Slovenská reč časopis Ústavu slovenského jazyka Slovenskej ...

. storočí — hovorí Czambel, ako v novších časoch pravdepodobne podľa
i E. Paulíny. 44
V netlačených spisoch od prvých počiatkov sa zanedbáčeské
hlásky a písmená f, š a uvádzali sa slovenské dz, dž (Czambel
rí aj o „slovenskom" g). Spomína otázku prvej slovenskej knihy
áši, Mácsay) a zdôrazňuje teraz ako svoje presvedčenie (r. 1885
domnienku) tézu, že A. Bernolák 1787 nezaviedol v slovenskom pravovlastne
„dačo nového, lež len sankciu podal tomu prúdu, ktorý za jeho
javil sa u Slovákov".
Takto sleduje po Bernolákovi slovenčenie u Kollára, vystúpenie Štúrovo,
"brmu Hodžovu, ktorého vyzdvihuje, kým k Hattalovi sa stavia hodne
*cky. Czambel rozlišuje trojaký pravopis: a) požičaný či českosloký,
b) fonetický (= bernolákovský, štúrovský, šarišský) a c) etymoický.
Pri každom z nich určuje dobu trvania, rozšírenie, autorov i diela
vopisné a gramatické, v ktorých sa o nich píše.
Kapitola Z dejín slovenského písma vyšla v Slovenských novinách (1889)
názvom Z histórie slovenského písma. Czambel tu preberá podrobne od
"ovice 15. storočia rozličné typy písma a pravopisu spočiatku podľa
(ktorých zoznam uvádza na str. 28 —29), a to pri jednotlivých hlásil
(samohlásky, dlženie samohlások, dvojhlásky, polosamohlásky r, l,
luhlásky, „skopeniny"). Pri porovnávaní československého pravopisu
českým opieral sa Czambel o spomínané Gebauerove Príspevky k histórii
pravopisu, pre ďalšie obdobia využíva všetky prístupné diela. Je to
uzná priekopnícka práca, hoci Czambel si je vedomý, že jeho kniha má
nedostatky a že úplné dejiny slovenského písma a pravopisu bude treba
písať znovu.
Osobitnú pozornosť venoval Czambel etymologickému pravopisu v ka-
3le K dejinám etymologického pravopisu (64—136), ktorá je už priamou
prípravou pre Czambelovu kodifikáciu. Kriticky analyzuje z tejto
stránky po Hodžovi, zakladateľovi etymologického pravopisu u nás, najmä
práce Hattalove. Píše o ňom, že v mnohých prípadoch neznal hraníc, pokiaľ
môžu výsledky vedeckej etymológie a porovnávacej jazykovedy zaváť
do súčasného pravopisu. Uvádza príklady, ako Hattala menil vo svogramatikách
pravopis slov a tvarov nie na základe štúdia živej slovenčiny,
ale na základe svojich teórií. „Martin Hattala svojimi o živom
ku slovenskom povrchne vykladajúcimi mluvnicami u súčasných spiteľov
slovenských pozbudol auktority čo kodifikátor spisovného jaslovenského.
Gramatikári, ktorí vystupovali, jako Viktorín, Mráz,
yľovali sa od neho." (67 — 68) Mnohí obmeňovali pravopis, a to jedni
a češtiny alebo naopak v protiklade k češtine, druhí podľa ruštiny,
Dejiny spis. slovenčiny, Bratislava 1948, 41 n.