SG41

NA ÚVOD
to hľadá, často ma nájde. Kto
„Kma hľadá, je blázon.“ Tak hovorí
jedna z detských hádaniek. Odpoveď?
„Nič!“ Kto hľadá, často nič nenájde,
ale kto hľadá „nič“, je blázon.
Takto nejako podobne to dopadá
s hádankou nazývanou „práca“.
Všetci uznávajú, že je potrebná,
ale podvedome sa im do nej akosi
nechce. Pardón, nie všetkým, to by
sme krivdili nielen workoholikom,
ale i mnohým pracovným nadšencom.
Napríklad starým českým či
slovenským remeselníkom, ktorí sa
do svojej milovanej práce tak zaberú,
že si za ňu zabudnú vystaviť účet.
Väčšina národa sa však skôr teší na
piatkový večer, že si urobí poriadny
veget a raduje sa z dvoch dní voľna,
počas ktorých si konečne usporiada
život podľa svojich predstáv a záujmov.
Jedni si vyrazia do prírody, iní
niečo zmajstrujú, tretí sa poriadne
vyspia, uťahaní celotýždenným pracovným
tempom.
Je to tak: práca nás väčšinou núti do
niečoho, čo by sme sami robili prinajmenšom
inak, podľa iných predstáv,
alebo aspoň inou intenzitou. Poprípade
by sme ju nerobili vôbec a robili
niečo úplne iné. Napriek tomu chceme
pred prácou s vďačnosťou sňať klobúk
a vzdať jej hold. Nielen preto, že nám
do rodiny prináša peniaze na chlieb
s maslom, na bývanie a benzín; to je
samozrejme nutné a správne. Takisto
nielen preto, že práca vytvára hodnoty
a zušľachťuje okolie. Ale práca je pre
nás tiež, a to predovšetkým okamihom
pravdy, stretnutia nášho vnútorného
sveta predstáv a domnelých schopností
so svetom skutočným, do ktorého sme
sa narodili a v ktorom sa máme osvedčiť.
Až v práci sa ukáže, nakoľko sú
naše predstavy o vlastných hodnotách
pravdivé.
Ale viete čo? Nechajme múdre poučovanie
– čo takto dať si rozprávku?
Nuž počúvajte:
Bol raz jeden mládenec, volal sa…
volali ho Giorgio, to je vlastne po našom
Jurko. Tento mládenec chodieval
celé dni po brehu mora a sníval.
Mohol si to dovoliť, pretože jeho rodičia
boli bohatí – mali toľko peňazí,
že sa o ne museli neustále starať a na
nič iné nemali čas.
Jedného dňa si Giorgio vypočul
rozprávku o Zlatovláske. V tejto
rozprávke sa hovorí, že Jurko ochutnal
zázračnú rybu a odvtedy rozumel
reči všetkých zvierat. Možno
dokonca i reči všetkých ľudí a reči
všetkých vecí. To sa Giorginovi veľmi
zapáčilo a zaumienil si, že takú rybu
získa a že potom bude len tak bez
práce všetkému rozumieť. A tak na
svojich zasnených potulkách sliedil
po pobreží, či more takú rybu na
breh nevyplavilo. Lenže more sa zbavuje
vecí, ktoré nepotrebuje, a tak nachádzal
len prázdne mušle, chaluhy
a drevené papeky. Plastové vrecúška
vtedy ešte neboli.
No dobre, urazil sa Giorgio, však
ja tú rybu dobehnem. V najlepšom
značkovom obchode v meste si kúpil
najlepšiu značkovú udicu a šiel loviť
ryby. Ibaže to nevedel – on vlastne
nevedel vôbec nič, pretože nikdy
nič nerobil. Nevedel, akú návnadu,
v akú dennú dobu, pri akom počasí,
na akom mieste a do akej hĺbky má
nahodiť udicu a tak iba občas chytil
nejakú alborellu, aringu či sardellu.
Takto ja svoju čarovnú rybu nikdy
nechytím, sklamane usúdil Giorgio
a pevne sa rozhodol: zajtra si privstanem
už pred svitaním, oblečiem
si značkové šaty do nepohody a zájdem
k rybárom, čo budú práve vyrážať
na more. A ponúknem im, že im
teda akože budem pomáhať. – No
to ste mali vidieť, ako sa rybári rozchechtali,
keď k nim prišiel prostáčik,
čo v živote ešte nikdy na nič nesiahol,
a hlásil sa k nim do práce. Starý
Alfonso, ten sa smial zo všetkých
najviac, až sa od rehotu skydol do
vody a loď mu nepekne prigniavila
nohu. To sa rybári rehotali ešte viac,
pretože to bolí drsní chlapíci, ale zase
sa smiať prestali, pretože to zranenie
bolo molto serioso, a tak odniesli
Alfonsa na breh a zavolali k nemu
dottore, teda ránhojiča. A Giorgina,
predstavte si, Giorgina so sebou zobrali,
pretože im chýbal jeden do
party a pretože sa tešili, ako si na
ňom nešikovi zgustnú. A navyše
Giorgino nechcel za prácu nič, len
jednu rybu, ktorú si sám vyberie.
No, spočiatku si na ňom rybári
skutočne zgustli, pretože Giorgino
mal obe ruky ľavé, silu ako pierko
a pri práci sa motal ako ryba v sieti.
Každú chvíľu sa o niečo potkol,
o niečo udrel a niečo mu spadlo.
Lenže, a to sa musí nechať, bol zase
húževnatý, a tak sa nedal. A keď chlapom
len tak spamäti vypočítal polomer
kruhu, aby si mohli rozvrhnúť
rozloženie siete, tak sa na neho po
prvýkrát pozreli trošku inak.
A tak začal zasnený Giorgio denne
dochádzať a pracovať spolu s rybármi.
A pretože bol húževnatý a nedal sa,
pretože sa o všetko zaujímal, dával na
všetko pozor a do práce sa zahryzol,
po čase platil za celkom slušného pomocníka.
Zo všetkého najlepším bol
v triedení chytených rýb: ani jedna
mu neušla, všetky starostlivo prebral
a všetky poznal, to sa musí uznať. Bol
dobrý aj pri oprave sietí, mal veľmi
šikovné ruky na viazanie uzlov a jedným
hmatom rozpoznal, či oko vydrží,
alebo sa musí opraviť.
Tak uplynul rok. Z Giorgina sa
stal skúsený rybár. Vedel, že na natiahnutý
chrbát je najlepší olivový
olej. Poznal aj veľa stupňov únavy,
od prudkej ospalosti, z ktorej sa
stačí za štvrťhodinku vyspať, až po
dlhú, ťahavú únavu, ktorej sa dá dlho
vzdorovať, ale potom sa po nej musí
dlho odpočívať. Giorgio ich poznal
3
Svet Grálu
41 | 2014