74<strong>Komplexná</strong> <strong>starostlivosť</strong> o <strong>človeka</strong> v <strong>hraničných</strong> <strong>situáciách</strong>stav prekonateľný v tej rovine kde vznikol, ale je potrebné,aby sa otvorila rovina nová, v ktorej akt životaje pre <strong>človeka</strong> opäť možný, zatiaľ čo v rovine núdzesa zdá znemožnený, alebo znemožnený bol v dôsledkuexistenčného súženia. Otvorenosť a neurčitosť súpodstatné znaky ľudskej existencie.Človek je vrhnutý do sveta a teda musí sa vyrovnaťso situáciou »sveta« celkom sám (HEIDEGGER, 1972a).Bytie sa vzpiera svojmu pochopeniu, ale každý človeksi musí nájsť svoj vlastný vzťah k bytiu. Už len tým,že premýšľa o svojej vlastnej smrti, potvrdzuje že VIE,že JE. Jeho bytie sa mu zjavuje ako autentické. PochopenieBYTIA ako pravdivého, dobrého a zmysluplnéhosa tak ukazuje byť hľadanou možnosťou <strong>človeka</strong>ako zachovať seba samého, teda ako môcť naďalejexistovať ako človek. Charakteristickou črtou <strong>človeka</strong>je hľadanie zmyslu existencie, zmyslu života. Človekhľadá svoje miesto, má ideály i túžby, ako aj svojuhierarchiu hodnôt. Možno povedať, že má čosi takéako ontologický cit, akúsi potrebu bytia. Hlavne v <strong>hraničných</strong>situáciach otázky nadobúdajú ontologickú povahu.Nachádzajúc seba v situácii ako určitú možnosť,musí človek hľadať bytie, aby našiel sám seba. »Prázdnotaa strata zmyslu sú prejavom hrozby nebytia vočiduchovnému životu. Táto hrozba je obsiahnutá v konečnosti<strong>človeka</strong> a uskutočňuje sa v jeho odcudzení«(TILLICH, 2004, s. 35).Hraničnými situáciami nazýva JASPERS (1986) aktuálnelimity ľudskej slobody, medzi ne radí … skutočnosť,že som vždy v situácii, že nemám žiť bez konfliktova utrpenia, že sa nevyhnutne stávam vinným,že musím zomrieť. K základným situáciam radí vinu,utrpenie, smrť, historickosť. Ako uvádza (JASPERS,1969, s. 221) »… situácia sa stáva hraničnou situáciou, akprebudí subjekt k existencii radikálnym otrasom jehotu — bytia. Také situácie nemôžeme prehliadnuť; za nimiuž nič iné nevidíme. Môžeme ich iba objasniť. »Je možné ich pochopiť na základnom probléme, ktorýmsa filozofi rôznych filozofických škôl zaoberajúneustále, a tým je vedomie smrteľnosti. A toto vedomievlastnej smrteľnosti je základnou situáciou. Smrťako fakt je ustavične rovnaká, objavuje sa v hraničnejsituácii, ale jej podoby sa menia, je taká, aká je existencia.Podoba smrti nie je definitívna, je súčasťou dejinnostinavonok sa prejavujúcej existencie. V priebehuniekoľkých hodín uskutoční nádherný objav, silnýzážitok. Umožní človeku, aby náhle a v úplnosti disponovalcelým životom, minulosťou, prítomnosťoui tým čo príde. V procese neľútostného sebapoznávaniaruší konečne svoje rodové prekliatie — SAMOTU.Nachádza odvahu ku trvalému vzťahu ku druhým.Utrpenie, bolesť a umieranie často pripravuje <strong>človeka</strong>o jeho dôstojnosť. Výkon a užitočnosť proklamovanéutilitarizmom i pragmatizmom nemôžubyť chápané ako najvyšší cieľ v spoločenskom životepráve z dôvodu ohrozovania dôstojnosti <strong>človeka</strong>. Takýmtospôsobom proklamované »hodnoty« vedú častoku strate vyššieho a hlbšieho zmyslu života, čo vediek posudzovaniu chorých, umierajúcich ako týchbez »hodnoty«. Takýto prístup zahmlieva rozdiel medzihodnotou <strong>človeka</strong> v zmysle jeho dôstojnosti a jehohodnotou v zmysle užitočnosti. Utrpenie <strong>človeka</strong>i jeho umieranie nemožno stotožňovať so stratoudôstojnosti aj preto, že sa jedná o zdravotný stav, resp.chorobu. Najčastejšie dochádza k pocitu straty dôstojnostivplyvom okolia. Postoje okolia sú v mnohýchprípadoch bezohľadné a ponižujúce. HEIDEGGER(1969, 1972) kládol veľký dôraz na ľudskú slobodu,na nevyhnutnosť voľby vlastného spôsobu životaa hľadania ľudských hodnôt. V postojoch ku úzkostia smrti nadobudol presvedčenie, že človek sa musízaujímať o otázku bytia, lebo je prirodzeným spôsobomzainteresovaný na svojej vlastnej existencii. Tým,že existuje, je otvorený bytiu, môže mu načúvať a odpovedať.V mnohých prípadoch nie je človek pripravenýna utrpenie, prekvapí ho znenazdajky a to je ten okamih,príležitosť na zamyslenie, uvažovanie a niekedyaj meditáciu. Vo chvíľach prežívania utrpenia je relatívneviac času na ľútosť, ale aj na otázky, Prečo práveJa? Odpoveď LEBO neuspokojí. Potrebuje východisko,riešenie a nie ošuchané frázy excentricky myslenýchslov zaobalených nadneseným pátosom. Paradoxomtrpezlivého znášania bolesti a utrpenia je častoskutočnosť, že človek, ktorý sa bez odporu odovzdávabolesti, zakúša skutočne existenčný stav ohrozenia,zmarenia svojho Ja v celom rozsahu na jednej strane,na strane druhej práve týmto svojím postojom tentostav bolesti a utrpenia prekonáva. Pavol Strauss o bolestinapísal a je presvedčený, že … »bolesť robí veľkosť<strong>človeka</strong>. Pred ňou zmĺkneme ako pred mystériomsmrti. Bolesť je akoby premietnutá rozloženápo svete a každý musíme znášať svoj podiel. A bolesťsa viaže na <strong>človeka</strong>… Stretnutie s bolesťou, skutočnéstretnutie s vlastnou i cudzou, je vytvorenie novej skutočnosti,novej životnej sily. Životná sila pozostáva lenz prekonaného utrpenia. Chorý sa musí naučiť znášaťbolesť, ale lekár sa musí naučiť uctiť si ju v choroma chorého cez ňu. Chorý sa musí naučiť pretvoriťbolesť v hodnotu a silu pre iných. Čo by sme samynechceli, nežiadajme od iných, najmä nie od pacientov…« (STRAUSS, 1993, s. 90 — 93).Pretrpená skúsenosť môže urobiť <strong>človeka</strong> citlivejšímk problémom iných, môže byť zdrojom porozumenia,nástrojom empatie a možno aj prameňom sílproti citovému vyhasínaniu v styku s trpiacim. K ľudskémuumieraniu patrí ľudská blízkosť, nemý dialógalebo ukľudňujúce slová (BLUMENTHAL-BARBY, 1987).Skutočnosť, že cez bolesť »dovidíme akosi ďalej«neznamená, že nás nevyhnutne robí »lepšími« alebo»horšími«, lebo »bolesť sama osebe nie je ani etická,ani neetická«, ale s určitosťou nás robí »inými« (PLA-ŠIENKOVÁ, 2004, s. 135). Utrpenie samo o sebe nerobí<strong>človeka</strong> lepším, mravnejším, ale je jednou z mnohýchmožností, a to takou, ktorá viac ako iné prispievak osobnostným premenám. »Bolesť ako imanentnádanosť nemôže <strong>človeka</strong> vyradiť ani zo seba samého,ani z toku spoločného nažívania ľudí. Žiť zname-
<strong>Komplexná</strong> <strong>starostlivosť</strong> o <strong>človeka</strong> v <strong>hraničných</strong> <strong>situáciách</strong> 75ná v určitej forme vždy trpieť. Utrpenie patrí k životuako noc ku dňu a niektorý život dostane tvorivý akcentaž pri dotyku s bolesťou, chorobou, so smrťou,niekto sa až vtedy stane evidentným, keď trpí, ba keďzomrie« (STRAUSS, 1993, s. 92).ZáverVšetci zdravotnícki pracovníci, ale predovšetkým tí,ktorí väčšiu časť svojej pracovnej doby trávia pri lôžkupacienta, majú dennodenne príležitosť konfrontovaťsa sami so sebou, so svetom a s utrpením <strong>človeka</strong>,ktorého majú zvereného do svojej opatery. Je veľmidôležité vedieť využiť tento potenciál vo svoj prospech,pre svoj osobný rast, pre potvrdenie vlastnýchhodnôt, pocitov, pre získanie nových pohľadov na bolesťa utrpenie a slovami P. STRAUSSA »hľadať v utrpenízmysel — až to je ľudské. Len tak môžeme pomôcťju premôcť (STRAUSS, 1993, s. 90), pretože »…svet nie jemožné prirovnať k zväzku umelo naskladaných prvkov,ale k organickej sústave, preniknutej mohutnýmpohybom rastu, ktorý je tejto sústave vlastný…. nie,nie sme uvitá kytica, sme listy a kvety veľkého stromu,kde sa všetko objavuje vo svoj čas a na svojom mieste,ako rastie a ako to vyžaduje celok«. »…v kytici pôsobianedokonalé, »trpiace« kvety nečakane a podivne,lebo boli natrhané každý zvlášť a umelo zostavenév celok. Naproti tomu na strome, ktorý musel zápasiťs vnútornými prekážkami svojho vývoja a vonkajšiminehodami nečasu a búrok, sú polámané konáre, potrhanélisty a vyschnuté, neduživé, zvädnuté kvety »celkomnamieste«, sú svedectvom viac či menej ťažkýchpodmienok, v ktorých rástol strom, ktorý je ich dôkazom«(TEILHARD DE CHARDIN, 1992, s. 253).LiteratúraBLUMENTAL-BARBY, KAY: Kapitoly z thanatologie. Praha:AVICENUM 1987. ISBN 80−052−87.BLUMENTAL-BARBY, KAY: Wenn der Mensch stirbt. Berlin:Volk und Gesundheit 1987.HEIDEGGER, MARTIN: O pravde a bytí. Praha: Mladáfronta 1993. ISBN 80−204−0416−3.HEIDEGGER, MARTIN: Sein und Zeit. Tübingen 1972a.HEIDEGGER, MARTIN: Bytie a čas. In: Antológia z dielfilozofov VIII. Bratislava: Vydavateľstvo politickejliteratúry 1969a.JASPERS, KARL: Arzt und Patient, Kritik der Psychotherapie.München Zürich 1986.JASPERS, KARL: Filozofická víra. Praha: OIKOYMENH1994.JASPERS, KARL: Filozofia. In: Antológia z dielfilozofov VIII. Bratislava: Vydavateľstvo politickejliteratúry 1969.PLAŠIENKOVÁ, ZLATICA: Dva pohľady na bolesť: Medzifilozofiou a literatúrou. In: Filozofia a/ ako umenie.Zborník z vedeckej konferencie s medzinárodnouúčasťou, konanej 28. 1. 2004. Bratislava: NadáciaI. Hrušovského 2004. ISBN 8088973−14−7.STRAUSS, PAVOL: Zákruty bez ciest. Bratislava: Verba1993. ISBN 80−901177−1−6.TEILHARD DE CHARDIN, PIERRE: Smysl a pozitivníhodnota utrpení. In: Bolest a naděje, deseteseju o osobním zrání. Praha: Vyšehrad 1992.ISBN 80−7021−056−7.TILLICH, PAUL: Odvaha být. Brno: Centrumpro studium demokracie a kultury 2004.ISBN 807325−016−0.
Change language