Otvoriť - EUROREPORT plus

OSOBNOSTIStretli sme sa ráno, nedlho po operácii,ktorá trvala celú noc. Bol unavený, alepovedal iba „nič to, spraví to tuhšia káva“.Spravila. Opäť mohol chytiť skalpel a operovaťsrdce človeka, ako Paganini chytal zasrdce človeka svojím skalpelom – husľami.Aj výsledok bol rovnaký – oči očarené svetlomživota i poznaním, že život je krásny.Profesor Viliam Fischer, jeden z najslávnejšíchslovenských kardiochirurgov, prijalmetaforu s úsmevom a úplne nepatetickypovedal: „Ja iba ponúkam srdcu ruky...“S profesorom Barnardom si pohovorilio transplantácii v Bratislave, keď sem najar v deväťdesiatom piatom zavítal šíriťmúdrosť o tom, čo všetko srdce i človeks novým srdcom vydrží. Povedal: „Veľa, nepredstaviteľneveľa!“ My sme sa pána profesoraFischera prišli spýtať, čo vydrží srdcechirurga. Odpoveď tiež bola odzbrojujúcoprostá, hoci vyslovená so športovým humorom,ktorý Viliama Fischera, športovcatelom i dušou, sprevádza po celý život: „Toisté, čo každého iného, kto ráno narýchlovypije tuhú kávu.“Otázkou teda naďalej zostáva, čo vydržíto Fischerovo srdce, ale načo pátrať– profesor Christian Barnard to už povedal.A keď prišiel Miro Nemec a začalfotiť človeka v bielom, lekára, ktorý samohol usmievať, pretože iba pred malouchvíľkou vrátil srdcu tep a človeku už taktrochu prikrytom fl órom – život, iba povedal„pán fotograf, tu ma, prosím, cvaknite– pri fotke, kde som s Vladom Dzurillom,bol to môj dobrý kamarát a nebyť jeho,asi si v Kanade nezaoperujem“. Spomínalna stáž v slávnej montrealskej nemocniciHeart Institut, kde pôsobili osobnosti rovnoz Olympu chirurgie – Grondin, Beadotči Lepage. Dosť dlho sa iba spoza závesu,„plenty“, ako pán profesor Ficher s obľubouhovorí, díval, ako operuje svetové srdcovéeso profesor Lepage. Raz mu však už nedaloa vraví pánu profesorovi pri umývanírúk, napoly žartom, napoly vážne, že to nieje spravodlivé, ak ledva dovidí na operačnýstôl, hoci my z tej malej krajiny, z Československa,sme ich, veľkých Kanaďanov,porazili v ich národnom športe, hokeji,a to aj s ich najväčšími profesionálnymihviezdami, a profesor že ho iste iba pretonecháva stáť za plentou: „Kanaďania sícevedia hrať hokej, ale my sme v hokeji lepší,“utrúsil hrdo Viliam Fischer.Profesor Lepage sa ani len nenarovnala ďalej si umývajúc ruky iba utrúsil: „No,áno, vyhrali ste jedna nula, ale to ibaJA IBA PONÚKAM SRDCU RUKYMilan BlahaHodinka s prednostom Kliniky srdcovej chirurgie Slovenského ústavu srdcových a cievnych chorôbprofesorom MUDr. Viliamom Fischerom, CSc.preto, lebo ste mali famózneho brankáraDzurillu.“„Je to môj kamarát, operoval som ho,“odvetil stážista Fischer a odrazu sa otvorilonebo: profesor Lepage, rozžiarený úsmevom,akoby sníval, hovorí: „Vy ste Dzurillovkamarát? Tak si umyte ruky, pán kolega,a poďte so mnou na sálu!“V Kanade sa teda pán profesor Fischer,to ešte ako mladý chirurg, dostal spoza„plenty“ k chirurgickému stolu vďakachýrnemu hokejovému brankárovi, no k pacientovi,operovať srdce, iba kvôli prstom,aké mávajú len huslisti a chirurgovia. Kedyv nich ten virtuózny cit objavil futbalistaVilo Fischer?Kto by nepoznal železničiarsku štvrťspod bratislavskej Hlavnej stanice cez ulicunad Ymcou, obytné domy z neohádzanýchpálených tehál, akoby v Liverpoole, známuako „desať domov“. Tam, v tejto proletárskejštvrti medzi deťmi „ajzenboňákov“ vyrastalv jednoduchých pomeroch krajčírskejrodiny Viliam Fischer, svetovo uznávanýprofesor srdcovej chirurgie. Tak ako všetcichalani, aj on hrával na úzkom dvore „soritáž“,futbal s tenisovou loptičkou na jedendotyk. „Soritáž“ cibrila loptovú technikua mohlo sa hrať donekonečna a na malompriestore. A večer, keď sa Fischerovci– mama, otec, starý otec a Vilo – posadilik večeri, hlava ro- diny, sŕkajúc fazuľovú,utrúsi, „ako si hral, aspoň sivyhral?“ Pýtalsa tak každývečer, a pýtalsa rovnako, ajkeď už Vilo ako dorastenec reprezentovalvedno s Cvetlerom, Horváthom či Jariabkom– Československo. Starý pán Fischerchcel mať z Vila futbalistu, slávneho futbalistu,a preto ho každú nedeľu už od malabrával na Slovan, dívať sa, ako hrá Vičan,Tegelhof, Karel, Reimann... Bola to slávnaéra a otec Vilovi jednostaj vtĺkal do hlavy– dobrí vyhrávajú a berú, slabí prehrávajúa platia, pamätaj si to, chlapče. Ak vybehnešna trávnik a nevyhráš, bol si slabý,musíš platiť, rozumieš?Viliam Fischer rozumel dobre, a to užv žiackom družstve Slovana, hoci chalanisa vše i pousmiali, keď mu otec dohováralv rodnej prešporčine, neobyčajnom to jazyku,ktorý už vymrel, ale svojho času dávalBratislave zvláštny kolorit. Bola to zmes tvrdejnespisovnej slovenčiny, poprestrkávanejnemeckými a maďarskými výrazmi, zatos typickým viedenským prízvukom. Štúr byzaplakal a aj dnes by to znelo hrozne, alevtedy, krátko po vojne, bola prešporčinaskoro výsadným znakom starých Bratislavčanov.Kto hovoril inak, bol „sédlak“, čižečlovek, s ktorým sa Prešpuráci nebavia.Vilo už bol iná generácia, hoci i dnesmu ešte uletí ono prešporské – „šmé“.Medzi chalanmi rýchlo začali prevládaťprisťahovalci z vidieka, sedliaci, čo prišli dohlavného mesta za robotou. Bolo ich veľav „desiatich domoch“ i v nových štvrtiach– napríklad v neďalekých „päťsto bytoch“,všade. No keď sa chalani vybrali kradnúťhrozno nad „Jaskáč“ alebo ku štreke, a vartášnačal niektorému zadok z fl obertkynabitej soľou, bolo jedno, či to bol „sédlak“alebo Prešpurák, kto poskakoval od bolesti– jajkali všetci po slovensky. Vilo, navyše,nenávidel výraz „sédlak“. To preto, že súrodencistarého pána Fischera, Prešpuráciako repa, ním vše necitlivo počastovali ajVilovu maminku, jednoduchú a nesmiernepracovitú ženu z dolniakov od Čalova.Trúsili o nej, významne sa ucuľujúc, že jededinčanka a Vilo ich preto z duše nemalrád. S nevýslovnou rozkošou im želal, abyich otec rad radom opäť a opäť porážalv šachu alebo mariáši a inkasoval od každéholiter vína. Zúrili, isteže, ale nedalo savyhrať – veď starý pán Fischer vyhrával ajkaviarenské simultánky, kde proti nemunastupovali iné kádre – inžinieri i doktori,ako vravieval, no na starého Fischera, nakrajčíra s piatimi ľudovými, jednoducho,nemali. Ani v šachu, ani v mariáši, ktorýzasa mastil s chlapmi od „ajzenbóny“naproti v šenku a – vyhrával. Ako hovoril,„musí to tak byť – dobrí vyhrávajú a berú,slabí prehrávajú a platia“.Vilo otca v šachu nikdy neporazil, hocimu mama podchvíľou vynadala – nechajtoho chalana vyhrať, božemôj, čo si takýsurový. Nenechal. Nikdy. Bolo by to protijeho zásadám. Šport je šport – vyhrávalepší.„Neznášam prehry a už vôbec nie také,pri ktorých ide o život,“ utrúsil zamysleneprofesor, keď sa nám, laikom, snažil vysvetliť,akéže príkoria mu pripravuje jehonajväčšia láska – kardiochirurgia. Potomsa vystrel, ruky za hlavou a takto zaháňajúcúnavu z dlhej nočnej operácie, ktorása skončila nadránom a dobre, pustil sapopisovať pocity lekára, keď pacient, akovravia chirurgovia, odíde. Stáva sa to málokedy,ale realita života je krutá. Ráta s ňoupreto každý chirurg z Fischerovho tímu,a predsa žiadnemu z nich vtedy nie je doreči a hodiny si premieta operačný postup– urobil som všetko dobre? Profesor Fischerto má najťažšie. Je prednostom kliniky – toon musí povedať blízkym, že...Raz sa ho aj mama spýtala, vraj, Vilko,čo sa stane, keď sa operácia nepodarí?– Vtedy neprichádza spánok, mama.Svedomie nedá pokoja a stokrát sa pýta,či sme urobili všetko, čo sme urobiť mohlia mali...Vilo Fischer zohral jediný prvoligovýfutbalový zápas – za Slovan, pravdaže,a rovno proti Trnave. Začiatok športovejkariéry ako vymaľovaný. Ale to už klopalana dvere kariéra iná – lekárska. Možnoby Fischer bol býval vynikajúcim ligovýmfutbalistom a naplnil tak i túžbu otca, alerobiť oboje – šport i medicínu – na špičkovejúrovni, to jednoducho nejde. Muselsi vybrať a vybral si dobre – skalpel! Hocivždy chcel byť najmä slávnym futbalistom.Ako sa hovorí, človek mieni, pánboh mení.V prípade Viliama Fischera pánboh menilbožsky! A predsa aj dnes povie, viete, pánredaktor, môžete to pokojne napísať, že dokonca života budem Slovanu vďačný zavšetko, čo pre mňa urobil, ale najmä za to,že ma dostal na medicínu...Po maturite nemal Vilo vôbec jasné, čoďalej. Na vysvedčení dve trojky a otec muhovorí, Vilo, ty nie si moc na štúdium, nájdisi nejakú robotu... A odrazu sa po tréninguobjavia dvaja piataci z medicíny, VladoFábry a Milan Halas, neskôr vynikajúcilekári, vraj kam pôjde po maturite?– No, kam, predsa robiť!– Neblázni, Vilo, prihlás sa na medicínu...– S dvoma trojkami?– Uvidíš, všetko sa spraví, veď klubovýšéfl ekár profesor Handzo je na lekárskejfakulte prodekan a tréner Jačiansky tamučí telocvik, zoberú ťa, neboj sa...Vilo Fischer sa bál, veľmi sa bál. Slovanistivšak zabrali. Na otázku, čo vie o teplomereodpovedal, že je to sklenená trubičkas ortuťou...„Bol som prijatý,“ smeje sa dodnes pánprofesor Fischer, no podotkne i to, ako satrápil v prvom ročníku: „Ani jednu skúškusom neurobil na prvý termín a mama mičasto vravievala, Vilko, však tú školu nechaj,keď je taká ťažká.“ Nenechal. Stalasa napokon aj jeho ihriskom a na ihrisku,ako hovoril otec, slabší prehrávajú. A prehrávať,to Vilo Fischer neznášal nikdy!V druhom ročníku už začalo byť ihriskomedicíny jeho. Dnes mu patrí: „Neznášamprehry, a už vôbec nie také, pri ktorých ideo život!“Patrí mu však i poznanie, že aj prehrapatrí k životu, ba že sa treba naučiť prehrávaťso cťou!Prvý životný zápas, ktorý Viliam Fischerprehral na celej čiare, bol ten súkromný.Prišiel k Šebestovcom s bukrétou pýtať ichdcéru o ruku. „Vieš, Vilko, nie som si istá...,nie som celkom presvedčená..., akosi somsa ešte nevyrovnala s myšlienkou...,“ hľadaloslová Vilovo dievča, inak vynikajúcaNEZNÁŠAMPREHRY A UŽVÔBEC NIETAKÉ, PRIKTORÝCH IDEO ŽIVOTvolejbalistka ligovej Slávie, a on nevedel,kam by sa podel. V pokojnej rodine vždyrozžiarenej smiechom desiatich detí boloodrazu nervózne a ticho. Prehral. Bolo tohonaňho odrazu veľa. Prestal hrať i futbala na vojnu sa pýtal akurát tam, kde sa špičkovýfutbal nehral. Na Moravu do Bzenca.Hoci vec o futbale sa rýchlo prevalila:„Viete hrať futbal, Fischer? Ste taký tenký,vyšportovaný, no a my tu hrávame na malébránky proti náčelníkovi štábu. A ešte smenevyhrali...“ trúsil veliteľ útvaru. „Ani nie,trocha,“ znela odpoveď prvoligistu, ktorýnatruc dievčaťu odmietol narukovať do komárňanskejDukly, ale čo narobíš – prišielbzenecký zápas na malé bránky a mančaftFischerovho veliteľa útvaru ho vyhral 9:1.Vilo dal osem gólov a na deviaty prihralveliteľovi útvaru. Ten bol taký šťastný, žeešte v krčme na pive vrieskal ako hulán: „Tobyla trefa, Fischere, co?..., že sme imto nandali, co? O vychádzkybolo postara-né a v Bzencičo domec, to vinársky32 33„sklep“. Život ako v rozprávke. A odrazuchalani pri vojenskej bráne, vraj, Vilo, čakátu na teba nejaká „děvčica“, ale nepoznámeju, cha-cha-cha... Bola to slečna Šebestová,jeho životná láska.– Vilo, zabudol si si u nás kyticu...„Ja iba ponúkam srdcu ruky,“ povedalprofesor, aby sa vyhol údivu laika nad božskýmvýkonom kardiochirurga. Pointa všakbola hlbšia. Priniesol ju život sám. To keďFero Máte, gniaviac čapicu zaklopal nadvere lekára a nesmelo vyslovil, „poznášma ešte, Vilo?“– Božemôj, akoby nie, Fero...Fero Máte patril do partie, hoci nebolktovieaký futbalista. Zato charakter akožula. Nevideli sa roky, chodili každý poinom chodníku. A odrazu stojí pred chirurgomkamarát z detstva, v očiach smútok,že mu umiera žena a čo on sám doma stroma deťmi? Operovali ju na žlčník, alenepomohlo. Už má iba štyridsať kíl.– Spomenul som si na teba, Vilo, všaksme spolu...– Nehovor nič, Fero, priveď ju, uvidíme,čo sa dá robiť!Operácia to bola veľmi ťažká, ale podarilasa. A odrazu sa opäť objaví Fero Máte,v rukách gniaviac čapicu a hovorí:– Vilo, strašne by som ti chcel niečo dať,ale ja nič nemám, okrem týchto dvoch rúk.Ak by si ich niekedy potreboval, povedz.Profesor si nevdojak pretrel oči, bolozjavné dojatie, ktoré cíti podnes. Fero prišiel,keď si Vilo na otcovskom začal stavaťdom. Dodnes má Fero v rukách záhradua stromy. Ponúkol veľa. Ponúkol ruky, jedinéčo má, a s nimi veľké kamarátske srdce.– Fero Máte bol a je môj najlepší kamarát,– dodáva profesor.Profesor Viliam Fischer vôbec nie je neznámyčlovek. Naopak, pozná ho celý svet.Ako kardiochirurg zvládol všetko – i transplantáciusrdca. A celý svet pochodil – tuako športový lekár hokejistov Slovana, tamako odborník, obsadzujúc lekárske kongresy,alebo stážista napríklad v špičkovýchamerických špitáloch. Jedno však hovorídodnes: „Že sme doma zvládli kardiochirurgiu,to bolo najmä preto, že sme neoperovaliraz denne, ale päťkrát. No určite ajpreto, že sa z Viedne mohol ozvať profesorWolner a povedať, Herr Docent, ich habeheute Abend Herztransplantation, a mysme bez problémov mohli sadnúť do autaa na vlastné oči vidieť, ako sa transplantujesrdce.“Profesor Fischer sa neobratne pozrelna hodinky, bolo to jasné: v čakárni sedelipacienti a vo vstupnej miestnosti sa už nemohladočkať sekundujúca lekárka. Obralisme ich o hodinku s profesorom a na ichtvárach to bolo badateľné.A pritom, ako hovorí profesor Fischer,on iba ponúka srdcu ruky...Nie, pán profesor Fischer, vy ponúkateľuďom seba celého!Foto Miro NemecOSOBNOSTI