SG41

ZAMYSLENIE
druhej strane viac-menej trvalý stav
šťastia. Veľa ľudí podľa všetkého vôbec
neverí v možnosť nejakého trvalého
šťastia, i keď si ho veľmi prajú.
Ale i krátke okamihy šťastia pre nich
majú veľkú cenu. Tí pasívnejší z nich
len čakajú, čo im spadne do lona. Čakajú
na výhru v lotérii, na to, že sa
stane nejaký zázrak, a celkom pochopiteľne
bývajú väčšinou sklamaní. Sú
však i veľmi činorodí ľudia, ktorí vedia,
že človek je sám strojcom svojho
šťastia, a tí idú veľmi aktívne za svojou
predstavou šťastia. Niektorí sú
v tom skutoční majstri, idú z akcie
do akcie, užívajú si život na plné obrátky.
Je veľa vecí, ktorými si človek
spríjemňuje život: šport, pohyb, cestovanie,
extrémne zážitky, priatelia,
dobré jedlo a pitie, čokoláda, alkohol,
tabak…. Ale i keď človek majstrovsky
rozvinie svoje umenie užívať si život,
nedá sa povedať, že jeho ďalším
rozvíjaním navodí stav šťastia, trvalé
šťastie. Oveľa skôr vedie k únave
a k vyžitiu.
my nevieme, ešte sme to nevzali na
vedomie, no my sa chceme a musíme
vrátiť domov. Je to naše prirodzené
právo. Nevieme o tom, ale niekde
vovnútri to tušíme. Niekde niečo je.
Je to nesmierne vzdialené, a pritom
dôverne blízke. Blízke preto, že je to
z rovnakej matérie ako my. William
Shakespeare vložil do úst Prospera
vo svojej poslednej hre Búrka tieto
slová: „Z rovnakej látky sme, z ktorej
spriadajú sa sny, a život je len ostrovček,
čo zo všetkých strán je obklopený
spánkom.“
Už je to tak dávno, čo sme odtiaľ
vyšli, že si cestu naspäť ani nepamätáme.
Dokonca sme zabudli, že
nejaký domov vôbec máme. A ak
to predsa len matne cítime, je ťažké
tomu uveriť, keď toľkí nás presviedčajú,
že žiadne také „doma“ nie je,
ani nikdy nebolo! Že sú to len rozprávky
a báchorky pre deti.
Tu sme na stope niečoho veľmi dôležitého,
ale nemáme to jednoduché.
Na jednej strane je tu tichý, sprvu
Neznamená to však, že to všetko
je zlé, práve naopak! Je to veľmi
dobré a obohacujúce, pokiaľ všetko
užívame s mierou. Je to ako korenie,
ktorým môžeme ovplyvniť chuť
nejakého jedla. Ale len z korenia
sa variť nedá. Nezasýti nás. To dokáže
len skutočný pokrm, chutný,
zdravý a výživný. A tým je stav bytia,
keď prežívame trvalé šťastie. To
je náš hlavný pokrm. Ak bude v ňom
i dobré a voňavé korenie, tým lepšie.
Skúsme si predstaviť obyčajnú
situáciu: je vám zima, ste hladný
a smädný. Asi sa práve necítite veľmi
šťastný. Určite vám nepomôže rozprávať
o šťastí, keď potrebujete aby
vás niekto zahrial a dal vám najesť
a napiť.
Alebo iný príklad: malé deti sa
stratia v lese a nemôžu nájsť cestu
domov. Sú nešťastné, možno zúfalé,
a jediné, čo skutočne potrebujú, je
dostať sa domov. Teda aby im niekto
ukázal cestu, alebo aby ich zobral za
ruku a domov doviedol. Len to im
chýba k šťastiu. Na tom vidíme, že
hovoriť o šťastí niekedy vôbec nemá
zmysel. Často je potrebné niečo iné.
My sme tiež také deti, len si to
nechceme pripustiť. Oveľa radšej sa
vidíme v pozícii rozumných dospelých,
ktorí vedia všetko lepšie. Čo
by zostalo z našej márnomyseľnosti,
keby sme si priznali, že sme ako deti.
Že sme sa niekde stratili a hľadáme
cestu domov. A že len keď ju nájdeme,
budeme zasa šťastní. Totiž,
nesmelý hlas, možno len tušenie, že
niečo niekde byť musí, na druhej
strane posmech a výsmech všetkému,
čo nie je z tohto sveta. Ale my
nechceme byť za bláznov, nám z nejakého
dôvodu stále záleží na tom, čo
23
Svet Grálu
41 | 2014