Varia XIX - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV

teda do sféry ‘dokladovej’ lexiky, ktorá jestvuje už len ako svedectvo minulého stavu“
(Dolník, 2003, s. 191). Úplný zánik nejakého slova, t. j. strata jeho signifikantu, je
pomerne vzácny, pretože je v rozpore s princípom ekonómie jazyka. Potreba pomenovať
objektívnu realitu je aj bude vždy veľká, a preto sa v jazyku používajú signifikanty
slov, ktoré zastarali a vypadli z aktívneho používania, ale nadobudli nový význam
(signifikát). Tak napr. výraz azafata (letuška), ktorý existoval v jazyku vo význame
criada de la reina (kráľovská slúžka), nadobudol s príchodom aeronautiky nový význam.
V skutočnosti revitalizácia nepatrí k slovotvorným postupom pomenovania, ide
skôr o „sémantickú renováciu, pretože dané slovo už v jazyku existovalo predtým“
(Trup, 1999, s. 41). Zániku niektorých slov však nemožno zabrániť, pretože nie vždy je
k dispozícii nový význam, ktorý by nahradil ten predchádzajúci. Aby totiž signifikant
nadobudol nový význam, je potrebná nejaká príbuznosť alebo podoba medzi starým
a novým významom. Zo slov, ktoré sa stratili spolu s pomenúvacou realitou uvedieme
aspoň výrazy fardel (taška, ktorú nosili žobráci a pútnici), tílburi (dvojkolesový vozík),
azumbre (stará objemová miera). Sú prípady, keď slovo zaniká preto, že je vytlačené
nejakým synonymom. Napr. slová azotea (terasa), alcoba (spálňa), holgazán (lenivý),
sa postupne nahrádzajú výrazmi terraza, dormitorio, vago. V „súboji“ dvoch synoným
niekedy triumfuje medzinárodné slovo nad domácim, španielskym, ako to možno vidieť
v prípade slova botica (lekáreň), ktoré je takmer úplne nahradené výrazom farmacia,
alebo albéitar (veterinár) nahradené slovom veterinario. S lexikálnou revitalizáciou
úzko súvisí aj motivovanosť slova, ktorú Otaola Olano definuje ako „vnútorný
vzťah medzi signifikátom a signifikantom vnímaný hovoriacim, ktorá umožňuje dedukciu
významu slova, hoci iba čiastočnú“ (Otaola Olano, 2004, s. 62). Ide teda
o vzťah medzi formou a významom. Existujú tri druhy motivácie, ktorých výsledkom
je vznik rôznych lexikálnych jednotiek. Vo fonetickej alebo akustickej motivácii si
všímame súvislosť medzi zvukovou formou slova a označovaným objektom, ako napr.
tictac (tik-tak), zas (bum), frufrú (šuchotanie hodvábu), atď. Nejde o priame napodobenie
objektívnej reality avšak o imitáciu vnímaného zvukového dojmu, ktorý môže
mať v jednotlivých jazykoch rôzne realizácie, napr. cuclillo (kukuk), guau-guau (havhav),
kikiriki (kikirikí), atď. Zo sémantického hľadiska sa rozlišujú primárne
a sekundárne foneticky motivované slová. Primárne alebo priame sú tie, pri ktorých sa
zvukový jav napodobňuje zvukovou formou slova, napr. miau (mňau), pum (bum).
Sekundárne alebo nepriame zahŕňajú slová, pri ktorých je zvuková imitácia prostriedkom
na vyjadrenie významu vzťahujúceho sa na entitu, ktorá je spätá s imitovaným
zvukom, napr. murmullo (šum), congojo (dychčanie), atď., ktoré sa nazývajú tiež symbolické
onomatopoje, založené na zvukovom symbolizme. Onomatopoické slová sú
spolu s citoslovcami a expresívnymi zvolaniami !chitón! (pst!, ticho!), !eh! (hej!, ech!)
a pod. prejavom fonetickej motivácie. „Morfologická motivácia sa prejavuje ako zmena
slovného druhu bez zmeny fónickej a morfematickej formy“ (Furdík, 2008, s. 45).
Spočíva v derivácii, napr. slovo peca-dor (hriešnik) tvorené slovesom pecar (zhrešiť,
prehrešiť sa) a sufixom -dor (sufix vyjadrujúci pôvodcu deja) a kompozícii, napr. výraz
saca-corchos (vývrtka), zložený z dvoch elementov, slovesa saca 2 (vyťahuje)
a substantíva corchos (korky). Hovoríme o tzv. komplexných pomenovaniach (porov.
Otaola Olano, 2004, s. 63), ktoré sú motivované vo vzťahu k morfémam, ktorými sú
2 Uvedený tvar vyjadruje 2. os. sing. slovesa sacar (vytiahnuť, vybrať).
337