Otvoriť - EUROREPORT plus

KONFEDERÁCIA OBČANOV Z ČIERNEJ LISTINYDUBČEKOVCI STÁLE BEZ REHABILITÁCIESocializmus s ľudskou tvárou v šesťdesiatych rokoch rozširoval spoločenské obzory a nádeje uplatnenia slobody ademokracie. Vstup armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 na územie Československa bol definitívnym koncomobrodeneckých síl vedených Alexanderom Dubčekom. Komunistickí normalizátori vytvorili čiernu listinu osôb podporujúcichreformy, ktorých následne drvila dvadsaťročná diskriminácia. Konfederácia občanov z čiernej listiny (KOČL)je organizáciou združujúcich týchto antikomunistov. Predseda Viliam CIKLAMINI ako aj ich parlamentný obhajcaposlanec Gustáv KRAJČI (Ľudová únia) euroREPORTU porozprávali o zákone na morálne i finančné odškodnenie, akoaj o bezpečnostnej situácii na Slovensku.Konfederácia občanov z čiernej listiny vzniklav roku 1992. Jej hlavným cieľom je dosiahnuťmorálnu i hmotnú rehabilitáciu všetkých uvedenýchobčanov na čiernej listine. O akýchľudí vlastne ide a začo požadujete rehabilitáciu?V. Ciklamini: V centrálnej evidencii predstaviteľov,exponentov a nositeľov pravicovéhooportunizmu, organizátorov protistraníckych, protisocialistickýchkampaní a akcií, ktorú zriadilo PredsedníctvoÚstredného výboru KSČ vo februári 1970,sú zaradení občania,ktorí verejne podporovalireformy A. Dubčekaa otvorene odsudzovaliokupáciu Československav roku 1968. Odporvoči režimu prejavovaliverejne, a to v politike,žurnalistike, ekonomike,umení a v iných spoločenskýchodvetviach.Na čiernej listine bolozaradených 1212 Slovákov.Dokumenty sú odtajnenéa nachádzajú sav Slovenskom národnomarchíve. Okrem tohoexistuje ešte zoznamasi 300 mien, ktoré sústále utajené. Zaradenýchobčanov totalitnáštátna moc dvadsaťrokov prenasledovalaa viedla voči nim izolačný postup. Stratili pôvodnézamestnania a nemohli ich ani vykonávať. Väčšinousa z nich stali robotnícke kádre. Nemohli cestovať dozahraničia, ich deti študovať. Sledovala ich štátnabezpečnosť. Už presne šesť rokov sa snažíme, abyNR SR prijala zákon o odškodnení občanov z čiernejlistiny. Parlament sa touto problematikou zaoberaluž trikrát.G. Krajči: Spomínané skutočnosti boli dôvodom,prečo som sa ako poslanec rozhodol občanomz čiernej listiny pomôcť. Pripravili sme návrh zákonao zmierení niektorých morálnych a majetkovýchkrívd dlhodobo prenasledovaných občanov z čiernejlistiny a ich príbuzných, ktorý sme v júni 2003 predložilido parlamentu. Politické rokovania naznačovali,že zákon je priechodný. Napokon ide o poslednú skupinuantikomunistov, ktorá ešte nebola odškodnená.Samotný zákon 125 z roku 1996 v O nemorálnostia protiprávnosti komunistického systému konštatuje,že musia byť osobitným zákonom odškodnení ajobčania z čiernej listiny. Parlament dokonca v júni2002 prijal uznesenie 2364, aby vláda odškodnenieriešila do januára 2003. Nestalo sa tak. Preto smezákon predložili ako poslanecký návrh. Bohužiaľ,v parlamente neprešiel.Ak existuje zákon o nemorálnosti komunistickéhorežimu a nariadenie NR SR, požadujúceodškodnenie, ak sú finančné požiadavky zanedbateľné,prečo sa v parlamente nenašlouž po tretí raz dostatok hlasov na podporutohto návrhu zákona?G. Krajči: Počas tvrdého socializmu sa systémnedal poraziť zvonku, ale zvnútra. Občania z čiernejG. Krajči V. Ciklaminilistiny výrazne dopomohli k pádu totality. Fakt, žepád socializmu na Slovensku si prisvojujú predstaviteliatajných cirkví typu Mikloško, Čarnogurský,Pittner respektíve disidenti, ako Langoš, je skreslený.Deti občanov z čiernej listiny sa na štúdium vysokejškoly nedostali. Je zaujímavé, že J. Čarnogurský sipočas komunizmu robil doktorát a jeho deti sa bezproblémov dostali na štúdium práva. Prečo by muto mal režim povoliť, keď bol skutočným disidentom?Nečudo, že proti zákonu hlasovala pravicová koalíciaSDKÚ, SMK a KDH aj s podporou niektorých komunistov.Je to zarážajúce. KSS tvrdila, že sa dištancujeod praktík bývalej KSČ. Mali šancu, aby sa dištancovaliod komunistických krívd. Nevyužili ju. My všakv tomto procese spravodlivej rehabilitácie budemepokračovať ďalej a zákon predložíme o pol roka.V. Ciklamini: Koaliční politici nás nechcúuznať ako predstaviteľov protikomunistického odboja.Dokazuje to zákon o Ústave pamäti národa.Pripravili ho poslanec F. Mikloško s J. Langošom.Do orgánovústavu nemôžu byťzvolení ľudia, ktorí niekedy boličlenmi komu- nistickej strany.Považujú nás teda za komunistov? Ak áno, tak je toveľký omyl. Koalícia poverila poslanca F. Mikloška(KDH), aby zdôvodnil jej neochotu nepodporiť nášzákon. Podľa neho je takýchto čiernych listín viac.Patria na ne všetci prenasledovaní občania počasnormalizácie. Mikloško však zabudol, že občaniaz čiernej listiny boli jediní, ktorí bojovali proti mociKSČ. Ostatní občania len trpko a potichu znášaliperzekúcie. Ústredný výbor KSČ nás predsa označilza antikomunistov a bývalý šéf ŠtB Lorenc uviedol, žedubčekovci boli najnebezpečnejšou skupinou bojujúcouproti systému v rokoch1968 až 1989.Paradoxne, za nepodporunávrhu poslancovĽudovej únie hlasovaliKDH spoločne s menšoučasťou KSS. Svojím nehlasovaním´za´ spôsobili,že komunistická smernicaz januára 1971, ktorázaložila čiernu listinua odštartovala procesperzekúcie ľudí, platí defacto dodnes. Asi majúz nás tieto politické stranystrach. Aj keď sme užstarí ľudia, nezabúdame.Vieme, kto nás prenasledoval,a vieme v akomkresle dnes sedí.Obaja ste odbornícina bezpečnosť. PoslanecG. Krajči pôsobil ako minister vnútra a V.Ciklamini ako prvý námestník federálnehoministra vnútra po nežnej revolúcii. Ako hodnotítesúčasnú bezpečnostnú situáciu štátu?G. Krajči: Kriminálna scéna na Slovensku saod roku 1989 vyvíja. Bezpečnostné riziká sú iné.Najdôležitejší je boj proti organizovanému zločinu.V tomto smere nastal posun k lepšiemu a typickévulgárne mafiánske skupiny boli potlačené. Aj počasmôjho pôsobenia vo funkcii ministra vnútra sapodarilo rozložiť niekoľko skupín – černákovcov, boržovcov,holáňovcov a sýkorovcov. Problémom dneškaje korupcia, respektíve kriminalita bielych golierov.Prostredníctvom kapitálových skupín títo ľudia prerastajúdo štátneho aparátu, ktorý korumpujú.V. Ciklamini: Problém vidím vtom, že spravodajskáslužba SIS si neplní svoje zákonom stanovenéúlohy. V roku 1993 kedy vznikala, ju zakladali neprofesionáli.Vladimír Mitro bol predsa vyšetrovateľom...Odvtedy sa služba výrazne neskvalitnila. Vždy juzaujímala viac politická opozícia ako organizovanýzločin, ktorý priamo ohrozuje štát.Foto Miro NemecDVE VOJENSKÉ RODINYV uplynulom období veľa vojenských profesionálov (dôstojníkov i práporčíkov) dobrovoľne prijalo nižšiu hodnosť, abymohli aj naďalej pokračovať vo svojej vojenskej kariére. Aj to je jeden zo sprievodných javov prebiehajúcej reformy ozbrojenýchsíl, ktorá postupne približuje ich štruktúru armádam aliancie. Nie je žiadnym tajomstvom ani väčším prekvapením,že najviac takýchto prípadov je v tých oblastiach Slovenska, ktoré sú postihnuté najvyššou mierou nezamestnanosti.Práve tam by si po odchode z útvaru len veľmi ťažko v civile hľadali prácu. Tak je to aj v Rožňave, na Gemeri...MARIÁN A IVANAMarián, rodák z Humenného, vyštudovalv Novom Meste nad VáhomVojenskú strednú školu so spojárskymzameraním. Po jej ukončení pôsobil triroky v rádioreléovom stredisku v českomNovom Měste nad Mětují. V rámcidelenia bývalej federálnej armádyManželia Ivana a Marián Solejovcipo strate hviezdičieksa vrátil na Slovensko a zakotvil v Gemeri.V Rožňave sa vtedy v priestorochpo sovietskej armáde formovali novéútvary. Veľkou výhodou pre mladýchvojakov z povolania bolo, že praktickyhneď za plotom kasární boli k dispozíciibyty. Marián bol vtedy už ženatý,a tak takúto šancu využil. V Rožňavepostupne vystriedal niekoľko funkciív rámci reorganizovaných útvarov.Po jednej takejto reorganizácii odišielpred viac ako rokom do Nitry, kde sastal na veliteľstve brigády pobočníkomveliteľaPrišla však ďalšia zmena. „Bol somiba rok práporčíkom a predpísanáhodnosť na moje miesto sa menilahodnosť na nadpráporčícku. Tak somsa vrátil naspäť,“ spomína Marián.Jeho návrat do Rožňavy a koniec týždňoviekdo viac ako dvesto kilometrovvzdialeného mesta pod Zoborom privítalamanželka, tiež vojačka, ktorá sastarala o dve deti.Po návrate z Nitry sa musel Mariánrozhodnúť, či dobrovoľne prijmezníženie hodnosti. „Práporčíckychmiest v rožňavskej skupine zostalo akošafranu, a tak som sa musel uspokojiťaj s rotmajstrovským. Táto hodnosť jepredpísaná pre pomocníka finančnejslužby. V meste a širokom okolí prácanie je, tak som dlho nerozmýšľal. Ajkeď ma trochu škrie, že po viac akoštrnástich rokoch služby som sa znovaocitol v rovnakej hodnosti ako po absolvovanívojenskej školy,“ sumarizujesvoje putovanie rotmajster MariánSolej.Jeho manželka Ivana pochádza tiežz východu, z Medzilaboriec. Gymnáziumvšak už navštevovala v Rožňave,kam sa s rodičmi presťahovala. Ročnápráporčícka škola žien v Novom Mestenad Váhom sa pre ňu stala osudnou.Zoznámila sa tam so svojím mužom anasledovala ho do Čiech. Až do rozdeleniafederálnej armády pracovala napražskej Ruzyni.„Bola možnosť vrátiť sa na Slovensko,navyše do Rožňavy, kde som malarodičov. Tak sme to hneď využili,“hovorí Ivana, ktorá bola do konca septembraminulého roku podpráporčíčkou.Dnes je rotmajsterkou a pracujena operačnom oddelení.„Kolegovia, profesionálni vojacizobrali moju dobrovoľnú degradáciucelkom normálne. Niektorí aj z vlastnýchskúseností vedeli,že je to jediné riešenie,ako si zachovať pracovnémiesto v armáde.Trochu šokovaní zostalizáklaďáci. Najmä keďma videli, ako do službynastupujem ako podpráporčíčkaa končím juv hodnosti rotmajsterky,“dnes už s úsmevomhodnotí svoj hodnostnýprerod Ivana.RODINAZDRAVOTNÍKOVKarin Poulová,50 rodáčkaz neďalekého 51Plešivca, sa po ukončení Strednej zdravotnejškoly vybrala do Žiliny. Na vtedajšejvojenskej škole taktiež spoznalasvojho nastávajúceho. Bolo to právev čase, keď sa začala deliť federálnaarmáda. Karin presvedčila manžela,ktorý pochádza z Čiech, aby zostali naSlovensku.Najskôr krátko pôsobili vo Zvolene,aby napokon zakotvili v Rožňave.Miesta zdravotníkov sa zmenili nadôstojnícke, a tak si Karin s manželomurobili dôstojnícke skúšky. Karinneskôr ukončila aj dvojročné nadstavbovéštúdium a stala sa z nej poručíčka.Lenže, hovorí sa, že zmena je života v podmienkach našich ozbrojenýchsíl to platí dvojnásobne. Z vyššíchmiest prišlo rozhodnutie, že ich miestaznovu prechádzajú do práporčíckychhodností. A tak sa od prvého októbrauplynulého roku stala z Ivany podpráporčíčka.„Prežívala som to celkom normálne.Keď viete, že iné východisko nie je,tak sa s tým napokon zmierite. Znovasom teda prešívala gombíky na mojeja manželovej uniforme. Už po druhýkrát.Predtým zo strieborných na zlaté,teraz opačne. Trochu viac narážokokolia zažil manžel, ktorý bol už nadporučík,“spomína na predchádzajúcemesiace Karin, dnes staršia práporčíčkaobväziska. Aj naďalej si zvyšujeodborné vzdelanie. V súčasnostidiaľkovo študuje na košickej Lekárskejfakulte ošetrovateľstvo v bakalárskomštúdiu.Text a foto Jozef ŽIAKPodpráporčíčka Karin Poulová kontrolujepacientovi tlakVOJACI