Komplexná starostlivosť o človeka v hraničných situáciách

Komplexná starostlivosť o človeka v hraničných situáciách 67te sa píše o »starších«, teda o predstaviteľoch obce,o úradných osobách. Neide tu len o osobný záujema poskytnutie pozornosti, ale o skutok cirkvi, ktoráchce chorému sprostredkovať nežný a láskavý Kristovdotyk. Otázkou zostáva, či list pápeža InocentaI. z roku 416 nehovoril práve o tom, aby pomazaniechorých mohli poskytovať tí, ktorí sa o chorých priamostarajú, teda príbuzní, opatrovatelia a duchovnísprievodcovia. Ako zväzok s cirkvou by slúžil samotnýolej posvätený biskupom. Kto by teda túto sviatosťvysluhoval, robil by tak z poverenia biskupa a olejom,ktorý sám biskup posvätil. Bola by to teda nielen súkromnázáležitosť ale aj úkon cirkvi, ktorý sa vykonávas biskupovým poverením a posvätením. 16ViatikumŠpecifickým druhom sakramentálnej komunikácie jeviatikum, čiže eucharistia, chápaná ako pokrm na cestu.Chlieb a víno sú pre trpiaceho človeka konkrétnoupotravinou, ktorú môže ochutnať, ovoňať, a ktorávo viere tíši hlad a smäd života. 17 Pomáha absolvovaťcestu, ktorú sprevádza osamelosť a strach. Ako skutočnýchlieb života je pokrmom pre ťažké chvíle človekana prahu smrti.Účinnym aktom, ktorý sprostredkováva pokojdo duše trpiaceho je sviatosť zmierenia, ktorá spravidlapredchádza pomazanie chorých. U každéhochorého človeka možno predpokladať základné potreby,ktoré formuloval Heinrich Pera: »1. potreba uvedomiťsi svoju vinu, 2. hľadanie posily v strachu a v rezignáciia 3. túžba po spoločenstve« 18 . Sviatosť zmiereniauvoľňuje v človeku sily, ktoré ho zvláštnym spôsobomspútavali a v pravom slova zmysle ho oslobodzuje.Zahojí sa narušený vzťah k Bohu, k druhým ľuďomi k sebe samému.Celý obrad pomazania chorých ako sakramentálnakomunikácia pomáha človeku zvládnuť hraničnú situáciu,v ktorej si uvedomuje svoju závislosť na Bohua eschatologické zameranie. Nádeje, túžby, sny a želaniačloveka siahajú ponad jeho biologický koniec,16Porov. GRŰN, A.: Pomazanie chorých, sviatosť útechy a nehy. Prešov: VMV,2004, s. 19.17Porov. SEDLÁKOVÁ, M.: Na zamyslenie. In: Živý prameň, 1999, č. 10, s. 3.18PERA, H., WEINERT, B.: Nemocným nablízku. Praha: Vyšehrad, 1996,s. 41.19Porov. SCHMAUS, M.: Sviatosti. Roma: SÚSCM, 1986, s. 351.20JÁN PAVOL II.: Salvifici doloris. Apoštolský list, 11. februára 1984.In: AAS 76 (1984) str. 201 — 250. Dokument je rozdelený na 8 kapitola 31 článkov. Prvá kapitola je úvod (čl. 1 — 4), druhá vymedzuje okruhľudského utrpenia (čl. 5 — 8), v tretej je hľadanie odpovede na otázkuo zmysle utrpenia (9— 13). Obsahom štvrtej je Ježiš Kristus ktorý premoholutrpenie láskou (14— 18), v piatej sa pojednáva o účastníkochna Kristovom utrpení (19— 24), šiesta má názov Evanjelium utrpenia(25— 27), siedma je milosrdný Samaritán (28— 30) a ôsma je záver(čl. 31).21KÜNG H.: Boh a utrpenie. In: Kuschel, K. J.: Teologie 20. století. Praha:Vyšehrad, 1995 s. 424.do diaľky. Protirečenie, ktoré vzniká medzi psychicko-intelektuálnymdynamizmom (v ktorom človeksám seba transcenduje) a neodvratným biologickýmkoncom sa dá zvládnuť vo svetle spojenia s Kristom,ktoré liturgické obrady sprítomňujú. 19Vykúpené utrpenieO tom, čo sa získava sakramentálnou komunikáciou— vysluhovaním sviatosti pomazania chorých píše JánPavol II. v apoštolskom liste Salvifici doloris z r. 1984(ďalej SD). Vysvetľuje, že prostredníctvom Ježiša Kristanadobudlo utrpenie človeka nový rozmer: spájasa s láskou. Tým, že ho Kristus prijal, pozdvihol hona rovinu vykúpenia, oslobodenia a pozbavil ho nezmyselnosti,ktorá ho charakterizovala. Preto tedakaždý človek je pozvaný zapojiť sa do tohto výkupnéhoutrpenia. 20Keď sa hovorí o vykúpení utrpenia, treba rozlišovaťdve roviny. Prvá: utrpenie bolo vykúpené samo v sebe.Pritom stratilo svoj charakter nezmyselnosti, chápaniačloveka ako veci a jeho redukcia na stav otroctva.Teda utrpenie už viac nepredstavuje situáciu, ktorá bybola nedôstojná človeka. Druhou rovinou je, že utrpeniesa dostalo do novej situácia, ktorá bola podmienenáKristovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Pretomožno povedať, že nielen utrpenie ako také bolo vykúpené,ale ono sa stáva vykupujúcim, získava oslobodzujúcuhodnotu pre seba i pre iných, stáva sa výrazomlásky a seba darovania. (por. SD 19).Človek nájde zmysel utrpenia iba vtedy, keď v Kristoviobjaví svoje vlastné utrpenie. Vďaka Kristovi utrpenieuž nie je skúsenosťou, ktorá by nemala zmysel,alebo by bola trestom za viny. Utrpenie už stratilo svojčisto negatívny charakter a stalo sa nástrojom spásy.Je známe učenie Cirkvi, podľa ktorého sa každý človeksvojím utrpením môže zapojiť do vykúpenia. (por.SD 19). V liste sa zdôrazňuje úloha, ktorú má utrpeniečloveka v tomto diele vykúpenia. Vykúpenie sa zavŕšiloprostredníctvom utrpenia, a preto účasť človekana vykúpení sa má takisto uskutočniť cez utrpenie.Iba viera v Ježišovo vzkriesenie k novému životus Bohom dáva nezmyselnému utrpeniu zmysel, týmže vo svetle nového života z Boha stalo sa zreteľným,že Ježišova smrť predsa len nebola márna, ako aj tým,že Boh sám vo svojej jasnej neprítomnosti zostal prítomnýv skrytosti. Trpiaci a umierajúci človek prijímatento zmysel ako dar, od Boha samého. Kristovoutrpenie a umieranie na Kalvárii ukrýva skrytý zmyselinak nezmyselného utrpenia a umierania všetkýchľudí. Hans Küng vo svojej knihe Boh a utrpenie píše:»Aj zjavne nezmyselné ľudské utrpenie a umieranie môžezmysel dostať. Ide o zmysel skrytý: človek sám ho nemôžes utrpením spojiť, ale môže ho vo svetle dokonaného utrpeniaJežiša z Nazaretu prijímať. Nejde tu o žiadne automatickédodávanie zmyslu: nemajú sa tu uspokojovať, žiadneľudské túžby, nemá sa tu podávať akési psychické sedatívum,ani poskytovať lacná útecha. Skôr ide o slobodnú ponukuzmyslu: človek sa musí rozhodnúť.« 21