KUL TÚRA SLOVA - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra - SAV

Pre teóriu terminológie a terminologickú prácu sú definície veľmi dôležité
preto, lebo v centre ich záujmu stoja pojmy a tie musia byť ohraničené,
resp. opísané jazykovými prostriedkami (Arntz a kol., 2002).
Pri konkrétnom pomenúvacom akte sa vychádza z pojmu. „Pojem (angl.
concept) je myšlienková forma ľudského poznania, ktorá celostným spôsobom
zobrazuje nevyhnutné, podstatné a zvyčajne aj všeobecné znaky (vlastnosti
a vzťahy) poznávaného predmetu. Pomocou pojmov myšlienkovo
vyčleňujeme a identifikujeme skúmané javy a odlišujeme ich tak od iných
javov. Z hľadiska svojho jazykového vyjadrenia je pojem významom slova
či skupiny slov.“ (Palenčár, 2003)
Vo filozofickej literatúre prevláda dynamické chápanie pojmu založené
na vzťahu pojmu k jeho logickému spektru. Toto logické spektrum predstavuje
množinu výpovedí, ktoré sa nepretínajú a z ktorých každá vyjadruje
istú vlastnosť (Horecký, 1974a). Vo vzťahu medzi termínom a pojmom
Horecký rozlišuje štyri zložky:
– pojmovú zložku (logické spektrum),
– sémantickú zložku (sémantické príznaky pojmu),
– onomaziologickú zložku (motívy pomenovania),
– onomatologickú zložku (morfémy, t. j. realizáciu pomenovania konkrétnymi
slovami (Horecký, 1974b).
Onomatologická zložka sa v každom jazyku vyjadruje prostriedkami vlastnými
iba danému jazyku, kým ostatné zložky, najmä pojmová zložka, majú
univerzálnu platnosť. Onomaziologická zložka má pojmový, onomatologická
zložka jazykový ráz. Pre praktickú terminologickú činnosť má mimoriadny
význam logické spektrum pojmu, lebo uľahčuje vyberať vhodné znaky, resp.
motívy pomenovania a formulovať definície (Masár, 1989).
O problematike definície v lingvistike existuje veľa prác najmä z oblasti
lexikografie a teórie terminológie, ale jej význam pre lingvistiku sa dlho podceňoval,
lebo sa pokladala za oblasť vyhradenú logike. Klasická, tzv. aristotelovská,
definícia uvádza delenie na nadradený pojem alebo generický príznak
(genus proximum) a špecifické obmedzujúce príznaky (differentiae specificae).
Ide o zdanlivo ideálnu definíciu, ktorá sa v praxi všeobecnej lexikografie vždy
uvádzala ako vzor. Treba však poznamenať, že nie vždy sa ukazuje ako ideálny
typ, pretože nie vždy je najbližší generický termín známy, resp. cieľový adresát
slovníka tento hierarchicky najbližší termín nemusí poznať (Levická, 2006).
Kultúra slova, 2008, roč. 42, č. 4 205