Máme v pláne... Afganský zápisník Our plan to publish an Afghan diary Foto/Photo: Milan Vanga 100 <strong>IDEB</strong> EXCLUSIVE 2012
V našich vydavateľských plánoch uvažujeme aj o vydaní Afganského zápisníka, ktorý počas svojho polročného pôsobenia na poste zástupcu veliteľa slovenského kontingentu postupne tvoril hovorca OS SR mjr. Milan Vanga. Ak by sa projekt ukázal ako reálny, radi by sme textový aj fotografický materiál autora poskytli čitateľom v ucelenej podobe. Dnes pre ilustráciu prinášame krátený úryvok z tohto zápisníka. Medaily za výnimočnú prácu Ťažko povedať, akú odmenu by si zaslúžili títo chlapi, ktorí o pár dní opustia po polročnej službe nebezpečný Afganistan... Je veľmi ťažké odmeniť tých, ktorí denne riskovali životy, keď slúžili pri vchodoch do kempov a základne, keď v terénnych autách bez pancierovej ochrany vyrážali na miesta dopadu rakety a jej črepín. Nie každý je stavaný na nepretržité služby, nie každému by sedel rovno po nočnej zmene plynulý nástup do pohotovosti QRT (Quick Response Team – tím rýchleho zásahu) a k tomu motorizované patroly v perimetri základne, kde vás môže kedykoľvek „dať dole“ za skalou ukrytý ostreľovač. Tému ohodnotenia chlapi nemajú radi. Nenájdete medzi nimi takého, ktorý je tu pre peniaze. Možno v minulosti niekoľkí prišli do Afganistanu za vidinou lepšieho zárobku, ale už o pár týždňov zistili, že peniaze nenahradia ujmu na zdraví, ba ani prosté odlúčenie od rodiny. O možnej strate života nehovoriac. Pridanou hodnotou v operácii pre väčšinu z nich je fakt, že nevyhnutné je všetko, čo robia. Bez výnimky. Nikto z veliteľov nemrhá časom vojakov na činnosti, ktoré nesúvisia priamo s vojenskou operáciou. Všetko je tak, ako má byť. Od nás sa očakáva iba dokonalý výkon funkčných povinností – na sto percent. Keby to bolo menej, už by išlo o priame ohrozenie zdravia alebo života každého z nás a našich kolegov. Preto úlohy plníme s maximálnym nasadením, zodpovedne. Bežný občan sa nepozerá zakaždým vnímavo na vojaka v Afganistane. Akoby nechcel vidieť, že aj on človek z mäsa a kostí, že mu chýba rodina, že tak ako civilista prežíva každú modrinu svojho dieťaťa, o ktorej sa dozvie telefonicky z domu. Rozdiel je v tom, že to dieťa nemôže vziať do náručia, lebo je tu služba, ktorú dobrovoľne plní. Nie každý má fyzicky, psychicky a mentálne na to, aby obhajoval záujmy svojej krajiny ďaleko od jej hraníc. Nie každý dokáže so vztýčenou hlavou pokračovať v nebezpečnej práci aj po prečítaní urážlivých komentárov na rôznych serveroch, ktoré „píšu“ o vojakoch. Žiaľ, zložité veci obrany a bezpečnosti sú na okraji záujmu verejnosti, preto podporu, takú potrebnú pre svoju prácu, môžu vojaci očakávať iba od rodín. Nikdy sa však nesťažujú, neprosia o sympatie, len vezmú do ruky ťažkú zbraň, nasadia si nepriestrelnú vestu a prilbu a urobia to, čo je potrebné... Dúfajúc, že raz to bežný občan ocení. As part of our book publishing plan we are considering for possible publication an Afghan war diary, which was written during the halfyear tour of duty by the Slovak Contingent Second-in-Command, Slovak Armed Forces spokesperson Maj. Milan Vanga. To prove that this project is viable and may be turned into reality, we would like to publish a short sample in a literary writing style, illustrated by the author’s photographs. Here is an abridged diary extract for the readers to enjoy. Medals for extraordinary work It is difficult to say what reward our guys deserve before returning home in a few days after completing their half-year-long tour of duty in dangerous Afghanistan... It is difficult to reward those who put their lives at risk on an everyday basis, when they serve as guards at ECPs of camps and bases or set out in all-terrain vehicles without armour protection to places riddled by rockets and shrapnel. Not everyone is really built to handle continuous duties, not everyone is up to performing all-night duty and then smoothly transiting to the QRT (Quick Response Team). In addition, there are motorized patrols inside the base perimeter, where a sniper hidden behind a rock may take you down anytime. The reward issue is not very popular among guys. You won’t find a single person who would be here just because of money. In the past there may have been some who came to Afghanistan, lured by high salaries, but even these soon found out that money cannot compensate for damage to or loss of health, nor for separation from their families. Let alone for possible loss of life. For most soldiers deployed on operation, it is an added value that everything they are doing is inevitable. Without any exception. No commander would waste the soldiers’ time on activities not directly connected to the military operation. Everything is just the way it should be. We are expected to perform our duties perfectly – at 100 per cent. Performing below the standard directly endangers the health and lives of us all and those of our colleagues. That’s why we perform our duties with maximum commitment, in a responsible manner. An ordinary citizen may not be sensitive enough to appreciate what soldiers are doing in Afghanistan. As if he tried to avoid seeing that he, too, has a body of flesh and bones, and that he, too, misses his family, just the way a civilian person does when getting a phone call from home about each and every bruise of his child. However, the only difference is that the soldier cannot take his child up into his arms because of his commitment he is fulfilling on a voluntary basis. Physically, psychologically and mentally, not everyone is up to the job of defending the interests of his country far beyond his country’s borders. Not everyone can keep his head up and continue with his dangerous assignment, even after reading offensive comments on various websites “dedicated” to soldiers. Unfortunately, complicated defence and security issues are on the periphery of what interests the general public. Therefore, the support which is so essential for their work soldiers may only expect to get from their families. Nevertheless, they never complain, never ask for sympathy, they just put on a bulletproof vest and a helmet, take their guns, and do what is needed...hoping to see that the ordinary citizen will appreciate it one day. <strong>IDEB</strong> EXCLUSIVE 2012 101
Change language