ÚZEMNÝ PLÁN VEĽKÉHO ÚZEMNÉHO CELKU ŽILINSKÝ KRAJ ZMENY A DOPLNKY
územný plán veľkého územného celku žilinský kraj zmeny a doplnky
územný plán veľkého územného celku žilinský kraj zmeny a doplnky
Create successful ePaper yourself
Turn your PDF publications into a flip-book with our unique Google optimized e-Paper software.
Územný plán VÚC Žilinský kraj – zmeny a doplnky<br />
K tomu, aby uvedená územná štruktúra bola aplikovaná vo všetkých spoločenských<br />
sektoroch - nielen v sektore hospodárskom – je potrebné prekonať stereotypy z obdobia<br />
nedemokratického vývoja spoločnosti na Slovensku z rokov 1961 až 1989. V spojitosti<br />
s proklamáciou uplatňovania direktívne riadeného hospodárstva a tzv. demokratického<br />
centralizmu socialistická ústava ČSSR z roku 1961 legislatívne ukotvila regionalizáciu<br />
Slovenska ako Západoslovenský, Stredoslovenský a Východoslovenský kraj. Zvlášť<br />
výrazným spôsobom umelá – ideologická regionalizácia socializmu ovplyvňovala územie<br />
Žilinského, Banskobystrického, Trenčianskeho kraja a Bratislavy. Kontinuálny sídelný pás<br />
Horného a Stredného Považia – s intenzívnymi vnútornými sídelnými a socio-ekonomickými<br />
väzbami – bol v časti Stredného Považia rozdelený medzi Západoslovenský<br />
a Stredoslovenský kraj. Krajská vybavenosť bola direktívne umiestňovaná mimo priestor<br />
husto osídleného Považia, na Pohronie a do Bratislavy. Prepravné prúdy za vybavenosťou<br />
resp. neefektívna dopravná obsluha územia bola z Považia smerovaná – cez riedko osídlené<br />
a prírodne chránené územia – do tzv. stredoslovenského centra v Banskej Bystrici.<br />
Rozdelením sa Považie dostalo do pozície marginalizujúcej jeho polohový<br />
a socioekonomický potenciál. Model regionálnych väzieb socialistického Slovenska bol<br />
opakom uplatňovania princípov trvaloudržateľného rozvoja spoločnosti.<br />
Typickou ukážkou politicky motivovanej lokalizácie verejnej vybavenosti v direktívne<br />
riadenej spoločnosti je stavba a prevádzkovanie KÚNZ (v období SSR Krajský ústav<br />
národného zdravia v Banskej Bystrici). Obyvateľstvo z husto osídleného Považia – a to<br />
v úseku od Dubnice nad Váhom až po Liptovský Hrádok – bolo v minulosti prinútené,<br />
za účelom dosiahnutia adekvátnej lekárskej starostlivosti, cestovať mimo svoj prirodzený<br />
sídelný región. Tieto zbytočné cesty boli vykonávané cez horské hrebene chránených<br />
krajinných celkov Nízkych Tatier a Veľkej Fatry. V súčasnosti je táto najväčšia nemocnica<br />
na Slovensku výrazne nerentabilná aj preto, že bola dimenzovaná na umelé regionálne<br />
vzťahy. Funkciu nemocnice v Banskej Bystrici pre obyvateľstvo Severozápadného Slovenska<br />
plnia v súčasnosti najmenej dve nemocnice rovnakej kategórie lokalizované priamo<br />
v Považskom sídelnom páse.<br />
Z priestorového hľadiska neexistuje žiadny územný koridor, spájajúci Žilinský kraj<br />
s krajom Banskobystrickým, ktorý by bolo možné označiť pojmom urbanizovaný alebo<br />
sídelný koridor. Línie spájajúce uvedené kraje nie sú ani kontinuálne. Vo všetkých prípadoch<br />
ide o veľmi riedko urbanizované alebo neurbanizované údolia v prostredí národných parkov<br />
alebo ich ochranných pásiem, ktoré sú prerušené vysokým horským masívom Nízkych Tatier<br />
a Veľkej Fatry. Externé podmienky ochrany vysoko cenného prírodného územia na jednej<br />
strane a napĺňanie kritérií spojených s dosiahnutím efektívnosti hospodárskeho rozvoja –<br />
vznik hospodárskych rozvojových osí a plôch – na strane druhej sú v prípade osídlenia<br />
v horských údolí Nízkych Tatier a Veľkej Fatry vo vzájomnom ostrom protiklade. Táto<br />
základná rozvojová rovnica znemožňuje vytvárať podmienky na hospodársky rozvoj<br />
v horských údoliach Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, čím v oblasti rozvoja dopravnej<br />
infraštruktúry výrazne limituje lokalizáciu nadradených kapacitných cestných komunikácií.<br />
Lokalizácia napríklad štvorpruhových rýchlostných ciest pretínajúcich 30 až 40 km dlhý –<br />
minimálne urbanizovaný – územný pruh Národných parkov je zo všetkých relevantných<br />
hľadísk neopodstatnená, nakoľko v krajinách s liberálnym tržným systémom popiera zmysel<br />
a princípy efektívnosti výstavby a prevádzkovania dopravných sietí. Implicitne sú preto<br />
absurdné i úvahy o urbanizácii a intenzívnom rozvojovom statuse dolín Nízkych Tatier<br />
a Veľkej Fatry.<br />
K danostiam slovenskej krajiny a jej osídlenia patrí priorita sídelných pásov pozdĺž<br />
tokov riek, a to najmä v podmienkach jeho hornatých území. Sídelné rozvojové osi I. stupňa,<br />
lokalizované v koridore Bratislava – Trenčín – Žilina – Poprad – Prešov – Košice, vytvárajú<br />
nosnú urbanistickú štruktúru nielen Slovenska ale aj Severozápadného Slovenska (Žilinský<br />
a Trenčiansky kraj) a samotného Žilinského kraja. Hustota osídlenia Považského sídelného<br />
pásu je determinovaná vonkajšími priestorovými súvislosťami. Bariéra Malej Fatry medzi<br />
Žilinou a Martinom je prelomená tokom Váhu v Strečnianskej úžine. Avšak kontinuita<br />
a intenzita vnútorných i vonkajších sídelných väzieb Považského koridoru je natoľko silná, že<br />
136
Change language