clxvii. – clxviii. číslo - home.nextra.sk

G L O S Y – P O Z N Á M K Y – E S E J EMoÏno má pravdu minister(Maìariã), a nie novinár (Hríb)(alebo: Sloboda slova vo verejnoprávnom médiuznamená slobodu hocijakého slova?)Keì na zaãiatku roka 2007 v STV zru‰iliÏivú noãnú reláciu ·tefana Hríba „Pod lampou“,po krátkom ãase vedenie SRo mu ponúklov Rádiu FM jej rozhlasovú verziu „Bezlampy“. Samotn˘ Hríb toto rozhodnutie atúto ponuku – udiala sa uÏ poãas vlády RobertaFica a ministrovania Mareka Maìariãa– vnímal „ako odváÏne rozhodnutie“ (T˘ÏdeÀ2. 2. 09). Tohto roku v polovici januárav deÀ pohrebu básnika Milana Rúfusa Hríbv spomínanej relácii povedal o Rúfusovi: „Jaho mám spojeného s t˘m, Ïe v t˘ch najhor‰íchrokoch Slovenska bol na zlej strane. A nebolto omyl, bolo to vedomé.“ (Sme 2. 2.) Myslelt˘m – ako od‰ifroval po ãase svoj súd – „jehoalibistick˘ postoj poãas komunizmu, za ktor˘bol odmenen˘ zhovievavosÈou reÏimu, anajmä jeho tich˘ súhlas s meãiarizmom...“ Vposlednom vydaní spomínanej relácie to akobydovysvetºoval a zduplikoval: „Poãas komunizmubol ãlenom komunistickej strany a poãasmeãiarizmu bolo jeho meno a jeho básniãkypouÏívané v najhor‰ích novinách, akékedy Slovensko malo.“ (SRo 31. 2.)Hríba zvlá‰È pobúrilo to, Ïe sa vedenie SRoospravedlnilo poslucháãom za jeho poznámkuna Rúfusovu adresu. (Sám v‰ak v „T˘Ïdni“16. 2. vysvetlil: „KeìÏe viacerí ºudiatvrdia, Ïe Rúfus ãlenom KSâ nebol, beriemvinu na seba. OspravedlÀujem sa t˘mto rodineMilana Rúfusa a poslucháãom Rádia FMza informáciu, ktorej pravdivosÈ neviem dokázaÈ.“Tento Hríbov postup pripomína metódybulvárnych novinárov.)VerejnoprávnosÈV‰etko má korene v Hríbovej rigoróznejdu‰i, ktorá je nekompromisná – raz viac, razmenej spravodlivo – a ktorá neberie na vedomieokolnosti, v ktor˘ch ãlovek Ïije a za ktor˘chsa rozhoduje. Ale ani jeden zo základn˘chkresÈansk˘ch princípov: milosrdenstvoBoÏie. Patrí do tej ne‰Èastnej skupiny, ktoráuprednostÀuje chápanie Boha ako Sudcu, akoBytosÈ, ktorá stále skúma ºudskú hrie‰nosÈ, lenaby mohla na ão najviac ºudí ukázaÈ prstoma ním bodnúÈ karhavo, ba aÏ v˘hraÏne doºudskej hrude. A ãasÈ koreÀov má zrejme ajv Hríbovom sebavedomí majiteºa a nositeºaveãnej neomylnej pravdy. KaÏdého nehodnéhoodkopáva od stola s Veãerou Pánovou ae‰te aj potom doÀho kope.V tomto mu dôkladne asistuje neoblomn˘Peter Zajac, hoci práve od intelektuálov Hríbaa Zajaca by sa dal oãakávaÈ ‰irokospektrálnyhumanizmus, ktor˘ sa síce neuspokojujes hanebn˘mi pokleskami ºudí, a preto ich odmieta,ale nikdy nie na báze akejsi pomstivosti,neoblomnej zloby a bez empatie k ºudsk˘mslabostiam – najmä t˘m, ktoré sa prejavili podzv˘‰en˘m tlakom spoloãenskej atmosféry.Peter Zajac od roku 1989 pôsobí vo vysokejslovenskej politike, aj teraz je predsedomObãianskej konzervatívnej strany. Veºmiúprimne môÏem napísaÈ, Ïe mnohé jeho napísanéãi vyslovené texty majú mnoho múdrychmy‰lienok – veºa podobne inteligentn˘chpolitikov v SR nie je. A predsa tento literárnyvedec nedokáÏe získaÈ pre svoju politikuani niekoºko stoviek priaznivcov. Samozrejme,moÏno sa odvolaÈ na primitívnosÈ anechápavosÈ „‰irok˘ch más“, ale to je veºmipovrchná a nepravdivá interpretácie situácie.KeìÏe politika – tak ako povedzme divadloalebo bohosluÏby v kostole – sú verejnoukomunikáciou ãiniteºov, hercov alebo kazateºovs ist˘m okruhom ºudí, nezáujem verejnostio politika vypl˘va v prvom rade z jehoneúãinného oslovovania obãanov.Keì v T˘Ïdni (9. 2.) berie Hríba do ochrany,nesnaÏí sa posúdiÈ konfliktnú udalosÈ zviacer˘ch aspektov, ktoré príbeh nepochybneobsahuje, ale prilieva oheÀ na Hríbovuprotirúfusovskú pahrebu. Je preÀho nepochopiteºné„verejné ospravedlÀovanie sa SRo zaslobodne vysloven˘ názor“. Ale len preto,lebo nie je schopn˘ prekroãiÈ svoju sudcovskújednostrannosÈ, ktorá nepripú‰Èa, Ïe veci sadajú vysvetliÈ rôznymi spôsobmi – a v kaÏdommôÏe byÈ kus pravdy. A navy‰e nezohºad-Àuje podstatu verejnoprávnosti elektronickéhomédia. Tak ako ju nie je zrejme ochotn˘re‰pektovaÈ ani Hríb.Rádio verejnej sluÏby sa musí maximálneusilovaÈ prezentovaÈ vo svojej produkcii programy,ktoré relevantn˘m spôsobom a na patriãnejúrovni prinesú nejak˘ úÏitok v‰etk˘msociálnym a individuálne-ºudsk˘m skupinám.A preto aj úãinkujúci v reláciách s viacer˘mihosÈami musia predstavovaÈ ‰irokú názorovú‰kálu, ão napríklad Hríb minimálne re‰pektovaluÏ v „Lampe“ vysielanej z STV. V˘raznúprednosÈ pri v˘bere mali jeho priatelia,známi a iste aj obdivovatelia – preto bol Zajacãast˘m Hríbov˘m hosÈom, k˘m iní, rovnakointeligentní a kompetentní ºudia sa naobrazovku nedostali takmer nikdy. Znalcovmediálnej tvorby nemohol moderátor oklamaÈprefíkan˘m pokusom rafinovane vytvoriÈ zdanieplurality t˘m, Ïe medzi svojich blízkychzamie‰al jedného, veºmi zriedkavo dvochinonázorov˘ch ºudí, ktorí uÏ t˘m, Ïe nemalirovnakú v˘reãnosÈ a intelektuálnu zdatnosÈako Hríbovi favoriti, sa zmohli len na úbohúoponentúru a v podstate vÏdy „prehrali“. Hríbsi zrejme neuvedomil, Ïe podobnú trápnumetódu vedenia pluralitn˘ch diskusií vysielalaSTV e‰te poãas Kubi‰ovho riaditeºovania,keì meãiarovskej vláde blízky moderátorpoz˘val predstaviteºov Matice slovenskeja národoveckej inteligencie, aby prezentovalisvoju propagandu, a pro forma medzinich zasunul jedného predstaviteºa vtedaj‰ejopozície – ako inak, takmer vÏdy ne‰kodnéhopredstaviteºa SDª.VráÈme sa k Zajacovmu tvrdeniu. Moderátorvo verejnoprávnom médiu je povinn˘ siuvedomiÈ, kedy a ako „slobodne“ môÏe vysloviÈsvoj názor. Lebo aj poslucháãi majú právona svoj názor, na svoje pocity a na svojemy‰lienky. Ak je v‰eobecn˘m úzusom slovenskejspoloãnosti, Ïe v súvislosti s úmrtím a pohrebomuznávanej osobnosti – a Rúfus bol,napriek tomu, Ïe ho Hríb a neskôr Zajac vosvojom ãlánku vyhodili na morálne ºudskésmetisko, uznávan˘m básnikom – ºudia odmietajúneúctivosÈ a ne‰etrnosÈ, musí to moderátorre‰pektovaÈ, a buì nejsÈ pred mikrofón,alebo sa správaÈ slu‰ne. Hríbovo prirovnaniesvojej pozície – v T˘Ïdni 2. 2. – k situáciipoãas pohrebu sovietskeho ãiniteºa âernenka,„keì sme na gymnáziu nemohli maÈ telocvik,pretoÏe by sme kriãali a smiali sa,“ jeskutoãne impertinentné a tentoraz by sa malHríb ospravedlniÈ kultúrnym ãitateºom svojhoãasopisu, Ïe z nich robí bezcitn˘ch hlupákov.Rúfusa moÏno za v‰elião odmietaÈ a anijeho poéziu nemusí kaÏd˘ zboÏstvovaÈ, ale akv 20. storoãí malo Slovensko len pár majstrovskyver‰ujúcich humanistov-básnikov aRúfus medzi nich patril, prirovnanie re‰pektuvoãi jeho osobnosti k povinnej úcte voãi ãiniteºovitotalitnej strany je vskutku hrubozrnné.Mimochodom, ak v „T˘Ïdni“ budú písaÈ oDominikovi Tatarkovi, ktor˘ je od Novembra’89 ikonou demokratickej kultúry, tieÏ zv˘-81