clxvii. – clxviii. číslo - home.nextra.sk

G L O S Y – P O Z N Á M K Y – E S E J Eotázku, ão je vlastne z morálneho hºadiskanajsprávnej‰ie: opustiÈ rozhlas, kde som sapredsa len nemohol úplne vyhnúÈ niektor˘mnázorovo problematick˘m textom, alebo pokraãovaÈvo vysielaní sprostredkujúcom poslucháãommnohé my‰lienky a hodnoty, ktorénikde inde v tom ãase nezískali a nepoãuli.Myslím si v‰ak, Ïe ak sa aj cez 40 rokovmarx-leninskej povinnej ideológie viac alebomenej predsa len v spoloãnosti udrÏaliidey, ktoré sa horko-ÈaÏko prená‰ali cez stároãiaºudskej civilizácie, tak zásluhu má natom kombinácia rôznych „disidentsk˘ch“ aktivít.Samoupálenie Jana Palacha otriasalodu‰ami citlivej‰ích ºudí, Lasica so Satinsk˘malebo ·litr so Such˘m – a viacerí ìal‰í – vyvolávaliv tisícich ºuìoch nielen veºmi potrebnúdobrú náladu, ale spochybÀovali aj skvelosȉpiãiek strany v politbyre a in˘ch v˘boroch,neÏ sa písalo v úvodníkoch vtedaj‰ejstraníckej tlaãe, Charta ´77 navodzovala aspoÀu ãasti obãanov pochybnosti o správnejlínii oficiálnej ideológie, svieãková manifestáciav Bratislave vyvolávala tich˘ obdiv k ºuìom,ktorí sa postavili proti striekaãkám hasiãsk˘cháut – a na‰e vysielanie v 60. rokochposkytovalo pozitívne signály o duchovnebohat‰om svete a Ïivote, neÏ propagovalasluÏbiãkárska publicistika. Ak sa v ºuìochdodnes po 40-ich rokoch uchovala spomienkana toto vysielanie a sú takí, ktorí nám e‰testále zaÀ ìakujú ako za svetielko v komunistickejtme, je to predsa len potvrdenie, Ïe ajza komunizmu bolo treba premyslene a cie-ºavedome nieão konaÈ, a nielen ticho doma sedieÈpri televízore alebo niekde v chate pri jazerealebo moÏno v akadémii vied.Práve Peter Zajac, namiesto vytrval˘ch antikomunistick˘chatakov v dobe uÏ dávnopostkomunistickej, by sa mal zamyslieÈ nadspoloãenskou uÏitoãnosÈou svojich verejn˘chaktivít. Jeho ãlánky sú verbálne najsilnej‰ie,plné pu‰ného prachu – a predsa po ich uverejneníniã z najhnusnej‰ích vlastností súãasnejdoby sa neprepadne do horúceho pekla,niã v neetickom politickom prostredí nevybuchne,niã nezasiahne neutrálne, pasívnealebo pohodlné davy, aby sa aspoÀ trochurozk˘vali a podieºali na oãistení rôznych verejn˘chin‰titúcií od mnoh˘ch svinstiev.Rúfusa desaÈroãia recitovali amatérskiinterpretiPoãas zboº‰evizovanej „ºudovej demokracie“50. rokov vznikla v âesku amatérska recitaãnásúÈaÏ Wolkrov Prostûjov a na SlovenskuHviezdoslavov Kubín. âesi zakrátkosvoje podujatie zideologizovali, pre súÈaÏiacichvymysleli popri voºnom v˘bere aj prednespovinnej básne z poézie ich socialistick˘chbásnikov, najprv iba Jifiího Wolkra, neskôraj S. K. Neumanna. Samozrejme, slovenskíideológovia zakrátko pri‰li so svojouiniciatívou a robili v‰etko moÏné, aby lektorislovenskej súÈaÏe ju tieÏ podobn˘m spôsobomobohatili. Pravda, prekvapujúco práve naSlovensku sa okolo HK zi‰la skupina básnikov,novinárov a univerzitn˘ch pedagógov, atá chcela z podujatia vytvoriÈ základÀu premlad˘ch tvoriv˘ch ºudí, ktorí sa nechcelipoddaÈ schematickej predstave o umeleckejtvorbe a jej interpretácii ako slúÏky straníckychfunkcionárov a propagandistov.E‰te prekvapujúcej‰ie je, Ïe vìaka vytrvalosti,ba aÏ nepoddajnosti t˘chto lektorov sana Slovensku nikdy nepodarilo presadiÈ tútopovinnú splátku oficiálnym dozorcom naddu‰ami obãanov a v tomto prípade najmämlad˘ch ºudí – tí mohli na HK recitovaÈ básnea prózy, ktoré si vybrali podºa vlastnéhouváÏenia a vlastnej chuti. KeìÏe lektori malidobré meno a autoritu z profesií, v ktor˘chtrvalo fungovali, aj stranícki funkcionári malipred nimi ist˘ re‰pekt a nechceli nasilu presadiÈsvoju poÏiadavku. A tak sa mladí ºudiamohli predviesÈ t˘m, ão ich pri ãítaní zaujalo.Navy‰e, aj lektori nosili mlad˘m záujemcomknihy, aby si mali z ãoho vybraÈ – a bolito knihy bez akéhokoºvek straníckeho obmedzeniaãi dokonca donútenia ako povinnéhosocialistického ãítania. MoÏno by niekedyPetra Zajaca, alebo dokonca aj ·tefana Hríbamohlo zaujímaÈ, ako úãinkovali tieto dotykymládeÏe s kvalitnou európskou i americkouliteratúrou na ich vedomie a ão bol – ajvzhºadom na obmedzenosÈ, ktorú vnucovali‰kolám predstavitelia najvy‰‰ích miest prevyuãovanie slovenãiny – priestor pre akétakéslobodné uvaÏovanie vyspelej‰ích ‰tudentov.UÏ asi nikto neohodnotí tieto aktivityhádam desiatky intelektuálov, ktorí nimi zasiahlistovky a moÏno aj tisíce ºudí istou umeleckoua morálnou kvalitou, teda hodnotami,ktoré moÏno pre seba odhaliÈ v jedineãn˘chliterárnych dielach.Ponúknem aspoÀ jeden evidentn˘ príklad.Samozrejme, t⁄Àom v oku boº‰evick˘ch ãiniteºovboli najmä texty, ktoré sa nejako viazalina Boha a Bibliu. Bolo vylúãené, aby sa takétotexty – mimo cirkevného prostredia –mlad˘m ºuìom vo verejnom priestore dostalido rúk. V rámci recitaãn˘ch súÈaÏí lektorinielen povolili, ale rôznym spôsobom aj podporovalipovedzme básne, ktoré vychádzali zbiblick˘ch príbehov, veì historicky najuznávanej‰íslovensk˘ básnik Hviezdoslav, napísalcelú sériu biblick˘ch a náboÏensk˘ch básní.A tak na jednom HK zvíÈazila SoÀa Müllerová(vtedy e‰te slobodná ‰tudentka Behúlová)strhujúcim, perfektn˘m prednesomúryvkov z Hviezdoslavovej „Ráchel“. Je toskutoãne príbeh z Biblie z ãias JeÏi‰ovho narodenia,pretlmoãen˘ básnickou sugesciouskvelého básnika. A ten znel a dot˘kal sa u‰ía vedomia plného hºadiska kubínskeho divadla.Dnes je takmer smie‰ne nejako spozornieÈpri tejto informácii. Poãas komunizmu to nebolamaliãkosÈ. Veì proti úãastníkom svieãkovejmanifestácie, ktorí nechceli rúcaÈ reÏim,iba sa na námestí modliÈ a zapáliÈ svieãky, nasadiliÈaÏkú techniku.Aby Ïiaden bojovník proti komunizmu nemuselzháÀaÈ v archíve dôkazy o mne (a najmäproti mne), sám napí‰em o sebe, Ïe smei s druh˘m novinárom medzi lektormi – JánomKamenist˘m – písali aj scenáre programovna Ïelanie propagandistov. Na kaÏdomHK musel byÈ aspoÀ jeden program k nejakémuv˘roãiu, ão sme pripú‰Èali ako protiváhutomu, Ïe sme potom mohli voºnej‰ie narábaÈs dramaturgiou a koncepciou celého 4-dÀového programu HK. Nech súdi ktokoºvek,ãi sme platili veºa za to, Ïe najmä mladí recitátorimohli slobodomyseºne, bez ideologickejzáÈaÏe, realizovaÈ svoje projekty, vyberaÈsi texty podºa svojho Ïelania a prepracovávaÈsa k jadru, zmyslu a kráse literárnej tvorby.Boli sme sami sebe tvrd˘mi, nepríjemn˘miv˘kriãníkmi i otáznikmi, neprechádzalo to ceznás ºahko, ale aj z odstupu rokov – alebopráve po tomto odstupe a po nástupe súãasnejv‰eobecnej amorálnosti – máme pocit, Ïena‰a cesta bola jednou z moÏn˘ch a zaruãenenajefektívnej‰ích, ako ãeliÈ totalite, ktorousme boli obklopení. MoÏno by sa aj dne‰némudemokratickému Slovensku zi‰li úãinné,efektívne protiakcie, ktoré by oslabovali súãasn˘duchovn˘ nihilizmus a priná‰ali najmämlad˘m ºuìom podnety nahrádzajúce príÏivníctvoa konzumnosÈ hociãím kraj‰ím, ãlovekadôstojn˘m a udrÏiavajúcim veãnú líniu humanizmu.Zajacova demagógia, s ktorou v T˘Ïdni(9. 2.) prirovnáva Hríbov nevkusn˘ útokna m⁄tveho Rúfusa v priamom prenose sMikulovou kritikou Rúfusovej tvorby 70.rokov, je naozaj nedôstojná veºkého literárnehovedca, ktor˘ predná‰a dokonca aÏ vBerlíne. Len aby sa mohol op˘taÈ, ãi „uÏzase Ïijeme v ãasoch, keì sa názor trestá“a ãi „je Rúfus posvätn˘, nedotknuteºn˘?“Nie, podstata nie je v tabuizovaní v˘raznejosobnosti 2.polovice 20. storoãia. Ale vtomto konkrétnom prípade v nechutnosti,kedy kritika zaznela. Osobne by som nepovedalna Hríbov v˘pad ani slovo. Nerádpodlieham rôznym formálnostiam. AleHríb hovoril vo verejnoprávnom rozhlase.Ak si predstavím, Ïe Rúfus pravdepodobnebol najrecitovanej‰ím básnikom poãasv‰etk˘ch Hviezdoslavov˘ch Kubínov – a aksi predstavím, aké stovky pomerne vyspel˘chmlad˘ch – ale nielen mlad˘ch – ºudíto boli – a ak si predstavím, koºkí z nich veºmicitlivo preÏívali prednesy jeho básní –a ak si predstavím, ako sa aj pod Rúfusov˘mvplyvom práve mnohí z nich dodnesusilujú ÏiÈ úctyhodne, a v tom duchu vychovávajúaj svoje deti – a ak si predstavím,ão mnohí z nich pocítili, ak poãuliHríbove slová –, tak ma predsa len trochuzamrazí. Ja osobne som moÏno intenzívnej‰ievnímal poéziu Miroslava Válka neÏRúfusovu a svoj názor som si drÏal aj akolektor. Ale nikdy som si neprisvojoval právoodsudzovaÈ, ãi dokonca vysmievaÈ t˘ch,ktor˘m Rúfus uãaroval. Keì Hríb hovorilo Rúfusovej mizérii, nemal ani trochu empatiepre podstatnú ãasÈ slovenskej verejnosti.Napokon, Rúfusa mimoriadne vyzdvihovalivo svojich nekrológoch aj Du‰ek, Feldek,Karol D. Horváth („Bol to európskybásnik“) a v recenzii poslednej Rúfusovejzbierky „Ako stopy v snehu“ Peter Bil˘(„Odi‰iel nielen vnútorne krásny a ãist˘ ãlovek,ale aj jeden z najväã‰ích talentov slovenskejpoézie“), teda v˘kvet slovenskej demokratickejliteratúry. Aj preto sa domnievam,Ïe neverejnoprávne konal Hríb, anie vedenie SRo, keì sa poslucháãomospravedlnilo, ão – paradoxne – nakoniecuznal zrejme aj samotn˘ Hríb, keì sa tieÏospravedlnil – aspoÀ v „T˘Ïdni“ (16. 2.).Ernest Weidler,publicista83