You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
TÉMA<br />
niečo do práčky, do umývačky… a už<br />
sedím pri počítači, píšem, telefonujem,<br />
otváram diár… tik-tak tik-tak,<br />
cŕŕŕ, trištvrte na dvanásť – musím<br />
bežať do škôlky po deti a potom hneď<br />
doma uspať najmenšieho. O hodinu<br />
mám schôdzku o tridsať kilometrov<br />
ďalej, po schôdzke vpadnem do vedeckej<br />
knižnice a mierim rovno k informáciám.<br />
Muž staromládeneckého<br />
vzhľadu sa na mňa nervózne pozrie<br />
a rovno sa ma pýta – hoci ešte nie<br />
som na rade: „A čo vy potrebujete?<br />
Vidíte, koľko tu mám ľudí?“ Vidím<br />
dvoch ľudí pred sebou, tak vyslovím<br />
krátku otázku a on ma pošle na<br />
druhé poschodie. Tiež nestíha. Ako<br />
ja. Nehnevám sa naňho. Len si teraz<br />
stále vybavujem jednu myšlienku,<br />
ktorú s obľubou hovorievam na akcii<br />
verejného čítania rozprávok pre<br />
deti a rodičov. „Každý z nás má čas<br />
na to, na čo si ho urobí. Na čo si ho<br />
neurobí, na to ho nemá.“ A ešte to<br />
pokračuje nejako v tom zmysle, že<br />
najprv robíme vždy to, čomu dávame<br />
v rebríčku svojich priorít prvé<br />
miesto. A tak to, že deťom večer nestíhame<br />
prečítať rozprávku, vlastne<br />
nie je pravda. Len sme tentoraz<br />
radšej umyli dlážku, pozreli si film,<br />
alebo išli robiť niečo na počítači,<br />
prípadne niečo úplne iné. Dôvodov,<br />
prečo niečo nešlo a prečo sme to nestíhali,<br />
sa vždy nájde dosť a dokonca<br />
vyzerajú aj vierohodne. Nie je to tak<br />
dávno – asi mesiac, keď ma bývalí<br />
kolegovia z práce nominovali do súťaže<br />
Žena regiónu. To bolo niečo. Písali<br />
sa o mne články a prišla aj televízia<br />
natáčať film o tom, koľko toho tá<br />
úžasná pani stíha. Kým prišli, musela<br />
som upratať a dať si uhorky na oči,<br />
ktoré som mala opuchnuté od boľavej<br />
hlavy. Pred kamerou som potom<br />
pózovala pri práčke, pri varení, pri<br />
nalievaní čaju, pri maľovaní a hraní<br />
sa s deťmi, pri písaní na počítači a na<br />
otázku, ako to všetko zvládam, som<br />
nedokázala odpovedať. „Improvizujem<br />
a snažím sa nič neplánovať dlho<br />
vopred. Aj tak je nakoniec všetko<br />
inak,“ mekocem a pritom vypliešťam<br />
oči na pobiehajúce deti, ktoré<br />
sa práve splašili a narážajú do kameramana.<br />
„A či robím všetko dobre?<br />
Tak to naozaj neviem. To ukáže čas.<br />
Ja sa snažím,“ uzatváram rozhovor,<br />
aby za mňa ľudia nehlasovali a dali<br />
hlas napríklad pani Jarmile Podhornej,<br />
ktorá by si to ocenenie zaslúžila.<br />
Dostávam sa do povedomia ľudí,<br />
ktorí o mne doteraz nevedeli. Tí teraz<br />
s uznaním pokyvujú hlavami, že<br />
som fakt dobrá. Čím viac ma chvália,<br />
tým viac cítim, že to tak nie je.<br />
Pochváľte niekoho a on zistí, kde sú<br />
jeho slabé miesta a na čom by mal<br />
zapracovať.<br />
Svojho muža občas za celý deň ani<br />
nevidím. Pracuje väčšinou dlho do<br />
noci, niekedy zostáva v kancelárii aj<br />
do deviatej večer. Keď príde domov,<br />
znovu si sadá k počítaču. Musíme to<br />
stihnúť do jari, do začiatku prázdnin,<br />
do konca prázdnin, do novembra, do<br />
Vianoc, do konca roka… To sú naše<br />
najčastejšie termíny. Večer ideme na<br />
koncert Karla Plíhala, usporiadatelia<br />
napísali do pozvánky S Karlem Plíhalem<br />
v Echu (to je názov kultúrneho<br />
domu) utečeme věčnému spěchu. To<br />
je príťažlivé. My však znova nestíhame,<br />
rýchlo parkujeme, cestou si<br />
v pokluse natieram rúž, zdravím sa<br />
so známymi, sadám si v sále. A ten<br />
pesničkár si pokojne príde s dvanásťminútovým<br />
oneskorením. A potom<br />
ticho hrá, ticho spieva, ticho hovorí…<br />
je vtipný, manžel vedľa mňa<br />
na chvíľu zaspí a synček z druhej<br />
strany sa ma pýta, prečo je to vraj<br />
tak potichu? A prečo vlastne nie? Na<br />
jemné a tiché som za celý deň úplne<br />
zabudla. Teraz mi je dobre.<br />
A teraz by to ešte chcelo pointu na<br />
záver. Tak teda – keď sa Dalajlámu<br />
opýtali, čo ho najviac prekvapuje<br />
na ľudstve, odpovedal: „Človek. Pretože<br />
obetuje svoje zdravie, aby zarobil<br />
peniaze. Potom obetuje peniaze, aby<br />
znovu získal zdravie. A potom sa tak<br />
znepokojuje budúcnosťou, že si neužíva<br />
prítomnosť; a tak nežije v prítomnosti<br />
ani v budúcnosti; žije tak,<br />
akoby nikdy nemal umrieť, a potom<br />
umiera bez toho,<br />
aby predtým skutočne<br />
žil.“<br />
Marie Šuláková<br />
sulakova@svetgralu.cz<br />
21<br />
Svet Grálu<br />
41 | 2014
Change language