1/2008 - Paneurópska vysoká škola

Dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd v systéme vnútroštátneho právazákladná skutočnosť predurčuje jeho postavenie v právnych poriadkoch jednotlivýchčlenských štátov Rady Európy.§Z toho vyplýva, že minimálne na medzinárodnej úrovni má Európsky dohovor prednosťpred domácim právom. Žiaden štát sa nemôže vyhnúť záväzkom, ktoré preň vyplývajúz Európskeho dohovoru s poukazom na vnútroštátnu právnu prekážku. 1)Implementácia medzinárodného práva do vnútroštátneho domáceho právneho systémuje klasickým a často diskutovaným problémom medzinárodného práva, ktorý saspája s teóriami monizmu a dualizmu. 2) V štátoch s monistickou tradíciou práva a slobodyzaručené medzinárodnou zmluvou môžu byť domácimi súdmi aplikované priamo hneď pojej ratifikácii, zatiaľ čo v štátoch uprednostňujúcich dualistický systém normy medzinárodnejzmluvy, aby boli aplikovateľné vo vnútroštátnom práve, musia byť do neho „transformované“.To vyvoláva otázku, či medzinárodné zmluvy môžu byť prevzaté do vnútroštátnehopráva bez toho, aby stratili svoj charakter medzinárodného práva, čo by mohlo maťsvoje dôsledky pre ich interpretáciu. 3)Rozdiel medzi monistickým a dualistickým prístupom vzhľadom na aplikáciu práva slobôd chránených Európskym dohovorom však nie je až taký rozhodujúci. Bez ohľaduna to, či daný štát uplatňuje monistickú alebo dualistickú koncepciu k tomu, aby ustanoveniaEurópskeho dohovoru mali priamy účinok v domácom právnom systéme, je potrebnázákladná (ústavná) vnútroštátna úprava a na jej základe vykonaný príslušný právny akt.Takýmto aktom môže byť právny akt ratifikácie, prijatie osobitného zákona schvaľujúcehomedzinárodnú zmluvu a oprávňujúceho ratifikáciu alebo samostatný právny akt (môže byťaj v podobe právneho predpisu), ako je tomu najmä v krajinách s tradíciou common law.V záujme odstránenia možných vnútroštátnych problémov s implemetnáciou Európskehodohovoru sa navrhovalo aj riešenie, aby sa Európsky dohovor stal priamo aplikovateľnýmvo vnútroštátnom právnom systéme. 4) Za vzor sa uvádzali najmä medzinárodnézmluvy konštituujúce Európske spoločenstvá. Mnohé v tomto smere naznačovalo rozhodnutievo veci Írsko c. Spojené kráľovstvo. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej„Súd“) v ňom výslovne uviedol, že úmysel tvorcov Európskeho dohovoru našiel „obzvlášťdôveryhodnú reflexiu“ v tých štátoch, ktoré ustanovenia Európskeho dohovoru priamo inkorporovalido vnútroštátnych právnych noriem. 5) V ďalších rozhodnutiach sa však Súd užkonštantne držal toho, že ani články 1 až 13 Európskeho dohovoru a ani Európsky dohovorvo všeobecnosti nedávajú príkaz pre účinnú implementáciu ktoréhokoľvek jeho ustanovenia.6)1) Pozri článok 27 Viedenského dohovoru o práve medzinárodných zmlúv z roku 1969, rovnako akoaj mnohé rozsudky Stáleho medzinárodného súdneho dvora a Medzinárodného súdneho dvora,napr. prípad Wimbledon (1923), P.C.I.J. Series A No. 1, 19, alebo prípad Nottebohm, I.C.J. Reports1955, 4 (20-1).2) Pozri Brownlie, I.: Principles of Public International Law, 1990, 32-5.3) Polakiewicz, J.: The Status of the Convention in National Law, Oxford University Press, 2001, str. 32.4) T. Buergenthal, The Effect of the European Convention on Human Rights on the Internal Law ofMember States, I.C.L.Q. Supplementary Publication No. 11 (1965), 79 (80-83), MelangesP. - H. Teitgen (1984), 355 et seq.5) Rozsudok zo dňa 18. januára 1978, Series A No. 25, par. 239.6) Prípad Observer and Guardian proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 26. novembra 1991,prípad Silver and Others proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 25. marec 1983 etc.I/2008 81