Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej ...

Štúrovcov, staroslovákov), v mnohých veciach sa odchyľovala od strednej
slovenčiny — ako to už Štúr vo svojom kritickom rozbore tejto gramatiky
• Slovenských pohľadch r. 1851 uviedol —, a tak v spisovateľskej praxi
podľa živej stredoslovenskej reči vyskytovali sa početné odchýlky. Ba
v Matici slovenskej ozývali sa i hlasy, aby sám M. M. Hodža podľa svojich
vlastných zásad, ktoré Hattala vo svojej gramatike uplatnil, preskúmal
Hattalovu gramatiku s ohľadom na Viktorinovu a Mrázovú. To sa nestalo
a nedôslednosti v spisovnom jazyku ostali. Paulíny ako človek pôvodný,
samostatný dovoľoval si viac odchýlok ako iní slovenskí spisovatelia, nie-'
kedy dal sa zviesť nepravou analógiou. Czambel podrobne analyzoval
Paulíny ho Besiedky I-IV (Skalica 1867-1870), ktorých jazyk je
taký, aký je i v ostatných jeho dielach. Czambel nachádza u Paulinyho
predovšetkým odchýlky pravopisné a hláskoslovné, a to pri y a ä, pri obmäkčovaní
a „vymieňaní" (striedaní) hlások, pri dlžení a krátení hlások,
pri rušení hiátu a pod.
„Vo slovenskom pravopise zvláštny zástoj majú litery ä a y. Prvá vyslovuje
sa sporadicky po Slovensku, druhú slyšať len od národopisnej hranice
severnej. Obe litery prijaté sú do našeho spisovného jazyka viac
s ohľadom na srovnávací jazykozpyt slovanský, nežli z nevyhnutnej vnú*
tornej potreby"... (str. 36). Ako vidno z citátu, Czambel má v podstate
správny náhľad na vznik a funkciu písmen y, ä v spisovnej slovenčine, ale
nerozlišuje sa tu presne litera a hláska, alebo sa aspoň nevystihuje presne
podstata javu. Dnes by sme povedali, že ide o hlásku ä (predné a alebo e),
ktorá sa v písme označuje literou ä (a s dvoma bodkami), a o hlásku i,
ktorá sa v češtine a po Hodžovi — Hattalovi aj v slovenčine označuje písmenom
y (ypsilon), a to zväčša etymologicky tam, kde pôvodne i v slovenčine
podobne ako v iných slovanských jazykoch bolo (vyslovovalo sa)
zadné stredné nelabializované y (H). Hattala nepodal jasné pravidlo o písaní
ä (neuviedol prípady, v ktorých sa v spisovnom jazyku vyskytuje
hláska ä); pokladal ä za jednu z nepravdivých dvojhlások, kde ea po perných
spoluhláskach splýva do jedného „hlasu", ponášajúceho sa viac na
e než na a: päť, mäso, zväzok a pod. K tomu ešte poznamenal: „Radno je
však písať ho i po iných spoluhláskach, kde stbulh. e zastupuje a kde by
bez neho nebolo možno rozoznať dvoch ináč jednako vypadajúcich slov,
Jako na pr. u kura a kura." 19
Toto pravidlo Czambel nazval oprávnene „nie
•Bálo elastickým" (str. 27). Ani Mráz nepodal vyčerpávajúce poučenie o písaní
ä, ale predsa určitejšie: ä ustaľuje písať len po perných spoluhláskach,
•kde nezneje ani jako čisté a ani jako čisté e, ale jako stredný hlas medzi
• a e; n. p. mäso, svätý, päť, sebä, semä, sväzok, pamäť, žriebä, kúpa atď.;
m
Martin H a 11 a 1 a< Míuvnica jazyka slovenského, Pešť 1864, 23.