SG12

P R Í B E H
pohlavie, to nehrá rolu, pretože ich
čistá filozofia je postavená na večnosti
a večných vzťahoch. A preto
bolo zrazu úplné ticho, keď som povedala,
aby sme si dali preteky, že pobežíme,
aby sme videli, kto bude víťaz.
Tento človek sa na mňa pozrel a povedal:
„Ale, keď jeden vyhrá, ostatní
prehrajú. To je zábava?“
Jedna žena sa ma pýtala: „Tam odkiaľ
si, máte vlastné deti? A poviete
toto svojim deťom? Poviete deťom, že
len jeden môže vyhrať a ostatní musia
prehrať?“ Potom tá žena podišla tesne
ku mne, doslova nos na nose. Možno
sa jej ťažko hľadalo to Večné za mojimi
očami, neviem, ale považovala
za veľmi dôležité mať svoj nos opretý
o môj. A potom mi s veľkým úsmevom
povedala: „Kedy hovoríte deťom
pravdu? Kedy im poviete, že oni všetci
sú víťazi?“ Povedala som jej: „My to
deťom nehovoríme. Tam odkiaľ pochádzam
ti nikto nepovie, že si víťaz.
Tam odkiaľ som, v Amerike, máme
spoločnosť „urob-si-sám“. To znamená,
že keď sám seba presvedčíš, že si víťaz,
tak ním budeš. Ver sebe – a nestaraj
sa o to, čo si myslia ostatní, čo od teba
očakávajú. Keď to pochopíš, si v Amerike
víťaz.“ Takéto zážitky boli pre mňa
dôležité. Spočiatku som v nich ani nehľadala
duchovný význam. V žiadnom
prípade, bola som „katolík na úteku“.
Bola som úplne šťastná. Keď mi vtedy
povedali: „Počuli sme tvoje volanie
o pomoc“, smiala som sa. Ja som bola
tá, čo pomáhala. Bola som tam, aby
som im pomohla. Nepotrebovala som
žiadnu pomoc. Ale vrátila som sa od
nich ako úplne iný človek, uvidela som
veci úplne inak, ako som ich vnímala,
keď som sa prvýkrát stretla s týmito
ľuďmi.
Druhá kniha, ktorú som napísala,
Posolstvo z večnosti, na rozdiel
od Posolstva od protinožcov, nie je
mojím príbehom. Bola napísaná na
prosbu mojich domorodých priateľov.
Kniha je venovaná človeku menom
Burnum Burnum. Jedného dňa
som sedela s ním a skupinou ďalších
domorodcov; všetci vo veku od
šesťdesiat do sedemdesiatpäť rokov.
Títo ľudia patrili ku „stratenej generácii“.
Každý z týchto domorodcov,
s ktorými som v ten deň posedela
a ktorých som navštívila, boli odňatí
svojim rodičom hneď po narodení.
Boli daní na adopciu, alebo išli do
kresťanskej inštitúcie. A tí, ktorí skutočne
prežili a prešli tým všetkým, sú
dnes ľuďmi, ktorí sa tým či oným spôsobom
vrátili k svojim tradíciám.
Dnes je v Austrálii veľa domorodcov
– kresťanov. A oni s tým skutočne
nemajú problém. Veria, že môžu porozumieť
Ježišovi a zároveň mať aj
svoje tradície. Vysporiadali sa s drobnými
rozdielmi. Kresťanstvo má však
skutočný problém s domorodcami,
pretože majú nepríjemné otázky, na
ktoré je ťažko odpovedať. Napríklad
je tu prikázanie, ktoré hovorí: „Deň
sviatočný budeš svätiť.“ A oni mi na
to: „Ty naozaj veríš, že sa Jediný (Boh)
pozerá, či slnko svieti a obieha okolo
Zeme, kým nepríde do určitého bodu
a potom povie, že dobre, teraz na
všetkých svieti slnko, musíte byť teda
dnes dobrí? Nemôžem sa vami zaoberať
všetky ostatné dni, ale dnes musíte
byť dobrí.“ Nuž, im to bolo smiešne.
„Chcel tým Jediný naozaj toto povedať?“
Oni sú totiž spojení s Prameňom
každý deň a každú chvíľu, a oni
svoje spojenie nikdy nestratia. Ak ho
stratia, okamžite sa ho snažia získať
späť. Nikdy nestratili spojenie so zemou,
s nebom, so zvieratami, s rastlinami
a sami medzi sebou navzájom.
A ďalšie prikázanie, s ktorým majú
problém, hovorí: „Cti otca i matku
svoju.“ Hovoria: „Chcel tým Jediný
naozaj toto povedať?“ Určite je to vytesané
do kameňa? Každé dieťa sa narodilo,
aby milovalo a ctilo si matku
i otca. Keď Jediný niečo také vôbec
povedal, tak to pravdepodobne hovoril
rodičom, »Nerob nič, čím by
si stratil rešpekt a česť pred svojimi
deťmi.« Ale oni hovoria, že rozumejú
tomu, že by to bolo pridlhé na
vyrytie do kameňa, tak tento výrok
„odstrihli“. Tak môžu austrálski domorodci
skutočne prejsť akoukoľvek
prekážkou, ktorú sme si postavili vo
vedomí, v zákonoch atď.
Aj austrálski domorodci majú svoje
„Desatoro“: veci, o ktorých veria, že by
sme ich mali robiť. Veria, že človek
prichádza z Večnosti, a vráti sa späť
do Večnosti. Podľa nich sme tu len
na nejakých sto rokov, aby sme nazbierali
skúsenosti. No naozaj typicky
ľudskou činnosťou, ktorú by sme mali
pestovať, je skutočná zábava. „Mali
by sme sa zabávať!“. A to „zabávať sa
29
SVET GRÁLU
12 | 2006