časopis pre výskum a kultúru slovenského jazyka - SAV

utvára vtedy, keď predpona vyjadruje také významové odtienky, ktoré sa
týkajú priebehu slovesného deja, t. j. nejakého vnútorného príznaku
deja, napríklad niektorej jeho fázy, miery alebo intenzity. Tento druhý
typ významového vzťahu medzi predponou a slovesným základom sa prejavuje
tým, že medzi východiskovým a odvodeným (predponovým) slovesom
jestvuje blízky gramaticko-sémantický vzťah (pórov. napr. brať —
pobrať, sedieť — posedieť, kašlať — pokašlávať). V takýchto prípadoch hovoríme
o gramaticko-lexikálnej funkcii predpony. 1
Predpona pri- vyjadruje malú mieru deja v početnej skupine slovies typu
pribrúsiť, prifarbiť. Významová určitosť predpony pri- však spôsobuje, že
sa aj tento významový odtienok chápe ako vonkajší prvok, a nie ako vnútorný
príznak slovesného deja. To znamená, že vzťah slovies brúsiť — pribrúsiť
nie je gramaticko-lexikálny, ale iba lexikálny. Dôkazom toho sú dve
skutočnosti formálneho rázu: 1. K slovesám typu pribrúsiť sa bežne tvorí
nedokonavá forma (pribrusovať). 2. Slovesá s týmto odtienkom možno u-
tvoriť nielen od nedokonavých, ale aj od dokonavých slovies (pridvihnút,
priotráviť, prizabiť). 2
Významy slovesných predpôn v slovenčine stručne charakterizoval J. Horecký.
3
Vychádzajúc zo Šmilauerovej klasifikácie, rozčleňuje významy sloves-
1
Pórov, rozlíšenie tzv. kvalifikačnej (t. j. v našom chápaní lexikálnej) a modifikačnej
(t. j. v našom chápaní gramaticko-lexikálnej) funkcie slovesných predpôn
u A. V. I s a č e n k a, Grammatičeskij stroj russkogo jazyka v sopostavlenii s slovackim.
Morfologija II, Bratislava 1960, 222—224.
2
V názoroch jazykovedcov na otázku funkcií slovesných predpôn jestvujú dosial
značné rozdiely. Niektorí jazykovedci (Ju. S. Maslov, A. V. Isačenko a i.) vôbec neuznávajú
čisto vidovú funkciu slovesných predpôn. Veľká nejednotnosť je i v chápaní
spôsobu slovesného deja (gramaticko-lexikálnej funkcie predpôn) a jeho vzťahu
k slovesnému vidu. Z bohatej literatúry uvádzam okrem citovanej knihy A. V. I s a-
č e n k a monografiu F. Kopečného Slovesný vid v češtine, Praha 1962, pretože
obaja autori komentujú ďalšiu rozsiahlu literatúru. Kopečný (c. d., § 86, str. 91) pri
českej predpone pri- rozlišuje „čisto perfektivizačnú, lexikálnogramatickú funkciu"
(napr. v tvare priblížil se) a „gramatickolexikálnu funkciu" (napr. v tvare pfipsal).
V oboch týchto slovesách má však predpona pri- (rovnako ako sloven. pri-) lexikálnu
funkciu. Iba veľmi abstraktný, všeobecný lexikálny význam slovesa blížiť sa,
v ktorom je potenciálne obsiahnutý významový odtienok vlastný predpone pri-
(= významu predl. k), spôsobuje, že význam slovesa priblížiť sa možno chápať rezultatívne,
ako výsledok deja blížiť sa, čo Kopečný hodnotí ako „čisto perfektivizačnú
funkciu" predpony pri-. Avšak pri iných slovesách, v ktorých predpona pri- má ten
istý významový odtienok ako v slovese priblížiť sa (napr. pricválať, priskákať; priskočiť)
vidno, že tu nejde o „čisto perfektivizačnú funkciu" predpony pri-, ale o funkciu
lexikálnu.
Pri slovesách typu pripísať nie je vhodné hovoriť o „gramatickolexikálnej funkcii"
predpony pri-, keďže vzťah slovies písať — pripísať je čisto lexikálny; sú to dve
samostatné lexémy, každá so svojou vidovou dvojicou: písať — napísať; pripísať —
pripisovať.
'•' Slovotvorná sústava slovenčiny, Bratislava 1959, 53—67 a 187 n.