Otvoriť - EUROREPORT plus

OBETOVAŤ HODNOTY V MENE HODNÔT?MICHAL HAVRAN ML. ŠTRASBURGKOMENTÁROd povojnových čias sa európske krajinysnažili o vytvorenie obranného spoločenstva.Zlyhanie vojenských aliancií, neschopnosť veľmocíkoordinovať politiku voči Hitlerovi, zradyna stredoeurópskych národoch a zbytočné obrannéstavby, prinútili Francúzov uvažovať poroku 1945 o novom type kolektívnej obrany.Tá mala martyrizovanému kontinentu priviesťpredovšetkým mier a schopnosť rýchlej reakcie.Žiaľ, aj po dvoch európskych občianskychvojnách sa veľké národy nedohodli a budúcemukonfliktu predišli aspoň podpísanímzmluvy o spoločnom oceliarskom a uhoľnompriemysle. Z nepodarených snáh o vytvorenievojenskej aliancie nakoniec vznikla budúca Európskaúnia. Zdieľaním spoločnýchpriemyselných zdrojomsa bývalí nepriatelia vzájomneneutralizovali, Nemecko už neboloschopné zbrojiť bez Francúzskaa Talianska a naopak.Zároveň sa na scéne objavilzámorský spojenec. Spojenéštáty rozčarovane pochopilineschopnosť Európanov zabezpečiťvlastnú ochranu a vystupovaťako jeden blok. Výsledkompoznania, ktoré stáloAmeričanov státisíce mŕtvychuž na bojiskách v Marne a priVerdune, bol vznik Severoatlantickejaliancie. Tak na jednejstrane v západnej Európevznikla ekonomická aliancia,ktorej vojenskú časť prebralona seba NATO. Hospodárskispojenci, ktorí neboli schopní dohodnúť sana vojenskej spolupráci, si porozumeli v organizácii,ktorú inšpirovali Spojené štáty. NATOsa stalo inštituciálnou prítomnosťou USA v Európea počas 40 rokov zabezpečovalo, aby sateplota studenej vojny neprehriala na rádioaktívnežiarenie. Hospodárske spoločenstvozatiaľ prekvitalo, Američania sa stali súčasťounemeckej krajiny, barov a kín a zdalo sa, že totak navždy ostane.Európska únia sa medzitým začala transformovaťna politické spojenectvo, v Kremliopadli mrazy a Spojené štáty začali mať inébezpečnostné priority. Balkánske vojny 90.rokov, založené na typicky európskej etnickeja náboženskej nenávisti, NATO na čas oživili.Miloševič sa objavil v čase, keď si alianciahľadala nové strategické úlohy vo svete, vedomási faktu, že v jednej časti Európy vznikácivilizácia mieru, no nie pacifizmu. Balkánskeudalosti predĺžili NATO život, preformovalidoktrínu blízkeho susedstva a Európanov prinútilirozmýšľať. Od čias generála de GaullaFrancúzi tvrdili, že sovietske Rusko zvládnusami a odmietali byť pod integrovaním vojenskýmvelením. Zároveň uvažovali o inejforme, exkluzívne európskej, spoločnej obrany.Príležitosť spustiť inšpiračný mechanizmusna jeho vytvorenie sa naskytla práve počasbalkánskych vojen. Európa sa bude musieťza toto obdobie, keď dovolila svojim národomvraždiť sa predo dvermi, navždy hanbiť.Spojené štáty zasiahli a zároveň svojichspojencov vyzvali, aby sa konečne spamätalia začali preberať zodpovednosť za stabilituvo svete. Balkánske udalosti dali organizáciialiancii novú dynamiku, výsledkom ktorej boloaj jej rozšírenie o bývalé krajiny varšavskejzmluvy. Tie však odmietli reflektovať zmenuvojensko-politickej doktríny v centrách západnejEurópy. Čiastočne tak prehliadli úvahyo autonómnej európskej spoločnej bezpečnostneja obrannej politike, ktorá sa rodilav Bruseli. Nové členské krajiny su tak stalispolu s niekoľkými členmi aliancie ako VeľkáBritánia, Holandsko a Nórsko, najväčšími odporcamivzniku jednotnej európskej armády .Ich argumentácia je logická, na čo sa trieštiťv čase, keď NATO dokáže viesť operácie protiterorizmu v Afganistane a udržiavať naďalejmier na Balkáne. Problém však môže nastať,ak budú mať Európania s Američanmi čorazmenej spoločných hodnôt. Aká bude tedabudúcnosť Severoatlantickej aliancie, ktorúčasť amerických spojencov považuje skutočneza kontrolnú páku USA v Európe v prípade,ak únia zvýši svoj vojenský rozpočet, vyberieho z maastrichtských kritérií a začne pôsobiťautonómne? Predstava dvoch vojenských organizáciív Európe straší mnohých . Ideálnymriešením, ktoré by vedeli prijať všetci, by bolovytvoriť z NATA alianciu s jasnou severoamerickouplatformou, zastúpenou Kanadoua USA a európskou, ktorú by predstavovalaEurópska únia. Žiaľ, takéto riešenie je už nepravdepodobné,vzťahy sa vyostrili natoľko,že časť Európanov žiada klasický rozchod.V najlepšom si vedia predstaviť globálnucivilizačnú alianciu , tak ako na jej vznik vyzvalšpanielsky premiér Zapatero, alebo dverôzne organizácie. Ich definícia však naďalejvšetkým uniká. Ak bude mať EÚ armádu,na čo máme mať NATO a naopak. Vzniknúproblémy integrovaného velenia, kompatibilitymentalít a dôjde ku stretu dvoch vízií.To, samozrejme, iba v prípade, že americkíspojenci nebudú otvorenejší a chápavejšívoči autonomistickým snahám niektorýchEurópanov. Ak budú naďalej na jednej stranenaliehať na udržanie aliancie v jej dnešnejpodobe a na druhej kritizovaťúniu za neschopnosť zasiahnuťv blízkom susedstve, taksmerujeme, napriek dobrejvôli všetkých, do konfrontácie.Spojenectvo hodnôt sa zmenína minimálnu spoluprácuv objektívne nebezpečných zónach,kde Európania odmietnuhrať úlohu senešalov udatnýmrytierom spoza Atlantiku tak,ako to pre pár rokmi navrhovalThe Economist. Takejvnútrocivilizačnej zrážke trebapredísť, alebo sa o to aspoňpokúsiť. Bolo by smiešne, akby radikalizácia hodnôt spojenýchs bojom proti terorizmuviedla nakoniec k porážkespojencov. V čase vojny, ktorúdnes Západ prežíva, potrebujúvodcovia ukázať morálnu prevahu, aby vystrašilinepriateľa. V žiadnom prípade by savšak predbiehaním v dokazovaní morálnosti,tej či onej civilizácie, nemali stať obeťamifundamentálnych hodnôt, ktorých formulácianevychádza z ideálov, ale aj z reálnej politiky.Vnútrozápadná jednota, postavená na hodnotách,sa nesmie stať obeťou ich interpretácie.Zodpovednosť za to, aby sme sa vyhlivlastnému koncu nesieme všetci. Európania, ktorí sú z rétoriky víťazstva hodnôt prezidentaBusha unavení, a Američania, ktorýcheurópska politika je čoraz menej priehľadná.Gratulujú únii k podpisu ústavnej dohody, súza vstup Turecka do nej, no naďalej si myslia,že obranným pilierom budúcej federáciemusí ostať nadnárodná aliancia. Americkáeurópska politika niečo prehliada, a naďalejfunguje na prístupe záchrancu Európanov.Balkán im dal za pravdu, no zároveň prispelk európskej zodpovednosti. Faktor, ktorýSpojené štáty nezahrnuli celkom dosvojej európskej politiky, a pretočasto chybne interpretujú niektoréeurópske rozhodnutia.51