Otvoriť - EUROREPORT plus

KULTÚRAKÚSKY SKLA,TO SÚ ČREPINY ĽUDSKEJ PAMÄTINekonečný vesmír, žmurkajúci hviezdami jagajúcimi sa na temnej oblohe ako diamanty, počaril Jánovi Zoričákovi užv detstve. V jednu noc pri ich pozorovaní malý školák zo Ždiaru zaspal, a keď sa zobudil ani jedna už nebola na svojommieste. S magickým zážitkom sa zveril chlapec z podtatranskej dedinky učiteľovi, ktorý ho začal zasväcovať do tajovvesmíru. Jeho nadpozemskú mágiu i nadčasovú krásu prináša Ján Zoričák na zem v podobe originálnych sklenýchplastík. Nielen o výstave Vesmírne posolstvá, ktorá sa z Galérie mesta Bratislavy presťahuje v marci do LiptovskéhoMikuláša, aby neskôr ozdobila aj ďalšie slovenské galérie, sa s renomovaným sochárom žijúcim už viac ako tridsaťrokov vo Francúzsku zhovárala publicistka Ina Tomečková.KULTÚRA,,Nesnažím sa vesmír vo svojich sklenýchobjektoch uväzniť, ani zakliať do nich jehomystiku. Ide mi len o jeho priblíženie. Všetciv ňom predsa žijeme, sme jeho súčasťou akovesmírny prach či naša planéta. Ja si ho lenprivlastňujem a ponúkam vlastné vesmírnedivadlo iným na výstavách v múzeách a galériáchcelého sveta,“ vysvetľuje Ján Zoričáksvoje celoživotné zaujatie vesmírnymi poslamia posolstvami, prepletajúcimi sa už štyridsaťrokov jeho tvorbou ako Ariadnina niť.Prostredníctvom takmer stovky autorskýcha množstva kolektívnych výstav poznajú Zoričákovodielo nielen v Európe, ale aj Amerike,Ázii a Austrálii. So sklenými Priestormi, Nebeskýmikvetmi, Kozmickými signálmi, Bludnýmibalvanmi, Asteroidmi, či Nebeskými záhradamiaj osobne prešiel kus zemegule. A príbehyz jeho ciest prezrádzajú, že vo výtvarníkovejduši žije kus dobrodruha. ,,Je to asi prirodzenývzťah k človeku, prírode a poznaniu. Je to hľadanieaj overovanie si vlastných schopností.Dobrodružstvom je vlastne celý môj život, odkedysom v roku 1959 odišiel z rodného Ždiaru.Odvtedy som prešiel svet krížom-krážom,“uvažuje Ján Zoričák.KEĎ ŽIVOT RIADIA NÁHODYOdišiel z horalskej dedinky skrytej v loneVysokých Tatier, pretože chcel ,,sekať dodreva, tesať kameň a kresliť“. Mal talent,prijímačky na bratislavskú ŠUP-ku urobil, ale...Nebolo dosť miesta pre všetkých. ,,Českáškola mi vtedy ponúkla sklo, a taká ponukasa neodmieta,“ upresňuje jednu z mnohýchnáhod svojho života. Po maturite na Sklárskejumelecko-priemyselnej škole v Železnom Brodeštudoval v rokoch 1963 až 1969 na Vysokejškole umeleckého priemyslu v Prahe v ateliériprofesora Stanislava Libenského. V Prahe sazoznámil aj so svojou budúcou manželkouCatherine, pôvabnou Francúzskou, ktorá tamtiež študovala umenie.Na výtvarnej scéne zažiaril už ako vysokoškolák.Váza, ktorú vybrali v 1967 s ďalšímijeho študentskými prácami na svetovú výstavuExpo v Montreale, je súčasťou aktuálnej expozícieprezentujúcej u nás Zoričákovu umeleckúdráhu. ,,Bol som spokojný, že sa mi niečo podarilo,“spomína po rokoch. ,,Ale na jednommalom úspechu nevybudujete absolútne nič.Musí ich byť veľa. Aj talent treba brúsiť... Ránopolievať a večer skúmať, či je všetko urobenéčo najlepšie. A hotový bude vari pri poslednomvýdychu. Úspech v Montreale mi všakdal energiu do ďalšieho štúdia a tvorby. Vtedysom vyhral aj nejaké súťaže v Prahe, dostal honorárea viete, ako som ich minul? Vybral somsa do Paríža a v Louvri som strávil dva týždne.Nestačili mi obrázky v knihách, ktoré sme malina UMPRUM-ke, túžil som sa tých sôch aj Venušez Miló dotknúť – hoci je to zakázané.“FRANCÚZSKO - NOVÝ DOMOVRok po absolutóriu vysokoškolských štúdiíodišiel v 1970 do rodnej krajiny svojej manželky– Francúzska. ,,Ťažko by som mohol žiťna planine, kde sa oko nemá na čom zastaviť.Reliéf Vysokých Tatier mi, samozrejme, zostalv pamäti. Dlho sme preto hľadali miesto, ktoréby spĺňalo všetky moje predstavy o optimálnychpodmienkach na život aj tvorbu. Našielsom ho v Talloires pod Alpami pri jazere zposlednej doby ľadovej. Cítim tam stopy čias,keď ešte nebol človek na zemi. Potom krajinupoznamenali všetky kultúry, ktoré tadiaľ prešli.Ekologicky je to pomerne čistá autentickápríroda. A čo je ešte veľmi dôležité – v tomregióne je výborná gastronómia. A pri dobromjedle ľudia dlhšie posedia a výborne sa porozprávajú,“hovorí Ján Zoričák.Po odchode za ním zatiahla slovenskávýtvarná scéna oponu.Nadlho. Až do roku 1984.Vtedy získalana medzinárodnejvýstave, ktorú usporiadala Svetová radaremesiel v Bratislave, jednu z hlavných cienplastika s názvom Kozmický signál. No len zasvätenívedeli, komu patrí vizitka s menom YanZoritschak, Francúzsko. ,,Vtedy som ešte nebolFrancúzom, len som za Francúzsko vystavovalpo celom svete,“ spomína umelec, ktorémuv roku 1987 udelili v Paríži titul Rytier Ráduumenia a literatúry Francúzskej republiky. ,,Vtej slávnostnej chvíli som sa nedotýkal zeme.Nečakal som od života ocenenia, ani som saza nimi nepachtil. Prišlo to samo.“Začiatkom osemdesiatych rokov sa zrodilovďaka Zoričákovi vo Francúzsku medzinárodnésklárske stredisko, ktorého myšlienku sauž desať rokov snaží preniesť aj na Slovensko– do Lednických Rovní. ,,Projekt trošku zaspal,neustále sa tam menia ľudia na vedúcichpostoch, opadáva záujem. Je to obrovskáškoda. Jednak by Slovensko takýto inštitút potrebovaloa mám pocit, že práve ním by tátokrajina najviac prispela do spoločnej Európy vsklárskom odvetví,“ konštatuje Zoričák.MYSTÉRIUM ZJAVENIAVedenia sklárskeho centra na Škole krásnychumení v Aix en Provence sa Zoričák vzdalv januári 1996. Keďže ubudlo more pedagogickýchpovinností, náhle bolo času na vlastnútvorbu oveľa viac. ,,Bola krásna zima, každýdeň som na bežkách križoval veľkú planinuneďaleko Talloires. Nápady som si kreslil palicamia lyžami do snehu. Cez noc moje kresbydomaľovali svojimi stopami zajace a líšky. Keďsom potom v ateliéri tieto nápady prekresľovala triedil, zrodil sa koncept cyklu Nebeskýchkvetov, ktorých spoločným menovateľovbola vertikála,“ spomína originálny sklár naokamih, keď si ho podmanila myšlienka premeniťcelú zemeguľu na neobyčajnú záhradu.,,Sedemsto sklených kvetov, ktoré sa odvtedyroztrúsili z môjho ateliéru do súkromných iverejných zbierok po celej zemeguli, akoby saspájalo v centre našej planéty.“Mystérium zjavenia zaviedlo Jána Zoričákaspod alpských velikánov až na Severnýpól. Arktický kvet totiž vytvoril práve pre totonepoškvrnené miesto, kde nie sú ani galérieani obchody so suvenírmi. Osobne ho tam– ako člen prvej slovenskej arktickej výpravy– zasadil 27. apríla 1993. ,,Kvet severu plávana kryhe a roznáša vôňu človeka aj myšlienkytvorcu,“ skonštatoval autor. Antarktický kvetzatiaľ na Južnom póle nezasadil. ,,Je poslednýz cyklu a má sa veľmi dobre, vystavujem ho terazv Bratislave. Francúzska expedícia sa totižv roku 1998 neuskutočnila. Ale život ide ďalej,ak ho tam neodnesiem sám, majú čo robiťmoji synovia,“ usmieva sa sklársky mág.V katalógoch ho predstavujú ako samotárskehoa opusteného tvorcu. ,,Mám takýrozsiahly program, že by som potreboval robiťkaždý deň a noc, aby som aspoň časť z nehorealizoval. Možno z toho vyplýva potreba byťsám. Mám však pocit, že samotár nie som.Svojou tvorbou obosielam celú zemeguľu. Ztohto aspektu mám úžasné kontakty s publikom.Väčšinu z tých ľudí síce v živote nestretnem,ale viem, že majú zážitok z mojej práce.Niektorí mi to dokonca aj oznámia, napíšu...Vystavujem v galériách celého sveta, takžepermanentne mám kontakt s ľuďmi, ale nadiaľku, Nie je to ten dotyk ruky s rukou,“ vysvetľujeJán Zoričák.NA POTULKÁCH SVETOM,,Všade hľadám stopy primitívneho čiprvého človeka, jeho kultúry a toho, čo z nejzostalo po dnešok,“ hovorí výtvarník o svojichdobrodružných výpravách po kontinentoch.Vysoko v horách ostrova Hokkaido tak objavilpôvodných obyvateľov Japonska. ,,Z úžasnejkultúry zostala len ťažko dostupná osadapre zvyšky posledných ľudí z kmeňov Ainua zároveň zoologická záhrada pre poslednémedvede.“A čo by už zažiť nechcel? ,,Raz ma pozvaliamerickí a švédski výtvarníci na večerudo Brooklynu. Pridupľovali, aby somsi zobral taxík a prišiel presne o siedmej.Už len zohnať taxikára, čo by ma zaviezoldo tých končín, bol problém. Nakoniecsom jedného presvedčil. So slovami ,,tuby to malo byť“ ma vysadil v tmavej ulici,lemovanej vybrakovanými vrakmi áut.Ako som tak stál s fotoaparátom okolokrku a ,,taštičkou - dobráčkou“ na pleci(keď ide Slovák do sveta, vždy so sebouniečo nesie), zbadal som ľudí vychádzajúcichz okolitých domov. Pomaly sa približovali.Prebehol som pod svetlo lampy ačakal, čo sa bude diať. Presne o siedmejvybehla z jedného vchodu svorka bielychpsov a za nimi muž. Prišiel ku mne: Volátesa Zoričák? Poďte som mnou... A postavy,čo ma vystrašili, sa zasa stratili. V jednomz vyrabovaných činžiakov si umeleckákomunita nádherne upravila najvyššieposchodie a pokoj i rešpekt si v málobezpečnej štvrti zabezpečila cvičenýmipsami a permanentnou službou. Podobnésituácie ako v New Yorku som zažil ajv Chicagu alebo v Los Angeles. Človekje zvedavý a lezie tam, kam by chodiťnemal,“ spomína Ján Zoričák.Foto Michal Vlk68 69