časopis pre výskum a kultúru slovenského jazyka - SAV

(Ovd). — Píše zväčša ad hoc, preto často len informuje — dnes sú to loci communes
(Šafárik, Hodža) (M).
Osobitným, i keď nie veľmi frekventovaným prípadom sú vety a súvetia,
v ktorých stojí parentéza pred posledným vetným úsekom vety zo základného
textu. Takouto pozíciou vsuvky dosahuje autor asymetriu v rytmickomelodickom
členení vety a celá výpoveď nadobúda aktuálny príznak. Variantom
tohto typu je obrátené poradie krátkej a rozsiahlej časti vety:
parentéza stojí po prvom takte (prípadne i neúplnom) a ostatná výpoveď
nasleduje až po vsuvke. Príklady:
Plno ľudí vraj nebolo spokojných s tým, čo sa pri storočnici Vajanského povedalo
o ňom a o jeho diele na bratislavskej slávnosti; a nielenže neboli spokojní,
ale — u nás to už tak býva — urazili sa (Pp). — Láska, ktorá hrala takú
velkú úlohu v živote panskej spoločnosti, má veľmi malý zástoj — ako láska —
u ľudu (Vn). — Ale ako — zároveň — neľutovať, so zaťatými zubmi neľutovať,
čo mohlo byť a nebolo? (Š).
Výrazovými možnosťami parentézy možno vysvetľovať tie prípady,
v ktorých sa k parentéze pripája ďalšia vsuvka, a to nie vo vzťahu priradenosti
dvoch vsuviek, ale jedna z nich vystupuje vo funkcii základného textu,
čiže tu ide o spojenia hierarchicky až trojstupňové. Druhotná vsuvka
býva obyčajne lexikalizovaná, ale možno nájsť i spojenia, v ktorých sú
obidve vsuvky aktualizované. Pravda, vo väčšine prípadov má aspoň jedna
ž dvojice vsuviek spomínanú „technickú" funkciu, má totiž odstrániť vedľajšiu
vetu. Príklady:
Vravia, že je dnes všetko skomplikované — ako by to bol náš, slovenský vynález
(a ich súkromný objav)! — no sami všade prispievajú k spolitizovaniu všetkého
(Pp). —Štúdiu o Ivanovi Olbrachtovi — v knihe Tvorbou k realite (1937)—,
teda o spisovateľovi, s ktorým Rudolfa Jašíka niekedy spájali, začal Václavek
slovami... (RJ). — A čo je medzi tým (a je tam, prirodzene, všetko), to pre nich
neexistovalo (Vp). — Keďže platí — nie, pravdaže, rovnako: to vie najlepšie
Timrava, — že Maďari sú páni i že páni sú Maďari, znamená to vlastne, že ľud
posudzuje národne — niečo, čo s inteligenciou nerobila (Vn). — Obaja pracujú
iróniou a satirou — niečo, čoho nebolo u Urbana predtým, niečo, čoho u Tatarku
nebolo predtým ani potom (jeden z talentov, ktorého sa Tatarka — nerátajúc
drobnejšie veci — vzdal) (Ovd).
Z doterajšieho nášho rozboru dosť zreteľne vyplýva, že väčšina Matuškových
vsuviek má subjektivižujúcu, ba až expresívnu funkciu. Ukazuje
sa, že v jeho diele nadobúdajú takúto funkciu nielen komentujúce vsuvky,
ako to vo všeobecnosti predpokladá J. Mistrík 17 , ale aj viaceré z doplňujú-
7
Pórov, poznámku č. 8.