tností - IDEB – MEDZINÁRODNÝ VEĽTRH OBRANNEJ TECHNIKY ...

V našich vydavateľských plánoch
uvažujeme aj o vydaní
Afganského zápisníka, ktorý
počas svojho polročného pôsobenia na poste
zástupcu veliteľa slovenského kontingentu
postupne tvoril hovorca OS SR mjr. Milan
Vanga. Ak by sa projekt ukázal ako reálny, radi
by sme textový aj fotografický materiál autora
poskytli čitateľom v ucelenej podobe. Dnes pre
ilustráciu prinášame krátený úryvok z tohto
zápisníka.
Medaily za výnimočnú prácu
Ťažko povedať, akú odmenu by si zaslúžili títo
chlapi, ktorí o pár dní opustia po polročnej službe
nebezpečný Afganistan... Je veľmi ťažké odmeniť
tých, ktorí denne riskovali životy, keď slúžili pri
vchodoch do kempov a základne, keď v terénnych
autách bez pancierovej ochrany vyrážali na
miesta dopadu rakety a jej črepín. Nie každý je
stavaný na nepretržité služby, nie každému by
sedel rovno po nočnej zmene plynulý nástup do
pohotovosti QRT (Quick Response Team – tím
rýchleho zásahu) a k tomu motorizované patroly
v perimetri základne, kde vás môže kedykoľvek
„dať dole“ za skalou ukrytý ostreľovač.
Tému ohodnotenia chlapi nemajú radi.
Nenájdete medzi nimi takého, ktorý je tu pre
peniaze. Možno v minulosti niekoľkí prišli do
Afganistanu za vidinou lepšieho zárobku, ale
už o pár týždňov zistili, že peniaze nenahradia
ujmu na zdraví, ba ani prosté odlúčenie od rodiny.
O možnej strate života nehovoriac. Pridanou
hodnotou v operácii pre väčšinu z nich je fakt,
že nevyhnutné je všetko, čo robia. Bez výnimky.
Nikto z veliteľov nemrhá časom vojakov na
činnosti, ktoré nesúvisia priamo s vojenskou
operáciou. Všetko je tak, ako má byť. Od nás sa
očakáva iba dokonalý výkon funkčných povinností
– na sto percent. Keby to bolo menej, už
by išlo o priame ohrozenie zdravia alebo života
každého z nás a našich kolegov. Preto úlohy plníme
s maximálnym nasadením, zodpovedne.
Bežný občan sa nepozerá zakaždým vnímavo na
vojaka v Afganistane. Akoby nechcel vidieť, že aj
on človek z mäsa a kostí, že mu chýba rodina, že
tak ako civilista prežíva každú modrinu svojho
dieťaťa, o ktorej sa dozvie telefonicky z domu.
Rozdiel je v tom, že to dieťa nemôže vziať do
náručia, lebo je tu služba, ktorú dobrovoľne plní.
Nie každý má fyzicky, psychicky a mentálne na
to, aby obhajoval záujmy svojej krajiny ďaleko od
jej hraníc. Nie každý dokáže so vztýčenou hlavou
pokračovať v nebezpečnej práci aj po prečítaní
urážlivých komentárov na rôznych serveroch,
ktoré „píšu“ o vojakoch. Žiaľ, zložité veci obrany
a bezpečnosti sú na okraji záujmu verejnosti,
preto podporu, takú potrebnú pre svoju prácu,
môžu vojaci očakávať iba od rodín. Nikdy sa však
nesťažujú, neprosia o sympatie, len vezmú do
ruky ťažkú zbraň, nasadia si nepriestrelnú vestu
a prilbu a urobia to, čo je potrebné... Dúfajúc, že
raz to bežný občan ocení.
As part of our book publishing
plan we are considering for
possible publication an Afghan
war diary, which was written during the halfyear
tour of duty by the Slovak Contingent
Second-in-Command, Slovak Armed Forces
spokesperson Maj. Milan Vanga. To prove that
this project is viable and may be turned into
reality, we would like to publish a short sample
in a literary writing style, illustrated by the author’s
photographs. Here is an abridged diary
extract for the readers to enjoy.
Medals for extraordinary work
It is difficult to say what reward our guys deserve
before returning home in a few days after
completing their half-year-long tour of duty in
dangerous Afghanistan... It is difficult to reward
those who put their lives at risk on an everyday
basis, when they serve as guards at ECPs of
camps and bases or set out in all-terrain vehicles
without armour protection to places riddled by
rockets and shrapnel. Not everyone is really built
to handle continuous duties, not everyone is up
to performing all-night duty and then smoothly
transiting to the QRT (Quick Response Team). In
addition, there are motorized patrols inside the
base perimeter, where a sniper hidden behind a
rock may take you down anytime.
The reward issue is not very popular among
guys. You won’t find a single person who would
be here just because of money. In the past there
may have been some who came to Afghanistan,
lured by high salaries, but even these soon
found out that money cannot compensate for
damage to or loss of health, nor for separation
from their families. Let alone for possible loss
of life. For most soldiers deployed on operation,
it is an added value that everything they are
doing is inevitable. Without any exception. No
commander would waste the soldiers’ time on
activities not directly connected to the military
operation. Everything is just the way it should
be. We are expected to perform our duties perfectly
– at 100 per cent. Performing below the
standard directly endangers the health and lives
of us all and those of our colleagues. That’s why
we perform our duties with maximum commitment,
in a responsible manner.
An ordinary citizen may not be sensitive
enough to appreciate what soldiers are doing in
Afghanistan. As if he tried to avoid seeing that
he, too, has a body of flesh and bones, and that
he, too, misses his family, just the way a civilian
person does when getting a phone call from
home about each and every bruise of his child.
However, the only difference is that the soldier
cannot take his child up into his arms because
of his commitment he is fulfilling on a voluntary
basis. Physically, psychologically and mentally,
not everyone is up to the job of defending the
interests of his country far beyond his country’s
borders. Not everyone can keep his head up and
continue with his dangerous assignment, even
after reading offensive comments on various
websites “dedicated” to soldiers. Unfortunately,
complicated defence and security issues are on
the periphery of what interests the general public.
Therefore, the support which is so essential
for their work soldiers may only expect to get
from their families. Nevertheless, they never
complain, never ask for sympathy, they just put
on a bulletproof vest and a helmet, take their
guns, and do what is needed...hoping to see that
the ordinary citizen will appreciate it one day.
IDEB EXCLUSIVE 2012 101