userfiles/Pracoviska/Detasovane pracoviska/DP sv. Patra Pia ...

A p l i k o v a n á e t i k a v s o c i á l n e j p r á c i 2.
Potreba altruistického správania sa ku klientom
Slovník cudzích slov termín altruizmus vysvetľuje ako nezińtnú starostlivosť o blaho iných
ľudí, nezińtnú lásku k blíņnym. (Ńaling, Ivanová-Ńalingová, Maniková, 1997, s. 66).
V sociálnej práci tomu častokrát hovoríme prosociálne správanie. Tento atribút nie je iba
niečo navyńe v osobe, ale je to jej psychologická dimenzia, jej plná realizácia, víťazstvo
nad egoizmom a istá expanzia, prerastanie nad egoizmom, ktoré jej umoņňuje rozvíjať vlastné
morálne bytie v spoločenstve s ostatnými. Preto je sociálnosť svojou povahou etickou
a duchovnou hodnotou. (Vojtek, 2004, s. 79).
Aby človek mohol dokonale uskutočňovať a prejavovať sociálne hodnoty, je potrebné, aby
bol vychovávaný k ņivotu v spoločenstve s druhými. Podstatný prvok výchovy sa uskutočňuje
cez osvojovanie si základných hodnôt pre sociálny ņivot, akými sú napr. čestnosť, dobrota,
serióznosť, veľkoduńnosť, skromnosť, vernosť vlastným povinnostiam a zmysel pre
zodpovednosť. Výchova pre altruizmus sa má uskutočňovať trojakou formou:
1. Na citovej úrovni – viesť jednotlivca k tomu, aby sa delil s ostatnými o svoje city, viesť ho
k spolucíteniu v utrpení.
2. Na rozumovej úrovni – úlohou je vńtepovať človeku motívy spoločenského ņivota, nakoľko
človek je tvor spoločenský a spoločenstvo na akejkoľvek úrovni má prednosť pred
individualizmom.
3. Na duchovnej úrovni – cieľom výchovy je formovať spoločenstvo v duchu Kristovho
posolstva so ņivým zmyslom pre sociálnosť. (Vojtek, 2004, s. 79).
Klasickým príkladom altruistického správania je model milosrdného Samaritána, ktorý vie,
ņe ozbíjaný Ņid ho nemá v láske a i napriek tomu mu poskytne pomoc (porov. Lk 10, 30-37).
Vo svetle toho podobenstva je Samaritán kaņdý človek, ktorý sa zastaví pri utrpení druhého
človeka, nech je to akékoľvek utrpenie. Toto zastavenie nemá byť zvedavosťou, ale
pohotovosťou byť stálou dispozíciou srdca.
Klienti v hospicovej a paliatívnej starostlivosti, ktorí si uvedomujú váņnosť svojej choroby,
potrebujú na začiatku prítomnosť človeka na zvládnutie svojej situácie, v ktorej sa ocitli,
neraz aj zo stavu úplného zdravia. Preto je potrebný záujem zo strany vńetkých pracovníkov
hospicového a paliatívneho tímu. V rámci paliatívnej starostlivosti je najdôleņitejńia
komunikácia, lebo ona otvára cestu k dialógu. Komunikácia sa vņdy nemusí prejaviť iba
verbálne. Viaceré neverbálne prejavy komunikácie napr. mimika, haptika, posturika, očný
kontakt a ďalńie, zohrávajú dôleņitú rolu pri práci s klientom a jeho rodinou. Aj obyčajný stisk
ruky môņe byť veľkým povzbudením najmä pre človeka, ktorý ma pocit opustenosti. (Ńtefko,
- 197 -