Komplexná starostlivosť o človeka v hraničných situáciách

Komplexná starostlivosť o človeka v hraničných situáciách 43vidácie genetických chorôb by bola sterilizácia alebopotrat.Postihnuté prenatálne dieťa — ako hraničná situácia,má však aj toto riešenie. Mnohé gynekologickékliniky sa doslova predbiehajú v tom, na ktorej mážena, podstupujúca umelé ukončenie tehotenstvaz genetických dôvodov v druhom trimestri, lepšiepodmienky. Pre matku je počas 4 — 5-dňovej hospitalizácieskutočne urobené maximum. Či je však v kvalitnýchošetrovateľských štandardoch a úžasných medicínskychvymoženostiach zahrnutá aj starostlivosťo psychiku ženy po prepustení z nemocnice, k tomusom sa nedopátrala.Lenže tehotenstvo — to nie je len matka, to je aj dieťa!Čo asi prežíva ono? Existuje pre neho nejaká anestézia?(Veď aj odsúdení na smrť majú zaviazané oči.)Dá sa zmieriť jeho utrpenie? A vôbec — máme záujemzmieriť jeho utrpenie? Je všeobecne známe, že u potrácanýchdetí ide len o »nemý« výkrik. A ten predsanie je počuť. Ak tieto otázky položíte niekomu, ktomá vykonávanie umelých potratov v náplni práce, tvárisa, že nechápe vašu otázku. Alebo ju jednoduchonechce pochopiť. Alebo sa ňou vôbec nechce zaoberať.Zrejme si myslí, že to takto bude pre matku i pre — užmŕtve dieťa — najlepšie riešenie.No ak si uvedomíme, že každý človek má právona život a zdravotnícku starostlivosť, potom nie jemožné riešiť nevyliečiteľnú chorobu dosiaľ nenarodenéhodieťaťa jeho usmrtením.Rada by som vám predstavila príbeh 25-ročnejženy, ktorá po roku manželstva konečne čakala svojeprvé dieťa. V štvrtom mesiaci jej na bežnom sonografickomvyšetrení lekár povedal, že v brušku dieťatka»niečo« vidí, čo nezodpovedá úplne fyziologickémustavu a čo si po pôrode bude vyžadovať »kozmetickýzákrok«. Pre istotu poslal pacientku na dôkladnejšievyšetrenie na špecializované pracovisko. Tamvšak bolo jednoznačne navrhnuté umelé ukončenietehotenstva, pretože, ako mi ona doslovne — laickypovedala »orgány z brušnej dutiny sa nachádzajúmimo brušnej dutiny« a teda sa jedná o infaustnúprognózu. Podstúpila amniocentézu, tá dopadla negatívne,no lekári zo špecializovaného pracoviska trvalina svojej diagnóze a teda i na vykonaní interrupcie.Ona sama ju odmietala a mala to o to ťažšie, žemanžel sa v takomto prípadne jednoznačne prikláňalna stranu lekárov. Zaujímavé na tomto prípadeje to, že keď opäť prišla k svojmu gynekológovi, tenna bežnom ultrazvuku videl »len« malú herniu. Napriekťažkému duševnému rozpoloženiu a skutočnehraničnej situácii sa rozhodla dieťa vynosiť. V deňspontánneho pôrodu bola jej dcéra operovaná — skutočneišlo len o drobnú herniu. Dieťatko je inak úplnezdravé. Jediné, čo mamičke pripomína ťažké chvíletehotenstva, je tenká čiarka po operácii na bruškumalej Radky, ktorej chirurgovia zašili ranu atraumatickýcmstehom.Poznám však aj iný prípad — 19-ročnej ženy a jejrovnako starého manžela.Obaja sa tešili na svoje prvé dieťatko, aj keď termínjeho predpokladaného narodenia sa zhodoval s termínomnástupu mladej mamičky do prvého ročníka vysokejškoly. Lekári však dieťatku diagnostikovali postihnutienezlučiteľné so životom — anencephallus.Opatrne odporučili budúcej mamičke umelé ukončenietehotenstva s vysvetlením, že hoci sa v jej tele dieťatkomôže vyvíjať a rásť, najneskôr krátko po narodenízomrie. No ona zákrok radikálne odmietla. Keďpočas hospitalizácie v nemocnici pochopila, že infúznyroztok, ktorý dostáva, obsahuje prostaglandíny,čiže lieky, ktoré predčasne ukončia tehotenstvo, z nemocniceutiekla. Svoje dieťa donosila do ôsmeho mesiacagravidity, potom prišiel spontánny pôrod v tejchvíli už mŕtveho dieťatka. Na smutnom pohrebe jupochopil len jediný človek — kňaz. Ona sama dodnescíti, že urobila to najlepšie, čo urobiť pre svoje dieťai pre seba mohla. Hoci sama vedela, že po pôrode dieťatkouž nebude žiť, dopriala mu dožiť svoj život aždo jeho prirodzeného skonu.Potrat kvôli postihnutiu dieťaťa možno považovaťza súd vynesený nad všetkými postihnutými ľuďmi.Postoj k narodeniu postihnutého dieťaťa je skúšobnýmkameňom úcty k posvätnosti života.ZáverZáverom len toľko, že je už načase, aby sme pochopili,že súčasný stav — jednak legislatívy, jednak zmýšľaniaspoločnosti — nám totiž ponúka to isté, čo rasovánáuka tretej ríše: víziu spoločnosti očistenej o všetkéhonežiaduceho: nebudú sa rodiť deti postihnuté, nežiadané,zaťažené, spoločnosť sa oslobodí od slabýchči nejako handicapovaných. Ale ľudia nevyliečiteľnechorí, duševne chorí, dlhovekí tu s nami ešte zostávajú.Čo s nimi bude, ak sa my, silní a produktívni,na prístupe k svojim vlastným deťom odnaučíme slabostiama súcitu?!