochopili a neuviedli<br />
do života. Ak spomenieme niektoré<br />
náboženské rozdiely, tak moslimova<br />
nemajú pochopenie pre zbožšťovanie<br />
Ježišovej matky Márie a nevedia<br />
prijať jednotnú podstatu Ježiša Krista<br />
s Bohom, Stvoriteľom. Náboženská<br />
neznášanlivosť napokon prepukla na<br />
oboch stranách do otvorených konfliktov<br />
a križiacke vojny sú dodnes mementom<br />
pre celú Európu. (3) K tomu<br />
treba uviesť ešte jednu veľmi dôležitú<br />
okolnosť kresťanských dejín: znalosť<br />
Nového zákona bola 15 dlhých storočí<br />
výsadou kléru, mníchov, kňazov<br />
a hodnostárov cirkvi. Pre politických<br />
nominantov vtedajšej doby predstavoval<br />
prístup k Biblii aj akési lukratívne<br />
intelektuálne vlastníctvo a oporu<br />
moci. Nebolo to niečo, k čomu by mal<br />
prístup každý človek. Väčšina kresťanov<br />
boli negramotní ľudia a aj biblické<br />
posolstvo si mohli vypočuť len<br />
v latinčinou prednášanej omši. Krátke<br />
obdobie boli síce na území Veľkej Moravy<br />
omše slúžené aj v staroslovienčine<br />
zásluhou prekladu väčšiny kníh<br />
Biblie od Konštantína a Metoda a staroslovienčina<br />
sa stala aj úradným liturgickým<br />
jazykom. Toto obdobie však<br />
ukončilo spojenectvo kniežaťa Svätopluka<br />
s Východofranskou ríšou a pápežov<br />
zásah v rokoch 885–886 proti<br />
Metodovi a jeho žiakom. Radikálny<br />
zlom v „západnej“ cirkvi prišiel až<br />
v roku 1522, keď Martin Luther preložil<br />
Nový Zákon do nemeckého jazyka.<br />
(4) A nielen to. Luther vyzval veriacich,<br />
aby Slovo Pána aj sami skúmali<br />
a pokiaľ by správanie cirkevnej vrchnosti<br />
bolo v rozpore s Písmom, má byť
Change language