Otvoriť - EUROREPORT plus

KOMENTÁRUž len zopár týždňov delí desiatku takzvaných pristupujúcich krajín od členstva v Európskej únii. Niekoľko iných, zatiaľneprizvaných európskych štátov sa bude ďalej veľmi snažiť toto členstvo, či aspoň jeho jasnú perspektívu, získať. Nonielen pred dverami únie je rušno. Tlačenica nastala aj v jej riadiacej miestnosti, kam sa pokúša medzi FrancúzskoKrajiny strednej Európy, ktoré 1. májavstúpia do Európskej únie, už majú, zdása, po krk generalizovania všetkého druhu,keď na ne príde reč. Slovinsko, Maďarsko,Česká republika, Slovensko, Poľsko, Litva,Lotyšsko a Estónsko – každý z nich predovšetkýmnástojí na tom, že patrí do strednejEurópy a východná Európa sa začína právena jeho východnej hranici. Ďalej, nie každýštát v strednej Európe je chudobný a malý,s mizernými cestami, skorumpovanýmiúradníkmi, ruskými jadrovými elektrárňamia krehkou koaličnou vládou. Radšej sú každýsvojím spôsobom šarmantný a svojímspôsobom odlišný.Pokiaľ ide o chudobu, priemerný HDPna obyvateľa pristupujúcich krajín tvorípribližne jednu štvrtinu súčasného priemeruEurópskej únie. Pritom medzi jednotlivýmištátmi sú veľké rozdiely, oveľa väčšie akomedzi členskými štátmi únie. Napríkladpríjmy v najbohatšej pristupujúcej krajine– v Slovinsku – sú trojnásobne vyššie akov najchudobnejšej – v Lotyšsku. HDP na obyvateľav Slovinsku dosahuje 70 % priemeruúnie a tamojšia priemerná mzda bola v roku2002 vyššia ako v Grécku či Portugalsku.Keď prechádzate z Rakúska do Slovinska,sotva zbadáte rozdiel.Pokiaľ ide o veľkosť, Slovinsko by mohlobyť nazývané malým štátom so svojimi20 tisícimi štvorcovými kilometrami, kebynebolo sedemkrát väčšie ako Luxemburskoa sedemdesiatkrát väčšie ako Malta. Tripobaltské štáty vie rozžeraviť dobiela, keďich niekto nazve drobnými. Rozloha každéhoz nich je väčšia ako Belgicka, Holandskači Dánska, hoci majú menej obyvateľov.Najväčšia pristupujúca krajina Poľsko budešiestou najväčšou krajinou v únii, čo sa týkarozlohy aj populácie.Stredná Európa je oveľa rôznorodejšiaako únia, ku ktorej sa ide pripojiť. Každýštát má svoj vlastný jazyk, nepočítajúc jazykymenšín. Pätnásť súčasných členskýchštátov si vystačí s jedenástimi jazykmi. Polovicastredoeurópskych štátnych jazykov jeslovanská, litovčina a lotyština pochádzajúz pobaltskej vetvy indoeurópskeho stromu,estónčina a maďarčina sú ugrofínske, vzdialenenavzájom príbuzné.Politicky sa stredná Európa vymanilaz komunizmu na prelome osemdesiatycha deväťdesiatych rokov minulého storočia,a to rôznymi spôsobmi. Pobaltské štáty bolipredtým súčasťou Sovietskeho zväzu, Poľsko,Maďarsko, Česká republika a Slovensko(niekdajšie Československo) boli síce oficiálnenezávislé, no v skutočnosti Moskvouriadené a sovietskymi jednotkami obsadenéštáty. Slovinsko bolo súčasťou Juhoslávie,ktorá dávala prednosť liberálnejšej formekomunizmu. Súčasné proamerické naladeniev jednotlivých pristupujúcich krajináchúzko súvisí s pretrvávajúcimi antisovietskymináladami. Najsilnejšie je teda v Pobaltí aPoľsku, o niečo slabšie v Maďarsku a Českejrepublike a mierne v Slovinsku a na Slovensku.Generalizovanie nevzniká ako úplný výmysel,niekedy je na ňom aspoň časť pravdy.Je pravda, že v pristupujúcich krajinách žijepočetné vidiecke obyvateľstvo, že nacionalizmusniekedy nemá ďaleko od hlavnéhopolitického prúdu, že krehké koaličné vládytu nie sú výnimkou a že azda len Slovinskomá slušné cesty. No isté americké novinyraz napísali, že pivo je v strednej Európevšade vynikajúce, preto si ním treba pripiťna rozmanitosť.Úplne iným príbehom je Rumunsko a Bulharsko,kandidátske krajiny, ktoré dúfajú, žeraz sa aj ony stanú členmi klubu. Balkánskarozprávka sa začala v roku 2001, keď sa doBulharska vrátil kráľ Simeon v strednýchrokoch, ktorý od svojich detských čias žilv exile. Svojim poddaným prisľúbil, že všetkyproblémy krajiny vyrieši za 800 dní, akho zvolia do premiérskeho kresla. Zvolili.Nasledovala nevyhnutná dezilúzia. Kráľ sasíce ešte nepremenil na žabu, no jeho stranaskoro prepadla v komunálnych voľbáchminulú jeseň. „Národné hnutie Simeon II.“skončilo tretie za socialistami a pravicovýmiSpojenými demokratickými silami. Takmerpolovica elektorátu sa rozhodla nevoliťa simeonovci úplne vypadli z boja o kreslosofijského primátora.Kráľa Simeona môže upokojovať len to,že bulharského voliča ťažko potešiť. Keď samal dostať Simeon II. k moci, Bulhari neváhalivyhodiť zo sedla pravicovú vládu, ktorápráve zachránila krajinu pred finančným kolapsom.Simeon zdedil zlepšujúcu sa ekonomiku,ktorá si počínala celkom dobre najmävďaka bystrému mladému ministrovi financií.Bulharsko je stále chudobná krajina, notamojšie hospodárstvo vykazuje stály ročnýasi päťpercentný rast. Pred polrokom nazvalMedzinárodný menový fond bulharský pokrokvynikajúcim, hoci s miernymi obavami,či klesajúca popularita vlády neovplyvní jejodhodlanie uskutočňovať reformy.Simeonovi slúži ku cti, že v roku2001 bol p r i p r a v e n ýprevziať moc.ObyvateľstvoTLAČENICAMichal Turanskýa Nemecko preniknúť Veľká Británia.totiž vtedy strácalo trpezlivosť s reformnýmprogramom a dostalo možnosť odmietnuťpravicovú vládu bez toho, aby znovu postaviloku kormidlu socialistov.Bol to Simeonov kabinet, ktorý priviedolBulharsko bližšie k Európskej únii. Spoluso svojím rumunským susedom by sa Bulharskochcelo stať členským štátom úniev roku 2007. Minulý rok vyhlásila Európskakomisia v hodnotiacej správe Bulharsko zafungujúcu trhovú ekonomiku, čo je podmienkavstupu. Bulharsko a Rumunsko sa snažiao čo najlepšie hodnotenia, ktoré by boli signálom,že môžu dokončiť predvstupové rokovaniauž tento rok a vstúpiť do únie v roku2007. Bulharsko si však zatiaľ nedalo námahus niektorými reformami a Rumunsko sivyslúžilo z Bruselu oveľa vážnejšiu kritiku.V oblasti reformy súdnictva a verejnej správyurobila Bukurešť pramálo. Minuloročnárezignácia troch ministrov skôr zdôraznilanež vyriešila skutočnosť, že v rumunskomverejnom sektore je hlavným pracovnýmprostriedkom korupcia.Hoci sa Sofia môže radovať, že si počínalepšie, nezakrýva obavy. Pomalý postupreforiem v Rumunsku totiž môže oddialiťvytúžené členstvo v únii aj Bulharsku. Európskaúnia a vlády jej členských krajín momentálnerobia všetko preto, aby bol vstup desiatichnových členov čo najbezbolestnejší.Nájde sa tisíc dôvodov, prečo oddialiť vstupbalkánskych kandidátov ešte o ďalších párrokov. Žiadosť o rýchlejší vstup Bulharska bymohla byť poslednou službou kráľa Simeonavoličom.Osobitnou kapitolou vo vzťahu k Európskejúnii ostáva Turecko. Na podporu tejtokrajiny je mnoho dôvodov. Koncom januárasa odohralo čosi symbolické. Recep TayyipErdogan, islamský líder moslimskej krajiny,ktorá odmietla stať sa súčasťou protiirackejkoalície, dostal pozvánku do Bieleho domu.Prezident George Bush sa nepomýlil. Hociturecký premiér a jeho Strana spravodlivostia rozvoja majú islamské korene, v praxi saprejavili ako vyznavači voľného trhu a demokracie.Ak má moslimský, najmä arabskýsvet uveriť v demokraciu, potom treba podporovaťturecký príklad.Podpora pritom znamená viac než lenprijatia v Bielom dome. Hoci sa USA muselivzdať myšlienky umiestnenia tureckých jednotiekv Iraku, ubezpečili Ankaru, že nebudúpodporovať kurdských separatistov, pretožeby to mohlo vyburcovať kurdskú menšinužijúcu v Turecku. Turecké firmy by mali dostaťsvoj kus koláča pri rekonštrukcii vojnouzničených oblastí. Turecko užilo už väčšinuekonomických liečiv, a tak by mal Medzinárodnýmenový fond navrhnúť veľkorysejšísplátkový kalendár. Premiér Erdogan všakzo všetkého najviac túži po určení dátumuzačiatku rokovaní o členstve v Európskejúnii.Rozhodnutie by malo prísť v decembri.Proti vystupuje v únii mnoho hlasov. Tureckoje príliš veľká krajina, čoskoro bude maťviac obyvateľov ako Nemecko, príliš ázijská,príliš vojenská, príliš antihumánna, a predovšetkýmpríliš moslimská. Žiaden z týchtohlasov by v skutočnosti nemal hrať veľkúúlohu. Veľkosť krajiny logicky nemôže byťprekážkou vstupu do únie. Časť Turecka skutočneleží v Ázii, no časť je jasne európska.Väčšina tureckého územia sa nachádza západneod Cypru, ktorý vstúpi do únie v máji.Armáda je naozaj silná, veď Turecko je uždlho baštou NATO v oblasti. Medzinárodnéhodnotenie dodržiavania ľudských právv krajine sa zlepšuje – Kurdom sa dostávalepšieho zaobchádzania, mučenie vo väzniciachje zriedkavejšie a trest smrti bol zrušený.Stručne, Turecko Recepa Erdogana je naceste k splneniu demokratických a ďalšíchkritérií členstva v Európskej únii.Zostávajú len dve otázky. Jednou z nichje islam. Niektorí Európania, najmä s kresťansko-demokratickoutradíciou, preferujúkresťanskú Európu. No už teraz žijú v Európemilióny moslimov. Albánsko a Bosna,európske krajiny, túžiace po členstve v únii,vychádzajú z moslimského dedičstva. Európskaúnia už akceptovala Turecko akomožného kandidáta. Ak by to malo prestaťplatiť, prozápadné a prodemokratické silyv moslimskom svete by dostali strašnýsignál. Stala by sa geostrategická chybahistorických rozmerov.Druhou vážnou otázkou je Cyprus. Tureckáokupácia severnej časti ostrova znamená,že v máji vstúpi do únie iba južná gréckačasť, ak sa dovtedy nepodarí obe častozjednotiť. Premiér Erdogan už pritlačil prezidentaseverného Cypru Raufa Denktasha,aby akceptoval koaličnú vládu, snažiacu saopäť otvoriť rokovania, ktoré aspoň berú doúvahy plán OSN pre zjednotenie ostrova.Vyriešenie otázky Cypru nebude jednoduché– odoláva mierotvorcom už vyše 30rokov. Pred májovým vstupom Cypru doEurópskej únie sa sotva niečo zmení. Nopráve vstup Cypru do únie spolu s ašpiráciouTurecka na členstvo vytvoria jedinečnúšancu na zjednotenie rozdeleného ostrova.Premiér Erdogan si je vedomý, že ak chcepočuť dátum otvorenia predvstupových rokovaní,musí sa vzdať tureckej časti Cypru.Akonáhle to urobí, Brusel sa bude mať sotvaviac na čo vyhovoriť.Pred dverami únie vznikla riadna tlačenica,za nimi tiež. Veľká Británia sa snažívytvoriť z francúzsko-nemeckého mocenskéhotandemu trojuholník. Pred vyše rokomosviežil francúzsko-nemecký pár svoještyridsaťročné manželstvo slávnosťami voVersailles a na Elyzejských poliach. Zjednotenív opozícii voči vojne v Iraku a v nesúhlases USA, objali sa Paríž a Berlín s novouvášňou. Nasledujúci rok nemecký kancelárGerhard Schrőder a francúzsky prezidentJacques Chirac starostlivo koordinovali svojepozície k všetkým veľkým medzinárodnýma európskym otázkam.Rok prešiel a zdá sa, že starý pár užnemá oči len jeden pre druhého. Osemnástehofebruára sa v Berlíne stretne kancelárSchrőder s prezidentom Chiracom,no pozvánku dostal aj britský premiér TonyBlair. Stane sa z dua triumvirát? A dokážutíto traja viesť 25-člennú úniu tak efektívne,ako to robilo Nemecko a Francúzsko s menšímzoskupením?Bezprostredný výsledok berlínskehostretnutia asi nikoho neohúri. Vypočujemesi pravdepodobne vyhlásenie o nevyhnutnostiekonomických reforiem a o potrebeďalšieho postupu v prijímaní európskejústavy. Napriek tomu bude mať rokovaniesvoj význam, pretože bude súčasťou novéhotrendu. Ostatné krajiny Európskej únie saNIE JEV ZÁUJMEMALÝCH KRA-JÍN, ABY SAÚNIA ROZDE-LILA NA DVATÁBORYvždy obávali, že „veľkí“ sa pokúsia vytvoriťvlastný neformálny spôsob riadenia únie.A je to tu, jeden vzniká rovno pred ichočami! Taliansky minister zahraničnýchvecí Franco Frattini minulý mesiac povedal,že nemožno pripustiť nové direktórium,oddelené jadro, ktoré by ohrozilo európskujednotu. Jeho britský kolega Jack Straw hoobratom ubezpečil, že berlínske stretnutiebude výlučne neformálnou konzultáciou. Nopre Le Figaro sa vyjadril, že je logické spojiťBritániu s francúzsko-nemeckým integračnýmmotorom, keďže únia sa rozrastie z 15na 25 členov.Londýn usúdil, že Francúzsko a Nemeckouž nemôžu poháňať Európu doterajším spôsobom.Dokazuje to neúspech pri vytváraníspoločnej pozície k Iraku, aj zlyhanie bruselskéhosummitu o európskej ústave. Britániasa jednoducho rozhodla, že Francúzia Nemci potrebujú Tonyho Blaira.Znepokojenie z prudkej zmenybritského postoja nastalov Taliansku,Š p a n i e l s k u60 61a Poľsku. Všetky tri krajiny počas uplynuléhoroka úzko spolupracovali s Britániou s cieľomvytvoriť akúsi protiváhu francúzsko-nemeckémumocenskému tandemu. Americkýminister obrany Donald Rumsfeld vo svojomznámom výroku nazval tieto dve skupinystarou a novou Európu. Otázne je, či budeBritánia naozaj pripravená prejsť z „novej“do „starej“ Európy.Diskusie na túto tému sú momentálneveľmi živé v najvyšších politických kruhochVeľkej Británie, pochopiteľne najmä v tých,ktoré sa zaoberajú európskymi otázkami.Niektorí labouristi sa obávajú, že Britániaurobí chybu, ak naruší úzke zväzky s „novou“Európou, hoci „nakoniec aj tak nikdy nebudezdieľať francúzsko-nemeckú víziu Európy“.Podľa tohto názoru budú Francúzi a Nemcivždy odolní voči potrebným ekonomickýmreformám, a tiež inštinktívne protiamerickí.Ak chce Británia podporovať spomínanétendencie, musí sa spojiť s ďalšími podobnezmýšľajúcimi krajinami.Niektorí britskí diplomati zasa upozorňujú,že by bolo nemúdre, či dokonca chybnéspoliehať sa príliš na spojenectvo s talianskou,španielskou a poľskou vládou. Ak sanapríklad v Taliansku a v Španielsku vrátik moci ľavica, obe krajiny sa pravdepodobnepriklonia k Francúzsku a Nemecku. Britániaby v tom prípade zostala osamotená.Londýn potrebuje vzťahy s „novou“, no niena úkor zväzkov so „starou“ Európu. Pretonetreba meniť kone, ale jazdiť na niekoľkýchnaraz.Čo to znamená pre Francúzsko a Nemecko?Mnohí v Paríži aj v Berlíne sú presvedčení,že akýkoľvek flirt s Londýnom saskončí slzami. Briti budú vždy silne proamerickía mierne podozrievaví k Európskej únii.Iní zasa veria, že Británia konečne dospela k„európskejšiemu“ postoju, najmä čo sa týkaobrany. Jedni aj druhí však priznávajú, hocito nerobia radi, že Británia má pravdu, keďtvrdí, že francúzsko-nemecký motor viac nedokážeutiahnuť celý európsky vlak.V Berlíne je dnes obľúbená veta, že francúzsko-nemeckádohoda je nevyhnutnou, nonie dostatočnou podmienkou na posunutieEurópskej únie vpred. Francúzi tvrdia, žev rozšírenej únii vznikne nezvládnuteľnýneporiadok. Čiastočne sa to potvrdilo nanedávnych stretnutiach vo formáte 25, kdeuž len samotný počet účastníkov vyvolalzmätok. Naopak Paríž ocenil spoločnú britsko-francúzsko-nemeckúmisiu v Iráne, bezzainteresovania Bruselu. Podobných misiímôže byť čoraz viac.Nie všetci členovia Európskej únie vnímajúformujúci sa triumvirát ako nebezpečenstvo.Naopak mnohí vidia v britskom postojiskôr pozitívum väčšej rôznorodosti názorov,od obrany až po ekonomiku. Nie je v záujmemalých krajín, aby sa únia rozdelila na dvatábory, ako to bolo v otázke Iraku, a aby simuseli vybrať stranu. Noví členovia sa musiapripraviť na to, že zásadné rozhodnutiav Európskej únii sa čoraz častejšie prijímajúniekde inde, než si predstavovali počas svojhotvrdého zápasu o členstvo.KOMENTÁR