SG12

N A Ú V O D…
obdivuhodná. Nekompromisne odmietne
všetky plodiny, ktoré poľnohospodári
nafúkli dávkami umelého
hnojiva, alebo „ošetrili“ pesticídmi.
Darmo by ste mu hovorili, že dnešné
prípravky na ničenie burín sa dokážu
v pôde rozložiť na neškodné látky za…
x dní. Riško by nikdy neuveril ani
tomu, že chemický postrek, ktorý sa
cez listy dostane do celej rastliny a zabíja
tu huby, je pre človeka neškodný.
Nie je ani zástancom chemickej likvidácie
hmyzu. Skrátka, pekne si počká
na ručne vypiplanú zeleninu z babičkinej
záhrady a dovtedy sa uspokojí
s obyčajnou trávou, ktorá rastie
v meste. Výpočet produktov, ktoré zo
svojho jedálneho lístka Riško vyškrtol,
by bol dlhý. Ešte šťastie, že sme
ľudia, páni tvorstva a na veľa vecí sme
si zvykli. Na to, že zelenina a ovocie
sa dostáva do obchodov z druhého
konca zemegule a to dokonca aj také
druhy, ktoré kedysi ľudia pestovali
v každej záhrade. Že chlieb sa konzervuje
a vylepšuje enzýmami a farbivami,
že pijeme vodu z vodovodu,
ktorú odmieta aj môj pes, že deti si
zvykajú skôr na sladené limonády
ako na čistú pramenitú vodu a že aj
tá sa musí baliť a rozvážať kamiónmi,
aby sme sa k nej vôbec dostali. Ručná
práca okolo rastlín a zvierat sa z vidieka
stráca rovnako ako ľudia – tí
utekajú za lepším životom. Už iba
starčekovia a starenky sa ešte niekedy
skláňajú k pôde, zatiaľ čo ich vnúčence
dávajú prednosť internetu. Čo
už, nemá zmysel plakať nad rozliatym
mliekom a snažiť sa opravovať celý
svet, vedia múdri ľudia. Jeden z nich,
austrálsky ekológ a farmár Bill Mollison
radí: Naprávajte svet tam, kde
práve ste, vo svojom byte, na balkóne,
pred panelákom, v záhradke, vo firme.
Nečakajte, že to politici urobia za Vás.
Aj keď možno nedosiahnete žiadny
veľkolepý úspech, budete mať dobrý
pocit, že ste zachránili Zem – sami
za seba. – V záhradkárskej osade na
4
SVET GRÁLU
12 | 2007
jednom košickom sídlisku sa rozhodol
jeho prostý občan obnoviť prírodné
jazierko. Vytvoril malú slzu,
malý protest proti globálnemu otepľovaniu,
malý výkričník. Je to pekné.
Ja som sa tohto roku rozhodol vypestovať
na záhradke aspoň päťdesiat
rastlín rôznych hlúbovín. Mám
starú fialovú odrodu karfiolu, ružičkový
kel, brokolicu, zasadím aj malé
žlté tekvice na pečenie. Ak sa podarí,
možno si zadovážim aj niekoľko sliepok,
aby som opäť mohol ochutnať
domáce vajce. Ale to som už odbočil
priďaleko. Témou tohto čísla Sveta
Grálu sú éčka, prídavné látky do potravín.
V tejto oblasti sa nevyznám,
no všetko podstatné som sa dozvedel
z článku od Víta Syrového, ktorý
nájdete vnútri časopisu aj Vy.
Aká je správna strava dôležitá, vedeli
už starí Indovia. Náuka o strave
je súčasťou najstaršej ucelenej metódy
liečby na svete – Aiur védy. Podľa tejto
náuky je možné ľudstvo rozdeliť do
niekoľkých fyziognomicky rozdielnych
skupín. Každá z nich potrebuje
odlišnú stravu, ktorá im prospieva.
A nemusíme ani chodiť po múdrosti
do Indie, v Európe už v staroveku
liečil stravou Hipokrates. Konkrétne
rady pre konkrétne choroby, s prihliadnutím
na odlišnosti ľudí, nám
v stredoveku zanechala preslávená
vizionárka Hildegarda z Bingenu. Tá
sa najprv na postihnutého pacienta
poriadne zadívala, aby zistila, akej
je konštitúcie, potom sa ho popýtala
na bolesti jeho tela aj duše a až potom
mu predpísala, čo má jesť. Pridala
aj duchovné rady, ako sa zbaviť
nepekných myšlienok či zlozvykov.
Melancholikovi podľa Hildegardy
pomáha napríklad varená pšenica
špalda, ktorá „prináša radosť do života“.
Ľuďom zahlieneným, s dýchacími
ťažkosťami, poradila vysušujúce
byliny, suché kozie mäso… a tak by
sme mohli pokračovať. V Nemecku
recepty od Hildegardy dodnes odporúčajú
stovky, ak nie tisícky študovaných
lekárov, ktorí pochopili
význam stravy pre ľudské zdravie.
Tá naozaj nemá byť pre každého človeka
rovnaká, ako tvrdia zástancovia
niekoľkých, „jedine správnych diét“.
Preto som veľmi rád, že sa v tomto
čísle nášho časopisu budete môcť
dočítať aj o spomenutej Hildegarde
z Bingenu, možno Vás článok o nej
inšpiruje. No nie len snaha o zdravie
a dlhovekosť by mala sprevádzať
naše úvahy o jedle. Naši predkovia
hovorili – a verili tomu, že jedlo je
Boží dar. Gazdovia sa pred siatím na
poli modlili, po zbere úrody vzdávali
vďaku Stvoriteľovi. Ani nám by takáto
úcta neuškodila. Lebo rovnako
ďaleko, ako sme sa vzdialili od prírody,
vzdialili sme sa aj od Boha. Ako
bezducho žije väčšina ľudí v priemyselných
krajinách v porovnaní s (dodnes)
prírodnými národmi, ukazuje
článok spisovateľky Marlo Morganovej.
Vo svojich knihách nám priblížila,
ako premýšľajú a žijú austrálski domorodci.
Tí si nemôžu zájsť pre jedlo
do obchodu, vnútrozemie Austrálie
je suchá polopúšť. Preto sa ráno modlia,
aby im cestu skrížil nejaký klokan,
alebo iné zviera, ktoré by mohli
uloviť. Ak sa tak nestane, prijmú aj
takýto deň s pokorou. Prežili takto
tisícročia, dnes sú aj oni sami na
zozname „ohrozených druhov“. Je
však očividné, že odklon od prírody,
úcty a živej viery priviedol na tento
zoznam aj nás. Symbolické je, že dnes
už zďaleka nestačí premýšľať a veriť,
všetci musíme začať konať. Na ceste
k náprave nás čakajú tisíce malých
každodenných krokov. No ak má byť
táto zmena skutočná, musíme prejsť
úplnou premenou – vo vnútri i navonok.
Inak nás stihne osud dinosaurov,
ktorí so svojimi telami neboli
ani zďaleka takí nároční a nemotorní,
ako my, keď úboho kľakáme pred bôžikmi
vedy a politiky.
Roman Levický