Varia XIX - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV

Čím viac sa predmetom skúmania stával samotný proces skúmania, tým viac sa me-
nil pohľad na bádateľa a aktualizovala sa tradícia, ktorá vedie ku Kantovi. „Predmetom
analýzy sa stáva mechanizmus analýzy, poznanie o poznaní.” (Lotman, 1994, s. 7).
Takáto metodika prenáša pozornosť na subjekt kultúry.
Pohybujúc sa v európskej kultúrnej tradícii popri G. W. F. Heglovi a I. Kantovi je
potrebné pripomenúť ďalšieho významného predstaviteľa európskeho filozofického
myslenia – G. W. Leibniza.
Fundamentálnou otázkou semiotiky kultúry je generovanie zmyslu. J. Lotman generovaním
zmyslu označuje schopnosť kultúry ako celku a rovnako aj schopnosť jej jednotlivých
častí produkovať netriviálne nové texty, t. j. texty do istej miery neprediktabilné.
Neprediktabilný (invariantný) model jednotky generujúcej zmysel zahŕňa jej
určitú sebestačnosť, existenciu hranice medzi jednotkou a semiotickým priestorom
stojacim mimo neho a rovnako „vstup” a „výstup” (Lotman, 1994, s. 9). Uvedené ponímanie
umožňuje definovať štruktúry generujúce zmysel ako semiotické monády.
Takouto monádou je nielen kultúra ako celok, ale aj každý do nej začlenený text, vrátane
jednotlivej ľudskej osobnosti chápanej ako text. Tak ako vo filozofii G. W. Leibniza
je monáda nemateriálna, duchovná substancia, rovnako aj každá semiotická monáda
disponuje nie materiálnym, ale semioticko-informačným bytím, a preto použitie
akéhokoľvek dovnútra vstupujúceho textu nevedie k fyzickému či informačnému zničeniu,
ale k výstupu nového textu, ktorý na jednej strane pretrváva vo svojej prvopočiatočnej
podobe a na strane druhej môže vstupovať do nových vzťahov so svojou
transformáciou. Keď v umení vznikne nový text, tak tento text ani semioticky, ani fyzicky
nelikviduje text predchádzajúci, hoci starší text môže byť na čas dezaktualizovaný
(Lotman, 1994, s. 10).
Podobne je to aj s nami skúmanými propriami. Vlastné meno je v najvšeobecnej-
šom význame charakterizované ako názov. Pomocou neho priamo označujeme nejakú
osobu, objekt, resp. vec. Takýmto priamym označením osoby, objektu či veci sa realizuje
funkcia identifikačná a diferenciačná. Musíme však konštatovať, že ani dvoj-
členná antroponymická sústava s dedičným a administratívno-právnym úzom ustále-
ným priezviskom nie je schopná udržať krok s rozširujúcimi sa pomenovacími potreba-
mi. Dôsledky sa prejavili v tom, že v základoch dvojmennej úradnej sústavy sa kon-
štituovala nová neúradná antroponymická sústava. Po tom, ako v procese pomenúvania
vznikne nové antroponymum (prezývka alebo živé osobné meno), úradná podoba
vlastného mena nie je ani fyzicky, ani semioticky oslabená, napriek tomu v neoficiálnej
komunikačnej sfére je takmer vo všetkých prípadoch úradná podoba vlastného
mena natrvalo dezaktualizovaná a jej transformácia, t. j. neúradná podoba vlastného
mena, vstupuje do nových vzťahov. Táto semiotická monáda vystupuje vo svojej vydelenosti
v hraniciach určitého individuálneho semiotického priestoru a na druhej strane
vstupuje do nových zoskupení. Teda každá monáda má tendenciu byť aj celkom, aj
časťou.
Nekonečná variatívnosť monád umožňuje definovať ich ako „semiotické osobnosti”
(Lotman, 1994, s. 14). Takáto definícia bola zvolená v dôsledku istej paralely
s ľudskou osobnosťou, ktorá vplyvom individuálneho správania volí v situácii, z ktorej
sú možné viaceré, nie jediné možné východisko, svoje vlastné správanie. J. Lotman
nachádza zdroje vyššie uvedeného tvrdenia v teórii, ktorú na základe štúdia nevratných
179