Komplexná starostlivosť o človeka v hraničných situáciách

Komplexná starostlivosť o človeka v hraničných situáciách 225munikácie, zmeny v zložitosti prehovoru, únikové, vyhýbavésprávanie a u niektorých balbutikov dokoncarozvinutie logofóbie. Balbutici s chronickou zajakavosťoučasto anticipujú komunikačné situácie, resp.slová, v ktorých sa »určite« budú zajakávať (LECHTA,1980). Ako ďalej uvádza, vyhýbavé správanie sa môžetýkať určitých situácií (napríklad vystúpiť na schôdziso svojím názorom), určitých slov (napríklad začínajúcichsa na okluzívy), ale aj určitých ľudí (napr. autority,nadriadení).Chronickú zajakavosť možno najkomplexnejšiecharakterizovať z hľadiska extralingvy. LECHTA (1999)extralingvu charakterizuje ako sprievodné okolnostiverbálnej komunikácie, ktoré stoja mimo jazykovejštruktúry, ale napriek tomu do veľkej miery determinujúkonkrétny verbálny prejav (je to napríkladprostredie komunikácie, momentálny psychický stavhovoriaceho, adresát, atď.). Ako ďalej uvádza, pri aplikáciína zajakavosť získame model extralingvistickýchsymptómov chronickej zajakavosti, v ktorom ideo rôzne stupne vzájomného prelínania: osobnostnýchznakov (počínajúc určitými logofobickými rysmi ažmožné vyústenie do logofóbie), behaviorálnych faktorovs postupne stále nápadnejším koverbálnym správaním(napríklad vyhýbanie sa zrakovému kontaktu,synkinézy, neprirodzená mimika) a v oblasti fyziológieprítomnosťou rôznych vegetatívnych symptómov(s vyústením do vegetatívnych dyfunkcií rozličnéhostupňa — vrátane arytmií, návalov tepla a pod.).Z uvedených faktov môžeme konštatovať, že ľudiatrpiaci chronickou zajakavosťou, môžu situácie, ktorésú pre nás bežné, prežívať ako hraničné situácie.Človek s chronickou zajakavosťoua hraničné situácieU balbutikov s chronickou zajakavosťou sa po opätovnýchkomunikačných neúspechoch, opakovanýchzážitkoch z blamáže pri pokusoch realizovať svoj komunikačnýzámer môže rozvinúť logofóbia, ktorá saspočiatku prejavuje len tesne pred situáciou, ktorá sivyžaduje verbálnu produkciu. Postupne sa začína objavovaťuž pri očakávaní komunikačnej situácie a nakoniecstrach z hovorenia začína dostávať stále viacvtieravý charakter. Nakoniec sa môže objaviť aj bezkonkrétnej verbálnej situácie, už len pri predstave budúcejrečovej situácie (LECHTA, 1980). Ako ďalej uvádza,zajakaví adolescenti si na rozdiel od zajakavýchdetí zvyčajne už uvedomujú svoju biografiu (t. j. ajanamnézu) — a na rozdiel od dospelých balbutikovsa ešte nenaučili »žiť« so svojou narušenou komunikačnouschopnosťou. VAŇHARA (2001) uvádza, že v časedospievania sa vedomie poruchy zväčšuje a zajakavosťsa tým ešte väčšmi komplikuje. V tomto — prenich citlivom a zložitom období môžu svoj problémniekedy prežívať ako dvojnásobnú záťaž — vystupňovanúhraničnú situáciu, lebo musia navyše zápasiť— okrem vyrovnávania sa so svojou zajakavosťou ajs problémami spojenými s dospievaním. WEIKERTOVÁ(2002) uvádza, že niektorí balbutici už bezprostredneráno po prebudení začínajú myslieť na to, ako sa imbude v daný deň rozprávať.FERNAU — HORNOVÁ (1975; In.: LECHTA, 1980) hovorío procese fixovania logofóbie ako o progresívnej zajakavosti,pričom strach z reči sa podľa nej môže rozvinúťaž do strachu zo života a do životnej neistoty.Lechta uvádza výsledky výskumu vplyvu logofóbiena sociálnu adaptáciu balbutikov. Zistil, že zajakavosťu nich ovplyvňovala aj také významné a smerodajnéživotné rozhodnutia ako bola voľba povolania alebovýber životného partnera.Z uvedených skutočností teda možno konštatovať,že tento problém môže zanechávať hlboké stopyna osobnosti človeka s chronickou zajakavosťou.Svojpomocné skupinyIstým východiskom z problémov osôb s chronickouzajakavosťou sa nám ukazujú byť účinnými svojpomocnéskupiny. HAPONIUKOVÁ (1995) uvádza hnutiesvojpomoci v zajakavosti ako formu široko chápanejterapie. Ako ďalej uvádza, počiatky jej hnutia siahajúdo 50-tich rokov minulého storočia a jej inšpirátormiboli samotní zajakaví. Hlavnou ideou tohto hnutia jesnaha získať nový, prijateľný pohľad na fenomén zajakavostiso strany samotných zajakavých, ale aj so stranyširokých kruhov spoločnosti.ATKINSONOVÁ a kol. (1995) uvádza, že sú to skupiny,teda dobrovoľné organizácie ľudí, ktorí sa pravidelnestretávajú, aby si vymenili informácie a vzájomne sapodporili pri prekonávaní spoločného problému.V svojpomocnej skupine balbutikov ide o vzájomnúpomoc a interakciu »zajakavého so zajakavým«v rámci skupiny, pričom sa vychádza z myšlienky:»Ak sa zajakávaš, nie si sám« (KRÁLIKOVÁ, ŠEBIANOVÁ,1999). Tieto stretnutia pomáhajú balbutikovi zmeniťnegatívny uhol pohľadu na svoj problém, pretoženové skúsenosti a informácie, ktoré získava od ostatnýchčlenov skupiny o svojej zajakavosti, fungujú ako»imunizácia« voči strachu z prípadných budúcich komunikačnýchneúspechov.Na Slovensku, v Bratislave vznikla svojpomocnáskupina balbutikov v októbri roku 1998. Založil juštudent vysokej školy Tomáš, ktorý sa tiež zajakávaa mal už určité skúsenosti so svojpomocnými skupinamiv Anglicku. Táto svojpomocná skupina zahŕňaskupinu ľudí, ktorých veková kategória sa pohybujepribližne od 17 do 35 rokov. Sú to prevažne mladší ľudiav dospelom veku, starší zatiaľ neprejavili záujemo účasť na týchto stretnutiach (ŠTENCL, 2004).Ako uvádza ŠTENCL (2004) túto skupinu možnocharakterizovať nasledovne:— Stáli návštevníci (členovia) — sú tí, ktorí sa zúčastňujúprevažnej väčšiny stretnutí.— Nepravidelní návštevníci (členovia) — zúčastňujúsa stretnutí nepravidelne.