časopis pre výskum a kultúru slovenského jazyka - SAV

už iba na výrobok z nich (zrebné plátno). V tomto označení jeho rozšírenie na
západe môžeme sledovať na čiare: Raková na Kysuciach (zhrebna kudzeľ), Papradno,
Vršatecké Podhradie (zhrebné kudzele), Horné Srnie, Trenčianska Turňa,
Stará Lehota, Gabaj (poniže Nitry) až Maňa v Požitaví (zhrebné, rozumej
vlákno).
Vypadnutie spoluhlásky h zo spojenia predpony z- s koreňom hréb- v tomto
mene možno vysvetliť zo snahy po uľahčení artikulácie, keď zo skupiny troch
konsonantov zanedbaním prestala sa vyslovovať prostredná zvučná kmitavá
.'spoluhláska. Azda tu pôsobila ešte nejaká iná, zatiaľ neznáma okolnosť, možno
aj stratou významovej priezračnosti slova (nastala však predovšetkým po vypadnutí
znelej hrtanovej spoluhlásky h), lebo v podobných skupinách h nevypadáva
(zhrnúť, zhrýzať sa, zhrešiť ap.). Istou obdobou je vypadávanie strednej
spoluhlásky z radu troch konsonantov v nestarostlivej spisovnej výslovnosti
a v nárečiach, napr. prázni, radosní, boľesní, ap. namiesto prázdny, radostný,
bolestný, ale už nehorázny (namiesto etymologicky správneho nehorázdny). 11
• Najlepšie sa tento jav, zmena zhreb- > zreb- dá pochopiť v oblasti, kde je
neznelé, tzv. dyšné h, totiž na vých. Slovensku (ale nie v Zemplíne všade), ale
aj vo vých. Liptove, kde takéto h s oslabenou artikuláciou často v reči vypadáva,
napr. f ráťku n. Hrádku, sovárať sa n. zhovárať sa, chiťo n. chyť ho ap. V tejto
oblasti sa, pravdaže, asimiluje predponové z- na s-, a tak máme na Spiši srebi
(Bijacovce, Domanovce, Jablonov, Bodovce v Šariši), srebe (v Above Myslava,
Veľ. Klátov, Semša, Zdoba, Rozhanovce), ale aj vo vých. Liptove (Uhor. Ves,
Dovalovo, Jakubany, Važec). Z tejto oblasti s oslabenou výslovnosťou h, ktoré
v slove zhrebi, zhrebe vypadlo, mohla táto výslovnosť preniknúť a ujímať sa aj
v susedných nárečiach, kde vypadávanie h, príp. y nemalo podobný predpoklad,
ale opieralo sa o iné obdobné javy zo zjednodušovania spoluhláskových skupín.
Doklady z Palkovičovho Slovníka a z Bernolákovho Slovára so zachovaným
kOrenným h (zhreby; okrem starších dokladov zo 17. a 18. stor.) svedčia, že
pôvodné znenie zhrebe, zhreby v slovenčine prevládalo ešte na zač. 19. stor. Na
zániku je h aj v spomenutých nárečových zvyškoch, kde popri sebe počujeme
tvary s h i bez neho (Párnica zhrebe i zrebe; Dubodiel pri Trenčíne zhrebné
plátno, ale tá istá osoba: kúdela bola z klkov a zo z r e b i).
Už z príkladov, ktoré sme uviedli v doterajšom výklade, dobre badať, že
v morfologickom určení preberaného mena je značná rozmanitosť; rozhodne
je tu väčšia komplikovanosť ako pri iných podst. menách, pri ktorých
gramatický rod nie je jednoznačný. S takýmto javom, že niektoré
podst. meno nie je v rodovom určení jednoznačné, v jazyku sa totiž nestretávame
výnimočne. 12
Niekedy je to aj v samotnom spis. jazyku, najmä
pri menách s nulovou príponou, kde sa zavše rozpad slova na rodové homonyma
využíva aj významovo, napr. horič,
m. rastlina zemežlč, ž. horkosť,
horčina; červeň a zeleň v kartách je v muž. rode, v žen. rode označujú
farbu, farbivo, sfarbenosť; Boleslav
osob. meno v muž. rode, žen. rod
v miestnom mene (Mladá Boleslav); zver v muž. rode označuje jednotlivinu,
v žen. rode je hromadným názvom (zverina). Nebýva to však vždy,
11
J. Stanislav, Slovenská výslovnosť, Martin 1953, 188. — E. Paulíny,
Fonologický vývin slovenčiny, Bratislava 1963, 176.
12
Pórov. F. M i k o, Rod, číslo a pád podstatných mien, Bratislava 1962, 26 n.