ThDr. Juraj Augustín, PhD. Druhé vydanie ... - teologia.iskra.sk

vzdychom, ale skôr ukázať výraz láskyplný, výzor pochopenia. Aj keď korene spovede
sú horké, jej ovocie je sladké, radostné, užitočné, pokojné, uspokojujúce, radosť
ducha.
Spovedník má byť: sladký v napomínaní, vľúdny v kladení otázok, jemný
a dobrotivý v počúvaní, múdry v poučovaní, diskrétny v miere pokánia, mierny
v trestaní, zbožný, zdvorilý v radách, dobrotivý v absolvovaní. (sv. Tomáš) Spovedník
nech neprijíma penitenta s tvrdosťou. Neukazuje mu smutnú tvár, neobracia sa na
neho tvrdými slovami, ale ho povzbudzuje ako otec a podporuje ako pastier;
láskavý, disponovaný, ochotný, charitatívny. Otázkami napomáhať penitentovi lepšie
vyjadriť viny. Stratégiu má aj počúvanie a kladenie otázok. Užívať sladký liek nežnej
exhortácie. Tešiť jeho dušu prijímajúc ho s láskou. A ak ho vidí zaťaženého ťarchou
enormného zla, nech sa ho neľaká a nech ho nestraší. Gerson radí nedívať sa
penitentovi do tváre. Srdce plné miernosti, ústa plné mlieka a cukru nikdy nie octu,
len olej a med. Sladkosťou sa dosiahne všetko, nič jej neodolá, ale trpkosťou sa všetko
kazí. „Na kazateľnici levy, v spovedelnici baránky.“
Sv. Leopold Mandič priznáva, že odoprel asi dvom penitentom rozhrešenie, bol
vtedy mladý a neskúsený spovedník, no neskôr sa mu vždy s Božou pomocou podalo
penitenta disponovať k rozhrešeniu.
Sv. Ján Mária Vianney, patrón farárov a veľký spovedník, sa snažil kajúcnikov
disponovať, indisponovaným rozhrešenie neudelil aj viac krát. Priznáva, že veľa
spovedí nebolo dobrých. Treba rozlišovať dobrú, kajúcu spoveď a spoveď platnú;
taktiež spoveď svätokrádežnú od tej, keď kajúcnik kladie prekážky, nie je
disponovaný k rozhrešeniu a preto mu rozhrešenie nemožno udeliť: „Komu ich
zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23)
Odročenie rozhrešenia. Do konca polovice XVII. stor. bola tendencia
prevažnej zhovievavosti voči penitentom. Príliš zhovievaví spovedníci však zrádzajú
hriešnikov falošným milosrdenstvom, iba zakrývajú rany, ktoré treba bolestivo liečiť.
Náplasťou zakrývajú ranu, ktorú bolo treba otvoriť. Ak niet pochybnosti
o disponovanosti penitenta a ten si rozhrešenie žiada, nesmie sa mu odoprieť ani
oddialiť. (kán. 980) Sv. Alfonz bojuje proti rigorizmu: „múdrou pravdepodobnosťou“
zvážiť ľútosť a predsavzatie, snažiť sa disponovanosť penitenta. Ak nemožno udeliť
rozhrešenie, penitenta prepustiť vždy s dobrotou. Spovedník mu dá vedieť i pocítiť, že
koná vo vernosti Bohu, sebe i jemu, penitentovi. On je indisponovaný, neschopný
odpustenie prijať, spovedník mu je ochotný rozhrešenie vždy dať, ak sa otvorí
Božiemu milosrdenstvu. Iná skutočnosť je absolúciu oddialiť, iná je odmietnuť.
PRÍLEŽITOSŤ K HRIECHU
Môže byť blízka, kde upadnutie je vždy časté; vzdialená, pri ktorej sa upadá
zriedka; dobrovoľná, ktorú možno ľahko odstrániť; nevylúčiteľná, ktorú
nemožno odstrániť bez veľkej škody alebo pohoršenia. Blízka: nemôžu byť
absolvovaní, ak nesľúbia, že sa jej vyhnú. Treba oddialiť rozhrešenie tomu, kto nie je
rozhodnutý pevne zanechať príležitosti, ktoré ho obyčajne vedú k hriechu.
Povinnosťou je utekať od príležitostí, spovedník je najlepší sudca v jednotlivých
prípadoch.
Zvykový hriešnik: kto sa spovedá po prvýkrát z hriechu, ktorého sa dopúšťal
často.
Recidivista: upadá neustále do toho istého hriechu a spovedá sa, nemôže byť
absolvovaný, ak javí iba riadne znaky: ľutuje a hovorí, že sa polepší. Pretože
obvyklé konanie a upadnutia bez zlepšenia dávajú veľké podozrenie, že bolesť
a prísľub nie sú pravé. Treba pozorovať nápravu, lebo ak je ľahko absolvovaný,
nezanecháva hriech a kráča stále v starých návykoch. Treba nejaký znak, pre ktorý
možno múdro predpokladať, že vôľa penitenta sa zmenila; stačí múdra
42