Varia XIX - Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV

namický, ale súčasne odolný. Pod dynamikou slovnej zásoby sa rozumejú súčasné
procesy, ktoré prebiehajú v slovnej zásobe, ale aj hybné sily, ktoré podmieňujú pohyb
a vývinové tendencie v rozličných triedach pomenovaní. „Dynamické procesy sú prejavom
charakteristických tendencií, akými sú intelektualizácia a demokratizácia, terminologizácia
a determinologizácia, internacionalizácia, neologizácia“ (Horecký –
Buzássyová – Bosák a kol., 1989, s. 353). Aj zmeny v rozsahu slovnej zásoby, aj charakteristické
tendencie pri týchto zmenách sa skúmajú z hľadiska istých podmienok, či
už vonkajších alebo vnútorných. Vonkajšie podmienky, nové vyjadrovacie potreby
a špecifické komunikačné situácie sú úzko späté s vnútornými podmienkami, a to najmä
s celkovým stavom slovnej zásoby a so vzťahmi medzi jej prvkami.
Zmeny prebiehajú v každej jazykovej rovine, v každom podsystéme jazykového
systému a ako sme už spomenuli, najvýraznejšie sa to prejavuje v lexikálnom podsystéme,
ktorý podlieha zmenám kvantitatívnym aj kvalitatívnym. „Kvantitatívne zmeny
spočívajú v pribúdaní nových lexikálnych jednotiek, ale súčasne aj v ich ubúdaní, pričom
prírastok nových jednotiek výrazne prevyšuje počet jednotiek, ktoré zanikajú“
(Dolník, 1995, s. 86). Nové jednotky môžu pribúdať do lexikálnej zásoby preberaním
z iných jazykov, pričom preberanie sa môže uskutočňovať aj ako prekladanie, čiže
kalkovanie. Ďalším zdrojom lexikálnych prírastkov je utváranie jednotiek podľa slovotvorných
postupov a postupov vlastných danému jazyku. Osobitým prípadom rozširovania
lexiky je pribudnutie nového významu pri jestvujúcej lexikálnej jednotke. Slovná
zásoba je teda dynamický organizmus charakteristický svojou mobilitou. Dynamika
slovnej zásoby jazyka je úzko spätá so samotným životom jej používateľov, s ich prirodzeným
záujmom o prijatie nových lexikálnych jednotiek, ktoré so sebou prináša
rozvoj vedy a techniky a je nevyhnutné ich pomenovať. Ako odporúča Fernando Lázaro
Carreter, „ani tí najtvrdohlavejší puristi neodmietajú prijatie potrebných neologizmov
a pripúšťajú, že sa majú prijať také slová, ktoré nemajú ekvivalent v španielčine
a ktorých používanie je nevyhnutné v dôsledku nových potrieb“ 1 (Lázaro Carreter,
1998, s. 585). Španielčina, ako ktorýkoľvek iný jazyk, je v permanentnom procese
vývinu a transformácie, ktorý je paralelný a úzko spojený so zmenami spoločnosti.
„Slovná zásoba nie je nemenná, ale naopak podlieha neustálym zmenám: niektoré slová
miznú, iné zas, nové, sa začleňujú do slovnej zásoby, ďalšie časom menia svoju
formu a/alebo svoj význam“ (Trup, 1999, s. 19). Dynamika lexiky teda úzko súvisí
s pohybom v nej a ktorý môžeme syntetizovať nasledovne:
1. Prijatie nových slov (tvorenie – neologizmy).
2. Revitalizácia alebo opätovné používanie slov už existujúcich (renovácia, sémantické
neologizmy).
3. Úbytok starých slov, aj keď niektoré sa môžu opätovne stať neologizmami.
Považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že referenčná funkcia lexiky spočíva v tom,
že lexika starne v určitých svojich prvkoch a súčasne sa obohacuje novými, v súlade
s objavením sa nových signifikantov alebo transformáciou už existujúcich. Je evidentné,
že neustály prílev nových objektov a myšlienok prináša potrebu pomenovať ich.
Protipólom sú časovo deaktualizované jednotky tzv. antikvarizmy, pomenúvajúce staré
či nepoužívané veci alebo myšlienky. „Antikvarizácia lexikálnych jednotiek smeruje
k ich zániku, presnejšie povedané, k ich odsunutiu za hranice pasívnej slovnej zásoby,
1 Ak nie je uvedené inak, všetky cudzojazyčné citácie preložila Veronika Sliačanová.
336